David Blaine: Ako som zadržal dych na 17 minút

V tejto vysoko osobnej reči z TEDMED-u kúzelník a kaskadér David Blaine opisuje, čo bolo treba na to, aby zadržal dych pod vodou na 17 minút -- svetový rekord (iba o jednu minútu kratší, ako celá táto reč!) -- a čo jeho smrťou pohŕdajúca práca preňho znamená. Upozornenie: NESKÚŠAJTE to doma.

Ako kúzelník sa snažím vytvárať obrazy,

ktoré prinútia ľudí sa zastaviť a rozmýšľať.

Tiež sa snažím dávať si výzvy,

na ktoré lekári hovoria, že sú nemožné.

Bol som pochovaný zaživa v New York City v rakve,

pochovaný zaživa v rakve v apríli 1999

na týždeň.

Žil som tam iba z vody.

A nakoniec to bola taká zábava,

že som sa rozhodol, že by som mohol

robiť viac týchto vecí.

Ďalej som mrzol v kryhe ľadu

tri dni a tri noci v New York City.

To bolo oveľa zložitejšie ako som čakal.

Potom som stál na vrchu 30-metrového stĺpa

36 hodín.

Začal som mať také silné halucinácie,

že budovy, čo boli za mnou, začali vyzerať ako veľké zvieracie hlavy.

Takže potom som šiel do Londýna.

V Londýne som žil v sklenenej kazete 44 dní

iba z vody.

Pre mňa to bola jedna z najťažších vecí aké som kedy urobil,

ale tiež jedna z najkrajších.

Bolo tam toľko skeptikov, hlavne v londýnskej tlači,

že začali prevážať cheeseburgery

na vrtuľníkoch okolo mojej kazety, aby ma pokúšali.

(smiech)

Takže som cítil zadosťučinenie,

keď Lekársky žurnál Nového Anglicka

použil tento výskum na vedu.

Mojou ďalšou snahou bolo vidieť, ako dlho by som mohol byť bez dýchania,

ako dlho by som mohol prežiť bez ničoho,

dokonca aj bez vzduchu.

Neuvedomil som si, že sa to stane

najúžasnejšou jazdou môjho života.

Ako mladý kúzelník

som bol posadnutý Houdinim a jeho výzvami pod vodou.

Na začiatku som začal súťažiť proti iným deťom,

aby som videl, ako dlho by som vedel vydržať pod vodou,

kým oni šli hore a dole, aby dýchali,

5-krát, ja som zostal dole na jeden nádych.

V čase, keď som bol tínedžer,

som bol schopný zadržať dych na 3 minúty a 30 sekúnd..

Neskôr som zistil, že to bol Houdiniho osobný rekord.

V roku 1987 som počul príbeh

o chlapcovi, ktorý sa prepadol cez ľad

a bol uväznený pod riekou.

Bol dole a nedýchal 45 minút.

Keď prišli záchranári,

oživovali ho a nemal žiadne poškodenie mozgu.

Jeho telesná teplota klesla na 25°C.

Ako kúzelník si myslím, že čokoľvek je možné.

A myslím, že ak niečo dokáže jedna osoba,

dokážu to aj iní.

Začal som si myslieť, že ak ten chlapec mohol prežiť

bez dýchania tak dlho,

musí byť spôsob, ako by som to dokázal aj ja.

Takže som sa stretol so špičkovým neurochirurgom.

Spýtal som sa ho, ako dlho je možné

fungovať bez dýchania, ako dlho by som mohol byť bez vzduchu.

A on mi povedal, že čokoľvek nad 6 minút

je vážny risk

poškodenia mozgu kvôli hypoxii.

Takže v podstate som to zobral ako výzvu.

(smiech)

Pri mojom prvom pokuse som prišiel na to, že by som mohol urobiť niečo podobné

a vytvoril som vodnú nádrž

a naplnil som ju ľadom a ľadovo studenou vodou.

A zostal som vnútri tej nádrže

dúfajúc, že moja telesná teplota začne klesať.

A triasol som sa. Pri mojom prvom pokuse zadržať dych

som nemohol vydržať ani minútu.

Takže som si uvedomil, že toto vôbec nebude fungovať.

Takže som sa šiel porozprávať s priateľom doktorom

a spýtal som sa ho, ako by som to mohol urobiť.

"Chcem zadržať dych na skutočne dlhý čas. Ako by sa to dalo?"

A on povedal: "David, si kúzelník,

vytvor ilúziu nedýchania, bude to oveľa jednoduchšie."

(smiech)

Takže prišiel s nápadom

vytvoriť "predýchavač",

s filtrom CO2,

čo bola v podstate rúrka z domácich potrieb,

s balónom, ktorý bol k tomu pripevnený páskou,

a celé by sme to mohli do mňa vložiť

a nejako by sme boli schopní cirkulovať vzduch a predýchavať

s touto vecou vo mne.

Na toto sa pozerá trochu ťažko.

Ale toto je ten pokus.

Takže toto by zjavne nefungovalo.

(smiech)

Potom som začal rozmýšľať

o tekutom dýchaní.

Existuje chemikália, ktorá sa nazýva perflubron.

A je tak vysoko v hodnotách kyslíka,

že teoreticky by ste ju mohli dýchať.

Takže som si zohnal tú chemikáliu,

naplnil ňou umývadlo a strčil dnu tvár

a pokúsil sa dýchať to,

čo bolo skutočne nemožné.

Bolo to v základe ako pokúšať sa dýchať, ako povedal doktor,

so slonom stojacim na vašej hrudi.

Takže ten nápad zmizol.

Potom som začal rozmýšľať:

bolo by možné zapojiť stroj na bajpas srdca/pľúc

a ísť na operáciu, kde by mi zaviedli do tepny rúrku

a zdalo by sa, že nedýcham, kým oni by mi okysličovali krv?

Čo bol zjavne ďalší šialený nápad.

Potom som rozmýšľal o najbláznivejšom nápade zo všetkých:

skutočne to dokázať.

(smiech)

Skutočne sa pokúsiť zadržať dych za hranicu,

kde by vás doktori považovali za mozgovo mŕtveho.

Takže som začal skúmať

lovcov perál.

Lebo oni idú dole na 4 minúty na jeden nádych.

A keď som skúmal lovcov perál, našiel som svet

nádychového potápania.

Bola to snáď tá najúžasnejšia vec, akú som kedy objavil.

Je veľa rôznych aspektov nádychového potápania.

Sú hĺbkové rekordy, kde ľudia idú tak hlboko ako môžu.

A potom existuje statické apnoe.

To je zadržanie dychu tak dlho ako dokážete

na jednom mieste bez hýbania.

To som študoval.

Prvá vec, ktorú som sa naučil bola, že keď zadržiavate dych,

nemali by ste sa vôbec hýbať; to míňa energiu.

A to odčerpáva kyslík

a vytvára CO2 v krvi. Takže som sa naučil, že sa nemám nikdy hýbať.

A naučil som sa, ako znížiť tepovú frekvenciu.

Musel som ostať úplne bez pohybu a iba sa uvoľniť

a myslieť si, že nie som vo svojom tele

a iba to kontrolovať.

A potom som sa naučil, ako sa očistiť.

Očista je v zásade hyperventilácia.

Dýchate dnu a von...

Keď to spravíte, pocítite závrat, šteklenie.

A skutočne zbavujete telo CO2.

Takže keď zadržíte dych, je to nekonečne jednoduchšie.

Potom som sa naučil, že sa musíte riadne nadýchnuť

a iba zadržať a uvoľniť sa a nevypustiť žiadny vzduch

a iba držať a byť uvoľnený skrz celú tú bolesť.

Každé ráno, a to boli mesiace,

som sa zobudil a prvá vec, čo som robil bolo,

že som zadržal dych na

-- z 52 minút

som zadržiaval dych 44 minút.

V podstate to znamená, že som sa očistil,

dýchal som minútu ozaj silno.

A hneď za tým som zadržal dych na 5 a pol minúty.

Potom som znova dýchal minútu,

očisťoval sa, ako som len mohol,

potom hneď nato som zadržal dych znova na 5 a pol minúty.

Tento proces som opakoval 8-krát za sebou.

Z 52 minút dýchate iba 8 minút.

Na konci ste úplne zapečení, váš mozog.

Cítite sa, akoby ste kráčali omráčení.

A máte hrozné bolesti hlavy.

Vlastne, neporozprávajte sa so mnou, keď to robím.

Začal som sa dozvedať niečo o držiteľovi svetového rekordu.

Volá sa Tom Sietas.

A tento chlapík je perfektne stavaný na zadržiavanie dychu.

Má 190cm, 80kg.

A jeho celková kapacita pľúc

je dvojnásobná voči priemernému človeku.

Ja mám 182cm a som tučný.

No, poviem, že mám veľké kosti.

(smiech)

Musel som zhodiť 25 kíl za tri mesiace.

Takže všetko, čo som dal do svojho tela,

som považoval za liek.

Každý kúsok jedla bol presne tým, čím bol pre svoju nutričnú hodnotu.

Jedol som skutočne malé, kontrolované porcie

počas dňa.

A skutočne som začal svoje telo prispôsobovať.

*Výsledky sa môžu líšiť.*
(smiech)

Čím som bol štíhlejší, tým dlhšie som bol schopný zadržať dych.

A tým, že som tak dobre jedol a tak tvrdo trénoval,

môj odpočinkový tep klesol na 38 úderov za minútu.

Čo je menej ako u väčšiny olympijských športovcov.

Za 4 mesiace tréningu som bol schopný zadržať dych

na viac ako 7 minút.

Chcel som skúšať zadržiavať dych všade.

Chcel som to skúšať v najextrémnejších situáciách,

aby som videl, či dokážem spomaliť tep

pod nátlakom.

(smiech)

Rozhodol som sa, že prekonám svetový rekord

naživo v hlavnom vysielacom čase v televízii.

Svetový rekord bol 8 minút a 58 sekúnd,

držal ho Tom Sietas, ten chlapík s pľúcami veľryby, o ktorom som hovoril.

(smiech)

Myslel som, že by som mohol dať vodnú nádrž na Lincoln center

a ak by som tam ostal týždeň bez jedla,

začal by som sa cítiť v takejto situácií sebaisto

a spomalil by som metabolizmus,

čo som si bol istý, že by mi pomohlo zadržať dych

na dlhšie, ako som bol schopný.

Úplne som sa zmýlil.

Vstúpil som do gule týždeň pred naplánovaným dátumom vysielania.

A myslel som, že všetko sa zdá byť v poriadku.

Dva dni pred mojim veľkým pokusom o rekord

producenti môjho televízneho špeciálu

si zmysleli, že pozerať na niekoho,

ako zadržiava dych a takmer sa utopí,

je príliš nudné na televíziu.

(smiech)

Takže som musel pridať putá,

z ktorých som mal ujsť, kým som zadržiaval dych.

To bola rozhodujúca chyba.

Kvôli pohybu som míňal kyslík.

A po siedmych minútach som dostal

hrozné kŕče.

V čase 7:08 som začal strácať vedomie.

A v čase 7 minút, 30 sekúnd

museli vytiahnuť moje telo von a oživiť ma.

Zlyhal som na plnej čiare.

(smiech)

Takže prirodzene, jediný spôsob, ako sa dostať z krízy,

na ktorý som prišiel,

bolo, že som sa rozhodol zavolať Oprah.

(smiech)

Povedal som jej, že chcem zvýšiť stávku

a zadržať dych dlhšie, ako kedy dokázala nejaká ľudská bytosť.

To bol iný rekord. Toto bolo

statické apnoe s predošlým vdychovaním O2, ktoré Guinness

zaznamenal ako svetový rekord - 13 minút.

Takže v podstate sa najprv nadýchnete čistého kyslíka,

prekysličíte si telo, vyplavíte CO2

a ste schopní zadržať dych oveľa dlhšie.

Uvedomil som si, že mojím skutočným súperom

bol bobor.

(smiech)

V januári 2008

mi Oprah dala 4 mesiace, aby som sa pripravil a trénoval.

Takže som spával každú noc v hypoxickom stane.

Hypoxický stan simuluje

nadmorskú výšku 4500m.

Takže je to ako základný tábor Everestu.

Funguje tak, že začnete zvyšovať

počet červených krviniek v tele,

čo vám pomáha lepšie dopravovať kyslík.

Znova, každé ráno, potom, čo vyjdete zo stanu,

je váš mozog úplne vygumovaný.

Pri mojom prvom pokuse s čistým kyslíkom som bol schopný ísť na 15 minút.

Takže bol to celkom veľký úspech.

Neurochirurg ma vytiahol z vody,

lebo podľa neho pri 15 minútach

váš mozog skončil, máte mŕtvy mozog.

Takže ma vytiahol a ja som bol v poriadku.

Jednu osobu to tam rozhodne nezaujímalo.

Bola to moja bývalá. Kým som prekonával pod vodou rekord

po prvýkrát, vŕtala sa mi v Blackberry,

kontrolujúc všetky moje sms-ky.

(smiech)

Môj brat to odfotil. Je to ozaj...

(smiech)

Potom som ohlásil, že idem prekonať

Sietasov rekord, verejne.

A on ako odpoveď

šiel za Regisom a Kelly

a prekonal svoj starý rekord.

Potom jeho hlavný konkurent prekonal jeho rekord.

Takže zrazu vytlačil rekord

na 16 minút a 32 sekúnd.

Čo bolo o tri minúty dlhšie, ako som sa pripravoval.

Viete, bolo to dlhšie ako ten rekord.

Takže som chcel, aby to rubrika Science Times zdokumentovala.

Chcel som, aby o tom napísali článok.

Takže som spravil to, čo by hocikto

seriózne snažiaci sa o vedecký pokrok urobil.

Vošiel som do kancelárii New York Times

a všetkým som predviedol nejaké triky s kartami.

(smiech)

Neviem, či to bola mágia alebo umenie Kajmanských ostrovov,

ale priletel John Tierney

a napísal článok o vážnosti zadržiavania dychu.

Kým som tam bol, snažil som sa naňho urobiť dojem, samozrejme.

Potopil som sa do hĺbky 48 metrov,

čo je v podstate výška 16-poschodovej budovy,

a ako som vychádzal hore, omdlel som pod vodou,

čo je skutočne nebezpečné; tak sa utopíte.

Našťastie Kirk ma videl

a priplával a vytiahol ma.

Takže začal som sa plne sústreďovať.

Plne som trénoval, aby som zvýšil svoj čas,

aby som to dokázal.

Ale niet spôsobu, ako sa pripraviť na aspekt živého prenosu

u Oprah.

V tréningu som to robil tvárou dole, vznášajúc sa v bazéne.

Ale v TV chceli, aby som to robil vzpriamený,

aby mohli vidieť moju tvár, v zásade.

Iným problémom bolo,

že oblek ma veľmi vynášal hore,

že mi museli priviazať nohy, aby som sa nevznášal.

Takže som musel používať nohy, aby som udržal chodidlá v remienkoch, ktoré boli voľné,

čo bol pre mňa skutočný problém.

Z toho som bol extrémne nervózny,

čo mi zvýšilo tep.

Potom tiež spravili to,

čo sme predtým nerobili, že tam bol monitor srdcovej frekvencie.

A bol hneď vedľa gule.

Takže zakaždým, keď moje srdce udrelo, počul som píp-píp-píp-píp,

viete, tikanie, ozaj nahlas.

Z čoho som bol ešte viacej nervózny.

A nemohol som spomaliť tep.

Takže normálne

by som začal na 38 úderoch za minútu

a zadržiavajúc dych by to kleslo na 12 úderov za minútu,

čo je dosť nezvyčajné.

(smiech)

Tentoraz to začalo na 120 úderoch

a dole to nezišlo.

Prvých päť minút pod vodou som strávil

zúfalou snahou spomaliť svoj tep.

Iba som tam sedel rozmýšľajúc "Musím to spomaliť.

Zlyhám, zlyhám."

A bol som čoraz nervóznejší.

A tep sa stále zvyšoval a zvyšoval,

až na 150 úderov.

V podstate to bola rovnaká vec, aká spôsobila moje zlyhanie na Lincoln center.

Bolo to mrhanie kyslíkom.

Keď som prišiel do polčasu, na ôsmych minútach,

bol som si na 100% istý,

že to nedokážem.

Nebolo možné, aby som to dokázal.

Takže som si uvedomil, že Oprah venovala hodinu

tejto veci so zadržiavaním dychu, ak by som sa zlomil skoro,

celá šou by bola o tom, aký som deprimovaný.

(smiech)

Takže som si uvedomil, že lepšie bude, ak budem bojovať

a ostanem tam, kým neomdliem,

aspoň ma potom vytiahnu a postarajú sa o mňa a všetko.

(smiech)

Potlačil som to na 10 minút. Pri 10 minútach

dostanete ozaj silný

pocit štípania v prstoch na rukách a nohách.

A vedel som, že to je odsuv krvi,

keď sa krv ženie preč z končatín,

aby zabezpečila kyslík životne dôležitým orgánom.

Pri 11 minútach som začal pociťovať

búšivé pocity v nohách

a začal som pociťovať čudný pocit na perách.

V 12. minúte mi začalo zvoniť v ušiach

a začal som cítiť, že mi meravie ruka.

A ja som hypochonder a pamätám si, že meravá ruka znamená infarkt.

Takže som ozaj začal byť paranoidný.

Potom v 13. minúte, možno kvôli hypochondrii,

som začal cítiť bolesti po celej hrudi.

Bolo to hrozné.

Pri 14. minúte

som začal mať hrozné kŕče,

ako v snahe o dýchanie.

(smiech)

V 15. minúte som trpel

väčším nedostatkom kyslíka pre srdce.

A začal som mať nedokrvené srdce.

Môj tep išiel zo 120

na 50, na 150, na 40, na 20, znova na 150.

Občas vynechal.

Rozbehol sa. Zastavil sa. A toto všetko som cítil.

A bol som si istý, že idem dostať infarkt.

Takže na 16. minúte som nechal vykĺznuť chodidlá,

lebo som vedel, že ak odpadnem,

ak mám infarkt, budú musieť

skočiť do väzby a vybrať mi nohy,

než ma vytiahnu. Takže som bol ozaj nervózny.

Takže som uvoľnil chodidlá a začal sa vznášať hore.

A nevynoril som hlavu.

Ale vznášal som sa tam čakajúc, kedy mi zastane srdce,

jednoducho som čakal.

Mali tam doktorov s tým "pst", viete,

sedeli tam a čakali.

A potom zrazu počujem krik.

A myslel som, že to je nejaká čudná vec --

že som zomrel alebo niečo sa stalo.

A potom som si uvedomil, že som sa dostal na 16:32.

Takže s energiou všetkých, čo tam boli,

som sa rozhodol tlačiť ďalej.

A šiel som na 17 minút a 4 sekundy.

(potlesk)

A akoby to nebolo dosť, hneď potom

som šiel do Quest Labs

a nechal som, nech mi zoberú všetky vzorky krvi, aké len mohli,

aby ich otestovali na všetko a aby videli, kde sa nachádzajú moje hodnoty,

aby to lekári mohli znova použiť.

A tiež som nechcel, aby to ktokoľvek napadol.

Mal som svetový rekord a chcel som

zaistiť, že bude legitímny.

Takže nasledujúci deň som šiel do New York City

a príde ku mne jedno decko -- práve vychádzam z Apple store --

decko príde ku mne a hovorí: "Hej, D!"

A ja: "No?"

Hovorí: "Ak si ozaj zadržal dych na tak dlho,

prečo si vyšiel von z vody suchý?"

A ja že: "Čo?"

(smiech)

A to je môj život. Takže...

(smiech)

Ako kúzelník sa snažím ľuďom ukázať veci,

ktoré sa zdajú byť nemožné.

A myslím, že mágia, či už keď zadržiavam dych

alebo miešam balíček kariet,

je vcelku jednoduchá.

Je to cvičenie, tréning a je to --

Je to cvičenie, je to tréning a experimentovanie,

snažiac sa cez bolesť, aby som bol najlepší, aký môžem byť.

A tým je mágia pre mňa, takže, ďakujem vám.

(potlesk)