Charlie Todd: Zdieľaný zážitok absurdity

Charlie Todd vytvára bizarné, vtipné a nečakané verejné výstupy: Sedemdesiat synchronizovaných tanečníkov vo výkladoch, "krotitelia duchov" bežiaci cez Newyorskú verejnú knižnicu, a každoročná jazda metrom bez nohavíc. Na TEDxBloomington prezentuje, ako jeho skupina Improv Everywhere používa tieto výstupy, aby spojila ľudí.

Improv Everywhere som odštartoval asi pred 10 rokmi,

keď som sa presťahoval do New Yorku so záujmom o hranie a komédiu.

Pretože som bol v meste nový, nemal som prístup k pódiu,

takže som sa rozhodol vytvoriť si vlastné na verejných miestach.

Takže prvý projekt, na ktorý sa pozrieme,

je úplne prvá "Jazda metrom bez nohavíc."

Odohráva sa to v januári v roku 2002.

A táto žena je hlavnou hviezdou videa.

Nevie o tom, že je natáčaná.

Natáča ju skrytá kamera.

Je to vo vlaku 6 v New Yorku.

A toto je prvá zastávka na trati.

Toto sú dvaja Dáni,

ktorí sa posadili vedľa skrytej kamery.

A ten v tom hnedom kabáte napravo som ja.

Vonku je teplota pod nulou.

Mám na sebe čiapku. Mám šál.

A to dievča si ma hneď všimne.

(Smiech)

Ako uvidíte, nemám na sebe nohavice.

(Smiech)

Takže v tomto okamihu -

v tomto okamihu si ma všimla,

ale v New Yorku je v každom vozni nejaký exot.

Jedna osoba nie je taká neobvyklá.

Vráti sa späť k čítaniu knihy, ktorá má nešťastný názov "Znásilnenie."

(Smiech)

Takže si všimla neobvyklú vec,

ale vrátila sa k svojmu normálnemu životu.

Medzitým šesť mojich kamarátov,

taktiež v spodkoch, čaká na ďalších šiestich za sebou nasledujúcich zastávkach.

Budú do tohto vlaku nastupovať jeden za druhým.

Všetci sa budeme tváriť, že sa navzájom nepoznáme.

A budeme predstierať, že je to nešťastná náhoda,

že sme si v takýto chladný januárový deň zabudli nohavice.

(Smiech)

Takže, v tomto momente

sa rozhodne odložiť knihu o znásilnení.

(Smiech)

A rozhodne sa začať viac vnímať svoje okolie.

Medzitým tých dvoch Dánov naľavo od kamery

ide roztrhať od smiechu.

Je to pre nich tá najsmiešnejšia vec, akú kedy videli.

A sledujte jej očný kontakt s nimi, hneď teraz.

(Smiech)

Tento moment vo videu milujem,

pretože predtým, ako sa to stalo zdieľaným zážitkom,

bolo to niečo, čo bolo možno trochu desivé,

alebo niečo, čo bolo pre ňu trochu mätúce.

A keď sa to stalo zdieľaným zážitkom,

bolo to niečo smiešne, a niečo, na čom sa mohla zasmiať.

Vlak teraz vchádza do svojej

tretej zastávky na trase linky 6.

(Smiech)

Na videu nie je vidno všetko.

Toto sa deje ďalšie štyri zastávky.

Celkovo nastúpi anonymne sedem chlapov v spodkoch.

Na ôsmej zastávke nastúpilo dievča s obrovskou športovou taškou

a zahlásilo, že má na predaj nohavice za dolár -

ako keď sa vo vlaku predávajú baterky alebo sladkosti.

Všetci sme si veľmi vecne kúpili nohavice, obliekli

a povedali, "Ďakujem. Presne to som dnes potreboval,"

a potom odišli bez toho, aby sme vysvetlili, čo sa stalo

a rozišli sa na rôzne strany.

(Potlesk)

Ďakujem.

Takže toto je fotka z toho videa.

Strašne sa mi páči reakcia toho dievčaťa.

Keď som tú videopásku sledoval neskôr v ten deň,

inšpirovalo ma to pokračovať v takýchto veciach.

A jedným z hlavných zmyslov Improv Everywhere

je usporiadať vystúpenie na verejnom mieste,

ktoré by bolo pozitívnym zážitkom pre ostatných ľudí.

Je to žart, ale taký, vďaka ktorému získa niekto skvelý príbeh, ktorý môže rozprávať.

A jej reakcia ma inšpirovala k tomu

urobiť druhú Jazdu metrom bez nohavíc.

A pokračujeme v tom každý rok.

Tento január sme uskutočnili 10. Jazdu metrom bez nohavíc,

pri ktorej jazdila vlakom v New Yorku v spodkoch

rôznorodá skupina 3500 ľudí -

takmer na každej jednej trase vlaku v meste.

A pridali sa aj ľudia v 50 ďalších

mestách vo svete.

(Smiech)

Keď som začal chodiť na hodiny improvizácie v Upright Citizens Brigade Theater

a stretol ďalších kreatívnych ľudí a ďalších interpretov a komediantov,

začal som zhromažďovať zoznam s e-mailovými adresami

ľudí, ktorí chceli robiť takýto druh projektov.

Aby som mohol robiť projekty väčšieho rozsahu.

Nuž, a jedného dňa som sa prechádzal po Union Square

a zbadal som túto budovu,

ktorá bola postavená len nedávno, v roku 2005.

A v jednom z okien bolo dievča a tancovalo.

Bolo to veľmi zvláštne,

pretože vonku bola tma, ale na ňu dopadalo žiarivkové osvetlenie

a bola v podstate na scéne

a nevedel som prísť na to, prečo to robí.

Po asi 15 sekundách sa objavila jej kamarátka -

skrývala sa vedľa -

a smiali sa a objali a potom utiekli preč.

Takže to vyzeralo, ako keby to možno bola stávka.

A to ma inšpirovalo.

Keď som sa pozrel na celú fasádu - bolo tam dokopy 70 okien -

vedel som, čo musím urobiť.

(Smiech)

Takže tento projekt sa volá "Look up More." Mali sme tam 70 hercov oblečených v čiernom.

Nemali sme to vôbec povolené.

Obchodom sme o tom, že prídeme, nedali vedieť.

A ja som stál v parku a dával signály.

Prvý signál bol k tomu, aby všetci zdvihli tieto viac ako metrové písmená,

na ktorých bolo "Look up More,"

názov projektu.

Druhý signál bol k tomu, aby všetci spolu skákali a tlieskali.

Hneď uvidíte, ako to začne.

(Smiech)

A potom sa tancovalo. Každý tancoval.

A potom sme mali tanečné sóla, kedy tancovala len jedna osoba

a všetci na ňu ukazovali.

(Smiech)

Potom som im dal ďalší signál rukou,

ktorý znamenal ďalší sólista dole vo Forever 21,

a ten tancoval.

Diali sa tam ďalšie veci.

Ľudia skákali hore a dole,

ľudia padali na zem.

A ja som si tam anonymne stál v mikine,

dával ruku na a dolu z odpadkového koša,

čím som signalizoval ďalší postup.

A pretože sa to konalo v Union Square Park, hneď pri zastávke metra,

ku koncu tam boli stovky ľudí,

ktorí sa pristavili a pozerali hore

a sledovali, čo sa deje.

Tu je z toho lepšia fotka.

Takže táto konkrétna akcia

bola inšpirovaná momentom,

ktorý bol úplne náhodný.

Ďalší projekt, ktorý vám chcem ukázať,

mi poslal cudzí človek e-mailom.

Stredoškolák z Texasu mi v roku 2006 napísal

"Mal by si zohnať čo najviac ľudí,

ktorí by si obliekli modrú polokošeľu a kaki nohavice

a šli do obchodu Best Buy a len tam tak stáli."

(Smiech)

(Potlesk)

Takže som tomuto stredoškolákovi okamžite odpísal

"Áno, máš pravdu.

Asi sa to pokúsim urobiť tento víkend. Ďakujem."

Takže tu je video.

Takže znova, toto sa stalo v roku 2005.

Toto je Best Buy v New Yorku.

Zapojilo sa okolo 80 ľudí,

ktorí vstupovali jeden po druhom.

Bolo tam 8-ročné dievčatko, 10-ročné dievčatko.

Bol tam taktiež 65-ročný muž,

ktorý sa rozhodol zapojiť.

Takže veľmi rôznorodá skupina ľudí.

A povedal som im, "Nepracujte. Nesnažte sa naozaj pracovať.

Ale ani nenakupujte.

Proste tam len tak postávajte a nebuďte otočení smerom k produktom."

Normálnych zamestnancov spoznáte

podľa toho, že majú na tričkách žlté menovky.

Všetci ostatní sú naši herci.

(Smiech)

Zamestnancom na nižších pozíciách to prišlo veľmi zábavné.

A dokonca niekoľko z nich šlo do skladu po foťák

a fotili sa s nami.

Mnohí z nich si robili srandu a snažili sa nás presvedčiť, aby sme šli do skladu

a vzali pre zákazníkov obrovské televízory.

Na druhej strane, manažérom a ochranke

to neprišlo až také vtipné.

Vidíte ich na videu.

Majú na sebe buď žlté alebo čierne tričko.

A boli sme tam asi 10 minút,

kým sa manažéri rozhodli zavolať políciu.

(Smiech)

Takže tam začali pobehovať

a všetkým hovoriť, že policajti sú na ceste, bacha, policajti sú na ceste.

A policajtov vidíte vo videu priamo teraz.

Tento tu v čiernom je policajt, kameruje ho skrytá kamera.

Nakoniec polícia musela informovať manažment Best Buy,

že, v skutočnosti, nie je nelegálne

mať oblečenú modrú polokošeľu a kaki nohavice.

(Smiech)

(Potlesk)

Ďakujem.

(Potlesk)

Takže sme tam boli 20 minút; radi sme opustili obchod.

Manažéri sa ešte snažili

vystopovať naše kamery.

A pár mojich ľudí, ktorí mali vo vaku skryté kamery, chytili.

Ale jeden kameraman, ktorého nikdy nechytili,

bol chalan, ktorý tam prišiel s prázdnou páskou

a vošiel do oddelenia Best Buy s kamerami

a proste vložil pásku do jednej z kamier

a predstieral, že nakupuje.

Páčila sa mi tá myšlienka využitia ich vlastnej technológie proti nim.

(Smiech)

Myslím, že naše najlepšie projekty sú špecifické polohou

a dejú sa na konkrétnom mieste z nejakého dôvodu.

Raz ráno som šiel metrom.

Musel som prestupovať na zastávke 53. ulice,

kde sú také dva obrovské eskalátory.

A ráno je to veľmi depresívne miesto, veľmi preľudnené.

Takže som sa rozhodol vyskúšať a zinscenovať niečo,

čo by z toho ráno urobilo čo najveselšie miesto.

Toto sa stalo v zime v roku 2009 -

ráno o 8:30.

Je ranná špička.

Vonku je strašná zima.

Ľudia prichádzajú z Queensu,

prestupujú z vlaku E na vlak 6.

A idú hore týmito obrovskými eskalátormi

na ceste za prácou.

(Smiech)

(Smiech)

(Potlesk)

Ďakujem.

Je tu fotka, ktorá to ilustruje trochu lepšie.

V ten deň si 2000-krát plácol

a ruky si umyl predtým aj potom

a neochorel.

A to sa udialo taktiež bez povolenia,

hoci sa zdalo, že to je všetkým jedno.

Tak povedal by som, že po rokoch

jedna z najväčších kritík Improv Everywhere, na ktorú narážam,

v anonymných komentároch na YouTube,

je: "Títo ľudia majú príliš veľa voľného času."

A viete, nie každému sa bude páčiť všetko, čo robíte,

a rozhodne som si vďaka internetovým komentárom vyvinul hrošiu kožu,

ale tento komentár mi vždy vadil,

pretože my nemáme príliš veľa voľného času.

Účastníci akcií Improv Everywhere

majú toľko isto voľného času ako hociktorí iní Newyorčania,

len sa príležitostne rozhodnú

stráviť ho neobvyklým spôsobom.

Viete, na jeseň sa každú sobotu a nedeľu

zídu stovky tisícok ľudí

na futbalových štadiónoch, aby sledovali zápasy.

A nikdy som nezažil, aby niekto komentoval sledovanie hry

slovami, "Všetci títo ľudia majú príliš veľa voľného času."

A pravdaže nemajú.

Je to skvelý spôsob, ako stráviť víkendové popoludnie,

sledovaním futbalového zápasu na štadióne.

Ale taktiež si myslím, že úplne v pohode spôsob

ako stráviť popoludnie je mrznúť spolu s 200 ľuďmi

na konečnej stanici Grand Central

alebo obliecť sa ako krotiteľ duchov

a pobehovať po Newyorskej verejnej knižnici.

(Smiech)

Alebo počúvať tú istú MP3 ako 3000 ďalších ľudí

a v tichosti tancovať v parku,

alebo sa v potravinách pustiť do spievania piesne

v rámci spontánneho muzikálu,

alebo sa ponoriť do oceánu na Coney Island a mať na sebe formálny odev.

Viete, ako deti nás učia, aby sme sa hrali.

A nikdy nám nedajú dôvod, prečo by sme sa mali hrať.

Len sa to tak berie, že hranie je dobrá vec.

A myslím, že to je nejaká taká myšlienka Improv Everywhere.

To, že to nemá žiaden dôvod a že to žiaden dôvod nemusí mať.

Nepotrebujeme dôvod.

Kým je to sranda

a vyzerá to ako zábavný nápad

a zdá sa, že sa pri tom zabavia aj ľudia, ktorí to uvidia,

potom nám to stačí.

A myslím, že ako dospelí sa potrebujeme naučiť,

že nie je správny alebo nesprávny spôsob, ako sa hrať.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(Potlesk)