Nebezpečenstvo jediného príbehu

Naše životy, naše kultúry, sa skladajú z množstva prelínajúcich sa príbehov. Spisovateľka Chimamanda Adichie rozpráva príbeh o tom, ako našla svoj vlastný autentický kultúrny hlas – a varuje, že ak si vypočujeme len jediný príbeh o inej osobe či krajine, riskujeme obrovské nedorozumenie.

Rozprávam príbehy.

A rada by som vám povedala
niekoľko osobných príbehov

o tom, čo rada nazývam
„nebezpečenstvom jediného príbehu“.

Vyrástla som na univerzitnom
internáte vo východnej Nigérii.

Mama hovorí, že som začala
čítať v 2 rokoch,

aj keď ja si myslím, že 4 roky
sú bližšie k pravde.

Takže som začala čítať skoro

a čítala som britské a americké
detské knižky.

Tiež som skoro začala písať

a keď som asi v 7 rokoch začala písať,

príbehy písané ceruzkou
s voskovými kresbami,

ktoré moja úbohá mama musela čítať,

písala som presne také príbehy,
aké som čítala:

Všetky moje postavy boli biele a modrooké,

hrali sa v snehu,

jedli jablká,

(smiech)

a veľa sa rozprávali o počasí,

aké bolo pekné, že vyšlo slnko.

(smiech)

Toto všetko napriek tomu,
že som žila v Nigérii.

Nikdy som nebola mimo Nigérie.

Nemali sme sneh a jedli sme mangá

a nikdy sme sa nerozprávali o počasí,

pretože sme nepotrebovali.

Moje postavy tiež pili
veľa zázvorového piva,

pretože postavy v britských knihách,
ktoré som čítala,

pili zázvorové pivo.

No a čo, že som netušila,
čo bolo zázvorové pivo.

(smiech)

A mnoho nasledujúcich rokov

som zúfalo túžila ochutnať zázvorové pivo.

Ale to je iný príbeh.

Myslím, že to dokazuje,

ako ovplyvniteľní a zraniteľní sme

tvárou v tvár príbehu,

hlavne ako deti.

Kvôli tomu, že som čítala knihy,
v ktorých postavy boli zo zahraničia,

bola som presvedčená, že knihy

v sebe museli mať cudzincov

a museli byť o veciach,
s ktorými som sa osobne nestotožnila.

Nuž, veci sa zmenili,
keď som objavila africké knihy.

Dostupných ich bolo len málo

a nájsť ich nebolo také ľahké,
ako nájsť zahraničné knihy.

Ale vďaka spisovateľom ako
Chinua Achebe a Camara Laye,

som prežila mentálny posun
v mojom vnímaní literatúry.

Uvedomila som si, že ľudia ako ja,

dievčatá s pokožkou farby čokolády,

ktorých divé vlasy
sa nedali dať do chvosta,

mohli tiež existovať v literatúre.

Začala som písať o veciach,
ktoré som spoznávala.

Milovala som tie americké a
britské knihy, ktoré som čítala.

Zamiešali moju predstavivosť.
Otvorili mi nové svety.

Ale neočakávaným dôsledkom bolo,

že som nevedela, že ľudia ako ja

mohli existovať v literatúre.

Takže, objav afrických spisovateľov
pre mňa spravil toto:

Zachránil ma pred jediným
príbehom toho, čo sú knihy.

Pochádzam z bežnej nigerijskej
rodiny strednej triedy.

Môj otec bol profesor.

Moja mama administrátorka.

Takže sme tiež mali, čo bola norma,

u nás žijúcu domácich pomocníkov,
ktorí často pochádzali z blízkych dedín.

A keď som mala 8 rokov,
dostali sme nového domáceho chlapca.

Volal sa Fide.

Mama nám o ňom povedala jedinú vec,
že jeho rodina bola veľmi chudobná.

Mama posielala sladké zemiaky
a ryžu a naše staré oblečenie jeho rodine.

A ak som nedojedla večeru, mama povedala:

„Dojedz to! Čo to nevidíš?
Ľudia ako Fideho rodina nemajú nič.“

Takže som cítila hroznú
ľútosť pre Fideho rodinu.

Potom sme v jednu sobotu
išli jeho dedinu navštíviť

a jeho mama nám ukázala
krásne vzorovaný košík

vyrobený zo zafarbených palmových listov,
ktorý vyrobil jeho brat.

Bola som ohromená.

Nenapadlo mi, že by niekto v jeho rodine

mohol naozaj niečo vyrobiť.

Všetko, čo som o nich počula,
bolo, akí boli chudobní,

takže pre mňa bolo nemožné
vidieť ich inak ako chudobných.

Ich chudoba bola pre mňa
ich jediným príbehom.

O niekoľko rokov neskôr som o tom
rozmýšľala, keď som opustila Nigériu,

aby som študovala na univerzite v USA.

Mala som 19.

Moja americká spolubývajúca
mnou bola šokovaná.

Opýtala sa ma, kde som sa
tak dobre naučila po anglicky,

a bola zmätená, keď som jej
povedala, že Nigéria

mala náhodou
ako oficiálny jazyk angličtinu.

Opýtala sa ma, či by si mohla
vypočuť moju „kmeňovú hudbu“,

a bola následne veľmi sklamaná,

keď som vytiahla moje pásky Mariah Carey.

(smiech)

Predpokladala, že neviem,
ako používať sporák.

Čo ma zasiahlo, bolo toto:

Ľutovala ma ešte predtým, ako ma uvidela.

Jej východiskový postoj
ku mne, ako Afričanke,

bol druh dobre mienenej ľútosti.

Moja spolubývajúca mala
jediný príbeh o Afrike:

jediný príbeh katastrofy.

V tomto jedinom príbehu

nebola žiadna možnosť
Afričanov hocijako jej podobných,

žiadna možnosť pocitov
iných ako ľútosť,

žiadna možnosť spojenia
ako rovnocenných ľudí.

Musím povedať, že predtým,
ako som išla do USA,

som sa vedome neidentifikovala
ako Afričanka.

Ale v USA, kedykoľvek sa spomenula
Afrika, ľudia sa obrátili na mňa.

No a čo, že som nevedela nič
o miestach ako Namíbia.

Ale moju novú identitu som si osvojila

a v mnohých ohľadoch
o sebe rozmýšľam ako o Afričanke.

Aj keď ma stále dosť naštve,
keď sa o Afrike hovorí ako o krajine,

najsúčasnejší príklad by bol
môj, inak úžasný, let

z Lagosu pred 2 dňami,

počas ktorého bolo na lete
spoločnosti Virgin oznámenie

o charitatívnej práci v „Indii,
Afrike a iných krajinách“.

(smiech)

Takže po tom, ako som strávila
pár rokov v USA ako Afričanka,

začala som rozumieť reakcii
mojej spolubývajúcej na mňa.

Ak by som nevyrástla v Nigérii

a ak všetko, čo by som o Afrike
vedela, bolo z populárnych obrazov,

tiež by som si myslela, že Afrika
je krajina plná krásnych výhľadov,

krásnych zvierat

a nepochopiteľných ľudí,

ktorí bojujú nezmyselné vojny,
umierajú na chudobu a AIDS,

sú neschopní hovoriť za seba

a čakajú na záchranu
milým, bielym cudzincom.

Videla by som Afričanov rovnako,
ako som ako dieťa videla Fideho rodinu.

Tento jediný príbeh o Afrike pochádza,
myslím, zo západniarskej literatúry.

Je jeden citát z písomností londýnskeho
obchodníka menom John Locke,

ktorý sa v roku 1561 plavil
do západnej Afriky

a o svojej cesty si robil
fascinujúci záznam.

Po tom, ako povedal, že Afričania
sú „zver, ktorá nemá domy“,

napísal „sú to tiež ľudia bez hláv,

ich ústa a oči sú na ich poprsí“.

Smiala som sa zakaždým, keď som to čítala.

Človek musí obdivovať
predstavivosť Johna Lockeho.

Ale dôležité na tejto písomnosti je,

že reprezentuje začiatok

tradície rozprávania afrických
príbehov na Západe:

Tradícia subsaharskej Afriky
ako miesta negatívov,

miesta rozdielov, temnoty,

ľudí, ktorí sú podľa slov
úžasného poeta Rudyarda Kiplinga

„napoly diabol, napoly dieťa“.

A tak som si začala uvedomovať,
že moja americká spolubývajúca

počas svojho života musela

vidieť a počuť rôzne verzie tohto
jediného príbehu,

tak ako profesor,

ktorý mi raz o mojom románe povedal,
že nie je „autenticky africký“.

Bola som ochotná uznať,

že na mojom románe bolo veľa vecí zle,

že zlyhal na hromade miest,

ale nepredstavovala som si,
že zlyhá pri dosahovaní niečoho,

čo sa nazýva africká autenticita.

Vlastne som nevedela,
čo má byť africká autenticita.

Profesor mi povedal, že moje postavy
boli príliš ako on,

vzdelaní muži strednej triedy.

Moje postavy šoférovali autá.

Nehladovali.

A teda neboli autenticky africkí.

Ale musím rýchlo dodať,
že som rovnako vinná

v probléme jediného príbehu.

Pred niekoľkými rokmi
som navštívila Mexiko z USA.

Politická klíma v USA bola
v tom čase napätá,

a stále tu boli debaty o imigrácii.

A, ako sa často stáva v Amerike,

imigrácia sa stala
synonymom pre Mexičanov.

Nekonečné príbehy
o Mexičanoch, ako o ľuďoch,

ktorí ošklbávali systém
zdravotnej starostlivosti,

zakrádali sa cez hranice,

zatýkali ich na hraniciach, a tak podobne.

Pamätám si, ako som chodila
po Guadalajare počas prvého dňa,

sledovala som ľudí idúcich do práce,

zatáčajúcich tortilly na trhovisku,

fajčiacich, smejúcich sa.

Pamätám si, že môj prvý pocit
bolo slabé prekvapenie.

A potom ma zaplavila hanba.

Uvedomila som si, že som bola taká
ponorená v mediálnom obraze Mexičanov,

že v mojej mysli sa pre mňa
stali jedinou vecou,

biednymi imigrantnmi.

Uverila som jedinému príbehu Mexičanov

a viac som sa za seba hanbiť nemohla.

Takže tak sa tvorí jediný príbeh,

ukážte ľudí ako jedinú vec,

ako jednu jedinú vec,

znova a znova,

až sa ňou stanú.

Je nemožné hovoriť o jedinom príbehu

bez hovorenia o moci.

Je slovo, igbánske slovo,

na ktoré si spomeniem vždy, keď rozmýšľam
o mocenských štruktúrách sveta,

je to „nkali“.

Je to podstatné meno, ktoré
sa voľne prekladá ako „byť lepší ako iní“.

Tak, ako naše ekonomické
a politické svety,

príbehy sú tiež definované
princípom nkali:

To, ako sú povedané, kto ich hovorí,

kedy sú povedané,
koľko príbehov je povedaných,

veľmi záleží na moci.

Moc je schopnosť nielen hovoriť
príbeh inej osoby,

ale vyrobiť definitívny príbeh tej osoby.

Palestínsky poet Mourid Barghouti píše,

že ak chcete vyvlastniť človeka,

najjednoduchším spôsobom,
ako to urobiť, je povedať

ich príbeh a začať s „druhotne“.

Začnite príbeh šípmi Indiánov,

nie príchodom Britov,

a dostanete úplne odlišný príbeh.

Začnite príbeh neúspechom afrického štátu,

nie koloniálnym vytvorením
afrického štátu,

a dostanete úplne iný príbeh.

Prednedávnom som hovorila na univerzite,

kde mi študent povedal,
že bola taká škoda,

že Nigérijčania páchali fyzické násilie,

ako postava otca v mojom románe.

Povedala som mu, že som práve
prečítala román zvaný Americké psycho,

(smiech)

a že je taká škoda,

že mladí Američania sú sérioví vrahovia.

(smiech)

(potlesk)

Nuž, očividne som to povedala
v záchvate mierneho hnevu.

(smiech)

Ale nikdy by mi nenapadlo, že len preto,

že som prečítala román,
v ktorom postava bola sériový vrah,

že táto postave nejako reprezentuje
všetkých Američanov.

Nie je to preto, že som lepšia
osoba ako ten študent,

ale pretože vďaka americkej
kultúrnej a ekonomickej moci,

som videla veľa príbehov Ameriky.

Čítala som Tylera, Updikea,
Steinbecka a Gaitskilla.

Nemala som jediný príbeh Ameriky.

Keď som pred pár rokmi zistila,

že spisovatelia by mali mať
naozaj nešťastné detstvo,

aby boli úspešnými,

začala som rozmýšľať, že by
som mohla vymyslieť hrozné veci,

ktoré mi rodičia urobili.

(smiech)

Ale je pravdou, že som
mala veľmi šťastné detstvo

plné smiechu a lásky,
vo veľmi súdržnej rodine.

Ale mala som tiež starých otcov,
ktorí umreli v utečeneckých táboroch.

Môj bratranec Polle umrel, pretože
nemohol dostať dostatočnú zdravotnú pomoc.

Jedna z mojich najbližších priateliek,
Okoloma, umrela v leteckej havárii,

pretože naše hasičské autá nemali vodu.

Vyrástla som pod utláčajúcimi
vojenskými vládami,

ktoré znehodnocovali vzdelanie,

a tak niekedy moji rodičia
nedostávali mzdu.

A tak, ako dieťa som videla džem
zmiznúť z výberu raňajok,

potom zmizol margarín,

potom sa chlieb stal príliš drahým,

potom mlieko bolo na prídel.

Ale hlavne, normalizovaný politický strach

napadol naše životy.

Všetky tieto príbehy ma
robia tým, kým som.

Ale trvať len na týchto
negatívnych príbehoch,

by ochudobnilo moju skúsenosť

a prehliadla by som veľa ďalších
príbehov, ktoré ma formovali.

Jediný príbeh vytvára stereotypy,

a problém s nimi nie je v tom,
že sú nepravdivé,

ale v tom, že sú nekompletné.

Robia z jedného príbehu jediný príbeh.

Samozrejme, Afrika je
kontinentom katastrof:

obrovských, ako strašné
znásilnenia v Kongu,

a depresívnych,

ako je fakt, že takmer 5000 ľudí
žiada o jedno miesto v Nigérii.

ale sú aj iné príbehy,
ktoré nie sú o katastrofe,

a je veľmi dôležité,
aby sme hovorili aj o nich.

Vždy som mala pocit, že je nemožné

zžiť sa s miestom či s človekom

bez zžitia sa so všetkými
príbehmi miesta a osoby.

Dôsledkom jediného príbehu je, že:

Okráda ľudí o dôstojnosť.

Sťažuje nám rozpoznávanie
ľudskej rovnosti.

Prízvukuje, akí sme rozdielni
a nie to, akí sme si podobní.

Takže, čo ak by som pred výletom do Mexika

sledovala debaty o imigrácii
z oboch strán,

americkej a mexickej?

Čo ak by nám moja mama povedala,
že Fideho rodina je chudobná

a usilovná?

Čo ak by sme mali africkú televíziu,

ktorá by vysielala rôzne
africké príbehy do celého sveta?

To, čo nigérijský spisovateľ
Chinua Achebe volá „rovnováhou príbehov“.

Čo ak by moja spolubývajúca vedela
o mojom nigeríjskom vydavateľovi,

Muhtarovi Bakarem,

úžasnom mužovi,
ktorý zanechal prácu v banke,

aby si splnil sen a založil vydavateľstvo?

Bežné povedomie hovorilo,
že Nigeríjčania nečítajú.

Nesúhlasil.

Cítil, že ľudia,
ktorí vedeli čítať, by čítali,

ak by bola pre nich literatúra
cenovo dostupná.

Čoskoro po publikácii môjho prvého románu,

som mala interview pre jednu
TV stanicu v Lagose

a prišla ku mne žena, ktorá tam
pracovala ako poslíček a povedala,

„Naozaj sa mi páčil váš román.
Nepáčil sa mi koniec.

Teraz musíte napísať pokračovanie,
a stane sa tam toto...“

(smiech)

A jednoducho mi povedala,
čo mám napísať v pokračovaní.

Nebola som len očarená,
úplne to mnou pohlo.

Toto bola žena, jeden člen
masy obyčajných Nigérijčanov,

ktorí ani nemali čítať.

Ale ona si nielen prečítala knihu,

ale prisvojila si ju

a cítila, že mi môže len tak
povedať, čo napísať v pokračovaní.

No a čo keby moja spolubývajúca vedela
o mojej priateľke Funmi Iyande,

nebojácnej ženy,
ktorá moderuje TV šou v Lagose,

a je odhodlaná povedať príbehy,
na ktoré by sme radšej zabudli?

Čo keby moja spolubývajúca
vedela o srdcovej operácii,

ktorá bola vykonaná v nemocnici
v Lagose minulý týždeň?

Čo keby moja spolubývajúca
vedela o súčasnej nigérijskej hudbe,

talentovaných ľuďoch spievajúcich
po anglicky a v jazykoch

Pidgin, Igbo, Yoruba a Ijo,

zmiešaných vplyvoch Jay-Z-ho cez Fela

a Boba Marleyho až po ich starých otcov.

Čo keby moja spolubývajúca
vedela o právničke,

ktorá prednedávnom išla na nigérijský súd,
aby bojovala proti podivnému zákonu,

ktorý vyžaduje od žien,
aby mali manželov súhlas

pred obnovením ich pasu?

Čo keby moja spolubývajúca
vedela o Nollywoode

plnom vynachádzavých ľudí, ktorí točia
filmy napriek technickým problémom,

filmy také populárne,

že sú skutočne najlepším príkladom
Nigérijčanov, konzumentov vlastnej práce?

Čo keby moja spolubývajúca vedela
o úžasne ambicióznej zapletačke vlasov,

ktorá akurát začala vlastný biznis
a predáva predĺženie vlasov?

Alebo o miliónoch ostatných Nigérijčanov,
ktorí začnú biznis, občas zlyhajú,

ale pokračujú vo svojich ambíciách?

Zakaždým, keď som doma, čelím

bežným zdrojom hnevu väčšiny Nigérijčanov:

našej neúspešnej infraštruktúre a vláde,

ale tiež neobyčajnej pružnosti ľudí,

ktorým sa darí napriek vláde,

nie vďaka nej.

Učím na workshopoch písania
v Lagose každé leto

a je úžasné, koľko ľudí sa prihlási,

koľko ľudí chce písať,

hovoriť príbehy.

Môj nigérijský vydavateľ a ja
sme práve založili neziskovú

organizáciu Farafina Trust,

a máme veľké sny o budovaní knižníc

a renovovaní existujúcich knižníc

a poskytovaní kníh pre štátne školy,

ktoré nemajú vo svojich knižniciach nič,

ale aj o organizovaní množstva workshopov

o čítaní a písaní

pre všetkých ľudí,
ktorí chcú hovoriť veľa príbehov.

Na príbehoch záleží.

Na veľa príbehoch záleží.

Príbehy boli používané
na vyvlastňovanie a urážanie,

ale príbehy môžu byť použité aj
na posilnenie a vrátenie ľudskosti.

Príbehy môžu zlomiť ľudskú dôstojnosť,

ale príbehy ju môžu aj navrátiť.

Americká spisovateľka
Alice Walker napísala

o svojich južanských príbuzných,
ktorí sa presťahovali na sever.

Dala im knihu

o južanskom živote,
ktorý za sebou zanechali.

„Sedeli dookola, čítali si knihu,

počúvali ma ako im ju čítam
a kúsok raja sa im vrátil.“

Rada by som skončila touto myšlienkou:

Keď odmietneme jediný príbeh,

keď si uvedomíme, že nikdy
nie je len jediný príbeh

o nejakom mieste,

vráti sa nám kúsok raja.

Ďakujem.

(potlesk)