Ramona Pierson: Nečakané miesto uzdravenia

Keď mala Ramona Pierson 22 rokov, bola zrazená opitým vodičom a strávila 18 mesiacov v kóme. Na TEDxDU rozpráva pozoruhodný príbeh o svojom zotavení - čerpajúc z kolektívnych znalostí a múdrosti domova dôchodcov.

Podelím sa s vami o niečo,

o čom som nerozprávala pravdepodobne dlhšie ako 10 rokov.

Takže majte so mnou strpenie,

ako Vás prevediem touto cestou.

Keď som mala 22 rokov,

prišla som domov z práce, dala vodítko na svojho psa

a išla som sa ako zvyčajne prebehnúť.

Netušila som, že v tú chvíľu

sa môj život navždy zmení.

Kým som pripravovala svojho psa na beh,

muž dopíjal pohárik v bare,

zdvihol kľúče od auta, nasadol do auta

a zamieril na juh

alebo kdekoľvek išiel.

Bežala som cez ulicu,

a jediná vec, ktorú si naozaj pamätám

je pocit, akoby v mojej hlave vybuchol granát.

A pamätám si, ako som položila ruky na zem

a cítila moju životodárnu krv

vytekať z môjho krku

a mojich úst.

Čo sa stalo,

je, že prešiel na červenú a zrazil mňa a môjho psa.

Ona skončila pod autom.

Ja som vyletela pred auto,

a vtedy mi prešiel cez nohy.

Moja ľavá noha sa dostala do kolesa -

ktoré ju točilo dookola.

Náraznik auta narazil do môjho hrdla,

a otvoril ho dokorán.

Skončila som s tupou traumou hrudníka.

Vaša aorta vychádza spoza vášho srdca.

Je to vaša hlavná tepna, a tá bola preťatá,

takže moja krv bublala z mojich úst.

Penila,

a diali sa mi hrozné veci.

Nemala som poňatia, čo sa deje,

ale okoloidúci zasiahli,

udržiavali moje srdce v pohybe, bijúc.

Hovorím v pohybe, pretože sa chvelo

a oni sa snažili priniesť rytmus späť doň.

Niekto bol šikovný a vložil mi do krku Bic pero,

aby otvoril moje dýchacie cesty a ja som mohla dostať nejaký vzduch.

A moje pľúca skolabovali,

takže niekto ma otvoril a takisto mi tam vložil kolík,

aby zastavil tu katastrofickú možnosť ich zastavenia.

Nejako som skončila v nemocnici.

Bola som zabalená v ľade

a nakoniec uvedená do drogovo navodenej kómy.

O 18 mesiacov neskôr som sa zobudila.

Bola som slepá, nemohola som hovoriť,

a nemohla som chodiť.

Mala som 32 kilogramov.

V nemocnici naozaj nemali potuchy,

čo robiť s ľuďmi, ako ja.

A v skutočnosti, mi začali hovoriť Gomer.

To je iný príbeh, do ktorého sa nebudeme ani dostávať.

Podstúpila som veľa operácií, aby dali môj krk zase dohromady,

a niekoľkokrát opravili moje srdce.

Niektoré veci fungovali, iné nie.

Bolo do mňa vloženého veľa titánia,

kosti mŕtvoly,

ktoré mali prinútiť moje nohy hybať sa správnou cestou.

Skončila som s plastikou nosa, porcelánovými zubami

a všakovakými inými vecami.

Ale nakoniec som znova začala vyzerať ako človek.

Ale niekedy je ťažké hovoriť o týchto veciach,

tak majte so mnou strpenie.

Mala som viac ako 50 operácií.

Ale kto by ich rátal?

Takže nakoniec sa nemocnica rozhodla,

že je čas, aby som išla ďalej.

Potrebovali uvoľniť miesto

pre niekoho iného, o kom si mysleli, že sa môže vrátiť späť

z čohokoľvek, cez čo práve prechádzal.

Každý stratil vieru v moje uzdravenie.

Takže v podstate dali mapu na stenu, hodili šípkou

a tá padla na domov dôchodcov tu v Colorade.

A ja viem, že sa všetci škrabkáte po hlave:

"Domov dôchodcov? Čo na svete budeš robiť tam?"

Ale ak sa nad tým zamyslíte,

všetky schopnosti a nadania, ktoré sú v tejto miestnosti práve teraz,

to je to, čo má domov dôchodcov.

Takže tam boli všetky tieto zručnosti a schopnosti,

ktoré títo dôchodci mali.

Jedinú výhodu,ktorú mali oproti väčšine z Vás

je múdrosť,

pretože oni mali dlhý život.

A v tom momente môjho života som potrebovala túto múdrosť.

Ale predstavte si, aké to bolo pre nich,

keď som sa objavila v ich dverách?

V tom momente som už pribrala 4 libry,

takže som mala 34 kilogramov.

Bola som holohlavá.

Mala som na sebe nemocničnú uniformu.

A niekto mi daroval tenisky.

A mala som bielu palicu v jednej ruke

a kufor plný lekárskych záznamov v druhej.

A tak títo dochôdci zistili,

že potrebujú mať mimoriadne zasadnutie.

(Smiech)

Takže sa odstúpili, pozreli jeden na druhého,

a šli, "Ok, aké zručnosti máme v tejto miestnosti?

Toto dieťa potrebuje veľa práce."

Takže nakoniec začali

spájať ich talenty a zručnosti

ku všetkým mojim potrebám.

Ale jedna z prvých vecí, ktoré potrebovali urobiť,

bolo posúdiť, čo som potrebovala najskôr.

Potrebovala som zistiť,

ako jesť ako normálny človek,

pretože som jedla cez infúziu v mojej hrudi

a v mojich žilách.

Takže som musela prejsť cez skúšanie znova jesť.

A oni tiež prešli týmto procesom.

A potom zistili:

"No, ona potrebuje nábytok.

Spí v rohu tohto bytu."

Takže išli do svojich úložných priestorov

a všetci pozbierali svoj extra nábytok --

dali mi hrnce a panvice, prikrývky,

všetko.

A potom ďalšia vec, ktorú som potrebovala,

bola premena.

Takže zmyzol zelený nemocničný úbor

a nahradil ho polyester a kvetinové vzory.

(Smiech)

Nebudeme hovoriť o účesoch, ktoré sa mi snažili nanútiť,

keď mi znova narástli vlasy.

Ale povedala som nie modrým vlasom.

(Smiech)

Takže, k čomu nakoniec prišlo,

bolo, že sa rozhodli, že sa potrebujem naučiť rozprávať.

Nemôžete byť nezávislý človek,

ak nie ste schopný rozprávať a nemôžete vidieť.

Došli k názoru, že byť slepá je jedna vec,

ale museli ma prinútiť rozprávať.

Takže zatiaľ čo Sally, vedúca kancelárie,

ma učila rozprávať cez deň -

je to ťažké, pretože keď ste dieťa,

beriete veci za samozrejmé.

Učíte sa veci podvedome.

Ale pre mňa, ako dospelú, to bolo zahanbujúce,

musela som sa naučiť ako koordinovať

moje nové hrdlo s mojim jazykom

a so svojimi novými zubami a perami,

a zachytiť vzduch a dostať slovo von.

Takže som sa správala ako dvojročná

a odmietla spolupracovať.

Ale muži mali lepší nápad.

Chceli mi z toho urobyť zábavu.

Takže v noci ma učili Scrabble Sprostých slov,

(Smiech)

a potom, tajne,

nadávať ako námorník.

Takže to nechám na vašej predstavivosti,

aké boli moje prvé slová,

keď mi Sally konečne dodala sebadôveru.

(Smiech)

Od toho bodu som sa pohla.

A bývalý učiteľ, ktorý náhodou mal Alzheimera,

sa podujal naučiť ma písať.

Opakovanie bolo vlastne pre mňa dobré.

Takže pôjdeme ďalej.

(Smiech)

Jedna z rozhodujúcich vecí pre mňa

bolo sa znova naučiť prejsť cez cestu

ako slepý človek.

Takže zatvorte svoje oči.

Predstavte si teraz, že musíte prejsť cez cestu.

Neviete aká široká je cesta

a neviete či idete rovno

a môžete počuť autá svištiace tam a späť,

a mali ste strašnú nehodu,

pre ktorú ste skončili v tejto situácii.

Takže boli tu dve prekážky, ktoré som musela prekonať.

Jedna z nich bola posttraumatická stresová porucha.

Zakaždým, keď som sa priblížila k rohu alebo obrubníku,

spanikárila som.

A druhá vec

bolo samotné skúšanie prísť na to, ako cez tú cestu prejsť.

Takže jedna zo senioriek prišla ku mne,

a dotlačila ma na roh ulice a povedala,

"Keď si myslíš, že je čas ísť, iba vystrč palicu von pred seba.

Ak je palica zrazená, nechoď na cestu."

(Smiech)

Dávalo to perfektný zmysel.

Pri tretej palici,

ktorá zasvišťala cez cestu,

zistili, že potrebujú dať dokopy nejaké zdroje,

a tak vyzbierali prostiredky,

aby som mohla ísť do Brailovho inštitútu

a získať schopnosti

byť slepým človekom,

a tiež ísť a dostať vodiaceho psa,

ktorý transformoval môj život.

A bola som schopná vrátiť sa na vysokú školu,

práve kvôli dôchodcom, ktorí investovali do mňa,

môjho vodiaceho psa a schopností, ktoré som získala.

10 rokov neskôr som získala svoj zrak späť.

Nie magicky.

Podujala som sa na 3 operácie,

a jedna z nich bola experimentom.

Bola to vlastne robotická operácia.

Odstránili hematóm za mojim okom.

Najväčšou zmenou pre mňa bolo,

že svet sa pohol dopredu,

že tu boli inovácie

a nové veci všetkého druhu --

mobily, laptopy,

všetky tieto veci, ktoré som nikdy predtým nevidela.

A ako slepý človek,

vaša vizuálna pamäť sa stráca

a je nahradená tým, ako veci cítite,

ako veci znejú

a ako veci voňajú.

Jeden deň som bola vo svojej izbe

a videla som v nej sedieť túto vec

a myslela som si, že je to netvor.

Takže som okolo toho kráčala.

A povedala som si, "Iba sa toho dotknem."

A dotkla som sa toho a zistila som,

"Môj bože, je to kôš na prádlo."

(Smiech)

Všetko je odlišné,

keď ste vidiaci človek,

pretože to beriete ako samozrejmosť.

Ale, keď ste slepí,

máte pre veci hmatovú pamäť.

Najväčšou zmenou pre mňa bolo sa pozrieť dole na moje ruky

a vidieť, že som stratila 10 rokov môjho života.

Myslela som si, že z nejakého dôvodu pre mňa čas stál

a išiel pre moju rodinu a priateľov.

Ale keď som sa pozrela dole,

zistila som, že čas plynul pre mňa rovnako

a že som ho potrebovala dobehnúť,

tak som sa do toho pustila.

My sme nemali slová ako outsourcing and radikálna spolupráca,

keď som mala moju nehodu.

Ale koncept sa potvrdil --

ľudia spolupracujúci s ľudmi na mojej obnove,

ľudia spolupracujúci s ľudmi na mojom znovuvzdelaní.

Nestála by som tu dnes,

nebyť extrémne radikálnej spolupráce.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(Potlesk)