Krása ľudskej pokožky každej farby

Fotografie Angélicy Dass nás nútia zamyslieť sa nad farbou pokožky a etnickou identitou. V jej osobnom rozprávaní sa dozviete, čo bolo inšpiráciou pre jej projekt portrétov, Humanae. Jej snahou je dokumentovať skutočné farby ľudskej pokožky, nie tie nepravé farby spojené s rasou ako biela, čierna a žltá.

Je to 128 rokov,

čo posledná krajina na svete
zrušila otroctvo.

A je tomu 53 rokov, čo Martin Luther King

predniesol svoj prejav,
ktorý začal slovami: „Mám sen“.

My však stále žijeme vo svete,

kde farba pokožky
zanecháva nielen prvý dojem,

ale aj ten, čo pretrváva.

Narodila som sa v rodine plnej farieb.

Môj otec, syn slúžky,

po ktorej zdelil
intenzívny odtieň tmavej čokolády.

Adoptovali si ho tí,
ktorých ja poznám ako svojich prarodičov.

Moja babička, hlava rodiny,
má porcelánovú kožu

a vlasy ako bavlnu.

Pokožka môjho deda bola niečo
medzi vanilkou a jahodovým jogurtom.

Rovnaká, ako môjho strýka a bratranca.

Moja mama má škoricový odtieň pokožky
a je dcérou pôvodnej Brazílčanky

s troškou farby lieskovca a medu.

Mamin otec bol ako mix kávy a mlieka,
s prevahou kávy.

Moja mama má dve sestry.

Prvá, adoptovaná,
s farbou pražených arašidov

a druhá, tiež adoptovaná,
má farbu skôr béžovú.

Ako palacinka.

(smiech)

Vyrastajúc v tejto rodine,
farba pokožky u mňa nikdy nerozhodovala.

Avšak mimo domov veci vyzerali zrazu inak.

Farba mala mnoho ďalších významov.

Pamätám sa na svoju prvú hodinu kreslenia
ako plnú protichodných pocitov.

Bolo to vzrušujúce a kreatívne.

Ale nikdy som nepochopila
farbičke pleťovej farby.

Som síce z mäsa, ale nie som ružová.

Moje koža bola hnedá, ale ľudia vraveli,
že som čierna.

Mala som sedem rokov
a v hlave zmätok zo všetkých tých farieb.

Neskôr, keď som viedla bratranca do školy

ma ľudia zvyčajne považovali za pestúnku.

Keď som pomáhala kamarátke
na párty v kuchyni

ľudia si mysleli, že som slúžka.

Dokonca sa ku mne chovali
ako k prostitútke

len preto,
že som šla po pláži s kamarátmi z Európy.

Častokrát,
keď som bola na návšteve u babičky

alebo priateľov v budovách vyššej triedy,

bolo mi odporučené
nepoužívať hlavný výťah.

Pretože s touto farbou kože a vlasmi
na niektoré miesta nepatrím.

Nejakým spôsobom som si na to zvykla
a čiastočne to aj prijala.

Ale niečo sa vo mne
neustále vzpiera a zápasí.

O niekoľko rokov neskôr
som sa vydala za Španiela.

Ale nie za hocijakého.

Vzala som si Španiela,
ktorý bol červený ako rak vždy,

keď sa spálil na slnku.

(smiech)

Odvtedy ma začala prenasledovať
nová otázka,

aká bude farba kože tvojich detí?

Asi tušíte,
že toto bol môj najmenší problém.

Ale keď som o tom premýšľala
a vzhľadom na môj pôvod,

ma môj príbeh priviedol vo fotografovaní
k osobnému cvičeniu.

A takto sa zrodil Humanae.

Humanae má za cieľ zdôrazniť,
naše skutočné farby,

nie nepravdivé farby ako
biela, červená, čierna alebo žltá,

ktoré sú pridelené rasám.

Ide o druh hry,
kde zpochybňujeme zaužívané.

Ide o dielo, v ktorom
prechádzam z osobného príbehu

do svetovej histórie.

Ľudí vždy fotím pred bielym pozadím.

Potom vyberiem štvorec s 11 pixelmi
z oblasti nosu.

A nafarbím pozadie touto farbou

a vyhľadám túto farbu
v katalógu farieb Pantone.

Začala som s rodinou a priateľmi,

neskôr sa pripojilo viac a viac ľudí.

Vďaka verejným výzvam
cez sociálne siete.

Myslela som, že hlavným priestorom
na šírenie mojej práce je internet.

Chcem koncept otvorený pre každého.

Aby tlačili na tlačidlo „zdieľať“
nielen na počítači, ale aj v mysli.

Začalo sa to nabaľovať ako snehová guľa.

Projekt bol prijatý veľmi dobre.

Pozvania, exhibície,
výstavy, galérie a múzea.

Spomedzi všetkých foriem
mám však najradšej,

keď je Humanae realizovaný na verejnosti

a objavuje sa na uliciach.

Podporuje to diskusiu
a vytvára pocit komunity.

Vyfotila som viac ako 3000 ľudí,
v 13 rôznych krajinách,

v 19 rôznych mestách po celom svete.

Spomeniem aspoň niektoré z nich.

Od boháčov zo zoznamu Forbes,

až po utečencov,
ktorí na lodi preplávali Stredozemné more.

Od hlavného sídla UNESCO v Paríži
po útulok.

A študentov.
Zo Švajčiarska i slamov v Rio de Janeiro.

Všetky druhy viery, rodové identity
alebo fyzické postihnutia.

Novorodencov alebo smrteľne chorých.

My všetci tvoríme Humanae.

Tieto portréty nás nútia zamyslieť sa
ako vidíme jeden druhého.

Keď moderná veda spochybňuje koncept rasy,

čo to pre nás znamená
byť čierny, biely, žltý alebo červený?

Sú to oči, nos, ústa alebo vlasy?

Alebo náš pôvod, národnosť
alebo účet v banke?

Toto osobné cvičenie sa zmenilo na objav.

Zrazu som si uvedomila
význam Humanae pre mnoho ľudí.

Predstavuje to akési zrkadlo pre tých,
ktorí sa nemôžu nájsť v žiadnej kategórii.

Bolo úžasné, že ľudia so mnou začali
zdielať myšlienky o mojej práci.

Mám ich stovky
a podelím sa o ne aj s vami.

Matka 11-ročného dievčaťa mi napísala:

„Je to pre mňa veľmi dobrý nástroj,
ako jej zvýšiť sebavedomie,

lebo minulý víkend jej kamarátka povedala,

že sem nepatrí
a nemala by mať dovolené žiť v Nórsku.

Preto si vašu prácu veľmi vážim.“

Jedna žena
zdieľala svoju fotku na Facebooku

a napísala:

„Celý svoj život
majú ľudia z celého sveta problém

zaradiť ma do nejakej skupiny,
do stereotypu, do škatuľky.

Možno je načase s tým skončiť.

Namiesto zaradzovania
by sme sa mali opýtať,

kam by sa zaradili oni?

A potom by som povedala:

„Ahoj, ja som Massiel.
Som Dominikánka a Holanďanka,

vyrástla som v zmiešanej rodine
a som bisexuálka.“

Popri týchto neočakávaných
a dojemných reakciách,

Humanae sa našlo
v rôznorodých a nových oblastiach.

Napríklad ilustrátori a študenti umenia
to začali používať

používať ako referenčnú pomôcku
pri kreslení počas štúdia.

Je to zbierka tvárí.

Vedci v oblasti antropológie,
fyziky a neurológie používajú Humanae

rôznymi vedeckými prístupmi
v kontexte ľudského etnika,

optiky, rozpoznávania tvárí
alebo Alzheimerovej choroby.

Jeden z najdôležitejších vplyvov
môjho projektu,

bolo, že Humanae bolo vybraté
na obálku časopisu Foreign Affairs,

ktorý je jeden z nejrelevantnejších
politických publikácií.

Keď už hovoríme o Foreign Affairs,

vďaka nim som našla pre svoj projekt
perfektných ambasádorov.

Učitelia. Tí používajú Humanae
ako nástroj pri výučbe.

Ich vášeň mi dáva elán,
aby som sa vrátila na hodiny kreslenia,

ale tentokrát ako učiteľka.

Moji študenti, dospelí ako aj deti,

maľujú svoje autoportréty
a snažia sa nájsť vlastnú farbu.

Ako fotografka si uvedomujem,

že môžem pomôcť iným komunikovať.

Ako človek, ako Angelica,

vždy keď urobím záber, mám pocit,
že sedím u terapeuta.

Všetky pocity frustrácie, strach a samota,

ktoré som kedysi prežívala,
sa menia na lásku.

Posledná krajina na svete,
ktorá zrušila otroctvo,

je krajina, v ktorej som sa narodila.

Brazília.

Stále musíme tvrdo pracovať
na zastavení diskriminácie,

ktorá zostáva prítomná na celom svete

a nezmizne len tak sama od seba.

Ďakujem.

(potlesk)