Benjamín Zander o hudbe a vášni

Benjamín Zander má dve nákazlivé vášne: jednou je klasická hudba, a druhou pomáhať nám si uvedomiť našu lásku k nej, ako aj našu lásku k novým možnostiam, novým skúsenostiam, a novým vzťahom.

Asi väčšina z vás pozná príbeh o dvoch obchodníkoch,

ktorí v 20-tom storočí odišli do Afriky.

Boli vyslaní, aby zistili, či sa tam dajú

predávať topánky.

Potom telegramovali späť do Menčestru,

a jeden napísal: "Situácia je beznádejná. Stop.

Oni nenosia topánky.

A druhý napísal: "Úžasná možnosť.

Oni ešte nemajú topánky."

(Smiech)

Podobná situácia nastala vo svete klasickej hudby,

pretože niektorí si myslia,

že klasická hudba vymiera.

A niektorí si myslia, že ste zatiaľ nič nevideli.

Namiesto štatistík a trendov

vám vymenujú všetky orchestri, ktoré sa rušia

a nahrávacie spoločnosti, ktoré skladajú karty.

Dnes večer by sme mali spraviť experiment.

Vlastne to nie je skutočný experiment, lebo viem jeho výsledok.

Ale je to ako experiment.

(Smiech)

Skôr než začnem, musím urobiť dve veci.

Najprv vám chcem pripomenúť, ako znie sedemročné dieťa,

keď hrá na klavíri.

Možno toto dieťa máte doma.

Znie asi takto.

(Klavír)

Vidím, že niektorí toto dieťa spoznávate.

Ak cvičí rok a chodí na hodiny, má teraz osem

a znie takto.

(Klavír)

Potom cvičí ďalší rok a chodí na hodiny, a teraz má deväť.

(Klavír)

Potom cvičí ďalší rok, a teraz má desať.

(Klavír)

Tu sa väčšinou vzdajú.

(Smiech)

(Potlesk)

Ak by ste počkali, ak by ste počkali ďalší rok,

počuli by ste toto:

(Klavír)

Nestalo sa to, čo si asi myslíte.

Nestal sa náhle vášnivým, zaujatým.

Nedostal nového učiteľa, nenastala uňho puberta alebo čokoľvek iné.

Stalo sa to, že zredukoval dôrazy.

Prvýkrát hral

s dôrazom na každú notu.

(Klavír)

A druhýkrát na každú druhú notu.

(Klavír)

Len sa dívajte na moju hlavu.

(Smiech)

Deväťročný

dával dôraz na každú štvrtú notu.

(Klavír)

A desaťročný na každú ôsmu.

(Klavír)

A jedenásťročný dal jeden dôraz na celú frázu.

(Klavír)

Neviem, ako som sa dostal do tejto pozície.

(Smiech)

Nepovedal som si, že takto posuniem plece a telo.

Hudba ma odtlačila.

Volám to hranie na polovici zadku.

(Klavír)

Môže to byť aj druhá polovica.

(Klavír)

Jeden pán raz sledoval moju prezentáciu,

keď som vyučoval mladého klaviristu.

Bol prezidentom korporácie v Oháju.

Vyučoval som toho mladého klaviristu

a povedal som: "Tvoj problém je, že hráš na celom zadku.

Mal by si hrať na polovici zadku."

A posunul som ho, kým hral.

A zrazu sa hudba vzniesla.

Obecenstvo zalapalo po dychu, keď počuli ten rozdiel.

A potom mi ten pán napísal.

"Bol som taký pohnutý,

že som zmenil svoju celú firmu

na takú na polovici zadku."

(Smiech)

Ďalej som vám chcel porozprávať o vás.

Je tu 1600 ľudí.

Odhadujem, že asi 45 z vás

má veľkú vášeň pre klasickú hudbu.

Zbožňujete klasiku. Vaše rádio je stále klasicky naladené.

Máte cédéčka v aute, a chodíte na symfonické koncerty.

A vaše deti hrajú na hudobné nástroje.

Neviete si predstaviť život bez klasickej hudby.

To je prvá skupina - dosť malá.

Potom máme väčšiu skupinu.

Týmto ľuďom klasická hudba nevadí.

(Smiech)

Prídete domov po dlhom dni

a nalejete si pohár vína, vyložíte si nohy.

Trochu Vivaldiho v pozadí neuškodí.

(Smiech)

To je druhá skupina.

A teraz tretia skupina.

Títo ľudia nikdy nepočúvajú klasickú hudbu.

Nie je časťou ich života.

Možno sa s ňou stretnete na letisku ako s pasívnym fajčením.

(Smiech)

možno počujete trochu pochodu z Aidy,

keď prídete do haly. Ale inak ju nikdy nepočujete.

To je asi najväčšia skupina.

A potom máme veľmi malú skupinu.

Ľudí, ktorí si myslia, že nemajú hudobný sluch.

Prekvapujúco veľa ľudí si to myslí.

Veľakrát som počul: "Môj manžel nemá sluch."

(Smiech)

Nemôžete nemať sluch. Každý má sluch.

Bez sluchu by ste nemohli preradiť rýchlosť

vo vašom aute.

Nevedeli by ste rozdiel medzi

niektom z Texasu a niektom z Ríma.

A telefón. Ak vám zavolá matka

a povie: "Ahoj,"

nielen že viete, kto to je, ale aj v akej je nálade.

Máte skvelé ucho. Kažý má skvelé ucho.

Každý má hudobný sluch.

Ale poviem vám, že nemôžem pokračovať,

kým je taký veľký rozdiel medzi tými, ktorí rozumejú,

milujú a majú vášeň pre klasickú hudbu,

a tými, ktorí k nej nemajú žiaden vzťah.

Ľudia bez sluchu tu už nie sú.

Ale aj medzi tými troma kategóriami je príliš veľká priepasť.

Nebudem pokračovať, kým každý človek v tejto miestnosti,

dole a v Aspene, a každý, čo sa teraz pozerá

si nezamiluje a neporozumie klasickej hudbe.

To teraz urobíme.

Všimnite si, že nepochybujem,

že sa to podarí, ak sa mi pozriete do tváre.

Je to jedná z vlastností vodcu, že nepochybuje

ani na minútu o kapacite ľudí, ktorých vedie,

aby uskutočnil čokoľvek o čom sníva.

Predstavte si, keby Martin Luter King povedal: "Mám sen.

Samozrejme, nie som si istý, či s tým budú súhlasiť."

(Smiech)

Vezmem si jednu Chopinovu skladbu.

Prekrásne prelúdium od Chopina. Niektorí ho spoznáte.

(Hudba)

Viete, čo si myslím sa asi stalo v tejto miestnosti?

Keď som začal, pomysleli ste si: "Ako krásne to znie."

(Hudba)

"Budúci rok by sme nemali ísť

na dovolenku na to isté miesto."

(Smiech)

Je to zábavné, ako sa takéto myšlienky

vkradnú do vašej hlavy.

A samozrejme --

(Potlesk)

--samozrejme, ak je skladba dlhá a Vy ste mali dlhý deň,

môžete aj zadriemať.

Potom vás váš spoločník šťuchne do rebier

a povie:"Zobuď sa! To je kultúra!" A vy sa cítite ešte horšie.

Ale pomysleli ste si niekedy, že ste ospalí

z klasickej hudby kvôli nám a nie vám?

Pomyslel si niekto, kým som hral,

"Prečo používa toľko dôrazu?"

Ak by som robil toto s hlavou, určite by ste si to pomysleli.

(Hudba)

A po zvyšok života, vždy keď by ste počuli klasiku,

by ste rozoznali tie dôrazy.

Pozrime sa, čo sa tu skutočne deje.

Máme tu H. Toto je H. Ďalšia nota je C.

C má na starosti zosmutniť H. A aj to robí, že?

(Smiech)

Skladatelia to vedia. Ak chcú smutnú hudbu,

len zahrajú tieto dve noty.

(Hudba)

Ale je to len H so štyrmi smútkami.

(Smiech)

Teraz sa posunieme k A. Teraz G a potom F.

Máme H, A, G, F. A ak máme H, A, G, F,

čo očakávame? To mohla byť len náhoda.

Skúsme to znova. Och, TED zbor.

(Smiech)

A všimnite si, že nikto nie je bez sluchu. Nikto.

Každá dedina v Bangladéši

a každá samota v Číne. Každý to vie:

dá, dá, dá, dá -- dá. Kažý očakáva E.

Ale Chopin sa ešte nechcel dostať k E.

Lebo čo sa stane? Skončí sa to ako Hamlet.

Pamätáte si Hamleta? Akt 1, Scéna 3:

zistí, že mu strýko zabil otca.

Pamätáte si, že príde ku strýkovi

a takmer ho zabije. A potom cúvne.

A podíde k nemu a takmer ho zabije.

A kritici, ktorí sedia v zadnom rade,

musia mať nejaký názor, tak povedia: "Hamlet je váhavec."

(Smiech)

Alebo povedia: "Hamlet má Oidipov komplex."

Nie, inak by hra skončila, hlúpi.

Preto to Shakespeare všetko dal do Hamleta.

Veď viete - Ofélia sa zblázni, a je tam hra v hre,

a Jorikova lebka a hrobári.

To kvôli zdržiavaniu -- až v Akte 5 ho môže zabiť.

Tak to je aj so Chopinom. Takmer sa dostane k E

a potom si povie: "Radšej sa vrátim a urobím to ešte raz."

A tak to spraví ešte raz.

Teraz sa rozruší -- to je vzrušenie.

O to sa nebojte.

Dostane sa k Fis a konečne príde k E,

ale to je zlý akord. Lebo akord, ktorý hľadá

je tento, a namiesto toho...

voláme to klamlivá kadencia, pretože nás klame.

Vždy hovorím mojim študentom: "Ak máte klamlivú kadenciu,

určite zdvihnite obočie, aby to každý vedel,"

(Smiech)

(Potlesk)

Dostane sa k E, ale je to zlý akord.

Tak znova skúša E. Ten akord neznie dobre.

Znova skúsi E. Ten akord neznie dobre.

Znova skúsi E, a neznie to dobre.

A nakoniec...

Pán v prvom rade urobil: "Hmm."

To isté gesto spraví, keď príde domov

po dlhom dni, otočí kľúčikom v aute a povie si:

"Ach, som doma." Pretože všetci vieme, kde je domov.

Táto skladba plynie z ďiaľky domov.

A zahrám ju celú od začiatku do konca.

A vy budete sledovať: H, C, H, C, H, C, H --

dole k A, dole k G, dole k F.

Takmer k E, ale inak by skladba skončila.

Vráti sa k H. Rozruší sa. Ide k Fis, ide k E.

Je to nesprávny akord. Zlý akord. Zlý akord.

A potom konečne k E, a je doma.

Uvidíte hranie na polovici zadku.

(Smiech)

Pretože ak chcem prepojiť H s E,

musím prestať myslieť na každú notu, ktorú zahrám,

a začať myslieť na dlhú čiaru od H k E.

Práve sme boli v Južnej Afrike a nemôžete ísť do Južnej Afriky

bez spomienky na Mandelu a jeho 27 rokov vo väzení.

Nad čím rozmýšľal? Nad obedom?

Nie, rozmýšľal nad víziou Južnej Afriky

a ľudí. To ho udržalo -

toto je o vízii. Toto je o dlhej čiare.

Ako vták, ktorý preletí ponad pole,

nestarajúc sa o ploty pod ním.

Teraz sledujte čiaru od H po E.

Mám ešte jednu požiadavku predtým, ako to celé zahrám.

Myslite na niekoho, koho zbožňujete a kto tu už nie je.

Milovaná stará mama, milenec,

niekto koho milujete celým srdcom,

ale kto už s vami nie je.

Pomyslite na toho človeka a zároveň

sledujte čiaru od H po E,

a budete počuť všetko, čo Chopin chcel povedať.

(Hudba)

(Potlesk)

Možno sa čudujete,

prečo tlieskam.

Spravil som to v škole v Bostone

s asi 70-timi siedmakmi - dvanásť ročnými.

A urobil som presne to isté čo s vami, a

vysvetlil som im to celé.

A na konci zbesilo tlieskali. Oni tlieskali,

ja som tlieskal. Oni tlieskali.

Nakoniec som povedal: "Prečo ja tlieskam?"

A jedno dieťa povedalo: "Lebo sme počúvali."

(Smiech)

Len si pomyslite. 1600 zaneprázdnených ľudí,

zaoberajúcimi sa mnohými rozličnými vecami.

Počúvajú, chápu a sú pohnutí skladbou od Chopina.

Tak to je niečo.

Ale som si istý, že každý to nasledoval,

chápal a bol pohnutý? Samozrejme si nemôžem byť istý.

Ale poviem vám, čo sa mi stalo.

Bol som v Írsku počas nepokojov pred desiatimi rokmi,

a pracoval som s katolíckymi a protestantskými deťmi

na riešení konfliktov. A toto som s nimi spravil.

Bolo to riskantné, pretože to boli deti z ulice.

Jeden z nich ku mne prišiel nasledujúce ráno a povedal:

"Nikdy predtým som nepočúval klasickú hudbu,

ale keď ste hrali tú skladbu,

(Smiech)

môjho brata minulý rok zastrelili a neplakal som za ním.

Ale keď ste včera hrali tú skladbu,

on bol ten, na ktorého som myslel.

Cítil som, ako mi slzy stekajú po tvári.

Bol to skutočne dobrý pocit plakať za mojím bratom."

V tej chvíli som sa rozhodol,

že klasická hudba je pre každého. Každého.

Ako by ste kráčali -- pretože

moja profesia, hudobná profesia to tak nevidí.

Hovoria, že tri percentá populácie majú radi klasiku.

Ak by sme to mohli zvýšiť na štyri percentá, naše problémy by sa skončili.

Hovorím: "Ako by ste kráčali? Ako by ste rozprávali? Akí by ste boli,

keby ste si mysleli, že tri percentá populácie majú radi klasiku?

Ak by sme to mohli zvýšiť na štyri percentá, ako by ste kráčali?

Ako by ste rozprávali? Akí by ste boli,

keby ste si mysleli, že každý má rád klasiku --

len o tom ešte nevedia."

(Smiech)

To sú úplne odlišné svety.

Mal som úžasný zážitok. Mal som 45 rokov,

už som dirigoval 20 rokov, a náhle som si niečo uvedomil.

Dirigent nevydáva žiaden zvuk.

Moja fotka je na obale cédéčka --

(Smiech)

-- ale dirigent nevydáva zvuk.

Jeho moc závisí na jeho schopnosti urobiť iných mocnými.

Všetko to pre mňa zmenilo. Zmenilo mi to život.

Ľudia z môjho orchestra ku mne prišli a povedali:

"Ben, čo sa stalo?" To sa stalo.

Uvedomil som si, že mojou prácou bolo prebudiť možnosti v iných ľuďoch.

Samozrejme, chcel som vedieť, či som to dokázal.

Viete, ako som to zistil? Musíte sa pozrieť na ich oči.

Ak sa im oči ligocú, viete, že to robíte.

Očami tohto pána by ste mohli rozjasniť dedinu.

(Smiech)

Ak sa im oči ligocú, viete, že to robíte.

Ak sa neligocú, musíte si položiť otázku.

Takúto:

Kým som, že sa môjmu hudobníkovi neligocú oči?

Môžeme to spraviť aj s deťmi.

Kým som, že sa mojím deťom neligocú oči?

Je to úplne iný svet.

Teraz končíme tento čarovný týždeň

a vraciame sa do sveta.

Je vhodné spýtať sa:

Kým sme, keď sa vraciame do sveta?

Mám definíciu úspechu.

Pre mňa je to jednoduché. Nie je to o bohatstve a sláve a moci.

Je to o množstve ligotajúcich sa očí okolo mňa.

Mám poslednú myšlienku.

Naše slová urobia rozdiel.

Slová, ktoré vypustíte z úst.

Naučil som sa to od ženy, ktorá prežila Auschwitz,

jedna z mála.

Išla do Auschwitzu, keď mala 15 rokov.

Jej brat mal osem, a ich rodičia boli v nenávratne.

Povedala mi:

"Boli sme vo vlaku, idúc do Auschwitzu, a ja som sa pozrela dole

a videla som, že môj brat nemal topánky.

Povedala som mu: "Prečo si taký hlúpy -- nemôžeš si dať pozor na veci

preboha? -- tak ako staršie sestry

zvyknú hovoriť mladším bratom.

Nanešťastie, to bolo posledné, čo mu kedy povedala,

pretože ho už nikdy viac nevidela. Neprežil.

A tak keď opustila Auschwitz, dala si sľub.

Povedala mi: "Vyšla som z Auschwitzu do života

a dala som si sľub. Ten sľub bol, že už nikdy nepoviem nič,

čo by neobstálo ako to posledné, čo kedy poviem."

Môžeme to dokázať? Nie. Pomýlime sa

a pomýlime iných. Ale je to možnosť, ktorou žiť. Ďakujem.

(Potlesk)

Ligotajúce sa oči, ligotajúce sa oči.

Ďakujem.

(Hudba)