Rufus Griscom + Alisa Volkman: Poďme sa rozprávať o rodičovských tabu

Vydavatelia internetového časopisu Babble.com, Rufus Griscom a Alisa Volkman, odhaľujú štyri fakty, ktoré rodičia nikdy v živote nepriznajú -- a prečo by mali. Zábavné a úprimné, pre rodičov aj bezdetných.

Alisa Volkman: Takže tu náš príbeh začína --

dramatické chvíle narodenia

nášho prvého syna Declana.

Je jasné, že to bol naozaj hlboký moment

a že to zmenilo naše životy mnohými spôsobmi.

Tiež to zmenilo naše životy mnohými neočakávanými spôsobmi

a tie neočakávané spôsoby, o ktorých sme neskôr premýšľali,

nás nakoniec priviedli k podnikateľkej myšlienke

a o rok neskôr sme spustili Babble,

web stránku pre rodičov.

Rufus Griscom: Ja si myslím, že náš príbeh

začal pár rokov skôr. (AV: To je pravda.)

RG: Možno si pamätáte, zamilovali sme sa do seba až po uši.

AV: Zamilovali.

RG: V tom čase sme viedli úplne iný typ web stránky.

Bola to web stránka Nerve.com

ktorá bola -- jej sloganom bolo "prasačinky kultúrne".

Bol to teoreticky, a snáď aj prakticky,

moderný online magazín

o sexe a kultúre.

AV: To podnietilo vznik stránky na zoznamovanie.

Ale viete si predstaviť tie vtipy, ktoré nám hovorili. Sex má za výsledok bábätká.

Ak sa budete riadiť návodmi na Nerve, mali by ste skončiť na Babble,

presne ako my.

A možno raz spustíme aj stránku pre starších ľudí. Uvidíme.

RG: Ale pre nás, spojitosť medzi Nerve a Babble

nebola len záležitosť životnej etapy,

čo sa toho samozrejme tiež týka,

ale bolo to oveľa viac

o našej túžbe hovoriť veľmi úprimne

o veciach, o ktorých sa ľudia nerozprávajú úprimne.

Zdalo sa nám,

že keď sa ľudia začnú pretvarovať, začnú o veciach klamať,

vtedy to začína byť zaujímavé,

to je vec, do ktorej sa chceme pustiť.

A boli sme prekvapení, keď sme ako mladí rodičia zistili,

že o rodičovstve je skoro viac tabu

ako o sexe.

AV: To je pravda. Takže, ako sme povedali,

prvé roky boli naozaj úžasné,

ale tiež veľmi náročné.

A cítili sme, že to bolo také ťažké aj

kvôli nepravdivej reklame o rodičovstve.

(Smiech)

Predplatili sme si množstvo časopisov, robili sme svoju prácu,

ale všade naokolo, kde sme sa pozreli, boli obrázky ako je tento.

A do rodičovstva sme šli s tým,

že náš život bude vyzerať takto.

Vždy bude svietiť slnko a naše deti nikdy nebudú plakať.

Vždy budem perfektne upravená a oddýchnutá.

A v skutočnosti to také vôbec nebolo.

RG: Keď sme zložili lesklé časopisy o rodičovstve,

kde boli tieto krásne obrázky,

a pozreli sme sa na našu obývačku,

vyzeralo to asi takto.

Toto sú naši traja synovia.

A samozrejme, neplačú a nekričia stále.

Ale s troma chlapcami máte slušnú pravdepodobnosť,

že aspoň jeden z nich sa nebude správať tak,

ako by sa mal.

AV: Môžete vidieť, kde nám to nedávalo zmysel.

Cítili sme, že naše očakávania

nemali nič spoločné s tým, čo sme v skutočnosti zažívali.

A tak sme sa rozhodli, že to chceme povedať rodičom na rovinu.

Chceme, aby porozumeli,

o čom je realita rodičovstva, a povedať im to úprimne.

RG: Dnes by sme sa chceli

s vami podeliť o naše štyri tabu o rodičovstve.

Samozrejme, existuje viac ako štyri veci,

je oveľa viac ako štyri.

Ale chceli by sme sa s vami podeliť o tie

štyri, ktoré sú pre nás osobné.

Takže, tabu číslo jedna:

nemôžete povedať, že ste sa nezamilovali do vášho bábätka

okamžite, ako ste ho zbadali.

Živo si to pamätám, sedel som tam v nemocnici.

Boli sme v procese pôrodu nášho prvého dieťaťa.

AV: My alebo ja?

RG: Prepáč.

Pomýlil som si zámeno.

Alisa bola taká láskavá a rodila

naše prvé dieťa -- (AV: Ďakujem.)

-- a ja som tam bol, pripravený, s voľnými rukami.

Bol som tam s otvorenom náručou.

Sestrička ku mne prišla

s týmto nádherným, nádherným dieťaťom.

A pamätám si, že ako sa ku mne približovala,

zneli mi v hlave hlasy priateľov, ktoré hovorili,

"V tú chvíľu, ako ti vložia bábätko do rúk,

pocítiš, ako ťa zaplaví láska

silnejšia a intenzívnejšia ako

čokoľvek, čo si zažil predtým."

A tak som sa pripravoval na tú chvíľu.

Dieťatko prichádzalo,

a ja som bol pripravený na ten kamión lásky,

ktorý ma zrazí na kolená.

A namiesto toho, keď mi vložili bábätko do rúk,

bol to výnimočný moment.

Táto fotka bola urobená doslova niekoľko sekúnd po tom,

ako mi dali dieťa do rúk a ja som ho priniesol.

A môžete vidieť, ako naše oči žiaria.

Bol som ohromený láskou a nehou k mojej žene,

a hlbokou, hlbokou vďačnosťou za to,

že sme mali, ako sa zdalo, zdravé dieťa.

A bolo to tiež tak trochu surreálne.

Musel som skontrolovať visačky a uistiť sa, že som pri správnom dieťati.

Neveril som tomu. "Ste si istí, že toto je naše dieťa?"

A celé to bolo veľmi zvláštne.

A voči tomu dieťaťu som cítil hlbokú náklonnosť,

ale nič podobné tomu, čo k nemu cítim teraz, po piatich rokoch.

A tak sme urobili niečo

kacírske.

Zobrazili sme do tabuľky

našu lásku k dieťaťu za čas.

(Smiech)

Toto je, ako viete, kacírstvo.

Nemôžete dať lásku do tabuľky.

A dôvodom, prečo nemôžete dať do tabuľky lásku,

je, že o láske uvažujeme binárne.

Buď ste zamilovaný, alebo nie ste.

Milujete alebo nemilujete.

Myslím, že v skutočnosti je láska proces.

A myslím, že to nazeranie na lásku,

ako na niečo binárne,

spôsobuje,

že sa strachujete, hoci nie je dôvod,

že vaša láska je falošná, alebo nedostatočná, alebo že vás vlastní.

Teraz hovorím o mojej skúsenosti otca.

Ale myslím, že týmto prechádza mnoho mužov

v prvých mesiacoch, možno v prvom roku,

keď sa zdá, že ich pocity sú nedostatočné.

AV: Som rada, že to Rufus vytiahol túto tému,

pretože si môžete všimnúť, že bol dole v prvých rokoch,

keď som si myslela, že ja robím väčšinu práce.

Radi žartujeme,

že v prvých mesiacoch života našich detí

bol strýkom Rufusom.

(Smiech)

RG: Ja som milujúci strýko, veľmi milujúci strýko.

AV: A ja som často hovorievala, keď Rufus prišiel domov,

že si nie som istá, či by bol schopný nájsť naše dieťa v rade

ďalších bábätiek.

Takže som si pre Rufusa pripravila kvíz.

RG: Och nie.

AV: Nechcem ho zosmiešniť. Dám mu tri sekundy.

RG: To nie je fér. Toto je zákerná otázka. Nie je tam, však?

AV: Náš osemtýždňový syn je tam niekde.

A chcem vidieť, či ho Rufus vie identifikovať.

RG: Celkom naľavo. (AV: Nie!)

(Smiech)

RV: Kruté.

AV: Čo viac dodať.

(Smiech)

Prejdem na tabu číslo dva.

Nemôžete rozprávať o tom, aký môže byť život s bábätkom osamelý.

Užívala som si tehotenstvo, milovala som to.

Cítila som sa spojená s komunitou okolo mňa.

Cítila som, že všetci okolo mňa sa nejako zúčastňujú môjho tehotenstva,

až po deň pôrodu.

Cítila som sa ako hnací motor budúcnosti ľudstva.

Pokračovalo to aj v nemocnici, bolo to naozaj skvelé.

Bola som zasypaná darčekmi a kvetmi a návštevami.

Bol to naozaj úžasný zážitok.

Ale keď som prišla domov,

zrazu som sa cítila taká odpojená,

zatvorená dovnútra a neprístupná zvonka.

A bola som tými pocitmi prekvapená.

Čakala som, že to bude ťažké,

že nebudem v noci spať, že budem dieťa stále kŕmiť,

ale nečakala som tie pocity

izolácie a samoty, ktoré som prežívala.

A naozaj som bola prekvapená, že mi nikto nepovedal,

že sa budem cítiť takto.

Zavolala som svojej sestre,

s ktorou sme si veľmi blízke -- ona má tri deti --

a spýtala som sa jej, "Prečo si mi nepovedala,

že sa budem takto cítiť,

že sa budem cítiť tak hrozne osamelá?"

A ona povedala -- nikdy na to nezabudnem --

"To nie to, čo by si chcela povedať matke,

ktorá čaká svoje prvé dieťatko."

RG: Samozrejme, my sme si mysleli,

že to je presne to, čo by ste mali hovoriť

matkám, ktoré budú mať svoje prvé dieťa.

A to je jedna z tém, pri ktorých

si myslíme,

že otvorenosť a brutálna úprimnosť

sú nevyhnutné pre to, aby sme

mohli byť dobrými rodičmi.

A nie je ťažké si domyslieť,

že k tomuto pocitu izolácie sčasti vedie

náš moderný svet.

Takže Alisina skúsenosť nie je ojedinelá.

58 percent matiek v prieskume uviedlo,

že sa cítia osamelé.

67 percent z nich bolo najviac osamelých,

keď ich deti mali od nula do päť rokov -- možno naozaj tých nula až dva.

Keď sme toto pripravovali,

pozreli sme, ako sa s týmto obdobím vyrovnávajú

iné kultúry po celom svete,

pretože tu, v západnom svete

žije menej ako 50 percent z nás neďaleko svojej rodiny,

čo je sčasti dôvodom, pre ktorý je toto obdobie také ťažké.

Takže poviem jeden príklad za všetky:

v južnej Indii

majú zvyk, ktorý sa volá jholabihari,

pri ktorom sa tehotná žena, keď je v siedmom alebo ôsmom mesiaci,

presťahuje ku svojej matke

a prechádza niekoľkými rituálmi a ceremóniami,

porodí a vráti sa domov ku svojej rodine

až po niekoľkých mesiacoch.

A toto je jeden z mnohých spôsobov,

akým sa iné kultúry vyrovnávajú s týmto osamelým obdobím.

AV: Takže tabu číslo tri:

nemôžete hovoriť o svojom potrate -- ale ja vám poviem o svojom.

Po tom, čo sme mali Declana,

sme prehodnotili svoje očakávania.

Rozhodli sme sa, že tým chceme prejsť znovu,

a mysleli sme si, že vieme, do čoho ideme.

A boli sme vďační, že som otehotnela.

Čoskoro som sa dozvedela, že budeme mať chlapca.

A keď som bola v piatom mesiaci,

stratili sme naše dieťa.

Toto je jeho posledný malý obrázok, ktorý máme.

A bolo to samozrejme veľmi ťažké obdobie --

naozaj bolestivé.

Prechádzala som tým procesom smútenia

a bola som prekvapená, že som nikoho nechcela vidieť.

Chcela som sa len schúliť niekde do diery a ostať tam.

A naozaj som nevedela, ako sa budem môcť

vrátiť naspäť do života.

Uvedomila som si, ako sa cítim,

že niekde hlboko vnútri

som cítila veľa hanby --

bola som v rozpakoch --

že som, z určitého pohľadu, zlyhala v tom,

na čo som geneticky určená.

A samozrejme, pýtala som sa,

či budem môcť mať ďalšie dieťa,

čo by to znamenalo pre moje manželstvo,

a pre mňa ako ženu.

Bolo to veľmi ťažké obdobie.

A ako som to postupne spracovávala,

začala som vychádzať z tej diery a rozprávať sa s ľuďmi.

A bola som naozaj prekvapená,

ako sa začali vynárať príbehy.

Ľudia, s ktorými som sa stretávala denne,

s ktorými som pracovala, ktorí sú mojimi priateľmi,

členovia mojej rodiny, ktorých som poznala veľmi dlho,

sa nikdy so mnou nepodelili o svoje príbehy.

Pamätám si, že sa mi zdalo, že všetky tie príbehy sa objavili z ničoho nič.

A cítila som sa, akoby som objavila

tento tajný ženský spolok, ktorého som bola teraz súčasťou,

čo bolo zároveň upokojujúce aj znepokojujúce.

Myslím si, že

potrat je neviditeľná strata.

Nie je okolo neho veľa podpory zo strany ľudí okolo vás.

Neexistuje ceremónia,

žiadne rituály alebo obrady.

Pri smrti máte pohreb, oslavujete život,

a všetci naokolo nás podporujú.

A to ženy po potrate nemajú.

RG: Čo je zlé, samozrejme,

keďže je to bežný a veľmi traumatizujúci zážitok.

15 až 20 percent všetkých tehotenstiev končí potratom.

A toto sa mi zdá neuveriteľné.

V prieskume 74 percent žien povedalo,

že cítili, že potrat bol sčasti ich vina, čo je hrozné.

A prekvapujúco, 22 percent

povedalo, že by zatajili potrat pred manželom.

Tabu číslo štyri:

nemôžete povedať, že váš priemerný pocit šťastia

poklesol, odkedy máte dieťa.

Každý jeden aspekt vášho života sa musel

dramaticky zlepšiť

odkedy ste súčasťou

toho zázraku, ktorým je narodenie dieťaťa a rodina.

Nikdy nezabudnem, dodnes si živo pamätám,

že keď mal náš prvý syn, Declan, deväť mesiacov,

a ja som sedel na pohovke

a čítal som skvelú knihu od Daniela Gilberta "Stumbling on Happiness" (Zakopnúť o šťastie, pozn.prekl.).

Mal som prečítané asi dve tretiny tej knihy

a narazil som na tabuľku na pravej strane --

na pravej strane --

ktorú sme tu označili ako

"Najstrašidelnejšia tabuľka

pre čerstvého rodiča, akú si viete predstaviť."

Táto tabuľka zobrazuje výsledky štyroch nezávislých štúdií.

Skrátka, spokojnosť v manželstve

náhle poklesne

tá spokojnosť je, ako vieme, úzko spätá so všeobecným pocitom šťastia,

a nezačne stúpať,

kým vaše prvé dieťa neodíde na vysokú.

A tak som tam sedel a pozeral sa na nasledujúce dve desaťročia môjho života,

na tento priepastný pokles šťastia,

do ktorého sme sa rútili.

Zarmútilo nás to.

AV: Viete si to predstaviť, tých prvých pár mesiacov bolo ťažkých,

ale už sme sa z toho dostávali,

a tento prieskum nás šokoval.

Chceli sme sa na to pozrieť bližšie

a dúfali sme, že nájdeme aspoň kvapku nádeje.

RG: A práve v takýchto chvíľach sa oplatí mať web stránku pre rodičov,

pretože sme poslali jednu skvelú reportérku,

aby sa porozprávala so všetkými vedcami,

ktorí sa zúčastnili týchto štyroch prieskumov.

Hovorili sme si, že niečo tu nie je v poriadku.

Niečo tam chýba.

Nemôže to byť predsa také zlé.

Liz Mitchell s tým urobila naozaj úžasný kus práce.

Porozprávala sa so štyrmi vedcami

a tiež s Danielom Gilbertom.

A naozaj sme našli kvapku nádeje.

Takto podľa nášho odhadu

vyzerá základná línia priemerného šťastia

počas života.

Priemerné šťastie je, samozrejme, nepresný pojem,

pretože nič nehovorí

o chvíľkových pocitoch v každom momente.

A takto to podľa nás vyzerá,

keď zobrazíte aj

všetky tie chvíľkové pocity.

Všetci si pamätáme, že ako deti nás

každá maličkosť -- a to vidíme aj na našich deťoch --

úplná maličkosť

ich dokáže vystreliť až do nebies

úplnej radosti,

a ďalšia maličkosť

ich stiahne do hlbokého zúfalstva.

A je to neobyčajné sledovať to a spomínať, akí sme boli my.

A potom, ako vyrastiete,

je to akoby bol vek skupenstvom lítia.

Čím ste starší, tým ste stabilnejší.

A čo sa nám stane, keď máme vyše 20, 30 rokov, je, že

sa naučíme chrániť si svoje šťastie.

Uvedomíte si, že

"Hej, mohol by som ísť na tento hudobný koncert

a zažiť niečo úplne neskutočné,

z čoho budem mať husiu kožu,

ale možno sa tam budem cítiť klaustrofobicky

a nedostanem sa k žiadnemu pivu.

Nikam nejdem.

Pustím si niečo doma. Nikam nejdem."

Takže váš priemerný pocit šťastia ide nahor,

ale stratíte tie momenty úplného šťastia.

AV: Áno, a potom máte prvé dieťa.

A znovu sa prispôsobíte

týmto vzletom a pádom --

vzletmi sú prvé krôčky, prvý úsmev,

keď vám dieťa prvýkrát číta --

a pádom je byť v našom dome kedykoľvek od šiestej do siedmej každý večer.

Ale uvedomíte si, že sa podvolíte

tejto strate kontroly naozaj úžasným spôsobom,

ktorý dáva význam našim životom

a veľa radosti.

RG: A takto

sme predali priemerný pocit šťastia.

Vymenili sme istotu a bezpečie,

že budeme v určitom pohodlí,

za tie momenty absolútneho šťastia.

Čo to znamená pre nás dvoch

s našou rodinkou

troch malých chlapcov?

V našom prípade je tu ešte ďalší faktor.

V našich životoch sme porušili

ešte ďalšie tabu.

A to je bonusové tabu.

AV: Krátky bonus pre vás, a to, že by sme nemali pracovať spolu,

hlavne keď máme tri deti --

a pracujeme.

RG: Zo všetkých strán sme počúvali pripomienky.

Každý vie, že by ste v žiadnom prípade nemali pracovať so svojím partnerom.

Keď sme sa prvýkrát snažili získať peniaze, aby sme naštartovali Babble,

investori nám povedali,

"Zásadne neinvestujeme

do spoločností, ktoré založili manželia,

pretože to pridáva zlomový bod navyše.

Je to zlý nápad. Nerobte to."

My sme to zjavne urobili.

Našli sme peniaze, a boli sme naozaj radi, že sme ich našli,

pretože v tejto fáze života

je čas neuveriteľne vzácny.

Ak ak naozaj milujete to, čo robíte každý deň -- čo my áno --

a naozaj sa staráte o svoj vzťah,

tak je len jeden spôsob, ako to robiť.

Takže otázka na záver:

môžeme spoločne posunúť tú krivku šťastia nahor?

Je skvelé, že máte tie momenty dokonalej radosti,

ale niekedy sú naozaj rýchle.

Takže čo s tou priemernou čiarou šťastia?

Môžeme ju trošku posunúť?

AV: Cítili sme, že šťastie, o ktorom sme rozprávali,

je výsledok toho, že vstupujete do rodičovstva ..

a v podstate do akéhokoľvek dlhodobého vzťahu, na ktorom vám záleží --

s nesprávnymi očakávaniami.

A ak máte správne očakávania a viete si ich prispôsobiť,

tak to bude naozaj úžasný zážitok.

RG: A toto je --

Myslíme si, že mnoho rodičov,

keď do toho idú -- tak ako v našom prípade -- a vyzerá to takto.

Zbalíte sa na výlet do Európy, a naozaj sa naň tešíte.

Vyjdete z lietadla

a vyjde najavo, že budete chodiť po horách v Nepále.

A turistika v Nepále je výnimočný zážitok,

hlavne ak ste dobre pobalení

a viete, na čo tam ste, a ste na to pripravený.

O čo nám tu dnes išlo

nie je len rozprávať o úprimnosti kvôli tomu, že úprimnosť je dobrá,

ale o nádeji, že ak budeme úprimnejšie a poctivejšie hovoriť o týchto skúsenostiach,

tak môžeme spoločne

ohnúť tú krivku šťastia smerom nahor.

RG + AV: Ďakujeme.

(Potlesk)