Premena dinosaurov

Kde sú mláďatá dinosaurov? Skvelá prednáška z TEDxVancouver, kde paleontológ Jack Horner popisuje, ako otváraním skamenelých lebiek odhaľuje šokujúcu pravdu o niektorých našich obľúbených dinosauroch.

Môžem vás požiadať, aby zdvihli ruku

alebo zatlieskali

ľudia rôznych generácií?

Zaujíma ma, koľko z vás

má 3 – 12 rokov.

(smiech)

Nikto, čo?

No dobre.

Budem hovoriť o dinosauroch.

Spomínate si na tie dinosaury,
keď ste mali toľko?

(potlesk)

Dinosaury sú celkom zábavné, že.

(smiech)

Teraz hneď zmeníme tému.

Dúfam, že si to všetci uvedomujete.

Takže vám to dôležité poviem hneď teraz:

Snažte sa nevyhynúť.

(smiech)

To je všetko.

(smiech)

Ľudia sa ma často pýtajú –

v podstate je to najčastejšia
otázka, ktorú dostávam –

prečo majú deti tak rady dinosaury?

Čo ich na nich tak fascinuje?

Zvyčajne odpovedám:

„Dinosaury boli veľké,

iné a už vymreli.“

Všetky sú preč.

Čo ale nie je pravda,

ale k tomu sa dostaneme o chvíľu.

Takže asi takto:

veľké, iné a vyhynuté.

Názov mojej prednášky je:

Prevteľovanie dinosaurov:

príčina predčasného vyhynutia.

Predpokladám,
že si na dinosaury spomínate.

Majú rozličné formy.

Mnoho rôznych druhov.

Pred mnohými rokmi,

na začiatku 20. storočia,

múzeá pátrali po dinosauroch.

Vyrážali do terénu a zbierali ich.

Je to zaujímavý príbeh.

Každé múzeum chcelo trochu
väčší alebo lepší kúsok,

ako mali ostatné.

Takže keď múzeum v Toronte vyrazilo von

a našlo veľkého Tyranosaura,

tak múzeum v Ottave
chcelo ešte väčšieho

a lepšieho.

Tak to bolo so všetkými múzeami.

Všetci vyhľadávali

všetky tie väčšie a lepšie dinosaury.

To bolo na začiatku 20. storočia.

Ale okolo roku 1970

sa niekoľko vedcov

zamyslelo: „Čo to má znamenať?

Pozrite sa na tie dinosaury.

Všetky sú veľké.

Kde sú všetky tie mladé?“

Premýšľali o tom

a dokonca o tom napísali aj článok:

„Kde sú malé dinosaury?“

(smiech)

No, choďte do múzea a uvidíte,

koľko je tam mláďat dinosaurov.

Ľudia si mysleli,
a to bol práve ten problém,

mysleli si,

že ak by mali malé dinosaury,

ak by mali mláďatá,

bolo by jednoduché ich rozpoznať.

Mali by ste veľkého dinosaura

a malého dinosaura.

Ale mali len veľké dinosaury.

Má to niekoľko dôvodov.

Po prvé, vedci majú ego

a radi pomenúvajú dinosaury.

Chcú všetko pomenovávať.

Každý chce mať nejaké vlastné
zviera, ktoré sa po ňom volá, a tak…

(smiech)

Takže vždy, keď našli niečo,
čo vyzeralo trochu inak,

dali tomu iné meno.

Samozrejme to dopadlo tak,

že máme kopu rôznych dinosaurov.

V roku 1975

to niekomu napadlo.

Dr. Peter Dodson

z Pensylvánskej univerzity

si uvedomil,

že dinosaury rástli

podobne ako vtáci,

čo sa líši od spôsobu

rastu plazov.

V podstate

použil ako príklad kazuáry.

Čo bolo múdre,
lebo ak sa pozriete na kazuára

alebo na akýkoľvek druh vtáka,
ktorý má na hlave hrebeň,

narastajú do 80 % svojej veľkosti,

kým im začne rásť hrebeň.

Zamyslite sa nad tým.

V podstate si uchovávajú
vlastnosti mláďaťa

až do veku neskorej ontogenézy.

Alometrická kraniálna ontogenéza

je relatívny rast lebky.

Vidíte,

že ak by ste našli nejakého,

ktorý dorástol do 80 %,

a nevedeli by ste, že z neho bude kazuár,

mysleli by ste si,
že ide o dve rôzne zvieratá.

Takže na tento problém

upozornil Peter Dodson

na príklade kačkozubých dinosaurov,

vtedy nazývaných Hypacrosaurus.

Ukázal,

že ak by ste vzali mláďa
a dospelého jedinca

a priemerom určili, ako by mal vyzerať,

ak by rástol lineárnym spôsobom,

mal by hrebeň

asi polovičnej veľkosti ako dospelý.

Ale skutoční takmer dospelí jedinci

nemajú pri 65 % veľkosti

vôbec žiadny hrebeň.

To bolo zaujímavé.

Takže tu vedci

znovu zišli zo správnej cesty.

Ak by jednoducho prijali prácu

Petera Dodsona a pokračovali v nej,

bolo by omnoho menej dinosaurov,

než ich máme dnes.

Ale vedci majú ego,

radi pomenúvajú veci.

Takže pokračovali
v pomenúvaní dinosaurov,

pretože vyzerali inak.

Teraz máme spôsob, ako určiť,

či je dinosaurus alebo iné zviera

mláďaťom alebo dospelým jedincom.

Robí sa to rezaním do ich kostí.

Ale rezanie dinosaurích kostí

je ťažká vec, ako iste chápete,

lebo v múzeách

sa kosti veľmi cenia.

V múzeách sa o ne veľmi dobre starajú.

Ukladajú ich do škatuliek
do penovej hmoty.

Starajú sa o ne veľmi dobre.

Nepáči sa im, keď prídeme

a chceme ich rozrezať
a pozrieť sa dovnútra.

(smiech)

Takže nám to zvyčajne nedovolia.

Ale ja mám múzeum

a zbieram dinosaury

a svoje si rozrezať smiem.

Takže to aj robím.

(potlesk)

Čiže keď rozrežem mladého dinosaura,

je to vnútri veľmi hubovité, ako A.

Pri starších dinosauroch

je to veľmi masívne.

Vidíme, že to je dospelá kosť.

Je veľmi ľahké ich rozlíšiť.

Takže by som vám to rád ukázal.

V Severnej Amerike,
na severných pláňach v USA

a na južných pláňach
Alberty a Saskatchewanu

je geologické súvrstvie zvané Hell Creek,

ktoré ukrývalo posledné dinosaury,
ktoré na Zemi žili.

Je ich 12,

každý ich pozná –

myslím tých 12 hlavných dinosaurov,

ktorí vyhynuli.

Takže sa na ne pozrieme.

Týmto sa zaoberám.

Moji študenti, moji zamestnanci,

my ich otvárame.

Ako si asi viete predstaviť,

rozrezať kosť nohy je jedna vec,

ale keď idete do múzea

a poviete im: „Neprekážalo by vám,

keby som rozrezal
dinosauriu lebku, že?“,

odpovedia vám: „Zmiznite.“

(smiech)

Tu máme 12 dinosaurov.

Pozrime sa najprv na tieto tri.

Tieto dinosaury sa volajú
Pachycefalosaury.

Každý vie,

že tieto tri zvieratá sú príbuzné.

Domnievame sa,

že sú príbuzní asi ako bratranci.

Ale ešte nikomu nenapadlo,

že by mohli byť ešte viac príbuzní.

Inými slovami,

ľudia sa na ne dívali a videli rozdiely.

Všetci viete,

že ak chcete určiť,

či ste príbuzný so svojím
bratom alebo sestrou,

nepodarí sa vám to hľadaním rozdielov.

Príbuznosť určíme iba

hľadaním podobností.

Takže ľudia sa na ne dívali

a hovorili si, akí sú odlišní.

Pachycephalosaurus mal na hlave
veľkú, silnú klenbu

a na zátylku niekoľko menších

a na konci nosa drsné výrastky.

Iný dinosaurus, Stygimoloch,

žil v rovnakej dobe

a mal vzadu na hlave ostne.

Má malinkú klenbu

a na nose výrastky.

Potom je tu takzvaný Dracorex,

oko Rokfortu.

Hádajte, odkiaľ to meno pochádza? Z draka.

Tento dinosaurus má ostne na hlave,

žiadnu klenbu a drsné výrastky na nose.

Nikto si nevšimol,
že tie výrastky vyzerajú podobne.

Ale dívali sa na túto trojicu

a povedali si: „To sú 3 rôzne dinosaury

a Dracorex je z nich
asi najprimitívnejší.“

Jeden je primitívnejší ako druhý.

Nie je mi jasné,

ako tieto tri rozdelili.

Ale keď ich zoradíte,

keď vezmete tieto tri lebky
a zoradíte ich,

radia sa takto:

Dracorex je najmenší,

Stygimoloch je veľkosťou prostredný,

Pachycephalosaurus je najväčší.

Jeden by si myslel,

že nám to niečo napovedá. (smiech)

Ale im to nenapovedalo nič.

Pretože… no, vieme prečo.

Vedci radi dávajú mená.

Ale keď rozrežeme

Dracorexa –

rozrezal som nášho Dracorexa –

a pozrite, vo vnútri bol špongiovitý,

veľmi špongiovitý.

Je to predsa mláďa,

ktoré rýchlo rastie.

Časom bude väčší.

Keď rozrežeme Stygimolocha,

vyzerá to rovnako.

Tá malá klenba

rastie veľmi rýchlo,

rýchlo sa vydúva.

Je zaujímavé, že osteň
na chrbte Dracorexa

tiež rastie veľmi rýchlo.

Ostne na chrbte Stygimolocha

ale ustupujú, čiže sa zmenšujú

spolu so zväčšujúcou sa klenbou.

Ale keď sa pozrieme na Pachycephalosaura,

má poriadnu klenbu

a malé výrastky na zátylku

tiež ustupujú.

Takže už len na tejto trojici dinosaurov

je možné – vedecky –

jednoducho vysloviť hypotézu,

že ide o rastový rad

jedného zvieraťa.

Čo samozrejme znamená,

že Stygimoloch a Dracorex

týmto vyhynuli.

(smiech)

Dobre.

Čo samozrejme znamená,

že nám ostáva 10 hlavných dinosaurov.

Spolu s mojím kolegom z Berkeley

sme sa pozreli na Triceratopsa.

A pred rokom 2000 –

uvedomte si,

že prvého Triceratopsa
našli v 19. storočí –

pred rokom 2000 nikto nikdy nevidel

mladého Triceratopsa.

V každom múzeu po celom
svete je Triceratops,

ale nikdy nikto nenašiel mláďa.

A my vieme prečo, že?

Pretože všetci chcú mať iba veľké.

Takže všetci mali veľké.

Tak sme vyrazili von a nazbierali

celú kopu malých.

Sú všade. Úplne všade.

Takže ich v našom múzeu
máme celú kopu.

(smiech)

Všetci hovoria, že to je preto,
že mám malé múzeum.

Kto má malé múzeum,
má malé dinosaury.

(smiech)

Keď sa pozriete na Triceratopsa,

vidíte, že mení tvar.

Ako mladé rastú,

ich rohy sa zakláňajú dozadu.

A potom, ako starnú,

rohy smerujú dopredu.

To je zaujímavé.

Keď sa pozrieme na okraj goliera,

vidíme malé trojuholníkové kosti,

ktoré sa rozširujú

a nakoniec sa vyhladia

veľmi podobne ako ostne Pachycephalosaura.

[Kosti lebky menia počas rastu svoj tvar.]

A potom, keďže sú to mladé
z mojej zbierky,

ich rozrežem

a pozriem sa dovnútra.

Ten malý je veľmi špongiovitý.

Ten stredný
je veľmi špongiovitý.

Zaujímavé bolo,

že dospelý Triceratops
bol tiež špongiovitý.

Táto lebka je dlhá dva metre.

Je to veľká lebka.

Ale je tu ďalší dinosaurus,

ktorý sa našiel na tom mieste,

a ktorý vyzerá
ako Triceratops, len je väčší

a nazýva sa Torosaurus.

Keď rozrežeme Torosaura,

má dospelé kosti.

Ale má tieto veľké diery v pancieri.

Všetci hovoria: „Triceratops a Torosaurus

vôbec nemôžu byť to isté zviera,

lebo jeden z nich je väčší než ten druhý.“

(smiech)

„A má diery v golieri.“

Povedal som: „Máme nejaké malé Torosaury?“

A oni na to: „No, nemáme,

ale má diery v golieri.“

Jeden z mojich študentov, John Scannella,

preskúmal celú zbierku

a zistil,

že tá diera sa začína vytvárať

u Triceratopsa

a samozrejme je otvorená u Torosaura –

čiže objavil medzičlánok

medzi Triceratopsom a Torosaurom,

čo už bolo niečo.

Takže teraz vieme,

že Torosaurus

je v skutočnosti dospelý Triceratops.

Keď pomenúvame dinosaury,

keď dávame mená čomukoľvek,

pôvodné meno zostáva

a druhé meno je zamietnuté.

Takže Torosaurus vyhynul.

Triceratops, ak ste to počuli v správach,

mnoho hlásateľov to úplne poplietlo.

Mysleli si, že by sme mali ponechať
Torosaura a zrušiť Triceratopsa,

ale to sa nestane.

(smiech)

Dobre, tak toto sa dá robiť
s kopou dinosaurov.

Tu máme Edmontosaura a Anatotitana.

Anatotitan: obrovská kačka.

Je to obrovský kačkozubý dinosaurus.

Tu je ďalší.

Takže sa pozrieme na histológiu kosti.

Histológia nám hovorí,

že Edmontosaurus je mláďa,

alebo aspoň dospievajúci

a ten druhý je dospelý,

máme tu ontogenézu.

A zbavíme sa Anatotitana.

A v tomto môžeme pokračovať.

Posledným je

T. Rex.

Máme tieto dva dinosaury,

T. Rexa a Nanotyranna.

(smiech)

Znovu si hovoríme…

(smiech)

Ale napadla im dobrá otázka.

Pozreli si ich a povedali:

„Jeden má 17 zubov
a ten najväčší má 12 zubov.“

Čo vôbec nedáva zmysel,

pretože nepoznáme žiadne dinosaury,

ktorým by s vekom pribúdali zuby.

Takže to musí byť správne –

sú určite odlišní.“

Tak sme ich rozrezali.

A naozaj, Nanotyrannus má kosti mláďaťa

a ten väčší má dospelejšie kosti.

Zdá sa, že by mohol ešte narásť.

V Museum of the Rockies,
kde pracujeme,

mám štyroch T. Rexov,

takže toho mám na rezanie dosť.

Ale to som ani nemusel,

iba som zoradil ich čeľuste

a ukázalo sa, že ten najväčší mal 12 zubov

a ten menší vedľa mal 13

a ten ešte menší 14.

A Nano má 17.

Tak sme vyrazili a pozreli si
zbierky iných ľudí

a našli sme jedného, ktorý mal 15 zubov.

Takže znovu je jasné,

že ontogenéza Tyrannosaura

zahŕňa Nanotyranna,

a preto môžeme zrušiť ďalšieho dinosaura.

(smiech)

Takže pokiaľ ide

o naše obdobie neskorej kriedy,

zostáva nám ich 7.

To je pekné číslo.

Dobré číslo na vymretie, povedal by som.

Ako si asi viete predstaviť,

u štvrtákov to nie je veľmi populárne.

Štvrtáci milujú svoje dinosaury,

učia sa ich naspamäť.

A toto sa im nepáči.

(smiech)

Ďakujem pekne.

(potlesk)