Steve Jobs' 2005 Stanfordský zahajovací prednes

Stanfordská Univerzita
www.stanford.edu

Tento program vám prináša Stanfordská Univerzita.
Prosíme, navštívte nás na stanford.edu

(potlesk)

Ďakujem Vám.

Steve Jobs - CEO Apple a Pixar Animation

Je mi cťou tu byť dnes s Vami na Vašom zahájení z jednej najlepších univerzít na svete.

(jasanie)

Pravdu povediac, nikdy som nedoštudoval vysokú školu a toto je najbližšie, kedy som sa dostal k absolvovaniu vysokej školy.

(smiech)

Dnes Vám chcem povedať tri príbehy z môjho života.
To je všetko: žiadny veľký problém, len tri príbehy.

Prvý príbeh je o spájaní bodiek.

Nechal som Reedsku vysokú školu po prvých šiestich mesiacoch, ale potom som zostal ešte ďalších 18 mesiacov ako ukončujúci predtým, ako som naozaj odišiel.

Takže, prečo som vlastne skončil?

Začalo to ešte pred narodením.

Moja biologická matka bola mladá, slobodná absolventka, ktorá sa rozhodla dať ma na adopciu.

Veľmi silne cítila, že by som mal byť adoptovaný vysokoškolskými absolventmi,

takže všetko bolo pripravené tak, že som mal byť adoptovaný hneď po narodení právnikom a jeho ženou.

Až na to, že keď som sa narodil, rozhodli sa na poslednú chvíľu, že by naozaj chceli dievčatko.

Takže moji rodičia, ktorí bolo na čakacej listine, dostali telefonát uprostred noci pýtajúc sa:

"Máme nečakane chlapčeka, chcete ho?"
Odpovedali: "Samozrejme."

Moja biologická matka neskôr zistila, že moja mama nikdy neskončila vysokú školu a že môj otec nikdy nedokončil strednú školu.

Odmietla podpísať konečné adopčné papiere.

Nechala sa iba obmäkčiť o niekoľko mesiacov neskôr, keď jej moji rodičia sľúbili, že pôjdem na vysokú školu. Toto bol začiatok môjho života.

A o 17 rokov neskôr som išiel na vysokú školu. Ale naivne som si vybral vysokú školu, ktorá bolo skoro tak drahá ako Stanford

a všetky úspory mojich robotníckych rodičov boli minuté na moje školné.

Po šiestich mesiacoch, nemohol som vidieť tú hodnotu v nich.

Nemal som tušenia, čo by som chcel robiť so svojím životom a ani tušenia, ako mi vysoká škola pomohla prísť na to.

A tu som bol, míňajúc všetky peniaze mojich rodičov, ktoré šetrili po celý život.

Tak som sa rozhodol odísť a veril som, že všetko dopadne OK.

V tom čase to bolo dosť strašidelné, ale obhliadnuc sa späť, bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré som kedy učinil.

(smiech)

Vo chvíli, keď som skončil, mohol som prestať chodiť na povinné predmety, ktoré ma nezaujímali

a chodiť na tie, ktoré vyzerali omnoho zaujímavejšie.

Nebolo to všetko romantické. Nemal som internátnu izbu, tak som prespával na zemi v izbe kamaráta. Vrátil som fľaše z koly za 5 centové vklady, za ktoré som si kúpil jedlo

a prechodil som 7 míľ naprieč mestom každú nedeľu večer, aby som raz za týždeň dostal dobré jedlo v kostole Hare Krishna.

Miloval som to.

A na veľa z toho, na čo som narazil nasledujúc moju zvedavosť a intuíciu, sa ukázalo byť neskôr na nezaplatenie.

Dovoľte, aby som vám uviedol príklad:

Reedska vysoká škola v tom čase ponúkala hádam najlepšie hodiny krasopisu v krajine.

Po celom školskom areáli, každý plagát, každá nálepka na každej zásuvke, bola krásne rukopisne popísaná.

Pretože som skončil a nemusel chodiť na normálne hodiny, rozhodol som sa chodiť do triedy rukopisu, aby som sa naučil, ako to robiť.

Naučil som sa o typoch písma "serif" a "sans serif", o menení sa množstva miesta medzi rozdielnymi znakovými kombináciami,

o tom, čo robí skvelú typografiu skvelou.

Bolo to krásne, historické, umelecky jemné v spôsobe, ktorý veda nemôže zachytiť a to ma na tom fascinovalo.

Nič z tohto nemalo ani nádej nejakého praktického využitia v mojom živote.

Ale o desať rokov neskôr, keď sme navrhovali prvý Macintosh počítač, sa mi to všetko vrátilo.

A všetko sme to navrhli do Mac. Bol to prvý počítač s krásnou typografiou.

Keby som sa nikdy nezastavil na tomto jedinom kurze na vysokej škole,

Mac by nikdy nemal viacero typov písma alebo proporčne rozložené písma.

A pretože Wndows práve skopíroval Mac, je pravdepodobné, že žiadny osobný počítač by ich nemal.

(smiech a potlesk)

Keby som nikdy neskončil, nikdy by som nechodil na hodiny rukopisu

a osobné počítače by nemuseli mať tú krásnu typografiu, ktorú majú.

Samozrejme, bolo nemožné pospájať si bodky pozerajúc vpred, keď som bol na vysokej škole.

Ale bolo to veľmi, veľmi jasné pozeranie sa späť o desať rokov neskôr.

Znovu, nemôžete pospájať bodky pozerajúc sa vpred, môžete ich pospájať iba keď s pozeráte späť.

Takže musíte veriť, že bodky sa Vám nejako pospájajú vo Vašej budúcnosti.

Musíte v niečo veriť - vaše črevo, osud, život, karmu, čokoľvek.

Pretože veriť, že sa bodky spoja cestou vám dá istotu nasledovať Vaše srdce,

i dokonca keď Vás to vedie z dobre vychodenej cesty a že to bude rozdiel.

Môj druhý príbeh je o láske a strate.

Mal som šťastie - Našiel som, čo som miloval robiť prv v živote.

Woz a ja sme začali s Apple v garáži mojich rodičov, keď som mal 20 rokov.

Pracovali sme ťažko a za desať rokov sa Apple rozrástlo z nás dvoch a garáže na dvojmiliardový podnik s viac ako 400 zamestnancami.

Práve sme vydali našu najlepšiu tvorbu - Macintosh - o rok skôr a mal by som 30 rokov.

A potom ma prepustili.

Ako Vás môžu prepustiť z firmy, ktorú ste založili?

No, ako sa Apple rozrastalo, najali sme niekoho, o kom som si myslel, že je veľmi talentovaný, aby viedol podnik so mnou

a počas prvého roku to aj tak vyzeralo.

Ale potom sa naše vízie o budúcnosti začali rozchádzať a nakoniec sme sa pohádali.

Keď sme sa pohádali, naše Predstavenstvo bolo na jeho strane.

A tak v 30-ich som bol mimo. A veľmi verejne mimo.

Čo bolo zameraním môjho celého dospelého života, bolo preč a bolo to zničujúce.

Niekoľko mesiacov som naozaj nevedel, čo mám robiť.

Cítil som, že som opustil predchádzajúcu generáciu podnikateľov - že som upustil štafetový kolík, ako mi bol predávaný.

Stretol som sa s Davidom Packardom a Bobom Noyceom a pokúsil sa ospravedlniť za zbabranie.

Bol som verejné zlyhanie a dokonca som uvažoval o odchode z Údolia.

Ale niečo ma začalo pomaly ožarovať - stále som miloval, čo som urobil.

Sled udalostí v Apple sa v jednom bode nezmenil. Bol som odmietnutý, ale stále v láske.

A tak som sa rozhodol začať znovu.

Vtedy som to nevidel, ale ukázalo sa, že vyhodenie z Apple bola tá najlepšia vec, aká sa mi mohla kedy stať.

Ťažkosť byť úspešným bola nahradená ľahkosťou byť znova nováčikom.

Uvoľnilo ma to vstúpiť do najkreatívnejších časov môjho života.

Počas ďalších piatich rokov, založil som firmu pomenovanú NeXT, ďalšiu firmu s názvom Pixar

a zaľúbil sa do úžasnej ženy, ktorá sa stala mojou ženou.

Pixar vytvoril prvý počítačovo animovaný film, Toy Story (Príbeh hračiek), a je to najúspešnejšie animovacie štúdio vo svete.

(potlesk a jasanie)

V pozoruhodnom zvrate udalostí, Apple kúpilo NeXT a ja som sa vrátil do Apple

a technológiu, ktorú sme vytvorili v NeXT, sa nachádza v srdci znovuzrodenia Apple.

A Laurene a ja máme spolu prekrásnu rodinu.

Som si celkom istý, že nič z tohto by sa nestalo, keby som nebol vyhodený z Apple.

Bola to medicína s trpkou príchuťou, ale myslím si, že pacient ju potreboval.

Niekedy Vás ide život udrieť do hlavy s tehlou.

Nestrácajte vieru. Som presvedčený, že jediná vec, ktorá mi pomáhala pokračovať bolo to, že som miloval, čo som robil.

Musíte nájsť, čo milujete. A to platí ako pre prácu, tak aj pre milencov.

Vaša práca Vám zaberie veľkú časť vášho života a jediný spôsob, ako byť uspokojení je robiť to, v čom veríte, že je skvelá práca.

A jediný spôsob, ako robiť skvelú prácu, je milovať to, čo robíte.

Ak ste na to ešte neprišli, pokračujte v hľadaní a neusádzajte sa.

Rovnako, ako pri všetkých srdcových záležitostiach budete vedieť, keď to nájdete.

A, ako každý úžasný vzťah, sa to len zlepšuje a zlepšuje ako roky plynú.

Tak pokračujte v hľadaní. Neusádzajte sa.

(potlesk)

Môj tretí príbeh je o smrti.

Keď mi bolo 17, čítal som citát, ktorý znel asi takto:

"Ak žiješ každý deň ako by to bol tvoj posledný, jedného dňa budeš mať určite pravdu."

(smiech)

Urobilo to na mňa dojem a odvtedy, za posledných 33 rokov, som sa pozeral do zrkadla každé ráno a pýtal sa sám seba:

"Ak by bol dnes tvoj posledný deň v živote, chcel by som urobiť to, čo sa chystám dnes urobiť?"

A zakaždým, keď odpoveď bola "nie" po príliš mnoho dní za sebou, vedel som, že potrebujem niečo zmeniť.

Spomenúť si, že budem čoskoro mŕtvy, je tou najdôležitejšou vecou s akou som sa kedy stretol, aby mi pomohla urobiť veľké rozhodnutia v živote.

Pretože skoro všetko - všetky vonkajšie očakávania, všetka pýcha, všetok strach z rozpakov alebo zlyhania -

tieto veci proste odpadnú tvárou tvár v smrti, zanechávajúc len to, čo je naozaj dôležité.

Spomenúť si na to, že umriete, je najlepší spôsob aký poznám, ako sa vyhnúť pasci mysliac si, že máte čo stratiť.

Vy už ste nahí. Nie je žiaden dôvod nenasledovať svoje srdce.

Pred rokom mi bola diagnostikovaná rakovina.

Bol som na vyšetrení o pol ôsmej ráno a jasne mi to ukázalo nádor na mojom pankrease.

Ani som nevedel, čo to bol pankreas.

Doktori mi povedali, že toto bol takmer presne typ rakoviny, ktorý je nevyliečiteľný a že nemám očakávať žiť dlhšie ako tri až šesť mesiacov.

Môj doktor mi poradil, aby som išiel domov a dal si doporiadku veci, čo podľa lekárskeho kódu znamená pripraviť sa na smrť.

To znamená pokúsiť sa povedať svojim deťom všetko, čo by som im povedal počas nasledujúcich 10 rokov, v priebehu iba niekoľkých mesiacoch.

Znamená to ubezpečiť sa, že všetko je zapnuté tak, že to bude tak ľahké ako je len možné pre vašu rodinu.

Znamená to povedať Vaše zbohom.

Žil som s tou diagnózou celý deň.

Neskôr toho večera som mal biopsiu, kde strčia endoskop dolu mojím hrdlom, cez moje brucho do mojich čriev,

pichnú ihlu do môjho pankreasu a odoberú pár buniek z nádoru.

Bol som pod sedatívami, ale moja žena, ktorá tam bola, mi povedala, že keď videli bunky nádoru pod mikroskopom, doktori začali plakať,

pretože sa ukázalo, že je to veľmi zriedkavá forma rakoviny pankreasu, ktorá je liečiteľná operačným zákrokom.

Podstúpil som operáciu a vďaka bohu, je mi dobre.

(potlesk)

Toto bolo najbližšie, čo som čelil smrti a dúfam, že je to aj najbližšie ako som sa k nej dostal pre pár ďalších desaťročí.

Po prežití toho, môžem Vám teraz povedať s väčšou istotou, že keď smrť bola užitočný, ale čisto intelektuálny pojem:

Nikto nechce zomrieť. Dokonca ľudia, ktorí chcú ísť do neba, nechcú zomrieť aby tam išli.

A napriek tomu je smrť miestom, ktoré všetci zdieľame. Nikto doposiaľ tomu neunikol.

A je to tak, ako by to malo byť, pretože smrť je pravdepodobne jeden najlepší vynález života.

Je to meniaci činiteľ života. Zbavuje sa starých, aby uvoľnili miesto novým.

Práve teraz, tí mladí ste Vy, ale jedného dňa, nie príliš ďaleko od teraz, sa postupne stanete starými a odstránenými.

Prepáčte, že som tak dramatický, ale je to celkom pravda.

Váš čas je obmedzený, takže ho nepremárnite žitím života niekoho iného.

Nebuďte v pasci dogmy - ktorá prežíva s dôsledkami myslenia ostatných ľudí.

Nenechajte hluk názorov ostatných prehlušiť Váš vnútorný hlas.

A čo je najdôležitejšie, majte odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu.

Ony nejako už vedia, čo naozaj chcete, aby sa stalo.

Všetko ostatné je sekundárne.

(potlesk)

Keď som bol mladý, bola úžasná kniha s názvom "The Whole Earth Catalog" (Celosvetový Katalóg), ktorá bola jednou z biblií mojej generácie.

Bola vytvorená chlapíkom Stewartom Brandom, neďaleko odtiaľto v Menlo Park, a priniesol ju k životu s jeho poetickým cítením.

Toto bolo v neskorých 60-ich rokoch, ešte pred osobnými počítačmi a DTP, takže to bolo celé spravené písacími strojmi, nožnicami a Polaroid kamerami.

Bolo to niečo ako Google v podobe brožúry, 35 rokov predtým, ako vznikol Google: bolo to idealistické, prekypujúce elegantnými nástrojmi a skvelými predstavami.

Stewart a jeho tým vydali niekoľko vydaní "The Whole Earth Catalog"

a potom, keď sa to uberalo už tým správnym smerom, vydali konečné vydanie.

Bola to polovica 70-ich rokov a ja som bol vo vašom veku.

Na zadnej strane obalu ich konečného vydania bola fotografia rannej krajinnej cesty, taký druh, na ktorej by ste sa našli počas stopovania, keby ste boli dobrodružní.

Pod tým boli slová: "Zostaň túžiaci. Zostaň pochabý." To bol ich rozlúčkový odkaz predtým, ako sa odmlčali.

Zostaň túžiaci. Zostaň pochabý. A vždy som si to prial pre seba.

A teraz, ak budete absolvovať znova, prajem Vám to.

Zostaňte túžiaci. Zostaňte pochabí.

Ďakujem Vám veľmi pekne.

(potlesk)

Stanfordská Univerzita
www.stanford.edu

Predchádzajúci program je chránený autorskými právami Stanfordskej Univerzity.

Prosím navštívte nás na stanford.edu