Čo môžeme urobiť, aby sme nedostali Alzheimerovu chorobu

Alzheimerova choroba nemusí byť osudom nášho mozgu, hovorí neurovedkyňa a autorka knihy Stále som to ja, Lisa Genova. Delí sa s nami o najnovšie poznatky o Alzheimerovej chorobe a o to, čo každý z nás môže urobiť, aby sme si vypestovali mozog odolný voči tejto chorobe.

Koľkí z vás by sa chceli dožiť
aspoň 80 rokov?

Áno.

Myslím, že všetci dúfame,

že sa dožijeme vysokého veku.

Predstavte si budúcnosť,

vaše budúce „ja“

a predstavte si, že máte 85 rokov.

Pozrite sa teraz na dvoch ľudí.

Jeden z vás má pravdepodobne
Alzheimerovu chorobu.

(smiech)

Veru tak.

A možno si práve pomyslíte:
„Ja to nebudem.“

Dobre teda, vy budete opatrovateľom.

(smiech)

Takže je pravdepodobné,

že táto desivá choroba istým spôsobom

zasiahne nás všetkých.

Strach z Alzheimera
čiastočne pramení v názore,

že sme voči tejto chorobe bezmocní.

Napriek desaťročiam výskumu
ešte stále nemáme žiaden liek

či modifikovaný spôsob terapie.

Takže ak budeme mať šťastie a
dožijeme sa vysokého veku,

zdá sa, že osudom nášho mozgu
bude Alzheimer.

A možno to tak byť nemusí.

Čo ak vám poviem, že
tieto štatistiky sa dajú zmeniť,

že sa doslova dá zmeniť
osud nášho mozgu bez toho,

aby sme sa spoliehali na lieky
alebo pokrok v medicíne?

Pozrime sa z pohľadu neurológie na to,

čo už o Alzheimerovej chorobe vieme.

Tu je obrázok spojenia dvoch neurónov.

Miesto spojenia, označené čereným krúžkom,

sa nazýva synapsia.

Synapsia je miesto, kde sa uvoľňujú
neurotransmitery.

V tomto mieste sa prenáša signál,
tu vzniká komunikácia.

Tu myslíme, cítime,
vidíme, počujeme, túžime

a pamätáme si.

A tu vzniká Alzheimer.

Pozrime sa na synapsiu zblízka.

Táto kresba znázorňuje, čo sa v nej deje.

Počas prenášania informácie

neuróny do synapsie uvoľňujú nielen
neurotransmitery, ako napríklad glutamát,

ale aj malý peptid s názvom beta-amyloid.

Za normálnych podmienok beta-amyloid
metabolicky odstraňujú mikroglie,

„upratovacie“ bunky nášho mozgu.

I keď diskusie o molekulárnych
príčinách Alzheimera stále pokračujú,

väčšina neurológov verí tomu,
že táto choroba začína

nahromadením beta-amyloidu.

Buď sa ho uvoľní príliš veľa,
alebo nie je dostatočne odstránený

a začne sa v synapsii hromadiť.

A keď sa tak stane, tieto molekuly
sa začnú na seba viazať

a vytvárajú lepkavé zhluky,
nazývané amyloidné plaky.

Koľkí z vás majú 40 alebo viac rokov?

Teraz sa to bojíte priznať.

Toto počiatočné štádium choroby,

prítomnosť amyloidných plakov,

sa dá zistiť už vo vašom mozgu.

Keďže v tomto štádiu ešte nič netušíte,

jediný spôsob, ako si byť istý,
je PET/CT vyšetrenie.

Neprejavuje sa u vás žiadne zhoršenie
pamäte, reči či schopnosti uvažovať.

Zatiaľ.

Myslíme si, že amyloidnému plaku
trvá najmenej 15 až 20 rokov

pokiaľ sa nahromadí v takom množstve,

aby spustil molekulárnu reťazovú reakciu,

ktorá spôsobuje klinické
symptómy tejto choroby.

Pred dosiahnutím tohto zlomového bodu,

vaše výpadky pamäte sa môžu
prejavovať nasledovne:

„Prečo som prišiel do tejto izby?“

alebo „Och, ako sa volá?“

alebo „Kde som položil kľúče?“

Predtým, ako začnete panikáriť,
keďže viem, že polovica z vás

za posledných 24 hodín zažila
aspoň jednu z týchto situácií,

vedzte, že takéto zabúdanie je bežné.

Tieto prípady by som možno

ani s pamäťou nespájala,

proste ste si iba nevšimli,

kam tie kľúče dávate.

Po dosiahnutí zlomového bodu,

náhle výpadky pamäte, reči a
kognitívnych schopností sú odlišné.

Miesto toho, aby ste napokon
tie kľúče našli vo vrecku kabáta

alebo na stolíku pri dverách,

nájdete ich v chladničke.

Alebo ich nájdete a nebudete vedieť,

od čoho sú.

Takže, čo nastane, keď množstvo
amyloidných plakov dosiahne bod zlomu?

Naše upratovacie bunky mikroglie
sa stanú hyperaktivovanými

a začnú vylučovať chemikálie spôsobujúce
zápal a poškodenie bunky.

Domnievame sa, že začnú odstraňovať

samotné synapsie.

Kľúčový neuronálny tau-proteín
sa stane hyperfosforylovaný,

začne sa stáčať do takzvaných „chumáčov“,

ktoré zadusia neurón z vnútra.

V strednej fáze Alzheimera je už
zápal rozsiahly, chumáče obrovské,

v celej synapsii prepukol boj

a bunka odumiera.

Takže, ak by ste boli vedcom
snažiacim sa vyliečiť toto ochorenie,

kedy, myslíte, by bolo
ideálne zasiahnuť?

Mnohí vedci vkladajú všetku nádej
do jednoduchého riešenia:

zabrániť amyloidným plakom, aby
dosiahli toto zlomové množstvo,

čo znamená, že sa hlavne
zameriavajú na vývoj látky,

ktorá by zabránila, odbúrala alebo
zredukovala hromadenie amyloidných plakov.

Takže liečba Alzheimerovej choroby
pravdepodobne spočíva v prevencii.

Tento liek budeme musieť užívať
skôr, než dosiahneme zlomový bod,

skôr než sa spustí reťazová reakcia,

skôr než začneme odkladať
kľúče do chladničky.

Myslíme si, že toto je dôvod,
prečo doposiaľ všetky lieky

zlyhali v klinických testoch.

Nie preto, že by neboli vedecky podložené

ale preto, že sa testovali na ľuďoch,
ktorí už symptómy mali.

Už bolo príliš neskoro.

Amyloidné plaky si predstavme
ako zapálenú zápalku.

V bode zlomu táto zápalka
založí lesný požiar.

Keď je už les v plameňoch,

nepomôže, ak tú zápalku sfúkneme.

Musíme ju sfúknuť skôr, než sa chytí les.

Táto informácia je pre nás dobrou správou,

i keď to vedci ešte nepotvrdili,

pretože znamená, že hromadenie
amyloidných plakov

dokážeme ovplyvniť spôsobom nášho života.

A tak dokážeme urobiť niečo,

aby sme zabránili tomu,
aby ten zlomový bod nastal.

Predstavte si hrozbu, že dostanete
Alzheimera ako dvojramennú váhu.

Na jedno rameno umiestnite
všetky rizikové faktory

a keď sa preváži k zemi
začnete vykazovať symptómy

a diagnostikujú vám Alzheimera.

Predstavte si, že máte 50 rokov.

Už nie ste žiadne mláďa,

takže už ste si rokmi nahromadili
zopár amyloidných plakov.

Vaša váha sa už trochu naklonila.

Teraz sa pozrime na vašu DNA.

Všetci sme zdedili gény po matke a otcovi.

Niektoré z týchto génov zvýšia
riziko a niektoré ho znížia.

Ak ste ako Alice z filmu Stále som to ja,

zdedili ste zriedkavú dedičnú mutáciu,
ktorá chrlí beta amyloidy

a toto, samo o sebe, nakloní
rameno vašej váhy až k zemi.

Ale pre väčšinu z nás zdedené gény
iba trošku naklonia rameno.

Napríklad APOE4 je génový variant,
ktorý zvyšuje množstvo amyloidov.

Ale i keď ste ho zdedili po mame a otcovi,

nemusíte nikdy dostať Alzheimera.

Znamená to, že samotná DNA u väčšiny z nás

ešte neurčuje, či Alzheimera dostaneme.

Takže čo rozhoduje?

Starnutie ani gény, ktoré sme zdedili,
ovplyvniť nemôžeme.

Takto osud nášho mozgu zmeniť nedokážeme.

Ale čo spánok?

Vo fáze pomalých vĺn v hlbokom
spánku gliové bunky

čistia celebrospinálnu tekutinu
v našom mozgu,

odstraňujú metabolický odpad,
ktorý sa nahromadil v synapsiách

počas nášho bdelého stavu.

Hlboký spánok je pre mozog
niečo ako dôkladné čistenie.

Ale čo sa stane, ak sami seba
okrádate o spánok?

Mnohí vedci veria,

že zlé spánkové návyky môžu
privodiť Alzheimerovu chorobu.

Už počas jedinej noci nedostatok spánku
vedie k zvýšeniu množstva beta amyloidov.

A ukázalo sa, že hromadenie
amyloidu narúša spánok,

čo zase vedie k hromadeniu
väčšieho množstva amyloidu.

A tak vzniká tento uzavretý kruh,

ktorým sa zrýchľuje nakláňanie
ramena tej váhy.

Čo ešte?

Stav srdcovocievnej sústavy.

Ukázalo sa, že vysoký krvný tlak,
cukrovka, obezita, fajčenie,

vysoký cholesterol zvyšujú riziko
vzniku Alzheimerovej choroby.

Niektoré pitevné štúdie odhalili,

že až 80 % ľudí s Alzheimerovou chorobou

malo taktiež srdcovocievne ochorenie.

Mnohé štúdie ukazujú, že aeróbne cvičenie
znižuje množstvo beta amyloidu

u zvierat s týmto ochorením.

Takže zdravý Stredomorský
životný štýl a strava

môžu pôsobiť proti nakláňaniu ramena váhy.

Takže existujú mnohé spôsoby,

ako predísť alebo oddialiť
prepuknutie Alzheimera.

Povedzme, že ste zatiaľ neurobili nič.

Povedzme, že máte 65 rokov,

vo vašej rodine sa vyskytuje Alzheimer,
takže ste pravdepodobne zdedili gén,

ktorý trochu nakláňa rameno váhy.

Už niekoľko rokov pracujete dlho do noci,

máte radi slaninu

a ak vás nikto nenaháňa, nebeháte.

(smiech)

Predstavte si, že vaše amyloidné plaky
dosiahli bod zlomu.

Rameno vašej váhy sa zrútilo k zemi.

Spustili ste reťazovú reakciu,

zapálili les,

čo spôsobilo zápal, zhluky a
odumieranie buniek.

Mali by ste vykazovať symptómy Alzheimera.

Mali by ste mať ťažkosti
s hľadaním slov a kľúčov

a pamätaním si toho, čo som povedala
na začiatku tejto prednášky.

Ale možnože nie.

Existuje ešte niečo, čo môžete urobiť,
aby ste sa ochránili

pred symptómami Alzheimera,

i keď už táto choroba naplno
prepukla vo vašom mozgu.

Súvisí to s neuroplasticitou
a kognitívnou rezervou.

Pamätajte si, že Alzheimer vzniká

ako výsledok strácania synapsií.

V priemernom mozgu sa nachádza
viac ako 100 biliónov synapsií,

čo je fantastické, keďže máme veľa
materiálu, s ktorým sa dá pracovať,

a tento počet sa mení.

Neustále získavame a strácame synapsie

v procese nazvanom neuroplasticita.

Vždy, keď sa učíme niečo nové

vytvárame a posilňujeme
nové spojenia neurónov,

nové synapsie.

V jednej štúdii pozorovali

678 mníšok vo veku viac ako 75 rokov

po viac ako dve desaťročia.

Podstupovali pravidelné lekárske
prehliadky, robili kognitívne testy

a po smrti darovali svoje mozgy,
aby bola vykonaná pitva.

Pri niektorých z týchto mozgov
vedci objavili niečo prekvapivé.

Napriek prítomnosti plakov,
zhlukov a zmenšenia mozgu,

čo sú nepochybne znaky Alzheimera,

mníšky, počas svojho života,

nevykazovali žiadne známky tejto choroby.

Ako je to možné?

Myslíme si, že to bolo spôsobené
ich veľkou kognitívnou rezervou,

inými slovami, že mali
veľa funkčných synapsií.

Ľudia s dlhoročným vzdelávaním,

s vyšším stupňom gramotnosti,

pravidelne sa zapájajúci
do aktivít na mentálnu stimuláciu,

majú väčšiu kognitívnu rezervu.

Majú hojnosť až prebytok
nervových prepojení.

Takže i keď trpia chorobou
podobnou Alzheimerovej,

ktorá ničí niektoré z týchto synapsií,

majú mnoho extra „zálohových“ prepojení

a toto znižuje pocit,
že niečo nie je v poriadku.

Uveďme si zjednodušený príklad.

Povedzme, že viete
iba jedinú vec o niekom.

Napríklad o mne.

Viete, že Lisa Genova napísala
knihu Stále som to ja,

a to je to jediné, čo o mne viete.

Máte toto jediné nervové prepojenie,

túto jedinú synapsiu.

Teraz si predstavte, že máte Alzheimera.

Máte plaky, zhluky a zápal

a mikroglie požierajúce túto synapsiu.

Ak sa vás teraz niekto spýta,
kto napísal Stále som to ja

nebudete si to pamätať,

pretože táto synapsia buď zlyháva,
alebo už úplne odišla.

Navždy na mňa zabudnete.

Ale čo ak ste sa o mne dozvedeli viac?

Povedzme, že viete o mne štyri veci.

Teraz si predstavte, že máte Alzheimera

a tri z týchto štyroch synapsií
sú porušené alebo zničené.

Ešte stále máte možnosť,
ako obísť toto poškodenie.

Ešte stáli si môžete pamätať moje meno.

Takže môžeme odolávať
prítomnosti Alzheimera

tým, že použijeme spojenia,
ktoré ešte nie sú poškodené.

Tieto spojenia, túto kognitívnu rezervu,

si vytvárame tým, že sa učíme niečo nové.

Ideálne je, ak pri týchto nových veciach
využijeme čo najviac našich zmyslov

zapojením zraku a sluchu,
asociácií a emócií.

Toto však vôbec neznamená
lúštenie krížoviek.

Nechcete si iba obnovovať
už naučené informácie,

to je ako kráčať starou známou cestou

cez obytné štvrte, ktoré už poznáte.

Chcete si vyšliapať nové nervové cestičky.

Vypestovať si mozog odolný voči
Alzheimerovej chorobe znamená

učiť sa taliančinu,

stretávať sa s novými priateľmi,

čítať knihy,

alebo počúvať úžasné TED prednášky.

A ak vám aj napriek všetkému
jedného dňa diagnostikujú Alzheimera,

mám pre vás tri ponaučenia, ktoré som
získala od mojej starej mamy

a desiatok ľudí, ktorých poznám
a ktorí žijú s touto chorobou.

Diagnóza neznamená, že zajtra umriete.

Žite ďalej.

Nestratíte emocionálnu pamäť.

Stále budete chápať, čo je láska a radosť.

Možnože si nebudete pamätať,
čo som povedala pred piatimi minútami,

ale budete si pamätať pocit,
ktorý som vo vás vyvolala.

A vy ste viac než to, čo si
dokážete zapamätať.

Ďakujem.

(potlesk)