Koľkí z vás by sa chceli dožiť aspoň 80 rokov? Áno. Myslím, že všetci dúfame, že sa dožijeme vysokého veku. Predstavte si budúcnosť, vaše budúce „ja“ a predstavte si, že máte 85 rokov. Pozrite sa teraz na dvoch ľudí. Jeden z vás má pravdepodobne Alzheimerovu chorobu. (smiech) Veru tak. A možno si práve pomyslíte: „Ja to nebudem.“ Dobre teda, vy budete opatrovateľom. (smiech) Takže je pravdepodobné, že táto desivá choroba istým spôsobom zasiahne nás všetkých. Strach z Alzheimera čiastočne pramení v názore, že sme voči tejto chorobe bezmocní. Napriek desaťročiam výskumu ešte stále nemáme žiaden liek či modifikovaný spôsob terapie. Takže ak budeme mať šťastie a dožijeme sa vysokého veku, zdá sa, že osudom nášho mozgu bude Alzheimer. A možno to tak byť nemusí. Čo ak vám poviem, že tieto štatistiky sa dajú zmeniť, že sa doslova dá zmeniť osud nášho mozgu bez toho, aby sme sa spoliehali na lieky alebo pokrok v medicíne? Pozrime sa z pohľadu neurológie na to, čo už o Alzheimerovej chorobe vieme. Tu je obrázok spojenia dvoch neurónov. Miesto spojenia, označené čereným krúžkom, sa nazýva synapsia. Synapsia je miesto, kde sa uvoľňujú neurotransmitery. V tomto mieste sa prenáša signál, tu vzniká komunikácia. Tu myslíme, cítime, vidíme, počujeme, túžime a pamätáme si. A tu vzniká Alzheimer. Pozrime sa na synapsiu zblízka. Táto kresba znázorňuje, čo sa v nej deje. Počas prenášania informácie neuróny do synapsie uvoľňujú nielen neurotransmitery, ako napríklad glutamát, ale aj malý peptid s názvom beta-amyloid. Za normálnych podmienok beta-amyloid metabolicky odstraňujú mikroglie, „upratovacie“ bunky nášho mozgu. I keď diskusie o molekulárnych príčinách Alzheimera stále pokračujú, väčšina neurológov verí tomu, že táto choroba začína nahromadením beta-amyloidu. Buď sa ho uvoľní príliš veľa, alebo nie je dostatočne odstránený a začne sa v synapsii hromadiť. A keď sa tak stane, tieto molekuly sa začnú na seba viazať a vytvárajú lepkavé zhluky, nazývané amyloidné plaky. Koľkí z vás majú 40 alebo viac rokov? Teraz sa to bojíte priznať. Toto počiatočné štádium choroby, prítomnosť amyloidných plakov, sa dá zistiť už vo vašom mozgu. Keďže v tomto štádiu ešte nič netušíte, jediný spôsob, ako si byť istý, je PET/CT vyšetrenie. Neprejavuje sa u vás žiadne zhoršenie pamäte, reči či schopnosti uvažovať. Zatiaľ. Myslíme si, že amyloidnému plaku trvá najmenej 15 až 20 rokov pokiaľ sa nahromadí v takom množstve, aby spustil molekulárnu reťazovú reakciu, ktorá spôsobuje klinické symptómy tejto choroby. Pred dosiahnutím tohto zlomového bodu, vaše výpadky pamäte sa môžu prejavovať nasledovne: „Prečo som prišiel do tejto izby?“ alebo „Och, ako sa volá?“ alebo „Kde som položil kľúče?“ Predtým, ako začnete panikáriť, keďže viem, že polovica z vás za posledných 24 hodín zažila aspoň jednu z týchto situácií, vedzte, že takéto zabúdanie je bežné. Tieto prípady by som možno ani s pamäťou nespájala, proste ste si iba nevšimli, kam tie kľúče dávate. Po dosiahnutí zlomového bodu, náhle výpadky pamäte, reči a kognitívnych schopností sú odlišné. Miesto toho, aby ste napokon tie kľúče našli vo vrecku kabáta alebo na stolíku pri dverách, nájdete ich v chladničke. Alebo ich nájdete a nebudete vedieť, od čoho sú. Takže, čo nastane, keď množstvo amyloidných plakov dosiahne bod zlomu? Naše upratovacie bunky mikroglie sa stanú hyperaktivovanými a začnú vylučovať chemikálie spôsobujúce zápal a poškodenie bunky. Domnievame sa, že začnú odstraňovať samotné synapsie. Kľúčový neuronálny tau-proteín sa stane hyperfosforylovaný, začne sa stáčať do takzvaných „chumáčov“, ktoré zadusia neurón z vnútra. V strednej fáze Alzheimera je už zápal rozsiahly, chumáče obrovské, v celej synapsii prepukol boj a bunka odumiera. Takže, ak by ste boli vedcom snažiacim sa vyliečiť toto ochorenie, kedy, myslíte, by bolo ideálne zasiahnuť? Mnohí vedci vkladajú všetku nádej do jednoduchého riešenia: zabrániť amyloidným plakom, aby dosiahli toto zlomové množstvo, čo znamená, že sa hlavne zameriavajú na vývoj látky, ktorá by zabránila, odbúrala alebo zredukovala hromadenie amyloidných plakov. Takže liečba Alzheimerovej choroby pravdepodobne spočíva v prevencii. Tento liek budeme musieť užívať skôr, než dosiahneme zlomový bod, skôr než sa spustí reťazová reakcia, skôr než začneme odkladať kľúče do chladničky. Myslíme si, že toto je dôvod, prečo doposiaľ všetky lieky zlyhali v klinických testoch. Nie preto, že by neboli vedecky podložené ale preto, že sa testovali na ľuďoch, ktorí už symptómy mali. Už bolo príliš neskoro. Amyloidné plaky si predstavme ako zapálenú zápalku. V bode zlomu táto zápalka založí lesný požiar. Keď je už les v plameňoch, nepomôže, ak tú zápalku sfúkneme. Musíme ju sfúknuť skôr, než sa chytí les. Táto informácia je pre nás dobrou správou, i keď to vedci ešte nepotvrdili, pretože znamená, že hromadenie amyloidných plakov dokážeme ovplyvniť spôsobom nášho života. A tak dokážeme urobiť niečo, aby sme zabránili tomu, aby ten zlomový bod nastal. Predstavte si hrozbu, že dostanete Alzheimera ako dvojramennú váhu. Na jedno rameno umiestnite všetky rizikové faktory a keď sa preváži k zemi začnete vykazovať symptómy a diagnostikujú vám Alzheimera. Predstavte si, že máte 50 rokov. Už nie ste žiadne mláďa, takže už ste si rokmi nahromadili zopár amyloidných plakov. Vaša váha sa už trochu naklonila. Teraz sa pozrime na vašu DNA. Všetci sme zdedili gény po matke a otcovi. Niektoré z týchto génov zvýšia riziko a niektoré ho znížia. Ak ste ako Alice z filmu Stále som to ja, zdedili ste zriedkavú dedičnú mutáciu, ktorá chrlí beta amyloidy a toto, samo o sebe, nakloní rameno vašej váhy až k zemi. Ale pre väčšinu z nás zdedené gény iba trošku naklonia rameno. Napríklad APOE4 je génový variant, ktorý zvyšuje množstvo amyloidov. Ale i keď ste ho zdedili po mame a otcovi, nemusíte nikdy dostať Alzheimera. Znamená to, že samotná DNA u väčšiny z nás ešte neurčuje, či Alzheimera dostaneme. Takže čo rozhoduje? Starnutie ani gény, ktoré sme zdedili, ovplyvniť nemôžeme. Takto osud nášho mozgu zmeniť nedokážeme. Ale čo spánok? Vo fáze pomalých vĺn v hlbokom spánku gliové bunky čistia celebrospinálnu tekutinu v našom mozgu, odstraňujú metabolický odpad, ktorý sa nahromadil v synapsiách počas nášho bdelého stavu. Hlboký spánok je pre mozog niečo ako dôkladné čistenie. Ale čo sa stane, ak sami seba okrádate o spánok? Mnohí vedci veria, že zlé spánkové návyky môžu privodiť Alzheimerovu chorobu. Už počas jedinej noci nedostatok spánku vedie k zvýšeniu množstva beta amyloidov. A ukázalo sa, že hromadenie amyloidu narúša spánok, čo zase vedie k hromadeniu väčšieho množstva amyloidu. A tak vzniká tento uzavretý kruh, ktorým sa zrýchľuje nakláňanie ramena tej váhy. Čo ešte? Stav srdcovocievnej sústavy. Ukázalo sa, že vysoký krvný tlak, cukrovka, obezita, fajčenie, vysoký cholesterol zvyšujú riziko vzniku Alzheimerovej choroby. Niektoré pitevné štúdie odhalili, že až 80 % ľudí s Alzheimerovou chorobou malo taktiež srdcovocievne ochorenie. Mnohé štúdie ukazujú, že aeróbne cvičenie znižuje množstvo beta amyloidu u zvierat s týmto ochorením. Takže zdravý Stredomorský životný štýl a strava môžu pôsobiť proti nakláňaniu ramena váhy. Takže existujú mnohé spôsoby, ako predísť alebo oddialiť prepuknutie Alzheimera. Povedzme, že ste zatiaľ neurobili nič. Povedzme, že máte 65 rokov, vo vašej rodine sa vyskytuje Alzheimer, takže ste pravdepodobne zdedili gén, ktorý trochu nakláňa rameno váhy. Už niekoľko rokov pracujete dlho do noci, máte radi slaninu a ak vás nikto nenaháňa, nebeháte. (smiech) Predstavte si, že vaše amyloidné plaky dosiahli bod zlomu. Rameno vašej váhy sa zrútilo k zemi. Spustili ste reťazovú reakciu, zapálili les, čo spôsobilo zápal, zhluky a odumieranie buniek. Mali by ste vykazovať symptómy Alzheimera. Mali by ste mať ťažkosti s hľadaním slov a kľúčov a pamätaním si toho, čo som povedala na začiatku tejto prednášky. Ale možnože nie. Existuje ešte niečo, čo môžete urobiť, aby ste sa ochránili pred symptómami Alzheimera, i keď už táto choroba naplno prepukla vo vašom mozgu. Súvisí to s neuroplasticitou a kognitívnou rezervou. Pamätajte si, že Alzheimer vzniká ako výsledok strácania synapsií. V priemernom mozgu sa nachádza viac ako 100 biliónov synapsií, čo je fantastické, keďže máme veľa materiálu, s ktorým sa dá pracovať, a tento počet sa mení. Neustále získavame a strácame synapsie v procese nazvanom neuroplasticita. Vždy, keď sa učíme niečo nové vytvárame a posilňujeme nové spojenia neurónov, nové synapsie. V jednej štúdii pozorovali 678 mníšok vo veku viac ako 75 rokov po viac ako dve desaťročia. Podstupovali pravidelné lekárske prehliadky, robili kognitívne testy a po smrti darovali svoje mozgy, aby bola vykonaná pitva. Pri niektorých z týchto mozgov vedci objavili niečo prekvapivé. Napriek prítomnosti plakov, zhlukov a zmenšenia mozgu, čo sú nepochybne znaky Alzheimera, mníšky, počas svojho života, nevykazovali žiadne známky tejto choroby. Ako je to možné? Myslíme si, že to bolo spôsobené ich veľkou kognitívnou rezervou, inými slovami, že mali veľa funkčných synapsií. Ľudia s dlhoročným vzdelávaním, s vyšším stupňom gramotnosti, pravidelne sa zapájajúci do aktivít na mentálnu stimuláciu, majú väčšiu kognitívnu rezervu. Majú hojnosť až prebytok nervových prepojení. Takže i keď trpia chorobou podobnou Alzheimerovej, ktorá ničí niektoré z týchto synapsií, majú mnoho extra „zálohových“ prepojení a toto znižuje pocit, že niečo nie je v poriadku. Uveďme si zjednodušený príklad. Povedzme, že viete iba jedinú vec o niekom. Napríklad o mne. Viete, že Lisa Genova napísala knihu Stále som to ja, a to je to jediné, čo o mne viete. Máte toto jediné nervové prepojenie, túto jedinú synapsiu. Teraz si predstavte, že máte Alzheimera. Máte plaky, zhluky a zápal a mikroglie požierajúce túto synapsiu. Ak sa vás teraz niekto spýta, kto napísal Stále som to ja nebudete si to pamätať, pretože táto synapsia buď zlyháva, alebo už úplne odišla. Navždy na mňa zabudnete. Ale čo ak ste sa o mne dozvedeli viac? Povedzme, že viete o mne štyri veci. Teraz si predstavte, že máte Alzheimera a tri z týchto štyroch synapsií sú porušené alebo zničené. Ešte stále máte možnosť, ako obísť toto poškodenie. Ešte stáli si môžete pamätať moje meno. Takže môžeme odolávať prítomnosti Alzheimera tým, že použijeme spojenia, ktoré ešte nie sú poškodené. Tieto spojenia, túto kognitívnu rezervu, si vytvárame tým, že sa učíme niečo nové. Ideálne je, ak pri týchto nových veciach využijeme čo najviac našich zmyslov zapojením zraku a sluchu, asociácií a emócií. Toto však vôbec neznamená lúštenie krížoviek. Nechcete si iba obnovovať už naučené informácie, to je ako kráčať starou známou cestou cez obytné štvrte, ktoré už poznáte. Chcete si vyšliapať nové nervové cestičky. Vypestovať si mozog odolný voči Alzheimerovej chorobe znamená učiť sa taliančinu, stretávať sa s novými priateľmi, čítať knihy, alebo počúvať úžasné TED prednášky. A ak vám aj napriek všetkému jedného dňa diagnostikujú Alzheimera, mám pre vás tri ponaučenia, ktoré som získala od mojej starej mamy a desiatok ľudí, ktorých poznám a ktorí žijú s touto chorobou. Diagnóza neznamená, že zajtra umriete. Žite ďalej. Nestratíte emocionálnu pamäť. Stále budete chápať, čo je láska a radosť. Možnože si nebudete pamätať, čo som povedala pred piatimi minútami, ale budete si pamätať pocit, ktorý som vo vás vyvolala. A vy ste viac než to, čo si dokážete zapamätať. Ďakujem. (potlesk)