Nic Marks: Index šťastnej planéty

Štatistik Nic Marks sa nás pýta prečo meriame úspech krajiny podľa jej produktivity - namiesto toho aby sme ho hodnotili podľa šťastia a duševnej pohody ľudí v danej krajine žijúcich. Predstaví nám Index šťastnej planéty (HPI), ktorý stavia národné blaho spoločnosti oproti využitým zdrojom (a tvrdí, že šťastný život nemusí stať planétu ani cent). Ktoré krajiny majú najvyšší HPI? Boli by ste prekvapený.

Martin Luther King

nepovedal

“ Mal som nočnú moru,"

v dobe kedy podnietil vznik hnutí za občianske práva.

Povedal: ”Mal som sen”.

A aj ja som mal sen.

Snívalo sa mi, že môžeme prestať myslieť

o budúcnosti ako o nočnej more.

A to bude problém,

pretože, ak si vezmete

každý jeden úspešný film súčasnosti,

tak takmer všetky ich vízie o budúcnosti ľudstva

sú apokalyptické.

Myslím, že film “Cesta“

je jeden z tých, na ktoré sa ťažko pozerá.

Je to nádherné filmové dielo,

ale všetko v tom filme je pusté

a mŕtve.

Iba otec so synom

sa snažia prežiť, kráčajúc popri ceste.

A myslím si, že environmentalistické hnutia,

ktorých som i ja členom,

majú nemalí podiel

na šírení takejto vízie budúcnosti.

Úž príliš dlho

šírime desivé vízie

o tom, čo sa stane.

Zameriavame sa pri tom na tie najhoršie modelové prípady.

Zameriavame sa na problémy,

ale doposiaľ sme príliš nepremýšľali

o ich riešení.

Používame pri tom strach, či sa vám to páči, alebo nie,

aby sme pritiahli pozornosť ľudí.

A ktorýkoľvek psychológ vám povie,

že strach v organizme

je spojený s mechanizmom úteku.

Je súčasťou „bojuj alebo uteč“ mechanizmu,

ktorý sa u zvierat aktivuje, keď sú vystrašené –

predstavte si jeleňa.

Jeleň ostane stáť bez mrknutia oka,

a je pripravený k úteku.

A myslím si, že to samé sa deje i u ľudí,

keď od nich chceme aby sa pripojili k nášmu programu

proti environmentálnej degradácií a zmene klímy.

Ľudia náhle stuhnú a utekajú od nás,

pretože používame strach.

Myslím si, že environmentálne hnutia musia dospieť

a začať zmýšľať

pokrokovo.

Aké by to bolo zlepšovať ľudský údel?

A jedným z problémov pred ktorým stojíme,

je podľa mňa to, že väčšina ľudí

za pojmom pokrok

vidí jeho finančnú definíciu,

poznajú iba ekonomické vysvetlenie toho, čo pokrok je -

že ak sa nám podarí

určité veličiny zvýšiť,

budeme na tom lepšie,

či už tomu je u akciového trhu,

alebo s HDP

a ekonomickým rastom,

že život sa zvýšením týchto ukazateľov proste nejako zlepší.

Takto apelujeme na ľudskú chamtivosť

namiesto strachu -

že viac je lepšie.

No tak! Na západe mame predsa dostatok všetkého.

Možno, že niektoré časti sveta nemajú, ale my máme dosť.

A vieme už dosť dlho, že to nie je dobrý spôsob akým hodnotiť

blahobyt národov.

V skutočnosti, sám architekt nášho systému národného účtovníctva,

Simon Kutznets, v roku 1930

povedal, že „bohatstvo národa

môže byť len sotva vyvodzované z národného príjmu.“

Vytvorili sme ale národný systém účtovníctva,

ktorý je pevne založený na produkcii

a výrobe veci.

Je do istej miery historický dané, a malo to svoje opodstatnenie.

Počas druhej svetovej vojny sme totiž potrebovali vytvoriť veľa vecí.

A rozhodne sme boli, tak úspešný vo výrobe určitých typov vecí,

že sme nimi zničili veľkú časť Európy, a museli ju znovu prestavať.

A tak sa náš národný systém účtovníctva

stal zameraný na to, čo môžeme vyprodukovať.

Už v roku 1968,

vizionár Robert Kennedy,

na začiatku jeho nešťastnej prezidentskej kampane,

podal najvýrečnejší kriticky rozbor

hrubého národného produktu,

aký kto kedy predniesol.

Svoj prejav vtedy ukončil frázou,

že ,,hrubý národný produkt

meria všetko okrem toho,

čo robí život hodnotným.“

Aké bláznivé to je, že naša meranie pokroku,

naše prevládajúce meranie pokroku v spoločnosti,

meria všetko

okrem toho, čo robí život hodnotným?

Verím, že keby bol dnes Kennedy nažive,

bol by žiadal od štatistikov, tak ako i ja,

aby vyšli von a zistili,

čo robí život hodnotným.

Žiadal by od nás, aby sme zmenili

náš národný systém účtovníctva tak,

aby bol založený

na dôležitých veciach, ako na spravodlivosti,

udržateľnosti

a blahobyte ľudí.

A naozaj, sociálni vedci už vyšli von

a pýtali sa tieto otázky po celom svete.

Toto je z globálneho prieskumu.

Pýtajú sa tam ľudí, čo chcú.

A podľa očakávaní, ľudia po celom svete

vravia, že chcú

šťastie, pre seba,

pre ich rodiny, pre ich deti,

pre ich komunity.

Okej, stále si myslia, že peniaze sú trochu dôležité,

ale nie sú ani zďaleka tak dôležité ako šťastie,

a ani zďaleka tak dôležité ako láska.

Všetci potrebujem milovať a byt v živote milovaný.

Dokonca nie sú ani zďaleka tak dôležité ako zdravie.

Všetci chceme byt zdraví a žiť plnohodnotný život.

To všetko sú prirodzené ľudské túžby.

Prečo štatistici nemerajú toto?

Prečo neuvažujeme o pokroku krajín v týchto termínoch,

namiesto uvažovaným nad tým koľko veci mame.

A to je to čomu som zasvätil svoj život –

premýšľaním ako meriame šťastie,

ako meriame našu prosperitu,

ako môžeme k tomu všetkému dospieť v rámci ekologických obmedzený.

Podarilo sa nám vytvoriť v New Economics Foundation,

v organizácii pre ktorú pracujem,

niečo čo nazývame Index Šťastnej Planéty,

pretože si myslíme, že ľudia by mali byť šťastný a i planéta by mala byt šťastná.

Prečo teda nevytvoriť meradlo úspechu ktoré ukazuje pravé toto?

Vravíme,

že konečný výsledok národa

by mal byt ten ako sa danej krajine

darí vytvoriť šťastný a zdravý životov pre svojich občanov.

To by malo byť cieľom

každého národa na zemi.

Ale musíme mať na pamäti,

čo je v celku dôležité,

koľko zdrojov sa pri tom všetkom využije.

Mame iba jednu planétu a musíme ju zdieľať.

Je tým najzákladnejším vzácnym zdrojom,

ktorý zdieľame všetci navzájom.

A práve ekonómia sa zaoberá vzácnosťou.

Keď má vzácny zdroj,

ktoré chce premeniť

v žiaduci výstup,

tak uvažuje v termínoch efektívnosti.

Uvažuje asi štýlom, koľko toho dostaneme za každú našu korunu.

A to je meradlo toho, koľko osobného blahobytu

sa nám dostane využitým zdrojov planéty.

Je to meradlo efektívnosti.

Najjednoduchšie bude vám to ukázať

na tomto grafe.

Vodorovne pozdĺž grafu

je “ekologická stopa“,

ktorá udáva koľko zdrojov sme použili

a ako sme tým zaťažili planétu.

Viac je horšie.

Vertikálne smerom hore

sú udane “ šťastné roky života“.

Respektívne blahobyt národov.

Niečo ako šťastie upravené o očakávané dožitie.

Ako kvalita a kvantita života národov.

A ta žltá bodka, ktorú vidíte, ukazuje na globálny priemer.

Okolo tohto priemeru

je husté zoskupenie národov.

Smerom k pravému vrcholu

sú krajiny, ktoré si vedu rozumne dobre a produkujú osobný blahobyt,

ale zaťažujú pri tom našu planétu.

Patrí sem USA,

pričom i ďalšie západné štáty prechádzajú skrz tieto trojuholníky

a i niekoľko Golfských štátov.

Naopak, na ľavom spodku grafu

sú krajiny, ktoré neprodukujú veľa osobného blahobytu –

ako napr. Subsaharska Afrika.

Hobbesovský povedané,

život je tam krátky a krutý.

Priemerný vek dožitia v týchto krajinách

je okolo 40 rokov.

Malária, či HIV/AIDS

zabíjajú veľa ľudí

v týchto kútoch sveta.

Teraz ale dobre správy!

Tam hore sú niektoré krajiny, žlté trojuholníky,

ktoré si vedu lepšie než je globálny priemer,

a ktoré smerujú k ľavému vrcholu grafu.

Toto je aspiračný graf.

Všetci chceme byt vľavo hore, kde náš osobný blahobyt nestojí našu planétu nič.

Nachádzajú sa tam krajiny Latinskej Ameriky.

Jednou z nich, celkom na vrchole,

je miesto kde som ešte nebol.

Možno niektorý z vás áno.

Kostarika.

Na Kostarike

je priemerný vek dožitia 78,5 rokov.

To je dlhšie než v USA.

Podľa najnovšieho prieskumu

sú najšťastnejším národom na planéte –

šťastnejším než hociktorý iný, viac než Švajčiari, či Dáni.

Je to najšťastnejšie miesto pod slnkom.

A docieľujú toho

využitím iba štvrtiny tých zdrojov,

ktoré obvykle využije západný svet –

iba pomocou štvrtiny.

Čo sa tam deje?

Čo sa deje v Costa Rice?

Pozrime sa na nejaké dáta.

99% ich elektrickej energie pochádza z obnoviteľných zdrojov.

Ich vláda je jedna z prvých, ktorá sa zaviazala

byť nezávislá na uhlíku do roku 2021.

V roku 1949

zrušili armádu -

v roku 1949!

A investovali do sociálnych programov –

do zdravotníctva a školstva.

Majú nielen jednu z najvyšších úrovni gramotnosti v Latinskej Amerike

ale i vo svete.

A majú ten svoj španielsky šarm, či nie?

Sú aj viac spoločenský než iný.

(Smiech)

Problémom je, že možno – a je to vec, o ktorej by sme mali možno popremýšľať –

a to, že budúcnosť

nemusí patriť Severnej Amerike,

ani Západnej Európe,

ale môže patriť Latinskej Amerike.

A skutočnou výzvou

je posunúť globálny priemer tu hore.

To je to o čo sa musíme snažiť.

A ak to chceme spraviť,

tak budeme musieť dostať krajiny zo spodku,

a presunuť ich i z pravej časti grafu.

A až tým začneme vytvárať šťastnú planétu.

To je jeden spôsob ako sa na to pozerať.

Ďalší spôsob ako sa na to pozrieť je skrz časový trend.

Nemáme síce historické dáta pre všetky krajiny na svete,

ale pre niektoré z najbohatších krajín OECD ich máme.

Dívate sa na vývoj duševnej pohody v čase,

malé zvýšenie,

no a toto je to trend našej ekologickej stopy, ktorú zanechávame.

A tak podľa metodológie šťastnej planéty

sme sa stali menej efektívny

v premene našich základných vzácnych zdrojov

na výstupy ktorý požadujeme.

A pointa je, aspoň ja si to myslím,

a dúfam že i každý v tejto miestnosti,

dožiť sa roku 2050

bez toho aby sa nám prihodilo

niečo apokalyptické.

A nie je to ani tak ďaleko.

Je to za polku ľudského života.

Dieťa pravé začínajúce školu,

bude v roku 2050 v mojom veku.

Nehovoríme teda o vzdialenej budúcnosti.

Tu sa dívate na cieľ Britskej vlády

ohľadom ďalšieho vývoja uhlíkových a skleníkových emisií.

A vravím vám, že to nie je obvyklá zaležitosť.

Mení to celu vec.

Mení to spôsob akým vytvárame organizácie,

akým robíme vládnu politiku a akým žijeme naše životy.

Dôležite je,

aby sme pokračovali vo zvyšovaní nášho osobného blaha.

Nikto nemôže isť do volieb

a prehlásiť, že sa kvalita života bude znižovať.

Nikto z nás, si myslím,

nechce aby ľudský pokrok prestal.

Myslím si, že chceme aby napredoval.

Myslím, že chceme aby ľudstvo napredovalo.

A tu na scénu prichádzajú skeptici a popieratelia klimatických zmien.

A myslím, že to je to čo chcú. Chcú aby sa kvalita života zvyšovala.

Nechcú upustiť od toho, čo už majú.

A ak ich zapojíme...

myslím že to musíme urobiť.

A to znamená, že budeme musieť zvýšiť efektívnosť ešte viac.

Ako vidíme, nie je vôbec ťažké nakresliť grafy a veci ako tieto,

ale to čo je potrebné, je pozmeniť tieto krivky.

A to je ten správny okamih, kedy si myslím, že si môžeme vziať niečo

z teórie systémov, a niečo od systémových inžinierov,

tým ako nám dajú svoj spätný ohlas,

a tie správne informácie v správny okamih.

Ľudia sú veľmi motivovaný pojmom “ teraz“.

Keď si dáte do domu „chytré“ meradlo,

kde vidíte koľko elektriny práve teraz spotrebúvate,

kolo vás to stoji,

tak vaše deti pobehujúc okolo veľmi rýchlo samé zhasnú svetla.

A aké by to bolo aplikujúc to na celu spoločnosť?

Prečo každý večer počujeme v spravách v rádiu

o Indexe FTSE 100, Dow Jones indexe, kurze doláru k libre -

ja ani len netuším, akým smerom by sa mal pohybovať kurz doláru k libre aby to bola pre mňa dobra sprava.

Prečo to teda tak často počujeme?

Prečo namiesto toho nepočujem koľko energie včera spotrebovala Británia,

alebo Amerika?

Podarilo sa nám splniť náš trojpercentný ročný cieľ

redukcie uhlíkových emisii?

To je spôsob akým vytvoriť kolektívny cieľ.

Dáte to do médií a tie vás prinútia sa nad tým zamyslieť.

A my predsa potrebujeme pozitívny spätný ohlas,

aby sme zvyšovali blaho nás všetkých.

Na vládnej úrovni môžeme vytvoriť národné účtovníctvo duševnej pohody.

Na úrovni firiem sa môžeme zamerať na duševnú pohodu našich zamestnancov,

ktorá ako vieme je spojená s kreativitou,

ktorá zase vedie k inováciám,

a tých budeme potrebovať dosť, aby sme sa vedeli vysporiadať s danými enviromentalnými problémami.

Na osobnej úrovni budeme taktiež potrebovať poštuchnúť.

Ani nie tak, že nám niekto ukáže dáta, ale skôr tým, že nám niekto bude to všetko pripomínať.

V Británii nám napr. pripomínajú, že by sme mali

jesť denne päť druhov ovocia

a koľko by sme mali cvičiť – čo je moja slabá stránka.

A s cieľom aby sme boli šťastnejší?

Akých päť veci by sme mali denne robiť,

aby sme boli šťastnejší?

Pred par rokmi sme spravili, na úrade vlády pre vedu,

veľký projekt nazvaný Obozretný program,

ktorý zamestnal veľa ľudí, a veľa expertov,

a bol založený výhradne na dôkazoch - poriadne hrubý štós papierov z toho vznikol.

Ale tým, čo sme sa zaoberali my, bolo odpoveďou na otázku: akých päť pozitívnych krokov môžete podniknúť

aby ste si zlepšili svoju duševnú pohodu?

Ide o to,

že existujú, i keď nie tak celkom, kľúče k šťastiu,

sú to veci, o ktorých si myslím, že z nich pramení šťastie.

Prvý z nich je nadväzovanie vzťahov,

váš spoločenský život

je jedným z kľúčových bodov v živote.

Investuje váš čas a energiu

do vašich blízkych?

Budujte si váš spoločenský život.

Druhým kľúčom je byť aktívny.

Najrýchlejší spôsob ako sa zbaviť zlej nálady:

vypadnúť z domu, isť sa prejsť, zapnúť rádio a tancovať.

Byť aktívny je dôležité pre našu pozitívnu náladu.

Tretím kľúčom je zostať všímavý.

Koľko toho viete o tom čo sa deje vo svete,

o zmene ročných období, o ľuďoch okolo vás?

Všímate si, čo vás napĺňa a pokúšate sa za tým isť?

To všetko je založené na mnohých dôkazov o všímavosti,

kognitívnej behaviorálnej terapie,

a je to [veľmi] dôležité pre náš osobný blahobyt.

Štvrtým kľúčom je neustále sa vzdelávať

a neprestavať sa

učiť počas celého života.

Starší ľudia, ktorý sa neustále vzdelávajú a sú zvedavý,

sú i zdravší, než tí ktorý s tým pozvoľná prestávajú.

Nemusí to byt nutne formálne vzdelávanie, založené na vedomostiach.

Je to skôr o zvedavosti.

Ako napríklad naučiť sa uvariť nové jedlo,

vrátiť sa k hudobnému nástroju, ktorý sme v detstve založili niekde bokom...

Jednoducho neustále sa vzdelávať.

A posledným kľúčom

je naučiť

sa dávať.

Naša štedrosť, náš altruizmus,

náš súcit,

to všetko je spojené

v mozgu s naším mechanizmom odmeny.

Ak pomáhame mame z toho dobrý pocit.

Môžete spraviť experiment v ktorom dáte

dvom skupinám ľudí ráno po sto dolároch.

Jednej skupine poviete aby ich minuli na seba

a druhej nech ich minie na iných.

Na konci dna zmerajte nakoľko sú šťastný,

a zistite, že tí čo peniaze minuli na druhých sú oveľa šťastnejší,

než tí čo ich minuli na seba.

A týchto päť kľúčov,

ktoré sme dali i na tieto praktické pohľadnice,

si môžem dovoliť tvrdiť, že nemusia stáť našu planétu nič.

Nezanechávajú po sebe uhlíkovú stopu.

Nevyžadujú si veľa hmotných statkov aby nás uspokojili.

A myslím si, že je vcelku realizovateľné,

aby šťastie nestalo našu planétu ani cent.

Martin Luther King

v predvečer jeho smrti,

predniesol neuveriteľnú reč.

Povedal: ,, Viem, že stojíme pred výzvami,

pred možnými ťažkosťami,

ale nebojím sa toho. Je mi to jedno.

Bol som na vrchole,

a videl som zasnúbenú zem.“

Síce bol kňazom,

ale verím, že nie len environmentálne hnutia

ale v skutočností i obchodne komunity, vláda,

tí všetci potrebujú isť na ten vrchol,

rozhliadnuť sa,

a musia zhliadnuť Zasľúbenú zem,

alebo zem zasľúbených,

a musia mať víziu sveta

takého aký ho všetci chceme.

A nie len to, potrebujeme veľkú zmenu,

aby sme sa tam dostali,

a vydláždiť si cestu k tej zmene len dobrými vecami.

Ľudia chcú byt šťastný.

Výdlaždime im teda cestu k zmene s pomocou piatych kľúčov.

Potrebujeme ale smerovku, niečo

čo ľudom ukáže cestu a navedie ich tým správnym smerom -

niečo ako Index šťastnej planéty.

A až potom

budeme môcť vytvoriť svet aký všetci chceme,

kde šťastie nestojí našu planétu nič.

(Potlesk)