Môj zostup do amerického neonacistického hnutia -- a ako som sa z neho dostal

Christian Picciolini sa ako naivný 14 ročný tínedžer stal vyznávačom nadvlády bielej rasy a čoskoro lídrom prvého neonacistického gangu skinheadov v Spojených štátoch. Ako bol radikalizovaný a ako sa napokon dostal z hnutia? V tomto odvážnom prejave sa Picciolini delí o prekvapivé a kontra-intuitívne riešenie nenávisti vo všetkých jej podobách.

Moja cesta od násilného extrémizmu
sa začala pred 22 rokmi,

keď som zavrhol rasizmus

a opustil som americké hnutie
skinheadov za bielu nadvládu,

ktoré som pomohol postaviť.

(povzbudenie a potlesk)

V tom čase som mal 22 rokov,

ale už som mal za sebou osem rokov,
odkedy som mal štrnásť rokov,

ako jeden z najskorších
a najmladších členov

a eventuálne ako líder najnásilnejšieho
amerického nenávistného hnutia.

Ale nenarodil som sa do nenávisti;

v skutočnosti celkom naopak.

Mal som relatívne normálne detstvo.

Moji rodičia sú talianski imigranti,

ktorí prišli do Spojených štátov
uprostred 60. rokov

a usadili sa na Južnej strane Chicaga,

kde sa nakoniec zoznámili,

a otvorili si malý salón krásy.

Hneď ako som sa narodil,
začali byť veci trochu ťažšie.

Usilovali sa prežiť, zatiaľčo sa
starali o mladú rodinu a nový podnik,

často pracovali sedem dní v týždni,

14 hodín denne,

zobrali si druhú a tretiu prácu,
len aby zarobili skromné živobytie.

Kvalitný čas s mojimi rodičmi
vlastne neexistoval.

Aj keď som vedel,
že ma veľmi milovali,

cítil som sa počas dospievania opustený.

Bol som osamelý,
začal som sa od nich odkláňať

a potom som začal k mojim rodičom
cítiť odpor a bol som veľmi nahnevaný.

A ako som vyrastal,
počas mojich tínedžerských rokov

som začal vyvádzať, aby som od rodičov
získal pozornosť.

A jedného dňa, keď som mal 14 rokov,

stál som v uličke a fajčil joint,

a muž, ktorý bol odo mňa dvakrát starší,
s vyholenou hlavou a s kanadami

prišiel ku mne

a vychmatol mi joint z mojich pier.

Potom položil ruku na moje rameno
a pozrel sa mi do očí

a povedal:

"To komunisti a Židia chcú,
aby si toto robil

aby si ostal povoľný."

Mal som 14 rokov,

vymieňal som si baseballové kartičky
a pozeral "Happy Days" -

naozaj som nevedel, čo je to Žid.

(smiech)

Naozaj.

A jediný komunista, ktorého som poznal,
bol zlý Rus

v mojej obľúbenej časti Rockyho.

(smiech)

A keďže vám tu odhaľujem svoju dušu,

tak vám môžem prezradiť, že som nevedel
ani, čo znamená slovo "povoľný".

(smiech)

Úplne vážne.

Ale bolo to akoby mi ten muž v uličke
ponúkol záchranné lano.

14 rokov som sa cítil
marginalizovaný a šikanovaný.

Mal som nízke sebavedomie.

A úprimne som nevedel,
kto som bol, kam som patril

alebo čo bolo mojím zmyslom.

Bol som stratený.

A zo dňa na deň, pretože ma
tento muž vtiahol

a ja som sa chytil toho záchranného lana
každou nitkou svojho bytia.

Z fanúšika "Joanie Loves Chachi"

som sa stal úplným nacistom.

Zo dňa na deň.

Začal som počúvať
ich rétoriku a veriť jej.

Začal som veľmi pozorne sledovať
ako sa lídri tejto organizácie

zameriavali na zraniteľných mladých ľudí,
ktorí sa cítili marginalizovaní,

a potom ich vtiahli prísľubmi raja,

ktoré boli porušené.

A potom som začal verbovať aj ja.

Začal som robením white-power hudby.

A čoskoro som sa stal lídrom
tejto neslávne známej organizácie,

ktorú viedol ten muž v uličke,

ktorý ma vtedy naverboval,

a ktorý bol prvý neonacistický skinhead
v Amerike, a ktorý ma radikalizoval.

Ďalších osem rokov

som veril klamstvám,
ktorými som bol kŕmený.

A aj keď som o tom
nikdy nevidel žiadny dôkaz,

neváhal som viniť každého Žida na svete

za to, o čom som si myslel, že bola
biela európska genocída

nimi podporovaná
cez multikulturalistickú agendu.

Vinil som ľudí inej farby pleti

za zločiny, násilie a drogy v meste,

úplne ignorujúc fakt, že som sám páchal
násilné činy každý deň,

a že v mnohých prípadoch

to boli bieli rasisti, kto prinášal drogy
do centier miest.

A vinil som imigrantov

za to, že bielym Američanom brali prácu,

úplne ignorujúc fakt, že moji rodičia
boli ťažko pracujúci imigranti,

ktorí sa usilovali prežiť

napriek tomu, že od nikoho iného
nedostávali pomoc.

Počas nasledujúcich ôsmich rokov

som videl priateľov zomierať,

videl som ostatných ísť do väzenia
a spôsobovať nesmiernu bolesť

nespočetným obetiam
a ich rodinám.

Počul som desivé príbehy
od mladých žien v hnutí,

ktoré boli brutálne znásilnené tými mužmi,
ktorým boli naučené dôverovať.

A sám som páchal násilné činy na ľuďoch

len kvôli farbe ich pleti,

kvôli tomu, koho milovali

alebo kvôli bohu, ku ktorému sa modlili.

Zásoboval som sa zbraňami,
lebo som očakával rasovú vojnu.

Zo šiestich stredných škôl

ma vyhodili zo štyroch,

z jednej dvakrát.

A pred 25 rokmi som skladal
a hral rasistickú hudbu,

ktorá si po desaťročiach našla
svoju cestu na internet

a čiastočne inšpirovala
mladého bieleho nacionalistu,

ktorý vkročil do kostola v Charlestone,
v Južnej Karolíne

a bezhlavo zmasakroval
deviatich nevinných ľudí.

Ale potom sa môj život zmenil.

Keď som mal 19 rokov, stretol som dievča,
ktoré nebolo v hnutí.

Nemala v sebe ani kúsok rasizmu

a ja som sa do nej zamiloval.

V devätnástich sme sa vzali

a mali sme prvého syna.

A keď som v ten deň v pôrodnej sále
svojho syna držal v rukách

nielen že som znovu našiel
niečo z nevinnosti, ktorú som stratil,

keď som mal 14 rokov,

ale tiež to spochybnilo

najdôležitejšie veci, ktoré ma
v prvom rade viedli k hnutiu:

identitu, komunitu a zmysel --

veci, s ktorými som zápasil
ako mladý chlapec.

Tentokrát som znovu zápasil
s predstavou toho, čo som.

Bol som neonacistický šíriteľ nenávisti

alebo starostlivý otec a manžel?

Bola mojou komunitou tá,
ktorú som si okolo seba vytvoril,

aby som si posilnil svoje ego,

pretože som voči sebe cítil nenávisť
a chcel som ju premietnuť na iných,

alebo ňou bola tá,
ktorej som fyzicky dal život?

Bolo mojím zmyslom spáliť zem

alebo spraviť ju lepším miestom
pre moju rodinu?

A zrazu ma to zasiahlo ako tona tehál.

Bol som zmätený z toho,
kým som posledných osem rokov bol.

A ak by som bol dosť statočný vtedy odísť,

pochopiť ten boj,
ktorý sa vo mne odohrával,

tak by tragédia možno
mohla byť odvrátená.

Namiesto toho som spravil kompromis.

Pre dobro rodiny som sa stiahol z ulice,

pretože som sa bál, že by som
mohol skončiť vo väzení alebo mŕtvy

a oni by sa o seba museli postarať sami.

Odišiel som z pozície lídra

a namiesto toho som si otvoril
obchod s hudbou,

v ktorom som samozrejme
plánoval predávať white-power hudbu,

pretože som ju dovážal z Európy.

Ale vedel som, že rasistický obchod
predávajúci len rasistickú hudbu

by v tamojšej komunite nebol prijatý.

Tak som sa rozhodol, že budem regále
zásobiť aj inou hudbou,

akou je punk rock, heavy metal a hip-hop.

A kým white-power hudba,
ktorú som predával,

tvorila 75 % môjho hrubého príjmu,

pretože ľudia z celej krajiny cestovali,
aby si ju kúpili

v jedinom obchode, ktorý ju predával,

mal som aj zákazníkov, ktorí si prišli
kúpiť aj tú inú hudbu.

A nakoniec sa mi začali prihovárať.

Jedného dňa vošiel mladý čierny tínedžer,

ktorý bol viditeľne znepokojený.

A rozhodol som sa, že sa ho spýtam,
čo sa deje.

Povedal mi, že jeho mama
bola diagnostikovaná rakovinou prsníka.

Zrazu som sa s týmto čiernym tínedžerom,

s ktorým som nikdy nemal zmysluplnú
konverzáciu alebo interakciu,

vedel zblížiť,

pretože mojej mame tiež
diagnostikovali rakovinu prsníka

a dokázal som cítiť jeho bolesť.

Pri inej príležitosti vošiel gay pár
so svojím synom

a bolo pre mňa nesporné,
že svojho syna milovali

tak hlboko ako som miloval
ja svojho.

A zrazu som nemohol obhájiť
alebo zdôvodniť predsudky,

ktoré som mal v hlave.

Rozhodol som sa z ponuky stiahnuť
white-power hudbu,

lebo mi bolo príliš trápne
predávať ju pred mojimi novými priateľmi.

Samozrejme, obchod sa nemohol udržať,

takže som ho musel zavrieť.

V tom čase som stratil
takmer všetko v mojom živote.

Využil som to ako príležitosť odísť

z hnutia, ktorého súčasťou som bol
osem rokov,

od jedinej identity, komunity a zmyslu,
ktorého som poznal väčšinu svojho života.

Takže som nemal nikoho.

Stratil som svoje živobytie,
lebo som zatvoril obchod.

Nemal som dobrý vzťah
s mojimi rodičmi, aj keď sa o to snažili.

A moja žena a deti ma opustili,

pretože som neopustil hnutie
a neodpútal sa od neho dosť rýchlo.

A zrazu som opäť nevedel, kto som

alebo kam patrím,

alebo aký má byť môj zmysel.

Vnútorne som sa cítil biedne

a často som sa ráno zobúdzal

so želaním nezobudiť sa.

Po asi piatich rokoch

sa jedna osoba z môjho malého
okruhu priateľov bála o moje zdravie,

prišla za mnou a povedala:

"Musíš niečo spraviť, pretože ťa nechcem
vidieť umierať."

Navrhla, aby som sa uchádzal
o prácu tam, kde pracovala ona,

v spoločnosti, ktorá sa volá IBM.

Áno, aj ja som si myslel, že sa zbláznila.

(smiech)

Takže som bol skrytý ex-nacista
pokrytý nenávistnými tetovaniami.

Nechodil som na vysokú.

Niekoľkokrát som bol vyhodený
z niekoľkých stredných škôl.

Ani som nevlastnil počítač.

Ale išiel som

a nejakým zázrakom som tú prácu dostal.

Bol som natešený.

A potom som sa so zdesením dozvedel,

že ma vlastne posielajú
na moju starú strednú školu,

na tú, z ktorej ma dvakrát vyhodili,

inštalovať ich počítače.

Toto bola stredná škola,
na ktorej som páchal násilné činy

na študentoch, na učiteľoch;

kde som pred školou protestoval
za rovnaké práva pre bielych,

a kde som obsadil jedáleň,

žiadajúc založenie
klubu bielych študentov.

A samozrejme, vďaka karme

prešlo len pár hodín

a kto okolo mňa neprešiel
nik iný pán Johnny Holmes,

silný čierny ochrankár
s ktorým som sa dostal do pästného súboja,

kvôli ktorému ma druhýkrát vyhodili

a vyviedli zo školy v putách.

Nespoznal ma,

ale ja som ho videl,

a nevedel som, čo mám robiť.

Zamrzol som; už som bol dospelý muž,
roky som bol mimo hnutia

a potil som sa,
a triasol som sa.

Ale rozhodol som sa,
že musím niečo urobiť.

A rozhodol som sa, že musím trpieť
pod ťarchou svojej minulosti,

pretože päť rokov
som sa ju snažil predbehnúť.

Snažil som sa nájsť nových priateľov
a skryť tetovania dlhými rukávmi,

a minulosť som nepriznal,

pretože som sa bál odsudzovania,

tak ako som ja kedysi
odsudzoval iných ľudí.

Tak som sa rozhodol sledovať
pána Holmesa na parkovisko -

asi nie najmúdrejšie rozhodnutie,
ktoré som urobil.

(smiech)

Ale keď som ho našiel,
nastupoval do auta

a ja som ho poťapkal po pleci.

Keď sa otočil, spoznal ma,

ustúpil o krok dozadu, pretože sa bál.

A ja som nevedel, čo mám povedať.

Nakoniec z mojich úst vyšli slová
a jediné, čo som vedel povedať, bolo:

"Prepáčte."

A on ma objal

a odpustil mi.

A povzbudil ma k tomu,
aby som odpustil sám sebe.

Spoznal, že nešlo o príbeh
nejakého zlomeného zbytočného dieťaťa,

ktoré sa pripojí ku gangu
a pôjde do väzenia.

Vedel, že toto bol príbeh každého
mladého človeka, ktorý bol zraniteľný,

ktorý hľadal identitu,
komunitu a zmysel,

a potom narazil na prekážku

a nemohol ich nájsť,

tak išiel cestou temna.

A musel som sľúbiť jednu vec,

že poviem môj príbeh každému,
kto ho bude počúvať.

To bolo pred osemnástimi rokmi

a odvtedy to robím.

(potlesk)

Možno sa samých seba teraz pýtate:

Ako môže dobré dieťa
z ťažko pracujúcej rodiny imigrantov

skončiť na takej temnej ceste?

Jedno slovo: výtlky.

Presne tak. Výtlky.

Ako dieťa som mal veľa výtlkov.

Všetci sme ich mali -

poznáte to, tie veci v živote,
na ktoré narazíme,

ktoré nás vždy nejak
odklonia od našej cesty

a ak ostanú nevyriešené

alebo neliečené

alebo nevybavené,

tak sa kvôli nim niekedy môžeme stratiť
vo veľmi temných uličkách.

Výtlky môžu byť veci, akými sú trauma,

zneužívanie, nezamestnanosť,

zanedbávanie,

neliečené psychické poruchy

a dokonca aj privilégiá.

A ak narazíme na dosť výtlkov
na našej životnej ceste

a nebudeme mať prostriedky
alebo pomoc, ktorá by nás navigovala,

alebo nás odtiaľ vytiahla,

tak niekedy môžu dobrí ľudia skončiť tak,
že robia zlé veci.

Jeden taký človek,
ktorý mal výtlky, je Darrell.

Darell je zo severného New Yorku.

Prečítal si moje memoáre,

a bol naozaj znepokojený ohľadom záveru.

Viete, ja som sa z hnutia dostal

a on v ňom ešte stále bol.

Poslal mi e-mail, v ktorom napísal:

"Naozaj sa mi nepáči, ako sa to skončilo."

Ja som povedal: "No, to je mi ľúto."

(smiech)

"Ale ak sa o tom chceš rozprávať,
určite by sme mohli."

A po pár týždňoch
písania si s Darrellom

som sa dozvedel, že to bol
31-ročný veterán, ktorého zranili,

a bol veľmi nahnevaný,
lebo sa nemohol vrátiť do Afganistanu,

aby zabíjal moslimov.

Raz mi počas telefonátu

povedal, že videl moslima
modliť sa v parku

a jediné, čo chcel spraviť,
bolo kopnúť ho do tváre.

Ďalší deň som letel do Buffala,

sadol som si s Darrellom
a spýtal som sa ho:

"Už si niekedy predtým stretol moslima?"

A on povedal: "Nie!

Prečo by som to dopekla chcel?

Sú zlí. Nechcem mať s nimi nič spoločné."

Povedal som: "Okej."

Ospravedlnil som sa
a odišiel na toaletu.

Tam som vytiahol svoj mobil,

vygooglil som si miestnu mešitu

a veľmi nenápadne som tam zavolal.

Povedal som "Prepáčte, imám,
potrebujem láskavosť.

Mám tu kresťana,

ktorý by sa naozaj chcel naučiť viac
o vašom náboženstve."

(smiech)

"Bol by problém, ak by sme prišli?"

Nuž, stálo to nejaké to presviedčanie,
aby Darrell išiel,

ale napokon sme sa tam dostali

a keď som zaklopal na dvere,

imám povedal, že na nás
má len 15 minút,

pretože sa pripravoval
na modlitebnú službu.

Povedal som: "Berieme."

Vošli sme

a o dve a pol hodiny sme vyšli,
po objímaní a plači

a z nejakého zvláštneho dôvodu
po zbližovaní sa cez Chucka Norrisa.

(smiech)

Neviem, čo na tom bolo,

ale tak sa to stalo.

A s radosťou vám môžem povedať,
že Darrella a toho imáma

môžete často vidieť
pri miestnom stánku s falafelom

ako spolu obedujú.

(potlesk)

Vidíte, je to tým,
akí sme navzájom odlúčení.

Nenávisť sa rodí z nevedomosti.

Strach je jej otcom
a izolácia je jej matkou.

Keď niečomu nerozumieme,
zvykneme sa toho báť

a držíme sa od toho,

ten strach rastie a niekedy
prerastie do nenávisti.

Odkedy som opustil hnutie,
pomohol som vyše sto ľuďom

odpútať sa od extrémistických hnutí,
od skupín za nadvládu bielych --

(potlesk)

až po džihádistické skupiny.

Nerobím to tak, že sa s nimi hádam,

že s nimi debatujem

alebo tak, že im hovorím, že sa mýlia,

aj keď verte, že niekedy by som chcel.

To nerobím.

Naopak ich neodstrkujem.

Vtiahnem ich bližšie

a veľmi pozorne počúvam
o ich výtlkoch,

a potom ich začnem vypĺňať.

Snažím sa robiť ľudí húževnatejšími,

sebavedomejšími,

schopnejšími uplatniť sa na trhu práce,

aby nemuseli obviňovať iných,

iných, ktorých nikdy nestretli.

Predtým, ako odídem, by som vám
rád povedal ešte jednu vec.

Všetci ľudia, s ktorými som pracoval,
vám povedia rovnakú vec.

Po prvé, stali sa extrémistami,

pretože chceli patriť,
nie kvôli ideológii a dogme.

A po druhé, čo ich vyviedlo preč,

bolo získanie súcitu

od ľudí, od ktorých si to
zaslúžili najmenej,

keď si to zaslúžili najmenej.

(potlesk)

Takže by som vám rád dal výzvu:

choďte von; dnes, zajtra --
v najlepšom prípade každý deň --

nájdite niekoho, o kom si myslíte,
že si nezaslúži váš súcit,

a dajte im ho,

pretože vám garantujem,

že oni sú tí,
ktorí ho potrebujú najviac.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)