Lekcia zo psychiatrickej liečebne | Glennon Doyle Melton | TEDxTraverseCity

Glennon Doyle Melton je autorka bestselleru „Pokračuj, bojovník“ a zakladateľka organizácií http://www.momastery.com a http://www.monkeyseemonkeydo.org. Glennon verí, že život je rovnakou mierou krásny a brutálny, „brut-krásny život“ sa nachádza v manželstve, materstve, vo viere a v zotavení sa zo závislosti.
Glennon sa zdôveruje o svojom dôvtipe, odvahe a neúcte, aby nás pozvala k tomu, aby sme prijali seba samých. Ale akoby mimochodom nás inšpiruje k odvážnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu pre druhých. Glennon je rečníčkou a pravidelnou prispievateľkou do Huffington Post a ďalších publikácií. „Pokračuj, bojovník“ a jej filantropická práca bola citovaná v The Today Show, The Talk, Ladies' Home Journal Parents Magazine, American Baby a v ďalších televíznych a tlačových médiách. Glennon žije v Naples na Floride so svojou rodinou.

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Ahojte.

Celé týždne som sa snažila vyhnúť tomu,
aby som dnes bola na tomto pódiu.

(smiech)

Som vystrašená.

Asi pred mesiacom som skoro ráno vstala
a panikárila kvôli dnešku

a videla som starú prednášku TED,
ktorú mala Brené Brown o zraniteľnosti.

Dr. Brown je jednou z mojich hrdinov.

Vo svojom výskume sa zaoberá hanbou.

Ja sa zotavujem z bulímie,
alkoholovej a drogovej závislosti.

Takže, čo sa týka hanby,
ja som tak trochu tiež výskumníčka.

(smiech)

Ale väčšina mojej práce
bola vykonávaná priamo v teréne.

(smiech)

Dr. Brown definovala odvahu takto:

„Odvaha je porozprávať svoj príbeh o tom,
kto ste celým svojím srdcom.“

To ma primälo na zamyslenie

o ďalšej mojej hrdinke Georgii O'Keeffe.

O tom, ako povedala:
„Nie je dôležité, či uspejete alebo nie.

Na tom nezáleží.

Dôležité je, že urobíte neznáme známym.“

Takže, tu som, aby som vám
s celým srdcom porozprávala svoj príbeh,

aby som urobila neznáme známym.

Keď som mala 8 rokov,
začala som sa cítiť neprijatá

a začala som sa cítiť veľmi, veľmi trápne.

Každý deň som sa cítila byť nútená
chodiť z domu do školy.

celá mastná, bacuľatá, nápadná,

ostatné dievčatá sa mi zdali byť super,
jednotné a v pohode.

Začala som mať pocit, že som nikto,
ktorý uprednostňuje superhrdinov.

Tak som si vytvorila okolo seba
akési pevné ochranné plášte.

Tými plášťami bolo
predstieranie a závislosť.

My všetci máme svoje vlastné
superhrdinské plášte, však?

Perfekcionizmus, workoholizmus,
sarkazmus, apatia.

To všetko sú plášte superhrdinu.

Našimi plášťami je to,
čím sme prekryli naše skutočné JA,

aby naše skutočné nežné JA
nemohlo byť videné a zranené.

Naše superhrdinské plášte nás chránia,
aby sme necítili príliš veľa,

pretože všetko dobré a zlé
je od nich odrazené.

A tak 18 rokov ma moje

plášte závislostí a predstierania
chránili a skrývali.

Ľudia si o nás závislých myslia,
že sme necitliví klamári,

ale my sme tak nezačali.

Začali sme ako extrémne
citliví pravdovravní ľudia.

Cítime tak veľa bolesti a tak veľa lásky,

a máme pocit, že svet nechce,
aby sme až tak veľa cítili,

nechce a nepotrebuje toľko útechy,
koľko potrebujeme my.

A tak sme začali predstierať.

Snažíme sa predstierať, že sme ľudia,
akými by sme podľa iných mali byť.

Predstierame, znecitlivujeme
a ukrývame sa,

a toto predstieranie sa nakoniec premení
na život v klamstve.

Ale aby som bola úprimná,
mysleli sme si, že by sme mali klamať.

Od detstva nám hovorili,
že keď sa nás niekto opýta, ako sa máme,

jedinou správnou odpoveďou bolo:
„Ďakujem, fajn. A ty?“

Ale ľudia sú v podstate pravdovravní.

Narodili sme sa,
aby sme urobili nepoznané poznaným.

Nájdeme spôsob a miesto, kde to urobiť.

A tak v súkromí s chľastom
alebo prehnaným nakupovaním,

alebo prejedaním sa alebo s alkoholom,

vtedy hovoríme pravdu.

Hovoríme: „Vlastne, nie je mi fajn.“

Pretože sa necítime bezpečne,
aby sme v reálnom svete hovorili pravdu,

vytvorili sme si náš vlastný malý svet,

a to je závislosť.

To znamená akýkoľvek plášť,
aký si dáte na seba.

Stalo sa to, že sme svoje životy ponorili

do tých malých kontrolovateľných
predvídateľných a tmavých svetov,

namiesto toho veľkého
svetlého chaotického sveta.

Prejedala a zvracala som prvýkrát,
keď som mala 8,

a pokračovala som v tom
každý deň, 18 rokov.

Mne sa to videlo normálne,
ale vy ste tým zaskočení.

(smiech)

Vždy keď som cítila úzkosť,
strach alebo hnev,

myslel som si, že niečo vo mne je zlé.

Tak som tú svoju nervozitu
zobrala do kuchyne

a začala som sa napchávať jedlom.

Potom som spanikárila a zvracala.

Po tom všetkom som sa našla ležať
na podlahe v kúpeľni

a bola som tak vyčerpaná a znecitlivená,

aby som sa nemusela vracať späť
a zaoberať sa niečím,

čo mi spôsobilo,
že som sa cítila nepríjemne.

A to je to, čo som chcela.

Nechcela som sa zaoberať ťažkosťami

a tým, čo je nepríjemné.

Na konci strednej školy

som sa konečne rozhodla,
že poviem svetu pravdu o sebe.

Vošla som do kancelárie školského poradcu
a povedala som:

„Necítim sa dobre. Potrebujem pomoc.“

A poslali ma do psychiatrickej liečebne.

V liečebni som sa prvýkrát
v mojom živote ocitla

vo svete, ktorý mi dával zmysel.

Na strednej škole sme sa
museli učiť o geometrii,

keď naše srdcia boli zlomené,

preto, že nás niekto
práve šikanoval na chodbe,

alebo že na obede
by si ku nám nikto nesadol.

Museli sme sa zaujímať o históriu Ríma,

keď to, čo sme chceli skutočne robiť,

bolo naučiť sa,
ako si získať a udržať dobrého priateľa.

Museli sme konať,
aj keď sme boli plní strachu.

Museli sme sa tváriť sebavedome,
aj keď sme sa cítili veľmi zmätení.

Hranie a predstieranie
bolo otázkou prežitia.

Na strednej škole je to niekedy podobné
ako v reálnom svete,

ale v psychiatrickej liečebni,
tam nebolo žiadne predstieranie.

Divadlo skončilo.

(smiech)

Mali sme skupinky, kde sme sa učili
vyjadrovať to, čo sme skutočne cítili

cez hudbu, umenie alebo písanie.

Učili sme sa,
ako byť dobrými poslucháčmi,

a ako mať odvahu povedať
svoj vlastný príbeh,

a pritom byť dostatočne ohľaduplný
a nerozprávať príbehy o druhých.

Niekedy sme sa držali za ruky iba preto,
lebo sme cítili, že to potrebujeme.

Nikomu nebolo dovolené,
aby zostal niekde mimo.

Každý bol hodnotný – to bolo pravidlo –
už len preto, že existoval.

Tam sme mali dosť odvahy
vyzliecť naše plášte.

Všetko, čo som potrebovala vedieť,
som sa naučila na psychiatrickej liečebni.

(smiech)

Spomínam si na mladé dievča,
blond vlasy, bola veľmi krásna.

Povedala pravdu o svojich rukách.

Jedného dňa som ju držala za ruku,
keď plakala

a videla som, že jej ruky
boli dorezané ako plátky šunky.

Tam ľudia majú svoje jazvy na povrchu

a vedeli ste aj to, kde ich majú.

Oni hovorili pravdu,
tak ste vedeli, prečo ich majú.

Dokončila som strednú školu

a išla som na vysokú.

Tam to bolo ešte bláznivejšie
než na psychiatrickej liečebni.

(smiech)

Na vysokej škole som si pridala
ďalšie plášte: alkoholizmus a drogy.

Slnko vychádzalo každý deň
a ja som sa začínala prejedať a zvracať.

Potom, keď slnko zapadlo, opíjala som sa.

Východ slnka je zvyčajne
pre ľudí signál, aby vstávali,

ale pre mňa to bol signál,
že treba zaľahnúť

a vyspať sa po hýrivej noci,
kde boli chlapci, drogy a alkohol,

ale nemohla som zaspať.

Snažila som sa tomu za každú cenu vyhnúť,
a tak som nenávidela východ slnka.

Zatiahla som žalúzie
a dala som si vankúš cez hlavu,

zatiaľ čo v mojej ubolenej hlave
ma mučili myšlienky

o ľuďoch, ktorí chodili
cez deň von, vo svetle,

aby rozvíjali svoje vzťahy
a realizovali svoje sny a žili svoje dni.

Ja som nemala žiaden deň,
mala som iba noc.

Ale dnes už rada premýšľam o nádeji
ako o východe slnka.

Vychádza každý deň
a rovnako svieti na každého.

Osvecuje hriešnikov a svätých,

drogovo závislých a roztlieskavačky.

Nikoho neodmieta.

Nikoho nesúdi.

Ak strávite celý svoj život v tme

a jedného dňa sa rozhodnete,
že z toho vyjdete,

bude to tam, bude čakať na vás,
aby vás zahrialo.

Počas všetkých tých rokov

som vnímala východ slnka ako
vyšetrovateľa, prokurátora a pomstiteľa.

Ale tak to nebolo.

Bolo to iba každodenné pozvanie nádeje,
aby som sa vrátila k životu.

Myslím si, že ak máte deň,
ak ste stále nažive,

stále ste pozvaní.

Dokončila som vysokú školu,
za čo som veľmi vďačná

ale zároveň aj podozrievavá
voči svojej Alma Mater.

(smiech)

A ocitla som sa sčasti
v reálnom svete a sčasti nie.

Na deň matiek v r. 2002

– nie som dobrá v dátumoch,
povedzme, že to bolo na deň matiek –

padla som hlbšie a hlbšie.

Už som asi ani meno nemala.

Bola to len bulímia,
bol to len alkoholizmus,

bola zo mňa hromada plášťov.

Ale na deň matiek

som sa našla ležať
na chladnej podlahe v kúpeľni

po opici, trasúc sa som držala v rukách
pozitívny tehotenský test.

Aj keď som tam sedela
opretá o stenu a trasúc sa,

prebehlo cezo mňa pochopenie.

V tej chvíli na podlahe v kúpeľni

som si uvedomila, dokonca aj v tom stave,

dokonca ležiac na zemi,
že niekto tam ma považoval

za hodnú pozvania
na veľmi, veľmi dôležitú udalosť.

Takže v ten deň na podlahe v kúpeľni

som sa rozhodla ukázať, iba sa ukázať,

vyškriabať sa von z môjho temného
individuálneho a kontrolovateľného sveta

do veľkého a chaotického.

Nevedela som,
aké je to byť triezvym človekom,

ako byť matkou alebo priateľkou.

Sľúbila som si, že sa ukážem

a že urobím ďalšiu správnu vec.

„Ukáž sa, Glennon, aj keď si vystrašená,

urob to, čo je správne,
aj keď sa trasieš.“

A tak som vstala.

Čo nám nehovoria o tom, ako vytriezvieť,

ako sa zbaviť tých našich plášťov,

je, že najskôr sa to pekelne zhorší,
až potom sa to zlepší.

Vytriezvenie je, akoby ste sa
zotavovali z omrzlín.

Sú to všetky tie pocity,
ktoré ste tak dlho znecitlivovali,

teraz sú tam a sú prítomné.

Spočiatku cítite akési
stŕpnutie a nepohodlie,

ale potom to začnete pociťovať,
akoby vás bodali dýkami.

Bolesť, strata, pocit viny, hanba –

všetko to na vás padá a nedá sa utiecť.

Ale počas tej doby som sa naučila,

že sedieť s bolesťou a radosťou
ako ľudská bytosť

a odmietnuť utiecť pred tým,

je jediný spôsob,
ako sa stať skutočným človekom.

Takže ani dnes nie som superhrdinka,

nie som dokonalá ľudská bytosť,

ale som skutočná ľudská bytosť
a som na to hrdá.

Našťastie – a zároveň tak frustrujúco –

som stále tou istou osobou,

akou som bola vo veku 20 a 16 rokov
alebo 8 rokov.

Stále som plná strachu,

vždy plná úzkostí, vždy mastná.

Aj naďalej mám v živote
veľké vzostupy a pády, každý deň,

ale nakoniec som prijala skutočnosť,
že tak som bola stvorená,

nemusím to skrývať, nemusím to opravovať,

nie som pokazená.

Dokonca som začala premýšľať,
či nie ste aj vy podobne citliví.

Možno cítite veľkú bolesť a hlbokú radosť,

ale necítite sa bezpečne, aby ste
o tom hovorili v reálnom svete.

Takže namiesto snahy urobiť
zo seba tvrdšiu osobu,

píšem a pomáham vytvárať svet,

v ktorom citliví ľudia
nepotrebujú plášte superhrdinov.

Svet, kde všetci môžeme vyjsť do veľkého,
jasného a chaotického sveta,

hovoriť pravdu a vzájomne si
odpustiť to, že sme ľudia.

A spoločne si priznať, že áno,
život je skutočne ťažký,

ale tiež trvať na tom,
že spoločne dokážeme robiť ťažké veci.

Viete, možno je niekedy OK povedať:
„Vlastne, dnes sa necítim fajn.“

Možno je OK pamätať na to,
že všetci sme ľudské bytosti,

prestať dlho pracovať,

ale premýšľať, milovať,
zdieľať sa a počúvať.

Tento víkend bol deň matiek,

je to 11. výročie dňa,
keď som sa rozhodla ukázať sa.

Strávila som ho na pláži
so svojimi tromi deťmi,

mojimi dvoma psami a s mojím manželom.

(smiech)

Môj dlho trpiaci manžel.

Viete si to predstaviť.

Život je krásny a život je brutálny.

Život je brutálne krásny,
vždy a každý deň.

Existuje jedna vec,
jediný rozdiel na mne, a tým je:

znecitlivovala a ukrývala som svoje pocity

a teraz cítim svoje pocity
a delím sa o ne.

To je dnes jediný rozdiel v mojom živote.

Už viac nemám strach zo svojich pocitov.

Môžu sa objaviť, ale viem, že ma nezabijú.

Môžu byť dominantné na chvíľu,
ak je to nutné,

ale na konci dňa sú
iba orientačnými bodmi.

Sú to iba poradcovia, ktorí mi napovedia,
ktorú ďalšiu správnu vec treba urobiť.

Osamelosť nás vedie
k hľadaniu vzťahov s ostatnými.

Žiarlivosť nás vedie k niečomu,
čo treba ďalej urobiť.

Bolesť nám napovedá,
aby sme pomáhali aj ostatným.

Byť zdrvení pocitmi nás vedie k tomu,
aby sme požiadali o pomoc.

Zistila som, že keď si vážim svoje pocity

ako svojich osobných prorokov

a namiesto utekania zostávam pokojná,

to sú ceny, ktoré môžem získať.

Tie ceny sú pokoj,
dôstojnosť a priateľstvo.

Minulý týždeň som dostala e-mail,

ktorý je teraz prilepený
doma na mojom počítači.

Píše sa tam:

„Drahá Glennon, odvážnejšie
je byť Clark Kent ako byť Superman.

Pokračuj, bojovníčka.“

(smiech)

Dnes som vám chcela povedať,
že už viac nepotrebujeme superhrdinov.

Všetko, čo potrebujeme,
sú trápne, mastné, čestné ľudské bytosti

vonku v tomto veľkom svetlom
a chaotickom svete.

Uvidíme sa tam.

(potlesk)