Zeitgeist: Moving Forward - ENG MultiSub [FULL MOVIE]

Ak sa spoločnosť nachádza v procese rozkladu,

tak umenie, ak chce byť pravdivé,
musí tento rozklad odrážať.

A ak nechce upustiť od svojej spoločenskej funkcie,

musí vyobrazovať svet ako meniteľný.

A pomôcť ho zmeniť.

- Ernst Fischer -

Výtržnosti s početnými obeťami ako reakcia na

plán vlády nesplatiť svoje pôžičky...

...nezamestnanosť stále stúpa

a bude stúpať naďalej,

pretože tovaru je nadbytok...

...sú to všetko požičané peniaze...

...a tento dlh sa musí splatiť zahraničným bankám...

...P-E-N-I-A-Z-E v podobe
pohodlnej súkromnej pôžičky...

...cigareta s filtrom, ktorá tak dobre chutí...

...12-stupňové pivo... Si taká sexy!

...USA plánujú bombardovať Irán...

...Amerika sponzoruje teroristické útoky v Iráne...

Moja babka bola úžasný človek,

naučila ma hrať hru Monopoly.

Chápala, že účelom hry je získavanie.

Získala vždy všetko, čo mohla

a nakoniec sa stala pánom hracej plochy.

Potom mi vždy povedala to isté.

Pozrela sa na mňa a povedala:

Raz sa túto hru naučíš hrať.

Jedno leto som potom hral
Monopoly takmer každý deň,

a vtedy som sa to naučil skutočne hrať.

Pochopil som, že jediný spôsob ako vyhrať,

je úplné sústredenie sa na získavanie.

Pochopil som, že ide o peniaze a majetok,

a že podľa toho sa hodnotí skóre.

A na konci toho leta

som bol bezohľadnejší ako moja babka.

Bol som pripravený obísť pravidlá,
len aby som tú hru vyhral.

A ešte v tú jeseň sme si spolu sadli a hrali.

Zobral som jej všetko, čo mala. Videl som,

ako mi odovzdáva posledný
dolár a vzdáva sa po úplnej prehre.

Potom ma naučila ešte jednu vec.

Povedala:

"A teraz to všetko pekne odlož späť do škatule.

Všetky domy a hotely.

Všetky železnice a rozvodné spoločnosti.

Všetok majetok a všetky tie nádherné peniaze.

Všetko to pekne odlož do škatule.

Nič z toho nebolo v skutočnosti tvoje.

Na chvíľu ťa táto hra úplne pohltila.

Ale ona tu už bola dávno predtým, ako si sa ju začal hrať,

a bude tu ešte dlho po tebe.
Hráči prichádzajú, hráči odchádzajú.

Domy a autá,

majetok a oblečenie,

dokonca aj tvoje telo."

Pretože faktom je, že všetko,
čo uchopím, skonzumujem a nahromadím,

pôjde späť do škatule a ja prídem o všetko.

Musíte sa teda sami seba spýtať:

Keď konečne dosiahnete to najvytúženejšie povýšenie,

keď spravíte ten najvýhodnejší obchod,

keď si kúpite ten najlepší dom,

keď si zabezpečíte finančnú istotu,

keď sa vyšplháte na ten najvyšší stupienok

na rebríku úspechu, ktorý dokážete dosiahnuť...

a vzrušenie sa vytratí,

a to si buďte istí, že sa vytratí,

čo potom?

Ako dlho musíte kráčať touto cestou,

kým uvidíte, kam vedie?

Určite vám je jasné,

že nikdy nebudete mať dosť.

A tak musíte sami sebe položiť otázku:

Na čom skutočne záleží?

Sú sexy!

Sú bohaté!

A sú rozmaznané!

Najsledovanejšia show v Amerike je späť!

Gentle Machine Productions uvádza

film Petra Josepha

Keď som bol malým chlapcom

vyrastajúcim v New Yorku,

odmietal som prisahať vernosť vlajke.

Samozrejme, že ma hneď poslali do riaditeľne.

A riaditeľ sa ma spýtal: "Prečo nechceš skladať sľub vernosti?

Všetci to robia!"

Povedal som, že kedysi všetci verili, že Zem je plochá,

ale to neznamená, že to je tak.

Vysvetlil som mu, že Amerika dlhuje všetko, čo vlastní,

iným kultúram

a iným národom,

a že by som radšej prisahal vernosť

planéte Zem

a všetkému, čo na nej žije.

Toto sa stalo krátko predtým,

ako som opustil školu úplne,

a v izbe som si postavil laboratórium.

Tam som sa začal učiť o vede

a prírode.

Vtedy som si uvedomil,

že vesmír podlieha zákonom,

a že ani človek,

ani spoločnosť, v ktorej žije,

nie je žiadnou výnimkou.

Potom prišiel krach v roku 1929,

a odštartoval obdobie, ktoré dnes nazývame

"Veľká hospodárska kríza".

Nemohol som pochopiť, prečo zostali milióny

ľudí bez práce, bez domova a bez jedla,

zatiaľ čo všetky továrne tu stále boli.

Zdroje boli naďalej k dispozícii.

Práve vtedy som si uvedomil,

že pravidlá ekonomickej hry

sú vo svojej podstate neplatné.

Krátko na to začala 2. svetová vojna,

v ktorej sa rôzne národy navzájom

systematicky ničili.

Neskôr som vypočítal, že všetko to ničenie a

a premárnené zdroje,

ktoré sa vynaložili na tú vojnu,

mohli bez problémov pokryť

potreby všetkých obyvateľov Zeme.

Odvtedy pozorujem, ako si ľudstvo

dláždi cestu k vlastnej záhube.

Bol som svedkom neustáleho plytvania a ničenia

vzácnych neobnoviteľných zdrojov

v mene zisku a slobodného trhu.

Sledujem, ako sa spoločenské hodnoty postupne redukujú

na hodnoty umelého materializmu

a nezmyselného konzumu.

Rovnako pozorujem, ako finančné mocenské štruktúry

kontrolujú politiku v našej

takzvanej slobodnej spoločnosti.

Dnes mám 94 rokov.

A obávam sa, že spoločnosť

dnes vyzerá rovnako

ako pred 75 rokmi.

Toto svinstvo sa musí skončiť.

Nepochybujte o tom, že malá skupina pozorných

a zodpovedných občanov dokáže zmeniť svet.

Je to vlastne jediný spôsob,
akým sa sa to kedy v histórii podarilo.

- Margaret Mead -

I. časť: Ľudská prirodzenosť

Ak ste vedcom,

niekde vo vašej hlave, vo vašej mysli je zapísaný

koncept "genetika verzus prostredie",

ktorý vyznieva podobne ako súboj Cola verzus Pepsi

alebo Gréci verzus Trójania.

Koncept "genetika verzus prostredie" predstavuje

veľmi zjednodušený pohľad na to,

aké vplyvy na nás pôsobia.

Vplyvy, ktoré určujú, ako sa bunka

vysporiada s energetickou krízou

až po vplyvy, ktoré určujú, kto sme na tej najindividuálnejšej

úrovni našej osobnosti.

Nachádzame sa však v tejto úplne falošnej dichotómii,

ktorá je na jednej strane založená na tom, že príroda

je základom všetkých príčinných vzťahov,

že život je DNA, ktorá je kódom všetkých kódov,

svätým grálom a všetko sa točí okolo nej.

A na druhej strane tu máme

perspektívu spoločenských vied, podľa ktorej

sme 'spoločenské organizmy',

a biológia je tu len pre nižšie živočíchy.

Tvrdí, že ľudia sú nezávislí na biológii.

Oba tieto extrémne pohľady na vec sú nezmyselné.

Namiesto toho vidíme,

že je prakticky nemožné pochopiť,

ako biológia vlastne funguje,

ak neberieme do úvahy vplyv životného prostredia.

[Je to geneticky podmienené.]

Jedným z najviac na hlavu postavených,

ale najrozšírenejších

a potenciálne nebezpečných pohľadov na vec je:

"Toto správanie je geneticky podmienené".

A čo presne sa tým myslí?

Myslí sa tým strašne veľa podrobných vecí,

pokiaľ sa vyznáte v modernej biológii.

Pre väčšinu ľudí to ale znamená:

- deterministický pohľad na život;

- zakorenenie človeka v biológii a v genetike;

- gény znamenajú, že nič sa nedá zmeniť;

- gény znamenajú, že veci sú neodvratné

a nemali by sme sa ani pokúšať

to zmeniť, lebo len márnime čas;

- nemali by sme mrhať ani
prostriedkami spoločnosti a pokúšať sa o

zlepšenie, lebo je to niečo neodvratné,
nevyhnutné a nemenné.

A to je úplná hlúposť.

[Choroby]

Veľa ľudí si myslí, že hyperaktivita u detí

je genetický daná,

že schizofrénia je geneticky daná.

Opak je ale pravdou.

Nič nie je geneticky naprogramované.

Existujú zriedkavé ochorenia,

je ich ale veľmi málo

a trpí nimi len malé percento populácie,

ktoré sú skutočne zapríčinené geneticky.

Prepuknutie mnohých ťažkých chorôb

môže byť podmienené určitou genetickou predispozíciou,

ale predispozícia nie je to isté ako predurčenie.

Celý výskum s cieľom nájsť
príčinu chorôb v ľudskom genóme

bol odsúdený na neúspech ešte predtým,
ako sa vôbec začal,

pretože väčšina chorôb nie je predurčená geneticky .

Srdcové choroby, rakovina, mŕtvice,

reumatoidné choroby,
autoimunitné choroby vo všeobecnosti,

psychické poruchy, závislosti.

Žiadna z týchto chorôb nie je geneticky predurčená.

Napríklad rakovina prsníka:
zo všetkých žien s touto diagnózou

má len 7% z nich gény predisponujúce k rakovine prsníka,

93% ich nemá.

A zo všetkých žien, ktoré majú tieto gény

nie každá túto rakovinu dostane.

[Správanie]

Gény nie sú niečo, čo nás núti správať sa

určitým spôsobom bez ohľadu
na prostredie, v ktorom žijeme.

Gény nám skôr poskytujú rozličné možnosti,
ktorými môžeme na naše prostredie reagovať.

V skutočnosti to vyzerá tak, že niektoré vplyvy

v rannom detstve a spôsob výchovy dieťaťa

ovplyvňujú prejavy jednotlivých génov,

doslova tieto gény zapínajú alebo vypínajú,

a týmto nás posúvajú na takú cestu vývoja,

ktorá bude najlepšie vyhovovať typu sveta, v ktorom žijeme.

Napríklad:

V kanadskom Montreale prebehla štúdia o samovraždách,

ktorá pri pitvách skúmala mozgy týchto ľudí.

Ukázalo sa, že ak bol niekto zo subjektov

- väčšinou to boli mladí dospelí ľudia -

zneužívaný ako dieťa, toto zneužívanie

zapríčinilo genetickú zmenu v mozgu,

ktorá sa nenašla v mozgoch ľudí, ktorí zneužívaní neboli.

Toto je "epigenetický" efekt,

epi znamená "nad", takže

epigenetika je to, čo sa deje,

keď naše prostredie aktivuje alebo deaktivuje určité gény.

Na Novom Zélande sa uskutočnila iná štúdia

v meste s názvom Dunedin,

v ktorej sa pozorovalo niekoľko tisíc jednotlivcov

od narodenia do asi tridsiatich rokov.

Zistili, že dokážu identifikovať

genetickú mutáciu, abnormálny gén,

ktorý istým spôsobom ovplyvňuje

náchylnosť jedinca k násiliu

ale len v tom prípade, ak bol daný jedinec

v detstve vážne zneužívaný.

Inými slovami, dieťa s abnormálnym génom

má rovnaké sklony k násiliu ako ktorýkoľvek bežný človek,

a v niektorých prípadoch dokonca ešte menšie

ako ľudia s normálnymi génmi,

ktorí neboli v detstve zneužívaní.

Ďalší skvelý príklad toho,

že gény nie sú jednoznačným určovateľom osudu.

Jednou zaujímavou technikou je odobratie

špecifického génu zo zárodku myši, čo znamená,

že táto myš ani jej potomkovia ním už nebudú disponovať.

"Vyradili" sme ten gén z činnosti.

U myší existuje gén, ktorý kóduje proteín,

ktorý súvisí s učením a pamäťou,

a vďaka tejto úžasnej metóde

sme ten gén vyradili.

Zistilo sa, že myši bez tohto génu sa ťažie učili.

A-ha! Inteligencia je teda podmienená genetikou!

Už menej ocenený v tejto prevratnej štúdii,

ktorú rozoberali všetky možné médiá, bol fakt,

že keď tieto geneticky upravené myši

vychovávali v prostredí, ktoré bolo výrazne

bohatšie na podnety a stimulácie,
ako mali kontrolné myši v klietke,

upravené myši úplne prekonali svoj genetický nedostatok.

Takže ak niekto v súčasnej dobe tvrdí,

že určité správanie je "geneticky podmienené"

tak podľa vedeckých výsledkov platí táto veta iba vtedy,

ak sa tým myslí nasledovné: "Existuje

genetická zložka, ktorá vplýva na to,

ako organizmus reaguje na svoje životné prostredie

a gény môžu ovplyvniť

pohotovosť, s akou sa organizmus vyrovná

s určitými zmenami a výzvami vo svojom prostredí."

Nanešťastie, väčšina ľudí si
takto genetický vplyv nepredstavuje,

ale nenamáhajú sa zistiť, ako je to v skutočnosti.

Namiesto toho si predstavujú starú

verziu typu: "Je za tým genetika",

a od tohto je už iba malý krôčik k eugenike

a podobným záležitostiam.

Je to dosť rozšírená mylná myšlienka

a je potenciálne i dosť nebezpečná.

Jedným z dôvodov,

prečo je biologické vysvetlenie násilia

a celá táto hypotéza

potenciálne nebezpečná, nielen zavádzajúca,

a dokáže napáchať vážne škody,

je to, že ak tomu veríte,

veľmi ľahko môžete povedať:

"Nuž, nič s tým nemôžeme urobiť",

aby sme zmenili predispozíciu

ľudí k tomu, že budú aj v budúcnosti páchať násilie;

Jediné, čo môžeme spraviť je potrestať ich, zatvoriť

alebo popraviť,

ale nemusíme sa starať o to, aby sme zmenili

spoločenské prostredie a spoločenské predispozície,

ktoré môžu viesť ľudí k tomu,
aby sa správali násilne, pretože

"to je irelevantné".

Argumentácia genetikou nám poskytuje luxus ignorovať

minulé a súčasné spoločenské a historické faktory

a môžeme to vyjadriť slovami Louisa Menanda,

ktorý uverejnil v časopise New Yorker zaujímavú myšlienku.

Veľmi ironicky napísal toto:

"Všetko je to v génoch:
skvelé vysvetlenie, prečo sú veci tak, ako sú,

ktoré tento súčasný stav vecí neohrozuje.

Prečo by sa mal niekto cítiť nešťastne

a správať sa antisociálne,

keď žije v tej najslobodnejšej

a najviac prosperujúcej krajine na Zemi?

Dôvodom predsa nemôže byť chyba systému!

Chyba musí byť jednoznačne niekde v génoch."

Skutočne krásne povedané.

Argumentácia genetikou je jednoduchý únikový manéver,

ktorý nám umožňuje ignorovať

spoločenské, ekonomické a politické faktory,

ktoré v skutočnosti podmieňujú

určité typy problematického správania.

[Prípadová štúdia: Závislosť]

O závislostiach sa zvyčajne

tvrdí, že majú blízky vzťah k drogám,

ale ak sa na to pozrieme zo širšieho pohľadu,

tak závislosť môžeme definovať ako také správanie,

ktoré je spojené so silnou túžbou,

s dočasnou úľavou,

s dlhodobými negatívnymi dôsledkami,

s nižšou schopnosťou kontroly,

a so snahami, alebo aspoň sľubmi, že s tým skončíme,

ktoré sa však nedajú splniť.

A keď toto pochopíme, tak zistíme,

že existuje omnoho viac druhov závislostí,

než sú len tie spojené s drogami.

Existuje workoholizmus, závislosť na nakupovaní,

závislosť na internete, na počítačových hrách...

Existuje závislosť na moci. Ľudia, ktorí už moc majú,

ale stále chcú viac a viac, nič im nie je dosť.

Nadobúdanie zisku - korporácie,
ktoré musia vlastniť stále viac a viac.

Závislosť na rope,

alebo aspoň na bohatstve a na výrobkoch,

ku ktorým máme vďaka rope prístup.

Pozrime sa ale na negatívne dopady na životné prostredie.

Ničíme planétu, ktorú obývame,

v honbe za vecami, na ktorých sme závislí.

Tieto závislosti však prinášajú

oveľa ničivejšie sociálne dôsledky

ako kokaín či heroín, ktoré berú moji pacienti.

Napriek tomu sú odmeňované a považované za úctyhodné.

Riaditeľ tabakovej spoločnosti, ktorý dosiahne vyšší zisk,

dostane omnoho väčšiu odmenu.

Nečelí žiadnym právnym či iným negatívnym následkom.

Namiesto toho je uznávaným členom

správnej rady niekoľkých iných korporácií.

Lenže choroby, ktoré súvisia s fajčením tabaku,

zabíjajú celosvetovo ročne okolo 5,5 milióna ľudí.

V Spojených štátoch zabijú 400 tisíc ľudí ročne.

A na čom sú tí ľudia závislí? Na zisku.

A sú závislí až do takej miery,

že úplne ignorujú

dôsledky svojich činov a aktivít.

To je správanie charakteristické pre závislých ľudí.

A takíto ľudia sú rešpektovaní. Je úctyhodné

byť závislý na zisku bez ohľadu na to, čo to bude stáť.

Čo je v našej spoločnosti prijateľné a úctyhodné,

je podľa všetkého veľmi svojvoľne vykladaný jav,

a zdá sa, že čím viac spôsobenej

škody, tým úctyhodnejšia závislosť.

[Mýtus]

Existuje všeobecne prijímaný mýtus,
že drogy sú samy osebe návykové.

V skutočnosti je vojna proti drogám založená

na myšlienke, že ak zakážeme užívať niektoré

drogy, dokážeme sa týmto
spôsobom vysporiadať so závislosťou.

Lenže ak rozumieme závislosti v širokom zmysle,

tak zistíme, že nič nie je návykové samo osobe.

Žiadna látka, žiadna droga nie je návyková sama osebe,

a takisto ani žiaden typ správania.

Mnoho ľudí môže chodiť na nákupy bez toho,
aby sa pri nakupovaní stali závislými.

Nie každý sa stane závislým na jedle.

Nie každý sa stane alkoholikom,
keď vypije sem-tam pohár vína.

Skutočnou otázkou je, čo zapríčiňuje to,
že ľudia sú voči niečomu náchylní,

pretože až kombinácia náchylnosti jednotlivca

a potenciálne návykovej látky alebo správania

vytvorí plne rozvinutú závislosť.

Skrátka, nie je to látka sama, čo vyvoláva závislosť,

je to aj otázka toho, nakoľko je konkrétny jedinec náchylný,

aby sa stal závislým od určitej
chemickej látky alebo správania.

[Životné prostredie]

Ak chceme porozumieť tomu,

čo u ľudí vyvoláva isté sklony,

budeme musieť vziať do úvahy životné skúsenosti.

Stará, dodnes všeobecne uznávaná myšlienka,

že závislosti sú spôsobené nejakou genetickou príčinou,

z vedeckého hľadiska jednoducho neobstojí.

V skutočnosti ide o to, že určité životné skúsenosti

vytvárajú u ľudí isté sklony.

Sú to životné skúsenosti, ktoré formujú nielen ľudskú

osobnosť a psychologické potreby človeka,

ale určitým spôsobom aj ľudský mozog.

Tento proces začína už v maternici.

[Pred narodením]

Bolo napríklad vedecky preukázané,

že ak sú matky počas tehotenstva vystavené stresu,

pravdepodobnosť, že u ich detí sa vyvinie istá

predispozícia k závislostiam, je vyššia.

Toto sa deje kvôli tomu, že vývoj jedinca je formovaný

psychologickým a spoločenským prostredím.

Biológia človeka je do veľkej miery ovplyvňovaná

a programovaná životnými skúsenosťami už v maternici.

Naše prostredie na nás
nezačína vplývať až v momente pôrodu.

Prostredie na nás vplýva, odkedy ho máme okolo seba

a už v štádiu plodu prijímame rôzne

informácie, ktoré sa k nám dostanú
prostredníctvom krvného obehu matky.

Hormóny, množstvo výživných látok...

Výborným príkladom pre dokázanie tejto skutočnosti

je tzv. "holandská hladová zima".

V roku 1944 nacisti okupovali Holandsko

a z rôznych dôvodov sa rozhodli

vziať všetko jedlo a odviezť ho do Nemecka.

Celé Holandsko hladovalo tri mesiace,

desaťtisíce ľudí zahynuli od hladu.

Následkom bol tzv. efekt holandskej hladovej zimy:

Ak by ste boli v čase hladovania plodom
v druhom alebo treťom trimestri vývoja,

vaše telo by sa počas tohto
obdobia "naučilo" niečo jedinečné.

Druhý a tretí trimester sú totiž obdobím, v ktorom sa telo

pokúša získať informácie o okolitom prostredí:

Nakoľko nebezpečné je vonkajšie prostredie?

Má dostatok zdrojov? Koľko výživy získavam

z krvného obehu matky?

Ak ste boli plodom, ktorý počas tohto obdobia hladoval,

vaše telo sa navždy naprogramovalo tak,

že bude úzkostlivo zachytávať všetok cukor a tuk

a do zásoby si bude ukladať každú jednu molekulu.

A ak ste ako plod postihnutý efektom
holandskej hladovej zimy prežili 50 rokov

a všetko ostatné prebiehalo normálne,

veľmi pravdepodobne budete trpieť vysokým krvým tlakom,

obezitou, alebo metabolickým syndrómom.

Takto to vyzerá, keď prostredie
zasahuje na veľmi nezvyčajnom mieste.

Rovnako ak laboratórne zvieratá
počas tehotenstva vystavujete stresu,

ich potomstvo bude v dospelosti

omnoho náchylnejšie na užívanie kokaínu a alkoholu.

Môžeme skúmať vplyv stresu aj na ľudských matkách.
Napríklad v jednej britskej štúdii

boli sledované ženy, ktoré boli zneužívané počas tehotenstva,

a počas pôrodu mali v placente

zvýšené hladiny stresového hormónu kortizol.

Ich deti tým získali väčšie sklony

podľahnúť závislostiam, a to už vo veku 7 až 8 rokov.

Stres v maternici teda pripravuje pôdu

pre všetky možné duševné poruchy.

Jedna izraelská štúdia skúmala deti

narodené matkám, ktoré boli tehotné v čase

vypuknutia vojny v roku 1967.

Tieto ženy boli pochopiteľne pod veľkým stresom

a u ich detí sa vyskytovala schizofrénia častejšie

ako u ich rovesníkov.

Existuje mnoho ďalších dôkazov o tom, že predpôrodné

vplyvy majú obrovský dopad na vývoj ľudského jedinca.

[Kojenecký vek]

Špecifickou črtou vývoja človeka,

a predovšetkým vývoja ľudského mozgu, je to,

že prebieha predovšetkým pod vplyvom prostredia

a z väčšej časti až po narodení.

Ak to porovnáme s vývojom koňa,

ktorý dokáže behať už od prvého dňa svojho života,

zistíme, že my sme po narodení vyvinutí len veľmi málo.

Nie sme schopní dostatočne dobre
zvládať neurologickú koordináciu;

rovnováhu, svalovú silu a zrakovú ostrosť získavame

až v roku a pol až dvoch rokoch veku.

Je to preto, lebo vývoj mozgu u koňa

je ukončený už v maternici,

a u človeka sa tento vývoj
postupne dokončuje až po narodení.

Toto poznanie sa dá odôvodniť
veľmi jednoducho evolučnou logikou:

zväčší sa nám objem hlavy,
čo je charakteristické pre človeka.

Zväčšovanie predného mozgu je vlastne to,

vďaka čomu sa staneme ľudskou bytosťou.

Zároveň kráčame po dvoch nohách,
v dôsledku čoho sa naša panva zúžila,

aby sa prispôsobila chôdzi. Máme teda

užšiu panvu a väčšiu hlavu,

a to je dôvod, prečo sa musíme rodiť nedostatočne vyvinutí.

Stručne povedané, vývoj mozgu sa u ostatných zvierat

odohráva v maternici,

zatiaľ čo u ľudí sa odohráva prevažne po narodení,

a na tento vývoj má okolité prostredie mimoriadny vplyv.

Koncept neuronálneho darwinizmu v podstate znamená,

že telesné funkcie, ktoré dostanú
adekvátnu stimuláciu od svojho prostredia,

sa vyvinú optimálne, a tie, ktoré takéto podnety nedostanú,

sa buď nevyvinú optimálne alebo sa nevyvinú vôbec.

Ak vezmeme dieťa so správne
vyvinutým zrakom pri narodení

a strčíme ho na 5 rokov do tmavej komory,

zostane slepé do konca svojho života,

pretože nervové spojenia potrebujú na svoj vývoj svetlo,

a bez tohto podnetu nám zárodočné nervové spoje,

ktoré sú pri pôrode prítomné,

zakrpatejú, zahynú, a nové sa už nikdy nevytvoria.

[Pamäť]

Rané skúsenosti významným spôsobom

ovplyvňujú a tvarujú správanie dospelého jedinca,

a to predovšetkým tie rané zážitky,

ktoré si takmer nikto z nás nepamätá.

Dnes je známe, že existujú dva druhy pamäti:

máme explicitnú pamäť, ktorú používame,

keď si chceme spomenúť na nejaké fakty,

detaily, epizódy či okolnosti.

Ale tá časť mozgu, ktorá sa nazýva hippocampus,

a ktorá takéto spomínanie umožňuje,

sa do roku a pol ani len nezačne vyvíjať,

naplno sa rozvinie až omnoho neskôr.

Aj preto si len málokto spomenie na niečo,

čo zažil pred 18. mesiacom.

Existuje však aj iný druh pamäti,

ktorá sa nazýva implicitná,

a to je v podstate emocionálna pamäť.

Emočný dopad istého zážitku a
jeho interpretácia dieťaťom spôsobí,

že sa táto skúsenosť uloží do mozgu

vo forme nervových spojení, ktoré sú schopné

reagovať aj bez prítomnosti spomienky.

Na ilustráciu nám poslúži príklad

adoptovaných detí, ktoré majú

veľmi často celoživotný pocit odmietnutia.

Nespomínajú si na adopciu.

Nespomínajú si na oddelenie od svojej matky,

pretože nemajú spomienky,
ktoré by si mohli vedome vybaviť.

Lenže v mozgu majú na toto odlúčenie a odmietnutie

zakorenenú silnú emocionálnu spomienku.

Preto je u nich zvýšená pravdepodobnosť,

že budú zažívať pocit odmietnutia

a budú oveľa viac emocionálne rozrušení,

keď budú mať pocit, že sú odmietaní,

na rozdiel
od iných ľudí.

Toto samozrejme neplatí len pre adoptované deti,

ale u nich je tento pocit obzvlášť silný,

práve kvôli takémuto fungovaniu implicitnej pamäti.

Podľa rôznych výskumov a podľa mojich

vlastných skúseností boli závislí ľudia

a prakticky všetci chronicky závislí pacienti

v detstve značným spôsobom zneužívaní,

alebo utrpeli ťažkú emocionálnu stratu.

Ich emocionálne, teda implicitné spomienky

im vravia, že svet je nebezpečné miesto,

kde im nikto nepomôže, kde sa
nedá veriť ľuďom v okolí,

vo vzťahoch sa necítia dostatočne

bezpečne, aby sa druhému človeku otvorili,

a svojimi reakciami sa snažia

zabrániť vytvoreniu

skutočne intímnych vzťahov.

Neveria opatrovateľom,

zdravotníkom, ani iným ľuďom, ktorí sa im snažia pomôcť

a všeobecne vnímajú svet ako nebezpečné miesto.

Toto všetko pramení práve v implicitnej pamäti,

ktorá si zapamätala incidenty z detstva,
na ktoré si oni sami nespomínajú.

[Dotyk]

Novorodenci, ktorí sa narodili predčasne,
sú často v inkubátoroch,

a všade okolo nich je niekoľko týždňov až mesiacov

množstvo nástrojov a prístrojov.

Dnes však už vieme, že ak sa týchto

detí niekto dotýka a hladí im chrbátik

len 10 minút denne, podporuje to rozvoj ich mozgu.

Ľudský dotyk je pre vývoj človeka nevyhnutný

a kojenci, ktorých nikto nikdy nedvíhal,
napokon zahynú.

Byť držaný v náručí je jednou zo

základných potrieb ľudských bytostí.

V našej spoločnosti existuje nešťastná tendencia

vravieť rodičom, aby nedvíhali svoje deti,
nedržali ich na rukách,

aby nedvíhali plačúce bábätká
zo strachu, že ich rozmaznajú.

Rodičov povzbudzujeme, aby v noci pokojne spali

a deti nechali tak.

To je presný opak toho, čo dieťa skutočne potrebuje.

Deti možno nakoniec prestanú plakať a zaspia,

ale ich mozgy sa uzatvoria pred svetom, čo je určitý

spôsob, ako sa brániť voči zraniteľnosti

a pocitu opustenia svojimi rodičmi.

Ich implicitné spomienky tak budú obsahovať

myšlienku, že svet na nich kašle.

[Detstvo]

Množstvo rozdielnych zážitkov sa
zakorení v človeku už v ranom veku.

Napríklad aj to, nakoľko rodičia

považujú svoj život za ťažký alebo ľahký,

sa prenesie na ich deti,

či už prostredníctvom depresií matky

alebo tým, že rodičia sú podráždení

pretože mali ťažký deň,

alebo tým, že sú ku koncu dňa príliš unavení.

Toto sú veľmi silné nástroje na programovanie

vývoja dieťaťa, o ktorých v dnešnej dobe už mnoho vieme.

Táto skorá citlivosť u detí však nie je evolučnou chybou.

Je prítomná u mnohých rozličných živých organizmov.

Dokonca už u semenáčov
existuje proces prispôsobovania sa

svojmu životnému prostrediu, v ktorom vyrastajú,

lenže u ľudí ide predovšetkým o
prispôsobenie sa spoločenským vzťahom.

V detstve ide o to,

koľko starostlivosti, koľko konfliktov a koľko pozornosti človek zažije

a podľa toho získava predstavu o tom,
aký je svet, v ktorom vyrastá.

V akom svete vyrastáte? V takom,

kde musíte o všetko bojovať,

dávať si pozor, brániť sa, naučiť sa neveriť ostatným?

Alebo vyrastáte v spoločnosti, kde záleží na

vzájomnosti, obojstrannosti, spolupráci a empatii,

kde vaša bezpečnosť závisí na
dobrých vzťahoch s ostatnými?

Na oba tieto obrazy sveta potrebujete

úplne odlišný emocionálny a kognitívny vývoj,

a práve o tom je vysoká citlivosť u detí.

Rodičovstvo je do veľkej miery nevedomý

systém odovzdávania informácií svojim deťom o tom,

v akom type sveta vlastne žijú.

Známy britský detský psychiater, D.
W. Winnicott raz povedal,

že v detstve sa môžu zásadne pokaziť dve veci.

Jednou z nich je, keď sa stane niečo, čo sa stať nemalo.

Druhou, keď sa niečo nestalo, čo sa stať malo.

Do prvej kategórie patria dramatické zážitky so zneužívaním

a skúsenosť opustenia, ktorú zažilo

mnoho mojich pacientov v mojej
liečebni a tiež mnoho drogovo závislých.

To sa nemalo stať, ale stalo sa.

Ale ako deti tiež potrebujeme uvoľnenú,

správne naladenú a nepretržitú pozornosť

svojich rodičov, a tú potrebuje každé dieťa,

no deti túto pozornosť veľmi často nedostanú.

Tieto deti nie sú ani zneužívané, ani zanedbávané,

ani traumatizované.

Ale to, čo dieťa potrebuje,

teda prítomnosť emočne dostupného a starostlivého rodiča,

jednoducho nie je k dispozícii
kvôli rôznym stresovým faktorom

v našej spoločnosti, rovnako ako v rodinnom prostredí.

Psychológ Allan Schore tento
fenomén nazýva "proximálne zanedbávanie",

keďže rodič je prítomný fyzicky,

ale emocionálne nie.

Strávil som

približne 40 rokov svojho života

prácou s najnásilnejšími ľuďmi,
akých naša spoločnosť vytvorila:

s ľudmi, ktorí vraždili, znásilňovali a podobne.

V snahe pochopiť, čo zapríčiňuje toto násilie,

som zistil, že najnásilnejší zločinci v našich väzniciach

boli sami do určitej miery

obeťami zneužívania, a to takého, ktorý prekročil

všetky moje vtedajšie predstavy o zneužívaní detí.

Nemal som predstavu o hĺbke skazenosti,

s ktorou sa s deťmi v našej spoločnosti

tak často zaobchádza.

Najnásilnejší ľudia, ktorých poznám,
sú tí, ktorých sa niekto pokúsil zavraždiť,

často ich vlastní rodičia

alebo iní ľudia v ich blízkom okolí;

alebo sú pozostalými po rodinných príslušníkoch,

ktorých zavraždili blízki príbuzní.

Budha tvrdil, že všetko závisí na všetkom ostatnom.

Hovoril, že "jedinec obsahuje
mnohých a mnohí obsahujú jedinca",

že nič sa nedá pochopiť v
izolácii od svojho životného prostredia.

List rastliny obsahuje slnko, oblohu a zem.

Dôkazy tohto vidíme samozrejme všade naokolo,

a obzvlášť v ľudskom vývoji.

Moderná veda tomu priradila výraz

"bio-psycho-sociálna" povaha ľudského vývoja,

ktorá hovorí, že biológia človeka

závisí najmä na jeho interakcii so spoločenským

a psychologickým prostredím.

Psychiater a vedec Daniel Siegel

z Kalifornskej univerzity v Los Angeles (UCLA)

vytvoril pojem "medziľudská neurobiológia",

ktorým chcel vyjadriť to, že spôsob,

akým funguje náš nervový systém,

do veľkej miery závisí od našich osobných vzťahov.

V prvom rade s rodičmi alebo opatrovateľmi,

v druhom rade s ďalšími emocionálne
dôležitými osobami v našom živote,

a v treťom rade s celou našou kultúrou.

Nie je možné oddeliť

neurologické fungovanie ľudskej bytosti

od prostredia, v ktorom vyrastala,

a v ktorom žije ďalej,

a to platí počas trvania celého životného cyklu.

Platí to hlavne vtedy, keď sme závislí na iných,

bezmocní, keď sa nám rozvíja mozog,

ale platí to aj v dospelosti, ba dokonca i ku koncu života.

[Kultúra]

Človek už žil takmer v každom type spoločnosti.

Najprv v rovnostárskej - lovci a zberači, ktorí

boli podľa všetkého veľmi rovnostárski -

zdieľali jedlo, vymieňali si darčeky...

Tieto malé skupiny ľudí sa prevažne živili

pastvou a čiastočne lovom,

a väčšinou žili medzi ľuďmi, ktorých

poznali po celý svoj život,

spolu s príbuznými bratrancami a
sesternicami z tretieho kolena a bližšími.

To všetko vo svete, v ktorom dochádzalo k

rozsiahlemu prelínaniu medzi rozličnými skupinami;

vo svete, v ktorom nebolo dostupných mnoho vecí

v zmysle materialistickej kultúry.

Takto strávilo ľudstvo väčšinu svojej histórie.

Bol to úplne iný svet.

Jedným z dôsledkov tohto usporiadania bolo menej násilia.

Organizované skupinové násilie

sa v tom čase ľudskej histórie nevyskytovalo,

čo je celkom pochopiteľné.

Kde sme teda spravili chybu?

Násilie nie je univerzálne.

Nevyskytuje sa v ľudskej spoločnosti rovnomerne.

Existujú totiž obrovské variácie v
množstve násilia v rozličných spoločnostiach.

Existujú spoločenstvá, v ktorých násilie prakticky neexistuje.

Existujú však aj iné, ktoré sa zase samé ničia.

Niektoré z anabaptistických náboženských

skupín sú úplne a striktne pacifistické,

ako napríklad Amiši, Menoniti alebo Huteriti.

A v niektorých týchto skupinách, napr. u Huteritov,

nenájdeme žiadne zaznamenané prípady vrážd.

Počas hlavných vojenských konfliktov ako napr.
druhej svetovej vojny,

keď boli ľudia povolávaní do vojska,

mnohí odmietali slúžiť v armáde.

Radšej by išli do väzenia, než by mali bojovať v armáde.

V izraelských kibucoch

je úroveň násilia zase taká nízka, že súdy často

posielajú násilných trestancov

a ľudí, ktorí páchali zločiny,

do týchto komunít, aby sa tam

naučili, ako viesť nenásilný život,

pretože v kibucoch sa tak naozaj žije.

Sme výrazným spôsobom tvarovaní spoločnosťou.

Našu spoločnosť tvoria v širšom
zmysle aj naše teologické vplyvy,

metafyzické vplyvy, jazykové vplyvy a ďalšie.

Ľudské spoločnosti pomáhajú tvarovať to, či si myslíme,

že život je v podstate o hriechu alebo o kráse;

či si myslíme, že náš posmrtný život bude záležať na tom,

ako žijeme dnes, alebo to nie je podstatné.

Vo všeobecnosti možno veľké spoločnosti

označiť za individualistické alebo kolektivistické

a oba typy vytvárajú úplne iných ľudí,

úplne iné svetonázory a domnievam sa,

že aj vývoj mozgu je v oboch úplne odlišný.

My v Amerike žijeme v jednej z
najviac individualistických spoločností

a kapitalizmus je systém, ktorý nám umožňuje

postupovať stále vyššie po pomyselnej pyramíde.

Problémom je, že poskytuje stále menej záchytných sietí.

Čím viac je spoločnosť členená,

tým menej ľudí nám je rovných,
a tým menej ľudí existuje, s ktorými

máme rovnocenné, obojstranné vzťahy.

Namiesto toho máme neustále
rozdeľovanie a nekonečné hierarchie.

A svet, v ktorom máme málo
vhodných partnerov na spoluprácu,

je svet, v ktorom je oveľa menej altruizmu.

[Ľudská prirodzenosť]

Dostávame sa teraz k zdanlivo
úplne nezmyselnému spojeniu,

keď sa chceme pokúsiť z pohľadu vedy vysvetliť

povahu ľudskej prirodzenosti.

Do istej miery vieme,

že povahou našej prirodzenosti nie je byť

príliš obmedzený našou prirodzenosťou.

Ako druh sme vyvinuli väčšiu spoločenskú

rozmanitosť ako akýkoľvek iný živočích na planéte.

Viac systémov viery, štýlov, rodinných štruktúr,

spôsobov výchovy detí.

Máme mimoriadne vysokú kapacitu pre rôznorodosť.

Vytvorili sme spoločnosť založenú na súťažení

a často na naozaj bezohľadnom vykorisťovaní

jedného človeka druhým.

Vytvárame zisk z problémov druhých ľudí

a často vytvárame aj

problémy za účelom dosiahnuť zisk.

Prevládajúca ideológia veľmi
často ospravedlňuje toto správanie

odvolávaním sa na nejakú zásadnú a nemennú ľudskú prirodzenosť.

Tento mýtus v našej spoločnosti spočíva v tom,

že ľudia sú prirodzene súťaživí,

že sú individualistickí a sebeckí.

Realita je však úplne iná.

Máme isté ľudské potreby.

Ak sa chceme baviť o ľudskej prirodzenosti,

musíme si uvedomiť, že sa bavíme
o prirodzených ľudských potrebách.

Ako ľudia máme potrebu spolužitia, úzkeho kontaktu,

potrebu byť milovaní, oddaní, akceptovaní,

byť videní a prijímaní takí, akí sme.

Ak sú tieto potreby naplnené, vyvinú sa z nás

ľudia, ktorí sú súcitní,

ktorí spolupracujú a sú empatickí voči iným ľuďom.

Lenže opak,

ktorý pozorujeme v našej spoločnosti,

je vskutku prekrútením našej prirodzenosti,

a to kvôli tomu, že len málo ľudí má svoje potreby naplnené.

Takže áno, môžeme pokojne hovoriť o ľudskej prirodzenosti,

ale len v zmysle základných ľudských potrieb,

ktoré sú vyvolané inštinktívne,

alebo inak povedané, máme isté potreby,

ktoré vedú k určitým vlastnostiam, ak sú naplnené,

a k úplne iným vlastnostiam, pokiaľ naplnené nie sú.

Takže,

ak si uvedomíme skutočnosť, že ľudský organizmus,

ktorý má obrovské možnosti prispôsobiť sa,

čo nám umožňuje prežiť v rozličných podmienkach,

je zároveň pevne naprogramovaný, aby vyžadoval

naplnenie svojich potrieb,

vynorí sa nám tiež požiadavka na spoločnosť.

Tak, ako naše telá vyžadujú určité živiny,

ľudský mozog vyžaduje pozitívne podnety v prostredí

vo všetkých štádiách svojho vývoja,

zatiaľ čo tiež potrebuje ochranu

pred všetkými možnými negatívnymi podnetmi.

Ak sa nestanú veci, ktoré sa mali stať,

alebo ak sa stanú veci, ktoré sa stať nemali,

je úplne zrejmé, že týmto spôsobom sa otvárajú dvere

nielen veľkému množstvu psychických a fyzických chorôb,

ale aj mnohým typom škodlivého ľudského správania.

Ak sa týmto pohľadom pozrieme na okolitý svet

a vezmeme do úvahy stav dnešnej spoločnosti,

musíme si položiť túto otázku:

Podporujú podmienky, ktoré sme
si v modernom svete vytvorili,

naše vlastné zdravie?

Slúži nám náš socioekonomický

systém ako pozitívny činiteľ

podporujúci ľudský a spoločenský vývoj a pokrok?

Alebo ide naša spoločnosť svojou podstatou

proti základným vývojovým požiadavkám,

ktoré sú potrebné na vytvorenie a udržanie

nášho osobného a spoločenského blaha?

II. časť: Sociálna patológia

Na mieste je teda otázka,
kde sa toto všetko vlastne začalo?

To, čo tu máme dnes okolo seba, je svet v stave

neustále zväčšujúceho sa kolapsu.

[Trh]

Prvotnú myšlienku priniesol John Locke,

ktorý začal hovoriť o vlastníctve.

Stanovil tri podmienky týkajúce
sa súkromného práva a majetku.

Znejú takto:

- musí ostať dostatok pre ostatných,

- majetok sa nesmie zanedbať,

- a nakoniec, najdôležitejšia
vec - treba si ho zaslúžiť prácou.

Zdá sa to spravodlivé - svetu sme venovali prácu,

a máme za to nárok na jeho produkty,

za podmienok, že ostane dosť aj pre ostatných,

že nebudeme majetok zanedbávať,

a nič nevyjde zbytočne nazmar
- potom je všetko v poriadku.

John Locke okrem toho ešte
vypracoval aj svoju slávnu úvahu o vláde,

ktorá sa stala alfou a omegou

pre ekonomickú, politickú a právnu sféru.

Je to klasické dielo, ktoré sa
aj dnes ešte vyučuje na školách.

Avšak po tom, čo predstaví tieto podmienky vlastníctva,

keď sa čitateľ zamýšľa nad tým,

či je za súkromné vlastníctvo alebo nie,

po tom, čo poskytne hodnovernú a silnú obhajobu

súkromného vlastníctva,

všetky tieto podmienky poprie!

Jednoducho sa tých podmienok vzdá. V jednej jedinej vete.

Vraví: "No a potom došlo k zavedeniu peňazí

prostredníctvom tichého súhlasu ľudí"

A stalo sa to, že...

A nehovorí, že všetky podmienky boli zrušené,

ale v skutočnosti sa presne to stalo.

Preto už teraz nemáme

produkty a majetok, na ktorý
sme si zarobili vlastnou prácou -

nie, teraz sa peniazmi kupuje práca.

A už sa ani náhodou neberie ohľad na to,

či je dostatok aj pre ostatných,

alebo či dochádza k zanedbávaniu a poškodzovaniu,

Pretože tvrdí, že peniaze sú ako

striebro a zlato, a tie sa nemôžu pokaziť.

A preto peniaze podľa neho
nemôžu byť zodpovedné za odpad.

To je ale absurdné, nehovoríme totiž o peniazoch a striebre,

hovoríme o dopadoch a dôsledkoch peňazí ako takých.

Je to jeden nezmysel za druhým.

Je to neuveriteľná, podvodná

a nezmyselná logika,

ale hrá do karát záujmom vlastníkov kapitálu.

Potom prichádza Adam Smith a k všetkému

pridáva náboženstvo.

Locke začal s tým, že to celé takto stvoril Boh,

že to je Božie právo.

A teraz tu máme Smitha, ktorý hovorí,

že to nie je len Božie.

Nehovorí to síce takto priamo, ale

z filozofického hľadiska ide presne o to, v podstate hovorí,

že to nie je len otázka súkromného vlastníctva.

Podľa neho to je takto vopred predurčené - je to dané.

A že existujú investori, ktorí kupujú prácu - to je tiež dané.

Neexistuje žiadny limit, koľko práce môžu kúpiť,

koľko majetku môžu nahromadiť, koľko nerovnosti vytvoriť -

to všetko je proste dané a je to jednoducho tak.

A potom predstavuje svoju veľkú slávnu ideu.

A je to opäť spomenuté len ako vsuvka,
v zátvorkách, veľmi stručne.

Keď teda ľudia produkujú tovary na predaj - ponuka,

a iní ľudia ich kupujú - dopyt, a tak ďalej...

Ako teda dochádza k tomu, že sa dopyt vyrovnáva ponuke

alebo naopak?

Ako môže medzi ponukou a dopytom nastať rovnováha?

Odpoveď na túto otázku je zároveň jedna

z centrálnych téz ekonomiky.

Smith hovorí, že je to "neviditeľná ruka trhu",

ktorá dostáva ponuku a dopyt do rovnováhy.

Takže teraz tu máme vlastne "Boha".

Ibaže nedal právo na majetok,

ani na potrebné prostriedky a prirodzené práva,

v súvislosti s tým, čo povedal Locke.

Teraz tu máme systém,
ktorý je sám osebe v pozícii "Boha".

Ak si pozorne prečítate jeho knihu "Bohatstvo národov",

ale musíte si prečítať celú knihu,

nájdete tento citát:

Hovorí: "Nízko nastavené existenčné minimum

nastavuje limit pre reprodukciu chudobných ľudí.

A príroda si s nimi vie poradiť iba tak,

že zničí ich potomstvo."

Takže predvídal evolučnú teóriu v tom najhoršom zmysle.

A toto je obdobie dávno pred Dawinom.

Túto skupinu ľudí nazval "rasa robotníkov".

Takže ako vidíte, ide tu o hrubý rasizmus,
zabudovaný do základov systému.

Vidíme tu neuveriteľnú ľahostajnosť vo vzťahu k zabitiu

nespočetného množstva detí.

A Smith si myslel, že "toto je neviditeľná ruka trhu,

ktorá vyvažuje ponuku a dopyt".

Vidíte, aký je ten "Boh" múdry?

V tejto filozofii pramení mnoho skutočne zhubných,

ničivých, ekogenocídnych vecí,

ktoré sa dejú aj dnes, podobným spôsobom,

ako o nich uvažoval Smith.

Ak sa pozrieme na pôvodný koncept

tzv. systému slobodného trhu - kapitalistického systému,

tak ako ho videli raní ekonomickí teoretici,

napr. aj Adam Smith,

vidíme, že pôvodný zámer a funkcia trhu ako takého

sa týkala výmeny skutočných,
hmatateľných, pre život potrebných tovarov.

Adam Smith si však nikdy nepredstavoval,

že najziskovejším sektorom na planéte

sa napokon stane oblasť finančného obchodovania

alebo tzv. investovania,

pri ktorom sú samotné peniaze

získavané pohybom iných peňazí

vo svojvoľnej hre, ktorá má

nulovú hodnotu produktivity pre spoločnosť.

Takže bez ohľadu na Smithove zámery

sa nástupu podivných praktík otvorili dvere dokorán,

a to vďaka jednému základnému
princípu jeho teórie, ktorý znie:

Peniaze sú komodita. Samé osebe.

Dnes, v každej ekonomike na svete,

bez ohľadu na spoločenský systém, ktorý proklamujú,

sa peniaze získavajú za účelom
získať ďalšie peniaze, a nič iné.

Základná myšlienka, ktorú Adam Smith predstavil

pomocou svojej náboženskej deklarácie

tzv. neviditeľnej ruky je,

že egoistická honba

za touto fiktívnou komoditou

bude nejakým magickým spôsobom viesť

k ľudskému a sociálneho blahu a pokroku.

Realita je však taká, že finančná motivácia,

alebo ako ju niektorí nazvali:
"maximalizácia hodnoty peňazí"

je teraz úplne oddelená od základných

potrieb života, čo by sme mohli nazvať

"maximalizácia hodnoty života."

Nastal teda úplný zmätok

v ekonomickej teórii

ohľadne týchto dvoch pojmov.

Ekonómovia si myslia, že maximalizácia hodnoty peňazí

prináša maximalizáciu hodnoty života.

A preto hovoria, že ak sa predá viac tovaru,

ak porastie HDP atď.,

tak sa zvýši prosperita a blaho spoločnosti,

a že HDP môžeme chápať ako základný indikátor

sociálneho stavu spoločnosti.

Ako vidíte, je to úplne popletené.

Hovorí sa tu o maximalizácia hodnoty peňazí,

to znamená všetky účty a všetky príjmy,

ktoré pochádzajú z predaja tovarov.

A toto si pletú s reprodukciou života.

Od samotného začiaku máme teda v tejto teórii zabudované

úplné prelínanie medzi maximalizáciou hodnoty peňazí

a maximalizáciou hodnoty života.

Ide v podstate o systémovú ilúziu,

ktorá sa stáva tým nebezpečnejšou,

čím viac sa kolobeh peňazí

oddeľuje od produkcie.

Je to choroba systému,

a zdá sa, že táto choroba je smrteľná.

[Vitajte na palube rozbehnutého stroja]

V dnešnej spoločnosti málokedy počujete niekoho hovoriť

o rozvoji svojej krajiny alebo spoločnosti

v súvislosti s jej zdravím, mierou spokojnosti,

dôvery alebo sociálnej stability.

Namiesto toho nám prezentujú tieto ukazovatele

v podobe ekonomických abstrakcií.

Máme hrubý domáci produkt, index spotrebiteľských cien,

burzové hodnoty, mieru inflácie,

a tak ďalej.

Ale vypovedajú tieto veci niečo hodnotné

vo vzťahu ku kvalite života ľudí?

Nevypovedajú. Všetky tieto ukazovatele súvisia

s tokom peňazí a s ničím iným.

Napríklad hrubý domáci produkt (HDP) krajiny

je meradlo hodnoty tovarov a služieb, ktoré sa predali.

Tvrdí sa, že HDP je vo vzájomnom vzťahu

so životným štandardom ľudí v danej krajine.

V roku 2009 malo zdravotníctvo v USA

asi 17%-ný podiel na celkovom HDP krajiny.

To predstavuje približne 2,5 bilióna dolárov.

Vyvíja teda pozitívny vplyv na tento ekonomický ukazovateľ.

Na základe tejto logiky

by bolo pre ekonomiku USA teda prospešné,

ak by sa podiel zdravotnej
starostlivosti na HDP ďalej zvyšoval.

Možno na 3 bilióny dolárov, alebo na 5 biliónov,

pretože by to malo za následok ekonomický rast,

viac pracovných miest a ekonómovia by sa mohli chváliť,

ako sa v krajine zvyšuje životný štandard.

Skúsme sa nad týmto zamyslieť.

O čo vlastne ide pri zdravotnej starostlivosti?

Nuž, o chorých a umierajúcich ľudí.

Totiž, čím viac chorých ľudí,

tým lepšie pre ekonomiku.

A toto nie je žiadne zveličovanie
alebo cynizmus, to je realita.

Ak sa na celú vec pozriete s dostatočným nadhľadom,

uvedomíte si, že HDP

nielenže neodráža sociálnu úroveň spoločnosti

na žiadnej hmatateľnej úrovni,

ale je to prevažne ukazovateľ

priemyselnej neefektivity

a sociálnej degradácie.

A čím viac uvidíte HDP rásť, tým viac bude

osobná, sociálna a ekologická integrita

smerovať k horšiemu.

Ak chcete zisk, musíte vytvárať problémy.

V súčasnej dobe totiž nebudete mať zisk

zo zachraňovania životov,
snahy dostať planétu do rovnováhy,

usilovaním sa o spravodlivosť, mier alebo podobné veci.

Týmto peniaze jednoducho nezískate.

Staré príslovie vraví:

"Schváľ zákon a vytvoríš si podnikanie."

Takto vytvoríte zamestnanie nielen pre právnika.

Aj zločin vytvára priestor

pre podnikanie, podobne ako katastrofa

vytvorila obchodné príležitosti na Haiti.

V Spojených štátoch sa dnes vo väzení

nachádzajú približne 2 milióny ľudí,

a mnohé z týchto väzníc sú spravované

súkromnými korporáciami:

Americká nápravnovýchovná korporácia alebo Wackenhut,

s ktorých akciami sa obchoduje na Wall Street,

a ktorých úspech teda závisí od toho,
koľko ľudí držia vo väzbe.

To je choré.

Je to však zároveň odraz toho,

čo od nás tento ekononomický systém vyžaduje.

Takže čo presne od nás naša ekonomika vyžaduje?

Čo je motorom, ktorý našu ekonomiku poháňa?

Spotreba.

Alebo presnejšie, cyklická spotreba.

ak sa pozrieme na základy

klasickej trhovej ekonomiky,

motorom je cirkulácia peňazí,

ktorá sa nesmie za žiadnych okolností zastaviť,

ani podstatne spomaliť,

aby mohla spoločnosť, tak ako ju poznáme,

fungovať ďalej.

Na ekonomickom javisku stoja traja hlavní herci:

zamestnanec, zamestnávateľ

a spotrebiteľ.

Zamestnanec predáva svoju prácu
zamestnávateľovi za určitý plat.

Zamestnávateľ predáva svoje tovary a služby

spotrebiteľovi za určité množstvo peňazí,

a spotrebiteľ je spoločná rola

zamestnanca a zamestnávateľa,

ktorí svoje peniaze vracajú späť do systému,

aby mohla cyklická spotreba ďalej pokračovať.

Inými slovami, globálne trhové hospodárstvo je založené

na predpoklade, že v spoločnosti
bude vždy existovať dostatočný

dopyt po výrobkoch,

aby sa peniaze točili v obehu takou mierou,

ktorá bude udržiavať proces neustálej spotreby.

A čím väčšia miera spotreby,

tým viac tzv. ekonomického rastu krajina vykazuje.

A takto funguje celá mašinéria.

Ale moment -

nie je zmyslom ekonomiky, ja neviem...

hospodáriť šetrne?

Nesúvisí náhodou výraz "ekonomika" so striedmosťou,

efektivitou a znižovaním množstva odpadu?

Tak akým spôsobom teda náš systém,
ktorý vyžaduje stále viac

a viac spotreby, hospodári efektívne,

striedmo a šetrne?

Nuž, náš systém to vôbec nerobí.

Účelom trhového hospodárstva je
v skutočnosti presný opak toho,

ako by mala skutočná ekonomika fungovať,

teda efektívne a šetrne rozdeľovať

suroviny do výroby a distribúcie

potrebných a užitočných tovarov.

Žijeme totiž na planéte s obmedzeným množstvom surovín,

na ktorej sa napr. zásoby ropy, ktoré dnes využívame

tvorili milióny rokov,

a na ktorej sa nerastné bohatstvo tvorilo miliardy rokov.

Čiže existencia systému, ktorý zámerne podporuje

zrýchľovanie spotreby

kvôli tzv. ekonomickému rastu,

nie je nič iné ako smrtonosné šialenstvo.

Znakom efektivity by bola neprítomnosť odpadu.

Žiaden odpad?

Tento systém vytvára viac odpadu než akýkoľvek

iný systém, ktorý kedy na tejto planéte existoval.

Život, vo všetkých úrovniach svojej existencie

a organizácie, sa nachádza v štádiu krízy,

a hrozí mu buď úpadok alebo kolaps.

V žiadnom vedeckom časopise za posledných 30 rokov

nenájdete napísaný opak:

všetky životné systémy upadajú,

podobne ako naše sociálne vymoženosti,

alebo prístup k vode.

Neexistuje jediný systém, ktorý

by nebol nejakým spôsobom ohrozený.

Jednoducho neexistuje.

Celá situácia teda vyzerá byť dosť zúfalá.

Nie sme schopní vidieť príčinné súvislosti.

Nechceme pomenovať skutočné príčiny.

Chceme len pokračovať ďalej. Je to šialenstvo,

pretože robíme dookola tú istú vec,

napriek tomu, že to očividne nefunguje.

To, čo tu momentálne máme,

nie je ekonomický systém.

Povedal by som dokonca, že je to anti-ekonomický systém.

[Anti-ekonomika]

Zvykne sa hovoriť, že konkurenčný

model trhu zabezpečí

výrobu najlepšieho možného
tovaru za najnižšie možné ceny.

Ide tu o určitý koncept motivácie,

ktorý zdôvodňuje konkurenciu na trhu,

a je založený na predpoklade, že výsledkom

bude výroba tovaru najvyššej možnej kvality.

Ak by som si chcel sám vyrobiť vlastný stôl,

prirodzene by som si ho vyrobil z tých najkvalitnejších a

najtrvácnejších materiálov.

Mojím zámerom by bolo,
aby daný predmet vydržal čo najdlhšie.

Prečo by som si mal vyrobiť niečo nekvalitné, keď viem,

že to budem onedlho musieť vyrobiť znovu,

zháňať na to ďalší materiál a vynakladať ďalšiu energiu?

Aj keď sa tento myšlienkový postup
zdá byť na prvý pohľad racionálny,

vo svete trhu je nielenže

vyslovene iracionálny,

ale dokonca nie je ani jednou z možností.

Z technického hľadiska nie je možné vyrobiť

to najlepšie z najlepšieho,

ak si chce korporácia udržať svoju konkurencieschopnosť

a vďaka tomu predávať
spotrebiteľovi tovar za prijateľné ceny.

Prakticky všetko, čo sa dnes v našej globálnej ekonomike

vyrába a predáva, je automaticky menejcenné

v momente, keď sa to vyrobí,

pretože je matematicky nemožné

vyrábať vedecky najpokrokovejšie, nejefektívnejšie

a strategicky udržateľné výrobky.

Je to tak kvôli tomu, že systém trhu

vyžaduje, aby pomer ceny a výkonu,

teda potreba znižovania nákladov,

bola prítomná na každej úrovni výroby -

znižovanie ceny pracovného výkonu,

materiálu, balenia, a tak ďalej.

Zmyslom konkurencie je, samozrejme,

zabezpečiť, aby si verejnosť kupovala tovar u nich

a nie u konkurenčného výrobcu,

ktorý sa takisto snaží o rovnakú vec,

teda zabezpečiť, aby aj jeho výrobky
boli konkurencieschopné a dostupné.

Nevyhnutným dôsledkom tejto stratégie je niečo,

čo by sa dalo označiť ako "vnútorné zastarávanie".

Toto je však len súčasťou ešte väčšieho problému:

Základný kľúčový princíp trhovej ekonomiky,

ktorý mimochodom nenájdete v žiadnej učebnici,

je nasledovný:

"Žiaden vyrobený predmet nemôže mať dlhšiu životnosť

ako je potrebné na udržanie

cyklickej spotreby."

Inými slovami, je nevyhnutné, aby sa daná vec pokazila,

zlyhala alebo expirovala v rámci určitého obdobia.

Toto sa nazýva "plánovaná zastaranosť".

Plánovaná zastaranosť je základným kameňom trhovej

stratégie, ktorá sa týka každej
korporácie, ktorá niečo vyrába.

Len veľmi málo výrobcov by samozrejme

priznalo, že taká stratégia existuje.

Namiesto toho sa skrývajú za

materiálnu zastaranosť, o ktorej sme už hovorili.

Taktiež často ignorujú, ba dokonca potláčajú

technický pokrok,

vďaka ktorému by sa mohli vyrábať
kvalitnejšie a trvácejšie tovary.

Takže akoby nestačilo,

že systém sám osebe neumožňuje

výrobu efektívnych a trvácnych tovarov,

podľa logiky plánovanej zastaranosti navyše platí,

že dlhšia životnosť výrobkov

nie je v súlade s udržaním cyklickej spotreby,

a teda ani samotného trhového hospodárstva.

Inými slovami, udržateľnosť produktu

je v protiklade s ekonomickým rastom,

v dôsledku čoho existuje priama a silná motivácia

zabezpečiť, aby životnosť akýchkoľvek

vyrobených produktov bola čo najnižšia.

Iným spôsobom tento systém
jednoducho nedokáže fungovať.

Stačí jediný pohľad na množstvo
odpadových skládok po celom svete,

a zistíme, že zastarávanie je realitou.

Miliardy lacných mobilných telefónov,

počítačov a ďalších prístrojov,

ktoré sú plné vzácnych surovín náročných na ťažbu,

ako zlato, koltán a meď,

ležia na obrovských haldách,

zvyčajne kvôli drobnej poruche alebo

pokazenej súčiastke, ktorá by v úspornej spoločnosti

mohla byť ľahko opravená alebo obnovená,

čím by sa životnosť daného výrobku predĺžila.

Napriek tomu, že takéto riešenie sa zdá byť

na prvý pohľad efektívne vzhľadom k tomu,

že žijeme na planéte s obmedzeným množstvom zdrojov,

žiaľ, z trhového hľadiska je
toto riešenie vyslovene neefektívne.

Jednou vetou:

"Efektivita, udržateľnosť

a trvácnosť sú nepriateľmi nášho ekonomického systému."

Podobne ako hmotné produkty, ktoré sa

vyrábajú znovu a znovu

nezávisle od dopadov na životné prostredie,

sektor služieb sa správa rovnakým spôsosbom.

Treba si uvedomiť, že vyriešenie akýchkoľvek problémov,

vďaka ktorým dnes funguje sektor služieb,

by bolo z finančného hľadiska nežiadúce.

Stačí sa na chvíľku nad tým zamyslieť:

posledná vec, ktorú by si
zdravotnícky priemysel skutočne želal,

je vyliečenie chorôb ako napr. rakoviny,

pretože by prišli o nespočetné
množstvo pracovných miest a biliónové zisky.

A keď sme už pri tom,

aj zločiny a terorizmus sú pre tento systém dobré!

Teda aspoň po ekonomickej stránke,

keďže umožňujú zamestnávať nových policajtov

a vytvárajú dopyt po drahej bezpečnostnej technike.

Nehovoriac o hodnote väzníc,

ktoré vlastnia súkromníci - za účelom dosiahnutia zisku.

A čo vojna?

Vojenský priemysel v Amerike sa
podieľa na HDP obrovským dielom.

Je jedným z najziskovejších odvetví priemyslu,

keďže vyrába smrtonosné zbrane.

Obľúbenou aktivitou tohto priemyslu je niečo zbombardovať,

len preto, aby následne mohli
zdevastované areály obnoviť - znovu za účelom zisku.

Tento prístup bolo možné pozorovať, keď sa dojednávali

miliardové zmluvy ohľadne vojny v Iraku.

Pointou je, že negatívne

spoločenské javy

sa stali výnosnými obchodnými príležitosťami pre priemysel,

a akýkoľvek záujem o riešenie problémov,

akákoľvek snaha o udržateľnosť
a ochranu životného prostredia

je v protiklade s udržiavaním ekonomického systému.

A práve z tohto dôvodu,

vždy, keď vidíme stúpať HDP v akejkoľvek krajine,

zároveň sme svedkom rozmachu nedostatku

či už skutočného alebo umelého.

A zo skúsenosti vieme,
že nedostatok pramení v neefektivite.

Väčšia neefektivita preto znamená väčší nedostatok.

[Porucha hodnotového rebríčka]

Americký sen je založený

na neustálej spotrebe.

Jeho základným pilierom sú

masmédiá a predovšetkým

komerčná reklama

- teda všetky korporácie,
ktoré tento nekonečný rast potrebujú -

ktoré dokázali vymývaním mozgov presvedčiť

väčšinu ľudí v Amerike a vo svete,

že musia vlastniť veľké množstvo materiálnych vecí

a kupovať stále viac a viac

materiálnych vecí na to, aby boli šťastní.

To proste nie je pravda.

Tak prečo ľudia ďalej nakupujú týmto spôsobom,

ktorý je v konečnom dôsledku eko-genocídny,

a ktorého negatívne systémové
dôsledky sa neprestajne kumulujú?

Je to učebnicový príklad
manipulácie prostredníctvom podmieňovania.

Na organizmus jednoducho pôsobíte určitými vstupmi,

a tie sa neskôr prejavia výstupmi,
ktoré vedú k požadovanému správaniu,

cieľu alebo účelu.

Reklamný priemysel má k dispozícii
všetky potrebné technologické zdroje

a chváli sa tým, ako sa

dostane do myslí detí,

ktoré sú tým, čo počujú,

programované na dané obchodné značky.

Teraz vidíme, ako je možné,

že ľudia sú takí hlúpi.

Boli naučení stať sa hlúpymi.

Je to porucha hodnotového rebríčku.

Ak existuje nejaká možnosť preukázať ovplyvniteľnosť

ľudskej mysle,

ak existuje nejaký dôkaz toho, aké tvarovateľné

sú ľudské myšlienky a ako jednoducho

je možné podmieňovať a navádzať ľudí

na základe ich prirodzenosti
reagovať na svoje životné prostredie

a jeho vplyvy,

tak tým dôkazom je bezpochyby reklama.

Môžeme len žasnúť

nad súčasnou úrovňou vymývania mozgov,

kvôli ktorému sa tieto naprogramované
roboty známe ako "spotrebitelia"

pretĺkajú svojím životom,

len aby vošli do nejakého obchodu a utratili pri nákupe

4000 dolárov za kabelku,

ktorú niekde v zámorí vyrobili malé deti

za 10 dolárov.

A to všetko len kvôli tomu,
že značkový tovar je v našej kultúre

ukazovateľom lepšieho spoločenského postavenia.

Kedysi existovali starodávne spoločenské tradície,

ktoré zvyšovali dôveru a súdržnosť v spoločnosti.

V súčasnosti ich však nahradila ziskuchtivosť

a materialistické hodnoty, vďaka ktorým si dnes

niekoľkokrát do roka kupujeme a vymieňame zbytočné somariny.

A potom sa čudujeme, prečo má
dnes také veľké množstvo ľudí

nutkanie neustále nakupovať a hromadiť veci,

keď je jasné, že už od detstva im bolo vsugerované,

že hmotné statky

sú znakom ich spoločenského a rodinného postavenia.

Základom akejkoľvek spoločnosti

sú hodnoty, ktoré podporujú jej fungovanie.

Naša spoločnosť však vo svojej súčasnej podobe

môže fungovať len vtedy, ak naše hodnoty budú podporovať

neustále rastúcu spotrebu, ktorá je nevyhnutná na to,

aby mohlo trhové hospodárstvo pretrvávať.

Pred 75 rokmi bola spotreba v Amerike

a vo väčšine rozvinutého sveta v prepočte na obyvateľa

polovičná v porovnaní so súčasnosťou.

Dnešná konzumná kultúra

bola vytvorená a nanútená ľudom

kvôli potrebe neustálej a stále vyššej a vyššej

úrovne spotreby.

Aj z tohto dôvodu dnes väčšina korporácií míňa

viac peňazí na reklamu ako na výrobu

samotného tovaru, ktorý predáva.

Usilovne sa snažia o vytvorenie
falošnej potreby v ľudskej mysli.

A funguje to.

["Ekonómovia"]

Ekonómovia v skutočnosti vôbec nie sú ekonómami.

Sú propagátormi hodnoty peňazí

a všetky ich modely

sú v podstate o obchodovaní s výmennými prostriedkami,

ktorými môže dosiahnuť zisk

buď jedna strana, alebo druhá, alebo obe,

ale zároveň vlastne vôbec nesúvisia

so skutočným svetom.

Jeden starý pán v Ohiu (USA) si
nemohol dovoliť platiť účty za elektrinu,

možno si spomínate na tento prípad.

Elektrárenská spoločnosť mu teda
prestala dodávať elektrinu a on zomrel.

Vypli mu elektrinu,

pretože danej firme to neprinášalo zisk,

keďže starý pán neplatil účty.

Myslíte, že to bolo správne?

Zodpovednosť nenesie

dodávateľ energie preto, že toho pána odpojil,

ale jeho susedia, priatelia

a známi,

ktorí neboli natoľko láskaví a veľkorysí,

aby mu pomohli

zaplatiť účet za elektrinu.

Hmmm...

Počul som správne?

Povedal, že za smrť muža spôsobenú

jeho nedostatkom peňazí

sú zodpovední

ľudia z jeho okolia, respektíve

ich nedostatočný zmysel pre charitu?

Nuž v tom prípade budeme potrebovať

celú kopu informačných letákov,

množstvo pouličných zbierok

a veľmi veľa šporkasničiek,

aby sme zachránili tú miliardu hladujúcich

po celom svete,

trpiacich práve kvôli systému,
ktorý propaguje Milton Friedman.

Ak poznáte názory a myšlienkové pochody

Miltona Friedmana, F.A. Hayeka

Johna Maynarda Keynesa, Ludwiga von Misesa,

alebo ktoréhokoľvek iného trhového ekonóma,

zistíte, že v základoch svojej argumentácie

zriedkavo vybočujú z peňažnej paradigmy.

Je to ako náboženstvo.

Analýza spotreby, stabilizačné politiky,

miera zadlžovania, celkový dopyt...

Je to nekonečný, sám seba citujúci

a sám seba odôvodňujúci cyklus táranín,

kde sú všeobecné ľudské potreby, prírodné suroviny

a akékoľvek formy skutočných,
život podporujúcich systémov

vopred ignorované,

a namiesto toho nahradené tvrdením, že ľudia,

ktorí medzi sebou súperia o peniaze,

a ktorí sú motivovaní vlastným egoizmom

nejakým zázračným spôsobom vytvoria udržateľnú, zdravú a spravodlivú spoločnosť.

V celej teórii, v celej tejto doktríne však úplne

chýba prvok ľudskosti.

Čo tí ekonómovia potom vlastne robia?

V podstate len sledujú cirkuláciu peňazí.

O tom to celé je, sledovať obeh peňazí

mať vopred jasno v tom, ako svet funguje.

Po prvé: že nie je prítomný žiaden prvok ľudskosti.

Čože? Ľudskosť?

Po druhé: že všetci ľudia sa správajú

v prvom rade egoisticky.

To znamená, že nemyslia na nič iné ako na seba

a na to, ako získať pre seba stále viac a viac.

To je základom racionálneho správania:

egoistické rozhodovanie,

pričom ich prvoradým záujmom je získavanie

stále väčšieho množstva peňazí a komodít.

Kde majú potom ale miesto spoločenské vzťahy?

Nikde, nanajvyš keď sa snažíme oklamať jeden druhého.

A čo prírodné zdroje?

Tie sú tu iba na vykorisťovanie.

A čo rodina a jej schopnosť prežiť?

Tá tu tiež nemá miesto - aby prežila, potrebuje peniaze,

inak si nikto nič nemôže kúpiť.

Nemala by ekonomika brať aspoň

nejaký ohľad na ľudské potreby?

Nie je to náhodou to najdôležitejšie?

Nuž, "potreby" žiaľ v žiadnom
ekonomickom slovníku nenájdeme.

Namiesto toho máme "túžby".

A čo je vlastne túžba? Je to v podstate

dopyt po peniazoch, za ktoré si chceme niečo kúpiť.

Ak je tomu teda tak, že niečo kupujeme, lebo po tom túžime,

tak to ale nemá nič spoločné s potrebami.

Možno nejaký človek netúži po peniazoch,

ale zúfalo potrebuje napríklad prístup k vode.

Alebo možno niekto iný túži po zlatej záchodovej mise.

Na čo teda použije svoje peniaze?

Na zlatú záchodovú misu.

A toto nazývame ekonomikou?

Ak sa človek nad tým zamyslí,

je to asi jeden z najbizarnejších

sebaklamov v dejinách ľudského myslenia.

[Monetárny systém]

Doteraz sme sa zaoberali
predovšetkým trhovým hospodárstvom.

Ale trhové hospodárstvo je v skutočnosti

len prvou polovicou našej globálnej ekonomickej paradigmy.

Druhou polovicou je "monetárny systém".

Zatiaľ čo v trhovom hospodárstve
ide o vzájomnú interakciu ľudí,

ktorí súťažia o zisk v rámci spektra pracovných príležitostí,

výroby a distribúcie tovaru,

monetárny systém predstavuje základný súbor pravidiel

vytvorených finančnými inštitúciami,

ktoré okrem iného tvoria aj základný rámec

pre fungovanie trhového hospodárstva.

V súvislosti s monetárnym
systémom počujeme často pojmy ako

úroková sadzba, pôžičky, dlhy, zásoba peňazí,

inflácia a ďalšie.

Normálny človek sa môže aj zblázniť

počúvaní všelijakých táranín
od rôznych monetárnych ekonómov:

"Pristúpenie k mierne
predvídavým úkonom pomôže v budúcnosti

predísť potrebe omnoho drastickejších zákrokov."

Pritom sú podstata a dôsledky tohto

systému pomerne jednoduché:

Naša ekonomika,

alebo lepšie povedané globálna ekonomika ako taká,

sa riadi troma základnými vecami.

Prvou je bankovníctvo čiastkových rezerv,

vďaka ktorému banky vytvárajú peniaze z ničoho.

Ďalej ide o kumuláciu úrokov.

Ak si požičiate peniaze, musíte splatiť viac

ako ste si požičali, čo znamená,

že je potrebné vytvoriť ďalšie peniaze z ničoho,

a na splácanie týchto peňazí treba vytvoriť ešte viac peňazí.

Žijeme v paradigme nekonečného rastu.

Dnešný ekonomický systém je jeden obrovský podvod.

Nič nemôže rásť večne.

To jednoducho nie je to možné.

Známy psychológ James Hillman raz napísal:

"Jediné, čo rastie v ľudskom tele po dosiahnutí

určitého veku, je rakovina."

A nie je to len množstvo peňazí,
ktoré musí neustále narastať,

zároveň musí rásť aj počet spotrebiteľov,

ktorí si musia neustále požičiavať peniaze aj s úrokom,

aby sa vytváralo stále väčšie a väčšie
množstvo peňazí. To však nie je možné

na planéte s obmedzeným množstvom zdrojov.

Ľudia sú v podstate len nástrojmi na vytváranie peňazí.

Musia vytvárať stále viac a viac peňazí,

aby sa predišlo rozpadu celého systému,

čo je presne to, čo sa v súčasnosti deje.

O monetárnom systéme stačí vedieť

len dve základné veci:

1. Všetky peniaze sú vytvárané z dlhu.

Peniaze sú protihodnotou dlhu,

bez ohľadu na to, či vznikajú
prostredníctvom vládnych dlhopisov,

hypoték alebo kreditných kariet.

Inými slovami, ak by sme chceli hneď teraz

splatiť všetky existujúce dlhy na svete,

neostal by v obehu ani jediný dolár.

2. K takmer každej pôžičke je účtovaný úrok,

avšak peniaze potrebné na splatenie tohto úroku

neexistujú v danom čase v peňažnom obehu.

Nové pôžičky zvyšujú síce
celkové množstvo peňazí v obehu,

ale toto množstvo sa nikdy nevyrovná sume,
ktorú treba splatiť spolu s úrokmi.

Takže ak by sme chceli hneď teraz splatiť všetky dlhy,

nielenže by v obehu neostal ani jediný dolár,

ale ešte k tomu by sme stále
dlhovali obrovskú sumu peňazí,

ktorú nie je čím splatiť, pretože
potrebné peniaze jednoducho neexistujú.

V dôsledku tohto všetkého
musia nevyhnutne nastať dva javy:

Inflácia

a bankrot.

Čo sa týka inflácie, môžeme ju vnímať ako historický trend

v prakticky každej krajine sveta.

Jej prítomnosť je dôsledkom

neustáleho zvyšovania zásoby peňazí,

ktoré je potrebné na to,

aby bolo možné splácať úroky,
a aby systém mohol fungovať ďalej.

Čo sa týka bankrotov,

tie prichádzajú vo forme dlhového kolapsu.

Dlhový kolaps môže postihnúť jednotlivca,

firmu alebo celú krajinu,

a zvyčajne nastáva vtedy, ak daný aktér už nedokáže

splácať určené splátky.

Všetko toto má však aj svoju pozitívnu stránku,

teda aspoň z pohľadu trhového hospodárstva.

Dlhy totiž vytvárajú tlak na ľudí.

Dlhy robia z ľudí ekonomických otrokov.

Zadĺžený človek s oveľa väčšou pravdepodobnosťou príjme

nízko platenú prácu než nezadĺžený človek,

čím sa v podstate stáva lacnou pracovnou silou.

A pre korporácie je skvelá správa,
že majú na výber z toľkých

potenciálnych zamestnancov,
ktorí z finančného hľadiska na výber nemajú.

To isté platí samozrejme aj pre celé krajiny.

Svetová banka a Medzinárodný menový fond,

ktoré do veľkej miery slúžia ako sprostredkovatelia

záujmov nadnárodných korporácií,

poskytujú krajinám v núdzi obrovské pôžičky

za veľmi vysoké úroky.

Akonáhle si krajiny uvedomia,

že sa topia v dlhoch, ktoré nedokážu splatiť,

musia začať šetriť,

a na krajinu sa vrhnú korporácie, ktoré

začnú vykorisťovať jej lacnú pracovnú silu a prírodné zdroje.

Tomu sa hovorí trhová efektivita.

Ale to nie je všetko:

existuje totiž jedinečný

hybrid monetárneho systému a trhového hospodárstva

nazývaný akciový trh,

na ktorom sa namiesto toho, aby sa vyrábali reálne hodnoty

len nakupujú a predávajú peniaze.

A viete ako sa na akciovom trhu narába s dlhmi?

Presne tak - obchoduje sa nimi.

Dlhy sa nakupujú a predávajú za účelom dosiahnuť zisk.

Od obchodov s kreditnými derivátmi

a zaistenými dlhovými obligáciami spotrebiteľských dlhov

až po komplexné derivátne schémy používané

na zakrytie dlhov celých krajín,

ako to bolo napríklad v prípade dohody

medzi investičnou bankou Goldman Sachs a Gréckom,

ktorá takmer spôsobila prepad európskej ekonomiky.

Vznikom akciového trhu a Wall Street

sme dosiahli úplne novú úroveň šialenstva,

ktorá pramení v maximalizácii hodnoty peňazí.

Všetko, čo potrebujete vedieť o akciových trhoch

bolo pred pár rokmi zhrnuté v jednom článku

časopisu Wall Street Journal

s názvom "Lekcie od investora s poškodeným mozgom".

Autori v článku zdôvodňujú,

prečo si ľudia s miernou poruchou mozgu

počínajú ako investori lepšie

než ľudia s normálnymi mozgovými funkciami.

Dôvod je ten, že mierne mozgovo

postihnutí ľudia nemajú schopnosť empatie.

A to je kľúčové. Ak nie ste schopný vcítiť sa do iných,

budete dobrým investorom.

A tak Wall Street zamestnáva tých,
ktorí túto schopnosť nemajú.

Ľudia, ktorí tam pracujú, rozhodujú a obchodujú,

nemajú ani najmenšie výčitky svedomia

a ani vo sne ich nenapadne, že to čo robia,

môže výrazným spôsobom ovplyvniť životy iných ľudí.

Správajú sa ako stroje,

ktoré akoby nemali duše,

a keďže Wall Street by najradšej ušetrila aj na ich platoch,

začína ich nahrádzať počítačmi - skutočnými strojmi -

skutočnými algoritmickými obchodníkmi.

Investičná banka Goldman Sachs bola
nedávno zapletená do burzového škandálu.

Do siete akciového trhu v New Yorku pripojili počítač,

nazvali ho paralelne lokalizovaný počítač,

ktorý predbiehal všetkých obchodníkov na burze

a svoje obchody vykonával tak,

že odsával

drobné sumy z burzy.

Akoby nerobil nič iné, len odsával celý deň peniaze.

Počas jedného kvartálu minulého roka

mali 30 alebo 60 ziskových dní po sebe,
bez jediného stratového,

a zarobili na tom každý jeden deň milióny dolárov.

To je štatisticky nemožné!

Keď som pracoval na Wall Street, fungovalo to tak,

že každý podplácal svojich nadriadených.

Makléri podplácali vedúceho kancelárie,

vedúci kancelárie podplácali
regionálneho obchodného riaditeľa.

Regionálni obchodní riaditelia

zase podplácali národného obchodného riaditeľa.

Bolo to úplne bežné.

A kto zo zamestnancov burzy dostal na Vianoce

vždy tie najväčšie odmeny? Vedúci kontroly a dohľadu.

Vedúci kontroly a dohľadu tam celý deň sedí

a jeho prácou je zabezpečiť,

aby nikto neporušoval pravidlá obchodovania

a aby všetko prebiehalo "v súlade so zákonom".

Nakoľko ste v súlade so zákonom teda závisí

predovšetkým od toho, či dokážete kontrolóra podplatiť,

aby vám potvrdil, že pravidlá dodržujete.

Ako sa z podvodu stal systém?

Podvod už to nie je len vedľajší produkt,

je to sám systém.

Dá sa to prirovnať k starému vtipu Woodyho Allena:

"Pán doktor, môj brat si myslí, že je sliepka."

Doktor na to: "Dajte mu tieto tabletky

a problém bude vyriešený."

Chlapík odpovie: "Ale pán doktor, vy mi nerozumiete,

my tie vajíčka predsa potrebujeme."

Rozumiete?

Obchodovanie s podvodnými pohľadávkami

medzi bankami,

aby mali zisk

a odmeny,

sa stalo hnacím motorom rastu HDP

celej ekonomiky USA,

a to aj napriek tomu, že sú to
všetko v podstate podvodné pohľadávky

a neexistuje žiadna nádej, že budú niekedy splatené.

Prebiehajúce transakcie a obchody
nie sú kontrolované nikým a ničím.

Ak by som napísal 20 miliárd dolárov na servítku

a predal ho banke J.P. Morgan, a J.P. Morgan by

by napísala na inú servítku tiež 20 miliárd dolárov

a potom by sme si tie servítky pri bare vymenili

a navzájom by sme si vyplatili štvrť
percenta celkovej sumy ako poplatok,

zarobili by sme si peknú sumu na naše vianočné odmeny.

Každý z nás by mal v účtovných knihách
servítku s nápisom 20 miliárd dolárov,

ktorý nemá žiadnu reálnu hodnotu, a to až dovtedy,

kým sa systém dostane na pokraj krachu,
pretože už nebude schopný

absorbovať ďalšie falošné
servítky - a potom pôjdeme za vládou,

aby nás zachránila.

A kvôli Wall Street a globálnemu akciovému trhu máme dnes

v obehu podľa skromných odhadov
približne 700 biliónov dolárov

v podobe nezaplatených podvodných pohľadávok,

nazývaných deriváty,

ktoré čakajú na svoj kolaps.

Táto suma je 10-krát väčšia

ako hrubý domáci produkt

celého sveta.

Zároveň sme však svedkami záchrany

korporácií a bánk vládami,

čo je komické, pretože vlády si tie peniaze

samozrejme v tých istých bankách požičiavajú.

Taktiež možno pozorovať pokusy o záchranu celých krajín

konglomerátmi iných krajín

prostredníctvom medzinárodných bánk.

Ale ako týmto spôsobom zachránime celú planétu?

Na svete nie je jedinej krajiny, ktorá by nebola zadĺžená.

Reťazec krachov suverénnych krajín, ktorý dnes zažívame,

je z matematického hľadiska len začiatkom.

Odhaduje sa, že len v Spojených štátoch

by sa daň z príjmu musela zvýšiť na 65%, aby sa pokryli

výdavky na splácanie dlhu, a to len v blízkej budúcnosti.

Ekonómovia dnes predpovedajú, že o pár desaťročí

skrachuje po celom svete 60% krajín.

No ale moment - ešte raz od začiatku a pomaly.

Celý svet nám krachuje,

nech to už znamená čokoľvek,

všetko kvôli nejakým vymysleným "dlhom",

ktoré v skutočnom svete vôbec neexistujú.

Všetko je to len súčasťou hry, ktorú sme sami vynašli,

a predsa táto hra reálne ohrozuje

životy miliárd ľudí.

Hromadné prepúšťania, stanové mestá,
zrýchlený rast chudoby,

zavádzanie úsporných opatrení, zatváranie škôl,

hladujúce deti, nezaopatrené rodiny,

a to všetko kvôli tomuto výplodu našej fantázie.

Čo sme už úplne drbnutí?

Hej! hej! Mars, človeče.

Helfneš mi, že?

To vieš, krpec.

Saturn! Čo máš nové?

Pamätáš si na tú sexi hmlovinu, s ktorou som ťa

dal minule dokopy?

Počuj, Zem.

Už ťa máme plné zuby.

Máš všetko a aj tak tým mrháš.

Máš dostatok zdrojov a ty to dobre vieš.

Prečo konečne nedospeješ

a nenaučíš sa zodpovednosti, preboha?

Matka je z teba nešťastná.

S nami už nerátaj.

Keď myslíš...

[Verejné zdravie]

Keď teraz toto všetko zvážime, tak zístime,

že trhové hospodárstvo,
produkujúce obrovské množstvá odpadu,

a monetárny systém, zodpovedný
za zadlžovanie celej spoločnosti,

vytvárajú monetárno-trhovú paradigmu,

ktorá je základom dnešnej globálnej ekonomiky.

Jedným z jej dôsledkov, ktorého stopy

možno pozorovať naprieč celým systémom je

nerovnosť.

Trhová ekonomika vytvára živnú pôdu

pre vznik monopolov a upevňovanie moci,

zatiaľ čo veľkým a vplyvným
korporáciám zároveň umožňuje

hromadenie obrovského bohatstva,

bez ohľadu na ich užitočnosť.

Napríklad manažéri veľkých

hedžových fondov na Wall Street

zarábajú viac než 300 miliónov dolárov ročne,

pričom ich spoločenský prínos je doslova nulový.

Na druhej strane vedec,
ktorý pátra po lieku na nejakú chorobu

v snahe pomôcť ľudstvu,

zarobí ročne možno 60 tisíc dolárov, ak má šťastie.

Monetárny systém sa na nerovnosti zase podieľa tým,

že svojím fungovaním podporuje
vznik a existenciu spoločenských tried.

Napríklad:

Ak by som mal 1 milión dolárov a vložil ich na účet

so 4% úrokom,

zarobil by som ročne 40 000 dolárov

bez akéhokoľvek prínosu pre spoločnosť.

Ak som však členom nižšej triedy a musím si vziať pôžičku

na kúpu auta alebo domu,

musím platiť úroky, ktorými,

v podstate,

budem financovať 4% úrok toho milionára.

Toto okrádanie chudobných na vyplácanie bohatých

je jedným zo základných aspektov
zabudovaných do monetárneho systému.

Môžeme to nazvať "štrukturálne rozdeľovanie spoločnosti".

Spoločenská rozvrstvenosť bola v dejinách

vždy považovaná za nespravodlivú,

ale napokon všeobecne akceptovaná,

keďže dnes vlastní 1% obyvateľstva 40% bohatstva sveta.

Ak však materiálnu spravodlivosť necháme bokom,

zistíme, že pod povrchom

nerovnosti sa deje omnoho viac vecí,

ktoré spôsobujú neuveriteľné
zhoršenie verejného zdravia ako takého.

Myslím si, že ľudí často mätie rozpor

medzi materiálnym blahom našej spoločnosti

- nevídanou úrovňou bohatstva -

a veľkým počtom spoločenských zlyhaní.

Ak sa pozrieme na mieru

užívania drog, páchania násilia a samovrážd

medzi deťmi, alebo na psychické choroby,

tak je evidentné, že v našej spoločnosti niečo funguje

veľmi zle.

Údaje, o ktorých hovorím

jednoducho ukazujú to, čo ľudia intuitívne

cítia už niekoľko storočí - že nerovnosť rozdeľuje

a je spoločensky deštruktívna.

Táto intuícia sa ukazuje byť oveľa pravdivejšia,
než sme doteraz mysleli.

Nerovnosť má totiž významné
psychologické a spoločenské dopady.

Mnohé z nich súvisia s pocitmi

nadradenosti a podradenosti.

Rozdelenie tohto druhu spôsobuje,

- a súvisí to pravdepodobne s vnímaním úcty a neúcty -

že ľudia sa cítia byť
menejcenní alebo na spodku spoločnosti.

To je mimochodom aj dôvod, prečo sa násilie

vyskytuje častejšie spoločnostiach,
v ktorých panuje nerovnosť.

Spúšťačom násilia je často skutočnosť,
že ľudia sa cítia byť menejcenní

a zneucťovaní.

Ak by som mal pomenovať nejaký princíp,

ktorému prisudzujem najväčšiu dôležitosť pri

prevencii násilia,

bol by to princíp rovnosti.

Najvýznamnejší faktor,

ktorý ovplyvňuje mieru násilia,

je miera rovnosti v porovnaní s mierou nerovnosti

v danej spoločnosti.

Mám na mysli istý druh

všeobecnej spoločenskej dysfunkcie.

Nie sú to predsa len jedna alebo dve veci,

v dôsledku stúpajúcej nerovnosti nefungujú.

Vyzerá to tak, že sa zhoršujú všetky ukazovatele, či už je to

zločinnosť, zdravie, psychické choroby a ďalšie.

Podľa určitých znepokojujúcich
zistení ohľadom verejného zdravia

je potrebné vyvarovať sa predovšetkým toho,
aby človek schudobnel

alebo sa narodil ako chudobný,

pretože jeho zdravie na to doplatí rôznymi spôsobmi:

existuje totiž tzv. "socioekonomický gradient zdravia".

Pri pohybe z najvyšších vrstiev spoločnosti

v zmysle socioekonomického postavenia,

každý krok smerom nadol zhoršuje zdravotný stav

kvôli množstvu rôznych chorôb.

Znižuje sa očakávaná dĺžka života,

zvyšuje sa novorodenecká úmrtnosť,

zhoršujú sa všetky ukazovatele.

Dôležitou otázkou teda je,

prečo tento gradient vôbec existuje.

Jednoduchou odpoveďou by bolo,

že ak je človek chronicky chorý, nebude

veľmi produktívny, z čoho vyplýva,

že zdravotný stav spôsobuje socioekonomické rozdiely.

To však ani zďaleka nie je pravda,

pretože sa ukázalo,

že sa stačí pozrieť

na socioekonomický status 10-ročného dieťaťa

a môžete veľmi presne predpovedať,
ako na tom bude so zdravím

o pár desiatok rokov.

Príčinná súvislosť je teda opačná.

Ďalšia možná očividná príčina:

Chudobní si nemôžu dovoliť navštevovať lekára.

Chýbajúci prístup k zdravotnej starostlivosti?

Ani to nie je príčinou,

pretože rovnaký problém existuje

aj v krajinách so všeobecnou zdravotnou starostlivosťou,

kde je každý povinne poistený.

Ďalším možným jednoduchým vysvetlením je,

že čím je človek chudobnejší,

tým je vyššia pravdepodobnosť, že bude fajčiť,

piť a bude vystavený rizikovým
faktorom nezdravého životného štýlu.

Je síce pravda, že tieto faktory k
tomu prispievajú, ale štúdie ukázali,

že takto sa dá vysvetliť sotva tretina prípadov.

Aká možná príčina nám teda ostala?

Ostalo nám vysvetlenie, že príčinou

je stres z chudoby.

Čím ste chudobnejší, počnúc

človekom, ktorý je o dolár chudobnejší ako Bill Gates,

čím ste chudobnejší,

tým horšie je vaše zdravie.

Toto nám ukazuje jednu veľmi dôležitú vec:

prepojenosť zdravotného stavu a chudoby

nie je o tom, že ste chudobný, ale že sa cítite byť chudobný.

Postupne začíname chápať, že chronický stres

má významný vplyv na zdravotný stav,

ale najdôležitejším zdrojom stresu

je kvalita spoločenských vzťahov.

Ak je v spoločnosti niečo,

čo znižuje kvalitu spoločenských vzťahov,

tak je to práve socioekonomická rozvrstvenosť spoločnosti.

Veda preukázala,

že nezávisle na našom materiálnom bohatstve,

stres zo života v rozvrstvenej spoločnosti

vedie k širokému spektru zdravotných problémov jej členov,

a čím je väčšia miera nerovnosti, tým horšie sú problémy.

Očakávaná dĺžka života:
vyššia v krajinách s väčšou rovnosťou.

Miera užívania drog: nižšia v krajinách s väčšou rovnosťou.

Psychické choroby: menej časté
v krajinách s väčšou rovnosťou.

Spoločenský kapitál - to znamená miera

schopnosti členov spoločnosti vzájomne si dôverovať:

prirodzene vyššia v krajinách s väčšou rovnosťou.

Študijné výsledky: lepšie v krajinách s väčšou rovnosťou.

Množstvo vrážd: menšie v krajinách s väčšou rovnosťou.

Zločinnosť a množstvo väzňov:

nižšie v krajinách s väčšou rovnosťou.

A tak ďalej, a tak ďalej.

Novorodenecká úmrtnosť, obezita, tínedžerské tehotenstvá:

všetko nižšie v krajinách s väčšou rovnosťou.

A jedna z najzaujímavejších položiek:

Inovatívnosť: vyššia v krajinách s väčšou rovnosťou.

To spochybňuje starodávnu myšlienku, že konkurenčná,

rozvrstvená spoločnosť je kreatívnejšia a vynaliezavejšia.

Navyše, štúdia uskutočnená vo Veľkej Británii

pod názvom "Štúdia WhiteHall" potvrdila,

že v spoločnosti existuje aj rozvrstvenie chorobnosti,

ak porovnávame jednotlivé
skupiny na socioekonomickom rebríčku

zhora nadol.

Ukázalo sa napríklad, že najnižšie vrstvy

v hierarchii majú 4-krát vyššie riziko

úmrtnosti na srdcovo-cievne choroby

v porovnaní s najvyššími vrstvami.

Tento rozdiel existuje nezávisle od
prístupu k zdravotnej starostlivosti.

Čím horšia je finančná situácia daného človeka,

tým horší je v priemere aj jeho zdravotný stav.

Tento jav pramení v niečom, čo sa nazýva

psychosociálny stres.

Práve on je zdrojom najväčších spoločenských porúch,

ktoré trápia našu spoločnosť.

A jeho príčína?

Monetárno-trhový systém.

Aby bolo jasné:

Najväčším ničiteľom životného prostredia,

najväčším pôvodcom odpadu,
mrhania zdrojmi a znečistenia,

najväčším zdrojom násilia,

vojny, zločinu, chudoby, zneužívania zvierat a neľudskosti,

najväčším podnecovateľom
spoločenských a osobných neuróz,

psychických porúch a depresií,

a samozrejme najväčším zdrojom spoločenskej paralýzy,

ktorý nám bráni v ceste za novými formami

osobného zdravia, globálnej udržateľnosti

a pokroku na tejto planéte -

nie je nejaká skorumpovaná vláda alebo zákonodarstvo,

nie je nejaká bezohľadná korporácia alebo bankový kartel,

nie je nejaká chyba v ľudskej prirodzenosti,

a nie je to ani nejaký tajný spolok, ktorý ovláda svet.

Pôvodcom tohto všetkého je

náš socioekonomický systém

ako taký.

III. časť: Projekt Zem

Predstavme si na chvíľu, že by sme mali tú možnosť

vytvoriť ľudskú civilizáciu úplne odznova.

Že by sme, čisto hypoteticky,

objavili vo vesmíre úplne presnú repliku planéty Zem

a jediným rozdielom medzi

touto novou a našou terajšou planétou by bolo to,

že na novej planéte nedošlo k vývoju človeka.

Bola by ako nepopísaný list.

Žiadne krajiny, žiadne mestá,
žiadne znečistenie, žiadni politici,

len nedotknuté životné prostredie.

Ako by sme postupovali?

Najprv potrebujeme cieľ, však?

S istotou môžeme povedať, že cieľom by bolo prežiť.

A nielen prežiť, ale prežiť optimálnym, zdravým

a prosperujúcim spôsobom.

Veď väčšina ľudí túži po živote,

a hlavne po živote bez utrpenia.

Základom tejto civilizácie musí preto byť

podpora ľudského života

a jeho udržateľnosť,

pričom by sa do úvahy brali materiálne potreby

všetkých ľudí,

ako aj snaha zamedziť hrozbám,

ktoré by nám mohli z dlhodobého hľadiska uškodiť.

Ak by sme si teda za cieľ stanovili maximálnu udržateľnosť,

ďalšia otázka sa týka metódy.

Aký prístup použijeme?

Máme niekoľko možností.

Doteraz sme na Zemi používali metódu zvanú "politika".

Čo sme sa dozvedeli od ľavičiarov, pravičiarov, liberálov,

konzervatívcov a socialistov o tom,
ako usporiadať udržateľnú spoločnosť?

Hmmm... jedno veľké nič.

No dobre, a čo náboženstvo?

Nechal nám stvoriteľ návod,
ako vytvoriť udržateľnú spoločnosť?

Ja si na žiaden nespomínam.

Čo nám teda ešte ostalo?

Ostalo nám to, čo nazývame "veda".

Veda je jedinečná, pretože vyžaduje nielen to, aby jej

myšlienky boli testovateľné a opakovateľné,

ale všetky jej závery musia zároveň byť aj vyvrátiteľné.

Inými slovami, na rozdiel od politiky a náboženstva,

veda nemá ego,

a všetko, čo navrhne, sa môže

nakoniec preukázať ako nesprávne.

Preto sa veda ničoho nedrží a neustále sa vyvíja a mení.

To sa mi zdá dostatočne prirodzené.

Ak sa teda oprieme o súčasné vedecké poznatky

na začiatku 21. storočia,

s cieľom dosiahnuť maximálnu udržateľnosť

pre všetkých ľudí,

ako vlastne začneme túto udržateľnú civilizáciu budovať?

Prvá otázka je očividná:

Čo potrebujeme na to, aby sme prežili?

Odpoveď znie: zdroje planéty.

Či už je to voda, ktorú pijeme, energia, ktorú využívame,

suroviny, z ktorých vyrábame predmety a obydlia,

planéta má celé spektrum zdrojov,

z ktorých mnohé sú nevyhnutné na prežitie.

Ak si toto uvedomíme,

je nesmierne dôležité zistiť,
čo máme k dispozícii, a kde sa to nachádza.

Potrebujeme spraviť prieskum.

Jednoducho musíme lokalizovať a
identifikovať každý zdroj na planéte

a približne určiť, aké množstvo
danej suroviny zdroj obsahuje.

Vzťahuje sa to na náleziská medi, najvhodnejšie miesta

na získavanie veternej energie,

na zdroje pitnej vody,

na množstvo rýb v moriach,

aj na ornú pôdu, ktorú potrebujeme na pestovanie plodín.

Ale keďže by sme tieto zdroje

mohli časom úplne vyčerpať,

musíme si uvedomiť, že potrebujeme
zistiť nielen rozmiestnenie zdrojov,

ale aj sledovať ich využívanie.

Musíme zabezpečiť, aby sa nám nikdy nevyčerpali,

to by nebolo dobré.

To znamená, že musíme sledovať mieru využívania

rovnako ako mieru obnovy daného zdroja,

napríklad ako dlho trvá,

kým vyrastie strom, alebo kým sa obnoví prameň vody.

Toto sa nazýva "dynamická rovnováha".

Inak povedané, ak budeme rúbať stromy rýchlejšie,
ako stihnú dorásť ďalšie,

máme vážny problém, pretože to je neudržateľné.

Akým spôsobom teda získame prehľad,

keď vieme, že zdroje sú

rozmiestnené po celej Zemi?

Máme obrovské bane na nerastné suroviny v Afrike,

energetické zásoby na Strednom východe,

možnosti získavania energie prílivu a
odlivu na východnom pobreží Severnej Ameriky,

najväčšie zásoby pitnej vody v Brazílii, atď.

Stará dobrá veda ponúka riešenie aj na toto,

nazývané "systémový prístup".

Systémový prístup vychádza z
predpokladu, že prírodný svet

od ľudskej biológie cez biosféru Zeme

až po celú slnečnú sústavu a vesmír

je jeden obrovský synergeticky navzájom prepojený systém.

Podobne je to aj s ľudskými bunkami,
ktoré sa spájajú a vytvárajú orgány

a orgány spoločne vytvárajú organizmus.

A keďže náš organizmus
nedokáže prežiť bez určitých zdrojov

ako jedlo, voda a vzduch, je vnútorne prepojený so Zemou.

A tak ďalej.

S ohľadom na všetky zásoby Zeme by sme teda mali

vytvoriť systém, ktorý by ich spravoval.

Bol by to "globálny systém spravovania zdrojov",

ktorý by mal záznam o každom
potenciálne užitočnom zdroji.

Ak je naším cieľom dlhobo prežiť ako druh, neexistuje iná

logická alternatíva. Musíme mať prehľad o svete ako celku.

Ďalším krokom je zváženie, ako budeme vyrábať tovar.

Ako tieto zdroje použijeme?

Aká bude naša metóda výroby a čo potrebujeme mať

premyslené, aby sme zabezpečili, že výroba bude smerovať

k maximálnej udržateľnosti?

Prvá vec, ktorá nám napadne,

je potreba neustále chrániť prírodu.

Zdroje planéty nie sú nekonečné.

Preto sa musíme správať strategicky.

Strategické šetrenie je kľúčové.

Druhá vec, ktorú si uvedomíme, je,

že niektoré zdroje nie sú také
vhodné na využívanie, ako iné.

Využívanie niektorých zdrojov má

negatívny efekt na životné prostredie,

a to následne škodí aj nášmu zdraviu.

Napríklad ropa a iné fosílne
palivá bez ohľadu na spôsob použitia

uvoľňujú do prostredia mnoho škodlivých látok.

Preto je nevyhnutné, aby sme tieto
zdroje využívali len a len vtedy,

keď naozaj nebudeme mať na výber.

Našťastie existuje množstvo ďalších zdrojov energie -

solárna, veterná, prílivová,
geotermálna, morské vlny a mnohé ďalšie,

takže môžeme strategicky určiť, ktoré z nich využívať,

aby sme sa vyhli negatívnym dopadom

a čomukoľvek, čo by naším využívaním

škodilo prostrediu, a tým pádom aj nám.

Nazvime to "strategická bezpečnosť",

ktorú pridáme k nášmu "strategickému šetreniu".

Z výrobných stratégií to ale nie je všetko.

Potrebujeme zabezpečiť aj "strategickú efektivitu"

pre mechanizmus samotného procesu výroby.

Vieme, že existujú

tri špecifické pravidlá, ktorými by sme sa mali riadiť:

1. Každý tovar musí byť navrhnutý tak,

aby vydržal tak dlho, ako je to len možné.

Prirodzene, čím viac sa budú veci kaziť,

tým viac zdrojov budeme musieť vynaložiť,
aby sme ich nahradili,

v dôsledu čoho sa vytvorí viac odpadu.

2. Ak sa predmet nakoniec pokazí

alebo už nie je možné používať
ho z akéhokoľvek iného dôvodu,

je nevyhnutné, aby sme z neho využili
alebo recyklovali čo najviac materiálu.

Proces výroby musí brať

toto pravidlo do úvahy už na začiatku.

3. Rýchlo sa vyvíjajúce technológie, ako tie v elektronike,

ktoré podliehajú najrýchlejšiemu
technologickému zastarávaniu,

by museli byť navrhnuté tak,

aby ich bolo možné jednoducho aktualizovať.

Posledná vec, ktorú by sme chceli,
je vyhadzovať celý počítač

len kvôli tomu, že zastarala
alebo sa pokazila jedna súčiastka.

Preto by sme mali navrhovať súčiastky tak,
aby sa dali aktualizovať,

aby boli štandardizované a vzájomne zameniteľné,

a aby sa dokázali prispôsobovať
súčasným trendom vývoja techniky.

Keď si uvedomíme, že
mechanizmy "strategického šetrenia",

"strategickej bezpečnosti" a "strategickej efektivity"

sú čisto technické záležitosti,

a sú nezávislé od ľudských názorov alebo zaujatosti,

môžeme tieto stratégie naprogramovať do počítača,

ktorý následne dokáže
prepočítať všetky relevantné premenné,

a umožní nám vypracovať

najlepšiu možnú metodiku udržateľnej produkcie,

ktorá bude založená na súčasnej úrovni poznatkov.

A aj keď to znie komplikovane,

nie je to nič iné než vylepšená kalkulačka,

nehovoriac o tom, že podobné komplikované

monitorovacie a rozhodovacie systémy

sa už dnes používajú na rôzne účely.

Bola by to len otázka
rozšírenia a prepojenia týchto systémov.

Takže,

už máme nielen "systém spravovania zdrojov",

ale aj "systém riadenia výroby",

a oba sú ľahko automatizovateľné počítačmi

za účelom maximalizovať efektivitu, šetrenie a bezpečnosť.

V dnešnom informačnom veku nedokáže ani ľudská myseľ,

ani skupina ľudí monitorovať všetko, čo je potrebné.

Môžeme však na tento účel použiť počítače.

Týmto sa dostávame k ďalšiemu bodu: distribúcia.

Aké udržateľné stratégie by sme
mohli uplatniť v tejto oblasti?

Keďže vieme, že najkratšou vzdialenosťou

medzi dvoma bodmi je priamka,

a keďže na prepravu čohokoľvek potrebujeme energiu,

logicky nám vyplynie, že čím kratšia vzdialenosť,
tým efektívnejšia preprava.

Výroba tovaru na jednom kontinente a jeho preprava na iný

dáva zmysel len vtedy, ak nie je možné vyrobiť

daný tovar v danej oblasti.

V opačnom prípade je to nelogické a zbytočné.

Výrobné procesy musíme správne umiestniť,
aby bola distribúcia

jednoduchá, rýchla a vyžadovala čo najmenej energie.

Môžeme to nazvať "stratégia blízkosti",

čo znamená maximálne zmenšiť

precestovanú vzdialenosť tovarov,

či už ide o suroviny alebo o hotové výrobky.

Samozrejme, že je dôležité vedieť,

aké tovary prepravujeme a prečo ich prepravujeme.

Toto spadá do kategórie dopytu.

Dopyt je súhrn všetkého, čo ľudia potrebujú,

aby boli zdraví, a ich život bol kvalitný.

Spektrum ľudských materiálnych potrieb

siaha od životne dôležitých potrieb

ako jedlo, čistá voda a prístrešie,

až po spoločensky dôležité a rekreačné tovary,
ktoré sú určené na relaxáciu

a osobnú či spoločenskú zábavu,

pričom oba z nich sú potrebné pre
celkové osobné a spoločenské zdravie.

Veľmi jednoducho preto zorganizujeme ďalší prieskum.

Ľudia by popísali svoje potreby, čo by nám dalo

predstavu o dopyte, a výroba by
sa riadila na základe tohto dopytu.

Keďže škála dopytu pre jednotlivé tovary

bude prirodzene kolísať a meniť sa v jednotlivých regiónoch,

budeme potrebovať "systém
sledovania dopytu a distribúcie",

aby sme sa vyhli prílišnému nadbytku alebo nedostatku.

Samozrejme, že táto myšlienka nie je nová,

používa ju každá veľká sieť obchodných domov,

aby bolo zabezpečené dostatočné
množstvo tovaru všetkého druhu.

V našom prípade však sledujeme dopyt globálne.

Ale moment. Dopyt nemôžeme chápať dostatočne,

ak nevezmeme do úvahy mieru
využívania jednotlivých tovarov.

Je logické a udržateľné, aby každý
jeden človek mal každý druh predmetu,

ktorý sa vyrobí bez ohľadu na to, nakoľko by ho využíval?

Nie. To by bolo zbytočné a neefektívne.

Ak by človek potreboval nejaký tovar na určitý čas,

dajme tomu na 45 minút denne,

bolo by oveľa efektívnejšie,

ak by mali ten istý predmet k dispozícii

i ďalší ľudia.

Mnohí zabúdajú, že v skutočnosti nechcú tovar samotný,

ale chcú využiť len jeho účel.

Ak si uvedomíme, že tovar samotný je dobrý

len natoľko, ako je využívaný,

zistíme, že "externé obmedzovanie"

alebo to, čo dnes nazývame "vlastníctvo"

je z ekonomického hľadiska

zbytočné a environmentálne nelogické.

Potrebujeme preto vytvoriť
stratégiu nazvanú "strategický prístup".

To by bol základ nášho

systému sledovania dopytu a distribúcie,

ktorý by zabezpečil, že sa naplní

dopyt a potreby obyvateľstva tak,

aby všetci mali kedykoľvek prístup k tomu, čo potrebujú.

Čo sa týka získavania fyzických tovarov,

dávalo by zmysel založiť centralizované

a regionálne prístupové centrá, ktoré by

boli umiestnené tak, aby boli blízko obyvateľom

a človek by tam jednoducho prišiel, vzal si daný predmet,

použil ho, a po skončení by ho vrátil.

Fungovalo by to asi tak, ako dnes knižnica.

Tieto centrá by nemuseli existovať len v rámci komunít,

podobne ako fungujú dnešné lokálne obchody,

ale špecializované prístupové centrá by boli aj v oblastiach,

kde sa daný tovar využíva častejšie,

čím by sa ušetrila energia na jeho prepravu.

Akonáhle by bol systém sledovania dopytu funkčný,

bol by prepojený s výrobnými procesmi

a samozrejme aj so systémom spravovania zdrojov,

čím by sa vytvoril jednotný, dynamicky aktualizovaný

globálny ekonomický systém hospodárenia,

ktorý by zabezpečil, že naša civilizácia bude udržateľná,

počnúc tým, že budeme rozumne
hospodáriť s našimi obmedzenými zdrojmi,

končiac tým, že vyrobíme len tie najkvalitnejšie,

strategicky najdôležitejšie tovary, ako je možné,

a budeme ich distribuovať čo

najinteligentnejšie a najefektívnejšie.

Jedinečným výsledkom tohto
principiálne úsporného prístupu,

ktorý je v mnohom protikladný k súčasnému systému,

je od základu logický

empirický proces ochrany prírody a efektívnosti,

ktorý jediný dokáže definovať pravú
udržateľnosť civilizácie na planéte,

a ktorý pravdepodobne
umožní zmenu nevídaných rozmerov.

Umožní dostatočný prístup k potrebám,

a to nielen pre určitú časť obyvateľstva,

ale pre celú populáciu.

Tento ekonomický model, ako sme ho všeobecne popísali,

jeho systémový prístup k Zemi ako celku,

k hospodáreniu so zdrojmi

a procesy navrhnuté za účelom

postarať sa o ľudstvo ako celok

tým najefektívnejším a najudržateľnejším spôsobom,

by sme mohli nazvať

ZDROJOVÁ EKONOMIKA.

Túto myšlienku definoval v 70-tych rokoch

sociálny inžinier Jacque Fresco,

ktorý už vtedy chápal, že spoločnosť je na ceste ku kolízii

s prírodou a sama so sebou -
neudržateľná na všetkých úrovniach,

a že ak sa veci nezmenia,

zničíme sami seba, tak alebo onak.

Tie veci, ktoré spomínate, Jacque,

dajú sa zrealizovať s našimi súčasnými poznatkami?

Alebo iba tušíte, že je to možné na základe toho, čo vieme?

Nie, všetky tieto veci môžeme realizovať s tým,
čo máme k dispozícii už dnes.

Za 10 rokov by sme mohli úplne pretvoriť zemský povrch,

zmeniť ho na raj na Zemi.

Závisí to ale od každého z nás

Stupidita pretekov v jadrovom zbrojení,

vývoj nových zbraní,

snaha riešiť problémy politickou cestou

volením tejto politickej strany alebo tamtej.

Celá politika je skorumpovaná.

Poviem to znova:

Komunizmus, socializmus, fašizmus, demokrati,

liberáli... nám ide o spájanie ľudí.

Všetky organizácie, ktoré veria v
lepší život pre človeka by mali vedieť,

že neexistujú černošské problémy, ani poľské problémy,

ani židovské problémy, ani grécke problémy,

ani ženské problémy - existujú len ľudské problémy!

Ja sa nebojím nikoho. Pre nikoho nepracujem,

nikto ma nemôže prepustiť.

Nemám nadriadeného.

Bojím sa však žiť v spoločnosti, ktorú tu dnes máme.

Naša spoločnosť by nemala byť
udržiavaná takto nekompetentne.

Systém slobodného trhu bol možno niekedy

pred 35 rokmi užitočný. To však bolo aj naposledy.

Teraz môžeme buď zmeniť zmýšľanie alebo zahynúť.

Hororové filmy budúcnosti sa
budú natáčať o našej spoločnosti,

o tom, ako nefungovala,

a politika

bude súčasťou týchto hororov.

Mnoho ľudí dnes používa pojem "chladná veda",

pretože je vraj príliš analytická,

ale vôbec nevedia, čo slovo "analytický" vôbec znamená.

Veda znamená toto: priblíženie sa tomu,

akým spôsobom svet skutočne funguje.

Takže veda sa snaží zistiť pravdu, zistiť, ako to naozaj je.

Vedci sa nemusia svojimi objavmi páčiť verejnosti.

Vedci verejnosti oznámia, aké sú ich zistenia.

Musia všetko spochybňovať.

Ak vedec vykoná experiment, ktorý preukáže,

že určité materiály majú určité vlastnosti,

ďalší vedci by mali byť schopní zopakovať

experiment a získať rovnaké výsledky.

A ak má vedec pocit, že krídlo lietadla

dokáže podľa matematických výpočtov

udržať vo vzduchu určitú hmotnosť,

vedci to otestujú, pripevnia danú záťaž,

aby zistili, pri akej váhe sa krídlo zlomí a potom povedia,

či ich výpočty boli správne alebo nie.

Tento systém sa mi páči,
pretože nie je zaťažený zaujatosťou

a netvrdí, že matematika dokáže vyriešiť všetky problémy,

pretože aj výsledky matematiky treba overovať.

Myslím, že každý systém, ktorý je možné otestovať,

by sme skutočne otestovať mali.

Všetky rozhodnutia by mali byť založené na výskume.

Zdrojová ekonomika je jednoducho

vedecká metóda využitá na celospoločenské účely,

prístup, ktorý v dnešnej dobe úplne chýba.

Spoločnosť je tiež technický vynález

a najefektívnejšie metódy
optimalizovaného ľudského zdravia,

fyzickej výroby, distribúcie,
mestskej infraštruktúry a podobne

treba hľadať na poli vedy

a techniky - nie na poli politiky a monetárnej ekonomiky.

Funguje podobným systematickým
spôsobom ako napríklad lietadlo -

- na jeho zostrojenie neexistuje
žiadny pravicový ani ľavicový spôsob.

Rovnako nám aj samotná príroda

poskytuje spätnú väzbu na overenie vedeckých poznatkov.

Príroda je pevne stanovený systém,

ktorý sa nám odhaľuje pred očami tým viac,
čím lepšie mu rozumieme.

Prírodu vôbec nezaujíma

váš subjektívny názor alebo čomu veríte.

Namiesto toho nám dáva na výber:

môžeme sa naučiť zosúladiť sa

s prírodnými zákonmi a prispôsobiť sa im,

čím vznikne možnosť udržať si zdravie a prosperitu,

alebo ísť proti týmto zákonom a doplatiť na to.

Je úplne jedno, ako silno veríte tomu, že sa

vám podarí prejsť krížom cez stenu,

prírodné zákony vám to neumožnia.

Ak nebudeme jesť - zomrieme.

Ak sa novorodencov nikto nikdy nedotýka, zahynú.

Aj keď to znie tvrdo, príroda je svojím spôsobom diktatúra

a my sa s ňou buď zosúladíme,

alebo budeme čeliť nevyhnutným nepríjemným následkom.

Zdrojová ekonomika nie je nič iné

ako súbor dokázaných poznatkov, ktoré podporujú život,

pričom všetky jej rozhodnutia sú založené na

optimalizovanej udržateľnosti
ľudstva a životného prostredia.

Berie tiež do úvahy empirický súbor základných potrieb,

ktorý zdieľajú všetci ľudia na Zemi,

bez ohľadu na politické alebo náboženské predsvedčenie.

V tomto smere neexistuje kultúrny relativizmus.

Nie je to otázka názoru.

Ľudské potreby sú ľudské potreby

a prístup k nim, teda k čistému vzduchu,

k výživnému jedlu a k čistej vode

spolu s pozitívnym, stabilným,

nenásilným životným prostredím je nevyhnutný

pre naše fyzické a psychické zdravie,

pre náš evolučný rozvoj,

a tým aj pre naše prežitie ako druhu.

Zdrojová ekonomika

je založená na dostupných prírodných zdrojoch.

Nie je možné priviesť príliš veľa ľudí na ostrov

alebo vybudovať mesto s 50 000 obyvateľmi bez toho,

aby tam boli zabezpečené životné potreby.

Ak teda hovorím o rozumnom systémovom prístupe,

myslím tým, že najprv treba danú oblasť preskúmať

a určiť, aké zdroje dokáže poskytnúť.

Neuvažovať len nad architektúrou,

len nad dizajnom,

naopak, dizajn musí byť
prispôsobený všetkým požiadavkám,

ktoré zlepšujú život.

Toto si predstavujem pod
pojmom integrovaný spôsob myslenia.

Jedlo, oblečenie, domov, teplo, láska -

všetky tieto veci sú potrebné

a ak niektoré z nich ľuďom odopriete,

budú trpieť ich nedostatkom a
budú menej schopní fungovať normálne.

Ako sme už povedali, zdrojová ekonomika

využíva globálny systémový prístup k ťažbe,
výrobe a distribúcii

a je založená na súbore
ekonomických mechanizmov resp. stratégií,

ktoré garantujú efektívnosť

a udržateľnosť v každej oblasti ekonomiky.

Ak teda rozmýšľame touto cestou logického dizajnu,

aký je náš ďalší krok?

Akú podobu to všetko bude mať?

Mestá.

Vynález mesta bol rozhodujúcou
črtou vzniku modernej civilizácie.

Jeho úlohou je umožniť
efektívny prístup k životným potrebám

a tiež zvýšená spoločenská podpora v rámci komunity.

Ako by sme navrhli optimálne mesto?

Aký tvar by malo mať?

Štvorec? Lichobežník?

Keďže sa budeme v meste veľa pohybovať,

mali by sme čo najviac skrátiť
vzdialenosť medzi jeho stredom a okrajmi.

Teda kruh.

A čo by v tom meste malo byť?

Potrebujeme samozrejme obytnú zónu, výrobnú zónu,

zónu na výrobu elektriny a na pestovanie plodín.

Sme však tiež kultúrne bytosti,
preto treba zabezpečiť kultúru,

prírodu, rekreáciu a vzdelávanie.

Pridajme teda aj pekný otvorený park,

miesto na konanie rôznych
kultúrnych a spoločenských podujatí,

vzdelávacie a výskumné zariadenia.

Keďže sme si vybrali tvar kruhu,

zdá sa byť logické, aby mali tieto zóny tvar pásov,

ktorých šírka sa odvíja od toho,
nakoľko je to pre daný účel potrebné,

a všetky budú ľahko dostupné.

Výborne.

Prejdime teraz k detailom:

Najprv musíme zvážiť základnú infraštruktúru,

teda vnútornú organizáciu mesta.

To zahŕňa vodu, tovary,

odpad a rozvod energie.

Dnešný koncept vodných a odpadových systémov

vedených pod povrchom mesta by sme rozšírili aj na

recykláciu odpadu a prepravu tovarov.

Už žiadni smetiari ani poštári.

Všetko by bolo od začiatku zabudované.
Mohli by sme dokonca

používať automatizované
vzduchové potrubia a podobné technológie.

To isté platí pre dopravu.

Musí byť integrovaná a
navrhnutá strategicky, aby zredukovala

či dokonca odstránila potrebu znečisťujúcich automobilov.

Využívali by sme električky, dopravníky, transportéry

a vlaky MagLev, ktoré by nás prepravili

kamkoľvek v meste, dokonca aj nahor alebo nadol,

a zabezpečovali by tiež prepravu medzi mestami.

A samozrejme, ak by ste predsa len potrebovali automobil,

bolo by tu automatizované auto
bezpečne a efektívne navádzané satelitom.

Táto technológia existuje na svete už dnes.

Pri nehodách na cestách zahynie ročne 1,2 milióna ľudí

a 50 miliónov sa zraní.

To je absurdné a vôbec by sa to nemuselo diať.

Ak by sme inteligentne navrhli dopravu a
používali automatizované autá bez šoféra,

dopravné nehody by sme úplne eliminovali.

Poľnohospodárstvo.

Uplatnením nepremyslených,
lacných poľnohospodárskych metód

využívajúcich pesticídy,
nadmerné hnojenie a ďalšie spôsoby

sa nám podarilo zničiť množstvo

ornej pôdy na tejto planéte,

nehovoriac o tom, že svoje
organizmy kontaminujeme jedmi.

Priemyselné a poľnohospodárske chemikálie

sa dnes vyskytujú prakticky v každom človeku,
vrátane novorodencov.

Našťastie, existuje aj alternatíva -

pestovanie plodín bez použitia
pôdy pomocou hydropónie a aeropónie,

ktoré znižujú potrebu hnojiva a vody

až o 75% oproti našim súčasným metódam.

Organické potraviny môžeme masovo vyrábať

v uzavretých vertikálnych farmách,

napríklad v 50-poschodových budovách s rozlohou asi 4000 m².

V podstate by sme tým odstránili potrebu používania

pesticídov a uhľovodíkov v poľnohospodárstve.

Toto je budúcnosť priemyselnej výroby potravín.

Efektívne, čisto a v dostatočnom množstve.

Tieto pokročilé systémy budú súčasťou

poľnohospodárskej zóny,

kde sa bude vyrábať všetko jedlo pre obyvateľov mesta.

Nebudeme teda musieť nič dovážať zvonku,

čím sa ušetrí čas, odpad a energia.

A keď už sme pri energii -

energetický pás bude využívať systémový prístup

na získavanie elektriny z obnoviteľných zdrojov,

hlavne veternej, slnečnej, geotermálnej a tepelnej energie,

a v blízkosti oceánov aj z prílivovej a vlnovej.

Aby sa predišlo problémom a zabezpečila sa

pravidelná dodávka energie,

tieto generátory by fungovali v integrovanom systéme,

v prípade potreby by sa poháňali navzájom,

a ukladali by množstvá energie do obrovských

batérií v podzemí,

aby nič nevyšlo navnivoč.

A nielen že je energeticky sebestačné každé mesto,

ešte aj jednotlivé budovy v
ňom si budú samé vyrábať energiu

prostredníctvom fotovoltaických farieb,

tlakových generátorov, bimetalických termoefektov

a ďalších známych, ale zatiaľ nevyužívaných technológií.

Samozrejme, vynára sa ďalšia otázka:

ako sa vôbec vytvorí

táto technológia a všetky produkty?

Dostávame sa teda k výrobe.

Priemyselný pás bude okrem
nemocníc a podobných zariadení

aj centrom továrenskej výroby.

Jednotlivé súčasti tohto pásu

budú získavať suroviny používaním

spomínaného globálneho systému spravovania zdrojov,

pričom dopyt po tovare by
pochádzal priamo od obyvateľov mesta.

Čo sa týka mechanizmov výroby,

musíme vziať do úvahy nový, veľký fenomén,

ktorý vznikol pomerne nedávno

a má potenciál priniesť obrovskú zmenu.

Nazýva sa to mechanizácia

alebo automatizácia práce.

Ak sa rozhliadnete okolo seba, zistíte,

že takmer všetko, čo dnes používame,

sa vyrába automatizovaným spôsobom.

Vaše topánky, oblečenie, domáce spotrebiče, autá...

Všetko to produkujú stroje automatizovaným spôsobom.

Môže niekto tvrdiť, že spoločnosť sa týmto

významným technologickým pokrokom vôbec nezmenila?

Jasné, že nie.

Tieto pokroky doslova diktujú nové podmienky,

nové potreby a mnohé iné veci sú vďaka ním zastarané.

Náš rozvoj napreduje veľkou rýchlosťou

a využívanie techniky sa zvyšuje exponenciálnym radom.

Automatizácia bude teda definitívne pokračovať,

prirodzený vývoj techniky jednoducho nemožno zastaviť.

Automatizácia práce prostredníctvom
technológií bola odjakživa

základom veľkých spoločenských zmien.

Od agrárnej revolúcie a vynálezu pluhu

cez priemyselnú revolúciu a zavedenie strojov

až po informačný vek, v ktorom dnes žijeme

vďaka vynájdeniu pokročilej elektroniky a počítačov.

A čo sa týka dnešných vyspelých metód výroby,

mechanizácia sa vyvíja už sama.

Ustupuje sa od tradičnej metódy

skladania komponentov do jedného celku.

Do popredia sa dostáva metóda

vytvorenia celého produktu v jedinom procese.

Ako väčšinu vedcov, aj mňa fascinuje biológia,

pretože je v nej plno príkladov pozoruhodného inžinierstva.

Biológia je veda skúmajúca veci, ktoré kopírujú sami seba.

To je najlepšia definícia života, akú máme.

A ako inžiniera ma vždy zaujímala myšlienka strojov,

ktoré by dokázali kopírovať samé seba.

Rep-Rap je trojrozmerná tlačiareň.

Je to tlačiareň, ktorú zapojíte do svojho počítača

a namiesto 2-rozmerných schém vytlačených na papieri

vám vytlačí fyzický, 3-rozmerný objekt.

Nie je to žiadna prevratná novinka.

3-D tlačiarne sú tu už okolo 30 rokov.

Na systéme Rep-Rap je skvelé to,
že dokáže vyrobiť väčšinu svojich častí.

Ak máte jeden takýto stroj,

môžete pomocou neho pre kamaráta vyrobiť ďalší.

Tiež si môžete týmto spôsobom
vyrobiť kopec užitočných vecí.

Počnúc jednoduchými potrebami pre domácnosť,

až po vytlačenie celého automobilu jedným ťahom.

Pokročilé 3D tlačenie majú dnes potenciál

pretransformovať v podstate každú oblasť produkcie.

Vrátane stavby domov.

Obrysová výroba

je výrobná technológia -

tzv. 3D tlač, ktorá z počítačového modelu

priamo vytvára trojrozmerné objekty .

Využitím tejto technológie bude možné

vyrobiť dom s plochou asi 180 metrov štvorcových

iba pomocou jedného stroja, a to za jeden deň.

Dôvod, prečo sa ľudia o
automatizovanú výrobu zaujímajú, je ten,

že táto technológia prináša množstvo výhod.

Napríklad - stavebná činnosť je veľmi pracná záležitosť.

Aj keď dáva určitej časti spoločnosti prácu,

prináša tiež veľa problémov a komplikácií.

Stavebné práce sú najnebezpečnejším zamestnaním vôbec.

Sú nebezpečnejšie ako baníctvo alebo poľnohospodárstvo.

Vzniká pri nich najväčší počet smrteľných úrazov.

Ďalším problémom je odpad.

Stavba priemerného domu v USA
vyprodukuje 3 až 7 ton odpadu.

Nejde teda o zanedbateľný problém,
keď vezmeme do úvahy, že

okolo 40% všetkých materiálov na svete

sa používa práve pri stavebnej činnosti.

Je to obrovské mrhanie energie a zdrojmi,

nehovoriac o veľkom poškodzovaní životného prostredia.

Stavanie domov pomocou kladív, klincov a dreva

je pri dnešnom stave technológií skutočne absurdné.

Nové spôsoby výroby postupne
nahradia ľudskú pracovnú silu,

čo sa týka stavieb a výroby v USA.

Nedávno publikoval ekonóm David
Autor z univerzity MIT štúdiu,

ktorá tvrdí, že naša stredná trieda je prekonaná

a nahradzuje ju automatizácia.

Dôvod je jednoduchý: mechanizácia je produktívnejšia,

efektívnejšia a dlhodobo lepšie fungujúca ako ľudská práca.

A týka sa to v podstate každého sektora v dnešnej ekonomike.

Stroje nepotrebujú dovolenku,
prestávky, poistenie, dôchodky

a môžu pracovať 24 hodín denne - každý deň.

Výstupný potenciál a presnosť sú bezkonkurenčné

v porovnaní s ľudskou prácou.

Zrátané a podčiarknuté:
monotónna ľudská práca je v dnešnom svete

zastaraná a nepraktická

a miera nezamestnanosti, ktorú vidíme okolo seba

je v zásade výsledkom vývoja

efektivity v oblasti techniky.

Trhoví ekonómovia celé roky ignorovali rastúci trend,

ktorý by sme mohli nazvať "technologická nezamestnanosť".

Vždy sa totiž našli nové odvetvia, ktoré

prijímali nezamestnaných z ostatných odvetví.

Dnes je však jediným takým sektorom sektor služieb,

ktorý v súčasnosti zamestnáva viac ako 80% Američanov.

Väčšina vyspelých krajín má tento pomer veľmi podobný.

A ani toto odvetvie sa nemôže ubrániť

postupnému zavádzaniu automatizácie -

automatizovaných reštaurácií či
dokonca aj automatizovaných obchodov.

Ekonómovia konečne uznávajú to,

čo popierali počas mnohých rokov:

Nielen že technologická nezamestnanosť prehlbuje súčasnú

krízu na pracovnom trhu, ktoru vidíme po celom svete

v dôsledku globálneho hospodárskeho útlmu,

ale čím viac sa prehlbuje recesia,

tým rýchlejšie sa mechanizuje priemysel.

Paradox, ktorý si neuvedomujeme,

je v tom, že čím rýchlejšie sa mechanizuje výroba,
aby sa ušetrili peniaze,

tým viac ľudí musia prepustiť -

o to viac sa zmenšuje kúpna sila verejnosti.

To znamená, že zatiaľ čo spoločnosť

môže produkovať všetko lacnejšie,

stále menej a menej ľudí bude
mať peniaze na nákup tovarov,

bez ohľadu na to, aké lacné budú.

Pointa je v tom, že hra s názvom "práca za príjem,"

sa pomaly chýli ku koncu.

Ak sa na chvíľku zamyslíte

nad tým, aké zamestnania dnes existujú,

a ktoré z nich by dokázala nahradiť automatizácia,

zistíte, že 75% celosvetovej pracovnej sily by mohla

nahradiť mechanizácia prakticky okamžite.

A to je dôvod, prečo v zdrojovej ekonomike

neexistuje žiadny monetárno-trhový systém.

Rovnako ako žiadne peniaze,

pretože ich nepotrebujeme.

Zdrojová ekonomika

vychádza z efektívnosti mechanizácie

a prijíma ju kvôli tomu, čo ponúka.

Nebojuje proti nej ako mnohí z nás v dnešnej dobe.

Prečo? Pretože je to nezodpovedné

vzhľadom k záujmu o efektivitu a udržateľnosť.

A to nás privádza naspäť k nášmu mestského systému.

V strede mesta je centrálna budova,

v ktorej sa nachádzajú

vzdelávacie zariadenia a dopravný uzol,

a tiež centrála, ktorá

prevádzkuje všetky automatické činnosti v meste.

Mesto je v skutočnosti jeden veľký automatizovaný systém.

Vo všetkých technických pásoch má senzory

na monitorovanie funkčnosti procesov -

zhromažďovanie energie, produkcia, distribúcia a podobne.

Budú potrební aj ľudia, ktorí budú dohliadať

na procesy v prípade poruchy a podobne?

S najväčšou pravdepodobnosťou áno.

Ale počet dohliadajúcich sa bude

časom s pribúdajúcimi vylepšeniami stále zmenšovať.

Podľa odhadov budú na vykonávanie

tejto práce potrebné

len asi 3% obyvateľstva.

Celý čas sa bavíme o

ekonomickom systéme, ktorý je

od základov navrhnutý tak, aby sa o nás staral

a zabezpečoval našu prosperitu

bez toho, aby sme museli znášať

dennodennú súkromnú diktatúru,

najčastejšie v zamestnaní, ktoré je

buď technicky nepotrebné alebo spoločensky zbytočné,

zápasiť s dlhmi, ktoré v podstate neexistujú,

len aby sme nejako prežili.

Môžem vás uistiť, že ľudia sa budú ochotne podieľať

na udržiavaní a vylepšovaní takej spoločnosti,

ktorá im zabezpečuje prosperitu a blaho.

Vždy keď je reč o "motivácii",

prichádza bežný predsudok,

že ak neexistuje nejaký vonkajší nátlak,

aby človek pracoval kvôli prežitiu,

ľudia budú len posedávať, nič nerobiť

a zmenia sa na tučných lenivcov.

To je nezmysel.

Systém práce, ktorý máme dnes,

je vlastne generátorom lenivosti -

nie jej potláčateľom.

Spomeňte si na obdobie, keď ste boli ešte dieťaťom -

plní života, zaujatí novými vecami, ktoré ste chceli pochopiť,

so záujmom tvoriť a objavovať.

Ale ako čas plynul, systém vás tlačil,

aby ste si našli spôsob zarábania peňazí.

A od škôlky až po

štúdium na univerzite z vás robia

osobu, ktorá ako škrečok

v obežnom kolese slúži systému,

v ktorom všetok med zlíže najbohatšie 1% obyvateľstva.

Vedecké štúdie ukázali, že keď ide o

jedinečnosť a kreativitu, ľudí v skutočnosti

nemotivuje finančná odmena.

Ich odmenou je samotné tvorenie.

Peniaze podľa všetkého slúžia ako motivácia

len pri opakujúcich sa, monotónných činnostiach -

rola, ktorú ako sme ukázali, môžu často vykonávať stroje.

Keď ale ide o inováciu

a skutočné využitie ľudskej mysle,

finančná motivácia sa ukazuje byť prekážkou,

lebo blokuje a obmedzuje kreatívne myslenie.

Toto vysvetľuje, prečo Nikola Tesla, bratia Wrightovci

a iní vynálezcovia, ktorí výrazne prispeli

do nášho terajšieho sveta,

nepotrebovali na tvorenie žiadnu finančnú motiváciu.

Peniaze sú vlastne falošná motivácia

a spôsobujú stokrát viac škody

ako úžitku.

Dobré ráno, žiaci. Utíšte sa.

Teraz sa poprechádzam po triede a

a každého sa spýtam, čím by chcel byť, keď vyrastie.

Kto chce byť prvý?

Čo tak ty, Sára?

Keď vyrastiem, chcem
pracovať v McDonalde ako moja mama!

Aha, rodinná tradícia, že?

A čo ty, Linda?

Keď vyrastiem, budem

prostitútkou v uliciach New Yorku!

Fíha, krásavica, čo?

Veľmi ambiciózne.

A čo ty, Tommy?

Keď ja vyrastiem, budem

bohatý, elitársky podnikateľ, ktorý pracuje

na Wall Street a zarába na

kolapse zahraničných ekonomík.

Podnikavé...

A je úžasné vidieť, že máš záujem o rôzne kultúry!

[Obete kultúry]

Ako už bolo povedané, zdrojová ekonomika

používa vedeckú metódu v záujme spoločnosti,

a toto nie je obmedzené len na technickú výkonnosť.

Berie tiež do úvahy

celkové ľudské a spoločenské blaho.

Na čo nám je spoločenský systém,

keď nepodnecuje šťastie a mierumilovné spolunažívanie?

Je dôležité uvedomiť si,

že odstránenie monetárneho systému

a naplnenie základných životných potrieb

by okamžite spôsobilo zníženie celosvetového

počtu zločinov približne o 95%,

pretože by nebolo čo kradnúť,
spreneverovať, podvádzať a podobne.

95% všetkých dnešných väzňov

je vo väzení za zločiny spojené s peniazmi a drogami,

pričom užívanie drog je choroba - nie zločin.

A čo s tými zvyšnými 5% väzňov,

tými skutočne násilnými?

Tými, ktorí sa mnohým zdajú byť násilní,

lebo sami chcú byť násilní.

Sú to naozaj "zlí" ľudia?

Ja si myslím, že je zbytočné

vynášať morálne súdy

o násilných činoch iných ľudí,

pretože nám to ani trochu

nepomôže pochopiť príčiny

ani to nezamedzí ďalším prípadom takého správania.

Ľudia sa ma občas pýtajú,
či verím v "odpustenie" zločincom.

Ja na to odpovedám:

"Nie, neverím v odpustenie

rovnako ako neverím v zatratenie".

Až vtedy, keď sa naša spoločnosť

bude vedieť na násilie pozerať

ako na zdravotný problém, ako na otázku prevencie,

a nie ako na morálne "zlo",

až keď zmeníme svoje

vlastné postoje, úsudky a hodnoty,

až potom sa nám podarí znížiť mieru násilia

namiesto toho, aby sme ju zvyšovali,

ako to robíme teraz.

Čím viac spravodlivosti hľadáme, tým viac trpíme,

lebo žiadna spravodlivosť neexistuje.

Existuje len to, čo je. To je všetko.

Inými slovami, ak človek
vyrastá v podmienkach, ktoré z neho

urobia rasistického fanatika - ak
ho k tomu vedie jeho prostredie,

prečo za to viníme toho človeka?

Je obeťou svojej subkultúry.

Títo ľudia preto potrebujú pomoc.

Potrebujeme predovšetkým zmeniť prostredie,

ktoré produkuje deviantné správanie.

To je skutočný problém.

A väznice ho nevyriešia.

Preto sú koncepty ako sudcovia, právnici,

alebo "sloboda voľby" nebezpečné.

Podsúvajú nám totiž mylnú predstavu,

že ten a ten človek je "zlý",
alebo že ten človek je "sériový vrah".

Sériovým vrahom sa stane človek podobne,

ako sa vojaci stávajú sériovými vrahmi so samopalom.

Stanú sa z nich stroje na zabíjanie, ale nikto

sa na nich nedíva ako na zabijakov a nájomných vrahov,

lebo to je "prirodzené".

A tak viníme jednotlivcov.

Vravíme: "Tento chlapík bol nacista - mučil židov".

Nie, on bol vycvičený k tomu, aby mučil Židov.

Často počúvame, že ľudia

robia svoje vlastné rozhodnutia, a že

sú pri rozhodovaní slobodní. Sloboda v rozhodovaní

však znamená, že nie sme ničím ovplyvnení,

a toto ja nedokážem pochopiť.

Všetky rozhodnutia, ktoré robíme, predsa ovplyvňuje

kultúra, v ktorej žijeme, naši rodičia

a hodnoty, ktoré uznávame.

Keďže sme ovplyvňovaní,
nedokážeme robiť "slobodné" rozhodnutia.

'Ktorá krajina je najlepšia na svete? - správna odpoveď znie:

"Nebol som vo všetkých krajinách sveta a neviem

o iných kultúrach dosť na to,
aby som mohol túto otázku zodpovedať."

Nepoznám nikoho, kto by mi dal takúto odpoveď.

Namiesto toho hovoria: "Staré dobré USA!

Najlepšia krajina na svete!"

A nikto to neskúma: Bol si v Indií? - Nie.

Bol si v Anglicku? - Nie.

Bol si vo Francúzsku? - Nie.

Ako si potom dospel k tomuto záveru?

Nevedia, čo na to povedať, tak sa na vás začnú hnevať.

Povedia: 'Do frasa! Kto si myslíš, že si,

aby si mi hovoril, čo si mám myslieť?!'

Nesmieme však zabudnúť, že máme do činenia s ľuďmi,

ktorí nie sú zodpovední za svoje odpovede;

sú obeťami kultúry, a to znamená,

že boli ovplyvnení svojou kultúrou.

IV. časť: Prebudenie

Keď sa bavíme o zdrojovej ekonomike,

často sa stretávame s kritikou...

Ehmm!

Ehm! Hej!

Počkať, počkať...!

Viem, o čo tu ide. Toto je marxizmus, chlapče.

Stalin zabil pre takéto myšlienky 800 miliárd ľudí ...

Môj otec zomrel v Gulagu!

Komunista! Fašista!

Nepáči sa ti Amerika, tak odtiaľto odíď!

V poriadku, všetci sa prosím upokojte...

Smrť svetovláde!

A ako iracionalita publika dosahovala maximum,

prednášajúci, celý zmätený a zaskočený,

dostal smrteľný infarkt.

A takto skončil film zdanlivo komunistickej propagandy.

[Chyba systému]

[Prebieha záloha - Systém obnovený]

Rozprával som sa o tomto s ľudmi

z rôznych mimovládok,

organizácií ako je Rímsky klub a podobne.

Prvé, čo povedia: "Marxista!"

Čože? Marxista? A to máte odkiaľ?

Majú túto jednu mantru, ktorej sa držia,

je to ich svätý grál,

a môžu ho použiť na všetko.

Ľudia sa ma pýtajú, či som socialista,
komunista alebo kapitalista.

Ja hovorím, že ani jedno. Prečo si

myslíte, že toto sú jediné možnosti?

Všetky tieto politické konštrukty

vytvorili autori, ktorí predpokladali,

že žijeme na planéte s neobmedzeným množstvom zdrojov.

Žiaden z týchto konceptov neuvažuje ani len

okrajovo o tom, že môže byť niečoho nedostatok.

Som presvedčený, že komunizmus,
socializmus, slobodný trh a fašizmus

sú súčasťou vývoja spoločnosti.

Nemôžeme spraviť obrovský krok

z jednej kultúry do druhej -

existujú isté medzisystémy.

Pred každým novým zriadením si uvedomujeme

svoje základné potreby, a to je jednoducho

súhrn všetkých podmienok,

ktoré potrebujeme, aby sme prežili,

teda vzduch, ktorý dýchame,

vodu, ktorú pijeme, bezpečie, ktoré máme,

vzdelanie, ku ktorému máme prístup.

Je to všetko to, čo zdieľame a používame,

a bez čoho sa život v žiadnej kultúre nezaobíde.

Musíme sa preto zamerať na základné životné potreby,

a tie nie sú určené žiadnym "-izmom".

Určuje ich "analýza životných hodnôt".

[Za hranicou únosnosti]

Je historicky dokázané,

že dominantná intelektuálna kultúra

akejkoľvek spoločnosti odráža záujmy

dominantnej skupiny danej spoločnosti.

V otrokárskej spoločnosti

budú myšlienky o ľuďoch a ľudských právach

odrážať potreby majiteľov otrokov.

V spoločnosti, ktorá je založená

na tom, že určitá skupina profituje

zo života a práce miliónov iných ľudí,

bude dominantná intelektuálna kultúra odzrkadľovať

potreby tejto vládnucej skupiny.

Takže ak sa na to pozrieme z nadhľadom,

uvidíme, že myšlienky rozšírené v psychológii,

sociológii, histórii,

politickej ekonómii a politickej vede

vo svojom jadre odrážajú záujmy elity.

A akademici, ktorí na to upozorňujú,

sú spravidla odsunutí na vedľajšiu koľaj

a sú označení nálepkou "radikálni".

Dominantné hodnoty v akejkoľvek kultúre

zvyčajne podporujú a zachovávajú to,

čo sa v danej kultúre odmeňuje.

A v spoločnosti, kde sa úspech a spoločenský status

posudzuje podľa množstva majetku

a nie podľa prínosu do spoločnosti,

je ľahké pochopiť, prečo je náš
dnešný svet v takom stave, v akom je.

Máme do činenia s poruchou rebríčka hodnôt,

náš systém je kompletne zbavený ľudskosti.

Priorita osobného a spoločenského zdravia

sa stala druhoradou. Prevládli škodlivé

tendencie a honba za umelým
bohatstvom a nekonečným rastom.

A podobne ako vírus, táto choroba

preniká do všetkých aspektov vlády,

médií, zábavy, a dokonca aj do akademického sveta.

Tento systém má navyše v sebe zabudované

mechanizmy na svoju ochranu

pred čímkoľvek, čo by ho mohlo napadnúť.

Privŕženci monetárno-trhového náboženstva,

títo samozvaní strážcovia súčasného stavu vecí

sa neustále vyhýbajú akejkoľvek myšlienke,

ktorá by mohla narušiť ich vieru.

Najbežnejšou formou tejto viery
sú duality typu "buď - alebo".

Ak nie ste pravičiar, musíte byť ľavičiar.

Ak nie ste kresťan, ste asi satanista.

Ak si myslíte, že spoločnosť
by mohla fungovať oveľa lepšie,

trebárs tým spôsobom,

že by sa postarala o každého,

tak potom ste utopista.

A najzákernejšie "buď - alebo" znie:

Ak nie ste za systém slobodného trhu,

tak ste proti samotnej slobode!

Ja verím v slobodu!

Vždy, keď počujeme slovo "sloboda",

alebo "zásah štátu do ekonomiky",

nech to zaznie kdekoľvek, v preklade to znamená:

obmedzovanie veľkých finančníkov

v nadobúdaní maximálnych ziskov.

Je to vždy o tomto.

Vravia: "Potrebujeme viac produktov pre ľudí."

"Toto je sloboda od tyranie", a podobne.

Vždy, keď to počujete, môžete si preložiť, o čo vlastne ide,

a myslím, že tento preklad bude sedieť v každom jednom

prípade, keď tieto frázy zaznejú.

Toto môžeme v určitom zmysle nazvať syntax -

vládnúca syntax poznatkov a hodnôt.

Ľudia si to ani neuvedomia,

Takže môžu povedať: "Ale ja som to takto vôbec nemyslel!"

No faktom je, že to tak mysleli.

Podobne, ako keď pri rozprávaní používate gramatiku.

Sú to pravidlá, ktoré dodržiavate bez toho,

aby ste si uvedomovali, aké vlastne sú.

To, čo tu dnes máme, by sa dalo
nazvať "syntaxou prevládajúcich hodnôt".

Vždy, keď začujete slová ako:

zásah štátu, nedostatok slobody, sloboda,

pokrok alebo rozvoj,

môžete ich dekódovať a prísť na to,
o čo im vlastne ide.

Keď sa niekde objaví slovo sloboda,

býva často v jednej vete spolu

so slovom demokracia.

Je neuveriteľné, koľko ľudí dnes stále verí,

že majú významný

vplyv na to, čo robí ich vláda.

Zabúdajú však na samotný charakter systému,

že všetko v ňom je na predaj.

Jediný hlas, ktorý sa počíta, je hlas peňazí.

A je úplne jedno,

ako silno kričia aktivisti o etike a zodpovednosti.

V trhovom hospodárstve je na predaj každý politik,

každý zákon, a teda aj každá vláda.

Vidíme, ako sa bankám poskytne 20 biliónov dolárov,

čo sa začalo v roku 2007,

pričom za takú sumu by sa dala

prebudovať globálna energetická infraštruktúra

na plne obnoviteľné zdroje.

Namiesto toho však peniaze poputovali inštitúciám,

ktoré nerobia vôbec nič, čo by pomáhalo spoločnosti -

- inštitúciam, ktoré by sme mohli

zrušiť hneď zajtra a nič by sa nestalo.

A napriek tomu stále pretrváva slepá viera,

že politika a politici sú tu pre verejné dobro.

Politika je biznis,

taký istý ako každý iný v trhovom hospodárstve.

Politici sa predovšetkým starajú o svoje vlastné záujmy.

Úprimne povedané, neverím v politické zmeny.

Myslím si, že systém si robí,
čo chce, raz expanzia, raz kontrakcia...

Jednotlivým zmenám sa ľahko prispôsobí.

Myslím si, že hnutie za občianske práva zorganizovali

tí, ktorí túto krajinu vlastnia.

Myslím, že títo ľudia veľmi dobre vedia, čo je v ich záujme.

Vedia, že určitá miera slobody sa zdá byť dobrou vecou -

ilúzia slobody... Dajme ľuďom raz za rok hlasovať,

nech majú dojem, že majú na výber.

Bezvýznamná voľba - poslúchame
ako otroci, a ešte sa chválime:

"Bol som voliť!" Verejné diskusie
sú však v tejto krajine obmedzené

ešte predtým, ako sa vôbec začne debatovať.

A všetci ostatní sú ignorovaní a označení

buď za komunistov, alebo za nelojálnych,

proste čudáci, to je ten správny výraz.

A dnes sa tomu hovorí konšpirácia. Dobre to vymysleli.

Niečo, čo sa nesmie ani len spomenúť:

že vplyvní ľudia by sa mohli dať dokopy a mať nejaký plán?

Ale kdeže! Ty si konšpiračný teoretik!

Zo všetkých týchto obranných
mechanizmov súčasného systému

sa dva opakujú znovu a znovu.

Prvým je presvedčenie, že za materiálny rozvoj,

ktorý vidíme na našej planéte, vďačíme tomuto systému.

Nevďačíme.

Existuju dve kľúčové príčiny,

ktoré vytvorili a zvyšovali tzv. bohatstvo

a populačný rast, ktorý dnes vidíme.

Po prvé: exponenciálne zlepšenie výrobných technológií -

teda vedecká vynaliezavosť.

Po druhé: objav bohatého zdroja uhľovodíkovej energie,

ktorá je momentálne základom
pre celý socioekonomický systém.

Systém slobodného trhu, kapitalistický, monetárny

systém trhu, akokoľvek ho nazveme - pravdou je,

že sa akurát tak zviezol na vlne týchto výdobytkov,

dodal chybný motivačný systém a chaotickú, nespravodlivú

metódu zúžitkovania a rozdelenia
produktov týchto dvoch výdobytkov.

Druhou obrannou metódou sú útočné sociálne predsudky,

ktoré sú výsledkom dlhých rokov propagandy.

Tá sa pozerá na akýkoľvek iný spoločenský systém

ako na cestu k tzv. tyranii,

spomína rôzne mená ako Stalin, Mao či Hitler,

a vymenúva, koľko ľudských obetí mali na svedomí.

Nuž, nech boli títo muži akokoľvek despotickí,

nech mali akékoľvek predstavy o spoločnosti,

keď si vezmeme, koľko ľudí zomiera,

pri systematických, dennodenných

masových vraždách,

nič v histórii sa ani zďaleka
nedá porovnať s tým, čo tu máme dnes.

Hladomory, prinajmenšom tie v minulom storočí,

neboli spôsobené nedostatkom potravy.

Mala ich na svedomí všeobecná chudoba.

Ekonomické zdroje boli rozdeľované tak nerovnomerne,

že chudobní ľudia skrátka nemali peniaze,

aby si kúpili jedlo, ktoré by im ale bolo

dostupné, ak by si ho mohli dovoliť zaplatiť.

To je príklad tzv. štrukturálneho násilia.

Iný príklad: v Afrike a v iných oblastiach,

ja sa budem ale sústrediť na Afriku,

zomierajú desiatky miliónov ľudí na AIDS.

A prečo vlastne zomierajú?

Nie preto, že nevieme, ako AIDS liečiť.

Milióny ľudí s AIDS si v bohatých krajinách

žijú pozoruhodne dobre, pretože

majú lieky, ktoré túto chorobu liečia.

Afričania, ktorí zomierajú na AIDS,

nezomierajú kvôli vírusu HIV.

Zomierajú preto, lebo nemajú peniaze,

za ktoré by si kúpili lieky.

Gándhí si to uvedomoval. Raz povedal:

"Najsmrteľnejšou formou násilia je chudoba."

A to je úplná pravda.

Chudoba zabíja ďaleko viac ľudí,
ako všetky vojny v dejinách,

viac ako všetky vraždy v dejinách,

viac ako všetky samovraždy v dejinách,

Nielen že štrukturálne násilie zabíja viac ľudí

ako všetko násilné správanie dokopy,

štrukturálne násilie je tiež

hlavnou príčinou násilného správania.

[Za ropným zlomom]

Ropa je základom

ľudskej civilizácie na celom svete.

V každej kalórii, ktorú v našom
industrializovanom svete skonzumujeme,

je 10 kalórií uhľovodíkovej energie (ropa a zemný plyn).

Priemyselné hnojivá sú vyrobené zo zemného plynu.

Pesticídy z ropy.

Ropou poháňané stroje sadia, orú, zavlažujú, žnú,

dopravujú a balia. Jedlo sa balí do plastov,

všetky plasty sú z ropy.

V každej pneumatike je minimálne 26 litrov ropy.

Ropa je všadeprítomná. A je to len vďaka rope,

že tu dnes máme 7 miliárd ľudí, alebo

takmer 7 miliárd ľudí, ktorí momentále žijú na tejto planéte.

Objavením tejto lacnej a ľahko využiteľnej energie,

ktorá sa mimochodom vyrovná

miliardám otrokov pracujúcim od rána do večera,

sa svet za posledné storočie radikálne zmenil.

Populácia narástla 10-násobne.

Ale do roku 2050 budú ropné ložiská schopné zásobovať

menej než polovicu dnešnej populácie

pri jej aktuálnom spôsobe života.

Potreba zmeny spôsobu nášho života je obrovská.

Svet dnes spotrebuje 6 barelov ropy
za rovnaký čas, ako vyťaží 1 barel.

Pred piatimi rokmi to boli len 4 barely

na jeden vyťažený.

Na budúci rok spotrebujeme

8 barelov.

To, čo ma znepokojuje,

je nedostatok akejkoľvek reálnej snahy vlád po celom svete

a tiež priemyselných lídrov, niečo zmeniť.

Máme tu síce sem-tam pokusy o využívanie trebárs vetra

alebo energie z morských vĺn.

Sú tu aj pokusy zvýšiť efektivitu našich automobilov,

ale nič nenasvedčuje tomu, že by sa v tomto smere

blížila nejaká revolúcia. Sú to všetko len drobnosti.

Myslím, že toto je poriadne desivé.

A vlády, ktoré sú vedené ekonómami,

ktorí si naozaj neuvedomujú to, o čom tu hovoríme,

sa pokúšajú stimulovať spotrebu,
aby obnovili prosperitu z minulosti.

Dúfajú, že môžu vzkriesiť minulosť.

Tlačia stále viac a viac peňazí bez akéhokoľvek krytia.

Ak aj príde k zlepšeniu a oživeniu ekonomiky,

a vráti sa späť slávny rast,

bude to len na krátko,

rádovo na zopár mesiacov, ani nie rokov,

a potom systém narazí na bariéru fyzických zásob.

Príde ďalší cenový šok,

a ešte väčšia recesia.

Myslím, že nás čaká séria začarovaných kruhov.

Takže najprv ekonomický rast, cenový vrchol,

potom všetko spadne dolu. To je to, čo máme dnes.

Potom to začne opäť stúpať, ale my

už nemáme schopnosť získavať lacnú energiu.

Sme na vrchole ropného zlomu,
produkcia bude už len klesať.

A žiadnym spôsobom nedostaneme
ropu zo Zeme rýchlejšie ako doteraz.

Čo znamená, že sa veci zastavia, cena ropy spadne.

To sa stalo na začiatku roku 2009,
ale potom prišlo "oživenie".

Cena ropy sa opäť začala vracať na pôvodné úrovne.

Nedávno bola okolo 80 dolárov za barel.

A vidíme, že dokonca aj pri tejto relatívne dobrej cene

majú ľudia kvôli finančnému a
ekonomickému kolapsu problém

si túto cenu dovoliť.

Svetová produkcia ropy je
momentálne okolo 86 miliónov barelov za deň.

V priebehu nadchádzajúcich 10 rokov

bude treba nahradiť zhruba 14 miliónov barelov ropy denne.

A nemáme po ruke nič, čo by pokrylo

čo len 1% z takéhoto dopytu po energii.

Ak niečo dostatočne rýchlo neurobíme,

čaká nás obrovský nedostatok energií.

Myslím, že bolo veľkou chybou,

že už pred 10 rokmi sa
nepochopila potreba spoločného úsilia

potrebného na vybudovanie

dlhodobo udržateľných foriem energie.

Považujem to za niečo,
na čo sa deti našich detí budú pozerať

s nemým úžasom, štýlom: "Vedeli ste,

že ropa je obmedzená surovina..."

"Ako ste preboha mohli vybudovať ekonomiku

na niečom, čo sa jedného dňa jednoducho minie?"

Prvýkrát v ľudskej histórii

čelí ľudská rasa vyčerpaniu základnej suroviny,

ktorá je kľúčová pre náš momentálny systém prežitia.

A vtip celej veci je v tom,

že aj napriek tomu, že ropa dochádza,

ekonomický systém bude bezhlavo a slepo tlačiť

a presadzovať zhubný model neustáleho rastu.

Aby ľudia mohli kupovať autá so spaľovacími motormi,

aby vytvárali HDP a pracovné miesta,
čím úpadok len zintenzívnia.

Existujú riešenia, ktoré by nahradili

našu uhľovodíkovú ekonomiku?

Samozrejme, že áno.

Ale k uskutočneniu týchto zmien

nedôjde prostredníctvom
mechanizmov a protokolov trhového systému,

keďže dnes nie je možné presadiť akékoľvek riešenia inak,

než cez mechanizmus zisku.

Ľudia neinvestujú do obnoviteľných zdrojov energie,

pretože sa na tom nedá zarobiť,
či už z krátkodobého alebo dlhodobého hľadiska.

Zrealizovať niečo také

sa dá iba za cenu veľkých finančných strát.

A keďže vo svete peňazí neexistuje pre takýto krok

žiadna finančná motivácia, nič sa v tomto smere neurobí.

A koniec koncov, ropný zlom

je iba jedným z mnohých vynárajúcich sa následkov

ekologicko-sociálneho rozvratu,
ktorý dnes naberá na obrátkach.

Klesá aj množstvo pitnej vody -

samotného jadra našej existencie.

Nedostatok vody momentálne pociťuje

asi 2,8 miliardy ľudí

a tento nedostatok postupuje v takom tempe,
že do roku 2030 to budú 4 miliardy.

Produkcia potravín:

Orná pôda, na ktorej sa pestujú plodiny,

z ktorých dnes pochádza 99,7% potravín,

sa ničí asi 40-krát rýchlejšie, ako sa stíha obnovovať.

Za posledných 40 rokov

sa asi 30% ornej pôdy stalo neúrodnou.

Nehovoriac o tom, že uhľovodíky sú základom

poľnohospodárstva. A s úpadkom tohto odvetvia

poklesne aj zásoba potravín.

Čo sa týka zdrojov všeobecne,

tak pri dnešnej úrovni spotreby budeme v roku 2030

potrebovať dve planéty,
aby sme v tomto tempe mohli pokračovať.

Sme taktiež svedkom nepretržitého ničenia

život podporujúcej biologickej rôznorodosti,

vymierania druhov,

a environmentálnej destabilizácie celej planéty.

A spolu so všetkými týmito úpadkami v rôznych oblastiach

tu máme takmer exponenciálny rast populácie.

Do roku 2030 môže byť na planéte

viac ako 8 miliárd ľudí.

Iba produkcia energie by sa musela zvýšiť o 44%,

aby pokryla takýto dopyt.

A keďže peniaze sú jediným iniciátorom konania,

myslíte, že si nejaká krajina

na svete bude môcť dovoliť

masívne zmeny potrebné na
revolúciu v poľnohospodárstve,

vodohospodársve, vo výrobe energie a podobne?

To všetko v čase, keď globálna pyramída dlhov

pomaly ale isto vrhá celý svet do recesie.

Taktiež treba spomenúť skutočnosť,

že súčasná nezamestnanosť

sa stane štandardom a bude sa naďalej prehlbovať

v dôsledku napredujúcej technologickej nezamestnanosti.

Pracovné miesta z čarovného klobúka nevytiahneme.

A nakoniec pohľad zo širšej sociálnej perspektívy:

Od roku 1970 do 2010 sa miera chudoby na planéte

kvôli tomuto systému zdvojnásobila.

Vzhľadom na momentálny stav vecí,

skutočne si myslíte, že nás čaká niečo iné

ako ešte viac chudoby,

utrpenia a hladovania?

[Začiatok]

Zbytočne budeme čakať na oživenie, žiadne nepríde.

Toto nebude len nejaká dlhá ekonomická kríza,

ktorá jedného dňa proste pominie.

Myslím, že čoskoro uvidíme
okrem ďalších ekonomických kolapsov

aj rozsiahle občianske nepokoje.

Tie nastanú vtedy, keď štáty
prestanú platiť nezamestnaným podporu,

pretože na to už jednoducho nebudú peniaze.

Akohnáhle sa situácia zhorší do takej miery,
že ľudia stratia dôveru

vo svojich volených predstaviteľov,
začnú požadovať zmenu,

ak sa dovtedy navzájom nepozabíjame,

alebo si nezničíme prostredie.

Obávam sa, že sa môžeme dostať do bodu,
odkiaľ už nebude cesty späť.

A toho sa bojím zo všetkého najviac.

Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách,
aby sme sa tomu vyhli.

Je zrejmé, že sa nachádzame na
pokraji obrovskej zmeny v histórii ľudstva.

Čelíme dnes najzásadnejšej zmene

spôsobu života ľudí za posledné storočie.

Medzi ekonomikou a zdrojmi tejto planéty

musí existovať vzájomný vzťah.

Pričom zdrojmi sú samozrejme všetky zvieratá a rastliny,

zdravie oceánov a všetko ostatné.

Zovretie monetárneho systému nepovolí dovtedy,

kým nezabije posledného človeka.

Tí hore urobia všetko pre to, aby sa udržali pri moci,

a to musíme mať vždy na pamäti.

Použijú armádu, námorníctvo, klamstvá a čokoľvek,

aby si udržali svoje postavenie a moc.

Nevzdajú sa len tak,

pretože nepoznajú iný systém,
ktorý by zachoval ich nadvládu.

[Naživo z New Yorku]

[Globálne protesty odstavili svetovú ekonomiku]

[Naživo z Londýna]

[Naživo z Číny]

[Naživo z Južnej Afriky]

[Naživo zo Španielska]

[Naživo z Ruska]

[Naživo z Kanady]

[Naživo zo Saudskej Arábie]

[Kriminalita v západnom svete
sa dostáva do závratných výšok]

[OSN vyhlásilo celosvetový výnimočný stav]

[Celosvetová nezamestnanosť dosiahla 65%]

[Obavy z vypuknutia svetovej vojny pokračujú]

[Dlhový kolaps spôsobuje nedostatok jedla]

[Vezmite si ich späť!]

[Aj keď nebolo hlásené žiadne násilie,

tento nebývalý protest pokračuje.

Zdá sa, že ľudia po celom svete

systematicky vyberajú bilióny dolárov

zo svojich bankových účtov

a následne ich odhadzujú

pred dvere centrálnych bánk.]

JE TO VÁŠ SVET

JE TO NÁŠ SVET

REVOLÚCIA SA ZAČALA

WWW.THEZEITGEISTMOVEMENT.COM