Paywall: The Business of Scholarship (CC BY 4.0)

Paywall: The Business of Scholarship, produced by Jason Schmitt, provides focus on the need for open access to research and science, questions the rationale behind the $25.2 billion a year that flows into for-profit academic publishers, examines the 35-40% profit margin associated with the top academic publisher Elsevier and looks at how that profit margin is often greater than some of the most profitable tech companies like Apple, Facebook and Google. This film is free to view both in personal and public venues.
For more information please visit: Paywallthemovie.com

Počúvate Stav vecí.
Volám sa Frank Stasio.

Mnoho akademického výskumu
sa financovalo z verejných zdrojov,

ale verejný prístup často znemožňujú
drahé platobné brány - Paywally.

Niektoré akademické vydavateľstvá
pritom majú vyššie ziskové marže

ako napríklad spoločnosti
Walmart, Google a Apple.

Existuje však hnutie,
ktoré by mohlo priniesť zmenu.

Paywall
Obchod s vedou

Univerzity sú o vzdelávaní ľudí,

{\an1}a neexistuje absolútne žiadny dôvod
zamedzovať ľuďom prístup k informáciám.

{\an1}Nie je za tým iné nič iné
ako peniaze a moc,

a veci, proti ktorým by sme sa mali
chcieť ako ľudia postaviť.

Veľa peňazí?

Veľa peňazí!

Veľa peňazí. Je to obrovský,
obrovský trh. Miliardy dolárov.

V akademickom publikovaní
je 25,2 miliárd dolárov ročne.

Digitálne predplatné časopisu Biomateriály
od Elsevieru stojí v priemere 10,702 dolárov ročne.

Sú to dobre vynaložené peniaze?
To je ťažké povedať.

V roku 1995 časopis Forbes predpovedal,
že vedecký výskum bude prvou obeťou internetu.

Akademici sú progresívni a vďaka digitálnej
distribúcii časopisom určite klesnú príjmy.

O 23 rokov neskôr by táto predpoveď
nemohla byť ďalej od pravdy.

{\an1}Keď sa pozrieme na históriu,
myslím, že sa môžeme ponaučiť z jednej veci:

{\an1}ľudia skutočne nedokážu
predpovedať budúcnosť.

{\an1}Médiá tieto predpovede
veľmi obľubujú,

a ľudia, ktorí konzumujú médiá,
ich radi čítajú. Je to zábava, je to...

Ospravedlňujeme sa.

Nemáte povolenie na prístup
k tomuto dokumentárnemu filmu.

Vyberte si z nasledovných možností platby.

Vedecké vydavateľstvá majú
ziskovú maržu 35 až 40 percent.

{\an1}A v rôznych rokoch
keď som sa na to pozrela,

{\an1}viete, Walmart mal okolo 3%,

{\an1}a Walmart mnohí ľudia vnímajú
ako takého zlého obra.

Ale ten má tri percentá
v porovnaní s 35 percentami.

Myslím, že teraz by som mohla zmeniť
môj vlastný postoj, že Walmart nie je taký zlý...

...v porovnaní s niektorými
ostatnými hráčmi v iných odvetviach.

Pri správe majetku sú zisky
okolo 21%, Toyota má asi 12%.

Ako môže byť v poriadku pre celé odvetvie,
aby ste dosiahli taký zisk...

...keď v skutočnosti neexistujú žiadne
vstupy, za ktoré by ste museli platiť?

{\an3}- Aké sú korporácie,
ktoré majú porovnateľné

{\an3}zisky, také
v rozsahu 32-35 percent?

{\an3}- Úprimne som nikdy nepočul
o korporáciách,

ktoré majú takúto mieru ziskovosti.

Vo väčšine ostatných druhov
bežného podnikania,

{\an1}takéto zisky sú znakom toho,
že existuje nejaká forma monopolu.

{\an3}Hoci ľudia mimo akademickej obce
možno nečítajú veľa takýchto článkov,

{\an3}a nemusia ich považovať za užitočné,
stále za ne platia.

Vaše dane smerujú k vládam,
ktoré potom financujú univerzity,

ktoré potom poskytujú finančné prostriedky pre knižnice,
ktoré platia vydavateľstvám prostredníctvom poplatkov za predplatné.

Časopisy a vydavatelia
dostávajú vaše peniaze.

Či už ste to vy alebo váš sused,
každý platí tento systém.

A tí, ktorí z toho majú najväčší prospech,
sú vydavatelia.

Každý si zaslúži zisk.

Ale ako môžu mať časopisy - časopisy! -

väčšie zisky ako niektoré z najväčších
technologických spoločností?

{\an1}No, publikovanie je tak
ziskové, pretože pracovníci nedostanú zaplatené.

{\an1}Aké iné odvetvie existuje,
- Nijaké mi nenapadá, -

{\an1}v ktorom primárni pracovníci,

v tomto prípade autori, recenzenti,
nedostanú zaplatené nič?

V publikovaní sú ziskové marže
v mnohých ohľadoch obrovské,

a pred niekoľkými rokmi som ich porovnal s Facebookom,
a uvedomil som si, že sú ekvivalentné

najúspešnejším spoločnostiam
z oblasti softvéru.

A samozrejme Facebook má
prakticky nekonečnú škálu

a za posledných päť či desať rokov
tu pravdepodobne niet úspešnejšej firmy.

Takže publikovanie je obscénne ziskové

a kvôli tomu sa vydavatelia nemajú
dôvod ponáhľať tento svet meniť.

{\an3}Existuje skutočná otázka
prečo sú marže tak vysoké,

{\an3}o 35 percent vyššie
než marže spoločnosti Google; čo sa tam deje?

{\an3}No a to je jednoduché,
kvôli sile určovať si ceny.

Vy, ak ste dajme tomu Elsevier,
ponúkate prístup k obsahu;

a predávate tento obsah
univerzitám.

A to nie je ako ked idete
trebárs do supermarketu

v ktorom keď uvidíte, že nejaké
pivo je príliš drahé, vyberiete si iné.

Univerzitný knihovník nemôže povedať,

"No, publikácie Elsevieru sú príliš drahé,
tento rok nakupujeme u Wileyho."

Potrebujete ich všetky.

Takže máte možnosť zapýtať si
akúkoľvek cenu chcete,

a univerzity zriedka
skutočne odmietnu.

Môžu predstierať, že odmietnu, ale
učitelia v skutočnosti musia mať prístup,

a to je veľmi silná
vyjednávacia pozícia pre vydavateľov.

{\an3}Na trhu je takýto problém.

{\an3}Na trhu je niečo,
čo ktosi nazval morálny hazard,

{\an3}ktorý nemá nič do činenia
s morálkou, je to ekonomický pojem.

Morálny hazard nastáva,
keď kupujúci tovaru

nie sú jeho spotrebiteľmi.

A čo je ten tovar
na tradičnom vydavateľskom trhu?

Je to prístup,
čitateľský prístup.

Spotrebitelia sú ľudia ako ja
ktorí chcú čítať články,

kupujúci však nie som ja,
nezvyknem si predplácať odber časopisov.

Harvardská knižnica míňa obrovské množstvo
peňazí na predplatné obrovského počtu časopisov.

Takže nie som citlivý na cenu týchto časopisov,
pretože nemusím platiť účet.

{\an1}Ale tie peniaze sú skutočné. Však?

{\an1}Publikovanie vedeckých časopisov
je odvetvie, ktoré produkuje

{\an1}príjmy 10 miliárd dolárov za rok.

Toto nie sú drobné.
Ide o významný balík peňazí.

Keď premýšľate o ziskovej marži
30 až 40 percent z tejto sumy,

ktoré by sa mohli vrátiť
naspäť do výskumu,

či už na podporu ďalšej vedy,

alebo na podporu univerzít,

na zamestnanie ďalších
výskumníkov alebo učiteľov,

na zvýšenie dostupnosti vysokoškolského štúdia...

Finančný aspekt je príznakom

toho, aký je veľký nesúlad
medzi komerčným modelom

a snahou ostať relevantným
v procese výskumu.

{\an3}Zvyčajne sa nezamýšľame
o vzťahu

{\an3}medzi ziskom
týchto spoločností na jednej strane,

a stále sa zvyšujúcim
školným na univerzitách,

ale aj toto je súčasť príbehu.

Nehovoríme o
marginálnom probléme.

Nehovoríme o vnútorných
otázkach vedcov.

Hovoríme o úplne základných
sociálnych problémoch.

Aká bude budúcnosť našej spoločnosti?

{\an3}Ceny časopisov rastú
ďaleko rýchlejšie ako inflácia

{\an3}a oveľa rýchlejšie
ako rozpočty kninžníc.

{\an3}Nielen roky,
ale po celé desaťročia.

A je to katastrofa.

Len pred desiatimi hodinami
zavreli školu Anthem College.

Onedlho zatvorí svoje dvere
Saint Joseph College.

Hlboko v dlhu sa zatvorí
Dowling College.

Náhle zatvorenie
nechá učiteľov bez práce

a tisíce študentov, ktorí
budú v zhone hľadať inú školu.

{\an1}Akadémia ako taká
v skutočnosti nepreskúmala

{\an1}plné náklady
vedeckej komunikácie.

V skutočnosti to schytali
rozpočty knižníc

a často sme museli ísť
s prosbou k vedeniu

aby zvýšili rozpočet na časopisy,

konkrétne na vedu, technológiu,
lekárske časopisy,

ktorým práve
výrazne zvýšili cenu,

z akýchkoľvek dôvodov
si to vydavatelia zmysleli.

A aby zisk šiel hore,
musí tu byť nedostatok.

Vitajte vo svete paywallov
a blokovania prístupu k výskumu.

- Narazili ste už niekedy na paywall?
- Rozhodne.

Jednoznačne áno.

Stáva sa mi to často.

- Už ste niekedy narazili na paywall?
- Och, pff, áno.

Narazila som na paywall.

Dosť často nájdem platobnú stenu, áno.

Keď som bola študentkou,
Určite som zasiahla platobnú stenu.

Na paywally narážam často.

- Ako sa vtedy cítiš?
- Veľmi ma to vytáča.

{\an1}Študenti, absolventi,
dostanú magisterský titul,

{\an1}prejdú do
spin-off spoločností,

{\an1}a zrazu zistia,

{\an1}že sa nedostanú
k výsledkom výskumu,

ktoré potrebujú, pretože už nie sú
prepojení s univerzitou.

Prišli mi zaklopať na dvere.
A musel som im povedať, že ako knihovník

som v tejto nepríjemnej pozícii, že musím
zablokovať používateľov, s ktorými už nie sme prepojení

a zablokovať im prístup k verejne financovanému výskumu.

A to je úplne v rozpore s poslaním
knižnice a knihovníka.

Takže toto otvára oči.

Chcete nám povedať
trochu o sebe?

{\an1}Volám sa Dwight Parker,

{\an1}som uprostred uprostred doktorandského
štúdia v psychológii vzdelávania

{\an1}rozhodol som sa,
že od toho potrebujem prestávku,

{\an1}a predávam autá.

Počas štúdia som mal
prístup k mnohým veciam,

ale akonáhle ste mimo tohto programu,

tak tie zdroje
jednoducho nie sú k dispozícii;

teda aspoň nie sú pre mňa.

Viete môj odbor je
psychológia vzdelávania,

a väčšinu výskumu
financovala vláda,

takže výskum financovali
peniaze daňových poplatníkov,

a za prístup k nemu sa potom musí
niekomu platiť, čo je absurdné.

- Podľa mňa to je absurdné.
- Rozhodne.

Nehovoriac o tom, že je to verejné dobro.

Myslím určitý akademický výskum.

Tak či tak k nemu potrebujem
mať prístup.

Chcem povedať, nemám 79,99 dolára,
aby som zaň zaplatil.

Nie z predaja áut.

Ani z predaja najkrajšieho auta, aké existuje.

Ak by som pracoval pre Elsevier,
mohol by som si ho dovoliť.

Áno, alebo niektoré z týchto.
Myslím, že je to tak...

Veď viete. Vy s tým pracujete,
viete, ako to chodí...

Peniaze pokazia
všetko, viete?

Keď máte peniaze, máte prístup
k vláde a všetko ...

A je to akoby sa strácala veda.
Skutočne, stráca sa.

{\an1}Moja žena mala
pľúcnu embóliu.

{\an1}A nie sú si istí prečo.

{\an1}A nikto si stále nie je istý
prečo mala pľúcnu embóliu.

Mohlo by to byť veľa rôznych vecí,
a tak som začal robiť to, čo robím,

čiže som sa pripojil na internet
a začať robiť výskum.

A narazíte na všteky tieto lekárske výskumné paywally
kde ľudia robia štúdie pľúcnej embólie

a ja si nemôžem dovoliť minúť peniaze
aby som si prečítal vedecký článok

a vzápätí zistil, že nie je relevantný
pre ňu. Relevantný pre našu situáciu.

Možno bude. Ale možno nie.

Ale nemám vopred dostatok informácií
aby som to vedel!

Ale mohla by jej to zachrániť život!

{\an3}Dôvod, prečo máme výskum
je snaha vyriešiť

{\an3}problémy sveta.
Snažíme sa liečiť choroby;

{\an3}
snažíme sa zabezpečiť čistú vodu,

snažíme sa prísť na to,
ako znižovať chudobu na nulu.

Snažíme sa raz a navždy úplne zničiť
jednotlivé chorobné stavy.

A ak to chceme zabezpečiť,
musíme sa uistiť, že každý má prístup.

Nielen bohaté krajiny,
nielen ľudia, ktorí majú doktoráty,

ale všetci majú mať možnosť
prečítať si vedecký výskum,

premýšľať o ňom a potom
prispieť svojimi nápadmi.

A keď veľké časti populácie
nemajú prístup k výskumu,

pravdepodobnosť, že vyriešime veľké problémy
je výrazne nižšia.

{\an1}Vydavatelia boli
súčasťou učebného dialógu

{\an1}po stáročia.
A v tomto ohľade sú životne dôležití.

Zároveň máme globálnu populáciu,
z ktorej drvivá väčšina

nemá prístup k výskumu
o súčasnom dianí

vo vede, medicíne, kultúre,
technológii, vedy o životnom prostredí.

A čelia výzve ako chápať zmysel
sveta bez toho, aby o ňom mali

tie najlepšie poznatky.
A v istom zmysle to je tragické.

{\an3}Západné univerzity majú
naozaj veľké finančné prostriedky pre svoje knižnice,

{\an3}takže sú v...

majú kapacitu na zakúpenie časopisov,
poskytnúť prístup svojim študentom.

Ale v kontexte rozvojových krajín,
knižnice sú naozaj chudobné.

Takže nakoniec to skončí tak, že robíte
všetko sami, bez podpory

z univerzity alebo školy.

A aj keď sa snažíte osloviť
k učiteľov alebo profesorov,

dostanete rovnakú odpoveď:
"my sme to tiež robili takto,

a budete to musieť urobiť
rovnako aj vy."

Takže to len pokračuje a nie je z toho
nijaký konkrétny výsledok.

Takže môj výskum bol hlavne
v úplne základnej fyzike.

Špeciálna teória relativity.

{\an1}A za mnohé
z vedeckých článkov

{\an1}bolo potrebné platiť.

{\an1}Za vedecký článok
som nikdy neplatil,

najmä v hospodárstve Venezuely,
práve teraz je to bohužiaľ ešte horšie.

Ale aj keď som tam bol študent,
nemôžete len tak

vziať svoju kreditnú kartu
a kúpiť niečo z internetu.

Takže z nedostatku prístupu
vzniklo hnutie.

A toto hnutie sa nazýva otvorený prístup.

V najjednoduchšej forme znamená
Otvorený prístup

bezplatný a neobmedzený
prístup k informáciám.

Veľmi jednoducho povedané je to spôsob,
ako zdemokratizovať informácie.

Je to zníženie rozdielov
a podpora rovnosti.

{\an1}Je veľa akademikov,
ktorí môžu stavať na výskume

{\an1}ktorý realizovali iní vedci,
ak majú prístup k všetkému výskumu.

Môžete mať najlepších mysliteľov
našej generácie,

ktorí žijú v Stredoafrickej republike
a nemajú prístup k žiadnemu obsahu.

Takže, ako môžu stavať na existujúcom výskume?
Ako môžu pomôcť pohnúť veci vpred rýchlejšie?

A myslím, že presne o tomto
je otvorený prístup.

Umožňuje ľuďom, ktorí chcú
prístup k poznatkom,

aby sa k nim dostali,
a rozvinuli poznanie ďalej.

{\an1}Myslím, že je skvelé
byť vášnivým obhajcom otvoreného prístupu.

{\an1}Mám však obavy,

{\an1}keď niekoho vášeň
pre otvorený prístup

vedie k tomu, že že nie je ochotný
myslieť na náklady,

rovnako ako na prínosy.

Znepokojuje ma, keď sa otvorený prístup
stáva náboženstvom

alebo keď sa z neho stane svätožiara,

ktorá vyžaduje, aby ste milovali
čokoľvek, nad čo ju umiestnite.

Ak stratíme naše schopnosti, alebo nebodaj
našu ochotu kriticky myslieť,

uvažovať o otvorenom prístupe
tak kriticky a analyticky

ako o modeli s platbou za prístup,
potom už nefungujeme

v oblasti rozumu a vedy;
vtedy sa pohybujeme v oblasti náboženstva.

Nemám nič proti náboženstvu,
aj ja sám som nábožensky založený,

ale je dôležité,
aby sme si ho nemýlili s vedou.

{\an3}Vidím, ako,
najmä ak ste na druhej strane,

{\an3}sa to zdá byť náboženské.
Je tu určite veľa viery, že?

{\an3}Pre mnohých ľudí je to
hnutie založené na viere.

Ale mnoho z najsilnejších častí
hnutia pochádza z biomedicínskej literatúry.

Rodičia, alebo členovia rodiny,
ktorí nemajú prístup.

A títo hovoria s prvkom svedectva,
ktoré je náboženské,

aspoň v hĺbke, nie?

A vo svedectve je skutočná sila
a tá je súčasťou evanjelikálnych hnutí.

Môžeme mať intelektuálny rozhovor
o inováciách,

alebo vám môžem povedať emocionálny príbeh;
čo z toho osloví viac ľudí?

Hnutia potrebujú zahrnúť všetkých.
Hnutia sú väčšie ako organizácie;

sú väčšie ako ľudia
vtedy keď fungujú, však?

To je dôvod, prečo fungujú:
majú aspekt nabaľujúcej sa lavíny.

{\an3}Pre mňa, dôvod prečo
toto robím,

{\an3}sú výhody pre efektívnosť výskumu.

{\an3}Chcem vidieť celkové zvýšenie
efektívnosti výskumu.

{\an3}To je môj celkový cieľ.

Ak by ste povedali, že ho dosiahnem cez
uzavretú vedu, podporoval by som uzavretú vedu.

Ale táto efektívnosť výskumu
prichádza so zvyšovaním kvality,

zvyšovaním inkluzívnosti, rastom diverzity,
zlepšovaním inovácií.

Je výhodou, ak je tu viac ľudí,
ktorí môžu niečo urobiť.

Máme veľké problémy, ktoré je potrebné riešiť.

{\an1}Bol som intenzívne
zapojený, hlboko zapojený

{\an1}v prvých dňoch
otvoreného prístupu vo vedách o živote.

A naša nádej bola, že otvorený prístup by bol
nielen o veľmi významnej zmene v prístupe;

zdalo sa nám úplne šialené,
že väčšina výskumov nie je k dispozícii

pre väčšinu ľudí, ktorí ich potrebujú.

Pred niekoľkými rokmi,
som navštívil univerzitu v Belehrade

a pred mojou prednáškou
som sa stretol so študentmi

{\an3}a jeden po druhom
v miestnosti hovorí

{\an3}o tom,
aký robí výskum,

{\an3}a čomu sa venuje
vo svojej záverečnej práci.

A takmer všetci v miestnosti
pracujú na téme implicitného poznania.

A bolo úžasné, že tam bolo
toľko študentov

ktorí pracujú na tejto konkrétnej oblasti výskumu,
a tak som sa opýtal:

"Prečo to všetci robíte? Ako to,
že táto oblasť sa stala taká populárna?"

A okamžitá odpoveď bola:
"Máme prístup k literatúre v tejto oblasti."

"Čo tým myslíte?", nechápal som.

"No, existuje úzus, že všetci
vedúci výskumníci v tejto oblasti,

všetci dávajú svoje články online.
Takže ich môžeme nájsť.

A môžeme vedieť, čo sa deje
práve teraz v tejto literatúre

ku ktorej nemôžeme získať prístup
v iných subdisciplinách."

Toto ma úplne šokovalo.

Že sa rozhodli, čo študovať,
na základe toho, k čomu môžu mať prístup.

{\an1}Keď som bol
riaditeľ knižnice

{\an1}a urobili sme
výrazné škrty v našom predplatnom

z dôvodu rozpočtových obmedzení,
tak ako to knižnice robia,

zrealizovali sme sériu fokusových skupín,
aby sme zistili, ako sa s tým ľudia vyrovnávajú.

A jeden z ľudí, ktorí ma skutočne oslovili,
bol mladý študent, ktorý si robil veľký doktorát z medicíny.

Ten hovoril so svojím školiteľom.
A školiteľ mu povedal:

"Sú to zaujímavé oblasti.
Čítajte v nich zoširoka."

Študent povedal: "Takže mám čítať zoširoka, ale
uvedomujem si, že moja schopnosť čítať zoširoka

je obmedzená tým, akú literatúru mám k dispozícii.

Preto bude téma mojej dizertácie obmedzená tým,
čo si môžem dovoliť zaplatiť,

pretože nedokážem čítať materiály,
ku ktorým už nemám prístup."

{\an3}Niektoré z najväčších
výziev na svete

{\an3}v budúcnosti
nevyrieši

{\an3}jedna skupina
výskumných pracovníkov.

A vieme, že interdisciplinárny
výskum a spolupráca

je spôsob, ako sa dostať
k riešeniu rýchlejšie.

A pretože mnohé z tých výziev
sú také rozšírené

- čistá voda, potravinovná bezpečnosť,
globálne otepľovanie, verejné zdravie -

a je toľko problémov,
ktoré je potrebné vyriešiť,

že nie je dôvod, prečo by sme
nemali chcieť urobiť všetko, čo môžeme

aby sme podporovali spoluprácu
a umožnili, aby sa diala.

Lekárske vedomosti a neuveriteľné skúsenosti
možno nájsť v každom ďalekom kúte sveta;

akurát ich nevyužívame príliš často.

Jeden môj priateľ je detský
kardiochirurg na Stanforde.

Všimol si,
keď navštívil Indiu,

bol v inštitúcii,
kde sa teraz lieči 10 krát

viac pacientov ako u neho,
a oni dosahujú

takmer rovnako dobré výsledky
ako on na Stanforde,

a dokážu to urobiť za
5 až 10 percent nákladov.

A podľa mňa to je geniálne!
To je geniálne!

A možno by sme my západnom svete
mohli chcieť porozumieť

čo sa deje v Indii, rovnako ako
oni chcú vidieť

čo dokážeme urobiť my so všetkými
našimi technologickými zázrakmi.

Je jednoduché dospieť k záveru,
že veda musí byť otvorená

aby sa mohol diať výskum.

A preto je zvláštne,
že ešte nie je otvorená.

Ale sem sme sa skutočne dostali
z historických dôvodov.

Odkedy boli založené alebo vytvorené
vedecké časopisy v polovici 17. storočia,

autori do nich písali bez nároku na mzdu,

a motivoval ich dopad,
nie finančná odmena.

Aby sme lepšie porozumeli výskumnému procesu
vycestovali sme tam, kde vznikli vedecké časopisy:

Do Kráľovskej spoločnosti v Londýne.

Volám sa Stuart Taylor a som
vydavateľ tu v Kráľovskej spoločnosti.

Kráľovská spoločnosť je britská
národná vedecká akadémia.

Bola založená v roku 1660
ako spoločnosť prvotných vedcov,

ako napríklad Robert Hook či Christopher Wren.

Niekoľko rokov po tom, v roku 1665,
Henry Oldenburg na tomto obraze,

ktorý bol prvým tajomníkom spoločnosti,
založil prvý vedecký časopis na svete

ktorý sa volal Filozofické transakcie.

A to bolo prvýkrát, kedy sa
vedecké úspechy a objavy

{\an3}prvých vedcov
formálne zaznamenanali.

{\an3}A ten časopis
v podstate nastavil model

{\an3}toho, ako dnes
chápeme vedecké časopisy.

Štyri hlavné požiadavky sú archivácia,
registrácia, šírenie a overovanie.

Takže to znamená, že máte svoj objav
spojený s vaším menom a určitým dátumom,

overený vašimi kolegami,
šírený medzi ostatnými vedcami,

a archivovaný pre budúcnosť.

Akonáhle vznikli digitálne siete,
vedci na nich začali šíriť svoje objavy.

Odvtedy, povedzme od začiatku deväťdesiatych rokov,

akademici začali vážne
podporovať otvorený prístup.

Sieť používali nielen na distribúciu
vedeckých výsledkov a na výskum,

ale na podporu vedy a na to,
aby sa do nej zapojili aj ostatní.

Môže to znieť, že si to vymýšľam,

{\an3}ale vtedy som naozaj cítil,
že nie som sám,

{\an3}a že ak máte
skvelý nápad

alebo urobíte nejaký prelom,
chcete mať pocit, že je to preto,

ste mali inšpiráciu alebo
pracovali tvrdšie ako ktokoľvek iný,

ale nechcete myslieť na to, že úspech vám
zabezpečil privilegovaný prístup k informáciám.

A tak časť môjho zámeru v roku 1991
bolo vyrovnanie podmienok,

to znamená, dať každému prístup
k rovnakým informáciám v rovnakom čase,

a nemať tieto, viete,
rozdiely v prístupe.

Štyridsať percent všetkých zverejnených článkov
v New England Journal of Medicine

- ktorý je
preukázateľne

časopis s najväčším impaktom na svete -

ale 40 percent autorov
pochádza z okruhu 150 míľ od Bostonu,

kde má New England Journal of Medicine
svoje sídlo.

Publikovanie je naozaj hrou pre zasvätených.

Tí z nás, ktorí sú insideri, majú oveľa väčší
prístup k publikovaniu a dokonca aj čítaniu,

pretože prichádzame z bohatších inštitúcií.

{\an3}Výsledkom je,
že veľa ľudí trpí

{\an3}čo je dôsledok
aktuálneho systému v akademickej oblasti.

Máme veľa lekárov, ktorí by mali prospech
z prístupu k najnovším informáciám

o tom, ako poskytnúť čo najlepšiu
starostlivosť svojim pacientom.

Existuje toľko výskumu,
ktorý už bol realizovaný.

Je to niekedy absurdné, keď sa pokúšame získať
prístup k článku, ktorý bol napísaný v roku 1975.

A stále je za paywallom.
Nedáva to žiadny zmysel.

Vedecké časopisy prešli od roku 1665
dlhú cestu.

Dnes sme schopní naraz osloviť
mnohých ľudí po celom svete,

takmer nič to nestojí
a je to obrovský prínos pre vedcov.

Mnohí autori si myslia, že ak
budú publikovať v bežnom časopise,

najmä ak je to dôležitý konvenčný
časopis, s vysokou prestížou a impaktom,

vo vysoko kvalitnom konvenčnom časopise,
že ich výskum sa dostane ku všetkým

ktorí sa zaujímajú o ich prácu.
To však nie je pravda.

Dostane sa ku tým, ktorí majú to šťastie,
že pracujú v inštitúcii

ktorá má dosť peňazí na to,
aby mala tento časopis predplatený.

A aj keď sú tieto časopisy relatívne
najpredávanejšie alebo ak sú tak potrebné,

že sa ich všetky knižnice pokúšajú predplatiť,
stále jestvujú knižnice, ktoré sa k nim nedostanú.

A mnoho knižníc už dávno
zrušilo predplatné časopisov, ktoré sú kľúčové,

len preto, že nemajú peniaze.

Takže autori získajú výhodu
širšieho publika,

a získaním širšieho publika
majú výhodu väčšieho vplyvu,

pretože vaša práca nemôže mať vplyv
a nie je na nej možné ďalej stavať,

alebo ju citovať alebo inak použiť,
pokiaľ o nej ľudia nevedia.

A väčšina vedcov píše kvôli tomu, že chcú mať impakť.

Časť toho, čo robia akademici,
je štúdium otázok,

snažia sa získať hlbšie pochopenie
toho, čo sa dozvedeli o nejakom fenoméne

a potom ho zdieľajte s ostatnými
aby tí ostatní mohli potom povedať:

"A čo tak táto ďalšia vec,
si si istý?"

alebo "áno, rád by som to použil
nejakým novým spôsobom."

Takže skutočne, veda je rozhovor
a jediný spôsob, ako mať rozhovor

je vedieť, čo kto hovorí
a aký je základ pre to, čo hovoria.

A tak otvorenosť je základná podmienka,
aby veda robila to, čo má robiť.

{\an1}Je tu jeden z pôvodných
mýtov o otvorenom prístupe.

{\an1}Neexistuje tu žiadne hodnotenie,
kvalita je nízka a tak ďalej.

{\an1}A my vieme,

že keď dáte svoje veci vonku,

ľudia si všimnú,
že ak píšete nezmysly,

veľmi rýchlo si to niekto všimne.
Ak prehliadnete niečo dôležité,

z hľadiska dôkazu,
niekto vás na to upozorní.

Ak nie ste opatrní vo svojich tvrdeniach,
alebo vynecháte kus dôležitej literatúry,

niekto vám to povie.
A tak vy, ako výskumník,

máte úžitok z týchto postrehov
a kritiky a iných vecí,

takže váš výskum preto bude
lepší a nie horší!

{\an1}Ak sa nepohybujete
v tomto priestore, nemáte žiadne kontakty,

{\an1}nemáte predstavu toho,
aký dramatický vplyv

{\an1}majú tieto napätia
na každého človeka.

Keď uvidíte, ako EPA
[Agentúra na ochranu životného prostredia USA]

odstráni časť webovej stránky
klimatických zmenách, existuje skutočný,

konkrétny dôsledok toho,
že nemáme informácie.

Je tu veľa bezplatných informácií,
a všetci vieme, aké problematické to môže byť.

Len preto, že je to zadarmo, to ešte nemusí byť dobré;
len preto, že je to platené, to ešte nemusí byť zlé,

a myslím, že toto napätie
bude musieť komunita vždy riešiť.

Samozrejme, v prvých dňoch
hnutia otvoreného prístupu,

a časopisov s otvoreným prístupom, toto vnímanie,
že publikácie s otvoreným prístupom nie sú kvalitné

bol veľmi dominantné,
ale to sa už zmenilo.

Otvorený prístup, pre nás,

vôbec neznamená znevažovanie
úrovne recenzovania.

Keď už je reč o recenzovaní,
toto bude ešte lepšie.

{\an3}Systém odmeňovania v
mnohých krajinách, v mnohých rozvojových krajinách

{\an3}stále zrkadlí ten náš,
vo Veľkej Británii a v USA.

Nedávno sme urobili prieskum a pýtali
sme sa na to, ako naši výskumníci

vnímajú otvorený prístup
a veľa z nich, hovorilo:

"Skvelé, otvorený prístup je presne
to, čo potrebujeme, potrebujeme

povedať celému svetu o našom výskume.
Každý potrebuje prístup. Toto je skvelé."

Avšak, keď sme sa spýtali výskumníkov
aké sú ich priority pre časopisy,

kde chceli publikovať svoje výskumy,
najdôležitejší bol impakt faktor,

indexovanie a až na konci zoznamu
bol otvorený prístup.

Takže hoci hovoria krásne veci
o otvorenom prístupe,

bohužiaľ kvôli spôsbom odmeňovania
je otvorený prístup bližšie na dne,

pretože stále je pre nich
dôležitý kariérny postup.

{\an1}Otvorený prístup
je tu s nami už nejaký čas.

{\an1}Jeho vplyv nie je
taký rýchly, ako som očakával,

a trochu sa obávam: ako rýchlo
sa posunieme vpred o ďalších päť rokov?

{\an3}Existuje dôvod,
že vedecké časopisy sú tak

{\an3}letargické voči zmene?

{\an3}No, mohli by ste ich
nazvať húževnaté [smiech].

Myslím, že existuje určitý stupeň
letargie. Ako viete,

akademici sú pravdepodobne najviac
konzervatívni ľudia na svete.

Viete, ich výskum môže
byť inovatívny,

ale akademické štruktúry
sa menia veľmi pomaly.

{\an3}Akademická obec
je veľmi, veľmi konzervatívna.

{\an3}Je veľmi ťažké meniť veci,
vykonať významné systémové zmeny,

v akademickej obci.
Náš proces kariérneho postupu

je rovnaký
aký bol pred 150 rokmi.

Autori si veľmi dobre uvedomujú,
že ich šance na postup,

na možnosť pokračovať v práci,
získať finančné prostriedky,

a celé aspekty ich kariéry
závisia od toho, kde publikujú.

A táto ich potreba vytvorila
istý druh väzenia

v ktorom autori nemôžu mať
alternatívny spôsob publikovania

okrem týchto časopisov

u ktorých je najväčšia pravdepodobnosť,
že im pomôžu v kariére.

Jedna z veľkých prekážok
pre otvorený prístup

je súčasné hodnotenie zdrojov,
kariérny postup a všetky tieto veci.

Pretože stále existuje
tendencia povedať:

ak publikujete štyri články
v časopisoch vyššej triedy,

vyrábate lepší výskum.

Môže byť, že tieto články
nikto nebude citovať ani čítať.

Ale impakt faktor časopisu sa prijíma
ako náhrada za kvalitu.

A my všetci vieme, že tento podlieha
manipulácii a podvodom.

{\an1}Impakt faktor je v skutočnosti
priemerný počet citácií,

{\an1}ktoré časopis získa,
v dvojročnom období.

Faktor dopadu je neprimeraná metrika,
ktorá sa z nejakého dôvodu hlboko zakorenila

v systéme hodnotenia a spôsobe,
akým hodnotia výskumníkov na celom svete.

Za kabelku Gucci
môžete skasovať oveľa viac

ako za kabelku,
ktorú ste práve kúpili na ulici.

{\an3}Impakt faktory
pokazili celý systém

{\an3}vedeckej
komunikácie, a to poriadne.

Dokonca aj ich zakladateľ, Eugene Garfield,
povedal, že by sa nemali používať týmto spôsobom.

Potom sa musíte zamyslieť,
viete, či niečo nie je v poriadku.

A ich klamlivo vedecká povaha,
viete,

skutočnosť, že sú presné
na tri desatinné miesta,

keď zjavne nie sú,
vyvoláva tento pseudovedecký pocit.

Kráľovská spoločnosť, pred pár rokmi,
podpísala niečo, čo sa nazývalo

Sanfranciská deklarácia o hodnotení vedy
alebo v skratke DORA,

ktorá v podstate vyzýva inštitúcie
a financovateľov, aby hodnotili vedcov

spôsobom, ktorý nepoužíva
impakt faktor.

Takže oveľa väčší dôraz na recenzie (peer review),
a skutočné hodnotenie samotnej práce

namiesto toho, aby ste sa jednoducho spoľahli na metriku,

o ktorej si mnohí ľudia myslia,
že je veľmi chybná.

{\an1}Spôsob, ako
riešiť tento problém,

{\an1}je začať oddeľovať
hodnotenie vedcov

od časopisov, v ktorých publikujú.

A ak ste schopní zhodnotiť
vedca na základe samotného výskumu,

namiesto toho, v akých časopisoch
bol tento výskum uverejnený,

myslím, že potom môžete dovoliť
vedcom začať publikovať, viete,

v časopisoch, ktoré poskytujú lepšie služby,
lepší prístup, nižšie náklady, všetky tieto veci.

Časopisy, ktoré sú vysoko selektívne,
odmietnu prácu, ktorá je úplne publikovateľná a úplne dobrá,

ale oni ju odmietajú,
pretože nepredstavuje významný pokrok,

alebo nebude robiť titulky tak,
ako ich robí štúdia o nejakom ochorení alebo kmeňových bunkách.

Takže článok je odmietnutý
a potom putuje do iného časopisu,

prejde ďalším kolom recenzovania,

a takto môže prejsť
aj niekoľko cyklov.

A dôvod vytvorenia časopisu PLOS One
bola snaha zastaviť presne toto,

neustály kolotoč plytvania času vedcov,
recenzentov, redaktorov,

čo je všetko napokon
na úkor vedy a spoločnosti.

{\an1}Čas, ktorý je potrebný na to, aby článok
zhodnotili najlepšie časopisy a možno ho tam nezobrali

a potom musí ísť do iného časopisu,

zablokuje daný kúsok výskumu
v časovej slučke.

Je to v záujme tých,
ktorí každoročne platia za výskum,

milióny či miliardy dolárov
na financovanie výskumu,

aby bol tento výskum
otvorene k dispozícii.

{\an1}Bolo veľa
rôznych spôsobov, ako sa k tomuto dopracovať,

{\an1}a veľa ľudí povedalo,
poďme to robiť krok za krokom,

{\an1}najprv vytvoríme
čo sa nazýva zelený otvorený prístup,

kde jednoducho poskytnete prístup k obsahu,
ale žiadne používateľské práva, ktoré sú s tým spojené.

Nadácia Gatesovcov povedala:
"To je len polovičný prístup,

nám nestačí polovica -
ak už to robíme, robme to poriadne."

A naozaj ich chválim,
že to nerobili na polovicu.

Majú dosť predvídavosti
a úprimne povedané, aj dostatočný výtlak,

aby vyyžadovali,
že sa to urobí správne na prvýkrát.

{\an1}Z perspekvívy našej nadácie
sme boli schopní,

{\an1}prostredníctvom našich finančných prostriedkov,
pracovať s našimi príjemcami grantov a povedať,

{\an1}"Áno, ideme dať vám tieto peniaze a,
áno, chceme, aby ste realizovali

vedecký a technický výskum,
a priniesli konkrétny výsledok,

ale chceme, aby ste to urobili
konkrétnym spôsobom. "

A jeden zo spôsobov, ktorým chceme
aby ľudia pracovali, je zabezpečiť,

že výsledky toho, čo robia,
budú široko otvorené a prístupné.

A spolu s tým chceme zabezpečiť,
že nielenže peniaze, ktoré dáme

priamo na naše investície,
na nový vedecký výskum a technológie,

tým ľuďom prinesú hmatateľný prínos,

ale tiež by sme chceli vidieť, že to má
multiplikačný efekt, aby informácie

a sa výsledky toho, čo sme financovali,
dostali von pre širšie využitie vedeckou komunitou,

aby na tom mohla akademická komunita budovať
a urýchliť

a rozšíriť výsledky,
ktoré dosahujeme.

- Čo vám príde na myseľ,
keď počujete o firme Elsevier?

Ó prepánajána. He-he.

Elsevier je tŕň v päte
pre nás v Afrike,

pretože ich ceny
sú pre nás príliš vysoké,

nechcú s nimi ísť dole.

{\an1}Viete, myslím,
že môžeme povedať, že Elsevier

{\an1}do komunity vydavateľov
prispieva v skutočnosti dobre.

- Elsevier. Čo vám príde na myseľ?

{\an1}No, úroveň zisku, ktorá

{\an1}je podľa mňa
bohužiaľ nechutná.

A nie je ju možné podporovať,
pretože z pohľadu univerzity,

samozrejme, ide o verejné prostriedky.

Ich licenčné praktiky, ktoré sa
určite v priebehu času vyvíjajú.

Viete, ak sa pozrieme na Elsevierovo opätovné použitie
alebo obchodné praktiky za posledných 10 rokov,

Myslím, že urobili veľa zmien,
ktoré tohoto vydavateľa urobili

viac priateľského voči autorov alebo výskumným pracovníkom.

Takže tu určite existuje vývoj.

{\an1}Týchto vydavateľov, kedykoľvek
tu niečo publikujeme,

{\an1}to je financované našimi školami.
Sú to v podstate verejné peniaze.

Takže platíme peniaze,
ale publikácie sú uzatvorené.

Nikdy by som necharakterizoval
ako zlého hráča.

Myslím, že robia veľa dobrého
na podporu inovácie

a medziodvetvových iniciatív.

{\an3}Je veľa
z dôvodov, prečo sa

{\an3}ľudia sústreďujú
na Elsevier ako na zlú postavu.

Pozrite sa na ich výročnú správu,
je to všetko online.

ich zisky idú hore; ich dividendy idú hore;
veľmi sa im darí;

minulý rok zarobili
niekoľko miliárd libier.

Stará sa náš priemysel o výskumníkov
vo všeobecnosti dobre?

Správame sa tak efektívne ako zodpovedná
pôrodná asistentka pre tieto dôležité

vedecké koncepty alebo nápady
a sprístupňujeme ich svetu

a rozširujeme ich a vraciame investície
do komunity? Povedal by som, že áno.

{\an3}Osobne si myslím
že Elsevier

{\an3}dostáva
veľa kritiky;

a niečo z toho si
podľa mňa zaslúži.

Tiež si myslím, že urobili veľa
inteligentných inovácií v oblasti publikovania

z ktorých sme sa všetci veľa naučili.
Spomínam si, keď som prešiel do UC Press,

Po 20 rokoch v komerčnom vydavateľstve
som prešla

do neziskového univerzitného tlačového sveta a
ukázalo sa, že jedna z hlavných obáv

niektorých zamestnancov bola,
že premením UC Press na Elsevier.

To sa samozrejme nestalo.
Ale myslím... Teraz vážne,

že tí z nás, ktorí sú v neziskovom vydavateľstve
sa môžu skutočne veľa naučiť

od veľkých konkurentov.

Dopredu upozorňujem,
že som rok pracovala pre Elsevier;

Tiež som pracovala 15 rokov
pre neziskové vedecké spoločnosti.

Bola som vydavateľkou časopisu
v obidvoch týchto prostrediach.

Sú to rôzne prostredia. Môj pohľad
na komerčných vydavateľov tvarovali

moje skúsenosti
vo vedeckej spoločnosti.

Pracovala som pre Americkú astronomickú
spoločnosť, kde bolo naše hlavné poslanie

dostať vedu
do rúk vedcov

vtedy, keď to chceli
a tak, ako to chceli.

Išla som pracovať pre komerčného vydavateľa.
Prijali ma do práce;

Myslela som, že budem robiť viac-menej
to isté. Ale tá práca bola o niečom inom.

Mala som na starosti riadiť súbor časopisov
tak, aby sme dosiahli špecifický zisk.

A to jednoducho nebolo pre mňa
a nezodpovedalo to hodnotám, ktoré mám.

Tak som sa vrátila
k neziskovému publikovaniu.

Nemyslím si, že oni sú
zlí, ale ich cieľ

je vytvoriť zisk svojim akcionárom.
Nie sú to organizácie riadené misiou.

A to je v poriadku;
sú to obchodné spoločnosti.

Moja otázka je: práve teraz v 21. storočí
keď dnes máme tieto ďalšie mechanizmy,

ktoré umožňujú tok vedy,
pomáhajú alebo ubližujú?

A rada by som videla,
aby upravili svoje modely

tak, aby boli trochu viac užitočné
skôr ako škodlivé.

Existujú absolútne spravodlivé kritiky,
ktoré je možné smerovať voči Elsevieru.

Existujú spravodlivé kritiky,
ktoré je možné smerovať voči PLOS.

Existujú spravodlivé kritiky,
ktoré je možné smerovať na kohokoľvek a čokoľvek.

Nesnažím sa posudzovať legitímnosť
kritiky podľa toho, na koho smeruje.

Snažím sa posudzovať legitímnosť
kritiky podľa jej obsahu.

Ó áno, dobre, len som sa chcel
ubezpečiť, že to niekto povedal.

Musím hovoriť o tom, aký druh
spoločnosti Elsevier je.

Nepriateľstvo, ktoré voči nim niekedy smeruje,
nie je to len o peniazoch;

dôvodom je,
aká sú firma...

Sú to činy, ktoré často robia,
ktoré sú proti-kolegiálne.

Posielajú žiadosti
o vymazanie článkov z academia.edu,

kde akademici zverejnili
PDF súbory s časťou svojho výskumu,

a potom boli nútení
vymazať ich.

A samozrejme tiež súdny spor
proti Sci-Hubu z 2015.

A áno, obe tieto veci boli nezákonné,
ale akademickej komunite na tom nezáleží;

v skutočnosti ich takým spôsobom nevníma.

{\an1}Keď som dostal
žiadosť o vymazanie článku, nedostal som

{\an1}toto upozornenie
priamo od spoločnosti Elsevier,

{\an1}ale poslali ho
zástupcovi Princetonu.

V samotnom oznámení sa spomína iba zopár
článkov od dvoch akademických pracovníkov v Princetone.

Ak sa pozriete na webové stránky Princetonu,
sú tam pravdepodobne stovky, ak nie tisíce

článkov v PDF, ktoré boli publikované v Elseviere.

Takže, prečo sa zamerali len na ten malý počet
článkov a len na týchto dvoch výskumníkov?

Neviem to určite, ale mám podozrenie,
že skúšajú, čo im prejde.

Elsevieru nič nebráni,
aby prehľadali celý web,

našli všetky publikované PDF súbory
a rozoslali obrovské množstvo žiadosti o vymazanie

každému, kto porušuje ich licenčnú
zmluvu, ale nerobia to.

Myslím si, že dôvodom je,
že chcú byť opatrní.

Nechcú vytvoriť
vlnu hnevu, ktorá by úplne

odstránila zdroj bezplatnej práce,
na na ktorej závisia.

Dôležité je, že keď sa toto stalo,
bol som vďačný Princetonu,

že zatlačil naspäť a Elsevier stiahol
žiadosť o vymazanie súborov.

Myslím si, že dostali ochutnávku
toho, čo by to znamenalo,

ak by naozaj chceli ísť proti
mase vedcov ako celku.

Spôsob, akým Elsevier ako organizácia
uvažuje, je jednoducho protiklad

toho, ako podľa mňa mnoho akademikov
uvažuje o podstate svojej práce.

Poslali sme žiadosti na základe slobodného prístupu
k informáciám na každú univerzitu v Spojenom kráľovstve.

Takže v roku 2016 prijal Elsevier
42 miliónov libier z britských univerzít.

Ďalším najväčším vydavateľom bol
Wiley; teraz je to 19 miliónov.

Elsevier, Wiley, Springer,
Taylor and Francis a Sage

spolu zoberú približne
polovicu peňazí a zvyšok si rozdelia ostatní.

Najmä Elsevier je veľkým lobistom
v Európskej únii a aj vo Washingtone.

Zamestnávajú veľa zamestnancov, ktorí sú
v podstate lobbisti na plný úväzok.

Majú pravidelné stretnutia
s vládami na celom svete

aby prezentovali svoj pohľad na vec.

Vydavatelia majú
také povedomie,

že publikovanie musí byť veľmi nákladné
a že publikovanie vyžaduje publicistov

a redaktorov textu, PR agentov,
šéfredaktorov a iných.

Preto veľa akademických inštitúcií,
aby to finančne zvládli,

rozhodli sa kupovať výskumné časopisy
v balíkoch,

namiesto jednotlivých titulov.

{\an3}Praktcky každá
inštitúcia rokuje,

{\an3}s každým
vydavateľom,

{\an3}aby získala v podstate
všetok výskum od daného vydavateľa

alebo jeho veľkú časť
vo veľkoobchodnom formáte.

{\an1}Takže predplatné balíky,

{\an1}do ktorých je zapojená
väčšina knižníc,

{\an1}pretože takto môžeme
ušetriť viac peňazí,

{\an1}sú jednoznačne
ako káblová televízia.

Dostanete veľa obsahu; možno sa vám
nepáčia vždy všetky programy.

Ale ak chcete platiť len
jednotlivé tituly,

cena stúpa exponenciálne
a nemôžete si to dovoliť.

Takže sme uviazli v zmluvách s obsahom,
ktorý môžeme alebo nemusíme potrebovať

aby sme sa pokúsili udržať nižšiu cenu.

Vydavateľ však môže z balíka
odstrániť obsah bez upozornenia.

Takže ak sa vydavateľ rozhodne,
že nechce, aby mal niekto

určitý obsah vo svojom balíku,
môže ho okamžite odstrániť.

To neznamená,
že môžete zrušiť zmluvu;

to jednoducho znamená, že už nemáte
prístup ani žiadnu kontrolu.

Hoci inštitucionálny prístup k bežnému
výskumu väčšinou funguje ako káblové predplatné,

našli sme jednu knižnicu, ktorá
sa rozhodla, že bude mať len hmotný obsah.

Hľadali sme spôsob, ako byť hodnotní
pre výskumnú komunitu.

Ako by sme mohli pridať hodnotu,

aj keď nemôžeme zvládať

{\an3}rastúce náklady na
elektronické publikácie?

{\an3}A uvedomili sme si,
že by sme mohli priniesť hodnotu

{\an3}tým, že zostane
tlačová knižnica.

- Nemôžu vám vypnúť prístup
ku konkrétnym časopisom.

- Nie. To veru nie.

A ak vypnú elektrinu,
stále máme prístup k obsahu baterkou.

Na využitie služieb našej knižnice nepotrebujete
prihlasovacie meno ani inštitucionálnu príslušnosť.

Sme otvorení pre verejnosť; hoci máme
súkromné financovanie, sme verejne dostupní.

Nepotrebujete prihlásenie; prístup má každý.

V modernom svete sa tlačová knižnica
zdá byť celkom progresívna.

Možno tak polovica našich problémov pramení
z toho, že sme sa zaplietli do digitálnych rokovaní.

Predstavte si trh s káblovou televíziou,
kde neviete a nemôžete zistiť,

koľko platí váš sused
za rovnaký balík, ako máte vy.

- "Koľko platíte za HBO?"
- "Nemôžem ti to povedať,

podpísal som s Comcastom dohodu o mlčanlivosti."
Knižnice a univerzity toto robia neustále.

Komerční vydavatelia môžu zachytiť
všetko, čo sa nazýva spotrebiteľský prebytok.

Nemusia stanoviť jednotnú cenu,
ktorá maximalizuje ich príjmy

alebo zisk, platnú na celom trhu.

Môžu o cene rokovať
s každou jednou inštitúciou.

A to je dôležité, pretože je to ako
keby ste kupovali zdravotnú starostlivosť

a lekár by sa mohol pozrieť na vaše finančné prostriedky
a povedať: "Dobre, ak chcete túto liečbu,"

a vy viete, že lekár si je vedomý, že ste milionár,
"tak teda cena je 500 000 dolárov."

A ak ste niekto, kto
nemá toľko peňazí,

môžu účtovať menej,
ale stále dosahujú dobrú návratnosť.

Mám dojem, že v mnohých ohľadoch funguje
vydavateľský trh nejako takto.

Vydavatelia sa môžu pozrieť na základinu,
na to aká bohatá je inštitúcia,

koľko platili
počas uplynulých desaťročí,

a potom nastaviť cenu na takú úroveň,
o ktorej si myslia, že je ešte možná.

{\an3}Knižnice majú
veľkú možnosť voľby.

{\an3}Knižnice nemusia
podpísať tieto zmluvy.

A verejné univerzity, ako napr.
Michiganská univerzita

sa snažia byť oveľa transparentnejšie
v tom, aké majú výdavky.

A Akademická aliancia Veľkej desiatky,
ktorej sme súčasťou,

robí spoločne množstvo
transparentnej práce.

Takže som sa vydal na testovanie transparentnosti Veľkej desiatky.
Nanešťastie som sa stretol s tým istým.

Vždy som sympatizovala s knihovníkmi,
ktorí hromžia proti Elsevieru

a vždy im hovorím
"Zrušte zmluvu." A vy ju nezrušíte.

"Nemôžeme zrušiť." Môžete zrušiť,
ale musíte urobiť túto voľbu,

a nikto tú voľbu nerobí,
a tak Elsevier ostáva silný.

{\an1}Áno, a myslím
že len, viete,

{\an1}to všetko
je len proces rokovania,

{\an1}je to tradičný faktor

{\an1}akvizícií
v knižniciach,

a je s tým veľa problémov. Ale
je to súčasť rokovacieho procesu.

A nevidím, že by sa to zmenilo, pretože...

- Mohla by univerzita ako Rutgers povedať niekomu,
koľko za to zaplatili?

- Nie, nemôžeme. Nie.
- Pretože ste zmluvne zaviazaní?

- Áno, tak to funguje. takže,
znova nie je na mne, aby som sa vyjadrila

k tomuto konkrétnemu aspektu,
ale toto je spôsob, ako veci fungujú,

a takto to funguje u všetkých vydavateľov.
Nie iba u tých, o ktorých počujete.

Ale je to, viete, neviem s čím by som to mohla
porovnať, ale takto veci fungujú,

takže si nemyslím, že by čoskoro
nastala nejaká zmena.

Viete, rozumiem, prečo knižnica
chce získať konkurenčnú výhodu,

chce preukázať,
že získavajú ekonomický prínos,

získavajú väčšiu skupinu obsahu.

A inštitucionálne knižnice sú
od seba veľmi odlišné

a niektoré musia naozaj demonštrovať
rôzne druhy hodnôt,

ale je to voľba. Knižnice nemusia
podpisovať klauzuly o dôvernosti.

Často sa to robí na oplátku za to,
čo vyzerá ako konkurenčná výhoda

z krátkodobého hľadiska, ale z dlhodobého hľadiska
to nie je konkurenčná výhoda.

Znižuje to transparentnosť cien
a zvyšuje riziko, že budete platiť viac,

rovnako ako potenciálne platiť menej.

Je to fraktálne tajomstvo, že?
Všetko je obchodné tajomstvo na každej úrovni.

Aká bola cena, kto platil čo,
aké sú podmienky. A toto je zámerné.

Zabraňuje to kolektívnemu vyjednávaniu.
A všetky tieto veci v podstate udržiavajú

naozaj radikálne nespravodlivý trh.

Niektorí ľudia veria,
že v súčasnosti je dosť peňazí

vo vedeckom publikovaní
a že ich stačí preusporiadať;

nepotrebujeme nájsť viac peňazí. Musíme
len zmeniť spôsob, ako sa investujú.

Existuje rastúca skupina
časopisov, ktoré považujú za výhodné

odkloniť sa od ziskovej paradigmy.

{\an1}Takže v prípade časopisu
Lingua / Glossa,

{\an1}sa stalo to, že
táto komunita

{\an1}výskumných pracovníkov
sa rozhodla, že už stačilo

a celá redakčná rada rezignovala.
A potom založila ďalší časopis

na neziskovej platforme,
s otvoreným prístupom a tak ďalej.

Nie je veľa podobných prípadov,
ale tento príklad ukazuje,

že to môže skutočne fungovať. Takže celá
komunita alebo vodcovia tejto komunity

- pretože to je v podstate redakčná rada -
vodcovia tejto komunity

sa rozhodli odstúpiť kolektívne;
všetci zúčastnení rezignovali

a potom založili nový časopis s presne
rovnakým zameraním

a s presne rovnakou kvalitou, pretože
z čoho pramení kvalita časopisu?

Nie je to pečiatka vydavateľov.
Je to vlastne šéfredaktor

a redakčná rada, ktorá robí
všetky vedecké rozhodnutia.

{\an1}Volám sa
Johan Rooryck,

{\an1}Som profesor
francúzskej lingvistiky

{\an1}na Leidenskej univerzite.

{\an1}A som tiež aj
redaktor časopisu.

Najprv som bol 16 rokov redaktorom
časopisu Lingua v Elseviere.

V roku 2015 sme sa rozhodli opustiť Elsevier a
založiť open access časopis s názvom Glossa,

v podstate je to iba grécky preklad
latinského mena, aby sme ukázali kontinuitu.

Takže organizácia Linguy bola taká, že sme
mali spolu päť redaktorov, malý redakčný tím:

štyroch spolupracujúcich redaktorov
a ja som bol výkonný redaktor.

A potom sme mali redakčnú radu
asi 30 ľudí.

Všetko som to pripravil
dva roky dopredu,

a Elsevier nevedel nič,
až kým sme to nepreklopili.

Takže dva roky, v období 2013-2015,
som hovoril s viacerými ľuďmi

na redakčnej rade, ale, samozrejme,
všetko pod radarom.

A už som hovoril aj so všetkými členmi
môjho redakčného tímu a povedal,

"Pozrite sa, pripravujem túto vec.
Ak to urobíme, ste so mnou

alebo nie ste so mnou?
Pretože musím vedieť.

Pretože to buď všetci
urobíme spoločne alebo nie."

A tak som im všetkým pozrel do očí,
a všetci povedali:

áno, ak sa ti to podarí urobiť,
ideme na to.

Elsevierova redakčná rada v Lingue, ktorá sa
zmenila na ekvivalent s otvoreným prístupom Glossa,

nastavila precedens o tom, ako úspešný a
rešpektovaný časopis môže zmeniť

svoj obchodný model a napriek tomu zachovať
dôveryhodnosť pre špecifickú oblasť,

kvalitné recenzné konanie,
a celkový impakt.

Žijeme v kultúre, ktorá uprednostňuje
startupy, inovácie a podnikanie.

A skutočnosťou je, že práve teraz existuje
doslova jedna spoločnosť, ktorá dokáže inovovať

v oblasti vedeckej literatúry,
a tou je Google.

A Google je skvelý; používam
Google pre všetko, ako väčšina ľudí,

ale páčilo by sa mi, keby sme mali
stovku firiem, ktoré by súťažili.

Celkom by sa mi páčilo, ak s nimi mohli
súťažiť neziskové organizácie a pokúsiť sa

vytvoriť alternatívy, ktoré by povedali:
"Viete čo, možno by to nemal byť komerčný produkt;

mala by to byť verejná služba."

Takáto súťaž nie je možná
bez otvoreného prístupu.

Takáto súťaž je zabudovaná
do princípu otvoreného prístupu.

A vidíte to u veľkých
komerčných vydavateľov,

vidíte, že chápu, že toto je
vlastne dôležitý argument.

Strčia do obsahu malé slamky do nápojov
a vytiahnu malé kúsky obsahu

na ktorých môžete robiť textové dolovanie.
Dnes ale vyrábame autá, ktoré dokážu jazdiť samé.

Vy mi hovoríte, že nedokážeme
spracovať literatúru lepšie?

Ak sa auto môže riadiť samé vďaka
výpočtovej sile, ktorú máme k dispozícii,

a existuje viac konkurenčných spoločností,
ktoré vyrábajú samojazdiace autá

ako firiem, ktoré spracúvajú
biomedicínsku literatúru

a pomôžu nám rozhodnúť sa,
aké lieky máme užívať.

A toto je priamy dôsledok toho,
že literatúra je zamknutá.

To je základný ***** problém.

Začali sme sa oslovovať Kongres, aby daňoví poplatníci
mali prístup k výsledkom výskumu financovaného daňovými poplatníkmi.

Najčastejšia reakcia
pri našich úvodných návštevách bola:

"Chcete povedať, že verejnosť
ešte nemá k týmto veciam prístup?"

Nechceli tomu uveriť ani politici.
Toto bolo pre nich,

prichádza mi na myseľ slovo "samozrejmosť".

{\an3}Výskumníci chcú,
aby sa ich práce čítali.

{\an3}Chcú posúvať ďalej
objavy a inovácie.

{\an3}A zatiaľ čo ja trávim
veľa času bojom za to,

{\an3}prečo by mali diela byť
otvorené verzus uzavreté,

na konci dňa je jadrom to, či chceme
inovácie alebo nechceme inovácie?

A myslím, že existuje jasný argument
za otvorenosť na odomknutie inovácií.

Vidíme veľa vynaliezavého odporu
zo strany niektorých tradičných vydavateľov.

Ale myslím, že tu tiež
zohráva úlohu generačný faktor.

Myslím si, že pre mladšiu generácia vedcov,
študentov, akademických pracovníkov,

samotný starý model
už nedáva zmysel.

Verejnosť by sa mala hanbiť za to,
že dovolila, že takýto model môže existovať.

Dnes máme k dispozícii súbor nástrojov
na zdieľanie poznatkov vrátane akademického výskumu,

takým spôsobom,
ktorý neexistoval pred 20 rokmi.

Viete, pri našich vzťahoch
s akademickým sektorom,

a tým mám na mysli
konkrétne príjemcov našich grantov,

pretože poskytujeme granty akademickým
inštitúciám, ale prácu

napokon vykonávajú akademici.

Vidím, že je tu oveľa silnejšie ocenenie
úlohy otvoreného prístupu k výsledkom ich výskumu.

Viete, oni to vidia ako niečo,
čo je pre nich prínosom

aby mali prístup
k informáciám, údajom atď.,

ktoré vytvorili iní ľudia,
a vnímajú pozitívne,

keď sú informácie a dáta
otvorené a prístupné.

{\an1}Nie som si istá,
aké je správne riešenie.

{\an1}Vlastne, keď
hovorím s vydavateľmi, premýšľam,

{\an1}"Môžem urobiť túto vec?
Alebo ju nemôžem urobiť?"

Viete, je toľko otázok
týkajúcich sa autorských práv;

existuje toľko otázok
o duševnom vlastníctve;

existuje veľa otázok o tom,
čo jednotliví autori môžu a nemôžu robiť

ak sa rozhodnú publikovať
v konkrétnom časopise.

Mám pocit, že sa vynára množstvo otázok
s každou interakciou.

SciHub je zdroj,
ktorý zjednodušil vedu.

Tento prepája jednotlivcov
s vedeckými zdrojmi, ktoré potrebujú,

vtedy, keď to potrebujú, a zadarmo.

{\an3}Viete, tí z nás,
ktorí pracujeme vo vedeckej komunikácii

{\an3}zjavne musíme
vnímať Sci-Hub

{\an3}ako poštuchnutie do boku,
ktoré hovorí,

{\an3}"Robte to lepšie."

Musíme sa pozrieť na Sci-Hub a povedať:
"Čo by sme mali robiť

inak v oblasti infraštruktúry,
ktorú sme vyvinuli

na distribúciu článkov v časopisoch,
a na šírenie vedeckých výsledkov?"

Pretože Sci-Hub objavil to tajomstvo.
A urobili to pomerne ľahko.

A myslím si, že sa musíme pozrieť
na to, čo sa deje so Sci-Hubom,

ako sa vyvíja, kto ho používa,
kto naň pristupuje,

a dovoliť, aby bol pre nás lekciou
ako robiť veci inak.

Ľudia používajú webové stránky ako Sci-Hub,
ktorý považujú za akademický pirátsky zdroj.

Je to ako Napster pre vedecké články.

Viem, že bojovali so spoločnosťou
Elsevier, ktorý dosiahol ich zrušenie,

oni sa však proste presunli na inú webstránku.
Stále fungujú a sú populárnejší ako kedykoľvek predtým.

Takže, keby som mal poradiť študentom,
alebo ľuďom, ktorí nie sú členmi inštitúcií,

ktoré poskytujú prístup k mnohým z týchto
časopisov, Sci-Hub je skvelým zdrojom,

a poskytuje ich zdarma. Veľa ľudí nemá
pocit viny z používania týchto zdrojov

ako keď prišiel Napster, pretože
priemysel v súčasnosti zarába príliš veľa

na ľuďoch, ktorí dávajú samých seba
a robia skvelý výskum,

a sú takto využívaní. Takže, aby
ste naopak využili vydavateľov

a zadarmo získali články, ktoré
sa využívajú na vzdelávanie a rozvoj vecí,

ktoré sa využívajú pre verejné blaho,
toto je krok, ktorý je veľa ľudí

ochotných urobiť.

Ani ja nie som úplne proti.

Viete, páčia sa mi také činy, ktoré
považujem za občiansku neposlušnosť.

Myslím, že sú dôležité.
Myslím, že existuje moment,

kedy by sme o nich mali mať otvorenú diskusiu,

a obávam sa, že v otvorenosti diskusie...
neexistujú nuansy.

Je to buď, ako sme počuli, Sci-Hub sa rovná zlo.
Proste to tak musí byť.

Sci-Hub je v podstate nezákonný.
Je to úplne kriminálna činnosť,

a prečo si niekto myslí, že je v poriadku
vziať niekoho duševné vlastníctvo

a v podstate ho ukradnúť?

To mi vadí.

Nie je to len o ľuďoch
ktorí nemajú prístup.

Sci-Hub používajú aj ľudia
v inštitúciách, ktoré majú plný prístup,

pretože funguje
veľmi jednoducho a efektívne.

Čo Sci-Hub ukazuje je úroveň
frustrácie medzi mnohými akademikmi

o množstve prípadov,
kedy narazia na paywall.

Mám pocit, že sme uprostred
akéhosi prechodného obdobia,

a každý chce, aby sa toto obdobie
už skončilo. A nikto nechce povedať:

"Viete čo? Nikto z nás naozaj
netuší, čo sa stane

v nasledujúcich 15-20 rokoch."

Vieme len to, že sme
na okraji presne tej priepasti,

do ktorej spadla hudba s Napsterom.
To mi ukazuje Sci-Hub.

Po Sci-Hube by nebol žiadny dopyt,
ak by sme poskytovali úspešné služby

alebo ak by úspešné služby poskytol
vydavateľský priemysel, všakže?

Zjavne sme vytvorili
predpoklady na oboch stranách,

našej aj na strate vydavateľov,
ktoré viedli k tomuto okamihu.

A tak teraz vidíte,
aky potenciál má systém,

ktorý vám umožní nájsť ľubovoľný článok.
Cez Sci-Hub som vyhľadával články môjho otca.

Môj otec zomrel začiatkom tohto roka, bol to nositeľ
Nobelovej ceny za prácu na klimatických zmenách.

Snažil som sa vytvoriť archív všetkých jeho článkov,
aby som ich mohol dať môjmu synovi.

Nemôže to urobiť! Stálo by to
desiatky tisíc dolárov.

Nie som jediný človek, ktorá potrebuje články.
Nie som jediný človek, ktorá to robí týmto spôsobom.

Nesnažím sa tie veci
redistribuovať.

Doslova z nich robím tlačenú knihu.
Proste ich zviažem pre môjho syna.

Aby spoznal svojho starého otca, čo jeho
starý otec urobil, pretože si to nebude pamätať.

Toto je zlyhanie trhu.
Toto je obrovské zlyhanie trhu.

Priority sa budú meniť.

A verím, že Elsevier je firma plná inteligentných
ľudí, ktorí chcú, aby sa robili objavy,

ale nemajú lepší nápad
ako pri tom zarobiť peniaze.

A je pre nich smola, že internet
je príbeh o odstránení prostredníkov.

Oni sú prostredníkmi, v niektorých prípadoch
stoja medzi výskumom a ďalšími objavmi.

Ak je niekoho výskum za paywallom,
a zabraňuje mi robiť výskum

v tejto oblasti počas môjho života,
koľko ďalších životov musíme čakať,

aby tento evolučný krok urobil
niekto iný?

Inovácie sa niekedy dejú, keď je správny človek
na správnom mieste v správnom čase,

a jediná vec, ktorú paywall zaistí,
že je oveľa menej pravdepodobné, že správna osoba

bude na správnom mieste v tom správnom čase
na to, aby sa niečo udialo.

Prepis: Elena Milova, Joshua Conway,
anonymný člen lifespan.io

Synchronizácia: Giannis Tsakonas
Preklad: Ján Gondoľ