Susan Cain: Sila introvertov

V kultúre, v ktorej sa nadovšetko cení družnosť a spoločenskosť, môže byť ťažké, priam zahanbujúce byť introvertom. Ale ako argumentuje Susan Cain v tejto zanietenej prednáške, introverti prinášajú svetu výnimočný talent a schopnosti a zaslúžia si pochvalu a povzbudenie.

Keď som mala 9 rokov,

šla som prvýkrát do tábora.

Mama mi zbalila kufor

plný kníh,

čo mi pripadalo úplne prirodzené.

Lebo v mojej rodine

je čítanie hlavnou spoločenskou aktivitou.

Môže to znieť antisociálne,

ale pre nás to bol len iný spôsob, ako byť spoločenský.

Sedíte v

rodinnom kruhu

ale zároveň sa môžete túlať v krajine zázrakov

vo vlastnej hlave.

Predstavovala som si,

že tábor bude presne o tom, ibaže lepší.

(smiech)

Predstavila som si 10 dievačat, sediacich v chatke,

ako si čítajú v rovnakých pyžamkách.

(smiech)

Tábor bol skôr ako párty bez alkoholu.

Už v prvý deň

nás vedúca zhromaždila

a naučila nás, ako sa budeme povzbudzovať

každý deň po zvyšok leta,

aby sa do nás vryl duch tábora.

A bolo to takto:

"H-U-L-Á-K-A-V-Ý",

takto sme tomu hovorili.

Hulákavý, hulákavý, buďme hulákavý.

Veru.

Nedokázala som pochopiť,

prečo by sme mali byť tak hluční

alebo prečo musíme použivať nespisovné slovo.

(smiech)

Ale vykrikovala som to. Vykrikovala som to s ostatnými.

Snažila som sa.

A čakala som na chvíľu,

kedy si budem môcť ísť čítať.

Ale hneď ako som vytiahla knihu z kufra,

prišla najväčšia frajerka z partie

a spýtala sa ma: "Prečo si taká mäkká?"

Mäkká bol samozrejme presný opak

H-U-L-Á-K-A-V-E-J.

Keď som sa o to pokúsila druhýkrát,

prišla znepokojená vychovávateľka

a znova mi hovorila o duchu tábora

a o tom, že sa musíme veľmi snažiť

byť spoločenský.

Tak som odložila svoje knihy

späť do kufra

a odložila ich pod posteľ.

Tam ostali zvyšok leta.

A cítila som sa z toho previnilo.

Akoby ma tie knihy nejak potrebovali,

volali ma a ja som ich opustila.

Ale opustila som ich a kufor som neotvorila,

kým som nebola doma s rodinou

na konci leta.

Rozprávam vám tento príbeh o letnom tábore,

povedala by som vám aj 50 podobných,

kedy mi bolo naznačené,

že môj tichý a introvertný spôsob bytia

nebol ten správny,

a že by som sa mala snažiť vyzerať viac ako extrovert.

Vždy som v hĺbke duše cítila, že je to nesprávne.

Že introverti sú skvelí takí, akí sú.

Roky som tento pocit popierala.

A stala som sa okrem iného právničkou na Wall Street.

Namiesto spisovateľky, ktorou som túžila byť.

Čiastočne preto, že som si chcela dokázať,

že tiež viem byť smelá a asertívna.

A chodila som do preplnených barov,

aj keď by som radšej bývala šla na malú večeru s priateľmi.

Robila som seba-popierajúce rozhodnutia

tak reflexívne,

že som si ani neuvedomovala, že ich robím.

Robia to mnohí intorverti

a je to pre nás strata.

Ale i strata pre našich kolegov,

strata pre naše komunity.

Aj keď to vyznie pompézne, je to strata pre celý svet.

Lebo keď príde na tvorivosť a vodcovstvo,

potrebujeme introvertov, aby robili, v čom sú dobrí.

Tretina až polovica populácie sú introverti,

tretina až polovica.

Každý druhý až tretí človek, ktorého poznáte.

Aj keď ste sám extrovert,

hovorím o vašich spolupracovníkoch,

manželoch, deťoch,

o osobe, ktorá sedí vedľa vás.

Sme predpojatí voči ním všetkým,

je to zakorenené v našej spoločnosti.

Prijímame to za svoje už odmala,

kedy ešte ani nepoznáme slová, ktorými by sme to vyjadrili.

Aby sme tento predsudok pochopili,

musíte porozumieť, čo je introvertnosť.

Nie je to hanblivosť.

Hanblivosť je strach z posudzovania spoločnosťou.

Introvertnosť je viac o tom,

ako reagujeme na stimuly,

vrátene sociálnych stimulov.

Extroverti túžia po veľkej stimulácii,

zatiaľ čo introverti sa cítia najlepšie,

sú najviac naštartovaní a najschopnejší,

keď sú v tichom, stlmenom prostredí.

Nie vždy, nie je to absolútne,

ale väčšinou.

Kľúčom k

maximalizovaniu nášho talentu,

je umiestniť sa

do takej zóny, ktorá je pre nás najvhodnejšia.

Ale tu prichádzajú predsudky.

Naše najvýznamnejšie inštitúcie,

naše školy a pracoviská,

sú navrhnuté hlavne pre extrovertov,

ktorý potrebujú veľa stimulov.

A tiež teraz veríme tomu,

čo ja nazývam skupinové myslenie,

že všetka kreativita a produktivita

pochádza zo zvláštneho čriedovitého miesta.

Ak si predstavíte typickú triedu,

keď som ja chodila do školy,

sedeli sme v radoch.

V radoch lavíc takto,

a väčšinu práce sme robili samostatne.

Ale dnes, typická trieda

má skupinky lavíc,

štyri, päť, šesť až sedem detí sedí oproti sebe.

A deti pracujú na mnohých skupinových úlohách.

Dokonca aj na predmetoch ako matematika a tvorivé písanie,

od ktorých by ste očakávali samostatné myslenie.

Od detí sa očakáva, že budú konať ako členovia komisie.

A na deti, ktoré radšej

sú samé alebo len pracujú samé,

sa pozerá ako na odlišných.

Či horšie ako na problémových.

Veľká väčšina učiteľov verí,

že ideálny študent je extrovert,

namiesto introverta,

hoci introverti majú v skutočnosti lepšie známky

a sú erudovanejší.

Podľa výskumu...

(smiech)

OK, to isté platí pre naše pracoviská.

Väčšina z nás pracuje v otvorených kanceláriách,

bez stien,

kde sme vystavení

stálemu hluku a pohľadom spolupracovníkov.

A keď príde na vodcovstvo,

introverti sú bežne opomínaní z vedúcich pozícií,

aj keď zvyknú byť opatrnejší,

menej náchylní riskovať,

čo je niečo, čo sa nám v dnešnej dobe môže hodiť.

Zaujímavý výskum Adama Granta z Wharton School

zistil, že introvertní vodcovia

často prinesú lepšie výsledky než extroverti,

lebo keď vedú aktívnych zamestnancov,

skôr im dajú priestor na ich nápady,

zatiaľ čo extrovert sa môže

nevedomky tak nadchnúť,

že presadí svoju predstavu

a nápady ostatných nemôžu tak ľahko

vyplynúť na povrch.

V skutočnosti niektorí z našich vedúcich osobností boli introverti.

Dám vám príklady.

Eleanor Roosevelt, Rosa Parks, Gandhi,

títo ľudia sa opísali ako

tichí, málovravní až hanbliví.

A všetci sa dostali do centra pozornosti,

napriek tomu, že cítili v kostiach,

že to nechcú.

Ukázalo sa, že to má svoj vlastný význam,

lebo ľudia cítili, že títo vodcovia sú pri kormidle,

nie preto, že radi ostatných riadia,

nie preto, že im robí dobre, keď sa na nich upierajú oči.

Boli tam, lebo nemali na výber,

lebo ich hnalo to, čo považovali za správne.

Myslím, že teraz by som mala dodať,

že milujem extrovertov.

Vždy vravím, že niektorí moji najlepší priatelia sú extroverti,

vrátane môjho milovaného manžela.

A všetci samozrejme spadáme niekde

na škále introvert - extrovert.

Dokonca Carl Jung, psychológ, ktorý prvý spopularizoval tieto pojmy, povedal

že nie je čistý introvert

alebo čistý extrovert.

Povedal, že taký človek by bol na psychiatrii,

ak by vôbec existoval.

Niektorí ľudia spadajú presne do stredu

spektra introvert - extrovert.

Môžme ich nazvať ambiverti.

Často mám pocit, že majú to najlepšie z oboch svetov.

Ale mnohí z nás sa považujú za jedno, či druhé.

Snažím sa naznačiť, že kultúrne potrebujeme rovnováhu.

Potrebujeme yin a yang

medzi týmito typmi.

To je obzvlášť dôležité,

pri tvorivosti a produktivite,

lebo keď sa psychológovia pozrú

na životy najtvorivejších ľudí,

zisťujú,

že sú to ľudia schopní vymieňať myšlienky,

zlepšovať myšlienky,

ale ktorí majú v sebe kus introvertnosti.

Pretože samota je často dôležitá

prísada kreativity.

Darwin,

chodil na dlhé prechádzky do lesa

a dôrazne odmietal pozvánky na večierky.

Theodor Geisel, známejší ako Dr. Seuss,

vysníval mnohé z jeho úžasných výtvorov

v opustenej kancelárii,

v zadnej časti domu v La Jolla v Kalifornii.

A v skutočnosti sa bál stretnúť

malé deti, ktoré čítali jeho knihy.

Zo strachu, že budú očakávať

takú veselú Santa Clausovskú postavičku,

a budú sklamané z jeho viac zdržanlivejšej osobnosti.

Steve Wozniak vynašiel prvý Apple počítač

sediac sám vo svojom kumbálku

v Hewlett-Packard, kde v tom čase pracoval.

A povedal, že by sa nikdy nestal expertom,

keby nebol príliš introvertný na to, aby vyšiel z domu,

keď vyrastal.

Samozrejme,

to neznamená, že máme prestať spolupracovať.

Steve Wozniak sa musel stretnúť s Stevom Jobsom,

aby založili Apple Computer.

Ale znamená to, že na samote záleží

a že pre niektorých ľudí

je to vzduch, ktorým dýchajú.

V skutočnosti, už stáročia vieme

o transcendentnej sile samoty.

Ale v poslednej dobe na to zabúdame.

Ak sa pozriete na hlavné svetové náboženstvá,

nájdete hľadačov,

Mojžiša, Ježiša, Budhu, Mohameda,

osamotených hľadačov,

ktorí idú do pustatiny,

kde nachádzajú zjavenia,

ktoré potom prinášajú zvyšku komunity.

Takže žiadna pustatina, žiadne zjavenia.

Nie je to prekvapujúce,

keď sa pozriete na poznatky súčasnej psychológie.

Ukázalo sa, že nemôžme byť v skupine ľudí

bez toho, aby sme inštinktívne nenapodobňovali ich názory.

Dokonca pri zdalivo osobných a vnútorných presvedčeniach,

ako napríklad kto vás priťahuje,

začnete napodobňovať presvedčenia ľudí okolo,

bez toho, aby ste si to uvedomovali.

A skupiny nasledujú názor

najviac dominantnej alebo charizmatickej osoby v miestnosti,

aj keď neexistuje súvislosť,

že najlepší rečník má aj najlepšie nápady.

Skutočne žiadna.

Takže...

(smiech)

Možno nasledujete toho s najlepšími nápadmi

ale možno aj nie.

A chcete to naozaj nechať na náhodu?

Pre všetkých je lepšie, ak sami

prichádzajú s vlastnými nápadmi,

bez skreslenia skupinovou dynamikou,

a potom ich spoločne ako tím

preberú v dobre riadenom prostredí

a pokračujú ďalej.

Ak by toto všetko bola pravda,

prečo nám to nejde?

Prečo takto pripravujeme školské a pracovné prostredie?

A prečo nútime introvertov cítiť sa previnilo,

keď len chcú byť istý čas sami?

Jedna odpoveď leží hlboko v kultúrnej histórii.

Západné civilizácie,

zvlášť Spojené štáty.

vždy preferovali človeka akcie

nad rozjímajúcim človekom

hĺbavým človekom.

Na počiatku Ameriky,

sme žili v niečom, čo historici nazývajú kultúra charakteru,

kde sme si cenili ľudí

pre ich vnútro a morálnu čestnosť.

Keď sa poriete na svojpomocné príručky tej doby,

všetky niesli názov ako:

"Charakter, najväčšia vec na svete."

A všetky kládli za model Abrahama Lincolna,

ktorého uznávali za skromnosť a zdržanlivosť.

Ralph Waldo Emerson ho nazval

"muž, ktorý neuráža nadradenosťou".

Ale potom sme narazli na 20-te storočie

a vstúpili do novej kultúry,

ktorú historici nazvali kultúrou osobnosti.

Poľnohospodárska ekonomika sa premenila

na svet biznisu.

A ľudia sa začali sťahovať

z mestečiek do miest.

Namiesto toho, aby pracovali popri ľuďoch, ktorých poznali celý život,

teraz sa museli prejaviť

v skupine cudzích.

Takže celkom pochopiteľne

kvality ako príťažlivosť a charizma

boli veľmi dôležité.

A samozrejme svojpomocné príručky sa prispôsobili

a začali mať názvy

ako "Ako získať priateľov a ovplyvňovať ľudí."

A za model uznávali

skvelého predajcu.

V takom svete dnes žijeme.

To je kultúrne dedičstvo.

Nechcem tým povedať,

že sociálne zručnosti nie sú dôležité.

Ani nevolám po

úplnom zrušení tímovej práce.

Náboženstvá, ktoré posielajú mudrcov na vrcholy hôr,

nás tiež učia o láske a dôvere.

Problémy, ktorým dnes čelíme

v oblasti ako veda a ekonomika

sú tak rozsiahle a zložité,

že budeme potrebovať armády ľudí, ktorí sa zídu,

aby spolu hľadali riešenia.

Ale chcem povedať, že čím viac slobody dáme introvertom, nech sú,

akí chcú, tým skôr

prídu na vlastné riešenia týchto problémov.

Teraz vám chcem ukázať,

čo je dnes v mojom kufri.

Hádajte.

Knihy.

Mám kufor plný kníh.

Tu je Margaret Atwoodovej "Mačkino oko."

Tu je román od Milana Kunderu.

A tu "Sprievodca pre zmätených"

od Maimonidesa.

Nie sú to vlastne moje knihy.

Priniesla som ich sem,

lebo sú to obľúbení autori môjho starého otca.

Starý otec bol rabínom

a vdovcom,

ktorý žil sám v malom byte v Brooklyne,

čo bolo moje najobľúbenejšie miesto na svete, keď som vyrastala.

Sčasti pre jeho vľúdny a uhladený vzhľad

a sčati preto, že bol plný kníh.

Doslova každý stôl a stolička v jeho byte,

ústúpili svojej pôvodnej funkcii,

aby slúžili ako podklad pod stohy kníh.

Ako aj zvyšok mojej rodiny,

starý otec najradšej zo všetkého čítal.

Ale taktiež miloval svoju kongregáciu,

dalo sa to cítiť z jeho kázní, ktoré robil

každý týždeň počas 62 rokov, čo bol rabínom.

Prínosmi svojich prednášok

splietal gobelín zo starovekých a humanistických myšlienok.

A ľudia prichádzali odvšadiaľ,

aby si ho vypočuli.

Ešte jedna vec o starom otcovi.

Pod jeho obradnou úlohou

sa v skutočnosti skrýval skromný introvert,

ktorý keď skončil kázne,

mal problém udržať očný kontakt

s tou istou kongregáciou,

ktorej prednášal 62 rokov.

Aj mimo pódia,

ak ste ho prišli pozdraviť,

často predčasne ukončil konverzáciu

zo strachu, že vás priveľmi oberá o čas.

Keď vo veku 94 rokov zomrel,

polícia musela uzavrieť časť štvrte,

aby mohla pojať zástupy ľudí,

ktorí ho prišli oplakávať.

Dnes mi je starý otec príkladom

mojim vlastným spôsobom.

Práve mi vyšla kniha o introvertnosti.

Trvalo mi to 7 rokov napísať.

A pre mňa bolo tých 7 rokov požehnaním,

čítala som, písala,

premýšľala, bádala.

Bola to moja verzia tých hodín,

ktoré starý otec trávil vo svojej knižnici.

Zrazu je moja práca o inom.

Musím byť tu a rozprávať o tom.

Rozprávať vám o introvertnosti.

(smiech)

To je pre mňa omnoho ťažšie,

lebo síce mi je cťou,

že som tu dnes s vami,

toto nie je moje prirodzené prostredie.

Pripravujem sa na tieto chvíle najlepšie,

ako viem.

Strávila som posledný rok prednášaním

pri každnej príležitosti, ktorá sa vyskytla.

Volám to môj "rok nebezpečného prednášania".

(smiech)

A dosť to pomohlo.

Ale poviem vám, že ešte viac pomáha

moje presvedčenie a moja viera,

že pokiaľ ide o naše postoje

voči introvertnosti, tichu a samote,

sme na okraji dramatickej zmeny.

Skutočne sme.

A teraz vás nechám

s tromi výzvami

pre tých, ktorí zdieľajú túto víziu.

Číslo jeden.

Prestaňte so šialenosťou neustálej skupinovej činnosti.

Proste prestaňte.

(smiech)

Ďakujem vám.

(potlesk)

Aby bolo jasné, čo vravím,

lebo naozaj verím, že naše kancelárie

by mali podporovať

nenútené, kaviarenské rozhovory.

Viete, keď sa ľudia zídu

a vymieňajú si nápady.

To je skvelé.

Skvelé pre introvertov, skvelé pre extrovertov.

Ale potrebujeme viac súkromia a slobody,

viac autonómie v práci.

V škole to isté.

Musíme deti učiť, ako pracovať spolu, jasné,

ale musíme ich tiež učiť, ako pracovať osamote.

To je zvlášť dôležité pre extrovertované deti.

Musia pracovať samostatne,

lebo tak sa rodia veľké myšlienky.

OK, číslo dva. Vyberte sa do pustatiny.

Ako Budha, odhaľte vlastné zjavenia.

Nevravím,

že každý si má teraz postaviť chatku v horách

a už s nikým neprehovoriť.

Ale mali by sme vypnúť

a dostať sa do vlastnej hlavy

o niečo častejšie.

Číslo tri.

Dobre sa pozrite, čo máte vo vlastnom kufri

a prečo ste to tam dali.

Extroverti,

možno je aj váš kufor plný kníh.

Možno pohárov od šampanského,

alebo nástroja na potápanie.

Nech je to čokoľvek, dúfam, že tie veci vyberiete čo najčastejšie

a potešíte nás vašou energiou a radosťou.

Introverti, keďže ste to vy

pravdepodobne si dobre strážite to,

čo máte vo svojom kufri.

To je v poriadku.

Ale občas, len občas,

dúfam, že dovolíte ostatným, aby nahliadli do vášho kufra,

lebo svet vás potrebuje a potrebuje to, čo nesiete.

Prajem vám najlepšie možné cesty

a odvahu rozprávať jemne.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(potlesk)

Ďakujem vám. Ďakujem vám.

(potlesk)