Byť šťastní a žiť dlhšie – aj o tom je komunitné bývanie (cohousing)

Osamelosť nepramení vždy len zo samoty. Architektka Grace Kimová vníma osamelosť ako prejav našej blízkosti s okolitými ľuďmi, čo často závisí od domovov, v ktorých žijeme. Delí sa s nami o prastarý liek na osamelosť – komunitné bývanie (tzv. cohousing), v ktorom sa ľudia vedome rozhodnú zdieľať určité priestory so susedmi, spoznať sa s nimi a starať sa o nich. Prehodnoťte svoj domov a spôsob života vďaka tejto prednáške, ktorá vám otvorí oči.

Osamelosť.

Skôr či neskôr všetci v tejto sále
zažijeme osamelosť.

Osamelosť nie je dôsledkom samoty,

ale skôr prejavom toho,
ako veľmi ste spojení so svojím okolím.

Práve teraz, napriek tisícke ľudí naokolo,

by tu mohol byť niekto,
kto sa cíti osamelo.

A hoci osamelosť
je spôsobená mnohými faktormi,

z pohľadu architektky tvrdím,

že osamelosť je aj dôsledkom prostredia,
ktoré si budujeme,

domovov, v ktorých sme sa usadili.

Priblížme si tento dom.

Je pekný.

Má veľkú záhradu, biely plotík,

dvojitú garáž.

A možno sa nachádza v takomto
susedstve či štvrti.

A pre mnohých ľudí z celého sveta

je takýto dom a takéto susedstvo

vytúženým snom.

Rizikom dosiahnutia tohto sna

je však falošný pocit blízkosti

a rastúca sociálna izolácia.

Ja viem, isto je tu niekto,

kto na mňa v mysli kričí:

„To je môj dom a moje susedstvo

a poznám každého suseda!“

Poviem vám: „To je super!“

Priala by som si, aby takých,
ako vy, bolo viac,

pretože niečo mi hovorí,
že dnes je tu viac ľudí,

ktorí žijú podobne,

no svojich susedov
pravdepodobne nepoznajú.

Možno ich poznajú z videnia
a pozdravia sa im,

ale popod nos

sa navzájom pýtajú:

„Ako sa volá?“,

aby susedov oslovili menom
na znak toho, že sa poznajú.

Sociálne média taktiež prispievajú
k falošnému pocitu blízkosti.

Túto situáciu určite poznáte.

Stojíte vo výťahu,

či sedíte na káve,

obzriete sa

a vidíte každého na telefóne.

Nečítate si Facebook alebo SMS,

ale ostatní áno

a možno ste sa ako ja dostali do situácie,

že sa vám oči stretli,

usmiali ste sa a pozdravili,

a ten človek si vybral
slúchadlá z uší a opýtal sa:

„Prepáčte, čo ste hovorili?“

Je to pre mňa ohromne izolujúce.

Podelím sa s vami o myšlienku,

ktorá je liekom na osamelosť.

Nie je to nič nové.

Vlastne je to odveký spôsob žitia

stále prítomný v mnohých nezápadných
kultúrach po celom svete.

Asi pred 50 rokmi

sa Dáni rozhodli tento jav premenovať

a odvtedy

týmto prepojeným spôsobom
žijú desaťtisíce Dánov.

Vo svete je tento spôsob
čoraz viac vyhľadávaný,

lebo ľudia hľadajú pocit komunity.

Tento koncept sa volá

komunitné bývanie – cohousing.

Do cohousingu ľudia vstupujú
s úmyslom spoznať iných

a navzájom si pomáhať.

V cohousingu máte svoj domov,

ale zároveň zdieľate kľúčové
vonkajšie i vnútorné priestory.

Predtým, ako vám ukážem pár obrázkov,

predstavím vám
svojich priateľov Sheilu a Spencera.

Keď sme sa spoznali,
mali čerstvých 60 rokov

a Spencer už rozmýšľal, čo spraví,
keď skončí ako učiteľ na základnej škole.

Vôbec sa mu nepáčila predstava,

že by v jeho živote na dôchodku

už nebolo detí.

Teraz sme susedia.

Žijeme v komunitnom dome,
ktorý som navrhla,

ale aj rozvinula a mám
tam aj svoj ateliér.

Ľudia v našej komunite vstupujú
do kontaktu vedome.

Urobme si prehliadku.

Zvonku vyzeráme ako každý
druhý bytový dom.

Takmer rovnako ako ten vedľa,

až na žltú omietku.

Vnútri sú priestory celkom bežné.

Každý byt má obývačku a kuchyňu,

spálňu a kúpeľňu,

a okolo centrálneho nádvoria
je rozmiestnených 9 bytov.

Tento je môj,

ďalší je Spencera a Sheily.

Budova je jedinečná z pohľadu cohousingu

nie kvôli bytom,

ale vďaka tomu, čo sa deje tu:

vďaka interakcii,
ktorá sa sústredí okolo hlavného nádvoria.

Keď sa cezeň pozriem,

tak ma čaká Spencer a Sheila.

V podstate každé ráno vidím toto.

Vidím Spencera, ako mi radostne máva
pri príprave raňajok.

Z okien máme výhľad na nádvorie

a v závislosti od obdobia

vidíme rôzne veci:

deti a dospelých v rôznom počte

ako sa spolu hrajú a trávia čas.

Počujeme odtiaľ veľa smiechu a hlasov

a ako deti skáču gumu.

A z času na čas: „No tak, prestaň už!“

alebo aj detský plač.

Sú to zvuky našej každodennosti

a zvuky sociálneho prepojenia.

Na spodku nádvoria sú dvojité dvere,

ktoré vedú do spoločného domu.

Spoločný dom považujem
za tajnú ingredienciu cohousingu.

Je tajná,

lebo je to miesto,
kde sa sociálna interakcia

a komunitný život rodia.

A presne odtiaľ sa šíria
do celej našej komunity.

Vnútri spoločného domu máme veľkú jedáleň,

kam sa zmestíme všetci 28-mi aj s hosťami

a spolu večeriame trikrát do týždňa.

Aby sme to zvládli, máme veľkú kuchyňu

a vo varení pre všetkých
sa striedame v tímoch po troch.

To znamená, že ak je dospelých 17,

tak varenie vediem len raz za 6 týždňov.

Ďalšie dva razy len pomáham
s prípravou a umývaním.

A na všetky zvyšné večere

už len prídem.

Navečeriam sa, porozprávam so susedmi

a odchádzam nasýtená jedlom od niekoho,

kto berie ohľad
na to, že som vegetariánka.

Našich deväť rodín si vedome vybralo
alternatívny spôsob života.

Namiesto honby za americkým snom,

v ktorom by sme sa izolovali
v rodinných domoch,

sme si zvolili komunitné bývanie.

Vďaka nemu sa môžeme lepšie
sociálne prepojiť.

Presne tak sa rodí cohousing.

So zdieľaným úmyslom žiť v spolupráci.

Práve úmysel je jediná
najdôležitejšia vlastnosť,

ktorá odlišuje cohousing
od ostatných modelov bývania.

Je náročné úmysel vidieť alebo ho ukázať,

ako architektka vám musím
pár obrázkov ukázať.

Uvídíte pár príkladov pre predstavu,
ako bol úmysel vyjadrený v komunitách,

ktoré som navštívila.

Vyjadril sa cez múdro zvolený nábytok,

osvetlenie a akustiku,
čím sa podporilo spoločné stolovanie;

cez vhodné umiestnenie a viditeľný prístup

k detským ihriskám v spoločnom dome
a okolo neho;

cez určenie veľkosti

a rozmiestnenia zhromaždísk okolo komunity
s cieľom obohatiť bežné dni.

Všetky takéto priestory
posilňujú a zveľaďujú

pocit communitas v každej komunite.

Ako to bolo? „Communitas.“

Je to novátorské odborné slovo
na označenie ducha komunity.

A po navštívení 80 komunít
som ducha komunity hodnotila podľa toho,

ako často obyvatelia spolu stolovali.

Je na každej komunite,

ako často budú spolu jedávať.

Poznám také,
ktoré spolu večerajú každý deň

už celých 40 rokov.

A poznám také,

ktoré spolu stolujú
raz alebo dvakrát mesačne.

Z pozorovania môžem povedať,
že tí, ktorí spolu jedia častejšie,

prejavujú vyššiu úroveň communitas.

Ukazuje sa, že keď spolu jeme,

tak plánujeme viac spoločných aktivít.

Pri takom stolovaní viac zdieľate.
Navzájom si strážite deti.

Vzájomne si požičiavate náradie, autá.

Ale napriek tomu,

ako moja dcéra rada hovorí,

cohousing nie sú vždy len
„včeličky a hviezdičky“.

Ani nie som najlepší priateľ
s každým z komunity.

Sú medzi nami rozdiely a nezhody.

Ale keďže sme v cohousingu,
k vzťahom pristupujeme vedome.

Sme motivovaní nezhody vyriešiť.

Navštívime a prihovoríme sa,

povieme si veci úprimne

a keď je to potrebné,

tak sa ospravedlníme.

Skeptici povedia, že cohousing je
zaujímavý a atraktívny

len pre úzku skupinu ľudí.

A s tým môžem súhlasiť.

V západných kultúrach po celom svete

žije v komunitnom bývaní
len mizivé percento obyvateľov.

Prišiel však čas na zmenu,

lebo od nej závísi naše zdravie.

V roku 2015 Univerzita Brighama Younga
zavŕšila výskum,

ktorý ukázal výrazne
zvýšené riziko predčasnej smrti u tých,

ktorí žili izolovane.

Zdravotnícka služba v USA vyhlásila,

že osamelosť je epidémia.

Táto epidémia sa netýka len USA.

Na začiatku som povedala,

že cohousing je protijed na osamelosť,

ale mala som skôr povedať,

že cohousing vám zachráni život.

Keby som bola lekárka,
predpísala by som vám aspirín s tým,

že sa mi ráno ozvete.

Ale keďže som architektka,

tak vám odporučím prechádzku so susedom

a spoločné stolovanie s tým,

aby ste sa ozvali o 20 rokov.

Ďakujem.

(potlesk)