Papier alebo plast? Zmena environmentálneho folklóru

Väčšina z nás sa chce k životnému prostrediu správať zodpovedne. Ako však hovorí Leyla Acaroglu, ani voľba papierovej tašky nie je taká jednoznačná, ako by sme si mysleli. Smelý pokus vyvrátiť mýty o životnom prostredí a prinútiť nás rozmýšľať vo veľkom, aby sme vytvorili systémy a produkty, ktorými znížime tlak na životné prostredie.

Predstavte si, že ste v obchode,

kupujete potraviny

a máte si vybrať medzi

igelitkou a papierovou taškou.

Ktorú si vyberiete, ak vám záleží

na životnom prostredí?

Väčšina ľudí si zvolí papierovú.

Zamyslime sa prečo.

Predovšetkým je hnedá.

Preto musí byť dobrá pre prírodu.

Je rozložiteľná. Dá sa znova použiť.

Niektoré sa dajú aj recyklovať.

Pri pohľade na igelitku si ľudia

predstavia asi toto:

Všetci vieme, že je to hrozné

a za žiadnu cenu nesmieme

takto ubližovať prírode.

Ľudia však často nemyslia

na toto,

na druhú stranu mince.

Keď vyrábame materiály,

získavame ich z prírody

a spôsobíme tak celý rad dôsledkov.

Keď sa my, ľudia,

potrebujeme rozhodnúť,

máme radšej jednoduché riešenia

a jednoduché riešenia aj žiadame.

Pracujem v oblasti dizajnu,

radím projektantom

a inovátorom v oblasti udržateľnosti

a každý mi stále vraví, "Leyla,

chcem ekomateriály."

Odpoviem, "To nie je ľahké."

a ďalšie štyri hodiny hovoríme o tom,

čo vlastne ekomateriál je,

lebo všetko v určitom bode

pochádza z prírody.

Práve spôsob používania materiálov

určuje dopad na životné prostredie.

Keď sa rozhodujeme,

musíme sa spoľahnúť

na intuíciu.

Zvyknem túto intuíciu nazývať

naším environmentálnym folklórom.

Buď počujete hlas v hlave

alebo cítite v kostiach,

že robíte správnu vec,

keď si vyberáte papierovú tašku

alebo si kupujete úsporné auto.

Environmentálny folklór je nesmierne dôležitý,

lebo sa snažíme robiť, čo je správne.

Ako však zistíme, že naozaj

znižujeme svoj dopad

- ako jednotlivcov, odborníkov

či spoločnosti -

na životné prostredie?

Environmentálny folklór je

založený na skúsenostiach,

na tom, čo sme počuli od iných.

Nezakladá sa na
vedeckých poznatkoch.

Nie je to jednoduché, pretože

žijeme v zložitých systémoch.

Ľudské systémy určujú,

ako komunikujeme a spolupracujeme

v nami vytvorenej spoločnosti.

Máme priemyselné systémy,
teda ekonomiku,

a všetky prvky fungujú

v najväčšom systéme,

podľa mňa najdôležitejšom,

v ekosystéme.

Akékoľvek rozhodnutie

jednotlivcov

alebo rozhodnutie

v práci,

či už ste v hierarchii
nízko alebo vysoko,

vplýva na všetky systémy.

Ak sa chceme vydať udržateľnou cestou

musíme určitým spôsobom

prepojiť všetky zložité systémy

a rozhodovať sa rozumnejšie

pre blaho prírody.

Musíme sa naučiť robiť

veľa s málom.

Množstvo ľudí narastá,

a každý má rád svoj mobil,

obzvlášť ľudia v tejto miestnosti.

Musíme teda nájsť inovatívne riešenia
problémov, ktorým čelíme.

Práve vtedy vstupuje do hry to,
čo nazývame životným cyklom.

Všetko, čo sme vytvorili,

prechádza rôznymi štádiami životného cyklu

a používame teda vedecký postup,

nazývaný ako hodnotenie životného cyklu,

v Amerike tzv. analýza životného cyklu,

aby sme si vytvorili jasný obraz o tom,

ako všetko, čo robíme
v technickej časti systémov

ovplyvňuje životné prostredie.

Vraciame sa teda

k získavaniu surovín,

potom sledujeme výrobu,

balenie a prevoz,

použitie a koniec života.

V každučkej etape

pôsobí naše konanie

na životné prostredie.

Môžeme teda sledovať, aký vplyv

má toto pôsobenie na systémy a služby,

ktoré umožňujú život na Zemi.

Zistili sme tak

nesmierne fascinujúce skutočnosti.

Vyvrátili sme tiež kopu mýtov.

Pre začiatok je tu často používaný výraz.

Používa sa v reklame

a myslím, že často aj v bežnej reči,

keď hovoríme o udržateľnosti:

biologická rozložiteľnosť.

Biologická rozložiteľnosť je vlastnosťou materiálu,

nie definíciou prínosu pre životné prostredie.

Vysvetlím.

Keď niečo prírodné,

niečo vyrobené z celulózových vláken,

napríklad krajec chleba alebo zvyšky jedla

či list papiera

skončí v prírode,

rozloží sa to prirodzene.

Drobné molekuly uhlíka, ktoré sa nahromadili,

keď rastliny rástli, prirodzene uniknú

späť do atmosféry ako CO2.

Taká je ideálna situácia.

Väčšina vecí

v prírode neskončí.

Väčšina odpadu
končí na smetisku.

Smetisko je iným druhom prostredia.

Na smetisku sa molekuly uhlíka

rozkladajú inak,

lebo tam nie je dosť vzduchu.

Žiadny kyslík. Veci sú stlačené a horúce.

Molekuly sa premieňajú na metán

a metán je 25-krát silnejším

skleníkovým plynom ako oxid uhličitý.

Ak stará zelenina a vyhodené výrobky

vyrobené

z biologicky rozložiteľných materiálov,

skončia na smetisku,

prispievajú k zmenám klímy.

V súčasnosti existujú zariadenia,

ktorými dokážeme metán zachytávať

a vytvárať z neho energiu,

čím znižujeme potrebu fosílnych palív.

No musíme byť prezieraví.

Potrebujeme zistiť, ako financovať

rozbehnuté projekty

a navrhovať systémy a služby,

ktoré zmiernia naše problémy.

Ľudia sa v súčasnosti
jednoducho oboria:

"Zakážme plastové tašky! Dáme ľuďom papierové,

lebo sú lepšie pre prírodu."

Ale ak ju ale vyhodíte do koša

a skončí na

obyčajnom smetisku,

spôsobujete dvojnásobnú škodu.

Som vyučená produktová dizajnérka.

Venovala som sa aj spoločenským vedám.

A fascinujú ma

spotrebiteľské tovary a spôsob, akým sme

sa stali imúnnymi

voči vplyvu vecí,

ktoré používame, na životné prostredie.

Tieto vecičky sú sériovými páchateľmi.

Nepochybujem, že všetci prítomní

majú chladničku.

V Amerike chladničky

stále rastú.

Za posledné roky sa v priemere zväčšili

o viac ako 28 litrov oproti

bežnej veľkosti.

Problémom je, že je pre nás preto

jednoduchšie nakúpiť viac jedla

než dokážeme zjesť či nájsť.

Vzadu v chladničke mám niektoré potraviny,

už celé roky.

Zbytočne tak míňame viac jedla.

Mrhanie jedlom je problém.

V Spojených štátoch končí v koši

40 % jedla z domácností.

Vyhadzujeme polovicu všetkého jedla.

Podľa nových štatistík OSN. Takmer polovicu.

Šialené. 1,3 miliardy ton ročne.

Viním chladničku,

najmä v západných kultúrach,

lebo nám mrhanie uľahčuje.

Situácia je ale veľmi zložitá

a nechcem ju príliš zjednodušovať.

Chladnička k tomu prispieva vo veľkej miere.

Obsahuje

priehradku na ovocie a zeleninu.

Všetci takú máte?

Dávame tam napríklad hlávkový šalát.

Šalát zvykne v priehradke

zvädnúť, však?

Pravda? Zvädnutý šalát.

Vo Veľkej Británii je problém taký veľký,

že vláda vydala pred niekoľkými rokmi správu,

podľa ktorej je druhou najčastejšou

vyhodenou potravinou v Británii šalát.

Volala sa Správa o zvädnutých šalátoch.

Rozumiete? Veľký problém.

Úbohé šalátiky vyhadzujeme,

kde sa len dá, lebo priehradky na zeleninu

nie sú navrhnuté, aby v nich ostala čestvá.

Na to treba utesnený priestor.

Aby ste zabránili prirodzenému rozkladu,

potrebujete nepriedušné miesto.

Ale priehradky na zeleninu sú len o niečo

tesnejšou zásuvkou.

Každopádne som posadnutá.

Len ma nepozývajte na návštevu,
lebo sa vám začnem hrabať v chladničke

a hľadať podobné príklady.

Problém je naozaj veľký.

Lebo keď zo systému odíde
niečo také ako hlávkový šalát

nedochádza len k tomu,
čo som opísala ako koniec života,

ale musíme aj vypestovať nový šalát.

Životný cyklus šalátu dosahuje astronomické rozmery.

Museli sme pripraviť pôdu,

vysadiť semienka, použiť fosfor,

hnojivá, živiny, vodu, slnečné svetlo.

Všetky prvky stelesnené v šaláte

sa zo systému strácajú.

Dopad na životné prostredie je omnoho väčší

ako len mrhanie energiou na chladničku.

Ak chceme riešiť veľké environmentálne problémy,

musíme veci navrhovať rozumnejšie.

Začnime napríklad priehradkou a zmenšením.

Pre tých z vás, ktorí chladničky navrhujú,

to bude prínosné.

Predstavte si však,

že by sme naozaj zvážili
dizajn vecí.

Chladničku vnímam ako znak modernosti,

ale v skutočnosti sme ju od 50-tych rokov

veľmi nezmenili.

Iba o niečo, ale v zásade ostáva veľkým boxom,

chladiacim boxom na jedlo.

Predstavte si, že by sme začali

hľadať takéto problémy a využili to

ako základ pre vytvorenie inovatívnych a elegantných

riešení problémov.

Ide o systémovú zmenu

navrhovania výrobkov, vďaka ktorej

zabezpečíme udržateľnosť.

Vyhadzovať 40 % jedla nie je maličkosť.

Predstavte si, že by to nový návrh znížil o polovicu.

Fascinuje ma aj iný výrobok,

elektrická kanvica.

No zistila som,

že u vás kanvice
nevyrábate, pravda?

V Británii je to veľký biznis.

Elektrickú kanvicu

vlastní v Británii 97 % domácností.

Sú veľmi populárne.

Keby som pracovala s firmou

alebo dizajnérmi, ktorí by takú navrhovali,

a chceli by ju vyrobiť ekologicky,

spýtali by sa dve otázky.

Povedali by: "Leyla, ako dosiahnem
technickú efektivitu?

Zjavným problémom je totiž
spotreba energie.

Alebo: "Aké ekologické materiály použiť?"

Ako premeniť v procese výroby

materiál na zelený?"

Kládli by ste mi takéto otázky?

Znejú logicky, však? Presne tak.

Odpoveď? "Nevidíte skutočné problémy."

Problémom je totiž použitie.

Spôsob, akým výrobok používame.

65 % Britov priznáva,

že dáva do kanvice priveľa vody,

aj keď chcú len šálku čaju.

Prebytočnú vodu treba ohriať,

na čo potrebujeme energiu.
Zistilo sa,

že za deň premrháme na ohrev vody

toľko energie,

že by to stačilo na osvetlenie ulíc

v Anglicku na celú noc.

V tom je problém.

Ľudia nepoužívajú výrobky správne.

Máme teda s výrobkami systémový problém.

Je všade naokolo, a preto
si ho už ani nevšímame.

Chlap na obrázku však áno.
Volá sa Simon.

Simon pracuje v britských
elektrárňach.

Je na dôležitej pozícii, lebo monitoruje

všetku elektrinu v systéme,

aby sa uistil, že je jej

dosť pre všetky domácnosti.

Pozerá pri tom televízor.

Dôvodom je, že v Británii nastáva

vo chvíli, keď skončí

populárna televízna relácia, jedinečný jav.

Hneď ako začne reklama,

musí tento muž

kúpiť jadrovú energiu z Francúzska,

lebo všetci zapnú kanvice

naraz.

(Smiech)

1,5 milióna kanvíc spôsobuje veľký problém.

Predstavte si, že by ste kanvice navrhovali

a našli by ste spôsob,
akým systémové chyby odstrániť.

Na systém je vytváraný obrovský tlak

len preto,

že sme pri výrobe nemysleli na problém,

ktorý vznikne až pri reálnom používaní.

Pozrela som sa na viacero kanvíc na trhu

kvôli značke o minimálnej potrebe vody.

Údaj o tom,

koľko vody tam naliať,

bol medzi 2 a 5,5 šálok vody

na jedinú šálku čaju.

Táto kanvica je jednou z tých

s dvoma zásobníkmi

Jedným je časť, kde sa voda ohrieva, druhá držadlom.

Používateľ musí stlačiť gombík,

aby sa voda nahriala.

Vďaka našej lenivosti

nalejeme len toľko, čo potrebujeme.

Také výrobky menia správanie ľudí:

sú to výrobky, systémy, služby,

ktoré priamo riešia problémy.

Sú to nové technológie

takže tieto vecičky sú veľmi obľúbené,

ale myslím si, že ak budeme ďalej

navrhovať, kupovať, používať a vyhadzovať

výrobky takým tempom ako dnes,

teda astronomicky vysokým,

na svete žije

sedem miliárd ľudí.

Mobilov je od minulého roka

6 miliárd.

Každučký rok vyrobíme

1,5 miliardy mobilov

a niektoré spoločnosti vravia, že majú

mieru produkcie vyššiu ako je pôrodnosť.

V USA skončilo minulý rok
v koši 152 miliónov mobilov.

Len 11 % prešlo recykláciou.

Som z Austrálie.
Populácia je 22 miliónov - nesmejte sa -

a podľa údajov majú ľudia v šuplíkoch

22 miliónov mobilov.

Musíme nájsť spôsob,
ako problémy s mobilmi vyriešiť

lebo sú zložené z množstva súčiastok.

Ukrývajú v sebe celé bohatstvo.

Zlato! Vedeli ste, že je momentálne lacnejšie

získať zlato z tony starých mobilov

ako z tony železnej rudy?

Obsahujú množstvo žložitých

a hodnotných materiálov.

Musíme teda podporovať ich demontovanie,

lebo v opačnom prípade vidíme toto.

Toto sú ľudia z Ghany.

Podľa správ OSN

sa až 50 miliónov ton

elektronického odpadu dostane na trh.

Takto z neho získavajú zlato

a ďalšie cenné materiály.

Spaľujú elektronický odpad

pod holým nebom.

Deje sa to v spoločenstvách
po celom svete.

Keďže nevidíme dôsledky

našich rozhodnutí ako dizajnérov,

obchodníkov a spotrebiteľov,

dochádza k takýmto extrémom.

V hre sú ľudské životy.

Ak máme žiť udržateľne,

musíme vytvoriť rozumnejšie,

systémovejšie a inovatívnejšie
riešenia.

Predstavte si, že ste si kúpili nový mobil,

lebo starý ste už nechceli -

ľudia ich mimochodom vymieňajú

v priemere každých 15-18 mesiacov.

Ak budeme aj naďalej vymieňať telefony

tak často,

musíme zistiť, ako ukončiť tento bludný kruh.

Ľudia, ktorí telefóny vyrábajú,

som si istá, že niektorí sú
aj v tejto miestnosti,

by sa teoreticky mohli venovať tomu,
čo voláme systémom uzavretého okruhu

alebo produktovými službami.

Viete, že dopyt na trhu je obrovský

a len tak nezmizne, a preto

navrhnite výrobok, ktorým problém odstránite.

Podporíte demontovanie, znížite hmotnosť.

O podobných postupoch počúvame

v súvislosti s firmou Tesla Motors.

Nejde o nič komplikované.

Práve pochopením systému

a hľadaním funkčných alternatív zodpovedajúcich

dopytu spotrebiteľov na trhu

možno radikálne zmeniť

agendu udržateľnosti.

Nerada to hovorím tak priamo, ale:

Problém tkvie hlavne v spotrebe.

Najlepším riešením je dizajn.

Takéto výrobky sú všade naokolo.

Až keď nájdeme alternatívy,

začneme inovovať,

reálne inovovať.

Nepochybujem, že sú všetci prítomní inovatívni.

Kritériom na rozbeh

systémových riešení

musí byť udržateľnosť.

Ako som práve ukázala,
k najväčším problémom

prispievame bežnými výrobkami.

Musíme sledovať celý životný cyklus

výrobkov.

Ak si vezmeme papier a plast,

a vieme, že opätovné použitie je prínosnejšie,

papier nie je správnou voľbou.

Dôvodom je, že váži

4-10-krát viac ako plast.

Keď však porovnáme
životný cyklus

kila plastu a kila papiera,

vyhráva papier.

No plastové a papierové tašky, v ktorých

si nosíme jedlo domov nevážia kilo.

Sú vyrobené z trošky plastu

a oveľa väčšieho množstva papiera.

Environmentálnu záťaž určuje funkčnosť výrobkov.

Ako som spomenula, dizajnéri
sa ma neustále vypytujú na ekomateriály.

Odpovedám im, že je len niekoľko
úplne nevhodných materiálov.

U zvyšných ide najmä o spôsob použitia.

Všetko, čo navrhneme, vyrobíme
alebo kúpime ako spotrebitelia

má koniec-koncov svoju funkciu.

Niečo potrebujeme, a preto si to kúpime.

Rozmýšľaním a vytváraním rozumných,

elegantných a sofistikovaných riešení

s ohľadom na všetky zložky systému

a celý životný cyklus

od získania materiálu
po ukončenie života,

začneme reálne hľadať
inovatívne riešenia.

Na záver už len maličkosť,

čo mi nedávno povedal kolega - hlavný dizajnér.

Pýtala som sa: "Ako to, že sa nevenuješ
udržateľnosti? Určite o nej vieš.

Odpovedal: "Minule som klientovi navrhol
udržateľný projekt

a on mi na to:

Viem, že bude lacnejší

a predám tak viac,

ale nie sme priekopníkmi,
lebo tým všetci dýchajú na krk.

Dnes tu máme plnú miestnosť priekopníkov

a dúfam, že omnoho viac ich je tam vonku,
pretože tieto problémy potrebujeme vyriešiť.

Ďakujem.

(Potlesk)