Predstavte si, že ste v obchode,
kupujete potraviny
a máte si vybrať medzi
igelitkou a papierovou taškou.
Ktorú si vyberiete, ak vám záleží
na životnom prostredí?
Väčšina ľudí si zvolí papierovú.
Zamyslime sa prečo.
Predovšetkým je hnedá.
Preto musí byť dobrá pre prírodu.
Je rozložiteľná. Dá sa znova použiť.
Niektoré sa dajú aj recyklovať.
Pri pohľade na igelitku si ľudia
predstavia asi toto:
Všetci vieme, že je to hrozné
a za žiadnu cenu nesmieme
takto ubližovať prírode.
Ľudia však často nemyslia
na toto,
na druhú stranu mince.
Keď vyrábame materiály,
získavame ich z prírody
a spôsobíme tak celý rad dôsledkov.
Keď sa my, ľudia,
potrebujeme rozhodnúť,
máme radšej jednoduché riešenia
a jednoduché riešenia aj žiadame.
Pracujem v oblasti dizajnu,
radím projektantom
a inovátorom v oblasti udržateľnosti
a každý mi stále vraví, "Leyla,
chcem ekomateriály."
Odpoviem, "To nie je ľahké."
a ďalšie štyri hodiny hovoríme o tom,
čo vlastne ekomateriál je,
lebo všetko v určitom bode
pochádza z prírody.
Práve spôsob používania materiálov
určuje dopad na životné prostredie.
Keď sa rozhodujeme,
musíme sa spoľahnúť
na intuíciu.
Zvyknem túto intuíciu nazývať
naším environmentálnym folklórom.
Buď počujete hlas v hlave
alebo cítite v kostiach,
že robíte správnu vec,
keď si vyberáte papierovú tašku
alebo si kupujete úsporné auto.
Environmentálny folklór je nesmierne dôležitý,
lebo sa snažíme robiť, čo je správne.
Ako však zistíme, že naozaj
znižujeme svoj dopad
- ako jednotlivcov, odborníkov
či spoločnosti -
na životné prostredie?
Environmentálny folklór je
založený na skúsenostiach,
na tom, čo sme počuli od iných.
Nezakladá sa na
vedeckých poznatkoch.
Nie je to jednoduché, pretože
žijeme v zložitých systémoch.
Ľudské systémy určujú,
ako komunikujeme a spolupracujeme
v nami vytvorenej spoločnosti.
Máme priemyselné systémy,
teda ekonomiku,
a všetky prvky fungujú
v najväčšom systéme,
podľa mňa najdôležitejšom,
v ekosystéme.
Akékoľvek rozhodnutie
jednotlivcov
alebo rozhodnutie
v práci,
či už ste v hierarchii
nízko alebo vysoko,
vplýva na všetky systémy.
Ak sa chceme vydať udržateľnou cestou
musíme určitým spôsobom
prepojiť všetky zložité systémy
a rozhodovať sa rozumnejšie
pre blaho prírody.
Musíme sa naučiť robiť
veľa s málom.
Množstvo ľudí narastá,
a každý má rád svoj mobil,
obzvlášť ľudia v tejto miestnosti.
Musíme teda nájsť inovatívne riešenia
problémov, ktorým čelíme.
Práve vtedy vstupuje do hry to,
čo nazývame životným cyklom.
Všetko, čo sme vytvorili,
prechádza rôznymi štádiami životného cyklu
a používame teda vedecký postup,
nazývaný ako hodnotenie životného cyklu,
v Amerike tzv. analýza životného cyklu,
aby sme si vytvorili jasný obraz o tom,
ako všetko, čo robíme
v technickej časti systémov
ovplyvňuje životné prostredie.
Vraciame sa teda
k získavaniu surovín,
potom sledujeme výrobu,
balenie a prevoz,
použitie a koniec života.
V každučkej etape
pôsobí naše konanie
na životné prostredie.
Môžeme teda sledovať, aký vplyv
má toto pôsobenie na systémy a služby,
ktoré umožňujú život na Zemi.
Zistili sme tak
nesmierne fascinujúce skutočnosti.
Vyvrátili sme tiež kopu mýtov.
Pre začiatok je tu často používaný výraz.
Používa sa v reklame
a myslím, že často aj v bežnej reči,
keď hovoríme o udržateľnosti:
biologická rozložiteľnosť.
Biologická rozložiteľnosť je vlastnosťou materiálu,
nie definíciou prínosu pre životné prostredie.
Vysvetlím.
Keď niečo prírodné,
niečo vyrobené z celulózových vláken,
napríklad krajec chleba alebo zvyšky jedla
či list papiera
skončí v prírode,
rozloží sa to prirodzene.
Drobné molekuly uhlíka, ktoré sa nahromadili,
keď rastliny rástli, prirodzene uniknú
späť do atmosféry ako CO2.
Taká je ideálna situácia.
Väčšina vecí
v prírode neskončí.
Väčšina odpadu
končí na smetisku.
Smetisko je iným druhom prostredia.
Na smetisku sa molekuly uhlíka
rozkladajú inak,
lebo tam nie je dosť vzduchu.
Žiadny kyslík. Veci sú stlačené a horúce.
Molekuly sa premieňajú na metán
a metán je 25-krát silnejším
skleníkovým plynom ako oxid uhličitý.
Ak stará zelenina a vyhodené výrobky
vyrobené
z biologicky rozložiteľných materiálov,
skončia na smetisku,
prispievajú k zmenám klímy.
V súčasnosti existujú zariadenia,
ktorými dokážeme metán zachytávať
a vytvárať z neho energiu,
čím znižujeme potrebu fosílnych palív.
No musíme byť prezieraví.
Potrebujeme zistiť, ako financovať
rozbehnuté projekty
a navrhovať systémy a služby,
ktoré zmiernia naše problémy.
Ľudia sa v súčasnosti
jednoducho oboria:
"Zakážme plastové tašky! Dáme ľuďom papierové,
lebo sú lepšie pre prírodu."
Ale ak ju ale vyhodíte do koša
a skončí na
obyčajnom smetisku,
spôsobujete dvojnásobnú škodu.
Som vyučená produktová dizajnérka.
Venovala som sa aj spoločenským vedám.
A fascinujú ma
spotrebiteľské tovary a spôsob, akým sme
sa stali imúnnymi
voči vplyvu vecí,
ktoré používame, na životné prostredie.
Tieto vecičky sú sériovými páchateľmi.
Nepochybujem, že všetci prítomní
majú chladničku.
V Amerike chladničky
stále rastú.
Za posledné roky sa v priemere zväčšili
o viac ako 28 litrov oproti
bežnej veľkosti.
Problémom je, že je pre nás preto
jednoduchšie nakúpiť viac jedla
než dokážeme zjesť či nájsť.
Vzadu v chladničke mám niektoré potraviny,
už celé roky.
Zbytočne tak míňame viac jedla.
Mrhanie jedlom je problém.
V Spojených štátoch končí v koši
40 % jedla z domácností.
Vyhadzujeme polovicu všetkého jedla.
Podľa nových štatistík OSN. Takmer polovicu.
Šialené. 1,3 miliardy ton ročne.
Viním chladničku,
najmä v západných kultúrach,
lebo nám mrhanie uľahčuje.
Situácia je ale veľmi zložitá
a nechcem ju príliš zjednodušovať.
Chladnička k tomu prispieva vo veľkej miere.
Obsahuje
priehradku na ovocie a zeleninu.
Všetci takú máte?
Dávame tam napríklad hlávkový šalát.
Šalát zvykne v priehradke
zvädnúť, však?
Pravda? Zvädnutý šalát.
Vo Veľkej Británii je problém taký veľký,
že vláda vydala pred niekoľkými rokmi správu,
podľa ktorej je druhou najčastejšou
vyhodenou potravinou v Británii šalát.
Volala sa Správa o zvädnutých šalátoch.
Rozumiete? Veľký problém.
Úbohé šalátiky vyhadzujeme,
kde sa len dá, lebo priehradky na zeleninu
nie sú navrhnuté, aby v nich ostala čestvá.
Na to treba utesnený priestor.
Aby ste zabránili prirodzenému rozkladu,
potrebujete nepriedušné miesto.
Ale priehradky na zeleninu sú len o niečo
tesnejšou zásuvkou.
Každopádne som posadnutá.
Len ma nepozývajte na návštevu,
lebo sa vám začnem hrabať v chladničke
a hľadať podobné príklady.
Problém je naozaj veľký.
Lebo keď zo systému odíde
niečo také ako hlávkový šalát
nedochádza len k tomu,
čo som opísala ako koniec života,
ale musíme aj vypestovať nový šalát.
Životný cyklus šalátu dosahuje astronomické rozmery.
Museli sme pripraviť pôdu,
vysadiť semienka, použiť fosfor,
hnojivá, živiny, vodu, slnečné svetlo.
Všetky prvky stelesnené v šaláte
sa zo systému strácajú.
Dopad na životné prostredie je omnoho väčší
ako len mrhanie energiou na chladničku.
Ak chceme riešiť veľké environmentálne problémy,
musíme veci navrhovať rozumnejšie.
Začnime napríklad priehradkou a zmenšením.
Pre tých z vás, ktorí chladničky navrhujú,
to bude prínosné.
Predstavte si však,
že by sme naozaj zvážili
dizajn vecí.
Chladničku vnímam ako znak modernosti,
ale v skutočnosti sme ju od 50-tych rokov
veľmi nezmenili.
Iba o niečo, ale v zásade ostáva veľkým boxom,
chladiacim boxom na jedlo.
Predstavte si, že by sme začali
hľadať takéto problémy a využili to
ako základ pre vytvorenie inovatívnych a elegantných
riešení problémov.
Ide o systémovú zmenu
navrhovania výrobkov, vďaka ktorej
zabezpečíme udržateľnosť.
Vyhadzovať 40 % jedla nie je maličkosť.
Predstavte si, že by to nový návrh znížil o polovicu.
Fascinuje ma aj iný výrobok,
elektrická kanvica.
No zistila som,
že u vás kanvice
nevyrábate, pravda?
V Británii je to veľký biznis.
Elektrickú kanvicu
vlastní v Británii 97 % domácností.
Sú veľmi populárne.
Keby som pracovala s firmou
alebo dizajnérmi, ktorí by takú navrhovali,
a chceli by ju vyrobiť ekologicky,
spýtali by sa dve otázky.
Povedali by: "Leyla, ako dosiahnem
technickú efektivitu?
Zjavným problémom je totiž
spotreba energie.
Alebo: "Aké ekologické materiály použiť?"
Ako premeniť v procese výroby
materiál na zelený?"
Kládli by ste mi takéto otázky?
Znejú logicky, však? Presne tak.
Odpoveď? "Nevidíte skutočné problémy."
Problémom je totiž použitie.
Spôsob, akým výrobok používame.
65 % Britov priznáva,
že dáva do kanvice priveľa vody,
aj keď chcú len šálku čaju.
Prebytočnú vodu treba ohriať,
na čo potrebujeme energiu.
Zistilo sa,
že za deň premrháme na ohrev vody
toľko energie,
že by to stačilo na osvetlenie ulíc
v Anglicku na celú noc.
V tom je problém.
Ľudia nepoužívajú výrobky správne.
Máme teda s výrobkami systémový problém.
Je všade naokolo, a preto
si ho už ani nevšímame.
Chlap na obrázku však áno.
Volá sa Simon.
Simon pracuje v britských
elektrárňach.
Je na dôležitej pozícii, lebo monitoruje
všetku elektrinu v systéme,
aby sa uistil, že je jej
dosť pre všetky domácnosti.
Pozerá pri tom televízor.
Dôvodom je, že v Británii nastáva
vo chvíli, keď skončí
populárna televízna relácia, jedinečný jav.
Hneď ako začne reklama,
musí tento muž
kúpiť jadrovú energiu z Francúzska,
lebo všetci zapnú kanvice
naraz.
(Smiech)
1,5 milióna kanvíc spôsobuje veľký problém.
Predstavte si, že by ste kanvice navrhovali
a našli by ste spôsob,
akým systémové chyby odstrániť.
Na systém je vytváraný obrovský tlak
len preto,
že sme pri výrobe nemysleli na problém,
ktorý vznikne až pri reálnom používaní.
Pozrela som sa na viacero kanvíc na trhu
kvôli značke o minimálnej potrebe vody.
Údaj o tom,
koľko vody tam naliať,
bol medzi 2 a 5,5 šálok vody
na jedinú šálku čaju.
Táto kanvica je jednou z tých
s dvoma zásobníkmi
Jedným je časť, kde sa voda ohrieva, druhá držadlom.
Používateľ musí stlačiť gombík,
aby sa voda nahriala.
Vďaka našej lenivosti
nalejeme len toľko, čo potrebujeme.
Také výrobky menia správanie ľudí:
sú to výrobky, systémy, služby,
ktoré priamo riešia problémy.
Sú to nové technológie
takže tieto vecičky sú veľmi obľúbené,
ale myslím si, že ak budeme ďalej
navrhovať, kupovať, používať a vyhadzovať
výrobky takým tempom ako dnes,
teda astronomicky vysokým,
na svete žije
sedem miliárd ľudí.
Mobilov je od minulého roka
6 miliárd.
Každučký rok vyrobíme
1,5 miliardy mobilov
a niektoré spoločnosti vravia, že majú
mieru produkcie vyššiu ako je pôrodnosť.
V USA skončilo minulý rok
v koši 152 miliónov mobilov.
Len 11 % prešlo recykláciou.
Som z Austrálie.
Populácia je 22 miliónov - nesmejte sa -
a podľa údajov majú ľudia v šuplíkoch
22 miliónov mobilov.
Musíme nájsť spôsob,
ako problémy s mobilmi vyriešiť
lebo sú zložené z množstva súčiastok.
Ukrývajú v sebe celé bohatstvo.
Zlato! Vedeli ste, že je momentálne lacnejšie
získať zlato z tony starých mobilov
ako z tony železnej rudy?
Obsahujú množstvo žložitých
a hodnotných materiálov.
Musíme teda podporovať ich demontovanie,
lebo v opačnom prípade vidíme toto.
Toto sú ľudia z Ghany.
Podľa správ OSN
sa až 50 miliónov ton
elektronického odpadu dostane na trh.
Takto z neho získavajú zlato
a ďalšie cenné materiály.
Spaľujú elektronický odpad
pod holým nebom.
Deje sa to v spoločenstvách
po celom svete.
Keďže nevidíme dôsledky
našich rozhodnutí ako dizajnérov,
obchodníkov a spotrebiteľov,
dochádza k takýmto extrémom.
V hre sú ľudské životy.
Ak máme žiť udržateľne,
musíme vytvoriť rozumnejšie,
systémovejšie a inovatívnejšie
riešenia.
Predstavte si, že ste si kúpili nový mobil,
lebo starý ste už nechceli -
ľudia ich mimochodom vymieňajú
v priemere každých 15-18 mesiacov.
Ak budeme aj naďalej vymieňať telefony
tak často,
musíme zistiť, ako ukončiť tento bludný kruh.
Ľudia, ktorí telefóny vyrábajú,
som si istá, že niektorí sú
aj v tejto miestnosti,
by sa teoreticky mohli venovať tomu,
čo voláme systémom uzavretého okruhu
alebo produktovými službami.
Viete, že dopyt na trhu je obrovský
a len tak nezmizne, a preto
navrhnite výrobok, ktorým problém odstránite.
Podporíte demontovanie, znížite hmotnosť.
O podobných postupoch počúvame
v súvislosti s firmou Tesla Motors.
Nejde o nič komplikované.
Práve pochopením systému
a hľadaním funkčných alternatív zodpovedajúcich
dopytu spotrebiteľov na trhu
možno radikálne zmeniť
agendu udržateľnosti.
Nerada to hovorím tak priamo, ale:
Problém tkvie hlavne v spotrebe.
Najlepším riešením je dizajn.
Takéto výrobky sú všade naokolo.
Až keď nájdeme alternatívy,
začneme inovovať,
reálne inovovať.
Nepochybujem, že sú všetci prítomní inovatívni.
Kritériom na rozbeh
systémových riešení
musí byť udržateľnosť.
Ako som práve ukázala,
k najväčším problémom
prispievame bežnými výrobkami.
Musíme sledovať celý životný cyklus
výrobkov.
Ak si vezmeme papier a plast,
a vieme, že opätovné použitie je prínosnejšie,
papier nie je správnou voľbou.
Dôvodom je, že váži
4-10-krát viac ako plast.
Keď však porovnáme
životný cyklus
kila plastu a kila papiera,
vyhráva papier.
No plastové a papierové tašky, v ktorých
si nosíme jedlo domov nevážia kilo.
Sú vyrobené z trošky plastu
a oveľa väčšieho množstva papiera.
Environmentálnu záťaž určuje funkčnosť výrobkov.
Ako som spomenula, dizajnéri
sa ma neustále vypytujú na ekomateriály.
Odpovedám im, že je len niekoľko
úplne nevhodných materiálov.
U zvyšných ide najmä o spôsob použitia.
Všetko, čo navrhneme, vyrobíme
alebo kúpime ako spotrebitelia
má koniec-koncov svoju funkciu.
Niečo potrebujeme, a preto si to kúpime.
Rozmýšľaním a vytváraním rozumných,
elegantných a sofistikovaných riešení
s ohľadom na všetky zložky systému
a celý životný cyklus
od získania materiálu
po ukončenie života,
začneme reálne hľadať
inovatívne riešenia.
Na záver už len maličkosť,
čo mi nedávno povedal kolega - hlavný dizajnér.
Pýtala som sa: "Ako to, že sa nevenuješ
udržateľnosti? Určite o nej vieš.
Odpovedal: "Minule som klientovi navrhol
udržateľný projekt
a on mi na to:
Viem, že bude lacnejší
a predám tak viac,
ale nie sme priekopníkmi,
lebo tým všetci dýchajú na krk.
Dnes tu máme plnú miestnosť priekopníkov
a dúfam, že omnoho viac ich je tam vonku,
pretože tieto problémy potrebujeme vyriešiť.
Ďakujem.
(Potlesk)