Pam Warhurst: Ako môžeme jesť krajinu okolo seba

Čo by komunita mala robiť s nevyužitými pozemkami? Niečo na nich pestovať, samozrejme. Pam Warhurstová energicky a humorne rozpráva na TEDSalon príbeh o tom, ako spolu s narastajúcim tímom dobrovoľníkov začali premieňať kúsky nevyužitej zeme na spoločné zeleninové záhrady a meniť vnímanie jedla vo svojej komunite.

Odhodlanie žiť inak môže začať

na najneobvyklejších miestach.

Z tadeto pochádzam, z Todmordenu.

Je to mestečko na severe Anglicka,

má 15 000 obyvateľov, je medzi Leedsom a Manchesterom,

je to celkom bežné mestečko.

Predtým vyzeralo takto

a teraz skôr takto,

ovocie, zelenina a bylinky rastú všade.

Voláme to propagandistické záhradníčenie. (Smiech)

Železničná stanica, parkovisko,

predná časť polikliniky, predzáhradky

a dokonca aj pred policajnou stanicou. (Smiech)

Máme riečne vlečné cesty s jedlými plodinami

a rašiace cintoríny.

Pôda je tam neobyčajne dobrá. (Smiech)

Vymysleli sme dokonca nový druh cestovného ruchu.

Volá sa zeleninová turistika a verte či nie,

ľudia prichádzajú z celého sveta, aby sa pohrabali v našich záhonoch,

aj keď tam toho veľa nerastie. (Smiech)

Ale podnecuje to debatu. (Smiech)

A, viete, nerobíme to z nudy. (Smiech)

Robíme to, lebo chceme spustiť revolúciu.

Pokúsili sme sa odpovedať na túto jednoduchú otázku:

Môžeme nájsť zjednocujúci jazyk, ktorému nezáleží na veku,

príjme a kultúre, a ktorý ľuďom pomôže

nájsť si nový spôsob života,

vidieť priestor okolo seba ináč,

inak rozmýšľať o zdrojoch, ktoré používajú,

a inak sa vzájomne ovplyvňovať?

Je možné nájsť taký jazyk?

A vieme tieto činnosti kopírovať?

Vyzerá to tak, že odpoveď je „áno“

a že tým jazykom je jedlo.

Takže pred tri a pol rokmi sme si

posadali okolo kuchynského stola a

proste sme to celé vymysleli. (Smiech)

(Potlesk)

Vymysleli sme veľmi jednoduchý herný plán, ktorý sme predniesli na verejnej schôdzi.

Nekonzultovali sme ho. Nenapísali sme správu.

Toho bolo už dosť. (Smiech)

A na tej verejnej schôdzi v Todmordene sme povedali:

„Pozrite, predstavme si, že naše mesto

je sústredené okolo troch tanierov:

okolo komunitného taniera, čiže nášho každodenného života;

okolo vzdelávacieho taniera, čiže toho, čo učíme deti v škole

a nových zručností, o ktoré sa medzi sebou delíme;

a okolo finančného taniera, čiže čo robíme s librou v našom vrecku

a ktoré firmy sa rozhodneme podporiť.

Predstavme si teraz, ako sa tieto taniere zmiešajú

do komunitných činov ohľadom jedla.

Ak roztočíme jeden z týchto komunitných tanierov,

bude to super, ľuďom to dodá silu a sebavedomie,

ale ak dokážeme roztočiť komunitný tanier

so vzdelávacím tanierom a potom ho roztočiť s finančným tanierom,

bude to naozaj šou, bude to divadlo.

Začíname pracovať na svojej húževnatosti.

Začíname pretvárať našu komunitu

a všetko sme to dokázali bez nejakej trápnej stratégie.

(Potlesk)

A ešte niečo.

Od nikoho sme si nepýtali povolenie,

jednoducho to len robíme. (Smiech)

A určite nečakáme na to, aby sme to povolenie,

dostali do schránky predtým ako začneme,

a čo je najdôležitejšie, nezastrašia nás

„inteligentné“ argumenty, ktoré hovoria:

„Takéto malé činy sú bezvýznamné s ohľadom na problémy zajtrajška,“

pretože som videla silu malých činov

a je úžasná.

Vráťme sa ale k tej verejnej schôdzi. (Smiech)

Predniesli sme ľuďom návrh a za dve sekundy

miestnosť explodovala.

Nikdy v živote som nezažila niečo také.

A takto to prebiehalo v každej jednej miestnosti v každom meste,

kde sme rozprávali náš príbeh.

Ľudia sú pripravení a reagujú na príbeh o jedle.

Chcú pozitívne činy, v ktorých sa môžu angažovať,

a cítia v kostiach, že je čas

prevziať osobnú zodpovednosť,

venovať viac dobra jeden druhému

a životnému prostrediu.

A odkedy sme pred tri a pol rokmi mali tú schôdzu,

bola to jazda plná prekvapení.

Začali sme výmenou semien, naozaj jednoducho,

a potom sme zobrali kúsok zeme, pás na jednej strane

hlavnej cesty, ktorá sa využívala na venčenie psov,

a zmenili ju na naozaj krásnu bylinkovú záhradu.

Na rohu parkoviska pred stanicou,

ktorú ste videli, sme urobili spoločné zeleninové záhony,

z ktorých si každý môže zobrať.

Išli sme za lekármi. Nedávno sa

v Todmordene postavila poliklinika za 6 miliónov libier

a z nejakého nepochopiteľného dôvodu

bola obkolesená nejakými pichľavými rastlinami. (Smiech)

Išli sme teda za lekármi a opýtali sa: „Vadilo by vám, keby sme s nimi niečo urobili?“

Povedali: „Nevadilo, ak dostanete stavebné povolenie

a doručíte nám ho po latinsky a v troch kópiách,“

takže to sme aj urobili — (smiech) — a teraz okolo polikliniky

rastú ovocné stromy a kríky, bylinky

a zelenina.

A máme veľa ďalších príkladov ako kukurica

pred policajnou stanicou

a domov dôchodcov, kde sme nasadili plodiny,

ktoré si môžu zbierať a pestovať.

Nie je to však len o pestovaní,

pretože všetci sme súčasťou tejto skladačky.

Umelecky založení ľudia vo vašom meste môžu napríklad

krásne nadizajnovať záhony,

ktoré ľuďom vysvetľujú, čo tam rastie,

lebo strašne veľa ľudí ani nespozná

zeleninu, ak nie je zabalená v plaste

s nálepkou navrchu. (Smiech)

Takže máme pár ľudí, ktorí takéto veci dizajnujú.

„Ak to vyzerá takto, prosím nezbierajte to, ale ak takto,

nech sa páči.“

Je to o delení sa a o robení niečoho dobrého.

A ak niektorí ľudia nechcú robiť ani jednu

z týchto vecí, možno vedia aspoň variť,

tak zeleninu sezónne zbierame a potom ideme do ulíc,

do baru, do kostola,

alebo kdekoľvek ľudia žijú.

Ideme k ľuďom a hovoríme:

„Všetci sme súčasťou miestnej potravinovej skladačky,

všetci sme súčasťou riešenia.“

A keďže k nám chodia zeleninoví turisti,

máme ich strašne radi a sú úplne fantastickí,

rozmýšľali sme, ako by sme im mohli ich zážitok ešte zlepšiť.

Vymysleli sme preto, samozrejme bez opýtania,

„Neuveriteľne jedlú zelenú trasu“.

Je to trasa ukážkových záhrad,

chodníkov popri rieke s plodinami, miestach, ktoré prajú včelám, a je to príbeh

opeľovania a je to nami vytvorená trasa,

ktorá ľudí prevedie celým mestom,

popri kaviarňach a obchodíkoch, cez trhovisko,

nie len do a zo supermarketu,

a dúfame, že keď meníme kroky ľudí

po našom meste, zároveň meníme aj ich správanie.

A potom je tu druhý tanier, vzdelávací.

Spolupracujeme so strednou školou.

Založili sme firmu. Navrhujeme a staviame

akvaponickú jednotku na nevyužitom kúsku zeme

za strednou školou

a budeme chovať ryby a pestovať zeleninu

v sade so včelami

a deti nám pomáhajú so stavaním,

deti sú v komisii a keďže komunita

bola nadšená spoluprácou so strednou školou,

stredná škola teraz vyučuje poľnohospodárstvo

a keďže ho vyučuje, začali sme uvažovať,

ako by sme mohli tým deťom, ktoré nikdy predtým

neboli vyučené, ale pestovaním sú nadšené,

ako im môžeme poskytnúť viac skúseností?

Miestne záhradníctvo venovalo

pozemok.

Bol dosť bahnitý, no neuveriteľným spôsobom

sme ho s ďalšími dobrovoľníkmi premenili

na záhradnícke výukové stredisko,

čiže skleníky, vyvýšené záhony

a všetko, čo potrebujete, aby ste dostali pôdu za nechty

a pouvažovali, či by ste si v budúcnosti nevedeli predstaviť takéto zamestnanie.

A keď sme to robili, miestni akademici povedali:

„Mohli by sme vám pomôcť navrhnúť

kurz komerčného záhradníctva.

Myslíme, že zatiaľ nie je žiadny.“

Teraz na tom pracujú a tento rok ho spustíme.

Celé je to dobrovoľnícky experiment.

A potom je tu tretí tanier,

pretože keď sa prechádzate po krajine s jedlými záhonmi,

a ak sa učíte nové zručnosti a začnete sa

zaujímať o to, čo rastie sezónne,

možno budete chcieť svojimi peniazmi

viac podporiť miestnych producentov,

a nehovorím len o zelenine, ale aj o mäse, syre, pive

a o čomkoľvek inom.

Sme však len komunita.

Všetci sme len dobrovoľníci. Čo my môžeme vlastne robiť?

Urobili sme preto naozaj jednoduché veci.

Urobili sme zbierky, kúpili sme tabule,

na vrch sme napísali „Neuveriteľne jedlé“,

rozdali sme ich každému obchodníkovi, ktorý predával miestne produkty

a oni na ne každý týždeň napísali, čo práve predávajú.

Uchytilo sa to. Ľudia sa na to zamerali.

Tržby išli hore.

Neskôr sme sa rozprávali s poľnohospodármi a povedali sme:

„Fakt to myslíme vážne,“

ale oni nám neverili, tak sme si pomysleli,

dobre, čo by sme mali urobiť? Už viem. Ak zvládneme urobiť

kampaň okolo jedného produktu a ukázať im,

že obyvatelia sú k miestnemu produktu lojálni,

možno zmenia názor a pochopia, že to myslíme vážne.

Spustili sme teda kampaň s pre mňa vtipným

názvom „Na každom vajci záleží.“ (Smiech)

Chovateľov sme zaznačili na našej vajcovej mape.

Je to prispôsobená mapa Todmordenu.

A je na nej každý, kto susedom predáva vajcia

z dvora, úplne legálne,

to nám zatiaľ stačilo. Začali sme so štyrmi

a teraz máme už 64 chovateľov. Výsledkom bolo,

že ľudia sa v obchodoch

pýtali na miestne todmordenské vajce a

niektorí farmári následne zvýšili počet nosníc chovaných

vo voľnom výbehu a začali aj s hydinou chovanou na mäso.

Aj keď sú to len veľmi malé kroky,

táto zvýšená miestna ekonomická sebadôvera

sa začína vyvíjať viacerými smermi

a naši chovatelia teraz vyrábajú syr,

zvýšili počet hydiny a špeciálnych plemien ošípaných,

robia pirohy, koláče a veci,

ktoré by predtým za iných okolností nerobili.

Čoraz viac stánkov na trhu predáva miestne potraviny

a v prieskume, ktorý urobili miestni študenti, 49 %

všetkých našich poľnohospodárov uviedlo, že ich celkový obrat

sa vďaka našim aktivitám zvýšil.

Pripomínam, že sme len dobrovoľníci a je to len experiment.

(Smiech)

Nerobíme nič zložité.

Určite to nie je chytré a ani originálne.

Je to však spoločné a nikoho nevyčleňujeme.

Toto nie je hnutie pre tých,

ktorí sa aj tak oddelia.

Je to hnutie pre všetkých.

Naším mottom je: „Ak ješ, si v tom s nami.“ (Smiech)

(Potlesk)

Naprieč veku, príjmami, kultúrami.

Naozaj to bola cesta plná zvratov a prekvapení,

vráťme sa ale k prvej otázke, ktorú sme si položili:

Dá sa to zopakovať inde? Áno, jednoznačne sa to dá.

Už viac než 30 anglických miest roztáča

"Neuveriteľne jedlý" tanier.

Akokoľvek sa to rozhodnú robiť, z vlastnej vôle

sa snažia zmeniť svoj život

a rozšírilo sa to po svete, máme komunity v Amerike

a v Japonsku, nie je to neuveriteľné?

Amerika, Japonsko a Nový Zéland.

Po zemetrasení na Novom Zélande nás obyvatelia navštívili,

aby preniesli niečo z tejto komunitnej energie

sústredenej okolo miestneho pestovania aj do srdca mesta Christchurch.

A vôbec to neodčerpáva viac peňazí

a vôbec si to nevyžaduje byrokraciu,

ale vyžaduje to, aby ste rozmýšľali inak

a boli pripravení upraviť rozpočty a pracovné programy,

aby sa vytvoril podporný rámec,

od ktorého sa komunity môžu odraziť.

Máme pripravené už aj ďalšie skvelé myšlienky.

Mesto rozhodlo, že „Neuveriteľne jedlé“ rozšíri všade

a na podporu tohto rozšírenia

urobia dve veci.

Vytvoria register nevyužitej pôdy,

čo majú, dajú ju do potravinovej banky, aby ju komunity

mohli využívať, kdekoľvek žijú

a podchytia to s licenciou.

A každému svojmu pracovníkovi povedali:

Ak môžete, pomôžte týmto komunitám rásť

a pomôžte im udržiavať ich pôdu.

Zrazu vidíme kroky v teréne

zo strany miestnej samosprávy. Stalo sa to normálnou súčasťou mesta.

Tvorivo odpovedáme na požiadavky konferencie v Riu

a aj vy môžete urobiť oveľa viac.

Spomeniem len pár vecí. Po prvé, prosím prestaňte sadiť

pichľavé rastliny okolo verejných budov. Je to mrhanie priestorom.

(Smiech) Po druhé, prosím, prosím vytvárajte

jedlú krajinu, aby naše deti mohli začať chodievať

popri svojich potravinách na našich hlavných cestách,

v našich parkoch, kdekoľvek.

Povzbudzujte miestnych krajinných architektov, aby umiestňovali polia do srdca

mesta a územného plánu a neodsúvali ich

na okraj obce, kde ich nikto nevidí.

Povzbudzujte školy, aby to brali vážne.

Nie je to druhoradé cvičenie.

Ak chceme inšpirovať budúcich poľnohospodárov,

potom nám dovoľte povedať každej škole:

Vytvorte zmysel pre účel okolo dôležitosti

životného prostredia, miestnych potravín a pôdy.

Vložte to do srdca kultúry vašej školy

a vytvoríte inú generáciu.

Môžete robiť toľko vecí, ale v konečnom dôsledku

je podstata veľmi jednoduchá.

Cez prirodzený proces,

cez rastúce uznanie sily malých krokov

konečne znova začíname veriť v samých seba

a veriť v potenciál každého jedného z nás

vybudovať inú a láskavejšiu budúcnosť

a to je podľa mňa neuveriteľné.

Ďakujem. (Potlesk)

(Potlesk)

Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk)