Zabíja škola tvorivosť?

Sir Ken Robinson zábavne a veľmi dojemne argumentuje za vytvorenie vzdelávacieho systému, ktorý živí (viac než potláča) tvorivosť.

Dobré ráno. Ako sa máte? Bolo to skvelé, že?

Celé ma to dorazilo.

Vlastne, odchádzam. (Smiech)

Mali sme tu tri témy,

počas konferencie, ktoré sa týkajú

toho, o čom chcem hovoriť.

Jedna je neobyčajný dôkaz ľudskej tvorivosti

vo všetkých týchto prezentáciách

a vo všetkých ľuďoch, ktorí tu sú. Tá rôznorodosť

a jej rozsah. Po druhé,

v tomto mieste nevieme, čo sa bude diať

z hľadiska budúcnosti. Nevieme,

ako sa to skončí.

Zaujíma ma vzdelanie,

vlastne zisťujem, že všetkých zaujíma vzdelanie.

Vás nie? Zdá sa mi to veľmi zaujímavé.

Ak ste na večierku a poviete, že

pracujete v školstve,

vlastne často nie ste na večierkoch, ak pracujete v školstve.

(Smiech) Nikto vás nepozýva.

A nikto vás znova nepozve, čo je zvláštne.

Ale ak tam ste a niekomu poviete,

viete, že sa spýtajú: "Čo robíte?"

a vy poviete, že pracujete v školstve,

a sledujete, ako im mizne krv z tváre. Pomyslia si:

"Ó Bože, prečo ja? Môj jediný voľný večer za celý týždeň." (Smiech)

Ale ak sa spýtate na ich vzdelanie,

pritlačia vás k stene, pretože to je jedna z vecí,

ktoré im idú do kostí, že?

Ako náboženstvo a peniaze a iné veci.

Vzdelanie ma veľmi zaujíma, a myslím, že nás všetkých.

Veľmi nás zaujíma,

čiastočne preto, že vzdelanie nás má

vziať do budúcnosti, ktorú nechápeme.

Ak sa nad tým zamyslíte, deti, ktoré tento rok začínajú školu

pôjdu do dôchodku v 2065-tom. Nikto nevie --

napriek všetkým znalostiam predvedeným za posledné štyri dni --

ako bude svet vyzerať

o päť rokov. A napriek tomu

máme na to vzdelať. Tá nepredvídateľnosť

je nevídaná.

A tretia časť je,

že sme všetci súhlasili, že

deti majú mimoriadne schopnosti

inovovať. Včera večer bola Sirena zázrak.

Len skúšajúc, čo dokáže.

Je výnimočná, no nemyslím si, že je

výnimočná v porovnaní s ostatnými deťmi.

Máte tu človeka s výnimočným odhodlaním,

ktorý má talent. A ja tvrdím, že

všetky deti majú náramné talenty.

A my nimi mrháme, dosť nemilosrdne.

Chcem hovoriť teda o vzdelávaní a

o tvorivosti. Tvrdím, že

tvorivosť je rovnako dôležitá ako gramotnosť

a mali by sme ju dať na rovnakú úroveň.

(Potlesk) Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. (Smiech) Takže, zostalo nám 15 minút.

Takže, narodil som sa...nie. (Smiech)

Nedávno som počul skvelý príbeh - rád ho poviem -

o malom dievčatku, ktoré malo hodinu kreslenia. Mala šesť rokov

a sedela vzadu a kreslila,

a učiteľka povedala, že toto malé dievča len zriedka

dávalo pozor, ale na tejto hodine dávalo.

Užasnutá učiteľka k nej podišla

a povedala: "Čo kreslíš?"

A dievča na to: "Kreslím Boha."

A učiteľka odvetila: "Ale nikto nevie, ako Boh vyzerá."

A dievča povedalo: "O chvíľu uvidia."

(Smiech)

Keď mal môj syn 4 roky v Anglicku --

vlastne, on mal 4 roky všade. (Smiech)

Všade kam išiel mal toho roku 4 roky.

Hral narodenie Ježíša.

Pamätáte si ten príbeh?

Bol čímsi. Mel Gibson spravil pokračovanie.

Možno ste ho videli: "Jasličky II." James však hral Jozefa,

a my sme boli z toho vzrušení.

Považovali sme to za jednu z hlavných rolí.

Celú miestnosť sme zaplnili tričkami:

"James Robinson JE Jozef!" (Smiech)

On nemusel nič povedať, ale tú časť poznáte,

keď prídu traja králi. Nesú dary,

a donesú zlato, kadidlo a myrhu.

Toto sa naozaj stalo. Sedeli sme tam

a myslím, že oni nešli v poradí,

pretože sme sa potom s tým malým chlapcom rozprávali:

"Si spokojný?" A on povedal: "Áno, prečo, bolo to zlé?"

Len zamenili poradie.

Takže, traja chlapci vošli,

štvorroční s uterákmi na hlavách,

a položili na zem krabice,

a prvý chlapec povedal: "Prinášam ti zlato."

A druhý chlapec povedal: "Ja ti prinášam myrhu."

A tretí chlapec povedal: "Frank poslal toto." (Smiech)

Toto všetko znamená, že deti sa chopia šance.

A ak niečo nevedia, skúsia.

Je to tak? Neboja sa omylov.

Nechcem tým povedať, že mýliť sa je to isté ako byť tvorivý.

Ale vieme, že

ak nie ste pripravení mýliť sa,

nikdy neprídete s niečím originálnym.

Ak nie ste pripravení mýliť sa. Kým dospejú,

väčšina detí stratí túto schopnosť.

Začnú sa báť svojich omylov.

A mimochodom, my takto riadime naše firmy.

Stigmatizujeme omyly. A riadime

národné školstvo, kde

omyly sú to najhoršie, čo môžete urobiť.

A výsledok je, že vzdelávame ľudí

bez ich tvorivých schopností. Picasso raz povedal:

všetky deti sa narodia umelcami.

Problém je zostať umelcom ako vyrastáme. Tomuto zapálene verím:

nevyrastáme do tvorivosti,

odrastáme z nej. Vzdelanie nás od nej odďaľuje.

Prečo je to tak?

Žil som v Stratforde na Avone až na posledných päť rokov.

Presťahovali sme sa zo Stratfordu do Los Angeles.

Viete si predstaviť, aká to bola zmena.

(Smiech) Vlastne,

žili sme v Snitterfielde,

na okraji Stratfordu, kde

sa narodil Shakespearov otec. Napadlo vás niečo? Mňa áno.

Zvyčajne nemyslíte na Shakespearovho otca, že?

Pretože nemyslíte

na Shakespeara ako na dieťa, že?

Sedemročný Shakespeare? Nikdy ma to nenapadlo..

Raz musel mať však sedem rokov.

Niekto ho mal v triede na angličtine. Aké otravné to muselo byť?

(Smiech) "Snaž sa viac." Jeho otec ho posielal do postele

hovoriac, "Choď do postele, hneď,"

"a polož tú ceruzku.

A prestaň tak rozprávať. Nikto tomu nerozumie."

(Smiech)

Presťahovali sme sa zo Stratfordu do Los Angeles,

poviem trochu o tom sťahovaní sa.

Môj syn nechcel ísť.

Mám dve deti. On má teraz 21, moja dcéra má 16.

On nechcel ísť do Los Angeles. Páčilo sa mu to,

ale mal priateľku v Anglicku. Bola to jeho životná láska, Sarah.

Poznal ju mesiac.

Ale už mali za sebou štvrté výročie,

lebo to je dlhý čas, keď máte 16.

V lietadle bol veľmi rozrušený,

a povedal: "Nikdy nenájdem také dievča ako Sarah."

A nám sa to páčilo,

lebo ona bola hlavný dôvod, prečo sme opúšťali krajinu.

(Smiech)

Ale niečo vás ohromí, keď sa presťahujete do Ameriky,

a keď cestujete po svete:

každý školský systém na svete má rovnakú hierarchiu predmetov.

Každý. Nezáleží na tom, kam idete.

Mysleli by ste si, že by to bolo naopak, ale nie je.

Na vrchu je matematika a jazyky,

potom sú ľudské vedy, a na spodku umenie.

Všade na svete.

A v každom systéme

je hierarchia v umeniach.

Umenie a hudba zvyčajne majú vyššie postavenie v škole

než divadlo a tanec. Na svete nie je školský systém,

kde sa deti každý deň učia tanec

rovnako ako sa učíme matematiku. Prečo?

Prečo nie? Myslím, že je to dôležité.

Myslím, že matematika je veľmi dôležitá ale aj tanec.

Deti tancujú stále, ak ich necháme. My všetci tancujeme.

Všetci máme telá, nie? Ušlo mi niečo?

(Smiech) Stane sa, že

ako deti rastú, začneme ich učiť

progresívne od pása nahor. A potom sa sústredíme na ich hlavy.

A trochu viac na jednu stranu.

Ak by ste navštívili školstvo ako mimozemšťan,

a spýtali sa: "Načo je štátne vzdelanie?"

Museli by ste zhrnúť - ak sa pozriete na výsledok,

kto je v tomto naozaj úspešný,

kto robí všetko čo má,

kto dostane všetky červené body, kto je víťaz --

Museli by ste zhrnúť, že celý cieľ školstva

na celom svete

je vychovať univerzitných profesorov.

To sú ľudia, ktorí sú na vrchu.

A ja som jedným bol. (Smiech)

Mám rád univerzitných profesorov, ale viete,

nemali by sme sa na nich pozerať ako na najvyšší úspech ľudstva.

Oni sú len forma života,

iná forma života. Sú zvláštni,

a hovorím to z náklonnosti k nim.

Z mojej skúsenosti je na profesoroch niečo zvláštne.

Nie na všetkých, ale zvyčajne žijú vo svojich hlavách.

Žijú tam hore a trochu na jednu stranu.

Akýmsi doslovným spôsobom sú bez tela.

Vnímajú svoje telo

ako dopravný prostriedok pre svoju hlavu.

(Smiech) Je to spôsob ako dostať ich hlavy na pracovné stretnutie.

Ak chcete skutočný dôkaz mimotelového zážitku,

choďte na konferenciu

starších akademikov,

a v posledný večer usporiadajte diskotéku.

(Smiech) A uvidíte dospelých mužov a ženy,

ako sa nekontrolovateľne vrtia mimo rytmu,

čakajúc, kým to skonči, aby mohli ísť domov a písať o tom.

Naše školstvo je založené na akademických schopnostiach.

A to je dôvod.

Celý systém bol založený - po celom svete,

keď neexistoval žiaden systém štátneho školstva pred 19-tym storočím.

Celý boli založený, aby

uspokojil potreby industrialiizácie.

Takže hierarchia má základ v dvoch myšlienkach.

Poprvé, najlepší pracovníci

sú na vrchu. Pravdepodobne ste boli nežne odklonení

ako školáci od vecí ktoré ste mali radi,

na základe toho, že by ste

v tom nikdy nedostali prácu. Je to tak?

Nevenuj sa hudbe, nebudeš muzikantom.

Nevenuj sa umeniu, nebudeš umelec.

Nežná rada - dnes veľmi pomýlená. Celý svet je

pohltený revolúciou.

A druhá je akademická schopnosť, ktorá skutočne vládne

nad naším pohľadom na inteligenciu,

pretože univerzity navrhli systém vo svoj obraz.

Ak sa nad tým zamyslíte, celý systém

štátneho školstva na svete je dlhý proces

univerzitného prijatia.

A následok je, že veľa vysoko talentovaných,

skvelých, tvorivých ľudí si myslí, že takí nie sú.

Pretože veci, v ktorých boli v škole dobrí

neboli ocenené, alebo boli stigmatizované.

Myslím si, že si nemôžeme dovoliť ísť touto cestou.

Podľa UNESCA v nasledujúcich 30 rokoch

vo svete skončí školu viac ľudí

ako od začiatku histórie.

Viac ľudí, a je to kombinácia

všetkého, o čom sme hovorili --

technológia a jej transformačný vplyv na prácu, demografia

a obrovský rast populácie.

Naraz diplomy nič neznamenajú. Nie je to pravda?

Keď som bol študentom, ak ste mali diplom, mali ste prácu.

Ak ste nemali prácu, znamenalo to, že ste ju mať nechceli.

Ja som mať nechcel, úprimne. (Smiech)

Ale dnes, decká s diplomami

idú často domov hrať videohry.

Pretože potrebujete Magistra, kde ste predtým potrebovali Bakalára

a teraz potrebujete doktorát.

Je to proces akademickej inflácie.

A poukazuje na to, že celá konštrukcia vzdelania

sa nám hýbe pod nohami. Musíme radikálne premyslieť,

ako sa pozeráme na inteligenciu.

Vieme tri veci o inteligencii.

Po prvé, je rozmanitá. Premýšľame o svete všetkými spôsobmi, ktorými

ho zažívame. Myslíme vizuálne,

myslíme zvukom, kyneticky.

Myslíme v abstraktných pojmoch, myslíme v pohybe.

Po druhé, inteligencia je dynamická.

Ak sa pozriete na interakcie ľudského mozgu, ako sme počuli

včera v mnohých prezentáciách,

inteligencia je nádherne interaktívna.

Mozog je rozdelený do častí.

Tvorivosť, ktorú pokladám za proces, ktorý

prinesie originálne nápady, ktoré majú význam --

často dosiahneme vďaka vzájomnému pôsobeniu

odlišných spôsobov náhľadu na veci.

Mozog je úmyselne -- mimochodom,

je tam mostík nervov, ktoré spájajú dve polovice mozgu,

nazývaný svorové teleso (corpus callosum). Ženy ho majú hrubšie.

Nadväzujúc na Helen zo včerajška, myslím, že

to je dôvod prečo ženy môžu lepšie robiť veľa vecí naraz.

Pretože môžete, nie?

Je na to výskum, ale ja to viem z osobného života.

Ak moja žena doma varí,

čo sa vďakabohu nestáva často. (Smiech)

Nie, ona je dobrá v mnohých veciach,

ale ak varí,

rozpráva s niekým cez telefón,

hovorí niečo deťom, maľuje strop,

operuje srdce.

Ak ja varím, dvere sú zavreté, deti sú vonku,

telefón je vyvesený, ak ona vstúpi, nahnevám sa.

Poviem: "Terry, prosím ťa, snažím sa tu usmažiť vajíčko. Daj mi pokoj." (Smiech)

Poznáte tú starú filozofiu.

Ak spadne strom v lese a nikto to nepočuje,

stalo sa to? Pamätáte ten starý gaštan?

Minule som videl skvelé tričko, na ktorom stálo: "Ak muž povie, čo si myslí

v lese, a žiadna žena ho nepočuje,

stále je na omyle?" (Smiech)

A tretia vec o inteligencii je,

že je odlišná. Pracujem na novej knihe

nazvanej "Zjavenie," ktorá je založená na sérii

rozhovorov s ľuďmi o tom, ako objavili

svoj talent. Fascinuje ma, ako to ľuďia urobili.

Podnietil ma k tomu rozhovor

s úžasnou ženou, o ktorej možno veľa ľudí

nikdy nepočulo. Volá sa Gillian Lynne.

Počuli ste o nej? Niektorí áno. Je choreografka

a každý pozná jej dielo.

Spravila "Mačky," a "Fantóm Opery."

Je skvelá. Kedysi som bol členom rady Kráľovského Baletu v Anglicku,

ako môžete vidieť.

V jeden deň som obedoval s Gillian a povedal som:

"Gillian, ako si sa stala tanečnicou?" A ona povedala, že

to bolo zaujímavé. Keď bola v škole,

bola beznádejná. A zo školy, v 30-tich rokoch,

napísali jej rodičom: "Myslíme, že

Gillian má poruchu učenia." Nemohla sa sústrediť,

vrtela sa. Dnes by povedali, že

mala ADHD (porucha sústredenia v dôsledku hyperaktivity). To boli 1930-te roky

a ADHD ešte nebola vynájdená.

Nebola to dostupná porucha. (Smiech)

Ľudia nevedeli, že ju môžu mať.

Išla navštíviť odborníka.

Bola tam so svojou matkou,

ktorá ju posadila na stoličku,

a ona si sedela na rukách 20 minút, kým

sa ten muž rozprával s jej matkou o všetkých

problémoch Gillian mala v škole. A na konci všetkého,

pretože vyrušovala ľudí,

vždy meškala s úlohami, atď.

Malé osemročné dieťa -- nakoniec si lekár prisadol

k Gillian a povedal: "Gillian,

počul som, čo tvoja matka

povedala a musím sa s ňou porozprávať osamote."

Povedal: "Počkaj tu, hneď sa vrátime."

a odišli.

Ako vychádzali z miestnosti, zapol rádio

na stole. A keď

vyšli z miestnosti, povedal jej matke:

"Len sa na ňu pozrite." A v momente, keď vyšli z miestnosti,

bola na nohách a hýbala sa do hudby.

Niekoľko minút ju pozorovali

až sa otočil k jej matke a povedal:

"Pani Lynne, Gillian nie je chorá. Ona je tanečnica.

Zoberte ju do tanečnej školy."

Povedal som: "Čo sa stalo?"

Ona odvetila: "Vzala ma. Nevieš si predstaviť, aké úžasné to bolo.

Vstúpili sme do tej miestnosti plnej

ľudí ako ja. Ľudí, ktorí nevedeli ticho obsedieť.

Ľudí, ktorí sa museli hýbať, aby mohli rozmýšľať."

Venovali sa baletu, stepu, džezu,

venovali sa moderným tancom.

Prijali ju do Kráľovskej Baletnej Školy.

Stala sa sólistkou, mala skvelú kariéru

v Kráľovskej Baletnej Škole.

Ukončila školu a

založila si vlastnú spoločnosť - Tanečnú Spoločnosť Gillian Lynne,

stretla sa s Andrewom Lloyd Weberom. Je zodpovedná za

niektoré z najúspešnejších hudobných divadelných

produkcií v histórii, potešila milióny ľudí,

a je multi-milionárkou. Niekto iný

by jej možno dal lieky a povedal jej,

aby sa utíšila.

Myslím si -- (Potlesk)

Al Gore minule rozprával

o ekológii, a revolúcii, ktorú začala Rachel Carson.

Verím, že naša jediná nádej do budúcna

je prijať nový pojem ľudskej ekológie,

taký, v ktorom začneme meniť naše chápanie

bohatstva ľudských schopností.

Náš školský systém nám vydoloval mysle tak,

že my dolujeme zo zeme určité suroviny.

V budúcnosti nám to bude na nič platné.

Musíme premyslieť základné princípy toho,

ako vyučujeme naše deti.

Jonas Salk povedal: "Ak by všetok hmyz

zmizol zo Zeme,

do 50 rokov by skončil všetok život na Zemi.

Ak by ľudia zmizli zo Zeme,

do 50 rokov by všetky formy života prekvitali."

A má pravdu.

TED oslavuje dar ľudskej predstavivosti.

Musíme byť opatrní, aby sme tento dar použili

múdro, a aby sme predišli niektorým scenáriám,

o ktorých sme hovorili. Dosiahneme to

jedine tak, že sa pozrieme na naše tvorivé schopnosti,

ich bohatosť, a na

naše deti ako nádej, ktorou sú. Našou úlohou

je vzdelať ich ucelené bytosti, aby mohli čeliť budúcnosti.

Mimochodom, my tú budúcnosť možno neuvidíme,

ale oni áno. A našou úlohou je pomôcť

im niečo z toho spraviť. Ďakujem veľmi pekne.