Robert Legato: Umenie vytvárať úžas

Rob Legato vytvára filmové efekty tak dobre, že (niekedy) pretromfnú skutočnosť. V tejto srdečnej a zábavnej prednáške prezentuje svoje predstavy, ako vylepšiť realitu na plátne vo filmoch ako Apollo 13, Titanic a Hugo.

Pracoval som na filme s názvom "Apollo 13"

a počas toho som objavil niečo o tom,

ako pracuje náš mozog. A on pracuje tak,

že keď sme akoby naočkovaní

buď entuziazmom, úžasom, laskávosťou alebo čímkoľvek,

mení to naše vnímanie veci.

Mení to, čo vidíme. Mení to, čo si pamätáme.

A ako experiment, pretože som si odstrašujúco ušil

na seba búdu snahou o reprodukciu štartu Saturnu V

v tomto konkrétnom filme. Keďže som ho tam zahrnul,

a bol som z toho trochu nervózny, takže som potreboval spraviť experiment,

priviesť skupinu ľudí, ako ste vy, do projekčnej miestnosti

a pustiť im surovú nahrávku.Keď som im pustil túto

surovú nahrávku, chcel som jednoducho zistiť,

čo si ľudia pamätali, čo bolo na tom nezabudnuteľné.

Čo by som sa vlastne mal pokúšať zopakovať?

Čo by som mal pokúsiť do istého stupňa napodobniť?

Toto je tá nahrávka, ktorú som každému púšťal.

A zistil som, že vďaka povahe

nahrávky a faktu, že robíme takýto film,

v ňom bola zabudovaná akási emócia

a naše spoločné spomienky toho, čo pre nás tento štart znamenal

a všetky tieto rôzne veci.

Keď som im ju ukázal, a hneď po premietnutí som

sa ich spýtal, čo si o nej mysleli,

ktoré zábery boli ich nezabudnuteľné, zmenili ju.

Boli to... bol v nich pohyb kamery.

Obsahovali všetko možné. Zábery boli kombinované

a bol som proste skutočne zvedavý, na čo do čerta

ste sa pozerali pred pár minútami

a ako je možné, že ste prišli s týmto opisom?

A zistil som, že by som vlastne nemal

zreprodukovať to, čo videli, ale čo si pamätali.

Takže toto sú naše zábery zo štartu, založené v podstate

na poznámkach, na otázkach ľuďom, čo si mysleli a potom

na kombinácii všetkých možných záberov

a všetkých možných vecí, ktoré spolu vytvorili akoby istý druh

kolektívneho vedomia, čo si z toho pamätali,

ako to vyzeralo, ale nie ako to vyzeralo naozaj.

Takže toto sme vytvorili pre "Apollo 13".

(Hluk pri štarte)

Teraz vyslovene vidíte zhluk

skupiny rôznych ľudí, skupiny rôznych spomienok,

vrátane mojej, ako nám to dovolila

podstata námetu.

V podstate som všetko natočil krátkymi šošovkami,

čo znamená, že ste veľmi blízko k dianiu,

ale zostavil som to veľmi podobne, ako s dlhými šošovkami,

čo vám dáva pocit vzdialenosti, takže som v podstate

chystal niečo, čo by vám pripomenulo

niečo, čo ste ešte nikdy celkom nevideli.
(Hudba)

A potom vám ukážem, čo presne je to,

na čo ste reagovali, keď ste reagovali.

(Hudba)

Tom Hanks: Ahoj, Houston, tu je Odysea.

Je fajn vás znova vidieť. (Radosť) (Hudba)

Rob Legato: Robím si nárok na ten potlesk.

(Smiech)

Takže teraz som na parkovisku. V podstate je to plechovka

a snažím sa zopakovať štart

s hasiacim prístrojom, ohňom, voskom, ktorý som hodil

pred šošovku, aby to vyzeralo ako ľad. A teda v zásade,

ak ste verili hocičomu z toho, čo som vám ukázal,

reagovali ste a vytvárali ste si emócie

na niečo, čo je úplný klam a to sa mi zdalo

skutočne fascinujúce.

A tento konkrétny prípad je vyvrcholením filmu

a, viete, na jeho dosiahnutie sme museli len

vziať model, vyhodiť ho z vrtuľníka a nakrútiť ho.

A to je skrátka to, čo som urobil.

To som ja, ako natáčam a som celkom priemerný kameraman,

takže som získal ten cit pre reálnosť a niečo ako,

viete, keď sledujete raketu počas celého pádu

a dáte tomu akýsi nádych. Zúfalo som sa

snažil udržať ju v zábere. Takže potom som prešiel na ďalšiu vec.

Mali sme konzultanta z NASA, ktorý bol aj v skutočnosti astronaut,

bol aj v niektorých misiách, v misii Apolla 15,

a bol tam, aby v podstate kontroloval moje vedomosti.

A predpokladám, že ktosi si myslel, že to musia urobiť.

(Smiech)

Neviem prečo, ale mysleli si to.

Bol to hrdina, astronaut

a všetci sme boli nadšení a, viete, dovolil som si

povedať, že niektoré zábery, čo som spravil,

neboli fakt až také zlé.

A preto sme sa s tým možno cítili tak trochu

spokojní, takže som ho tam priviedol a on chcel

naozaj skontrolovať a vidieť, čo sme robili

a v podstate dať nám naše A+ na vysvedčení.

Ukázal som mu teda niektoré zábery, na ktorých sme pracovali,

a čakali sme na reakciu, v ktorú sme dúfali,

a tú sme aj dostali. (Hudba) (Hluk pri štarte)

Ukázal som mu tieto dva zábery,

a potom mi povedal, čo si o o tom myslí.

("Je to zle.") (Smiech)

Fajn. (Smiech)

O tom len snívate.

(Smiech)

Jeho reakcia bola taká, že sa na mňa otočil a povedal:

"Nikdy v živote by ste nenavrhli takú raketu.

Raketa by nikdy neodštartovala,

kým by sa portálové ramená vysúvali. Viete si predstaviť

tú tragédiu, ktorá by sa takto mohla stať?

Nikdy v živote by ste nenavrhli takú raketu."

A pozeral sa na mňa. A ja som si hovoril: "Hej, neviem,

či ste si všimli, ale ja som ten chlap na parkovisku,

ktorý rekonštruuje jeden z najlepších momentov Ameriky

pomocou hasiacich prístrojov.

(Smiech)

Nebudem sa s vami hádať. Ste astronaut,

hrdina a ja som z New Jersey, takže...

(Smiech)

Teraz vám ukážem nejaké zábery.

Ukážem vám ich a poviete mi, čo si myslíte."

A potom som kvázi dostal tú reakciu, v ktorú som dúfal.

Takže som mu ukázal toto, čo sú to skutočné zábery,

na ktorých bol on. Toto je Apollo 15. Toto bola jeho misia.

Takže som mu to ukázal a jeho reakcia bola zaujímavá.

("Aj to je zle.") (Smiech)

Takže sa stalo to, čo som očakával,

že si to pamätal rozdielne.

Pamätal si, že to bol perfektne bezpečný portálový systém,

perfektne bezpečný štart, pretože on sedel

v rakete, ktorá má vyše 45 ton

ťahu, postavenú na základe najnižšej ponuky.

Dúfal, že to bude fungovať správne.

(Smiech) (Potlesk)

Takže si to v spomienkach pozmenil.

Ron Howard stretol Buzza Aldrina, ktorý nebol

vo filme, takže netušil, že ktorýkoľvek z tých záberov

je nafingovaný a on reagoval tak,

ako reagoval. Ja vám to pustím.

Ron Howard: Prišiel za mnou Buzz Aldrin

a povedal: "Hej, ten záznam štartu, videl som pár záberov,

ktoré som predtým nevidel. Kde ste, ľudkovia, v akom archíve ste

našli tie materiály?" A ja som povedal: "Nuž, žiadny archív, Buzz,

všetko sme vytvorili od nuly."

A on: "Fíha, to je celkom dobré. Môžme to použiť?"

(Výbuch) ("Iste") (Smiech)

RL: Myslím, že je to skvelý Američan.

(Smiech)

Takže "Titanic", ak nepoznáte príbeh,

neskončil dobre.

(Smiech)

Jim Cameron v skutočnosti natočil skutočný Titanic.

Takže v podstate začal, respektíve v zásade rozbil

napätie nedôvery, pretože to, čo natočil,

bolo skutočné. Ponorka Mir sa potápata, alebo vlastne

dve ponorky Mir sa potápajú ku skutočnému vraku

a tak vytvoril tieto strašidelné zábery.

Je to skutočne krásne a vykúzli to všemožné

rôzne emócie, ale nemohol nafotiť

všetko. Aby som vyrozprával príbeh,

musel som zaplniť medzery, čo je zrazu dosť odstrašujúce,

pretože teraz musím postupne zrekonštruovať,

čo sa naozaj stalo a som jediný,

kto to môže v tomto momente pokaziť.

Takže toto sú zábery, ktoré natočil

a bolo to poriadne dojemné a úplne úžasné.

Takže to iba nechám pustené, aby ste absorbovali

všetky tieto veci a ja vám opíšem moje reakcie,

keď som sa na to pozeral po prvý krát.

Mal som pocit, že môj mozog chcel v podstate

vidieť, ako to znova ožije.

Chcel som automaticky vidieť túto loď,

túto veľkolepú loď, jadnoducho v jej plnej sláve

a obrátene, nechcel som ju vidieť v jej sláve,

chcel som ísť späť k tomu, ako vyzerá.

Takže som vykúzlil efekt, neskôr vám ukážem,

o čo som sa pokúšal, ktorý je akýmsi srdcom filmu

i pre mňa. Preto som chcel urobiť ten film,

preto som chcel vytvoriť všetko to, čo som vytvoril.

A ukážem vám ďalšiu vec, ktorá sa mi zdala

zaujímavá, a to aké emócie sme chceli skutočne navodiť,

keď sa na to pozriete.

Tu máme zábery zo zákulisia, zopár malých záberov.

Keď ste sledovali moje zábery,

videli ste toto: v zásade skupinku ľudí,

ktorí otáčali loď hore nohami, malé ponorky Mir

majú v skutočnosti veľkosť malých lôpt,

a natáčali sa v dyme.

Jim šiel 5 kilometrov do hĺbky a ja som šiel asi

5 kilometrov ďaleko od štúdia

a natočil som to v garáži.

Ale vaše pocity sú rovnaké, respektíve to, na čo sa pozeráte,

vnímate rovnakým pocitom, má rovnakú strašidelnú kvalitu,

ktorú mali Jimove zábery, takže sa mi zdalo fascinujúce,

ako fungujú naše mozgy. Keď raz uveríte, že niečo je skutočné,

prepájate všetko, čo k tomu cítite,

túto povahu, ktorú vnímate a všetko je to úplne umelé.

Je to vyrobené úplne vierohodne, hoci pre vás už nie,

a zistil som, že to bolo veľmi zaujímavé

na skúmanie a použitie, čo spôsobilo, že som vytvoril

efekt, ktorý vám ukážem. Je to

akýsi magický prechod a pokúšal som sa,

aby si diváci ten efekt zapamätali,

čím na nich pôsobil ako jednoliaty zážitok,

ktorým som vám neukazoval moju interpretáciu,

ale ukazoval som vám to, čo ste chceli vidieť.

A ďalší záber, hneď za týmto...

Môžete vidieť, čo som robil.

Skrátka, ak sú v rovnakom zábere dve ponorky,

tak to som natočil ja, lebo kam by som dal druhú kameru?

A keď to točil Jim, bola tam len jedna ponorka,

pretože on točil z tej druhej

a tento záber neviem, či som natočil ja alebo Jim.

Dám to Jimovi, pretože mu dobre padne potľapkanie po pleci.

(Smiech)

Dobre. Takže teraz ten prechod v Titanicu.

Na toto som v podstate narážal. Chcel som sa

zázračne presunúť z jedného stavu Titanicu

do druhého. Takže pustím ten záber jeden krát. (Hudba)

(Hudba)

A dúfal som, že sa pred vami priam rozpustí.

Gloria Stuart: To bolo poslednýkrát, čo Titanic videl denné svetlo.

RL: Spravil som to, že som využil ďalšie

skúsenosti z premietacej miestnosti, kde som sledoval,

kam som sa pozeral, respektíve kam sme sa pozerali

a, samozrejme, dívate sa na dvoch ľudí na prednej časti lode.

Potom v istom bode

mením perifériu záberu.

Mením ju, stáva sa zhrdzaveným vrakom

Púšťal som si to každý deň a potom som našiel

ten konkrétny moment, kedy som sa na nich prestal pozerať

a začal som si všímať zvyšok lode a ten moment,

kedy sa moje oko pozrelo inde, sme zaznačili do obrázku.

V momente, keď sa moje oko pozrelo inde, som ich hneď začal

meniť, takže teraz vám akosi ušlo,

kde sa to začalo a kde skončilo.

Takže vám to ukážem ešte raz.

(Hudba) A deje sa to doslova vďaka tomu, čo náš mozog

pre nás prirodzene robí, a to je, že akonáhle presuniete

pozornosť, niečo sa zmení, a vtom nechám

ten malý šál viať, pretože to mala byť

"snímka duchov", ktorá chcela vytvárať pocit, že oni sú

v podstate stále na vraku. Tam, kde boli navždy pochovaní.

Alebo niečo také. Práve som si to vymyslel.

(Smiech)

Mimochodom, to bolo naposledy, čo som videl denné svetlo.

Na tom filme bolo treba dlho pracovať. (Smiech)

Ďalej, "Hugo" bol ďalší zaujímavý film, pretože

film samotný je o filmových ilúziách.

Je to o tom, ako sa náš mozog klame, aby videl neústupnosť

vízie, ktorá vytvára film

a jedna z vecí, čo som musel urobiť je, že...

Sasha Baron Cohen je veľmi šikovný, bystrý chlapík,

komik a chcel vzdať akúsi poctu

komédiám Bustera Keatona a chcel,

aby sa mu noha zachytila v pohybujúcom sa vlaku.

Veľmi nebezpečné, nemožné uskutočniť a špeciálne

na našej scéne, pretože doslova neexistuje, aby sme

pohli týmto vlakom, hoci tak priliehavo pasuje do našej scény.

Takže vám ukážem tú scénu, v ktorej som potom v podstate

použil trik, ktorý vytvoril Sergej Eisenstein,

a to, že ak máte kameru, ktorá sa pohybuje

spolu s objektom, tak to, čo sa nehýbe, sa javí ako v pohybe

a to, čo sa hýbe, vyzerá, že stojí.

Čiže to, čo teraz vlastne vidíte je, že vlak sa vôbec nehýbe,

ale v skutočnosti sa hýbe podlaha.

Takže toto je ten záber. To je krátky záber toho,

na čo sa tam pozeráte, čo je náš malý test.

Toto vlastne vidíte, čo sa mi zdalo ako

zaujímavá vec, pretože to bola sčasti pocta

filmu samotnému, ktorý prichádza s týmto

geniálnym trikom, ktorého vytvorením sa nemôžem pochváliť.

Rád by som, ale nemôžem, pretože bol vymyslený

zhruba v roku 1910. Povedal som o tom Martymu

a je to jedna z tých záležitostí mysle, ktoré

je naozaj ťažké pochopiť, kým nevidíte, ako fungujú.

Povedal som mu, čo idem robiť a on na to:

"Takže, pozrime sa, či to správne chápem. Tá vec s kolesami?

Tá sa nehýbe."

(Smiech)(Potlesk)

A tá vec bez kolies, tá sa hýbe."

Presne. (Smiech)

Čo ma privádza k ďalšiemu a poslednému...

Marty toto neuvidí, že? (Smiech)

Nedá sa to pozerať odinakiaľ... (Smiech)

Ďalším príkladom je niečo ako

teória jedného záberu. Je to elegantný spôsob ako povedať príbeh,

hlavne ak sledujete niekoho cestu

a tá cesta skrátka hovorí niečo

o jeho osobnosti veľmi stručným spôsobom.

Chceli sme na základe záberu z "Goodfellas",

ktorý je jedným z najlepších záberov z filmu

Martina Scorseseho, jednoducho sledovať Henryho Hilla

pomocou niečoho, čo vyzerá ako chôdza gangstra

po Copacabane, ku ktorému sa správajú neobyčajným spôsobom.

Bol pánom vesmíru a chceli sme, aby z Huga

šiel rovnaký pocit, takže sme vytvorili tento záber.

(Hudba)

To je Hugo. (Hudba)

Mali sme pocit, že ak by sme mohli chodiť s kamerou

spolu s ním, cítili by sme sa, akoby sme boli týmto chlapcom,

ktorý je pánom vesmíru

a jeho vesmírom je zákulisie,

vnútrajšok tejto konkrétnej vlakovej stanice,

v ktorom sa dokáže orientovať iba on.

Aby sme to dosiahli, museli sme docieliť,

aby to vyznelo ako normálny, každodenný život,

takže ten nápad s jedinou klapkou bol veľmi dôležitý

a samozrejme, natáčali sme v 3D, čo je v podstate

obrovská kamera, ktorá visí na veľkej tyči,

čiže sme mali za úlohu vytvoriť záber ako zo statickej kamery,

ktorý by vo vás vyvolal reakciu, ako keby

ste videli záber z "Goodfellas".

Teraz uvidíte, ako sme to vlastne spravili.

V skutočnosti je to päť scén natočených v piatych rôznych chvíľach

s dvoma rôznymi chlapcami.

Naľavo je záber, ktorý končí

a záber napravo je ten, ktorý sa prelína.

Teraz vymeníme chlapcov, takže sme prešli od Asu Butterfielda,

ktorý je hviezdou filmu, k jeho náhradníkovi. (Hudba)

Nenazval by som ho dablérom. Tu je šialená veža,

ktorú sme kvôli tomu vyrobili. (Hudba)

To by sme mali a teraz je tu tretia scéna,

do ktorej sa presúvame, a potom ďalej do...

Celkom posledným momentom záberu je vlastne

záber statickej kamery. Všetko ostatné sa natáčalo na žeriavoch

a podobných zariadeniach a doslova sa to natáčalo

na piatich rôznych scénach, s dvoma rôznymi chlapcami, v rôznych chvíľach

a celé to muselo vytvárať pocit, že je to jeden záber. Pre mňa bolo

úžasné práve to, že to bol asi

najlepšie hodnotený záber, na akom som kedy pracoval

a bol som na to aj trochu hrdý, keď to bolo hotové.

Myslím si, že by ste nikdy nemali byť hrdí na veci.

Čiže som bol na to viac-menej hrdý, šiel som za priateľom

a povedal som mu: "Vieš, toto je asi

najlepšie hodnotený záber, na akom som kedy pracoval.

Čo je podľa teba dôvodom?"

A on odpovedal: "Lebo nikto nevie,

že s tým máš niečo dočinenia."

(Smiech)

nuž, môžem vám už len poďakovať

a to bola moja prezentácia pre vás. (Potlesk)

(Potlesk)