Čo robí slovo „skutočným“?

Možno tvrdiť, že slangové slová ako „hangry“, „defriend“ či „adorkable“ vypĺňajú dôležité významové medzery v anglickom jazyku, aj keď sa neobjavujú v slovníku. Napokon, kto vlastne rozhoduje, ktoré slová sa na tie ctené stránky dostanú? Jazyková historička Anne Curzan podáva príťažlivý pohľad na ľudí, ktorí slovníky tvoria a na rozhodnutia, ktoré neustále robia.

Musím začať tým, že vám niečo poviem

o svojom spoločenskom živote,

čo sa nemusí zdať relevantné,

no je.

Keď ma ľudia stretávajú na oslavách

a zisťujú, že som učiteľka angličtiny,

ktorá sa špecializuje na jazyk,

zvyčajne reagujú jedným z dvoch spôsobov.

Jedna časť ľudí vyzerá vystrašene.
(Smiech)

Často povedia niečo ako:

„Ó, radšej budem dávať pozor, čo hovorím.

Určite začujete každú chybu,
ktorú spravím.“

A potom prestanú hovoriť. (Smiech)

Počkajú, kým odídem,

a potom sa rozprávajú s niekým iným.

Druhá skupina ľudí:

oči sa im rozžiaria

a povedia:

„Vy ste presne tá osoba,
s ktorou chcem hovoriť.“

A potom mi povedia o všetkom,

s čím je podľa nich
v anglickom jazyku problém.

(Smiech)

Pred niekoľkými týždňami
som bola na večeri

a muž po mojej pravici

mi začal rozprávať o všetkých spôsoboch,

ktorými Internet degraduje anglický jazyk.

Vytiahol Facebook a povedal:

„Odpriateliť sa? Je to
vôbec skutočné slovo?“

Chcem sa zastaviť pri tej otázke:

Čo robí slovo skutočným?

Môj spoločník na večeri aj ja vieme,

čo slovo „odpriateliť sa“ znamená,

takže kedy sa nové slovo,
ako „odpriateliť sa“,

stáva skutočným?

Kto má vlastne autoritu
vykonávať takýto druh

oficiálnych rozhodnutí ohľadom slov?

To sú otázky, o ktorých
chcem dnes hovoriť.

Myslím, že väčšina ľudí, keď povie,
že slovo nie je skutočné,

vlastne myslí to, že sa neobjavuje

v bežnom slovníku.

To, samozrejme, otvára
kopu ďalších otázok,

vrátane tejto: kto píše slovníky?

Kým pôjdem kamkoľvek ďalej,

nechajte ma vyjasniť, akú úlohu
v tom všetkom hrám.

Nepíšem slovníky.

Zbieram však nové slová

dosť podobne ako editori slovníkov

a skvelá vec na tom, že som historikom

anglického jazyka,

je to, že to môžem nazývať „výskum“.

Keď vyučujem históriu angličtiny,

žiadam od študentov, aby ma naučili

dve nové slangové slová, kým začnem učiť.

Za tie roky som sa takýmto spôsobom

naučila kopu super nového slangu,

vrátanie slova „hangry“, čo –

(Potlesk) –

čo znamená, že ste nahnevaný (angry),

pretože ste hladný (hungry),

a „adorkable“,

čo znamená, že ste rozkošný (adorable)

tak trochu hlúpym (dorky) spôsobom.

Jasné, skvelé slová, ktoré vypĺňajú

dôležité medzery v anglickom jazyku.

(Smiech)

Nakoľko sú však skutočné,

ak ich primárne používame ako slang

a zatiaľ sa neobjavujú v slovníku?

Poďme teda k slovníkom.

Urobme to tak, že budete dvíhať ruky:

Koľkí z vás sa stále pravidelne

pozerajú do slovníka, tlačeného či online?

Fajn, zdá sa, že väčšina z vás.

Druhá otázka. Znova dvihnite ruky:

Koľkí z vás sa niekedy pozreli,

kto editoval slovník, ktorý používate?

Fajn, o dosť menej ľudí.

Na istej úrovni vieme, že za slovníkmi

stoja ľudské ruky,

ale nie sme si istí, komu tie ruky patria.

Vlastne ma to fascinuje.

Ani najkritickejší ľudia

nezvyknú byť veľmi kritickí k slovníkom,

nezvyknú ich rozlišovať

alebo sa veľmi pýtať na to,

kto ich editoval.

Porozmýšľajte o fráze

„nájdi si to v slovníku“,

ktorá akoby predpokladá,

že všetky slovníky sú úplne rovnaké.

Vezmite si tunajšiu univerzitnú knižnicu,

kde vojdete do čitárne

a vidíte veľký, neskrátený slovník

na podstavci, na mieste úcty a rešpektu,

kde leží otvorený, takže sa
k nemu môžete postaviť

a získať odpovede.

Nechápte ma zle:

slovníky sú fantastické zdroje,

ale sú ľudské

a nie sú nadčasové.

Ako učiteľku ma zaráža,

že kážeme študentom kriticky spochybňovať

každý text, ktorý čítajú,
každú webstránku, ktorú navštívia,

okrem slovníkov,

ktoré máme vo zvyku brať
ako nepísané ľudskou rukou,

akoby prišli odnikiaľ,
aby nám dali odpovede

ohľadom toho, čo slová skutočne znamenajú.

Ide o toto: keď sa spýtate
editorov slovníkov,

povedia vám,

že sa len snažia držať sa nás,

zatiaľ čo my meníme jazyk.

Sledujú, čo hovoríme a čo píšeme,

a snažia sa prísť na to, čo sa uchytí

a čo sa neuchytí.

Musia riskovať,

pretože chcú vyzerať moderne

a zachytiť slová, ktoré to dokážu,

ako napríklad LOL,

ale nechcú vyzerať neprezieravo

a zahrnúť slová, ktoré sa neuchytia,

a myslím, že práve teraz sledujú slovo

YOLO, you only live once (žijete len raz).

Stretávam sa s editormi slovníkov

a mohli by ste byť prekvapení

jedným miestom, kde trávime čas.

Každý január ideme

na výročné stretnutie
American Dialect Society,

kde okrem iných vecí

volíme slovo roka.

Chodí tam asi 200 či 300 ľudí,

niektorí z najlepších lingvistov v USA.

Aby ste pochopili, ako to asi vyzerá,

deje sa to tesne pred happy hour.

Ktokoľvek, kto príde, môže hlasovať.

Najdôležitejšie pravidlo je,

že môžete hlasovať iba jednou rukou.

V minulosti vyhrali slová ako

„tweet“ v roku 2009

či „hashtag“ v roku 2012.

„Chad“ bolo slovo roka 2000,

pretože kto vedel, čo je chad,
pred rokom 2000,

a v roku 2002 „WMD“.

Máme tiež ďalšie kategórie,
v ktorých hlasujeme,

a mojou obľúbenou kategóriou

je najkreatívnejšie slovo.

Medzi minulými víťazmi bola

„rekombobulačná zóna“,

čo je na letisku v Milwaukee
za bezpečnostnou prehliadkou,

kde sa môžete rekombobulovať.

(Smiech)

Môžete si dať späť opasok,

vrátiť počítač do tašky.

Mojím najobľúbenejším slovom
z tejto kategórie

je „multi-slacking“.

(Smiech)

Multi-slacking je jav,

pri ktorom máte na obrazovke veľa okien,

takže to vyzerá, že pracujete,

zatiaľ čo sa v skutočnosti
flákate na webe.

(Smiech) (Potlesk)

Uchytia sa všetky tieto slová? Určite nie.

Urobili sme niekoľko
diskutabilných rozhodnutí,

napríklad v roku 2006,

keď slovo roka bolo „plutoovaný“,

čo malo znamenať degradovaný.

(Smiech)

No niektorí z minulých víťazov

sú dnes úplne bežné slová,

ako napríklad „appka“,

„e“ ako predpona

či sloveso „googliť“.

Pár týždňov pred našou voľbou

Štátna univerzita Lake Superior

vydáva zoznam vyhnaných slov pre daný rok.

Je zarážajúce,

že často existuje dosť veľký presah

medzi ich a zoznamom a tým,
z ktorého my vyberáme

slová roka,

a to preto, že si všímame to isté.

Všímame si slová,
ktoré naberajú dôležitosť.

Je to v skutočnosti otázka prístupu.

Trápia vás bláznivé trendy
a premeny jazyka

alebo ich považujete
za vtipné, zaujímavé,

niečo, čo je hodné štúdia

ako súčasť žijúceho jazyka?

Zoznam Štátnej univerzite Lake Superior

pokračuje v angličtine v dlhej tradícii

sťažovania sa na nové slová.

Napríklad Deana Henryho Alforda v roku 1875

veľmi trápilo, že „desirability“ (vhodnosť)

je skutočne otrasné slovo.

V roku 1760 Benjamin Franklin

napísal list Davidovi Humeovi,

označujúc slovo „colonize“
(kolonizovať) za zlé.

Počas rokov sme tiež zažili starosti

ohľadom novej výslovnosti.

Samuel Rogers bol v roku 1855

ustarostený pre výslovnosť
niektorých slov,

ktorú považoval za nepríjemnú,

a povedal: „akoby ‚contemplate‘
nebolo dosť zlé,

je mi zle zo slova ‚balcony‘“.

(Smiech)

To slovo je požičané z taliančiny

a bolo vyslovované bal-KOU-ní.

Tieto sťažnosti dnes považujeme za divné,

ak nie hneď hlúpučké – (Smiech) –

no ide o toto:

stále nás dosť trápia premeny jazyka.

Mám v kancelárii celú zložku

novinových článkov,

ktoré vyjadrujú obavy
ohľadom nelegitímnych slov,

ktoré nemali byť zahrnuté do slovníka,

ako napríklad „LOL“,

ktoré je v Oxford English Dictionary,

či „odpriateliť sa“,

ktoré sa dostalo do
Oxford American Dictionary.

Mám tiež články vyjadrujúce obavy

o slove „invite“ (pozvánka/pozvať)
ako podstatnom mene,

slove „impact“ (dopad) ako slovese,

keďže len zuby môžu byť „dopadnuté“,

a slovo „incentivize“
(stimulovať) je označené

za „hrubý, byrokratický nezmysel“.

Nejde o to, že by editori slovníkov

ignorovali tieto postoje ohľadom jazyka.

Snažia sa nám poskytnúť
istú vôdzku pri slovách,

ktoré sú považované
za slangové, hovorové

či urážlivé, často za použitia označení,

no sú tak trochu zviazaní,

pretože sa snažia popísať, čo robíme my,

no vedia, že často hľadáme v slovníkoch,

aby sme získali informácie,
ako by sme mali slovo použiť

dobre či vhodne.

Ako odpoveď na to
slovníky American Heritage

obsahujú poznámky k použitiu slov.

Poznámky sa zvyknú vyskytovať pri slovách,

ktoré sú nejako problémové,

a jedným spôsobom, ako môžu robiť problém,

je to, že menia význam.

Poznámky k používaniu slov
zahŕňajú veľmi ľudské rozhodnutia

a myslím si, že ako používatelia slovníkov

si často nie sme týchto rozhodnutí vedomí

tak, ako by sme mali.

Aby ste pochopili,

pozrieme sa na príklad, ale predtým

chcem vysvetliť, s čím sa editori

snažia v tejto poznámke popasovať.

Porozmýšľajte o slove
„peruse“ (prehliadnuť)

a o tom, ako ho používate.

Tipujem, že veľa z vás má na mysli význam

rýchleho preskúmania, prečítania.

Niektorým sa to dokonca
môže spájať s chodením,

pretože „prehliadajú“ police v potravinách

alebo niečo také.

Možno vás prekvapí, keď sa dozviete,

že vo väčšine štandardných slovníkov

je prvou definíciou „opatrne prečítať“

alebo preliať.

American Heritage to uvádza
ako prvú definíciu.

Ako druhú definíciu
uvádzajú rýchlo prečítať

a k tomu dodávajú: „problém s používaním“.

(Smiech)

A potom pridávajú poznámku o použití,

na ktorú sa stojí za to pozrieť.

Takže toto je poznámka o použití:

„‚Peruse‘ dlho znamenalo
‚usilovne prečítať‘…

Často sa však používa voľnejšie

s významom jednoducho ‚čítať‘. …

Ďalšie rozširovanie významu
slova, ako ‚rýchlo prezrieť‘,

bolo tradične považované za chybu,

no výsledky nášho prieskumu
ukazujú, že to začína

byť o čosi viac prijateľné.

Keď bola ľuďom predložená veta

‚Mal som len chvíľu na prehliadnutie manuálu‘,

66 percent respondentov z Usage Panelu

to v roku 1988 považovalo za neprijateľné,

58 percent v roku 1999

a 48 percent v roku 2011.“

Ach, Usage Panel,

tá ctená množina jazykových autorít,

ktorá v tomto začína byť zhovievavejšia.

Verím, že si teraz myslíte:

„Počkať, kto je v tom Usage Paneli?

A čo by som mal robiť s ich stanoviskami?“

Ak sa pozriete do úvodnej časti

American Heritage,

môžete tam nájsť mená

ľudí z Usage Panelu.

Ale kto sa pozerá na
prvé strany slovníkov?

V Usage Paneli je okolo 200 ľudí.

Sú medzi nimi akademici,

žurnalisti, kreatívni spisovatelia.

Stojí to na rozhodnutí Najvyššieho súdu

a pár lingvistoch.

K roku 2005 ten zoznam zahŕňal mňa.

(Potlesk)

Môžeme pre vás urobiť toto:

Môžeme vám poskytnúť prehľad

rozsahu názorov ohľadom
použitia daného slova.

To je a mal by byť dosah našej autority.

Nie sme jazyková akadémia.

Asi raz za rok dostanem hlasovanie o tom,

či sú podľa mňa nové spôsoby použitia,

nové výslovnosti, nové významy prijateľné.

Aby som na anketu odpovedala, robím toto.

Počúvam, čo hovoria a píšu ostatní ľudia.

Nepočúvam svoje vlastné sympatie

a antipatie k anglickému jazyku.

Budem k vám úprimná:

Nemám rada slovo
„impactful“ (majúci dosah),

ale to nie je podstatné

pri otázke, či sa slovo „impactful“
začína bežne používať

a či začína byť v písanej
próze prijateľnejšie.

Takže zo zodpovednosti

sa pozerám na používanie slova,

ktoré často zahŕňa pozeranie sa

na online databázy,
ako napríklad Google Books.

Nuž, ak na Google Books
hľadáte „impactful“,

nájdete toto.

Určite to vyzerá, že „impactful“

je užitočné slovo

pre isté množstvo spisovateľov

a za posledných 20 rokov

sa stávalo viac a viac užitočným.

Budú sa diať zmeny,

ktoré sa nám všetkým v jazyku nepáčia.

Budú zmeny, pri ktorých si pomyslíte:

„Naozaj?

Musí jazyk byť taký?“

Hovorím,

že by sme mali zdržanlivejší

v rozhodovaní, ktorá zmena je otrasná,

mali by sme zdržanlivejšie vnucovať

svoje sympatie a antipatie
voči slovám iným ľuďom

a mali by sme sa celkom zdráhať

myslieť si, že anglický jazyk má problém.

Nemá. Je bohatý, živý a naplnený

kreativitou ľudí, ktorí ním hovoria.

Pri pohľade späť si myslím,
že je fascinujúce,

že slovo „nice“ (pekný)
zvyklo znamenať hlúpy

a že slovo „decimate“ (zdecimovať)

zvyklo znamenať zabiť jedného z desiatich.

(Smiech)

Myslíme si, že bolo
od Bena Franklina hlúpe

trápiť sa pre slovo „notice“
(všimnúť si) ako sloveso.

Nuž, viete čo?

O sto rokov budeme vyzerať dosť hlúpo,

že nás trápilo slovo „impact“
(dosah) ako sloveso

a „invite“ (pozvať) ako podstatné meno.

Jazyk sa nebude meniť tak rýchlo,

že by sme za ním nestíhali.

Jazyk tak jednoducho nefunguje.

Verím, že môžete urobiť to,

že budete zmenu jazyka
považovať nie za problémovú,

ale za zábavnú a fascinujúcu,

rovnako ako editori slovníkov.

Verím, že si môžete
užívať, že ste súčasťou

kreativity, ktorá neustále premieňa

náš jazyk a spevňuje ho.

Takže ako sa slovo dostane do slovníka?

Dostane sa tam, lebo ho používame

a neprestávame ho používať

a editori slovníkov nám venujú pozornosť.

Ak si myslíte: „Ale to nám
všetkým umožňuje rozhodovať,

čo slová znamenajú“,

poviem vám: „Áno, umožňuje

a vždy to tak bolo.“

Slovníky sú úžasnými
sprievodcami a zdrojmi,

ale nie je žiadna objektívna
slovníková autorita,

ktorá by rozhodovala, čo slová znamenajú.

Ak komunita hovoriacich používa slovo

a vie, čo to slovo znamená, je skutočné.

To slovo môže byť slangové,

môže byť hovorové,

môže byť slovom, ktoré považujete

za nelogické či nepotrebné,

ale slovo, ktoré používame,

je skutočné.

Ďakujem.

(Potlesk)