Bill Cosby - Himself

Úžasné stand up vystúpenie, tu je Bill Cosby - O sebe. Bill rozpráva o rôznych veciach od hlúposti v užívaní drog, alkoholu, "užívania si" a zubárov, než sa dostane k svojej hlavnej téme - k sebe samému. Od svojho detstva k svojej žene, k prirodzenému pôrodu a jeho deťom, ide o tú najlepšiu podarenú celistvú rodinnú zábavu. Natočené v Kanade.

Ešte? Ešte?

Sadnete si tam a kričíte -
veď je len štvrtok,

musíte počkať na piatok.

Zakaždým je to zvláštne.

Veľa ľudí pre mňa pracovalo.

A zistil som, že je zábavné
dať im soboty a nedele voľno

a oni pracujú tak tvrdo,
aby dostali tie dva dni,

a to sú tie dni, kedy sa totálne zničia.

Veď viete, poviete si: "Páni,
naozaj som týchto ľudí vyšťavoval

a príde piatok a oni: "Jééé!"

A potom prídu v pondelok...

Páni, som rád, že som tu naspäť!

Sám na seba nestačím!

Dostal som dva voľné dni
a začal som šalieť!

Neviem, kde sa títo ľudia berú.
Niekedy si myslím, že je to drogami.

Musí to byť drogami, lebo ľudia, čo fičia
len na čistom vzduchu, sa tým nezaoberajú.

Myslím, že to robia drogy
a ľudia sú takýto:

Videl som ich. Oni nasajú...

Potom to musia zadržať v sebe.

To je tá problémová vec na fajčení.
Musíte... Pozrite.

Vaše telo to nechce,
takže to začne vyhadzovať,

práve keď to chcete zadržať,
takže začnete robiť:

Najlepšia vec na drogách je,

že keď ich užívate, človek vedľa vás
hovorí: "Hej človeče, podaj to ďalej!"

Potom sa ľudia nahúlia -
a to je tá zábavná časť toho.

Nahúlia sa a začnú byť paranoidní.

Keď začínajú, hovoria:
"Poďme sa nahúliť a bude zábava!"

A keď sú už nahúlení, sú paranoidní.

"Nepadám náhodou z tejto stoličky?"

Potom som poznal ľudí,
čo sa nahúlili a začali sa smiať.

A nikto nevedel, na čom sa smejú,
oni len robili takto:

"Počkaj, počkaj!

Nie, počkaj!

Išiel som do...

Nie, počkaj!

Išiel som do Burger King...

...a chlapík zobral kus mäsa...

...a hodil ho na gril...

...a ja som povedal: Och, fíha!

Potom ho otočil...

...a celé to bolo hnedé!

Ja som povedal: To je bombové!

A on ho dal medzi dva kúsky chleba!

A ja som povedal: Och, nie!

A ten týpek to zjedol!"

Ale najväčšia vec...

...je kokaín.

A je to tu!

Kokaín, Jack!

"Dáš si kokaín, človeče?"
A on: "Hej!"

"Potiahnem dáke lajny..."

A ja som mu povedal:
"Povedz, čo je na kokaíne také,

že je taký úžasný?"

A chlapík hovorí: "Nuž...

Zosilňuje tvoju osobnosť."

A ja: "Hej, ale čo ak si kretén?"

Ale ja skutočne chcem študovať

celú túto záležitosť okolo pitia,
opitosti a toho, že ľudia vravia,

že sa zabávajú.

Lebo keď si oblečiete pekný oblek,
tak si ho oblečiete,

a poviete: "Idem sa von zabaviť."

Ale niektorí to oznamujú:

"Idem von,

lebo si zaslúžim ísť von

a idem sa opiť,

lebo si zaslúžim opiť sa.

A choďte mi z cesty!"

Títo ľudia prídu na miesto
a pijú a pijú...

A telo vám začne hovoriť:
"Prosím, mal by si spomaliť..."

Zoberte si človeka, čo vošiel
kráčajúc takto:

Viete, sú rôzne spôsoby,
ako kráčajú opití ľudia.

Napríklad,

ak máte bežného
otrhaného pijana burbonu,

kráča takto:

Naozaj sa snažia udržať.

A niekto im stále hýbe podlahou...

Teraz môžeme prejsť k pijanovi ginu.

Gin, vodka a martini, títo ľudia...

Starajú sa o svoje záležitosti...

A len tak sa zastavia na jeden,
a dajú si šesť alebo sedem.

A majú vystrčený prst,
lebo ním si miešajú svoj drink.

A veľa robia toto, keď sa rozprávajú.

Drink sa vám leje na topánku.

A vy sa pozriete na topánku...

A veľa hmkajú.
"Ako sa máš, hm?"

"Fajn, hm. Rád ťa znova vidím, hm."

"Ahm, pardón, hm."

Veľmi uhladení ľudia.

Potom, takí tí jasní sú ožrani,

ale, oni, keď sa dostanú do stavu,
keď už nemôžu chodiť,

kráčajú štýlom "päta-špička".

Akoby opatrne si idú po to.

Odkedy začala vec s country a westernom,

máte ľudí s kovbojskými klobúkmi

a prackami.

Oni pijú veľa piva.

Vidíte? Tam sú!

Pijani piva sú skutočne odlišní, lebo

niečo sa stane s ich sluchom.
Oni takmer...

"Heeeeej!"

"Dobreeeee!"

Pijú veľa piva a pivo nejde sem,
ide do jednej nohy.

A keď sa tá noha naplní,
musia ju zobrať na vécko.

A keď idú, tak:

Keď vyjdú zo záchodu, môžete to zbadať.

Teraz je už prázdna.
Pristúpia k baru a opäť ju naplnia.

A keď sa tak udeje, noha povie:
"Musím ísť. Heeeeej!"

"Znova musím ísť!"
"Oooooch!"

Ale tá noha je vždy takto, vždy visí.

A stále takto robia.

Potom chcú ísť jazdiť na umelom býkovi
a padnú a rozbijú si tvár.

"Jazdil som na býkovi v krčme u Gilleyho
a rozbil som si tvár, vieš.

Obraz idiota v akcii."

Ale teraz: človek,
ktorý sa rozhodol ísť von

a tak sa opiť, že bude z toho chorý,

je víťaz v hlúposti.

Stojí tam, pije, pije...

Telo povie:
"Nedávaj si ďalší drink."

Načiahnete sa a dáte si.
A žalúdok - prišla mu správa:

"Berie si ďalší drink.

V poriadku, spätný chod!

Ale iba po vrchnú časť krku."

Celé to príde hore a on hovorí:
"Teraz mu dajme malé grgnutie."

"Zapni stroj na potenie."

Ľudia teraz hovoria: "Si v poriadku?"

"Jašné, že šom."

Teraz musíte ísť.

Takže prídete na záchod.

Zavriete dvere.

Nezabudnite: dlhujete si to.

Celý týždeň ste tvrdo pracovali.

Celé je to o tomto.

Och, Ježiš...

Och, Bože!

Ak ma z tohto dostaneš,

nebudem už v živote piť.

Teraz ste už pripravení

vložiť si tvár

na miesto,

ktoré nebolo vyrobené pre vašu tvár.

Teraz cítite, že to prichádza.
"Dobre, som pripravený."

"Držíš sa?" "Držím sa."
"Ideme na to?" "Áno."

"Ideme do toho?" "Áno."

Už je to tu, idem vybuchnúť.

A vaše svaly všetko stiahnu.

A neboli by ste prekvapení,

ak by ste videli, ako vaše topánky

vyjdú z vašich úst. "Áno!"

Keď vlna prejde, tak len:

Položíte si hlavu na okraj misy

a ďakujete záchodovej mise.

"Ďakujem, záchodová misa,

ďakujem, že si naboku chladná.

Iba ty ma chápeš, misa.

Si môj jediný priateľ,
moja úžasná misa."

Ľudia budú chodiť ku dverám:

"Si v poriadku?"

A vy: "Och, áno.

Ja som takto zakaždým.

Som na malom pikniku,

počúvam záchodovú misu."

A tomu sa hovorí zabávať sa.

Nikdy to nepochopím.

Je to v poriadku, ak ste tínedžer.

Nikdy ste to nezažili.
"O čom to celé je?"

Pijete, je vám zle a vraciate.
Ale dospelí to robia.

Cez víkendy.

A potom prídu do roboty:
"Och, Bože, moja hlava..."

Zvláštne.

Zubári...

...vám hovoria, aby ste
sa nešpárali v zuboch

ostrým kovovým predmetom.

Potom sa posadíte v ich kresle...

A prvá vec, čo zoberú,
je oceľový hák.

A začnú špárať v mieste,
ktoré si chcete nechať opraviť.

Ja som čosi o sebe zistil,
kým mi to zubár robil.

Zistil som, že ak by som niekedy
ochrnul od kolien nadol,

bol by som schopný
kráčať pomocou zadku.

Pretože celý čas, ako to robí, ja len...

"Môžete sa posadiť?"
"Prepáčte."

"Posaďte sa."
"Prepáčte."

Teraz zubár vytiahne ihlu.

Na znecitlivenie.

"Otvorte."
Bežný doktor by vám pri injekcii robil:

A to je všetko.
Ale zubári, nie.

A vy:

Potom sa chcú s vami rozprávať.

"Chodíte na ryby?"

"Kam zvyčajne chodíte?"

"Áno, ja sám som tam bol veľakrát."

Vytiahne ihlu.

Dá vám do úst tú vec.

To vám vcucne tvár.

Zubár ide von, aby sa
na vás mohol smiať.

A vy sedíte, dospelý, inteligentný človek,
a hádate sa tou vecou.

Tiež si všimnete,

že pravá strana vašej tváre

sa akoby šúchala z vašej lebky.

A spodnú peru máte v lone.

Zubár sa vráti,
chcete sa s ním rozprávať.

Poviete:

"Prepáčte?"

"Nerozumiem."

"Vaša čo?"

"Vaša tvár?"

"Čo je s ňou?"

Čo je s ňou?

Moja tvár... Moja tvár visí...

Vidíte to?

Toto je moja spodná pera.

Nebola takáto,
keď som sem došiel...

"No, ja ju opravím."
To dúfam!

Pretože keď ste mi pichli ihlu do úst,
moja tvár mi takto zišla dole,

moja spodná pera šla na zem.

Takto teraz nemôžem žiť.

"Napravím to."
Okej!

Teraz začne vŕtať.

A vy vidíte a cítite - dym.

Že vám vychádza z úst.

Takže poviete:
"Počkajte!"

"Čo sa deje?"
Dym!

"Čo?"
Dym, dym, dym!

Je tu nejaký dym a ide mi z úst.

"Ja nerozumiem."

Oheň!

Rozumiete oheň?

V ústach mám oheň
a dym mi ide z úst.

A tvár mi visí až na zem.

"Oheň?"
Áno!

"Kde?"

To je jedno, to je jedno.

Vŕta ďalej, vy počujete,
že spravil chybu.

A aby to zakryl, všetci hovoria to isté:
"Okej, vypláchnite si."

Vypláchnuť?
Mám si vypláchnuť?

Nemám spodnú peru.
Ako si mám vypláchnuť?

"Skúste."

Mám skúsiť? Okej.

Zoberiete pohár, nalejete, tečie dole...

Dúfam, že ste spokojný...

Dúfam, že ste spokojný.

Napil som sa, hovoril som,
že nemôžem vyplachovať,

lebo nemám spodnú peru,
voda šla do môjho lona.

Dúfam, že ste spokojný.

"Vypláchnite si znova."

Vy si robíte srandu!

Zoberiete to, napijete sa.

Teraz musíte vypľuť

do miniatúrnej záchodovej misy.

Nemáte spodnú peru,
tak to len tak necháte padnúť.

Vďaka Bohu za gravitáciu.

Potom sa chcete vzpriamiť,
ale nemôžete,

pretože vám visí...

Zo spodnej pery ide dlhá šnúra

a nemôžete ju dostať zo spodnej pery.

Och, ak chcete byť nechutný,
môžete ju chytiť a odhodiť.

Ale chcete byť klasa, veď viete...

A trhá sa tu a tam...

Chcete ju vyfúknuť.

Vibrujete.

Rozmýšľate, že možno,
ak sa vzpriamite,

v polovici sa roztrhne.

Tak sa posadíte. Teraz ide šnúra

od misy k vašej spodnej pere.

Potom zubár pozrie a hovorí:
"Pozrite, dúha!"

Takže za toto mu musíte zaplatiť.

Akokoľvek...

Ja som vám neprišiel povedať toto.

Ja...

Som chcel prebrať
nejaké veľmi vážne veci.

Prepáčte.

Moja žena a ja

sme boli intelektuáli,

než sa nám narodili deti.

Boli sme veľmi, veľmi chytrí ľudia.

Moja žena vyštudovala
University of Maryland,

titul doktor z detskej psychológie
s priemernou známkou B+.

čo znamená, že ak sa jej
spýtate na detské správanie,

dá vám odpoveď na 85%.

Ja zase na Temple University,

magister z telesnej výchovy
s bakalárom z detskej psychológie,

čiže keď sa ma spýtate
na detské správanie,

poviem vám, aby ste dieťaťu povedali,
nech si zabehne koliečko.

Netreba teda hovoriť,
že sme sa cítili kvalifikovaní,

aby sme zvládli mať deti.

A aj sme plánovali mať deti.

Sadli sme si na zadné sedadlo v aute...

A prediskutovali sme to.

Deti. Chceli sme ich mať
a chceli sme ich vychovať.

A rozprávali sme sa s Bohom o deťoch

a báli sme sa žiadať od Boha

konkrétne veci.

Mali sme pocit, že by
to mohlo byť priveľa.

Povedali sme mu:
"Prosím, daj nám zdravé dieťa."

A pri tom sme skončili.

Nevedeli sme, že hoci je Boh štedrý,

má aj zmysel pre humor.

A ak necháte toľko priestoru Bohu,

dostavia sa úžasné vtipy.

Ale my sme stále boli intelektuáli,

a tak sme sa so ženou rozhodli priviesť
prvé dieťa na svet prirodzenou cestou.

Pripomínam, že sme boli
intelektuáli, čo znamená,

že intelektuáli idú študovať veci,

ktoré ľudia robia prirodzene.

Viete, zamyslime sa nad tým.

Pôrod je prirodzená vec.

Bolesť príde automaticky,
svaly sa stiahnu a tlačia

a matka je tam a potrebujete len,

ako hovoria vo filmoch, horúcu vodu.

"Dones horúcu vodu!"
Potom pošlú nejakého blázna.

"Horúca voda!"
A každého otravuje.

Ale aj keď nemáte horúcu vodu,
dieťa príde.

Bum! Prirodzene.
Príroda si spraví po svojom.

A tu je! Chápete?

Treba len niekoho, kto to chytí,
viete, to lano...

"Len ťahaj, ide, hneď tu bude."

Prirodzený pôrod.

Robia to ľudia vo všetkých
chudobných krajinách

v úvodzovkách "krajinách tretieho sveta".

Ženy tam preberajú
ryžu alebo čokoľvek

a zrazu... "Úch!" Bum! Dieťa vypadne,
prestrihnú šnúru, zaviažu

a dieťa preberá ryžu s matkou.
Prirodzený pôrod.

Intelektuáli idú na hodiny,
aby sa naučili, ako sa to robí.

So ženou sme chodili na vyučovanie,

aby sme sa naučili,
ako mať prirodzený pôrod.

A prvá vec, čo vás naučia,
je, že musíte správne dýchať.

Takže keď zatlačíte na svaly, dýchate:

To je práca mojej ženy.

A bola dobrá.
No a práca otca...

A otec tam musí byť na vyučovaní

a dostane tiež osvedčenie pre otcov.

A ak nezískate osvedčenie,
nemôžete prísť k pôrodu.

Takže mojou prácou je prehnúť moju
ženu na polovicu a hovoriť "Tlač!"

Ak by som nešiel na hodiny,
nedostal by som na to osvedčenie.

Takže by som nemohol prísť k pôrodu.

Takže moja žena je tam:

A ja: "Tlač!"
A ja som roztlieskavač:

Potlač, vytlač, héééj hop!

A moja žena je úžasný dýchač.

A boli sme najlepší v skupine.

A ja som začal dýchať s mojou ženou,
štýlom macho mana.

Tlač! Tlač!

Chodili sme na večierky a ľudia
od nás chceli, aby sme dýchali.

"Dámy a páni, dýchajúci Cosbyovci!"

Tlač! Tlač!

Prirodzený pôrod.

Znamená to, že žiadne
lieky nebudú podané

do tela ženy počas pôrodu.

Otec si môže dať, čo len chce.

V deviatom mesiaci na mňa
moja žena zavolala

z balkóna nášho domu v Kalifornii:

"Bill!"

Bol som vzrušený.
Povedal som: "Tlač!"

Potom som si spomenul,
musíme ísť do nemocnice

kvôli prirodzenému pôrodu.

Tak som bežal do auta.
Mám Ferrari.

Šiel som 104 míľ za hodinu
od garáže pred vchodové dvere.

Vyjde moja žena, sadne do auta.

180-tka a dýchame.

A ja som vo svojom Ferrari,
človeče, za 17 000 dolárov

a žena: "Óch!" A ja: "Nie, drahá,
prosím, počkaj, tu nie.

Nie vo Ferrari, prosím!"
Odstavím na krajnici.

Ideme do kríkov.
Nie v aute, drahá.

"Bill, mohla by som..."
"Zadrž, dostanem ťa tam."

Zastaneme pri nemocnici.
Vyskočia bratia Marxovci:

Dajú manželku na vozík.

Odvezú do pôrodnice.
Zapísal som ju, dajú mi čiapku,

na seba niečo, na topánky...

Bežím do pôrodnice,
moju ženu prichystali

a nohy má vyložené...

A doktor tam sedí ako
bejzbalový chytač Johny Bench.

Teraz.

Manželku zasiahne prvá skutočná bolesť.

A moja žena povedala:

A ja: "Tlač?"

Carol Burnettová opísala,
aké asi sú bolesti pri pôrode.

Povedala: "Vezmite svoju spodnú peru

a pretiahnite si ju cez hlavu."

Dorazila druhá bolesť:

Moja žena povedala:

A postavila sa

na koze.

Schmatla moju spodnú peru

a povedala: "Chcem morfium!"

Ja hovorím: "Ale drahá..."

A ona: "Ty drž hubu!

Ty si mi toto spôsobil!"

A pri ďalej kontrakcii

povedala všetkým v pôrodnej miestnosti,

že moji rodičia neboli zosobášení.

A sme späť pri dýchaní:

A ja tam sedím: "Tlač, tlač!"

Moja žena začína byť unavená:
"Ja už nechcem tlačiť."

"Nie, musíš tlačiť, drahá, no tak."
"Nie, nechcem."

"Ja už nechcem vyštudovať tento kurz."
"No tak drahá, dokážeš to."

A pozriem do spätného
zrkadla a vidím hlavičku.

A bejzbalista tam stále sedí:

Tak hovorím: "Nie je to hlavička?"

A on: "Hej!"
A ja: "No tak choďte po ňu."

A on: "Je zaseknutá."

"Tak doneste lyžice na šalát, človeče!"

Takže donesie lyžice na šalát

a dieťa vyjde von.

A toto je najväčšia chvíľa...

v našich životoch.

O toto sme Boha žiadali.

Toto sme chceli vidieť,
či to dokážeme vytvoriť.

A ja hľadím na to.

A oni to začínajú utierať.

Ale tým tomu nepomohli.

A ja som podišiel k mojej žene

a pobozkal som ju
čo najjemnejšie na pery.

A povedal som: "Drahá,
veľmi, veľmi ťa ľúbim.

Práve sa ti narodil plaz."

Pretože tá vec trikrát zmenila farbu!

A hlava s krkom nefungovali.

A ja hovorím doktorovi:
"Nemôžete to vrátiť späť?

Lebo ešte to nie je hotové,
potrebuje sa to dovariť.

Možno ešte zo tri mesiace."

Ale nemocnica nás donútila,
aby sme si to zobrali domov.

Moja matka sa na to pozrela

a povedala: "Och, aké vzácne."

Neviem, prečo to povedala.

Nuž, vtedy som nevedel.
Teraz už viem.

Pretože moja matka
na mňa uvalila kliatbu.

Kedysi dávno, keď som bol malý,
pamätám, čo povedala,

a neskôr som zistil, že všetky matky
uvaľujú kliatbu na svoje deti.

Hovoria: "Dúfam, že keď sa oženíš,

budeš mať deti, čo sa budú
chovať rovnako ako ty."

A táto kliatba funguje!

Teda, začalo to tým dieťaťom.

S manželkou sme odvtedy
už neboli intelektuáli.

Och, moja manželka bola
chvíľu celkom fajn.

Ale až tak dlho to netrvalo.

Netrvalo to ani dva roky.

Môj otec, ten bol taký šťastný...

Narodila sa mi dcéra
a ja som chcel syna

a ja som sa vystatoval,
že splodím syna.

Môj otec s matkou mali
štyroch chlapcov, tak prečo nie?

Ja som Cosby. Syn.

Chcel som syna, čo mi donesie loptu.

Bude hrať futbal, basketbal,
bude behávať. Môj chlapec.

Budem sedávať v hľadisku.

"To je váš syn?"
"Hej, to je môj chlapec."

Vidíte toho, čo beží na touchdown
s menom Cosby na chrbte? To je môj syn.

Dokázal by som to aj sám,
ale už som príliš starý.

Tak som mu odovzdal žezlo. Teraz
má on na starosti robiť touchdowny.

A chodievať na večierky.
"A športovcom roka je malý Cosby.

A tam je jeho otec, veľký Cosby."
"Ďakujem, ďakujem."

A nezáleží mi na tom. Uvedomujem si,
že pri veľkých športovcoch

to je niečo iné. Ako otec
vezmete syna, keď je takýto.

"Poď sem, chlapče." Dvojročný.
"Posaď sa, otec ti ukáže, ako na to.

Teraz sa dostaň cezo mňa. Bum!

Postav sa, postav sa.

Nebolo to ono.
Tak poď ešte raz. Bum!

Učíte ho, rozumiete?
"Choď a pohryz ten strom!"

"Poď sem, ešte raz!"

To ho učíte. "Zaútoč." Bum!

A čím je väčší a silnejší a
už nechcete, aby vás uderil,

poviete: "Dobre, synu." Vypustíte ho
na strednú, aby behal po ihrisku.

800 touchdownov za zápas.
"To je môj syn!" Potom na vysokú.

Hrá za veľkú školu, tri milióny študentov,
800 000 divákov v hľadisku:

Národná TV a on chytí loptu
a ani sa nevyhýba, ide cez všetkých.

Spraví touchdown, otočí sa do kamery
a hovorí: "Ahoj, mama!"

Ale nezáleží vám na tom.
Viete, kto ho učil.

Ale Boh má zmysel pre humor

a Boh povedal: "Nech má dievčatko."

Vyšla von.

A ja som tam mal moje dieťa,

prvorodené, doma

a niečo to s vami spraví,
keď sa stanete otcom.

Ste doma, skutočne doma.

A dieťa sa pošpinilo,
spravila malé kaki-kak.

So ženou sme boli taký šťastní,
keď urobila kaki-kak.

Spýtali sme sa jej:
"To ty si spravila kaki-kak?"

"Tak to ty kaki-kak..."

A dieťa na to:

A ja: "Áno, ty si spravila kaki-kak."

A boli sme s manželkou takí šťastní,
ukazovali sme si to navzájom.

"Aha, kaki-kak!"

A zavolali sme rodičov:
"Dôjdite pozrieť kaki-kak!"

A oni došli:
"Och, môj Bože, pozrite na to kaki-kak!"

O dva mesiace neskôr

Boh vložil do kaki-kak zápach

a stal sa z toho bordel.

Rodičia už nechcú dieťa prebaľovať.

A hovoria mu: "Pozri, čo si urobila."

"Nie, to mi neukazuj.
Spravila si bordel, fuj!"

"Bordelárka!"

Ale ako som hovoril,
prebaľoval som dcéru,

otec mi stál za chrbtom,
pozrel spoza pleca:

"Čo to tam máš, synu?"

A ja: "To je dieťa."

A on: "Och, zdá sa mi, že si...

zabudol dať na jablko stopku..."

A ja: "Hej, oco, máš pravdu."

"Škoda."

A ja: "Hej."

"Stále máš šancu."
"Mám veľa šanci, Camille a ja sme mladí."

"Nie, ja hovorím o tomto tu dieťati."
"Čo tým myslíš?"

"Chyť ju za nos

a silno fúkni do úst."

Nech už niektoré veci
znejú akokoľvek absurdne,

prídu chvíle zúfalstva,

keď sa nikto nedíva,

kedy tú absurdnosť vyskúšate.

Netreba hovoriť, som rád, že
môžem ohlásiť, že je stále dcérou.

Mal som problém vložiť je oči naspäť,

než manželka vošla do izby.

"Ako jej oči vybehli?"
"Neviem, drahá, proste..."

Rád tiež ohlasujem, že dievčatá

sú oveľa čistejšie,

ľahšie sa s nimi zaobchádza,
čo sa týka vyspelosti a očakávaní.

Mám syna, má 11 rokov,

a poviem vám, že si myslím,

že ten chlapec už nebude dlho žiť.

Nebudem to ja, ani moja žena,

čo zničia toho chlapca.

Má štyri sestry, dve staršie
a dve mladšie.

Mali kvôli nemu stretnutie.

A ja som si ho vypočul - nevedeli o tom.

A dokonca aj tá štvorročná
bola nepriateľská.

Ony ho zabijú.

Nevedel som, aké závažné to je pre ženy,

že ste zdvihli dosku na záchode.

Ale tieto ženy to myslia
vážne, že ho zabijú,

keď tú dosku nabudúce nenechá dole.

Môj jediný problém, čo s ním mám,
je, že si zabúda zazipsovať nohavice.

Trápi ma to. Je to takmer znamenie,
že dotyčný nie je inteligentný.

"Synu, zips."
"Och, áno." Zip!

Ale to ma netrápilo. Raz som
ho šiel vyzdvihnúť zo školy

a končila hodina a bolo tam
okolo 18 jedenásťročných detí

a všetci

boli rozopnutí. Takže
som sa nestrachoval o syna.

Musí ísť o niečo, čo letí v triede.

Ale, ako som povedal,

strašne veľa sme zistili o Bohu
a jeho zmyslu pre humor.

Kliatba matky funguje.

Mali sme s manželkou päť detí
a dôvod na to je,

že nechceme šesť.

A tie, čo máme, chceme,
aby vypadli z domu,

než umrieme.

Len ich dostať von.

Moja žena

bola nádherná žena,

než prišli deti.

Nikdy som nestretol krajšiu ženu

do tváre, telesne a aj mysľou.

Potom prišli deti

a tá kliatba si začala vyberať daň.

Tvár mojej ženy sa začala meniť.

Kútiky úst padli

a keď rozpráva, obočie
jej behá hore-dole

a pravá ruka sa zdeformovala.

A keď rozpráva,
trasie takto prstom:

To jej spravila tá kliatba.

Ale kliatba funguje, pretože
všetky deti majú poškodenie mozgu.

A preto takto vyzerá tvár rodiča.

A tí, čo nemáte deti, dovoľte
mi opísať to poškodenie mozgu.

Prídete do izby s Coca-Colou,
postavíte ju, idete po noviny.

Dieťa príde, schmatne nápoj, začne...
A vy: "Daj mi to!"

"Nepovedal som ti, že to nemáš piť?"
"Ehe."

"Čo som práve povedal?"
"Že nemám že piť že toto."

"Stále ti to hovorím, nie?
Nepi môj nápoj. Je tak?"

"Povedz mi, čo som povedal."
"Že nemám že piť že toto."

"Správne."

Idete si po noviny,
dieťa to zase zoberie.

A rýchlo začne piť.

"Daj mi to! Nepovedal som ti práve?"
"Ehe."

"Prečo si to urobil?"
"Ja neviem."

To je poškodenie mozgu!

Ak viete, že niečo nemáte robiť,
aj tak to urobíte,

potom sa ľudia pýtajú:
"Prečo si to urobil?" a vy "Neviem."

Poškodenie mozgu!

A s tým sa musia rodičia
vysporiadávať každý deň.

Máte to neustále:
"Neviem, neviem, neviem."

Dáte dvoch ľudí do domu
a začnú kričať:

"Prestaň sa ma chytať!"

A vy musíte vstať a zistiť, čo sa deje.

Prídete: "Čo sa deje?"
"Ona sa ma chytá!"

Myslíte si, že to vyriešite.
"Počuj, už ju nechytaj, okej?"

"Hej, ale ona sa ma chytila prvá!"

A vy teraz rozprávate ako oni.
...

"Ja som sa jej nechytila."
"Niekto hej!"

Poviete niečo skvelé: "Pozrite,
nechcem, aby nikto v tomto dome

už nikdy v živote nikoho nechytil."

A preto ľudia vyzerajú takto.

Moji rodičia sa nikdy neusmiali,

pretože som mal poškodenie mozgu.

S manželkou sa neusmievame,
pretože naše deti sú totálne poškodené.

Och, moji rodičia sa usmievajú teraz,

kedykoľvek prídu do môjho domu

a vidia, koľko mám problémov.

Bavia sa.
"Maličký problém, čo synu?"

Nikdy som si nemyslel, že
budem znieť ako iní rodičia,

ako ľudia, čo znejú absurdne,
teda - než som mal deti.

Zavoláte dieťa: "Poď sem."

Nie, nepočujú to.
"Poď sem." A oni:

Takže musíte vyslať celú salvu.
"Poď sem, poď sem, poď sem, sem!"

Zniete ako predavač na trhu.

"Sadni si, sadni si, sadni, sadni, sadni!"

"Nie, nie, nie, nie, nie!"

"Tu, tu, tu, tu!"

"Prestaň, prestaň, prestaň!"

Kedysi som si myslel,

že môj otec je idiot,

pretože nedokázal dokončiť vetu.

Teraz už rozumiem, prečo tak hovoril.

Keď ste otec, cenzurujete sami seba.

Pokúšate sa nenadávať. Nahneváte
sa na dieťa a nechcete povedať:

"Čo do riti, narežem ti na riť,
dostaneš po riti, do riti s tým!"

Takže sa cenzurujete a zniete ako idiot.

"Čo do... Zdvihni tú..."

"Strčím ti to do..."

"Choď mi z očí!"

Moja žena...

Takto vyzerajú matky.

Otcovia vyzerajú inak:

A otcovia vždy hovoria to isté:
"Kde máš matku?"

Letel som z Hartfordu,
štát Connecticut,

do Las Vegas, len pred...

niekoľkými rokmi.

Nikdy nezabudnem na matku

niekde po tridsiatke.

Nastúpila do lietadla.
Veľmi atraktívna,

dobre stavaná, milá tvár, vlasy
do drdola, poriadne nasprejované.

Náušnice, vyzerali na príjem
strednej triedy.

Zlato na prstoch.

A mala so sebou...

malého Jeffreyho.

Jeffrey má "štyri roky".

Viem to, lebo chodil po lietadle,

každému: "Mám štyri roky."

"Mám štyri roky."

"Mal som tri, ale teraz mám štyri roky."

Malý Jeffrey.

Pamätám si jeho meno nie preto,
že mi povedal "mám štyri roky",

ale preto, že jeho matka
hovorila jeho meno

celých 2500 míľ letu.

Nikto v prvej triede nemohol spať,
pretože tá ženská:

"Jeffrey, poď dole, Jeffrey nerob to,
Jeffrey poď sem,

pozri, čo si spravil, Jeffrey, kopol si...
Jeffrey, prosím ťa, Jeffrey, obleč sa."

Jeffrey sa postavil na sedadlo
a pozrel na malého muža za sebou.

"Mám štyri roky."

A nikto nemohol spať, lebo Jeffrey
bol hore. Nechala ho behať.

Behal s čokoládou na rukách, zašpinil
vám nohavice. "Mám štyri roky."

"Jeffrey, nevidíš, čo si urobil?

Jeffrey sadni." Držala ho čoraz
vyššie a potom pustila.

"Jeffrey, buď ticho."

A potom začal kašlať:

Ľudia začali Jeffreyho nenávidieť.

Jeden pán pozval Jeffreyho na pánske,
aby sa hrali s modrou vodou.

Emočne, ľudia sa Jeffreyho začali báť

a nikto nespal.

Päť minút pred pristátím

Jeffrey zaspal.

A dospelí ľudia v prvej triede
boli veľmi potešení,

keď pri vystupovaní

budili Jeffreyho.

"Maj sa Jeffrey!"

A smiali sa.

Zneli ako šialený doktor.

A Jeffreyho matka,

vlasy rozcuchané,

držali len v tej guličke,
čo bola nasprejovaná,

a maskara zliezla

a vrásky spôsobené hnevom

sa jej hlbšie vryli do tváre.

Vyzerala oveľa staršia,

vyzerala unavená.

Zdvihla Jeffreyho, je malátny,
spiace telo sa myklo.

Odniesla ho.

Na konci rampy bol Jeffreyho otec,
usmiaty, opálený,

golfové nohavice s kockami
červenej, bielej a modrej,

tričko s krátkymi rukávmi...

A Jeffreyho matka ho odovzdala otcovi

a zasadila mu jednu do zubov.

Nevieme prečo.

Jeffrey je také pôvabné dieťa.

Ale viete, má poškodenie mozgu.

Deti neustále:
"Prestaň sa ma chytať!"

Psychológovia píšu o dvojročnom dieťati.

Netrápi ma dvojročné dieťa, čo hovorí nie.

Ak nezvládnem to, môžem
sa na to rovno vykašlať.

"Poď sem." "Nie."
"Choď si čosi zobrať." "Áno."

Ľudia nerozumejú deťom,
hlavne tí, čo nemajú žiadne deti.

Taký povie:
"Ja proste milujem deti."

"Prečo?"

"Lebo dieťa je také pravdovravné...

Hovoria pravdu, to na nich milujem."

To je lož.

Mám ich päť.

Pravdu povedia iba vtedy,
keď ich niečo bolí.

Aj 15-mesačné dieťa vie, kedy klamať.

Vlezie do kredencu, aby
si vzalo obľúbený keks.

15-mesačné dieťa vie, kde je kredenc,
aj jeho obľúbený keks.

Otvorí, vezme keks, vy prídete,
chcete mu ho zobrať, čo je tiež súťaž.

"No tak, daj mi to." Skúšal som vziať veci
dospelým ľuďom a nikdy som nenažil:

"No tak daj mi to, daj mi to."

Ale 15-mesačné dieťa to dokáže
a ja ho nedokážem chytiť.

"Daj mi to, daj mi to."

Zoberiem keks.

Vezmem škatuľu.

Keks dám do škatule. A poviem:
"Nesmieš ich jesť. Rozumieš?

Nechcem, aby si ich jedol."

Dám ich...

až sem hore.

Keď odídem z miestnosti,
toto 15-mesačné dieťa

začne stavať...

veľmi sofistikovaný rebrík,

vylezie po ňom

a začne sa pokúšať
dostať sa ku keksu.

A počujete šušťať papier

a to je vaša výhoda,
lebo 15-mesačné deti

nevedia, že zvuk sa šíri.

Tiež nie sú natoľko chytré,
aby si najali niekoho na stráženie.

Takže počujete šušťať papier a bežíte

a tam stojí dieťa s keksom.

Tak sa spýtate: "Čo to robíš?"

A toto úprimné dieťa sa
na vás pozrie a povie:

"Šiel som ti zobrať keks."

Tak poviete: "Ja nechcem keks."
A ono: "Tak môžem ho ja zjesť?"

Nehovorte mi o pravdovravnosti!

"Prečo si to urobil?"
"Ja neviem."

Jedného dňa som prišiel z tenisu,

moja žena sedí na konci stola

takto:

Tak som povedal:
"O-ou. Niekto má problém."

A mal som o seba obavy.

Ja nie som šéfom v mojom dome.

Neviem, ako som oň prišiel.

Neviem, kde som oň prišiel.

Nemyslím, že som ho
niekedy vôbec mal.

Ale ja som videl, čo má šéf na práci
a ja tú prácu nechcem.

Lebo je to tvrdá robota
jednať s tými ľuďmi celé dni.

Aj na hodinu je to šialenstvo.

"Ja neviem."

Ale viete, som otec.

A otcovia sú géniovia domu.

Sme géniovia, lebo

iba osoba, ktorá je taká
inteligentná ako my,

by dokázala predstierať toľkú sprostosť.

Spomeňte si na svojho otca.
Nevie, kde čo je.

Požiadate ho, aby niečo urobil,
on to pokazí.

A matka vás pošle dole:
"Choď tam a pozri sa, čo robí otec,

než vyhodí dom do vzduchu, prosím ťa."

Takto pracuje génius!

Pretože on to nechce robiť

a vie, že čoskoro príde niekto,
kto ho zastaví, aby to nerobil.

Moja žena ma zobudila o štvrtej ráno.

Povedala: "Chcem, aby si šiel dole

a uvaril pre deti raňajky."

A ja som pozrel na hodiny.

"Drahá, je šesť hodín ráno."

"Presne. Choď dole a sprav raňajky
pre deti, musia ísť do školy."

"Áno, ale jesť o šiestej...

Nie je to zlé na žalúdok?

Veď jedli len pred 12-timi hodinami."

"Bill, vypadni z postele

a choď dole

a sprav raňajky pre deti!"

"Ale ja neviem, čo chcú jesť."

"Je to tam dole.

Teraz vypadni z postele!"

"Ale kde sú panvice?

Máme vôbec panvice?"

"Bill, viacej ti už nepoviem.

Ak sa ma spýtaš ešte
jednu sprostú otázku,

Boh ti pomáhaj, vezmem brokovnicu
zo skrine a odstrelím ti tvár!"

"Netreba sa kvôli tomu
uchyľovať k násiliu.

Zdá sa, že máš problém rozmyslieť si,

kde je náradie na varenie."

Tak som znova zaspal.

Ďalej viem už len,

že zrazu tu bolo vedro s ľadovou vodou,

ktoré niekto držal trasúc
nad mojou hlavou.

A táto žena, s ktorou som bol
zosobášený nejakých 17 rokov,

stála nado mnou, takto:

"Teraz vstaň a sprav raňajky,

inak schytáš toto vedro ľadovej vody!"

"Ty to myslíš vážne, že?"

Tak som vstal.

Netreba hovoriť, že
som bol nahnevaný.

A šiel som dole bez toho,
že by som sa prezliekol.

Stál som tam v pyžame
a rozprával sa sám so sebou:

"Choď dole, sprav raňajky,
ale je 6 hodín ráno..."

A tresol som panvicami.
Bum! Na sporák.

Idem do chladničky, poobzerám sa,

zoberiem prekliatu slaninu a párky.

Variť raňajky o šiestej a zoberiem...

S vajciami treba opatrne.

Bože! Musím variť raňajky. Bum!

Otočím sa...

Prvé bolo dole štvorročné dieťa.

Vyzeralo milučko.

Zlatá čistá tvárička,
vlásky - malé vrkôčiky, vecičky...

"Bré ránko, otecko."

"Čo chceš? Na raňajky."

Štvorročné deti majú
schopnosť hľadieť cez predmety

a nájsť zlú vec.

A tak sa pozrelo cez
moje telo, čo je za mnou.

Zbadalo čokoládový koláč.

"Môžem dostať čokoládový koláč?"

"Čokoládový koláč? Kde?"

"Tam za tebou."

A ja som pozrel a tam bol!

Dieťa chcelo čokoládový
koláč na raňajky.

Aké smiešne!

A niekto v mojom mozgu sa pozrel,
čo znamená pojem čokoládový koláč

a uvidel zloženie: vajcia!

Vajcia sú v čokoládovom koláči!

A mlieko!

Páni!

A múka!

To je výživa! "Čo chceš?"
"Čokoládová koláč."

"Už sa nesie!"

Odkrojil som a predložil.

Teraz niečo na pitie ku koláču,
niečo raňajkové.

Grapefruitový džús!

Toto nie je vaše dieťa!

Dal som dieťaťu pohár džúsu
a čokoládový koláč.

Výživa!

Vajcia, mlieko a múka v koláči.

A nemusel som variť.

Ostatné štyri deti prišli dole

a keď prišli dole,

tí, čo máte deti, viete,
ako idú dole pred školou.

A prídu do kuchyne.

A vidia, ako štvorročné dieťa je koláč.

Povedia:

"Oco!

Odkiaľ má čokoládový koláč?"

A idú za ním: "Ako si sa k nemu dostala?"
"Oco mi ho dal."

Pozrú na mňa a povedia:

"Otec...

Môžeme dostať čokoládový koláč?"

A otec povedal:

"Čokoládový koláč!
Už sa nesie! Štyri kúsky."

A grapefruitový džús!

A päť detí sedí pri raňajkách.

A hrá raňajšia hudba.

A jedia čokoládový koláč.

A spievajú mi pesničky:

"Otec je skvelý!

Dal nám čokoládový koláč!"

A mali sme ples,

až kým...

Prišla dole

takto:

A keď uvidela, čo deti jedia...

Vždy som počul

o záchvatoch zúrivosti,

ale ešte som žiadny nevidel.

Nechcite ich vidieť.

Tvár mojej ženy

sa rozdelila.

Koža a vlasy sa rozdelili
a zišli jej z tváre,

takže zostala len lebka

a oranžové svetlo jej
vychádzalo z vlasov

a všetko rozžiarilo

a oheň jej vystrelil z očných jamiek

a začal mi spaľovať žalúdok.

A povedala: "Odkiaľ majú
čokoládový koláč?"

A ja: "Vypýtali si ho!"

A deti, ktoré mi spievali na chválu,

klamali o mne a povedali:

"Nie!

My sme chceli vajcia a mlieko

a oco nás prinútil jesť toto!"

A žena ma poslala do mojej izby.

Kam som vlastne chcel
od začiatku ísť.

Takže vidíte,

sme hlúpi,

ale nie až tak.

Treba veľa premýšľania a práce,

aby ste nemuseli pracovať.

Ale ľudia s poškodením mozgu

vás doženú k takejto tvári:

"Prečo si to urobil?"
"Ja neviem."

Niekedy to počujete v spánku.

"Ja neviem."

Máme trojročné dieťa.

Ona si myslí,

že všetko, čo chce,
si proste môže zobrať.

Niekedy to patrí niekomu inému.

Takže tí druhí povedia:
"Vráť to. Patrí to mne."

A trojročné dieťa povie:
"Moje! Moje! Moje!"

A tento zvuk sa šíri po dome

a tieto vibrácie nájdu

miechu dospelého človeka

a rozhýbe vaše nohy hore-dole

a musíte vstať a zistiť,
odkiaľ ten zvuk prichádza.

"Moje! Moje!"

A vidíte, ako dieťa
niečo ťahá a kričí: "Moje!"

A na druhej strane je staršie dieťa:
"Nie, to je z mojej izby!"

A rýchlo prídete a udriete to staršie.
"Čo neprestaneš? Čo nepočuješ, že kričí?"

Lebo rodičov nezaujíma spravodlivosť.

Chcú ticho.

Staršie dieťa beží plačúc a ja: "Čuš!
Má aj veci, čo patria mne!

Ak myslíš, že si v tom sama, si šialená!"

Prišiel som z tenisu, ako som hovoril.

Moja žena bola takto:

A ja som dúfal,

že to nie som ja,
kvôli komu tak vyzerá.

Šiel som k nej a pobozkal
som ju na líce.

"Ako sa cítiš, zlatko?"

Povedala: "Chcem, aby si

šiel hore

a zabil toho chlapca."

A ja som povedal: "Správne!"

Lebo som bol rád, že nie som
to ja, kto má problém.

Zabiť chlapca, zabiť chlapca.

Áno, pánko. Áno, pánko.

Takže idem zabiť svojho syna.

Bol v izbe,

vyzeral poľutovaniahodne.

A ja rozumiem, lebo mňa moja
mama poslal do izby veľakrát.

"Otec príde a strelí to do tváre bazukou.

A tentokrát ho nezastavím.

Vieš, vždy ťa chcel zabiť.

V deň, keď si sa narodil,
povedal "zabite to".

Ja som mu v tom bránila 11 rokov.

A toto je vďaka za to, že
som ti zachránila život!"

Pozrel som sa naňho a povedal som:

"Matka ma poslala, aby som ťa zabil."

On povedal: "Ehe."

Pozrel som naňho

a všimol som si, že na vrchu hlavy

odtiaľto až potiaľto,

nemal žiadne vlasy.

Tak som povedal:

"Synu?"

Nazval som ho synom.

Povedal som:

"Čo sa stalo s tvojimi vlasmi?"

On povedal: "Ja neviem."

Ja som povedal: "Synu,

zober svoju ruku

a polož si ju na hlavu

a povedz, čo cítiš."

Povedal: "Nie sú tam vlasy."

A ja: "Správne!

Teraz povedz otcovi,
čo sa ti s nimi stalo."

"Ja neviem!"

"Synu,

bola s tebou dnes
tvoja hlava celý čas?"

"Ehe."

"Ostrihal si si vlasy?"

"Ehe."
"Potom prečo si mi to nepovedal?"

"Ja neviem."

"Toto je účes, aký si chcel?"
"Ehe."

"Obrátený Mohawk?"

Šiel som späť dole a žena:
"Zabil si ho?"

"Nie." "Prečo?" "Ja neviem."

Ste vy dvaja zosobášení?

Ako dlho?

Tri roky.

A stále sa držíte za ruky?

Čudáci.

Ste ženatý?
Koľko rokov?

35? Kde máte ženu?

Zistil som,

že muž nedbá na manželské sľuby.

Žena áno.

Spýtate sa muža:

"Môžeš zopakovať manželské sľuby?

Nie to, že drahí príbuzní
a všetci, čo ste sa tu zišli...

Ale to, že skutočne, naplno, verne...

sľubujem...

Sľubujem, že.

Starať sa o.

Muž si dokáže zapamätať starať sa o.

Tiež vážiť si, milovať,

a potom "kým nás smrť nerozdelí".

Keď sa spýtate ženy, či si
pamätá sľuby, povie áno.

"Čo si pamätáš?"
"Poslúchať."

"Čo s tým?"
"Že poslúcha. A to mu radím."

A tak sa vy stávate šéfom,

pretože donútite muža poslúchať.
Musí poslúchať.

Inak nemá veľmi čo robiť.
Poslúchať.

A znie tak smiešne. Poslúchať.

Znie to ako prešmyčka.

Poslúchať.

Akokoľvek,

moja žena je šéf

a ako som povedal, nechcem
jej prácu, videl som ju, je hrozná.

A ešte stále nechápem,
ako ma ide prežiť.

Lebo každý, kto sa musí citovo
zaoberať s týmito ľuďmi,

a stále ma prežije, niečo je zle
so mnou, asi som chorý.

Dám vám príklad toho, čo nazývam
"to isté sa deje každú noc".

Je čas večere. Máte deti? Koľko majú?

Sú dospelé. Ale koľko ste mali?

Dve. Okej. To vás kvalifikuje.

Lebo rodičov s jedným dieťaťom
v skutočnosti nenazývam rodičmi,

lebo priveľa vecí chýba.

Napríklad: ak je niečo v dome rozbité,
máte jedno dieťa, viete, kto to spravil.

Nemusíte si prejsť tým "ja, ja, ja..."

Viete, že to urobilo.

Tiež rodičia s jedným dieťaťom si nemusia
prejsť tým "prestaň sa ma dotýkať!"

Ak máte jedno dieťa a to robí toto,
musíte ho niekam zobrať, veď viete.

Takže, to isté sa deje každý večer.

Máme 5 detí. Sedia v strede.
Žena je tam, ja na druhom konci.

A deti si vychutnávajú večeru, lebo žena
im dovoľuje počúvať pri tom hudbu.

Takže máte:

A deti jedia:

Ja sa na nich nedívam, ja len...

Moja žena zhodnotí situáciu

a dokáže povedať,
kedy deti už nebudú jesť.

Dokáže to. Už dosť dlho blbnú.
"Dobre, už blbnete dosť dlho.

Všetci preč od stola."
Každý večer to hovorí.

"Všetci vstať, choďte hore,

vyzlečte sa,

choďte do sprchy,

prosím, pustite vodu..."

Musíte im to povedať,

lebo ak nie, budú len
tak chodiť po vani.

A potom vyjdú a idú do postele.

"Prosím, použite mydlo."

To je hlavne pre syna.

"Poutierajte sa, vysušte,

dajte si čisté pyžamá,
choďte do postele a spite."

Ak by to tieto deti s poškodeným
mozgom urobili,

neboli by žiadne bitky.

Ale dnes večer bude bitka.

A deti vstanú, aby šli hore

a ja ich pobozkám na dobrú noc
a pokúšam sa ich varovať:

"Prosím,

robte, čo vám matka hovorí,

inak dneska to niekto schytá."

A deti ma pobozkajú
a poťapkajú po hlave

a usmejú sa, akoby hovorili:
"Drahý človeče,

ďakujeme ti za tvoju láskavosť

a celý prístup k celej situácii,

ale ty nechápeš, že
by sme nemohli spať,

keby sme nedostali dobrú bitku."

Takže idú hore a už teraz viem,
že to schytajú, lebo už sa to začalo.

"Prestaň sa ma chytať!"

"Moje, moje, moje!"

Prídu hore a počujete:

Žena rozpráva do plafónu:

"V poriadku, tam hore!

Viem, že nechcete,
aby som tam prišla!

Nepočujem tiecť vodu!"

Sedemročná príde dole.

Informátor.

Je to to isté dieťa, ktoré žena posiela
so mnou, kedykoľvek idem niekam von.

Najobľúbenejšie slová informátora
sú "predstavte si".

"Mama?"

"Ennis je hore a...

a chcela som ísť do sprchy

a on zobral uterák

a strelil mi po zadku."

"Choď hore a povedz mu,
že hovorím, aby to už nerobil."

"Ale ja som mu už povedala

a on zobral uterák, takže... predstav si.

Ennis ma trafil po zadku, tak som
povedala, že to poviem mame."

"Choď hore a povedz mu to a vyzleč sa."

"Okej, ale on povedal, že ma znova udrie,
lebo on to stále robí."

O 4 minúty príde štvorročné dieťa.

Je nahá a mokrá.

Šampón jej stiekol z vlasov do oka.
Uteká a kričí:

S ňou ide, tiež nahá a mokrá,

s úsmevom na tvári, informátorka.

"Vidíš mama, hovorila som ti.

Ennis šplechol vodu na ňu
a šampón jej stiekol do oka

a možno bude
do konca života slepá."

Dole príde 11-ročný syn.
Má na sebe pyžamo.

Je prilepené na telo,
lebo sa zabudol utrieť.

"Mama, chcem sa osprchovať a oni
chodia do sprchy a ja som im povedal,

že som príliš starý, aby
sa sprchovali so mnou."

Dieťa sa otočí a kopne ho.

Sedemročné ho udrie.

On udrie dieťa. Strčí sedemročné. Bijú sa.

Žena sa otočí, schmatne pravítko.

Drží ho ako samurajský bojovník.

Potom ohlási, že bitka sa teraz začne,

tým, že povie:
"Už mám toho dosť!"

A títo traja ľudia s poškodením mozgu
majú ešte nervy tváriť sa prekvapene.

A žena...

Deti bežia navôkol.

Moja úloha je, že som brankár.

Keď deti prídu, ja ich
kopnem späť do hry.

Bitka skončila, nie preto, že vidím ženu,

ale preto, že zhora počujem samé:

A teraz prichádza tá zábavná časť:

žena príde dole so zlomeným pravítkom,

hodí ho na stôl, posadí sa

a sa začne nahlas rozprávať - s nikým.

"Mne bude hovoriť, aby som nerobila,
keď mu poviem a bude robiť, ako poviem.

Čo si myslí, že som ho
nosila deväť mesiacov,

aby mohol gúľať predo mnou očami?
Ja mu zagúľam hlavou po zemi.

Nevie, s kým si začína.
Tak ho zmlátim, že už viac nebude rásť."

Také zábavné.
O toto sme so ženou nežiadali.

Chceli sme len nejaké deti,
ktoré by sme poslali na univerzitu.

Moja mama a otec chodia
dosť často do nášho domu.

Teraz sú už starí rodičia.

Zábavní. Sú zábavní ľudia.

Za celý život som nevidel taký obrat.

Otec prišiel do domu, posadil sa,

siahol do vrecka a vytiahol
za hrsť peňazí.

Začal ich rozdávať deťom.

Spravil preslov: "Pozrime sa,
či starý otec má nejaké peniaze

pre tieto úžasné deti."

Päť detí prišlo zovšadiaľ.

Tam sú priority.
"Peniaze pre deti."

Počuli to, porozumeli tomu a zareagovali.

Inak je to "peniaze pre deti, peniaze
pre deti". Takto to musíte povedať.

"Poď sem, poď sem..."

Takže oni počujú.

Otec začal rozdávať peniaze

a ja som si pomyslel:
"Toto je ten istý človek,

ktorý, keď som bol jeho dieťa
a požiadal som ho o 50 centov,

mi vždy porozprával svoj životný príbeh."

A otec nikdy nerozprával veselý príbeh.

Za 50 centov nikdy nebola veselosť.

Ten chlap jedol prach,

kým nemal 30 rokov.

To bolo celé, iba prach.

A bol vďačný, že jedol ten prach.
To som nedokázal nikdy pochopiť.

Akokoľvek trpel, vždy povedal:
"A bol som vďačný, že som ho dostal."

Môj otec kráčal do školy

o štvrtej ráno každý deň

bez topánok

do kopca

tam aj naspäť

v metri a pol snehu a bol vďačný.

Požiadal som otca, aby mi
dal dolár na školský piknik.

Porozprával mi, ako zabil grizlyho
dotrhaným poznámkovým blokom.

Teraz rozdáva peniaze.

Moja mama bozkáva každé dieťa.
"Poďte a pobozkajte starkú."

"Starká vás miluje na smrť."

A moje deti si myslia, že moja matka
je najúžasnejšia osoba na tejto zemi.

A ja im hovorím: "To nie je tá istá žena,
s ktorou som vyrastal.

Dívate sa na nejakého starého človeka,
ktorý sa teraz snaží dostať do neba."

Áno, moja matka, teraz stará matka,
tá istá žena, ktorá, keď som bol malý,

nedokázala vystáť moju izbu.
Prišla hore, pozrela a hovorí:

"Pozri na tú špinu!"

Ja som bol v izbe predtým 5 hodín
a ona chce, aby som sa na ňu pozrel.

"Povedala som, aby si sa pozrel!"

Moja matka bola odborníčkou na chlievy.

"Toto je najhorší chliev,
aký som kedy videla.

A chcem, aby si ho hneď teraz upratal.

Nechápem, ako niekto môže
v tejto špine bývať."

Milujem, keď začnú s tým
"mám pre teba novinku".

"Ak myslíš, že som na zemi, aby som
ti robila sluhu, mám pre teba novinku."

A matky vždy viac zaujíma stav
vášho spodného prádla ako tela,

ak by ste mali nehodu.

"Dúfam, preboha, že ak raz budeš
mať nehodu, budeš mať čisté slipy."

Nuž, ja som myslel, že
nehoda je práve o tom.

Šoférujete kamión,

prichádza druhý, ide do vás naraziť.

Či už sa zrazíte, či nie,
budete mať naložené v slipoch,

pretože najprv poviete "to ma poser",
a potom to urobíte.

Vaša matka príde do nemocnice.

"Mal čisté spodné prádlo?"

"Áno, našli sme ho v priehradke."

Mám rád, keď sa tak rozčertia,
že zabudnú vaše meno.

"Poď sem ty... Roy, Rokfort,
Rutabaga, ako sa voláš, chlapče?

A neklam, lebo ty tu bývaš
a ja zistím, kto si.

Zoberiem palicu a vybijem
ti mozog z hlavy."

Vždy som chcel držať
v ruke teľací mozoček,

keď by ma mama bila,
hodil by som ho na zem.

Ale ako ju poznám, to by nefungovalo.
"Daj si mozog späť do hlavy.

Dovolíš, aby ti vypadával.
Čo si stratil rozum?"

A to je ďalšia vec: spýta sa vás niečo,

chcete odpovedať a ona povie,
aby ste čušali.

"Deň a noc sa zodieram a za čo?"
"Ja ne..." "Čuš!"

"A keď sa ťa niečo pýtam, budeš čušať!

Myslíš, že sa chcem počúvať?
Odpovedz!

Som z teba chorá!

Som z tohto chorá a z teba tiež!

Taká chorá, že neviem, čo mám
so sebou spraviť. Som chorá a unavená."

"Unavená" vždy išlo po "chorá".

Najväčšiu bitku som dostal,
keď matka povedala

"Som chorá..." a ja: "...a unavená."

Za tým si už nepamätám nič.

Ale otcovia sú úplne iní.

Nehovorím, že sú lepší, sú iní.

Môj otec stanovil náš vzťah,
keď som mal 7 rokov.

"Priviedol som ťa na tento svet,
aj ťa z neho znesiem.

A nič to nebude znamenať, lebo
si urobím iného, čo bude vyzerať ako ty."

A medzi rokmi 7 a 15 som si myslel,
že sa volám Ježiš Kristus.

"Ježiši Kriste!"

A môj brat Russell si myslel,
že sa volá Došľaka.

"Došľaka, môžeš s tým prestať?"

"Ježiši Kriste, sadni si!"

Jedného dňa som sa hral v daždi vonku.

"Došľaka, ideš ho dnu!"
"Oco, ja som Ježiš Kristus."

Ale otcovia sú zábavnejší,

lebo sú jediní, ktorí majú
v dome povolené prdieť.

A im je to aj tak jedno.
Len tak sedia a...

A vždy viete, kedy skončili,
lebo nasleduje "Páni!"

Môj otec to vždy zvalil
na neviditeľné zvieratá.

"Videl si toho slona bežať?"
A môj brat bol taký blbý, že ho hľadal.

A príde mama: "Dobre, večera...
Och, Bože, čo sa tu stalo?"

"Mama, otec má pod stoličkou slona.

Videla si ho?"
"Nie, ale zodvihol otca pol metra."

Viete, aká je najobľúbenejšia
hra môjho otca?

"Poď a potiahni ma za prst."

Ďakujem, že ste prišli. Držte sa.
Dobrú noc. Ďakujem.