Prekvapujúca myšlienka Davida Keitha o zmene klímy

Ekológ David Keith navrhuje lacné, efektívne a šokujúce prostriedky proti klimatickej zmene: Čo keby sme do atmosféry vpichli obrovský mrak popola, aby sme odklonili slnečné svetlo a teplo?

Už ste videli veľa článkov o klimatických zmenách

a tu je další článok z amerického denníka New York Times,

rovnaký ako každý ďalší zatratený, ktorý ste už videli.

Píše o rovnakých veciach ako všetky ostatné, ktoré ste videli.

Tiež má rovnaký počet nadpisov ako tie ostatné, ktoré ste už videli.

Čo je na tomto neobvyklé, je asi to, že je z roku 1953.

A dôvod, prečo toto hovorím, je,

že si možno myslíte, že tento problém je pomerne nedávny.

Že ľudia prišli na to práve teraz;

a teraz, s Kjótskym protokolom a guvernátorom, ľudia začali vlastne niečo robiť,

a možno sme na ceste k vyriešeniu.

Skutočnosť je: oh-oh.

Vieme o tomto probléme už päťdesiat rokov, záleží na tom, ako to počítate.

V posledných dekádach sme o tom hovorili donekonečna.

A sme blízko záveru.

Toto je rastúce množstvo CO2 v atmosfére.

Vidíte to v najrôznejších formách,

ale možno ste nevideli toto.

Čo toto ukazuje je, že zvyšujúce sa množstvo emisí sa zrýchľuje.

A to sa zrýchľuje oveľa rýchlejšie

ako to, o čom sme si len pred niekoľkými rokmi mysleli, že je najhorším prípadom.

Takže táto červená čiara je niečo, o čom mnoho skeptikov hovorí,

že ju ekológovia dávajú do projekcií len preto,

aby vyzerali, čo najhoršie.

Emisie nikdy nebudú rásť tak rýchlo, ako ukazuje táto červená čiara.

Ale v skutočnosti rastú oveľa rýchlejšie.

Tu sú nejaké dáta spred 10 dní,

ktoré ukazujú tohtoročné minimá arktického ľadovca, a za poslednú dobu je najnižšie.

A rýchlosť, ktorou arktický ľad mizne, je rýchlejšia než na modeloch.

Takže, aj napriek tomu, že všetci experti ako som ja, lietajú naprieč celou planétou a

spaľujú letecký benzín a politici podpisujú dohody,

v skutočnosti by ste mohli argumentovať, že konečný efekt tohto všetkého je negatívny,

pretože ide len o veľkú spotrebu leteckého benzínu. (Smiech)

Nie, nie! To, čo skutočne musíme urobiť, aby sme trochu pribrzdili

túto vysoko zotrvačnú vec - našu veľkú ekonomiku - sme sotva začali.

V skutočnosti robíme toto. Naozaj, nie veľa.

Nechcem vás príliš deprimovať.

Problém je riešiteľný a je riešiteľný v relatívne lacnej rovine.

Lacnej, čo sa týká vojenských nákladov, nie nákladov na zdravotníctvo.

Lacné znamená niekoľko percent HDP.

Nie, je naozaj dôležité mať prehľad o škále.

Takže, problém je riešiteľný a spôsob, akým by sme ho mali riešiť, je, povedzme,

narábanie s produkciou elektrickej energie,

ktorá spôsobuje približne 43% emisií CO2 a stále sa zvyšuje.

A mohli by sme to urobiť dokonale citlivými vecami ako je konzervácia

a veterné sily, nukleárne sily a uhlie k zachytávaniu CO2,

tieto veci sú schopné obrovskej škály rozmiestnenia a práce.

Jediné, čo nám chýba, je utrácanie peňazí na zavedenie týchto vecí.

Namiesto toho míňame svoj čas rozprávaním.

A predsa to nie je to, o čom budem dnes večer rozprávať.

O čom dnes večer budem rozprávať sú veci, ktoré sme mohli urobiť, aj keby sme neurobili nič.

A sú to veci tu v strede, čo je vlastne to, čo robíte,

keď nezastavíte emisie dostatočne rýchlo.

A musíte jednať - nejako zničiť to spojenie medzi ľudskými činnosťami,

ktoré menia klímu, a samotnou zmenou klímy. A to je obzvlášť dôležité,

pretože, samozrejme, zatiaľ čo sa môžeme adaptovať na zmenu klímy -

a je dôležité byť v tomto smere úprimný – tiež tu budú nejaké prínosy zo zmeny klímy.

Áno, myslím si, že je to zlé. Celý život pracujem na tom, aby som to zastavil.

Ale jeden z dôvodov, prečo je to politicky ťažké, je to, že existujú víťazi a porazení - nie všetci prehrajú.

Ale, samozrejme, prírodný svet, polárne medvede.

Strávil som týždne lyžovaním na ľade na Arktíde.

Úplne prehrajú.

Nie je možná žiadna adaptácia.

Tento problém je absolútne riešiteľný.

Táto geo-inžinierska myšlienka v najjednoduchšej forme je vlastne takáto:

Môžeme umiestniť častice, povedzme častice kyseliny sírovej - sulfáty -

do vyššej atmosféry, stratosféry,

kde budú odrážať slnečné svetlo a ochladzovať planétu.

A viem iste, že toto bude fungovať.

Niežeby tu neboli vedľajšie účinky, ale viem iste, že to bude fungovať.

A dôvod je tento: už to bolo urobené.

Bolo to urobené, ale nie nami, nie mnou, ale prírodou.

Tu je Mount Pinatubo na začiatku 90-tych rokov, ktorý vypustil veľké množstvo sulfátov

do stratosféry mrakom podobným atómovému hríbu.

Výsledok toho bol veľmi dramatický.

Po tomto, a po niekoľkých predchádzajúcich vulkánoch dochádza, ako vidíte,

k dosť dramatickému ochladeniu atmosféry.

Takže táto nižšia čiara je vo vyššej atmosfére, stratosfére,

a otepľuje sa po týchto vulkánoch.

Ale uvidíte na vyššej čiare, ktorá je v nižšej atmosfére

a povrchu, že sa ochladzuje, pretože sme trošku uchránili atmosféru.

Nie je to žiadna veľká záhada.

Je tu veľa záhad v detailoch a je tu niekoľko negatívnych vedľajších efektov,

ako napríklad, čiastočné ničenie ozónových vrstiev – k tomu sa dostanem o chvíľu.

Ale jednoznačne sa to ochladzuje.

A ďalšia vec: je to rýchle.

Je naozaj dôležité to povedať. Toľko ďalších vecí, ktoré by sme mali urobiť,

ako napríklad, znižovať emisie, sú skutočne pomalé, pretože trvá,

kým postavíte všetko vybavenie potrebné na redukciu emisií.

A nielen to, keď znížite emisie, neznížite tým koncentráciu.

Pretože koncentrácia, množstvo CO2 vo vzduchu,

je suma emisií v čase.

Takže nemôžete zabrzdiť veľmi rýchlo.

Ale keď toto urobíte, je to rýchle.

A sú situácie, kedy by ste radi urobili niečo rýchlo.

Ďalšou vecou, nad ktorou možno premýšľate, je, či to funguje?

Môžete zatieniť nejaké slnečné svetlo a efektívne kompenzovať pridaný CO2

a produkovať klímu, ktorá je podobná pôvodnej?

A odpoveďou sa zdá byť áno.

Tak tu sú grafy, ktoré ste už videli mnohokrát predtým.

Takto vyzerá svet podľa jedného konkrétneho modelu klímy

s dvojitým množstvom CO2 vo vzduchu.

Spodný graf je s dvojnásobným množstvom CO2 a o 1,8% menej slnečného svetla,

a ste späť v pôvodnej klíme.

A to je graf Kena Calderyho. Je dôležité to povedať, pretože

Ken bol na schôdzi, kde bol tiež Marty Hoffart v polovici 90-tych rokoch,

Ken a ja sme vystúpili na schôdzi a povedali sme

"Geo-inžinierstvo nebude fungovať."

A človeku, ktorý ho propagoval, povedal,

„atmosféra je omnoho komplikovanejšia.“

Dostal mnoho fyzikálnych dôvodov, prečo to neurobí dobrú kompenzáciu.

Ken šiel a testoval jeho modely a zistil, že funguje.

Táto téma je tiež veľmi stará.

Táto správa bola na stole prezidenta Johnsona, keď som mal 2 roky.

1965.

Táto správa, ktorá mala všetky moderné klimatické vedy -

jediná vec, o ktorej hovorili, že by urobili, bolo geo-inžinierstvo.

Správa ani nespomenula zníženie emisií,

čo je obrovský prevrat v našom myslení o tomto probléme.

Nehovorím, že by sme nemali znižovať emisie.

Mali by sme, a to len potvrdzuje túto myšlienku.

Takže v tomto zmysle, nie je tu veľa nového.

Jednou novou vecou je tento článok.

Myslím, že by som mal povedať, že od originálnej správy prezidenta Johnsona,

a rôznych ďalších správ národnej akadémie USA -

1977, 1982, 1990 - ľudia stále hovorili o tejto myšlienke.

Nie ako o niečom, čo je bezchybné, ale ako o myšlienke, o ktorej stojí za to premýšľať.

Ale keď sa zmena klímy stala politicky horúcou témou – ak dovolíte slovnú hračku -

v posledných 15 rokoch sa toto stalo tak nepočítačové, že sme o tom nemohli hovoriť.

Bola to nedovolená téma. Nemohli sme o tom hovoriť.

Ale v poslednom roku, Paul Crutzen publikoval článok,

v ktorom hovoril to, čo už bolo dávno predtým povedané: že možno dané našou veľmi pomalou rýchlosťou

pokroku v riešení tohoto problému a neistých dopadov,

mali by sme premýšľať nad takýmito vecami.

V podstate povedal to, čo už bolo povedané predtým.

Veľkým bolo to, že dostal Nobelovu cenu za ozónovú chémiu.

A tak ho ľudia brali vážne, keď povedal, že by sme o tom mali premýšľať,

aj napriek tomu, že by tu boli nejaké dopady na ozón.

A v podstate mal nejaké nápady, ako ich odstrániť.

Boli tu rôzne tlačové reportáže po celom svete,

ktoré sa z týždenníka the Economist znížili až na úroveň "Dr. Divnoláska zachraňuje Zem."

A to ma primälo premýšľať – prerušovane som na tejto téme pracoval,

ale nie veľmi technicky - a vlastne som ležal v posteli jednu noc.

A myslel som na túto detskú hračku - to vysvetľuje názov mojej prednášky -

a uvažoval som, či by ste mohli použiť rovnakú fyziku, ako je tá, ktorá vec roztočí

v detskom rádiometri k tomu, aby častice levitovali v hornej atmosfére a

prinútiť ich, aby tam zostali.

Jeden z problémov so sulfátmi je, že padajú veľmi rýchlo.

Iný problém je, že sú hneď v ozónovej vrstve,

a ja by som preferoval, aby boli nad ozónovou vrstvou.

A dopadlo to tak, že som sa zobudil na ďalšie ráno a začal som to počítať.

Bolo veľmi tažké vypočítat to z prvých pravidel. Bol to ťažký oriešok.

Ale potom som zistil, že sú publikované rôzne články,

ktoré sa dotýkajú tejto témy, pretože sa to už deje v prirodzenej atmosfére.

Takže to vyzerá, že sú tu už jemné častice,

ktoré levitujú vo vrstve, ktorú nazývame mezosféra, asi 100 km nahor -

ktoré už tento efekt majú.

Poviem vám v skratke, ako tento efekt funguje.

Je tu veľa vtipných zložitostí,

na ktorých by som rád strávil celý večer, ale nestrávim.

Ale povedzme, že máte slnečné svetlo zasahujúce niektoré častice a má nepravidelnú teplotu.

Takže strana, ktorá je obrátená k slnku, je teplejšia, tá odvrátená je chladnejšia.

Plynové molekuly, ktoré sa odrážajú od teplejšej strany,

sa odrážajú so zvýšenou rýchlosťou, pretože je to teplé.

A tak vidíte čistú silu slnka.

To sa nazýva fotoforetická sila.

Je tu mnoho ďalších verzií, o ktorých sme spolu so spolupracovníkmi

premýšľali, ako ich využiť.

A, samozrejme, možno nemáme pravdu -

nebolo to zrevidované, sme uprostred práce -

ale zatiaľ to vyzerá dobre.

Ale vyzerá to, ako by sme mohli dosiahnuť dlhú atmosferickú životnosť-

oveľa dlhšiu ako predtým - pretože častice levitujú.

Môžeme posunúť veci zo stratosféry do mezosféry,

a v princípe vyriešiť ozónový problém.

Som si istý, že sa objavia nové problémy.

Nakoniec by sme mohli prinútiť častice migrovať cez póly,

tak aby sme mohli vytvoriť klimatické inžinierstvo, takže sa to sústredí na póly.

Malo by to minimálne negatívne dopady na stred planéty,

kde žijeme a vykonávame maximum toho, čo by sme mali -

čím je ochladzovanie pólov v prípade planetárnej pohotovosti, ak chcete.

Je to nový nápad, ktorý vznikol, a možno aj

bystrejší nápad než používanie sulfátov.

Ak je tento nápad správny, alebo nejaký iný je správny,

myslím si, že je takmer isté, že eventuálne

vymyslíme múdrejšie veci ako iba vkladať sulfáty.

Ak inžinieri a vedci obrátia svoj výskum na toto,

je pozoruhodné ako môžeme ovplyvniť planétu.

Jedna vec je, že nám to dáva neobyčajnú páku.

Táto zlepšená veda a inžinierstvo, či už sa nám to páči alebo nie,

nám dáva viac a viac sily k ovplyvneniu planéty.

Na kontrolu planéty.

Dáva nám kontrolu nad počasím a klímou - nie, pretože to plánujeme,

nie, pretože to chceme, ale, pretože veda nám dodáva kúsok po kúsku,

s lepšími znalosťami o tom, ako systém pracuje,

a lepšími nástrojmi, ako to ovplyvniť.

Predpokladajme, že prišli mimozemšťania -

možno pristanú na pevnine Organizácie Spojených národov,

alebo si vyberú nejaké lepšie miesto -

ale predpokladajme, že prídu a dajú nám krabicu.

A krabica má dva tlačidlá.

Jedno tlačidlo je na kontrolu globálnej teploty.

A, pre príklad, druhé tlačidlo ovplyvňuje koncentráciu CO2.

Predstavte si, že budeme bojovať o túto krabicu,

pretože nemáme inú možnosť, ako vytvoriť tieto tlačidlá.

Nemáme žiadnu globálnu vládu.

A rôzni ľudia budú mať rôzne miesta, ktoré chcú nastaviť.

Naozaj si nemyslím, že sa to stane. To nie je pravdepodobné.

Ale my staviame túto krabicu.

Vedci a inžinieri sveta

ju stavajú kus po kuse vo svojich laboratóriach.

Aj keď to robia kvôli iným dôvodom.

Aj keď si myslia, že pracujú len na ochrane životného prostredia.

Nemajú žiaden záujem o bláznivé nápady ako je inžinierstvo celej planéty.

Vytvárajú vedu, ktorá tieto veci neustále uľahčuje.

A tak si myslím, že môj pohľad na to nie je to, že to chcem urobiť - nechcem to urobiť -

ale, že by sme to mohli priniesť na svetlo a hovoriť o tom vážne.

Pretože skôr alebo neskôr budeme konfrontovaní rozhodnutiami o tomto probléme,

a je lepšie, pokiaľ o tom premýšľame,

aj napriek tomu, že chceme premýšľať o dôvodoch, prečo by sme to nikdy nemali robiť.

Dám vám dve rôzne cesty, ako o tomto probléme premýšľať, ktoré sú začiatkom

môjho myslenia o tom, ako o tom premýšľať.

Ale čo potrebujeme, nie je len niekoľko čudákov, ako som ja, ktorí budú nad tým premýšľať -

potrebujeme širšiu debatu.

Debatu, ktorá zahŕňa hudobníkov, vedcov, filozofov, spisovateľov,

ktorí sa budú zaoberať touto otázkou klimatického inžinierstva a

vážne uvažovať o dôsledkoch.

Tak tu je jedna cesta, ako o tom premýšľať,

ktorá hovorí, že musíme premýšľať namiesto znižovania emisií, lebo je to lacnejšie.

Verím, že vec, ktorú som nepovedal je, že je to úplne lacné.

Je mysliteľné, že, povedzme, použitím metódy sulfátov alebo tejto metódy, na ktorú som prišiel ja,

môžete vytvoriť dobu ľadovú za cenu 0,001% HDP.

Je to veľmi lacné. Máme silné páky.

Nie je to dobrý nápad, ale je to velmi dôležité.

Poviem vám, aká je tá páka veľká - je takto veľká.

A táto kalkulácia nie je sporná.

Možete argumentovat o jej rozumnosti, ale páka je skutočná. (Smiech)

Takže kvôli tomu môžeme vyriešiť tento problém

jednoducho zastavením redukcie emisií,

a ako sa koncentrácie budú zvyšovať, tak môžeme zvýšiť

množstvo geo-inžinierstva.

Nemyslím si, že to niekto berie vážne.

Pretože s týmto scénarom sa stale viac a viac vzdiaľujeme

od súčasnej klímy.

Máme rôzne problémy, ako napr. okysľovanie oceánu

v dôsledku CO2 v atmosfére.

Nikto, alebo možno jeden či dvaja ľudia, to naznačujú.

Ale tu je prípad, ktorý je ťažké odmietnuť.

Povedzme, že nerobíme geo-inžinierstvo, robíme to, čo by sme mali,

a tým je brať znižovanie emisií vážne.

Ale skutočne nevieme, ako rýchlo ich musíme znížiť.

Je tu veľa neistoty o tom, aká zmena klímy je už priveľká.

Takže povedzme, že pracujeme ťažko a vlastne nielen brzdíme,

ale stojíme pevne na brzdách a naozaj redukujeme emisie

a eventuálne redukujeme koncentrácie.

A možno jedného dňa - napríklad v roku 2075, 23. októbra -

konečne dosiahneme očakávaný deň, kedy koncentrácie dosiahnu vrchol

a postupne klesajú.

A máme globálne oslavy a začneme - viete -

videli sme to najhoršie.

Ale možno práve v tento deň tiež zistíme, že Grónský ľadový štít

sa roztápa neprijatelne rýchlo, tak rýchlo, že pridá metre na morskej úrovni

v oceánoch v priebehu dalších 100 rokov

a odstráni tak niektoré z najväčších miest z mapy.

To je absolútne možný scénár.

Možno sa rozhodneme na tomto mieste, že hoci je geo-inžinierstvo neisté

a morálne nešťastné, že je omnoho lepšie ako žiadne.

A je to veľmi odlišný pohľad na problém.

A tým je, využívať to ako rizikovú kontrolu, nie namiesto konania.

Hovoríme o použití trochu geo-inžinierstva aspoň na chvíľu

k tomu, aby sme odstránili najhoršie oteplovanie, nie ako náhradu konania.

Ale je tu problém s týmto pohľadom.

A ten problém je následujúci:

znalosť, že geo-inžinierstvo môže spôsobiť,

že klimatické vplyvy vyzerajú menej hrôzostrašne.

A to oslabuje zaujatosť k znižovaniu emisií v dnešnej dobe.

To je to, čo ekonómovia nazývajú morálny hazard.

A je to jeden z fundamentálnych dôvodov, že o tomto probléme sa ťažko hovorí,

a všeobecne si myslím, že je to fundamentálny dôvod,

prečo je politicky neprijateľné o tom hovoriť.

Ale nie je to dobrá taktika, keď skrývame veci do zásuvky.

Opustím vás s troma otázkami a potom jednou záverečnou citáciou.

Mali by sme urobiť seriózny výzkum na túto tému?

Mali by sme mať národný vedecký program, ktorý by sa tým zaoberal?

Nielen ako by ste to urobili lepšie,

ale tiež aké sú riziká a temné stránky.

Práve teraz máte niekoľko nadšencov o tom rozpravajúcich, niektorých v pozitívnom zmysle,

niektorých v negatívnom - ale je nebezpečné k nim patriť,

pretože o tejto téme máme veľmi málo hlbokých znalostí.

Už malým množstvom peňazí nejaké znalosti môžeme získať.

Mnoho z nás – možno teraz ja - si myslíme, že by sme mali.

Ale mám mnoho výhrad.

Moje výhrady sú principiálne k morálnemu problému,

a naozaj neviem, ako sa mu vyhnúť.

Myslím si, že je tu vážny problém v tom, ako o tom hovoríme.

Ľudia si začnú myslieť, že nepotrebujú toľko pracovať na znížení emisií.

Ďalšia vec je: Možno potrebujeme zmluvu.

Zmluvu, ktorá určí, kto to dostane, aby to vyriešil.

Práve teraz si možno myslíme, že by to mal robiť veľký bohatý štát ako je USA.

Ale tiež by to mohla byť Čína, ktorá sa prebudí v roku 2030 a zistí,

že klimatické vplyvy sú jednoducho neakceptovateľné,

možno nebudú mať záujem o morálnu konverzáciu, ako to urobiť,

a možno sa rozhodnú, že by radšej mali geo-inžiniersky svet

ako ne-geo-inžiniersky.

A my nebudeme mať žiadny mechanismus, aby sme zistili, kto je zodpovedný.

Na záver ešte jedna myšlienka, ktorá bola vyslovená oveľa lepšie

pred 25 rokmi v národnej akadémii USA, v porovnaní s tým, ako to poviem dnes ja.

A myslím si, že skutočne sumarizuje to, kde sme teraz.

CO2 problém, klimatický problém, o ktorom sme počuli,

riadi mnoho vecí, inovácií v energetických technológiách,

ktoré zredukujú emisie.

Ale tiež, myslím nevyhnutne, nás bude riadiť k premýšľaniu o klíme

a kontrole počasia, či sa nám to páči alebo nie.

A je čas o tom začať premýšľať,

i keď dôvod, prečo o tom premýšľame, je konštrukcia argumentov,

prečo by sme to nemali robiť.

Ďakujem.