Moja cesta od námorníctva k herectvu

Adam Driver, predtým ako bojoval v galaktickej bitke medzi temnou stranou a svetlom v Hviezdnych vojnách: Sila sa prebúdza, bol v Námornej jednotke Spojených štátov v 1/1 podpornej rote. Vo svojej zmierlivej prednáške rozpráva príbeh o tom, ako sa stal mariňákom, hovorí o zložitom prerode od vojaka k občanovi a o Arts in the Armed Forces (Umenie v ozbrojených silách), neziskovke, ktorá prináša divadlo vojakom. „Sebavyjadrenie je rovnako cenným nástrojom ako puška na vašom pleci,“ tvrdí Driver. Nasleduje živé vystúpenie scénky „Ja nie som Batman“ od Marca Ramireza. Vystupujú Jesse J. Perez a Matt Johnson. (Expresívny jazyk)

Bol som vojak námorníctva,
1/1 rota bojovej podpory,

81. čata,

v Camp Pendletone v Kalifornii.

Hurá!

Publikum: Hurá!

(smiech)

Prišiel som tam pár mesiacov po 11.9.,

s pocitom, aký vtedy asi
mala väčšina ľudí v USA,

bol som plný patriotizmu
a túžby po odvete

a chuti niečo spraviť –

čo súviselo s pocitom,
že som vtedy nerobil nič.

Mal som 17, leto predtým
som skončil strednú školu,

žil som v zadnej izbe
mojich rodičov, platil nájomné,

v malom meste na severe Indiany,
kde som vyrástol,

s názvom Mishawaka.

Pre tých, čo to zaujíma,
to potom môžem vyhláskovať...

(smiech)

Mishawaka je všetko možné,
kultúrne stredisko sveta to ale nie je,

čiže môj jediný kontakt
s divadlom a filmom

boli hry, v ktorých som hral na strednej,

a Blockbuster Video,
nech odpočíva v pokoji.

(smiech)

S hraním som to myslel natoľko vážne,

že som sa vo vyšších ročníkoch
chcel dostať na konzervatórium Juilliard,

neprijali ma,

vysoká pre mňa nebola
a nikam inde som sa nehlásil,

čo bol geniálny ťah.

Prešiel som aj tú krížovú cestu do LA,

o ktorej som vždy počúval,

o hercoch, čo tam prišli s asi 7 dolármi

a našli tam prácu a úspešnú kariéru.

Ja som sa dostal po Amarillo
v Texase, tam sa mi pokazilo auto.

Na opravu som minul všetky peniaze,

konečne som prišiel
po Santa Monicu – ani nie LA –

tam som v zásade strávil
48 hodín prechádzkou po pláži,

sadol do auta, prišiel domov,

čím som ukončil svoju
hereckú kariéru, takže...

(smiech)

Sedemnásť, Mishiwaka...

rodičovský dom, platenie nájmu,
predaj vysávačov...

telemarketing,

kosenie trávy v miestnom lunaparku.

To bol môj svet pred septembrom 2001.

Takže po tom 11., keď som
cítil ohromný pocit povinnosti

a bol som všeobecne naštvaný –
na seba, svojich rodičov, vládu,

na to, že nemám sebavedomie
ani poriadnu prácu,

na svoju hnusnú minichladničku,
ktorú som vzal do Kalifornie a späť –

som vstúpil k námorným
jednotkám a bolo to super.

Je to jedna z vecí, na ktoré
som vo svojom živote hrdý.

Streľba zo zbraní bola super,

šoférovať a odpaľovať
drahé veci bolo úžasné.

Ale zistil som, že najviac
milujem Marine Corps

pre vec, ktorú som hľadal najmenej,
keď som tam prišiel,

a to boli ľudia:

títo divní chlapi, divná banda postavičiek

z celých Spojených štátov,

s ktorou som na prvý pohľad
nemal nič spoločné.

A postupom času

sa celá tá politická a osobná statočnosť,

čo ma doviedla k armáde, rozplynula,

a námorná jednotka sa stala
synonymom pre priateľov.

A potom, po pár rokoch mojej služby,

len pár mesiacov pred odchodom do Iraku,

som si vykĺbil hrudnú kosť
pri nehode na horskom bicykli,

a tak ma museli prepustiť.

Tí, čo nikdy neboli v armáde,
to možno budú len ťažko chápať,

ale keď mi povedali,
že nepôjdem do Iraku ani Afganistanu,

úplne ma to zničilo.

Veľmi jasne si spomínam, ako ma niesli
z nemocnice na nosidlách,

a celá moja čata čakala vonku,
či som v poriadku.

A vtedy som sa zrazu znovu stal civilom.

Vedel som, že chcem dať
herectvu druhú šancu,

lebo – znovu, môj názor –

som si myslel, že všetky problémy
civilov sú v porovnaní s armádou malé.

Akože, chápete,
na čo teraz môžete nadávať?

„Je tu teplo.

Mali by zapnúť klimatizáciu.“

„Tento rad na kávu je príliš dlhý.“

Ja som bol mariňákom,
vedel som, ako prežiť.

Mal som ísť do New Yorku a stať sa hercom.

Ak by sa to nepodarilo,

žil by som v Central Parku a lovil
odpadky za Panera Bread.

(smiech)

Zasa som sa prihlásil na Juilliard,
mal som šťastie, zobrali ma.

Ale bol som prekvapený,
aký náročný bol prerod

z vojaka na civila.

A ja som bol relatívne zdravý;
neviem si predstaviť prechádzať tým

s ranou na tele alebo na duši.

Ale aj tak to bolo ťažké.

Čiastočne preto, lebo som
bol v hereckej škole –

nevedel som si odpustiť,
že chodím na hodiny spevu a rétoriky,

v kúte miestnosti hádžem
imaginárne gule s energiou,

robím herecké cvičenia,
na ktorých rodím sám seba,

(smiech)

kým moji kamaráti sú
na misii v cudzine bezo mňa.

Ale aj preto, že som nevedel,
ako využiť veci,

čo som sa naučil v armáde,
v kontexte civila.

Myslím tie praktické aj emocionálne.

Praktické: potreboval som prácu.

A ja som bol pechota, námorník,

tam strieľate z automatických
zbraní a z mínometov.

Vo svete civilov tieto
zručnosti veľmi nevyužijete.

(smiech)

Ak ide o emócie,
ťažko som hľadal zmysel.

V armáde má všetko zmysel.

Všetko, čo robíte, je buď tradícia,

alebo má praktický význam.

V teréne nemôžete fajčiť,

lebo nechcete prezradiť vašu pozíciu.

Nedotýkate sa tváre –
musíte si predsa zachovať

nejakú úroveň zdravia a hygieny.

Keď trúbia na poctu, stojíte takto,

vzdávate úctu tým, ktorí boli pred vami.

Takto chodíte, takto hovoríte,
kvôli tomuto.

Vaša uniforma je pedantne udržiavaná.

To, ako húževnato dodržiavate
tieto pravidlá, hovorí mnoho

o tom, čo ste za námorníka.

Vaša hodnosť hovorí o vašej minulosti

a rešpekte, aký si zaslúžite.

V civilnom svete nie sú hodnosti.

Tu ste len ďalšie telo

a ja som sa cítil, akoby som
stále musel dokazovať svoju hodnotu.

A rešpekt, aký mi civili prejavovali,
kým som bol v uniforme,

neexistoval, keď som ju nemal.

Zdalo sa, že neexistuje...

zmysel pre komunitu,

kým v armáde som ten
zmysel pre komunitu cítil.

Ako často sa v civilnom svete

ocitnete v smrteľnom riziku
s vašimi najbližšími priateľmi

a oni stále dokazujú, že vás neopustia?

Kým na hereckej škole...

(smiech)

Vážne, po prvý raz som

objavoval dramatikov, postavy a hry,

ktoré vôbec nesúviseli s armádou,

ale opisovali moje skúsenosti spôsobom,

aký bol pre mňa predtým neopísateľný.

A ja som sa pomaly
vzdával svojej agresivity,

lebo som sa po prvý raz
učil pomenúvať pocity

a došlo mi, aký cenný nástroj to je.

A keď som premýšľal
o svojich časoch v armáde,

nemyslel som hneď na stereotypný dril,

disciplínu a bolesť,

ale skôr na tie malé,
dôverné ľudské chvíle,

chvíle skvelých pocitov:

priateľov, čo tajne zdrhli,
lebo im chýbali ich rodiny,

priateľov, čo sa rozviedli,

čo spolu smútili aj oslavovali,

to všetko v pozadí javiska armády.

Videl som boj mojich priateľov
s týmito okolnosťami

a videl som úzkosť,
čo v nich aj vo mne prebudili,

keď som nevedel vyjadriť naše pocity.

Spoločenstvo armády a divadla
je vlastne veľmi podobné.

Máte tam skupinu ľudí,
čo sa snaží splniť misiu,

ktorá je väčšia ako oni;
nie je to o vás.

Máte úlohu, musíte
poznať svoju úlohu v tíme.

Každý tím má lídra alebo režiséra;

niekedy je múdry, niekedy nie.

Ste nútení dôverne sa spoznať
s úplne cudzími ľuďmi

v krátkej dobe;

je to sebadisciplína, zachovanie si seba.

Pomyslel som si, aké skvelé
by bolo vytvoriť priestor,

ktorý by spájal tieto dve
zdanlivo odlišné komunity,

ktorý by prinášal zábavu skupine ľudí,

ktorá by, vzhľadom na svoju profesiu,

zvládla niečo, pri čom
treba rozmýšľať trochu viac

než len obyčajné akcie povinnej zábavy,

na ktoré sme „dobrovoľne museli ísť“
v armáde –

(smiech)

všetko dobre myslené,
ale trochu urážlivé akcie,

ako „Vyhrajte rande s roztlieskavačkou
San Diego Chargers“,

kde odpovedáte na otázku z pop kultúry

a keď uhádnete, vyhrávate rande,

čo bola prechádzka s doprovodom
okolo promenády

s roztlieskavačkou, vydatou a tehotnou ...

(smiech)

Nič proti roztlieskavačkám,
mám ich strašne rád.

Hlavná myšlienka je skôr,
že by bolo skvelé priniesť divadlo,

kde by boli postavy, ktoré by boli
dosiahnuteľné, nie povýšenecké.

Takže sme spustili neziskovku,
Umenie v ozbrojených silách,

v rámci ktorej sme sa snažili

spojiť tieto dve zdanlivo
odlišné komunity.

Vyberáme si hry alebo monológy
zo súčasných amerických hier,

ktoré sú svojím vekom a druhom
rozmanité ako armádne publikum,

vyberieme skupinu skvelých
divadelných hercov,

vyzbrojíme ich skvelým materiálom,

výrobné náklady držíme
tak nízko, ako sa len dá:

žiadne scény, kostýmy,
svetlá, len čítanie,

aby sme dali plný dôraz na jazyk

a ukázali, že divadlo sa dá robiť hocikde.

Je to veľmi silná vec,

keď prídete do miestnosti
s úplne cudzími ľudmi,

pripomeniete si ich ľudskosť,

a to, že sebavyjadrenie
je rovnako cenný nástroj

ako puška na vašom pleci.

A v organizácii ako je armáda,

ktorá sa hrdí používaním
jednej skratky za druhou,

sa môžete stratiť v guláši,

keď príde na vysvetľovanie
kolektívnej skúsenosti.

A neviem o lepšej komunite,

ktorá potrebuje nové
prostriedky sebavyjadrenia

než tí, čo bránia našu krajinu.

Precestovali sme celé
Spojené štáty aj svet,

od Walter Reed v meste
Bethesda v Marylande

cez Camp Pendleton,
po Camp Arifjan v Kuvajte,

po USAG v Bavorsku,

divadlá z Broadway v New Yorku aj mimo.

A pre umelcov, ktorých prinášame,

je to okno do kultúry,

s ktorou by sa inak nikdy nestretli.

A pre vojakov je to presne to isté.

A keďže to robíme už šesť rokov,

stále si pripomínam, že herectvo je mnoho.

Je to remeslo, politický čin,
biznis, je to –

hocijaký prívlastok,
ktorý sa vám najviac hodí.

Ale je to aj misia.

Svoju sa mi nepodarilo dokončiť,

takže kedykoľvek môžem poslúžiť

tejto jedinečnej profesii poslania,
armáde, znovu, podľa mňa

neexistuje veľa vecí,
ktoré by boli lepšie.

Ďakujem.

(potlesk)

Zahráme scénku od Marca Ramireza

s názvom „Ja nie som Batman“.

Vynikajúci herec a môj
dobrý priateľ, Jesse Perez,

vám bude čítať,

a Matt Johnson, ktorého
som spoznal pred pár hodinami.

Spolu budú vystupovať po prvý raz,

takže uvidíme, ako to pôjde.

Jesse Perez a Matt Johnson.

(potlesk)

Jesse Perez: Je hlboká noc

a nebo žiari ako bláznivé
rádioaktívnou červeňou.

A ak privriete oči,
možno uvidíte mesiac

cez hrubú vrstvu cigaretového
dymu a spaliny z lietadiel,

ktorá prikrýva celé mesto

ako sieť proti komárom,
ktorá dnu nepustí anjelov.

(bubon)

A ak sa pozriete dosť vysoko,

uvidíte ma stáť na okraji
87-poschodovej budovy.

A tu, kde je miesto pre chrliče
a pokazené vežové hodiny,

ktoré stoja mŕtve možno aj 100 rokov,

tu hore som ja.

(bubon)

A ja som hovadský Batman.

(bubon)

A mám batmobily a batarangy,

a fajnové batjaskyne, akože vážne.

A potrebujem len kumbál na metly

zadnú izbu alebo požiarne schodisko

a Dannyho rifle z druhej ruky zmiznú.

A moje námonícka modrá košeľa,

ktorá na mne vyzerá celkom dobre,
ale je v nej diera pri zadku,

odkedy sa mi zachytila
na pletive za pizzérkou U Artura,

ale to nie je veľký problém,
lebo si to len zastrčím,

a všetko je v pohode.

Tá modrá polokošeľa zmizla tiež!

A ja sa akože ... premieňam.

(bubon)

A na Batmana nikto nevytiahne opasok
a nevyšľahá ho za odvrávanie.

(bubon)

Alebo za neodvrávanie.

A nikto nehovorí Batmanovi,
že je jednoduchý,

hlúpy

alebo vycivený.

A nikto nevyhodí Batmanovho brata
z Eastern Taxi Company,

lebo znižujú stavy.

Lebo k nemu majú rešpekt.

Ale nie rešpekt zo strachu,

ale, akože, rešpekt z rešpektu.

(smiech)

Lebo sa vás nikto nebojí.

Lebo Batman nechce nikomu ublížiť.

(bubon)

Nikdy.
(bubon)

Lebo Batman chce iba zachraňovať ľudí

a možno raz splatiť dlh svojej starkej

a umrieť šťastný.

A možno sa stať hovadsky slávnym.

(smiech)

O, a ešte – zabiť Jokera.

(bubon)

Dnes, ako väčšinu nocí, som úplne sám.

A sledujem a čakám

ako orol

alebo ako...

teda, hej, ako orol.

(smiech)

A môj plášť veje vo vetre,
lebo je hovadsky dlhý,

a mám svoje špicaté uši,

aj tú masku, čo mi zakrýva pol tváre,

a na hrudi mám nepriestrelné veci,
aby ma nikto nemohol zraniť.

A nikto – nikto! –

sa nepostaví medzi Batmana –

a spravodlivosť.

(bubon)
(smiech)

Lebo tam, kde som,

počujem všetko.

(ticho)

Niekde v meste

práve stará pani zbiera
zo smetiaka zvyšky polystyrénu

a vkladá si do úst kus sezamového kuraťa,

čo niekto vypľul.

A niekde je tam aj lekár
s divným účesom, v čiernom plášti,

snaží sa nájsť liek na choroby,

vďaka ktorým jedného dňa všetci vymrieme.

A niekde tam je aj muž,

muž v uniforme školníka,

potáca sa domov opitý, točí sa mu hlava,

lebo polovicu výplaty
minul na litrové fľaše piva

a druhú polovicu na štvorhodinovú
návštevu v dome nejakej slečny,

na ulici, kde všetky svetlá vypli

ľudia, ktorí by radi robili to,
čo v tomto meste robia, za tmy.

A pol bloku od muža v uniforme

je skupinka naničhodníkov,
ktorí nevedie, čo od dobroty,

tak čakajú na muža školníka
s hrdzavými reťazami od bicykla

a fejkovými bejzbalkami od Louisville

a ak uňho nenájdu ani cent,

čo teda nenájdu,

budú ho tĺcť dovtedy, kým im
nebudú horieť svaly na ramenách

a kým už nebudú zuby,
ktoré by mohli vybiť.

Ale oni nerátajú so mnou.

Nerátajú so žiadnym Temným rytierom,

s bruchom plným lacných cestovín so syrom

a nakrájaných viedenských párkov.

(smiech)

Lebo by radšej verili, že neexistujem.

A z výšky 87 poschodí počujem,
ako jeden z tých naničhodníkov hovorí:

„Daj mi prachy!“ – takto rýchlo,

len: „Daj mi tie posrané prachy!“

A vidím školníka, ako si niečo
mumle jazykom opilcov a bledne,

a z výšky 87 poschodí

počujem, ako sa jeho žalúdok
chce dostať sa von z jeho monteriek.

Takže sa strmhlav spustím, šialene rýchlo,

a som ako temnota a prídem, že: „Šššuch!“

A hodím batarang na tú
jedinú odokrytú žiarovku.

(činel)

A všetci kričia, že: „Hej, hovado!

To kto vypol tie svetlá?“

(smiech)

„Čo je hento tam?“
„Čo?“

„Daj mi všetko, čo máš, starec!“
„Počuli ste to?“

„Čo? Nič tam nie je.
Nie, fakt – nie je tam netopier!“

Ale potom...

jeden z tých troch naničhodníkov
dostane ranu do hlavy – bum!

A druhý slepo odletí
do tmavého plášťa pred sebou,

ale než päsťou niečo zasiahne,

ja schytím veko od smetiaka a –

rovno do brucha!

A číslo jeden sa vráti
s kopnutím vo výskoku,

ale aj ja ovládam judo
a karate, takže urobím, že:

(bubon)

Dvakrát!

(bubny)

(smiech)

(bubny)

Ale ešte než im zvyknem viac uškodiť,

počujeme zrazu „klik-klik“.

A odrazu všetko stíchne.

A jeden naničhodník, ktorý ešte stojí,

schmatne pištoľ a mieri ňou dohora,

akoby držal Ježiša ako rukojemníka,

akoby hrozil, že napríklad
vypáli dieru do mesiaca.

A ten naničhodník, čo to schytal do hlavy,

čo sa ma snažil v letku kopnúť,

a ten druhý naničhodník,
čo to dostal do brucha,

sa snažia vyhrabať sa ďalej
od temnej postavy pred nimi.

A ten opitý muž, ten školník,

je skrčený v kúte,
modlí sa k svätému Antonkovi,

lebo to je jediný, na ktorého si spomenul.

(dvojitý úder bubna)

A som tam ja:

oči sa lesknú nabielo,

plášť mi potichu veje vo vetre.

(bubon)

Nepriestrelná hruď sa vzdúva,

v nej bije moje srdce, v morzeovke bije:

„Naserte ma

ešte raz,

poďme,

len to skúste.“

A ten jeden naničhodník, čo stojí,

ten so zbraňou –

hej, ten sa smeje.

A skladá zbraň.

A mieri ňou na mňa,

a mesiacu dá na chvíľu pokoj.

A mieri ňou priamo medzi moje špicaté uši,

ako medzi bránky, on je špeciálny tím.

A ten školník stále
volá svätému Antonkovi,

ale ten mu nedvíha.

A na sekundu

sa zdá, akoby...

možno prehrám.

Ale čo!

(bubny)

Strela! Strela! Bum bum!

„Nezabíjaj ma, chlape!“

Cvak! Zápästie prásk!
Krk! Žuch!

Na kožu dopadne kyselina: „Aaaaaa!“

A zvezie sa na zem,

ja nad ním stojím

a teraz mám zbraň v rukách ja

a ja neznášam zbrane,
neznášam ich držať, lebo som Batman.

A, hviezdička:

Batman nemá rád zbrane,
lebo jeho rodičov kedysi umlčali zbrane.

Ale na sekundu

moje oči žiaria nabielo,

a ja držím túto vec,

aby som mohol hovoriť s tým naničhodníkom

jazykom, ktorému hádam porozumie.

Klik, klik!

(bubon)

A z tých hodných na nič
sa stanú hodní na útek,

nech už bežia do hocijakej diery,
hnusného blata, odkiaľ vyliezli.

A som tu len ja a ten školník.

A ja ho zodvihnem,

zotriem mu z čela pot a lacnú voňavku.

A prosí ma, aby som mu neublížil,

ja ho pevne schmatnem za školnícky golier,

pritiahnem si ho k tvári,

on je vyšši ako ja,
ale mne pomáha plášť,

takže počúva, keď sa mu
pozerám priamo do očí.

A poviem mu dve slová:

„Choď domov.“

A on ide,

každé 3 metre sa obzerá za seba.

A ja po jeho ceste svištím
z budovy na budovu,

lebo viem, kde býva.

A sledujem, ako sa mu trasú ruky,
keď si vyťahuje kľúče

a otvára dvere do svojho domu.

A kým on prejde dnu dverami,

ja som už späť v posteli.

A počujem, ako otáča kohútikom

a nalieva si do pohára
teplú vodu z vodovodu.

A odloží pohár späť do drezu.

A počujem jeho kroky.

A tie sa spomalia,
keď sa dostanú k mojej izbe.

A s vŕzganím otvorí moje dvere,
fakt neskutočne pomaly.

A urobí krok dnu,

čo nikdy nerobí.

(bubny)

A uprene hľadí do nikam,

jeho tvár, farba chodníkov v lete.

A ja sa robím, že sa práve budím,

a hovorím: „O, čo je, oco?“

A školník mi nič nehovorí.

Ale v tej tme vidím,

vidím, že ruky mu ovisnú

a otočí hlavou, akoby ku mne.

A zdvihne ju, aby som videl jeho tvár,

aby som videl jeho oči.

A z líc mu kvapká,
ale nie pot.

A len tak tam stojí, dýcha,

akoby si spomínal
na moje biele žiariace oči,

akoby si spomínal
na moju nepriestrelnú hruď,

akoby si spomenul, že je môj oco.

A ja dlho nič nepoviem.

A on sa otočí, s rukou na kľučke.

A nepozerá sa mojím smerom,

ale počujem ho mrmlať ku mne:

„Je mi to ľúto.“

A ja sa nakloním dopredu,
málinko pootvorím okno.

Ak sa pozriete dosť vysoko,

môžete ma uvidieť.

A tam, kde som –

(činel)

počujem všetko.

(potlesk)

Ďakujem.

(potlesk)