Die 5 Biologischen Naturgesetze - Die Dokumentation

http://www.neue-mediz.in http://maat.tv

Die 5 Biologischen Naturgesetze
Die dritte Revolution der Medizin
Eine Produktion für http://www.5bn.de bzw. http://www.neue-mediz.in

Für das gesamte Video gilt: nichts glauben! Wir verlangen von jedem, dass das komplette System verstanden und überprüft wird.

Inhaltsangabe:

1. Prolog
2. Der Paradigmenwechsel 8:25
3. Socken 18:50
4. Erfahrungsbericht Hodenkrebs 32:00
5. Das 5. Gesetz 47:30
6. Das 1. Gesetz 54:40
7. Beispiel Milchdrüsen 1:13:58
8. Das 2. Gesetz
9. Beispiel Schnupfen
10. Das 3. Gesetz
11. Erfahrungsbericht Knochenkrebs
12. Das 4. Gesetz
13. Die Infektionsbehauptung
14. Die 3 Ebenen in der 2-Phasigkeit
15. Die Nierensammelrohre und ihr Einfluss
16. Erfahrungsbericht Gebärmutterhalskrebs
17. Die Händigkeit
18. Rezidive und Schienen
19. Die Außendarstellung
20. Credits
21. Bonus!

Das Video ist natürlich kostenlos, das 3er DVD-Set kann jedoch auf www.5bn.de bestellt werden.

***Die Macher der Dokumentation distanzieren sich weiträumig von jeglicher Form des Rassismus oder dergleichen und von Dr. Hamers Aussagen bezüglich Juden***

5 biologických prírodných zákonov Novej medicíny od Dr. Hamera -- so slovenskými titulkami
The documentary about the 5 biological laws of Dr. Hamer's New Medicine, with english subtitles
Las 5 Leyes Biológicas - Subtítulos español

Es werden nur Kommentare zugelassen von Menschen die den Film auch gesehen haben. Es häufen sich Kommentare von leuten die nach 5 Minuten (2% des Fimes) schon finale Meinungen abgeben.

Titulky pre vás pripravil ďurino www.auria.sk/blog

uvádza

Päť biologických prírodných zákonov

Tretia revolúcia medicíny

O čo v týchto piatich biologických prírodných zákonoch principiálne ide,

a ktoré implikácie so sebou prinášajú, to nám objasní nasledujúci príklad:

Príklad mačky a myšky

Stretne sa myška a mačka

Mačka vníma myšku ako hlt potravy.

No myška vníma mačku ako smrteľné ohrozenie.

Jej biologickým impulzom je okamžitý útek, čo aj ihneď urobí.

Všetci poznáme ten stav, kedy v extrémnej situácii v sebe náhle objavíme netušené sily

a presne o to tu okrem iného ide.

Pľúcne alveoly myšky sa nepozorovane uvedú do sympatikotónie, čo v tomto prípade značí,

že ich funkčnosť je oveľa vyššia a umožnia tak vyššiu priepustnosť kyslíka.

Dýchanie myšky je teraz oveľa lepšie a dokáže bežať oveľa dlhšie bez toho, aby sa zadýchala.

Ak bude myška 2 minúty bežať a zachráni sa, ďalšie 2 minúty sa bude vydýchavať a regenerovať.

Nachádza sa vo vagotónii resp. v parasympatikotónii.

Ak prenesieme túto udalosť na človeka, mohlo by to vyzerať tak,

že lekár, ktorému dôveruje, mu oznámi smrteľnú diagnózu rakoviny, a k tejto situáciu zaujme rovnaký postoj, ako myška.

Diagnóza smrti je biologicky interpretovaná rovnako ako mačka, pred ktorou chceme utiecť.

Rozdiel je v tom, že pred touto diagnózou nemožno utiecť, čo by však bolo biologickým impulzom.

Tento strach pred smrťou neprestáva, pacient nemôže spať,

nemá chuť do jedla a je úplne nepokojný, pretože biologicky v ňom beží program, ktorý mu hovorí,

že musí pred smrteľným nepriateľom utiecť, aby si zachránil život.

Tu však v porovnaní so situáciou mačky a myšky existuje veľký rozdiel v dobe trvania.

Myška buď príde o život alebo sa zachráni.

Za žiadnych okolností nebude na úteku celé týždne či mesiace.

Takéto dlhé trvanie strachu zo smrti v prírode nemôže existovať.

Pretože bunky pracovali s maximálnou kapacitou už celé týždne, začali sa dokonca deliť,

aby dokázali zvládnuť ten nával práce.

V dôsledku prebytku buniek teraz možno počas krátkeho času vstrebať aj viac kyslíka.

Ak by táto osoba teraz opäť išla k lekárovi, ten by jej v pľúcach našiel takzvaný zhubný tumor

a usúdil by, že ide o rozptýlenú metastázu prvej rakoviny.

Je to však samostatný program rakoviny, ktorý bol spustený strachom zo smrti.

Tento rast buniek nikdy nebol zlý alebo nezmyselný, bol iba biologicky užitočný tejto bytosti,

aby dokázala ľahšie utiecť.

Predpokladajme teraz, že nastal koniec poplachu, že táto osoba dostala od lekára dobré vyhliadky do budúcnosti,

razom by sa jej uľavilo a konečne by sa mohla dostať do fázy vydýchania.

Unikla zlému dravcovi.

Pretože však za tie týždne boli vytvorené ďalšie bunky, u tejto osoby sa teraz deje ešte aj niečo iné.

Nadbytočné bunky, ktoré nie sú viac potrebné, sú tuberkulózne odbúrané a potom vykašliavané.

Osoba vykašliava zrazenú krv.

Myška si počas svojho iba 2-minútového smrteľného strachu nestihla vytvoriť ďalšie bunky a preto ich ani nepotrebuje odbúrať.

Človek si však v tejto situácii spravidla začne robiť starosti, a pobeží k lekárovi,

ktorý mu teraz diagnostikuje ešte aj pľúcnu tuberkulózu,

ktorá je vlastne iba symptómom vyriešenia strachu zo smrti –

čo je síce nepríjemné, ale predstavuje biologicky účelné opatrenie, ktoré má vopred stanovené trvanie,

čiže dovtedy, kým bol človek v putách smrteľného strachu.

Nadbytočné bunky sa však teraz začnú odbúravať, ak dotyčný jedinec v sebe má potrebné tuberkuly.

Ak žiadne nemá, pretože boli napríklad lekársky vyhubené, tumor sa zapuzdrí a ostane tam, kde je.

Nepredstavuje však žiadne priame nebezpečenstvo.

Tuberkuly, ktoré boli vždy považované za niečo zlé, sú vlastne niečo ako odvoz smetia.

Pomocníci potrební na vyliečenie.

Takto došlo tiež k tomu, že po 2. svetovej vojne nastal v Nemecku veľký výskyt pľúcnej tuberkulózy,

pretože mnoho ľudí si logicky vyriešilo svoj konflikt strachu zo smrti

čiže – povedané biologicky – ušli pred mačkou.

V žiadnom z týchto prípadov nedošlo k infekcii.

Rakovina pľúc zo strachu pred smrťou?

No pozor, rakovina pľúc neznamená hneď rakovinu pľúc, pretože pľúca sa skladajú z mnohých častí,

ktoré všetky reagujú odlišne a aktivujú sa inými vnemami.

Tento príklad sa týkal výslovne pľúcnych mechúrikov, resp. pľúcnych alveol.

Priedušky, pohárikové bunky alebo pľúcne vaky majú iné programy s inými príčinami a priebehmi,

ale aj tie sú vždy biologicky účelné a nikdy nie zhubné.

V žiadnom prípade neexistuje tzv. metastáza a v žiadnom prípade nemôžu napríklad fajčenie

alebo iné jedy túto takzvanú „rakovinu pľúc“ priamo vyvolať.

Dá sa to iba cez biologické vnímanie strachu zo smrti, čim sa hyperfunkcia pľúcnych alveol

stane účelnou nutnosťou, proti ktorej netreba bojovať, ako sa doteraz predpokladalo.

Po chybe v prírode, ktorú školská medicína a alternatívne metódy vždy predpokladali,

niet široko ďaleko ani stopy.

Žeby rakovina a iné takzvané choroby boli pôvodne myslené ako ZÁCHRANCOVIA života?

Ak 5 biologických prírodných zákonov formulovaných Dr. Hamerom naozaj funguje, všetko je inak!

Prekliatie…

Rakovina!

Hádanka konečne vyriešená!

A ako je to…

s AIDS?

s leukémiou?

s obrnami?

s cukrovkou?

Tiež!

Príliš pekné, aby to bolo pravdivé?

Kto má rakovinu, chytí sa všetkého, z čoho kynie čo i len trochu nádeje na vyliečenie, na predĺženie života.

Preto možno pochopiť, že onkologickí pacienti veria prísľubom šarlatánov, že ich vyliečia.

V pazúroch smrtiacej sekty!

V Európe teraz rastie hnutie, ktoré sa nazýva Germánska nová medicína.

Germánska nová medicína – Šanca alebo šarlatánstvo?

To by sme celé mohli označiť za fantazírovanie a nemuselo by nás to ďalej zaujímať,

keby nenaletelo už toľko chorých na absurdné terapie toho hnutia.

Miešajú tie najrozličnejšie veci do mätúceho spletenca.

To čo máte je paranoja.

Ste blázon a musíte byť psychiatricky liečený.

Toto je Dr. Hamer, objaviteľ 5 biologických prírodných zákonov.

Prečo si to neoveríte? Som predsa ochotný pred ktorýmkoľvek výborom…

Pán Hamer, problém je v tom, že fantazírovanie a bláznivosti nemožno skúmať.

Viete čítať, ak sa smiem opýtať?

Nechajte si tie hlúpe reči.

Ako môžete vy, ako zástupca školskej medicíny zabrániť, aby tomu psychopatovi a šarlatánovi nenaletelo viac ľudí?

Triumf šialenstva.

Lekári tam s najväčšou vážnosťou diskutujú s uleteným zázračným liečiteľom, ktorého bláznivé tézy…

… tolerancia, ktorá je hádam až kriminálna.

Poďme na ďalšiu tému.

Stop stop stop... Toľko k vždy objektívnemu a férovému spravodajstvu médií.

V tejto dokumentácii však v prvom rade ide o to vysvetliť,

o čo v prípade 5 biologických prírodných zákonov vlastne ide,

tak, aby si ich každý mohol overiť a spraviť si názor.

A neverte prosím ani slovo tomu, čo tu bude dnes povedané, všetko si overte!

Možno je predsa len všetko inak!

Dr. Hamer zhrnul 5 biologických prírodných zákonov do pojmu Nová medicína

a neskôr aj ako Germánska nová medicína.

Pod pojmom Nová medicína sa prirodzene nemyslí nejaký nový liek,

ale ide o úplne nové ponímanie v celej oblasti medicíny

z čoho možno odvodiť nový postup na individuálne uzdravenie ľudí i zvierat.

Zmena paradigmy

Prvý raz v známej histórii západnej medicíny, ako to možno spätne vysledovať

máme uzavretý vedecký systém poznania, ktorý nám vysvetľuje, čo choroby

– stavy, ktoré dnes ešte označujeme ako choroby – čo vlastne sú, ako vznikajú.

Týchto 5 prírodných zákonov nie sú v jadre žiadnou novou aplikáciou, nie sú žiadnou technikou, žiadnou substanciou, ktorú podáme pacientovi.

Nová medicína je úplne nový pohľad na príčiny a priebeh programov,

ktoré dnes v medicíne označujeme ako choroby a ktoré sú našim dnešným chápaním

možno chybne interpretované a vôbec nechápeme zmysel týchto komplexov symptómov.

Týchto 5 biologických prírodných zákonov, ktoré objavil Dr. Hamer, sú v podstate úplne novým pohľadom

na to, čo vlastne príroda je, ako vôbec funguje, čo je to choroba, čo je to zdravie.

Vtedy dospejeme k úplne novému obrazu.

Také niečo tu doteraz nikdy nebolo, že tieto programy, tieto prírodné programy majú vlastne zmysel pre naše prežitie.

Pre mňa to má okrem individuálneho ten najvyšší význam, ľudstvo bude v budúcnosti

potrebovať toto porozumenie, pretože nielen likviduje základ rasizmu

a politiku strachu, ktorá je v medicíne aktívne šírená.

Je to základným predpokladom, ak má ľudstvo v budúcnosti prežiť.

Som okrem iného vyučená školiteľka pre farmapriemysel a pracovala som ako redaktorka pre medicínu.

A na novú medicínu som sa neustále narážala už v roku 2000.

Neustále som sa ňou opäť a opäť zaoberala, po celej krajine

som hovorila so všetkými mienkotvornými onkológmi.

Celé mi to pripadalo veľmi čudné. Vždy keď som rozhovor zaviedla na novú medicínu, začali bočiť od témy.

Pýtala som sa napríklad jedného profesora: „Čo si myslíte o novej medicíne?“

A on na to: „S takým niečím by ste sa ako seriózna novinárka vôbec nemala zaoberať.“

Tak moment. Tým skôr.

Sociológ Paul Watzlawick uvádza 2 typy zmien, ktoré

dokážeme rozlišovať vo vývoji vedy.

Typ 1 sa týka zmien základných predpokladov. To značí, že sa zmenia základné predpoklady toho,

čo veríme o svete, čo veríme o nás samotných, čo si myslíme o istých procesoch.

Pod typ 2 spadajú zmeny technického obsahu. Čiže technické alebo metodické novinky

ktoré sa však nedotýkajú základných predpokladov.

Zmeny typu 1 sú vo vede veľmi zriedkavé.

Samozrejme že človek, ktorý mnoho rokov svojho života strávil štúdiom, bude mať problém

principiálne spochybniť základné predpoklady a základné tvrdenia toho, čo sa naučil.

Je to revolúcia medicíny. To už nie je zmena toho typu, že mám jednu miestnosť

a neustále v nej mením nábytok, vylepšujem rozmiestnenie nábytku.

To je technické zlepšenie, ktoré sme v medicíne videli. Ale u ide skutočne o zmenu izby.

To je úplne nová miestnosť. A je to veľká revolúcia.

V staroveku sa medicína skladala z viery v démonov.

Verilo sa, že choroba vzniká hriechom a že zbožným spôsobom života

alebo exorcistickým vyhnaním démona jej možno zabrániť, alebo ju možno odvrátiť.

V prostredí týchto náboženských dogiem bolo dlhú dobu tabu, otvoriť a skúmať ľudské telo.

Autopsia a tým aj znalosť anatómie boli rozhodujúcim krokom k prvej revolúcii v medicíne.

Bola krokom preč od slepej viery v démonov smerom k technickému pohľadu na organizmus,

presné porozumenie spôsobu fungovanie a súvislostí orgánov.

Z tejto revolúcie vznikla náuka o šťavách. Aj klasická homeopatia a terapia Bachovými kvetmi.

Čiže aj základný pilier našej súčasnej klasickej medicíny.

A tým je predstava technicky a biochemicky fungujúceho organizmu.

Čiže viera, že za chorobu môže technický nedostatok, nerovnováha alebo blokáda.

Svetelný mikroskop umožnil vznik ďalšieho objavu.

Bolo možné vidieť veci, ktoré voľným okom neboli pozorovateľné.

Z toho vyplynul spôsob myslenia medicíny.

Čiže hľadať príčinu choroby vždy v niečom menšom a menšom.

Napríklad teraz boli tými zodpovednými mikróby, gény alebo zmutované bunky.

Z toho vychádzala súčasná klasická onkológia alebo imunológia.

V roku 1981 nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer položil základný kameň tretej biologickej revolúcie.

Teraz už bolo jasné, že základné predstava o chorobe bola vždy nesprávna a že namiesto toho

máme do činenia s účelnými biologickými osobitnými programami. O nich si čoskoro povieme viac.

Týchto 5 biologických zákonitostí obsahuje 3. revolúciu v medicíne a ide tu skutočne

o zmenu paradigmy a tu už jednoducho nerozlišujeme správne alebo nesprávne, ale iba užitočné pre prírodu.

Zvykli sme si na to, že v akademickom svete maj právo slova iba ľudia s postavením a menom,

v prípade medicínskych tém.

Ak má Hamer so svojim objavom pravdu, potom štúdium medicíny v tej forme, akú tu máme v súčasnosti

je do značnej miery zastarané.

Teda ak mám povedať pravdu – spočiatku som si myslel, že sú to cvoci.

Potom som si to však všetko sám otestoval, testoval som to na všetkých pacientoch, ktorých som tam mal

a musel som priznať, že to bola pravda.

To značí, že si to každý môže veľmi jednoducho skontrolovať, či to čo tvrdí Dr. Hamer, či to čo tvrdím ja,

čo tvrdí niekto iný, či to zodpovedá biologickej realite.

Takže tu nemusíme veriť nejakým kompetenciám a titulom,

ktorí majú nahradiť kontrolu kompetencie, ale každý človek si to môže overiť priamo sám,

či na tom, čo sa mu hovorí, či na tom niečo je.

Tieto prírodné zákony, to nie sú nejaké pravdepodobnostné dohady, aké sme tu mali doteraz

sú to tvrdenia, ktoré možno vyvrátiť už svojou štruktúrou, svojou skladbou vety, svojim vztiahnutým obsahom.

To značí, tu už nemožno tvoriť vety ako napríklad:

na 90 % je príčinou to a to, alebo na 20 %,

ale, funguje to buď tak, alebo sa nájde nejaký prípad,

kde to tak neprebieha a tým je celá vec vyvrátená.

Vidno však, že v medicíne si úplne vystačia so súvislosťami v oblasti istej pravdepodobnosti.

30 % všetkých ľudí, ktorí majú žalúdočný vred, majú v sebe baktériu Heliobacter Pylori.

Z toho odvádzajú, že Heliobacter Pylori je príčinou žalúdočného vredu.

To, že v sebe túto baktériu nosí iba 30 % všetkých pacientov, sa pritom vôbec nespomína.

Za to bola udelená Nobelova cena za medicínu v roku 2005.

Máme 2 premenné, 2 znaky, ktoré sú navzájom uvádzané do súvisu

a to celé sa meria podľa relevantnosti, čiže ako relevantný alebo ako silný je ten súvis.

To však ešte vôbec neznamená, že keď nameriam jedno, tak to druhé bude stopercentne nasledovať.

Takto bola udelená Nobelova cena za medicínu v roku 2008 za koreláciu – čiže súčasný výskyt

ľudského papilomavírusu a rakoviny krčka maternice.

Ale tento údajný vírus nosí v sebe skoro každá žena,

ale karcinóm krčka maternice je v gynekologickej oblasti veľmi zriedkavým ochorením.

A to je to, čo považujem za také osobitné, že už nemáme žiadne vetné konštrukcie, žiadne hypotézy,

ktoré pripúšťajú akési výnimky, ale máme už iba presné výroky,

ktoré skutočne predstavujú príčinné súvislosti.

„Keďže z lekárov robíme obchodníkov, nútime ich, naučiť sa obchodnícke triky.“ Bernhard Shaw

Podobne to prebieha pri povoľovaní a posudzovaní liekov a terapií.

Nasledujúca metafora pochádza z knihy „Ein medizinischer Insider packt aus“, od Prof. Dr. Petra Yodu.

„Chcel by som vám na tomto (priznávam cielene drastickom) príklade ukázať, ako sa v súčasnosti robia štúdie.

Predpokladajme, že som predavač ponožiek a chcel by som v budúcnosti trh „onkologických pacientov nosiacich ponožky“

zahrnúť do mojej obchodnej stratégie, dal by som si teda vypracovať nasledujúcu štúdiu:

Všetci muži s rakovinou prostaty budú skúmaní, akej farby sú ich ponožky.

Bez ohľadu na to, čo v tej štúdii budem sledovať, jedna skupina celkom určite dopadne lepšie, ako druhá.

Predpokladajme že v skupine s modrými ponožkami prežilo 6 % a v skupine so sivými ponožkami iba 4 %.

Pre moju reklamu (ktorú vydám samozrejme na lesklom papieri a lekárom štúdiu prvý raz predvediem v 5-hviezdičkovom hoteli)

by to znamenalo: Modré ponožky zvyšujú dobu prežitia o 50 %.

Potrebujete ešte nejakého vedca, ktorý vysvetlí, PREČO nositelia modrých ponožiek žijú dlhšie.

Mohlo by sa napríklad povedať, že modré ponožky vyžarujú vo vlnovej oblasti 400-500 nanometrov,

a že najnovšie výskumy z USA (to vždy zaberie) jasne ukazujú, že ak sa rakovinové bunky prostaty

v laboratóriu ožarujú touto vlnovou dĺžkou, tak sú rýchlejšie zničené. A ešte nesmieme zabudnúť na formulku:

Tieto výskumy treba samozrejme ešte zintenzívniť, ale už prvé výsledky sú tak sľubné, že je nádej,

že za 3-4 roky budeme môcť na trh uviesť optimálne „rakovinové ponožky“. A čo je na tom skutočne uletené je, že tieto výskumy,

tieto údaje, závery z toho pre takúto štúdiu by vôbec nebolo potrebné falšovať, pretože všetko povedané by bola vlastne pravda.“

Čoskoro by sa už vôbec nediskutovalo o tom, či ponožky vôbec pomáhajú, ale iba o tom, KTORÉ ponožky pomáhajú viac.

A niekde na konci už aj ten posledný človek bude presvedčený o tom, že ak chce rakovinu vôbec prežiť, tak jedine s ponožkami.

Ide o cirkulárny záver: Rakovina je zlá a smrteľná. Ak vás môže niečo zachrániť, tak iba chemo.

Či chemo aspoň trocha zaberá, sa vôbec nesmie overovať, pretože chemo je predsa jediná záchrana pre pacienta.

Z etických dôvodov by sa nesmeli robiť štúdie o tom, čo sa deje s pacientmi, ktorí nenosia žiadne ponožky,

pretože ponožky sú jedinou šancou na prežitie, o ktorú nesmie byť nikto pripravený.

Mimochodom, presne takto je zdôvodnená chemo-„terapia“.

Mechanizmy pre lieky a terapie sú tie isté, ako v príklade s ponožkami.

Miera úmrtnosti chemoterapeutických ponožiek sa nikde neuvádza.

„Dnes by sa Lazarus už nepozviechal – na to medicína priveľa pokročila.“ Mario Marenco

Chemoterapia zahájila svoje víťazné ťaženie založené na omyle.

Úplná väčšina prípadov rakoviny sú veľké opuchy na začiatku vagotónnej fázy opravy.

Sympatikotónnym jedovatým účinkom chemoterapie opuch ihneď spľasne

a vznikne zavádzajúci dojem liečivého účinku.

Ukážeme si to v priebehu tohto dokumentu ešte názornejšie.

Spiegel uverejnil koncom roku 2004 článok o chemoterapii pod názvom „jedovatá kúra bez úžitku“.

Z týchto rešerší vychádza, že neprináša vôbec žiaden liečivý úžitok, naopak,

„jedovatá kúra sa stala dogmou medicíny“.

Možno si položiť otázku: „Žijú títo pacienti vďaka chemoterapii dlhšie?"

Rozhodujúca porovnávacia štúdia nikdy nebola uskutočnená.

V klinických štúdiách výrobcovia vždy iba nové cytotoxíny porovnávajú so starými.

Kontrolné skupiny, ktoré neboli liečené vôbec, neexistujú.

Na získanie registrácie stačí na skupine starostlivo zvolených probandov

štatisticky signifikantne zvýrazniť nejakú výhodu oproti už registrovanému cytotoxínu.

Spomenieme aj epidemiológa Ulricha Abela z univerzity v Heidelbergu,

ktorý spochybnil úžitok chemoterapie.

Profesor Abel, bioštatistik na Univerzite Heidelberg, ako bolo povedané, na špičkovom inštitúte nemeckého výskumu rakoviny:

Prišiel k výsledku, že úmrtnosť pre všetky druhy rakoviny dosahuje 90 %.

To značí, 100 ľudí školská medicína lieči na rakovinu. Po uplynutí asi 5 rokov je 90 z nich mŕtvych.

Spolkový súdny dvor teda v jednom rozhodnutí, ktoré tu mám konštatuje, že o vedeckosti

pri liečení rakoviny postupmi školskej medicíny nemôže byť ani reči.

Je to choroba, ktorej pôvod nepoznajú, ktorej vývoj nepoznajú,

ktorej priebeh ani nemôžu preukázateľne reprodukovateľne pozitívne ovplyvniť. Toľko Spolkový súdny dvor.

A čo sa týka úspechov školskej medicíny – žiaden náznak účinnosti školskomedicínskej terapie rakoviny.

Dr. Hamer liečil predsa v Rakúsku. V Burgau existovala centrála.

A tamojšiu kartotéku pacientov nedávno zhabali tamojšie vyšetrovacie úrady.

Obsahovala asi 6 alebo 7 tisíc pacientov – za obdobie 7-8 rokov, 9 rokov doteraz.

Všetci pacienti boli vyhľadaní, rakúskymi vyšetrovacími orgánmi.

Z asi 6 000 pacientov v kartotéke policajti hovorili s asi 5 000 žijúcimi ľuďmi.

Ide teda o neoceniteľnú službu v prospech diela Dr. Hamera.

70-80 % všetkých pacientov, ktorí tam boli liečení, prežilo po mnohých rokoch.

A to sú počty, ktoré školská medicína so zvyčajným liečením rakoviny jednoducho nikdy nedosiahne.

Denník Spiegel citoval bývalého riaditeľa gynekologickej univerzitnej kliniky Hamburg-Eppendorf:

„Malo by nás to donútiť k zamysleniu, ak stále vyšší počet lekárov hovorí:

Na sebe by som takúto terapiu nedovolil."

Ak rakovina ustúpi sama od seba, spravidla je to zdôvodnené ako chybná diagnóza.

Pretože existuje striktná dogma, že rakovinové ochorenie nemôže ustúpiť samé od seba,

pretože v takom prípade by základné teórie boli nesprávne.

To značí, ak ochorenie diagnostikované ako zhubné náhle zmizne a pacient to nečakane prežije,

potom je to pre školskú medicínu buď úplne neočakávané, nevysvetliteľné spontánne vyliečenie

alebo sa skôr stanovená diagnóza označí za nesprávnu.

V prípadoch keď sa niekto vyliečil alebo kde rakovina náhle zmizla,

tam sa skôr spochybnila správnosť pôvodnej diagnózy.

A často sa iba uvádzalo: Bolo tu podozrenie na to a to.

V konečnom dôsledku veď aj školská medicína sa snaží vzbudiť dojem, že rakovina je čiastočne liečiteľná.

A priznáva po týchto piatich rokoch - dobre, zopár ich prežilo a tie prípady

sú považované za spontánne či zázračné vyliečenie. Oni si nemyslia, že to nie je liečiteľné.

Skôr myslia takto – dobre – teraz musíte absolvovať chemo, vtedy máte šancu.

To je ich spôsob myslenia

„Elektrónový mikroskop poslúžil iba na to, aby nevedomosti o rakovine 2 000-razy zväčšil!“ Manu L. Kothari/Lapa A. Metha

Namiesto ponožiek predávajú niektorí ľudia chemo „terapie“. A pre túto chemo potrebujú dopyt.

A dopyt sa vytvára samozrejme reklamou. No tento druh reklamy vyzerá inak, ako sme zvyknutí,

pretože zjavne nie je označená ako reklama a často neprezrádza toho, kto má z nej finančný zisk.

Ako skoro každá reklama, aj táto je založená na strachu no menej jemne ako napríklad v reklame na prostriedok na umývanie riadu.

Iným obľúbeným produktom je preventívna prehliadka. Čím viac strachu ľudia majú a čím viac veria tomu,

že prevenciou sa zbavia strachu, tým lepšie sa prevencia predáva.

Zároveň je to rastrové pátranie po potenciálnych zákazníkoch, resp. pacientoch

pre iné liečby, ktoré tiež chcú byť predávané.

Dopyt je vytváraný strachom zo smrti a vierohodným predstieraním nutnosti.

Aj vy sa cítite dobre? Napriek tomu môžete mať rakovinu čreva. Pretože tá bolí až keď je neskoro.

Ak sa však objaví zavčasu, je na sto percent vyliečiteľná. Choďte na preventívnu prehliadku čreva – ako aj.

Budete sa cítiť lepšie. Verona Pooth

S podpisom mnohých prominentov, ktorí úplne náhodou všetci povedali presne tú istú vetu

a ktorí boli vybraní tak, aby podľa možnosti každá cieľová skupina mala svojho nositeľa sympatií.

Takto sa skutočný zámer ukrýva za humánnou rétorikou bez toho aby sme si položili otázku,

kto znáša ohromné náklady za tú reklamu.

„Posledným dôvodom na odpor voči novinkám v medicíne je vždy ten, že státisíce ľudí žijú z toho,

že je niečo nevyliečiteľné, pretože zákon ekonomického egoizmu

je silnejší ako akákoľvek myšlienka humánnosti.“ Prof. Dr. Franz Friedmann (1930)

Iba ak ľudia prijmú názor, že rakovina je zhubná a povinne sa na ňu zomiera, bude biznis prekvitať.

Takto možno už na jedinom pacientovi, ktorý verí na chemo, zarobiť státisíce eur.

Mimochodom, lekári sú ešte stále povinní ponúknuť pacientovi chemo, inak im hrozí odňatie aprobácie.

V školskej medicíne máme teraz samozrejme ten pohľad na vec, že ochorenie – predovšetkým rakovina

v tele bujnie ako divé zviera a vytvára v ňom neustále nové metastázy

a je to vraj samostatný nezávislý proces.

A na pacientovi sa to môže prejaviť ako proroctvo, ktoré sa plní samo od seba.

Pretože máme v tele rozličné osobitné programy, ktoré reagujú práve na túto predstavu, že je vo mne niečo zlé,

že so vo mne odohráva útok, ako napríklad pobrušnica, ktorá už len na základe strachu,

ktorý dostanem po vyslovení diagnózy alebo prognózy, dokáže spustiť nový proces,

ktorý potom potvrdí presne to, čo bolo vyslovené.

A musíme samozrejme rozumieť tomu, že každá forma diagnózy

akú v súčasnej školskej medicíne máme, je vždy iba momentálnou snímkou.

Ak napríklad spravím abdominálne CT brucha alebo vyhodnotím krvný obraz, vždy sú to iba momentálne snímky

z tejto jednej sekundy, kedy snímka bola robená.

A nemôžem nič vyhlásiť o tom, čo bolo pred 10 minútami, čo bude o 10 minút.

A v školskej medicíne sa vychádza z toho, že ak je tam rakovinový proces,

tak vraj vždy musí rásť ďalej, musí sa vyvíjať.

A keď sa občas vynorí pacient, ktorý mal rakovinový proces a ktorý potom zmizol, nie je viac pozorovateľný,

tak sa to zaradí medzi tie vzácne prípady spontánneho vyliečenia,

ktoré nijako nemožno vysvetliť, ktoré nijako nemožno objasniť.

V skutočnosti a však zabúda na to, že všetky štatistiky, všetky pozorovania sú robené iba v nemocniciach.

To značí, všetky naše čísla, ktoré v štatistikách máme – o výskyte a priebehu konkrétnej choroby

sú iba dokumentáciou toho, čo dosiahla školská medicína.

Čo sa deje s ľuďmi, ktorí vôbec nejdú do nemocnice,

na základe nejakého symptómu, to sa nikde neeviduje.

Máme tu teda veľmi veľkú šedú zónu, ktorá nie je zdokumentovaná.

Preto ani nemôžeme s konečnou platnosťou vyhlásiť, čo všetko tam prebieha – s poznaním školskej medicíny.

Z pohľadu 5 prírodných zákonov však prirodzene existuje veľmi presná prognóza, veľmi presné tvrdenia o tom,

čo bude ďalším krokom tkanivového procesu. A tu možno samozrejme rozpoznať oveľa presnejšie priebehy.

Že sa však človek aj bez prevencie, bez toho aby o tom vedel, môže so svojimi rôznymi druhmi rakoviny dožiť vysokého veku

a zomrieť prirodzenou smrťou na starobu, o tom sa nehovorí.

Že vo všeobecnosti takzvané choroby môžu zmiznúť aj bez medikamentózneho pričinenia,

to v tejto spoločnosti už vôbec nie je mysliteľné.

Vo februári 2009 sme sa stretli s Christophom Buckom, ktorý mal rakovinu semenníka a

zbavil sa jej bez akéhokoľvek medicínskeho zásahu.

Pomocou 5 biologických prírodných zákonov dokázal pochopiť kompletný proces.

Raz som zistil, že na mojom pravom semenníku vznikla zdurenina,

nakoniec mi boli každé spodky malé, ak sa to tak dá povedať.

Dostal som vtedy strach.

Navštívil som v Stuttgarte urológa.

Prvý nález bol samozrejme vysoko podozrivý.

Potom mi spravil ultrazvukové vyšetrenie. Povedal, že je to na 95% zhubný nádor semenníka.

Máš rakovinu. a to bol pre mňa samozrejme sprvu šok.

Ako z jasného neba som si potom spomenul, že som už kdesi niečo také čítal, pred niekoľkými mesiacmi v internete.

A zaujímavé bolo, že tento lekár, Dr. Hamer, aj on mal rakovinu semenníka.

A to, že u seba zistil rakovinu semenníka a či to vraj nesúviselo so smrťou jeho syna.

Biologickým zmyslom tohto špeciálneho semenníkového programu je zvýšiť plodnosť jedinca,

aby sa tak mohla vykompenzovať strata milovanej bytosti splodením nového potomstva.

Príroda samozrejme neberie žiaden ohľad na morálne hodnotové predstavy ľudí,

podľa ktorých osoba ktorá zomrela sa nesmie nahrádzať druhou.

Tu ide iba o zachovanie druhu.

A vidno, aj u tejto takzvanej rakoviny nie je nič zlé, škodlivé alebo nesprávne.

Pre každý prípad som to porovnal s jeho súvisom, pretože on potom neskôr zistil,

že rakovina semenníka vzniká z konfliktu straty.

Pre mňa bolo relatívne ľahké zistiť, že tento konflikt som skutočne mal.

Mal som to o to jednoduchšie, že som sa o tom konflikty dozvedel hneď, že som vedel, že konflikt už bol vyriešený

a že to zodpovedal tomu, čo Dr. Hamer opísal ako priebeh liečenia – vo svojich publikáciách.

Nádor semenníka vlastne nie je nádor ako si asi predstavujeme, ktorý rastie ako karfiol -

kým je konflikt aktívny, vlastne vytvára diery – čiže odbúrava bunky.

A keď je neskôr konflikt vyriešený, odbúravanie buniek sa zastaví a spustí sa takzvaná fáza liečenia.

A tá začne túto dieru opäť vypĺňať.

A počas tohto procesu vznikne opuch.

A tento zväčšený, tvrdý a pevný semenník bol toho symptóm.

Kým celý ten proces prebehol – trvalo to do decembra.

„Čo pripraví lekára o jeho chlebík? a) zdravie b) smrť. Preto sa nás lekári snažia udržať

medzi týmito dvoma stavmi.“ Eugen Roth

Na zdravých a mŕtvych pacientoch nikto nezarobí ani cent, iba na liečených.

A ak ich možno udržať v stave, v ktorom si sami myslia, že lieky potrebujú,

sú pre farmapriemysel spoľahlivým zdrojom príjmov.

Preto mnohé lieky následným homeostatickým efektom zapríčiňujú presne to.

To znamená, že telo si prestane vytvárať niektoré látky samo, kým sú mu privádzané zvonka

– takto sa dá robiť s inzulínom, a s množstvom iných substancií, výborný biznis, kým pacienti veria,

že iba tak možno prežiť, v skutočnosti si v prvom rade vybudujú závislosť.

Keď pracujete ako školiteľka pre farmapriemysel, tak ste v podstate každý deň jednou nohou v base.

Je to tak! A samozrejme - výskum školskej medicíny na univerzitách je financovaný farmapriemyslom.

V Nemecku je to úplne drastické – medzičasom je známe,

že keď sa niekde konajú napríklad nejaké školiace podujatia,

tak školiteľ dostane svoj honorár od farmapriemyslu.

Ako zástupca priemyslu máte samozrejme záujem o to,

aby na týchto školeniach bol menovaný názov preparátu, ktorý práve zastupujete.

O to tu ide. A honoráre, ktoré sú za to vyplácané, sú veľmi, veľmi – sú kráľovské za obyčajnú prednášku.

To je ale vlastne všetko známe.

Časopisy, či už sú to spravodajské magazíny, či je to bulvár

- spravodajské magazíny sú v podstate tiež bulvár – žijú z inzerentov.

Napríklad zdravotnícky portál magazínu Focus Online – jeden čas tam stálo „poháňaný Hexalom“,

tak, panebože – všetkým je jasné, o čom sa tam asi píše.

„Súčasná medicínska liečba je vedenie vojny proti „zárodkom a vírom“,

Predtým to bolo vyháňanie zlého ducha a diabla, ktorí sa údajne zmocnili tela.

Obe liečby boli namierené proti vymysleným nepriateľom.

Aktuálny výsledok je vojna proti našim telám a jeho deštrukcia, aj keď liečba chce telo zlepšiť!"

Dr. Herbert M. Shelton. 1895-1985

Domnienky všetkých doterajších medicínskych revolúcií majú jedno spoločné:

Prírode podsúvajú zlovôľu, zlomyseľnosť alebo chybovosť.

Či už tak, že choroba je úmyselné odsúdenie za hriech,

alebo že choroba je bližšie neopísaný nedostatok alebo prebytok niečoho,

alebo že choroba je dôsledok útoku iného živočícha

alebo útok nášho vlastného organizmu proti nám samotným.

Vždy ide o to, že príroda koná proti nám.

Táto nová medicína v žiadnom prípade nie je iba ďalšou alternatívou v armáde alternatív.

Pretože táto nová medicína nám dáva úplne nový pohľad.

Nemení sa teda čo robíme, ale mení sa v prvom rade príčina – prečo to robíme.

Je jedno, či použijeme globuli, minerál, antibiotikum, cytotoxín alebo iné prostriedky,

pre vzťažný systém nie je dôležitá substancia, ale motivácia, prečo ju používame.

Koncepčnou zmenou, ktorá vyplýva z 5 biologických prírodných zákonov,

nie je teda použitie nejakého nového preparátu, zavedenie nejakej bojovej techniky, ale položenie si otázky:

Existuje vôbec táto vojna v organizme?

Vychádza sledovaná choroba z tejto pomyslenej vojny?

Ak napríklad použijeme antibiotikum na boj proti baktériám alebo preparát s komplexom vitamínov na posilnenie imunitného systému,

oba spôsoby liečby stoja na rovnakom názore – organizme je vojna.

Všetky tie nástroje, ktoré máme k dispozícii, v terapii

- či je to liečiteľ, či je to masér, či je to osteopat, či je to chirurg,

či je to bádateľ s vysoko kvalitnými technickými možnosťami

- budú účelne použití v inom kontexte vedomostí.

Danilo Toneguzzi, to je náš prezident vedeckého výboru ALBA.

Dnes je to už 19 lekárov, ktorí sú v tomto výbore.

Hovorí: Dnes máme ako lekári opäť radosť z našej práce.

V princípe je nová medicína prvotné pochopenie terapie.

Hovorí nám, čo vyzdravenie vlastne je, ako ho vôbec môžeme dosiahnuť.

A títo lekári opäť našli radosť zo svojej práce, vďaka tejto precíznosti.

Spôsoby myslenia medicíny boli vo svojej vždy považované za jasné, za pravdivé.

To čo dnes považujeme za úplne jasné a normálne, bolo kedysi nemysliteľné.

A možno sú veci, ktoré dnes považujeme za nemysliteľné, základom myslenia zajtrajška.

A s rovnakou istotou ako sa kedysi Andreas Vesalius zasadil proti obrovskému tabu cirkvi

za otvorenie ľudského tela,

sa dnes ľudia zasadzujú za zásadnú zmenu myslenia v medicíne.

A s rovnakou vehemenciou sú potláčaní a vysmievaní.

A pevne sa verí v to, že dnes predsa už všetko vieme, čo sa vedieť vôbec dá.

Ako keby sme dnes boli s vedou tak ďaleko, ako nikdy predtým.

Raz mi jeden vedecký redaktor podľa neho fyzik, Dr. Frank Ochmann, ktorý ešte aj dnes prispieva do Sternu,

raz mi zaplatil, aby som okolo roku ´92 alebo ´93 napísal o akejsi alternatívnej konferencii o AIDS v Zürichu,

aby som o nej napísal článok.

Tento článok nebol zverejnený. Raz som sa s ním po čase opäť stretol.

A hovorím mu – prečo si nevydal ten článok? A on na to – ešte na to nie je vhodná doba.

Kúpili sme Magica Johnsona a – ešte nie je vhodná doba.

K infekčnej teórii v prípade chrípkovej pandémie to bol ministerský úradník Betzer z ministerstva životného prostredia

s ktorým som vtedy hovoril na príkaz osobnej referentky vtedajšej Renaty Künast - právničky, ktorá aj štípe -

no a ten mi povedal:

Nie, museli by sme prepísať celú biológiu, ak by to nebola pravda a – prečo by sme to robili.

Hospodársky prelom, ktorý nás po akceptovaní novej medicíny čaká,

je pre nás momentálne, pre mnohých je momentálne hrozbou, ale zároveň,

ak to pokojne prijmeme, vidíme tu veľmi veľkú šancu na vytvorenie

mnohých nových pracovných miest a mnohých priemyselných odvetví, predovšetkým decentrálnych priemyselných odvetví.

... opäť sa to nepodarilo. Prečo? To si musel vypočuť bývalý minister zdravotníctva Horst Seehofer.

Dnes to prvý raz priznáva: Tlak farmaloby bol priveľký.

Znamená to, že loby bola skutočne taká silná, farmaloby proti politike

a vy ste sa kvázi museli stiahnuť?

Áno. Je to tak. Už 30 rokov, až doteraz.

Že účelné štrukturálne zmeny aj v zmysle sociálnejšieho trhového hospodárstva v nemeckom zdravotníctve

nie sú možné, pre odpor lobistických združení.

Farmaloby sa presadila – masívnym tlakom.

Je to – ja vám môžem iba povedať, že je to tak, a a že to tak prebieha. A to veľmi účinne.

Ale to predsa nemôže byť, že priemysel je silnejší ako politika

- predsa v konečnom dôsledku to musí byť politika ktorá povie: Nie, takto to nejde.

Áno, nedokážem vám oponovať.

Výskum farmaceutického priemyslu je jeden z pilierov

toho, čo nazývame ako sídlo špičkovej technológie Nemecko.

A na tomto mieste chcem ešte raz pripomenúť, že práve

farmaceutický priemysel je odkázaný na dlhodobé vypočítateľné investičné podmienky.

Rovnako ako na ochranu duševného vlastníctva ako i na rozumné patentovo-právne predpisy.

Vývoj novej účinnej látky vyžaduje finančné náklady v priemere asi 800 miliónov eur.

A vývoj trvá v priemere asi 10 rokov.

To znamená, ak tu následne pri zhodnotení takejto účinnej látky,

nebude daná možnosť spoľahnúť sa na to, že investované peniaze

bude možné opäť zarobiť, potom sa výskum v Nemecku alebo v Európe nebude viac konať.

A ja chcem na tomto mieste za spolkovú vládu povedať: Máme veľký záujem o to, aby Nemecko

nebolo iba miestom výroby, ale aby Nemecko bolo aj príťažlivým miestom

na výskum farmaceutického priemyslu. Výskum je najlepším liekom

- to je teraz heslo informačnej kampane združenia „Skúmajúce liečivá“

a ja si myslím, že nadpis bol dobre zvolený.

A tento farmaceutický výskum sa výborne hodí do našej high-tech stratégie spolkovej vlády.

Piaty biologický prírodný zákon

Tak ako by myška bez osobitného programu pľúcnych alveol nebola schopná mačke utiecť

každý možný program je v niektorej situácii potrebný na zaistenie života dotknutého jedinca.

Preto Dr. Hamer označil tieto doteraz ako choroba označené procesy

ako „historicko-vývojovo zrozumiteľné účelné biologické osobitné programy“, skrátene SBS

Mimoriadne dôležitý je aj aspekt „historicko-vývojovo zrozumiteľné“.

Piaty prírodný zákon je spochybnenie našich doterajších dogiem, čo sa týka chorôb.

A preto majú ľudia s týmto zákonom prirodzene aj najväčšie problémy.

Piaty prírodný zákon je pochopenie, že každá takzvaná choroba je účelný biologický osobitný program prírody.

To sa síce ľahko počúva, ale ľudia s tým majú spravidla najväčšie problémy pochopiť to.

Pretože choroba, ktorá nás sužuje, ktorá nám spôsobuje symptómy,

ktorá nám pripravuje žiaľ, ktorá už spôsobila aj smrť, má byť zrazu prírodou účelne spustené opatrenie.

A to je samozrejme niekedy v zdanlivom rozpore s tým, čo vidíme.

Čomu nerozumieme je to, že opatrenia prírody sú myslené pre biologickú formu života.

Pretože v mnohých oblastiach našej spoločnosti žijeme veľmi nebiologicky, čiže nie podľa nášho biologického kódu,

sú tieto opatrenia prirodzene oveľa častejšie, oveľa rozsiahlejšie ako by sa vyskytovali vo voľnej prírode.

A to vedie prirodzene k tomu, že symptómy z týchto opatrení

sú tiež oveľa rozsiahlejšie a oveľa závažnejšie, ako sa vyskytujú v prírode.

A to je to, čo nazývame choroba.

Napríklad u takzvaného konfliktu vyhladovania – ak niektoré zviera vo voľnej prírode utrpí konflikt vyhladovania,

tak je to založené na úplne reálnej situácii vyhladovania.

To znamená, napríklad gazela v stepi nenájde žiadnu potravu.

A niekedy neskôr si uvedomí – niet čo žrať – situácia vyhladovania!

Od tohto okamihu dochádza v tkanive pečene k zmene. To značí, bunkové tkanivo pečene zvýši svoju funkciu,

čiže produkuje z enzýmov viac sekrétu, viac si ukladá glykogén

a všetko čo sa ešte dá nájsť, každé stebielko, všetko môže byť teraz ešte lepšie využité a uložené.

Zároveň dochádza k tvorbe tkaniva.

Teraz si možno vypočítať, ako dlho by v priemere gazela dokázala prežiť,

ak už nenájde žiadnu pevnú potravu.

A ak si stanovíme napríklad 6 alebo 7 týždňov ako hranicu, po ktorej zviera zahynie hladom,

môžeme teda predpokladať, že po 6 týždňoch gazela zahynie – umrie od hladu.

Ak by sme sa teraz na túto gazelu pozreli a otvorili ju,

zrejme by sme našli trochu zväčšenú pečeň

ale nič také, čo by sa dalo nazvať ako rakovinové dianie, pretože za 7 týždňov sa toho nestane tak veľa,

aby sa to natoľko zväčšilo, že by sme to označili za rakovinu.

To znamená, vo voľnej prírode táto je situácia – situácia vyhladovania oveľa nebezpečnejšia

alebo oveľa viac smrteľne nebezpečnejšia ako to, čo sa teraz deje na orgáne.

Naopak, to čo sa deje na orgáne dokonca pomáha prežiť trocha dlhšie

v tom zmysle, že sa zlepší vstrebávanie potravín.

Človek v súčasnej spoločnosti však má málo reálnych situácií vyhladovania.

Sú tu však veľmi často biologické, teda biologicky interpretované situácie vyhladovania.

A to je napríklad keď mám finančné alebo iné existenčné ťažkosti spravidla ekonomického druhu.

Ak teraz človek utrpí veľkú finančnú stratu, takže mu chýba životný základ na finančnej úrovni,

vtedy môže rovnako zareagovať konfliktom vyhladovania a to sa aj často stáva,

práve touto myšlienkou: A teraz umrieme od hladu. Teraz si nič nebudeme môcť kúpiť na jedenie.

Ak keď potom beží ten istý program, teda program pečeňových buniek,

potom rovnakým spôsobom zvýši funkciu a vytvorí nové tkanivo.

Rozdiel je v nasledovnom – ak mám problém s peniazmi, nezahyniem v priebehu 6 alebo 7 týždňov od hladu.

To znamená, celé to môžem časovo roztiahnuť do oveľa väčšieho rámca,

môžem s touto situáciou pobehovať celé mesiace, roky

a ustavične aktivovať tento program vyhladovania.

Pretože nič nebeží aktívne stále.

A to vedie prirodzene k tomu, že ten pečeňový proces je oveľa intenzívnejší.

To znamená vždy zväčšovanie, zmenšovanie, zväčšovanie, zmenšovanie. Ustavičné funkčné zmeny na pečeni.

Až príde okamih, kedy už možno hovoriť o karcinóme pečene – adenokarcinóm pečene.

A to v princípe znamená, že to čo označujeme ako chorobu alebo rakovinové ochorenie je jav,

ktorý sa v prírode v tomto rozsahu vôbec nevyskytuje. Alebo konflikt strachu zo smrti.

Zviera vo voľnej prírode, ktoré je na úteku pred dravcom a žije v tom okamihu v tomto konflikty strachu zo smrti,

uniká iba niekoľko minút – a v priebehu minút alebo sekúnd sa predsa rozhodne

či je stratégia úniku úspešná, či unikne do bezpečia alebo či ho dravec strhne.

Ale žiadne zviera vo voľnej prírode nebude žiť celé mesiace v bezprostrednom strachu o život.

Ak však teraz človeku lekár, ktorému dôveruje, oznámi diagnózu,

že má nebezpečnú smrteľnú chorobu, ktorá ho vyžiera zvnútra,

ako to býva u rakovinových ochorení veľmi často diagnostikované,

potom už len diagnóza samotná môže vyvolať strach zo smrti, čo sa týka pľúcnych alveol.

A človek si vyvinie karcinóm pľúcnych alveol, pretože rovnako ako zviera vo voľnej prírode

je na úteku pred dravcom.

Až na to, že tým dravcom je to pomyslené ochorenie, ktoré bolo diagnostikované

a pred ním sa nedá zachrániť útekom.

To znamená, svojim systémom viery, svojou schopnosťou interpretovať

a uveriť tvrdeniam iných, máme možnosť aktivovať biologický program,

pre ktorý momentálne nedokážeme nájsť žiadne reálne riešenie.

Takže tam kde nedokážeme uniknúť pred dravcom v nás

alebo tam kde zmenou funkcie pečene nedokážeme zvýšiť príliv peňazí.

A to sú potom prípady, ktoré bežia veľmi dlho, kde tie programy prebiehajú intenzívne veľmi dlho

a kde je potom aj rozsiahle dianie na orgánoch.

A to je to, čo veľmi často nazývame ako rakovinové ochorenie.

A piaty biologický prírodný zákon nám hovorí, že reakcia, ktorú naše telo vykazuje, sleduje biologický účel,

ktorý nám má v danej situácii trocha pomôcť.

Tieto osobitné programy, aj keď prebiehajú chorobne,

totiž vo veľmi veľkom rozsahu, pretože im nedáme pokoj,

napriek tomu majú pre nás zmysel. Pretože na psychickej úrovni, na mozgovej úrovni ovplyvňujú naše konanie

a nasmerujú nás do situácií, do ktorých by sme sa inak nedostali.

Piaty biologický prírodný zákon je tu predovšetkým istou kotvou, ktorá nám dáva možnosť,

zbaviť sa tohto nevýslovného strachu z choroby, z prírody.

Pretože vo všetkých predchádzajúcich dokumentovaných medicínskych celkových pohľadoch

je choroba vždy iba úder osudu, nepriateľský útok,

technický defekt prírody a my sme obete tohto názoru.

Pretože v prírode neexistuje zloba.

Myšlienku zlých rakovinových buniek, ktoré odplávajú a vytvoria dcérske nádory na iných miestach

možno nájsť už iba v zastaraných učebniciach.

Ak sa podrobne pozrieme napríklad na kľúčové tvrdenie teórie metastáz,

museli by sme pozorovať mnoho rozličných udalostí, ktoré by túto teóriu podporili.

Museli by sme dokázať pozorovať nasledujúce javy:

- Odskok rakovinovej bunky z primárneho tumoru.

- Putovanie tejto bunky cez krv alebo lymfatický systém.

- Jej pristátie na inom orgáne.

- A infiltrovanie tohto orgánu.

Skutočne možno nájsť v krvi ľubovoľne mnoho rakovinových buniek.

Ostatné predpokladané procesy však neboli nikdy pozorované, ani nie je nikde vysvetlené

prečo sa metastáza neusadí na najbližšom najlepšom orgáne, napríklad na vnútornej stene ciev a tepien.

Prečo napriek tomu dochádza k viacerým tumorom v rovnakom organizme, je zrejmé z nasledovného:

„Príroda nerozumie žartom, vždy je pravdivá, vždy vážna, vždy prísna;

vždy má pravdu, a chýb a omylov sa dopúšťajú iba ľudia!“ Goethe

Prvý biologický prírodný zákon

Hovorí, že každý telesný proces, ktorý nie je zapríčinený otravou, nedostatkom alebo zranením,

vzniká takzvaným biologickým šokom z konfliktu, ktorý Dr. Hamer nazval DHS.

Každý z osobitných programov, ktoré sme predtým považovali za choroby, sa spustí iba vtedy, ak zistíme,

že nastal konflikt s našimi biologickými potrebami.

Biologický konflikt je napríklad, ak vyschne zdroj našej potravy,

ak si nedokážeme splniť svoje sexuálne potreby,

alebo, aby sme sa vrátili k úvodnému príkladu myšky, ktorá v mačke vidí vlastnú smrť,

ak vidíme základné ohrozenie nášho života.

Môže to teda byť aj situácia, ktoré je pre okolostojacich zjavná a dramatická,

ako je nečakaná smrť člena rodiny.

Ale môže to byť aj jediné slovo v hádke, s ktorým sme nepočítali.

Alebo jediné obvinenie alebo podobné.

Pre biologický konflikt existuje teda toľko príkladov, koľko existuje variantov ľudského vnímania.

To sa nedá vyčísliť.

Vidíte nejaký súvis, pretože ste to práve spomenul, medzi smrťou vášho syna a vašou rakovinou?

Áno, nielen že tu vidím súvis, ale už som to predsa vo viac ako 600 prípadoch exaktne preskúmal,

je tam presný súvis a to síce štve všetkých mojich kolegov, keď tvrdím, že tam je zákonitosť,

ale v každom jednom prípade, kde je diagnóza histologicky presná, je to presne tak, že takýto súvis tam je.

Biologický konflikt nazval Dr. Hamer ako Dirk Hamerov syndróm, skrátene DHS,

na pamiatku svojho syna, Dirka, po smrti ktorého dostal „rakovinu“ semenníka,

ktorá mu otvorila oči, pretože takto si uvedomil tento prvý biologický prírodný zákon.

Dr. Hamer si dal nádor semenníka vyoperovať, čo mu potom mnohí ustavične vyčítali.

Pritom však nikto neuvádza, že to bolo ešte pred jeho objavom.

To nie je celkom fér. A on aj dodatočne zdôrazňoval, že keby to bol vedel už vtedy, nedal by si to vybrať.

Prvý prírodný zákon má 3 kritériá, a prvé kritérium zasa definuje 3 faktory vzniku DHS.

Čiže kvázi čo všetko musí byť dané, aby osobitný program vôbec spustil.

Konflikt bol akútne dramatický.

Zasiahol jedinca celkom nečakane, úplne nepripraveného.

A bol vnímaný izolujúcu, čiže nikto s ním nesúcitil, resp. nikto s ním nemal porozumenie

alebo sa o probléme vôbec nemohol s nikým rozprávať.

No nie je to tak, že rovnaká okolnosť vedie vždy k rovnakým symptómom.

Predstavme si päť odlišných ľudí, ktorí jedného rána prídu do práce a zistia,

že ich práve prepustili.

Každá z týchto piatich osôb prijme túto situáciu úplne inak.

Čo sa stane?

Pán A vidí svoju rolu vo firme predovšetkým ako možnosť zaistiť si živobytie,

dáva mu „každodenný chlieb“.

Stratu zamestnania vníma akútne dramaticky, pretože jeho „každodenný chlieb“ je teraz ohrozený.

Cíti sa izolovane, pretože je sám a nemá sa s kým podeliť o svoje starosti.

Je to neočakávané, pretože s touto situáciou nepočítal.

Utrpel biologický konflikt s obsahom umretia od hladu, takzvaný „konflikt vyhladovania".

Pánovi A začne nadmerne pracovať pečeň s následným rastom buniek, ak konflikt potrvá dlhšie.

Až si nájde nový zdroj príjmov, jeho takzvaná „rakovina“ sa automaticky opäť odbúra.

Hyperfunkcia a tumor pečene mu pomáhajú, z mála potravy získať viac živín.

Pán B má vo firme vyššie postavenie a vidí túto funkciu ako svoju osobnú oblasť platnosti.

On je tu šéf, on vydáva príkazy. Biologicky videné je to jeho revír.

Strata zamestnania je pre neho akútne dramatická, pretože jeho doterajšia oblasť platnosti,

v ktorej mal isté postavenie, je náhle preč.

Bez tejto firmy je „nikým“.

Okrem toho je táto situácia izolujúca, pretože nikto, kto nie je v rovnakej situácii,

tomu z jeho pohľadu nemôže rozumieť.

Strata zamestnania bola nečakaná.

Utrpí biologický konflikt s obsahom straty revíru, „konflikt straty revíru“.

Vencové cievy pána B sa rozšíria a môže sa stať, že ho pichá v srdci.

To umožňuje lepšie zásobovanie srdca kyslíkom, aby mal viac sily na vydobytie si revíru späť.

Keď konflikt vyrieši, dostane bradykardickú arytmiu, špeciálny srdcový infarkt.

Pán C sa vždy vnímal ako dôležitú súčasť firmy. Kým sa firme darilo,

bol hrdý, keď sa firme nedarilo, jeho sebahodnotenie trpelo.

Náhly krach firmy bol pre neho ťažkou prehrou,

prinajmenšom nikto nepovažoval za potrebné informovať ho o tom.

Utrpí centrálny pokles vlastnej hodnoty a myslí si „som nanič“.

Pán C utrpí úbytok tkaniva chrbtice. Keď svoj konflikt vyrieši,

stavce alebo medzistavcové platničky sa opäť obnovia a chrbát bude istý čas na tomto mieste bolieť.

Pán D vníma svoju rolu vo firme ako možnosť zvýšiť svoj osobný luxus.

Svoje živobytie má zabezpečené svojou veľkou rodinou. Ako svoj revír nevníma pracovisko,

ale v prvom rade svoj domov, u svojej ženy.

Krach firmy preto nie je pre neho akútne dramatický.

Je síce izolujúci a nečakaný, absenciou dramatickosti však neutrpí žiaden konflikt.

U pána D nie je potrebný žiaden osobitný program.

Pán E je vlastne normálnym prípadom:

Utrpí hneď 3 konflikty naraz, pretože pre neho sú dramatické všetky oblasti.

Dostane symptómy pána A, B aj C.

Na tomto príklade vidíme, že viaceré osoby môžu tú istú situáciu vnímať celkom inak.

Môžu pritom utrpieť rozdielne konflikty alebo nemusia utrpieť žiaden konflikt.

Pre každý z týchto ukážkových prípadov by optimálny postup bol celkom špecifický,

pre úplne odlišné dôvody.

To boli prirodzene iba tri možnosti, ako možno situáciu vnímať.

Čiže vyhladovanie, strata revíru a strata vlastnej hodnoty.

Existuje však nekonečne mnoho možností, ako to celé interpretovať.

To celé je úplne individuálne. K tomu nemožno pristupovať rovnakým spôsobom.

Každý konflikt je napríklad sprevádzaný uvoľnením adrenalínu.

To by bola hyperfunkcia drene nadobličiek.

Čiže, existuje množstvo programov, ktoré sa prakticky vždy spustia pri každom konflikte, pretože vždy majú svoj zmysel.

Každý pozná aj to, že keď sa dostane do nejakej situácie – do nejakého konfliktu

- a tep srdca sa zvýši.

To je tiež jeden z osobitných programov.

Nie je to tak, že jeden konflikt spúšťa iba jeden osobitný program, vždy je ich viac.

Druhé kritérium: Lokalizácia

Druhé kritérium určuje, ktorý konflikt spustí ktorý osobitný program.

Čiže cez aké vnímanie konfliktu sa ktorý osobitný program stane potrebným.

To závisí prirodzene okrem iného s funkciou orgánu

pretože iba tak môže mať program aj zmysel.

U mnohých orgánov je to prirodzene aj zrejmé

- pečeň zvýši svoju funkciu, ak ide o konflikt týkajúci sa príjmu živín.

V prípade močového mechúra ide o vyznačenie revíra.

Alebo u pokožky ide o cítenie, hmat, aj o kontakt s ostatnými.

Ale nie u všetkých orgánov je to tak zrejmé.

Na rozdiel od predchádzajúceho príkladu, v ktorom päť ľudí stratilo zamestnanie, a odlišne na túto situáciu reagovalo,

môže to prebiehať aj presne naopak.

Že situácia sa javí byť úplne inou, ale spôsob vnímania konfliktu je presne ten istý.

Napríklad tri osoby: Prvý príklad: Muž si chce ozdobiť kanceláriu, ale nesmie to, pretože nadriadený mu to zakázal.

Druhý príklad: Malé dieťa sa chce zamknúť vo svojej izbe.

Ocino mu to nedovolí, pretože doma sa izby nesmú zamykať.

No a tretí príklad: Puberťáčka, ktorej mama o všetkom rozhoduje.

Nemôže sama rozhodovať – mama jej do všetkého zasahuje.

Všetci traja majú jednu vec spoločnú. Občas mávajú zápal močového mechúra.

Najmenší spoločný menovateľ vo vnímaní konfliktu – ide o vyznačenie revíru.

Ani jeden z nich si nemôže označiť alebo vymedziť svoj revír.

Ten muž si nemôže vyzdobiť kanceláriu svojim obrázkami, a spraviť tak z nej svoj revír.

To dieťa sa nemôže zamknúť vo svojej izbe, nemôže si vymedziť svoju oblasť, pretože ocino to nedovolí.

A dievča má ženský prejav konfliktu vyznačenia revíru.

Tam ani tak nejde o vonkajší revír. Tam skôr ide o seba samého.

Čiže, sama sa nedokáže oddeliť od mamy.

V podstate ide u nich všetkých o rovnaký druh konfliktu, aj keď napohľad vyzerajú inak.

A to býva spočiatku problematické pochopiť.

Preto je aj ťažké sformulovať obsahy konfliktov tak, aby každý hneď vedel, čo s tým.

A mnoho ľudí je preto zo začiatku trocha sklamaných z tabuľky Dr. Hamera.

Pretože práca s ňou je oveľa ťažšia, ako si spočiatku mysleli.

To nefunguje tak, že sa v nej jednoducho vyhľadá, aký je to konflikt atď. a tým to končí.

Prebieha to úplne inak.

Dôležitým je aj poznanie, že osobitný program od tohto okamihu

prebieha synchrónne na troch úrovniach: psychika, mozog a orgán.

Na rozdiel od mnohých opačných názorov úroveň psychika nie je spúšťajúcim faktorom,

namiesto toho je biologický konflikt vnímaný celou našou biologickou existenciou,

a prejavuje sa symptómami na jej troch úrovniach.

Takto máme v psychike takisto iba jeden symptóm, ktorý si potom uvedomíme vo svojich myšlienkach,

keď sa pod vplyvom konfliktu inak pozeráme na svet, ale v psychike nie je príčina.

Aby bolo jasné: NEHOVORÍME o psychologických konfliktoch, psychika NIE je spúšťač chorôb.

Rovnako aj predstava takzvanej psychosomatiky je vyvrátená piatimi biologickými prírodnými zákonmi.

Biologický konflikt, ktorý je vnímaný všetkými zmyslami, ktoré máme k dispozícii,

spustí osobitný program, ktorý nám pomáha vyriešiť biologický problém.

Na úrovni psychiky však od okamihu konfliktu máme nutkavé myslenie okolo témy konfliktu

a nutkavé myslenie s cieľom vyriešiť konflikt, ktoré nás poháňa, aby sme problém čo najskôr dostali pod kontrolu

a je tak v každom prípade veľmi dôležitým programom na prežitie.

Rovnako je náležite ovplyvnené aj naše konanie.

Na tom orgáne, ktorý zodpovedá vnímaniu konfliktu, máme zmenu funkcie orgánu,

ktorá pomáha problém vyriešiť.

V mozgu tak pre každý orgán existuje zodpovedajúce relé.

Tieto relé sú preto aj centrom každého biologického vnímania,

a cez psychiku riadia naše cítenie a konanie.

Tak napríklad na tomto mieste v kmeňovom mozgu je relé pečene

a teda aj časť našej potreby prijímať výživové látky.

Na tomto mieste v malom mozgu sa nachádzajú relé pre mliečne žľazy v prsiach

a potreba napojiť bezmocnú bytosť mliekom.

Vonkajšia vrstva pokožky a teda náš hmatový zmysel a túžba po dotyku

sú riadené senzorickým poľom kôry veľkého mozgu.

Takto vidíme na cerebrálnej úrovni, čiže v mozgu, v riadiacom relé prislúchajúcom oslovenému orgánu

kruhový útvar, ktorý nazývame „Hamerovo ohnisko“.

Tieto takzvané Hamerove ohniská sú kruhy s ostrým okrajom, ktoré vidno iba na snímkach CT mozgu bez kontrastných látok,

ale aj vtedy spravidla až po mnohoročnej praxi. Na MRT ich nevidno.

Školská medicína ich, ak sú pozorované, zakaždým označuje ako artefakty prístroja.

Pretože tieto tri úrovne prebiehajú vždy synchrónne, možno z jednej úrovne na druhú odvodiť presné závery.

Z CT snímky mozgu dokáže skúsený vyhodnocovateľ CT presne rozpoznať, čo sa na orgánovej a psychickej úrovni

u danej osoby práve deje, dialo a prípadne aj bude diať.

Ak teda na CT snímke mozgu vidno aktivitu relé pľúcnych alveol, možno s určitosťou usúdiť,

že príslušná osoba má zlepšené dýchanie a prípadne rast pľúcnych alveol,

a že fyzicky cíti nevyriešený konflikt strachu zo smrti.

Zo špeciálneho orgánového symptómu teda možno usúdiť,

čo daná osoba cíti alebo cítila a čo sa práve deje v mozgu.

Skúsení terapeuti tiež dokážu s veľkou istotou

z jedného rozhovoru s pacientom odhadnúť orgánové a mozgové procesy.

Za daných okolností je normálne, že najťažšie je zistiť psychickú úroveň,

pretože veľmi to závisí od toho, v akom stave sa osoba nachádza, čo je ochotná o sebe prezradiť a od mnohých iných faktorov.

Závery zo snímky CT mozgu a z orgánu na ostatné úrovne sú však veľmi dobre možné v každom jednom prípade,

za predpokladu dostupnosti dobrých diagnostických prístrojov.

Ja som viac menej od toho už úplne ustúpila, pretože, tým že som pracovala ako zdravotná sestra,

a keď mám pacienta pred sebou, tak vlastne viem, čo mu je.

Tam spravidla nepotrebujem CT.

Myslím si, že je síce fajn, keď človek môže povedať že vie čítať CT, ale prikladá sa tomu nadmerný význam.

Musíme pacienta vidieť ako celok a nestačí iba pozrieť na nejaký CT snímok.

Aj som sa podivila, keď mi raz ktosi zavolal a pýtal sa, či viem čítať CT.

A ja som povedala - nie, pacient sem musí prísť, musím sa na pacienta pozrieť.

Veď predsa nečítam iba nejaký CT, Bože.

Tie tri úrovne sú nerozdeliteľné.

Vnímanie bôľu, strachu a im podobných (podľa obsahu biologického konfliktu)

teda nie je príčinou orgánového diania.

Je to dôsledok konfliktu – zmenené myslenie je stratégia riešenia prírody,

pretože myšlienky sa točia iba okolo riešenia problému.

Príklad: Pečeň na troch úrovniach

Ak dôjde k zisteniu, že k dispozícii nie je žiadna potrava, alebo iba veľmi málo potravy, je potrebná zmena funkcie.

V mozgovom relé teraz pozorujeme Hamerovo ohnisko.

Orgánovo a psychicky zistíme v tomto príklade zvýšenie funkcie.

Na orgánovej úrovni sú živiny z dostupnej potravy získavané oveľa efektívnejšie.

Psychicky sa naše konanie presunie do nutkavého myslenia okolo zaobstarania potravy,

prípadne si jeden neoddýchne, kým si nenájde prácu.

Samozrejmý všedný príklad:

Predstavte si, ako zahryznete do tohto šťavnatého kyslého citrónu.

Zrejme ihneď zaznamenáte zvýšenú tvorbu slín.

Ak je to tak, máte v tomto okamihu rakovinu!

Pretože v súvislosti s normálnou funkciou je zaznamenaný konflikt.

V tomto prípade telo zaznamenalo, že na kyslý plod nie je v ústach dostatok slín.

Slinné žľazy ihneď zareagujú a zvýšia svoju funkciu.

Ak teda utrpím biologický konflikt, že nedokážem prehltnúť sústo, ktoré potrebujem,

sústo tu vždy predstavuje životne potrebnú, žiadanú vec,

tak by sa to dotklo napríklad pravej mandle alebo slinných žliaz na pravej strane.

Ak tento proces beží iba niekoľko hodín, tak mám niekoľko hodín zvýšenú tvorbu slín,

telo sa snaží, vytvoriť viac sekrétu na získanie žiadaného sústa.

Keď situáciu zvládnem, čiže keď konflikt vyriešim alebo ak sa situácia vyrieši sama od seba,

tento proces sa opäť prehodnotí a mám v tejto oblasti mierny opuch,

mám v ústach na tom mieste trocha sucho a potom sa proces ukončí.

Ak však ten istý biologický proces celé mesiace neustále opäť aktivujem, udržiavam aktívny,

vtedy bude zvýšená funkcia orgánu a tvorba tkaniva trvať primerane dlhšie a pokročí viac.

A niekto by mohol začať hovoriť o karcinóme mandlí.

To by bolo v prípade skutočnej potravy prirodzene nemožné.

Ak by však išlo o niečo iné, čo biologicky vnímame rovnako ako potravu,

pretože ide napríklad o niečo, čo považujeme za životne dôležité, vtedy sa to pokojne môže stať.

Či teda niekto vyvolá telesný proces, ktorý môžeme označiť za rakovinu,

závisí od toho, ako dlho a intenzívne ten proces beží.

Bolo by teda tiež nesprávne tvrdiť – čo ešte stále mnohí ľudia nesprávne chápu,

- že určitý konflikt musí bezpodmienečne viesť k určitému symptómu.

Závisí to v prvom rade od toho, či je táto situácia pre túto osobu vôbec dramatická.

A ako bude situácia interpretovaná? A rozhoduje aj trvanie konfliktu.

Ak konflikt trvá krátko, na orgáne nemôže dôjsť k veľkému dianiu.

Ale naopak, opačným smerom dokážeme vysloviť úplne presné tvrdenie.

Ak je určitý symptóm prítomný vo výrazne rozvinutej forme,

potom tu v každom prípade musel byť aj príslušný konflikt. Nie však naopak.

Čiže nemôžeme povedať: Tento konflikt bol tu, ten človek teraz musí toto dostať.

To môže ale nemusí nastať. Ale opačným smerom to funguje ako prírodné zákony.

V mnohých prípadoch treba zohľadniť skutočnosť, že niektoré orgány nemožno vnímať ako jeden celok.

Vezmime si napríklad prsník – pozostáva z rozličných častí a druhov tkaniva.

Mliečne žľazy – mliekovody – tukové tkanivo – zamša – vonkajšia vrstva pokožky.

Preto by sme so pojmom ako „rakovina prsníka“ mali vyhýbať, pretože sú priveľmi nepresné.

Napríklad mliečne žľazy.

Povedzme že matka nakojila svoje dieťa, jej prsia sú teda prázdne.

Teraz sa ide v pokoji poprechádzať, s dieťaťom v kočíku a dieťa nasýtené mliekom spí.

A náhle na svojej strane začuje novorodenca, ktorý tam veľmi kričí.

A v tom okamihu ucíti, ako sa jej prsia začnú plniť mliekom.

Je to teda biologická odpoveď, aby telo ihneď poskytlo mlieko, pretože je tam maličký, ktorému sa nevedie dobre.

A telo musí vytvoriť mlieko.

Ak však táto situácia netrvá iba krátky okamih, ale dlho,

vtedy - napríklad ak je dieťa choré, leží v nemocnici, má závažnú chorobu

- a žena má strach, že dieťa sa neuzdraví, vtedy sa opäť biologicky pokúsi vytvoriť mlieko.

Pretože to však trvá dlho, mliečna žľaza sa zväčší.

A to má opäť ten význam, vytvoriť ešte viac mlieka.

Ak to však nevieme, ak nepoznáme zmysel biologického, vtedy vidíme v prsníku iba hrčku.

A voláme to potom rakovina prsníka.

To je celkom nový názor, na celý proces, ktorý v medicíne nazývame ako choroba.

Mliečne žľazy teda zareagujú zvýšením funkcie, ak treba zaopatriť bezmocnú bytosť.

To môže prirodzene nastať napríklad vtedy, ak sa vlastné dieťa zraní.

Ale v našej spoločnosti tiež vtedy, ak si robíme iné starosti.

Napríklad ak veríme, že budúcnosť nášho dieťaťa nebude dobrá, pretože má zlé známky v škole.

Alebo ak sa dieťaťu nevodí dobre iným spôsobom a matka na to reaguje veľkou starosťou.

Nadmerná funkcia mliečnych žliaz je biologicky potrebná aj vtedy,

ak je hniezdo rodiny v nebezpečenstve, alebo ak je zničené.

Čiže v našej spoločnosti s najväčšou pravdepodobnosťou dom, ktorý rodinu chráni.

Nadbytok mlieka vo všetkých týchto prípadoch slúži biologicky ako pomoc iným osobám,

prestáť ťažké obdobie.

Skúsenosti však ukazujú, že ženy reagujú mliečnymi žľazami aj na stratu dôvery

a stresové situácie s blízkymi osobami, napríklad s partnerom.

Výsledkom je teda spor/konflikt starosti.

Všetko je možné. Dôležité je iba biologické vnímanie.

Ale žena, ktorá práve nekojí, napriek prebiehajúcemu osobitnému programu nemôže poskytnúť žiadne mlieko.

Z jej prsníka bude unikať iba serózna kvapalina.

Príčina je pravdepodobne tá, že táto okolnosť v prírode nikdy nenastane, pretože matka v prírode kvázi vždy kojí.

Pretože vždy prináša deti na svet bez nejakého výraznejšieho prerušenia,

preto je krvácanie počas periódy v prírode oveľa zriedkavejšia ako v našej spoločnosti.

Ale pozor! To všetko platí iba v prípade mliečnych žliaz.

Ostatné časti pŕs reagujú účelne na iné biologické okolnosti.

Ktoré to sú konkrétne, možno odvodiť napríklad z tretieho biologického prírodného zákona.

V prípade rastu mliečnych žliaz teda vždy existuje konflikt starosti/hádky.

Preto by sa nemalo používať nepresné slovo „rakovina prsníka".

Druhý biologický prírodný zákon

2. biologický prírodný zákon je jedným z kľúčových bodov pri práci s piatimi biologickými prírodnými zákonmi.

Vyplýva z normálneho priebehu vegetatívnej nervovej sústavy,

ktorá riadi všetky procesy v tele bez nášho pričinenia, opierajúc sa o naše vnímanie.

Vegetatívna nervová sústava má 2 stavy. Sympatikotóniu a vagotóniu.

V sympatikotónii sme obvykle cez deň.

Sme pod prúdom, sme výkonní a robíme si svoju prácu.

Napríklad dravec keď poľuje.

Vo vagotónii sme v regenerácii. Trávime, spíme alebo oddychujeme. Sily sa opäť obnovujú.

Preto bývame po jedle unavení, pretože trávenie je regeneračný vagotónny proces.

Sympatikotónia a vagotónia sú 2 protihráči, ktorí sa ustavične rovnomerne vyrovnávajú a vzájomne sa striedajú.

Jedno podmieňuje druhé.

Ak sme napríklad celý týždeň hore a aktívni do neskorej noci, čiže v sympatikotónii

a spíme relatívne krátko - vagotónia – vynahradíme si to cez víkend vo vagotónnej forme.

To značí, že spíme dlho, až sa opäť obnoví rovnováha.

Stavy tela, ktoré sme vždy považovali za nenormálne, začínajú v tom okamihu, v ktorom existuje veľký konflikt,

ktorý náš zvyčajný život istým spôsobom postaví na hlavu.

Pozrime sa na to v prípade myšky, ktorá hľadí tvárou v tvár smrti.

Razom sa stane sympatikotónnou, pretože teraz jej ide o život a na regeneráciu už neostáva čas.

Prejde do fázy aktívneho konfliktu.

Klinicky vidíme – to dokáže zistiť každý laik, každý lekár bez akýchkoľvek pomôcok:

že sú tu studené ruky, je tu nutkavé myslenie okolo konfliktnej situácie, je tu nechuť do jedla,

nespavosť a úplne zvýšený metabolizmus – látková výmena.

A že nadobličky produkujú viac stresových hormónov, teda kortizolu atď.

To má aj ten účel, že nás to takpovediac podporí v riešení situácie, s ktorou sme konfrontovaní

a naše telo sa nastaví na to, že sme výkonní, potrebujeme menej spánku,

nemáme skoro žiadnu chuť do jedla, čiže náš celý tráviaci trakt skoro vôbec nepracuje, alebo iba veľmi málo

a takto máme energiu, aby sme konflikt či problém, o ktorý ide, čo najskôr vyriešili.

Za tie mesiace, týždne, pacient v konečnom dôsledku schudne, bude vyzerať nezdravo.

To je sympatikotónna fáza.

Pretože tu ide konkrétne o konflikt strachu zo smrti, do sympatikotónie budú uvedené aj pľúcne alveoly.

Takže máte zvýšenú priepustnosť kyslíka.

Myška konflikt vyrieši okamžitým útekom.

Keď sa dostane do bezpečia, resp. keď zaznamená vyriešenie konfliktu,

jej telo prejde do vagotónie, regeneruje a opäť zbiera svoje sily.

Symptómy fázy aktívneho konfliktu budú otočené a je unavená a malátna.

To tak ďaleko nie je nijako nápadné.

Pozrime sa však na ekvivalentnú situáciu s pacientom, ktorému oznámia smrteľnú diagnózu.

Aj on sa uvedie do najvyššej sympatikotónie. Každá jeho myšlienka patrí iba obsahu konfliktu.

Má studené ruky, vôbec nemá chuť jesť.

Pretože konflikt nie je vyriešený, ostane aj v noci v sympatikotónii.

Prakticky vôbec nedokáže zaspať, pretože, z biologického pohľadu,

by vlastne mal byť na úteku pred smrtiacim nepriateľom.

Pretože jeho pľúcne alveoly sú vo zvýšenej aktivite, má okrem toho veľmi dobré dýchanie.

Ak tento stav ostane takto aktívnym napríklad pol roka či celý rok,

táto osoba sa nikdy nedostane k dostatočnej regenerácii a vysilí sa.

To môže viesť až k smrti, čo je jav známy aj ako kachexia.

Spravidla sa so svojim konfliktom zmierime.

To značí že konflikt je slabší, alebo občas na neho úplne zabudneme.

Takže, aby ste teraz nespanikárili – pomoc, možno mám aktívne konflikty,

teraz sa vysilím – alebo niečo také. Tie konflikty, pri ktorých dochádza k vysileniu, si človek všimne.

A vôbec sa nebude zaoberať s takýmito vecami.

Pretože ak sa dokážem zaoberať s takýmito vecami, moje konflikty nemôžu byť dosť veľké.

Lebo, ak by som mal skutočne aktívne búrlivé konflikty, v myšlienkach sa im venujem dňom i nocou

a pokúšam sa, nejako tú vec vyriešiť. Vtedy sa nedokážem sústrediť na nič iné.

Pretože súbežne, v dôsledku ustavičnej aktivity pľúcnych alveol, ktoré sa delia a rozmnožujú

a v pľúcach tak vznikajú požiadavky na priestor, pri najbližšej návšteve lekára

bude nasledovať na jednej strane aj nesprávna diagnóza „pľúcne metastázy“.

„Teraz sa tá rakovina rozšírila až do pľúc.“

Táto diagnóza prirodzene o to viac zosilní strach osoby pred smrťou.

Na strane druhej bude táto osoba neustálym chradnutím zo dňa na deň slabšia a vychudnutejšia.

Teraz si všetci budú chybne myslieť, že údajná rakovina ho tak vyžrala a oslabila,

že tým stráca svoju životnú energiu.

Nie: On iba v dôsledku trvalého stresu nedokáže regenerovať.

Spotrebúva všetky svoje rezervy, nové si však vôbec nevytvára.

„Mimoriadne vhodná, táto bezcitná a mimoriadne pochmúrna diagnóza, ktorá nikdy nepokazí povesť doktora:

Ak je pravdivá, pacient zomrie – od hrôzy, ktorú mu naženie – povie sa: „Áno, veď lekár to hneď povedal!“

Ak ho však dokáže zachrániť, pacient ho vníma ako zázrak...!“ Eugen Roth

Ak by teraz po mesiaci lekár z nejakého dôvodu odvolal poplach,

týmto vyriešením konfliktu by pacient prešiel do vagotónie,

ktorá je v tomto prípade aj fázou opravy či fázou liečenia.

Jednomesačná sympatikotónia musí byť teraz „dokončená“ vo vagotónnej forme,

aby sa opäť navodila rovnováha.

Pacient je teraz, od vyriešenia konfliktu, celý mesiac v jednom kuse unavený, má teplé ruky, opäť má chuť do jedla,

opäť sa dokáže sústrediť na iné veci a a prečítať si aj nejakú knihu,

čo predtým, keď bol uprostred konfliktu, nedokázal.

Tento stav by bez poznania piatich biologických prírodných zákonov bol označený ako choroba,

prehliadol by, že ide o stav regenerácie.

To značí, školská medicína má mnoho odlišných definícií choroby

pre jeden jediný biologický osobitný program v jeho odlišných fázach alebo formách priebehu,

v závislosti od toho, či sa často opakuje alebo prebehne naraz.

Súčasná školská medicína súvis medzi oboma fázami prirodzene nevidí.

Je to spôsobené okrem iného tým, že táto prvá fáza aktívneho konfliktu prebehne skoro vždy s iba málo symptómami,

alebo prinajmenšom so symptómami, ktoré neoznačujeme ako choroba.

Takže – 80 % všetkých symptómov choroby sa vyskytne až po vyriešení konfliktu.

V každej fáze opravy možno pozorovať ešte jednu osobitnosť.

A to, že približne v strede tohto procesu existuje krátky silne sympatikotónny okamih – takzvaná epikríza.

Vidíme tu symptómy ako rozličné formy srdcových infarktov, epileptické záchvaty,

záchvaty paniky, zvracanie, kýchanie, koliky a iné.

Všetky sú potrebnou časťou opravných fáz rozličných osobitných programov.

Učia nás, aby sme ich vnímali ako moment choroby, okamih, kedy niečo nefunguje správne

– ale tieto prejavy nie sú dôsledkom chýb, ale prebiehajú podľa prísnych biologických princípov.

Počas priebehu fázy opravy tieto epikrízy nemožno nijako obísť,

a podľa okolností môže mať epikríza až smrteľný priebeh.

Epikrízu a jej príčiny si podrobne opíšeme neskôr.

Ten graf dvojfázovosti je prirodzene iba schematickým náčrtkom.

To neznamená, že teraz sa celé mesiace zaobídeme bez spánku.

Znamená to vlastne iba to, že rytmus deň/noc sa posunie nahor alebo nadol.

To znamená, človek napríklad v konfliktovej aktivite aj naďalej spí, ale oveľa menej.

Plochy fáz, v ktorej je konflikt aktívny a v ktorej je konflikt vyriešený, sú v konečnom efekte vždy rovnaké.

To znamená, že obe fázy nemusia trvať rovnako dlho alebo nemusia byť rovnako silné.

Ale ich vzájomný koeficient to v konečnom efekte vyrovnáva. Je presne rovnaký.

„Lekári predpisujú lieky, o ktorých toho veľa nevedia, ľuďom, o tele ktorých toho vedia ešte menej,

aby liečili choroby, o ktorých nevedia vôbec nič.“ Voltaire

Z druhého biologického prírodného zákona, zákona dvojfázovosti, teraz možno odvodiť,

v ktorom okamihu má ktoré medikamentózne pôsobenie zmysel alebo nezmysel.

Možnosť liečby liekmi v novej medicíne sa obmedzuje na ovplyvnenie fáz.

To znamená – ak sa nachádzam v silnej aktivite konfliktu, môžem docieliť upokojenie

a ak sa nachádzam v silnej fáze vyriešenia konfliktu, v ktorej sa prejavujú symptómy,

môžem túto fázu liečenia zmierniť, podávaním medikamentov.

Čo však neexistuje, nikdy neexistovalo a ani nebude existovať, je liečivá substancia.

Existujú takzvané sympatomimetiká a parasympatomimetiká.

Prvé z nich stimulujú sympatikus, sympatikonizujú.

A druhé spomínané stimulujú vagus resp. parasympatikus, vagotonizujú.

Ak v aktívnej sympatikotónnej fáze pacient dostane sympatikotónne pôsobiaci liek

ako je kortizón alebo aspirín, bude ešte sympatikotónnejší, aktívna fáza bude prebiehať ešte intenzívnejšie.

Vagotónne pôsobiaci liek túto fázu stlmí.

Ale symptómy aktívnej fázy vidno skutočne iba zriedkavo.

Preto otázka liečby liekmi vystane väčšinou iba vo fáze opravy.

Pretože počas nej máme spravidla bolesti a cítime sa nedobre.

Ak teraz pôsobíme sympatikotónne, symptómy opravy budú stlmené.

Budú teda menej silné. Oprava však bude prebiehať o to pomalšie.

Zmiernenie má teda za následok spomalenie fázy liečenia.

Preskočenie fázy opravy podaním liekov nie je možné.

Ak sa fáza neuskutoční, vtedy sa ani neopraví nič, čo by sme potrebovali.

Napríklad vitamín C pôsobí sympatikotónne, čiže zmierňuje symptómy opravy. Preto ho sprevádza povesť, že je „zdravý“.

Kola alebo káva pre svoj obsah kofeínu však tiež pôsobia sympatikotónne, podľa starej logiky by teda aj oni boli „zdravé“.

Predstava fázy choroby ako nejakej chyby prírody alebo niečoho iného,

čo sa vraj dá ukončiť liekom, je dosť vzdialená realite.

Možno sa to voľakedy javilo byť takto, pretože sme nepoznali presné súvislosti s dvoma fázami.

Ak pôsobíme priveľmi sympatikotónne, možno sa celá nervová sústava opäť uvedie do sympatikotónie.

Tým sa celá oprava zastaví a symptómy aktívnej fázy opäť uplynú.

Okrem toho sa opäť vytvorí hmota konfliktu „nad čiarou“, ktorú potom treba samozrejme opäť

„pod čiarou“, teda so symptómami opravy, odbúrať.

Ak účinok lieku poľaví, oprava môže opäť pokračovať.

Ak teraz symptómy opäť potlačíme liekmi, môžeme sa dostať do kolobehu, ktorí nikdy neskončí.

To je však iba jedna možnosť, ako sa niektorý stav môže stať chronickým.

Vagotónne pôsobiace lieky symptómy logicky zhoršujú,

ale zároveň aj skracujú opravu, ktorá tak môže prebiehať rýchlejšie.

Podľa takzvanej „novej medicíny“ preto liečba liekmi nie je zakázaná alebo zavrhnutá,

ako sa často nesprávne hovorí.

Teraz však vieme oveľa presnejšie, kedy má čo zmysel nasadiť.

Pacient preberá plnú zodpovednosť a zváži sám, či chce niektoré symptómy pretrpieť,

alebo či ich chce zmierniť alebo odsunúť na neskôr.

V niektorých situáciách, ktoré môžu skončiť smrteľne, je však liečba liekmi alebo operácia nevyhnutne potrebná.

Pri sympatikotónnych alebo vagotónnych účinkoch prirodzene nejde len o tabletky, lieky alebo podobné.

Rovnako si môžem priložiť k hlave vrecko s ľadom alebo športovať, vtedy budem sympatikotónny.

Alebo môžem ísť do sauny, vtedy budem vagotónny.

Tvrdenie, že podľa Dr. Hamera vraj pri chorobách treba iba počkať,

a nič nerobením vyzdravieme, je veľmi rozšírené, s realitou však nemá nič spoločné

a možno ho označiť za nedorozumenie alebo dezinformáciu.

Čakanie nikdy nie je dobré. Čakanie vždy znamená nič nerobenie.

A pri piatich prírodných zákonoch ide práve o to, že treba spraviť veľmi veľa.

Dobrá terapia v mnohých prípadoch znamená reštrukturalizáciu životného štýlu.

Čiže zmenu niektorých našich návykov, a nielen pasívne užívanie nejakej tabletky.

Proces choroby ako taký musí byť taktiež sprevádzaný a zvládnutý.

Ale nie ubitý na smrť nejakými chemikáliami ale sledovaný podľa zákonov,

ktoré sformuloval Dr. Hamer. A treba presne pozorovať

kde ide možno o recidívu vzoru konfliktu, kde je potrebné urýchlenie alebo zmiernenie.

Čiže v novej medicíne v žiadnom prípade nejde o nič nerobenie,

ako to uvádzali niektoré médiá.

Ja z môjho pohľadu považujem za nič nerobenie skôr to, keď napríklad vidím kožnú vyrážku

a pacientovi predpíšem kortizón a tým to hasne.

Alebo keď vidím infekciu a predpíšem pacientovi antibiotiká a tým to hasne.

To by som skutočne skôr označila ako nič nerobenie.

Treba však dávať pozor aj na seba, pretože tie rozhovory vás oslabujú.

Človek sa stále pokúša vžiť do situácie – ako sa cíti – ako rozmýšľa atď.,

ako to zdravotné sestry aj robievajú.

Príklad nádchy

Dotknuté tkanivo vždy zareaguje zmenou funkcie,

ak si nemôže robiť svoju normálnu fyziologickú prácu.

Na príklade nádchy by to bola nosná sliznica, ktorá je príslušná pre vetrenie.

Nádcha a kýchanie sú však už symptómy fázy opravy,

čiže až potom, čo bol konflikt vyriešený.

Logicky tu máme do činenia s konfliktom vetrenia.

V prírode ide o to vždy zavetriť, kde sa nachádza nepriateľ, kde sa nachádza rodina,

alebo kde sa dá nájsť potrava – prosto niečo predvídať.

Človek svoj čuchový orgán na tento účel už nevyužíva vedome.

Mimo rozumu je však ešte stále náležite interpretovaný.

Ak napríklad niekoho hľadáme, robíme to okrem iného aj nosom,

bez toho, aby sme si to vedome uvedomili.

Ak teraz kýchneme, vyriešili sme krátku situáciu vetrenia (ak odhliadneme od mechanického dráždenia v nose).

Ak máme pretrvávajúcu nádchu, predtým sme dlhší čas nemohli niečo zavetriť.

Prečo som mal teraz na moment strach..., tam mi to nevonia..., to je ako zviera v lese,

to čo tam šípim nie je dobré, je to nebezpečné.

A keď sa potom uvoľním, mám nádchu.

Týmto symptómom teda v každom jednom prípade predchádzal vyriešený konflikt vetrenia.

Môže to byť napríklad vtedy, keď nám je niečo nejasné, ak nevieme, kde sa niečo alebo niekto nachádza,

keď nevieme, čo treba spraviť ako ďalšie, ako niečo funguje, ak niečo nedokážeme presne rozpoznať.

Ale aj keď do nás náhle niekto vrazí, alebo nás nejako inak napadne,

čiže keď nedokážeme nepriateľa zavčasu zvetriť, aby sme sa pripravili na útok.

Alebo ak nastane iná situácia, ktorú sme takto nedokázali predvídať.

Aj keď zvetríme nebezpečenstvo alebo nepriateľa, prípadne ak ich nechceme zvetriť. Skrátka a jasne – keď nám niečo smrdí.

Tretí biologický prírodný zákon

Najskôr však treba vyjasniť jednu dôležitú otázku.

A to napríklad prečo majú niektoré orgány v aktívnej fáze požiadavky na ďalší priestor a iné až vo fáze opravy.

Tretí prírodný zákon, ak ho človek počuje prvý raz, je zrejme najkomplikovanejší, je však v princípe veľmi jednoduchý.

Kto tretí zákon nepochopí na prvý raz, nech si nerobí žiadne starosti,

pretože myslím si že je to úplne normálne, keď človek o celej tejto téme počuje prvý raz.

Ale spolu s druhým prírodným zákonom je tretí zákon kľúčový,

čiže základnou kostrou celých prírodných zákonov a terapeutickej práce na ich báze.

Pretože to množstvo informácií, ktoré dokážeme z tretieho prírodného zákona odvodiť, je ohromujúce.

V takomto úvode to možno iba hrubo naznačiť.

Tretí biologický prírodný zákon nám v princípe vysvetľuje, že každý orgán, každá orgánová funkcia nášho organizmu

prísne súvisí s tkanivom, z ktorého pochádza, čiže s jedným z troch zárodočných listov.

A že každé z týchto pôvodných tkanív má presný súvis so situáciou biologickej potreby,

to znamená so skupinou konfliktov a a je spojené s časťou mozgu.

A hovorí nám, že každé jedno základné tkanivo, každé z týchto základných tkanív,

sa v každej fáze biologických osobitných programov správa predvídateľne typickým spôsobom.

Základ pre tretí prírodný zákon našiel Dr. Hamer v embryológii.

Po 13. dni od oplodnenia vajíčka vidíme

vývoj rozličných druhov tkaniva, takzvaných zárodočných listov.

Existujú ich tri druhy a orgány, ktoré vznikajú z príslušných zárodočných listov

spĺňajú úplne odlišné úlohy v organizme.

Takto vidíme vo vnútornom zárodočnom liste, v takzvanej endoderme orgány,

ktoré sú zodpovedné za základné funkcie prežitia.

Ide tu predovšetkým o získanie, spracovanie a vylúčenie životne dôležitých substancií.

Endoderma je najstarší zárodočný list a tvorí celý žalúdočno-črevný trakt

plus systém pečene a pankreasu, sústava žliaz plus pľúcny systém.

Čiže to, čo vcelku tvorí resorbciu (vstrebávanie).

Pretože pľúca vstrebávajú aj kyslík a pečeň vstrebáva výživové a potravinové zložky.

Zo stredného zárodočného listu, z mezodermy, pochádzajú všetky orgány, ktoré telu dávajú výkon, ochranu a stabilitu,

ako je kostra, priečne pruhované svalstvo, šľachy, zamša (derma), väzivo, medzistavcové platničky atď.

Vonkajší zárodočný list, ektoderma, obsahuje okrem iného všetky orgány, ktoré slúžia na vedomé vnímanie zmyslov,

ako je pokožka, okrem toho funkcie ako je výroba inzulínu, schopnosť čuchu, schopnosť sluchu, atď.

Ektoderma je všetko, čo na človeku vidno zvonka, teda celá vrchná pokožka.

K tomu patria všetky nervy plus niektoré rúrkové časti v tele – malé rúrky ako sú koronáry,

ako sú vývody pankreasu a žlčovody.

Tri zárodočné listy sú riadené špeciálnymi časťami mozgu, a tu vidíme veľmi dôležitú osobitnosť, a to,

že stredný zárodočný list sa štiepi na dve skupiny, takže v konečnom dôsledku máme štyri skupiny tkanív.

Kmeňový mozog riadi vnútorný zárodočný list, endodermu, čiže najzákladnejšie funkcie na prežitie.

Stredný zárodočný list je na jednej strane riadený malým mozgom, a na strane druhej bielou hmotou.

Pretože malý mozog patrí do starého mozgu, a biela hmota do nového mozgu,

hovoríme o mezoderme starého mozgu a o mezoderme nového mozgu.

Malý mozog riadi všetky tie časti stredného zárodočného listu, ktoré majú funkciu ochrany,

ako je derma, rozličné ochranné obaly orgánov, potné žľazy a mliečne žľazy.

Biela hmota riadi tie časti stredného zárodočného listu, ktoré majú opornú a výkonnú funkciu,

ako je kostra, šľachy, svaly a väzivo.

Vonkajší zárodočný list, ektoderma, je riadený kôrou veľkého mozgu.

Vnímanie, komunikácia, revír, sexualita

Podľa tohto rozdelenia na starý a nový mozog možno v dvojfázovosti

pozorovať základné rozdiely zmien funkcie dotknutých orgánov.

Pretože orgány riadené starým mozgom, čiže endoderma a mezoderma starého mozgu vytvárajú v sympatikotónii,

vo fáze aktívneho konfliktu, zvýšenie funkcie s následným rastom buniek.

Vo fáze opravy, po vyriešení konfliktu sa nadbytočné tkanivo opäť odbúra,

a funkcie sa normalizujú.

Orgány riadené novým mozgom, čiže mezoderma nového mozgu a ektoderma

tvoria v aktívnej fáze zníženie funkcie a odbúranie buniek.

Vo fáze opravy sa funkcia opäť normalizuje a bunky sa opäť začnú vytvárať.

V ektoderme však existuje skupina osobitných programov,

ktoré spôsobujú iba zmeny funkcie, žiadne bunkové procesy.

K tomu zopár príkladov:

Pľúcne alveoly, ktoré patria do endodermy, pretože tu ide o príjem životne dôležitých substancií,

ako je kyslík, vo fáze aktívneho konfliktu zvýšia funkciu a množia bunky.

Po vyriešení konfliktu sa bunky opäť odbúrajú a nadmerná funkcia sa normalizuje.

Bunky mliečnych žliaz, ktoré patria do mezodermy starého mozgu, tiež znásobia svoju funkciu a svoje bunky

a to všetko sa vo fáze opravy vráti späť do normálu.

Inak sa to ale správa pri orgánoch nového mozgu.

Tak napríklad kosť, ktorá je časťou mezodermy nového mozgu, v aktívnej fáze zníži produkciu buniek, tvorí takzvané nekrózy.

Stráca substanciu a stáva sa deravejšou. Takto je náchylnejšia na zlomenie.

Tento stav školská medicína nazýva aj ako osteoporóza a nemá nič do činenia s nesprávnou výživou,

ale súvisí to s aktivitou konfliktu, týkajúceho sa témy príslušnej kosti, k tomu si hneď povieme viac.

Najskôr sa diery v kosti opäť vyplnia, stav nazývaný leukémia,

no ku koncu fázy liečenia bude kosť tvorená dokonca až nadmerne resp. bude zhustená.

Takto je stabilnejšia a silnejšia ako predtým.

Preto sa toto tkanivo nazýva aj ako luxusná skupina, pretože na konci vždy nastane zlepšenie príslušného orgánu.

Pokožka, časť ektodermy, v aktívnej fáze odbúrava povrchové bunky, takzvaná ulcera.

Pokožka je šupinatá a popraskaná.

Po vyriešení konfliktu sa pokožka obnoví, čo sprevádza načervenalý opuch a svrbenie.

Väčšina orgánových zmien v ektoderme sú priame rozšírenie rúrok,

ako sú bronchie, artérie, močová rúra, žlčovody, vývody pankreasu, vývody

všetkých možných orgánov ako aj slzných žliaz a štítnej žľazy.

Pozrime sa na ektodermálne vystlané kanály, ako sú žlčovody.

Aktívna fáza zapríčiní rozšírenie vývodu, takže je možný väčší prietok.

Pretože dochádza aj k odbúraniu buniek, vývod bude ešte širší, a umožní tak väčší prietok.

Spomínaná skupina osobitných programov bez bunkových procesov robí iba zmeny funkcie.

Pozrime sa napríklad na program buniek tvoriacich inzulín.

Tvorba inzulínu sa v aktívnej fáze príslušného konfliktu,

ktorý je konfliktom strachu/hnusu resp. konfliktom naježenia sa/obrany, zníži a po vyriešení konfliktu opäť obnoví.

To všetko však bez bunkových procesov.

To znamená, že aj chorobné stavy, považované za neliečiteľné, ako diabetes,

alebo v predchádzajúcom príklade spomínaná leukémia, zodpovedajú tejto dvojfázovosti,

a majú, v prípade vyriešenie konfliktu, maximálnu dobu trvania.

Takže neprebiehajú večne, ale správajú sa prísne podľa prírodných zákonov.

Iba liečba liekmi, napríklad inzulínom telu vsugerovala, že sa stav nenapravil sám od seba,

pretože tvorba inzulínu v tele priškrtí svoju funkciu, ak telo dostáva inzulín zvonka

– takto človek ostane navždy závislý od farmaproduktov, zatiaľ čo alternatívna liečba

omylom slávi úspechy v liečení diabetes, napríklad zmenou výživy.

Podľa piatich biologických prírodných zákonov ani diabetes nevzniká náhodou,

genetický alebo nesprávnou výživou, ale je to proces,

ktorý všetci zažívame viac razy denne v malom rámci, a neustále sa z naho KVÁZI vyliečime.

Tieto 4 skupiny tkanív možno ďalej rozdeliť do množstva kategórií.

Jedným z najdôležitejších je hrubé rozdelenie druhov konfliktu, ktoré možno využiť na jednoduchšiu orientáciu.

Pretože biologický úžitok endodermálnych orgánov je získanie životne dôležitých substancií,

hovoríme u vnútorného zárodočného listu o konfliktoch sústa.

Zatiaľ čo pre vlka je požadovaným sústom zabité zviera, pre dieťa to môže byť napríklad hračka,

pre dospelého zákazka, akcia, dedičstvo, auto, dom alebo vo všeobecnosti peniaze.

Oslovený orgán tak presne zodpovedá vnímaniu sústa.

Ak ide o to, sústo konečne získať, dotkne sa to mandlí,

slinných žliaz alebo orgánov s podobnou lokalizáciou.

Ak ide o to, zo sústa vytiahnuť výživné látky, ako napríklad príjmy z nájomného v dome,

ktorý vlastníme, bude to vnímané v niektorom tráviacom orgáne.

Ak má byť sústo spravodlivo rozložené, napríklad dedičstvo, mohlo by sa to týkať napríklad slinivky brušnej.

Ak ide o to zbaviť sa sústa, z ktorého už nemožno vyťažiť žiadne výživné látky,

ako napríklad bezcenná akcia, asociovalo by sa to v zadnej časti čreva.

Orgány mezodermy starého mozgu slúžia na ochranu pred zraneniami, preto tu máme do činenia s konfliktami útoku,

ktoré môže človek dostať aj po pošpinení, urážkach alebo verbálnych útokoch,

čo v prípade zvieraťa v prírode takto nie je možné.

Orgány mezodermy nového mozgu poskytujú telu stabilitu a výkonnosť.

V súlade s tým ide o konflikty typu nie som dosť dobrý alebo dosť stabilný,

ktoré majú za následok pokles vlastnej hodnoty.

Napríklad koleno súvisí spravidla so športovými aktivitami, ktoré majú do činenia s pretekmi,

prsty s obratnosťou, plece s pevným držaním alebo objatím a aj s tým, byť dostatočne dobrým pre iné osoby.

Lebečnou klenbou alebo väzmi vnímame témy vlastnej hodnoty s intelektuálnym alebo morálnym obsahom.

Ženy, ktoré sú nespokojné so svojim prsiami, to vnímajú

mimo vedomej úrovne, na chrbtici, priamo za prsiami.

Sexuálne nebyť dostatočne dobrý je interpretované na kostrči.

Zuby alebo čeľusť reagujú na nemožnosť zahryznúť, nemožnosť niekoho rozmliaždiť,

nemôcť sa brániť, nemôcť sa chopiť šance, alebo niekde nemôcť zahryznúť.

Takto vyplývajú presné obsahy konfliktov z funkcie orgánu, a z toho, na čo by sa táto časť tela používala,

mimo vedomej úrovne, využívajúc svoj biologický prapôvodný kód.

Čím silnejší je konflikt, tým pevnejšie je dotknuté tkanivo.

Menšie poklesy vlastnej hodnoty idú na tkanivo ako sú šľachy, väzivo, tukové tkanivo a podobné,

a väčšie poklesy vlastnej hodnoty na kostru.

V aktívnej fáze dochádza k úbytku buniek a k dieram v tkanive,

a vo fáze opravy k jeho opätovnému vytvoreniu sprevádzanému opuchom a bolesťou.

Túto fázu opätovného vytvorenia u kostí školská medicína často diagnostikuje ako leukémiu.

Ektoderma má množstvo odlišných obsahov konfliktov, pretože tu možno nájsť aj výstelky

tráviaceho traktu a všetky vedomé zmyslové orgány a zmyslové úkony.

Existujú tu konflikty v súvislosti s aktivitou svalov, ale aj všetkých vedomých vnemov ako je cítenie,

videnie, čuchanie, počúvanie a chutnanie, ktoré vedú k symptómom ako je tinitus, počutie hlasov v hlave, obrny,

krátkozrakosť, stihomam, jasnozrivosť, alzheimer a k mnohým iným.

A je tu zastúpená aj veľká a dôležitá oblasť revírnych konfliktov,

ktorá v tejto dokumentácii pre svoju veľkú komplexnosť nemôže byť podrobnejšie vysvetlená.

Z revírnych konfliktov vyplývajú napríklad psychické symptómy a zmeny osobnosti ako sú depresie, nymfománia,

samovražedné úvahy, amok, agresia, urečnenosť, nutkavé konanie, hystéria, autizmus, psychicky podmienená chudosť,

bulímia, inkontinencia, mimotelové skúsenosti a všetky druhy zastavenia vývoja.

Správa o skúsenostiach s „rakovinou kostí"

V decembri 2006 som náhle dostala silné bolesti chrbta.

Bolesti, porovnateľné až s kŕčmi, takže sa blokovalo svalstvo a ťažko sa mi potom dýchalo.

Čiže iba ploché dýchanie. Pri vstávaní sa mi chrbát blokoval tak prudko, až som lapala dych.

Vzala som si liek proti bolesti a na uvoľnenie kŕčov – Traumatolur? – trocha vyššiu dávku.

A cestovala som 20 hodín do vysnívanej krajiny. Naraz sa mi polepšilo.

Žiadne bolesti, mohla som spať, bola som unavená. Naraz bolo všetko v poriadku.

A čím viac účinok lieku poľavoval, tým horšie mi bolo. Musela som zvracať.

Môj všeobecný stav bol – bolesti sa vrátili.

To ma potom prinútilo prehodnotiť moje vedomosti, ktoré som získala o novej medicíne.

Pretože prvý kontakt s novou medicínou som mala už v roku 2005, pretože moja priateľka mala rakovinu

– už mnoho rokov a počula o jednej prednáške u pána Pilhara.

Spoločne sme ho navštívili.

A pretože potvrdila priebeh rakoviny, aj následné rakoviny, ktoré všetky dostala,

bola som taká nadšená, že som sa priamo tam prihlásila na ďalšie školenie a semináre.

Takže som si to vyhodnotila a rýchlo – u mňa sa našiel (bolesti chrbta) konflikt rakoviny kostí.

Aj vyriešenie. A bolo mi jasné, čo sa vlastne stalo.

V roku 2006 – bola vtedy veľmi napnutá situácia – v mojej práci.

Mnoho ľudí bolo prepustených. Ja navštevujem priamo zákazníkov – mám veľký rajón, mnoho zákazníkov.

Došlo k úplnej zmene územia, táto zmena predstavovala veľkú výzvu.

Začiatkom tohto roka a potom v rámci ďalšej reštrukturalizácie v júli to bolo opäť búrlivé.

Táto nová zmena bola očakávaná. Zatiaľ nikto nevedel, ako bude pracovná zóna opäť rozdelená.

A v predvečer tohto sedenia, kde sa všetko malo nanovo oznámiť, som ešte o 22 hodine čítala emaily.

Pracovala som a v jednom emaile som sa dozvedela, aký bude môj nový rajón.

Bola som úplne šokovaná. Zasiahlo ma to náhle.

Vedela som, že musím to prekonať sama. Mala som strach, že opäť ochoriem, že to nedokážem.

Driekové stavce – Centrálny pokles hodnoty – „Moje životné dielo je zničené“

Biologicky: Driekové stavce hornú časť tela nedokážu viac dosť dobre niesť životom.

Vnútorne som sa skoro zosypala a už v tom okamihu som si povedala: Tak – teraz beží osobitný program.

Celý rok som potom pracovala. Všetko som dokázala zvládnuť, s obrovským úsilím, ale dokázala som to.

Aj sa mi dostávalo stále viac uznania od nových zákazníkov.

A počas predvianočného obdobia to bolo tak, že som dostala veľa poďakovaní, uznania a aj darčekov.

A potom krátko pred Vianocami som si úplne klasicky povedala (doma, v obývačke):

„Tak, dobre si to spravila. Dokázala si to!“

Na druhý deň sa ozvali bolesti. Takže som prešla do fázy liečenia.

Keď si ma zavolal primár, aby mi vysvetlil diagnózu, už som približne vedela, čo na mňa ide.

„Sú to metastázy, viaceré, na rozličných miestach, metastázy na chrbtici.

Aj na snímkach z MRT vidno tiene, ktoré signalizujú metastázy.

Takže to treba ihneď skontrolovať“.

Hneď mi chceli dať termín na oddelení nukleárnej medicíny a odkázať ma do nemocnice.

Nič z toho som nevnímala.

Nechcela som ho obracať, ale zároveň som nemala žiaden strach. Vlastne mi ho bolo ľúto.

Čo mi to vtedy rozprával – diagnózu a prognózu a čo všetko teraz vraj treba urobiť.

Povedala som, že ja to vidím inak a že si to premyslím ale nedovolím žiadne chemo ani operácie.

Od nasledujúceho dňa mi začali zvoniť telefóny. Veľmi často mi volali a pýtali sa, kedy sa nechám prijať na oddelenie.

Kedy mám voľno – že si treba dohodnúť termíny.

No a potom som po niekoľkých telefonátoch poľavila – dohodla si termín o štyri týždne,

aby som mala pokoj, no a dva dni pred týmto termínom som ho odvolala a požiadala ich,

aby mi už nevolali. Do žiadnej nemocnice nepôjdem.

Medzičasom som sa dala spraviť CT lebky – potrebovala som CT bez kontrastnej látky.

No a lekár na rádiológii sa ma pýtal, že načo. Povedal som mu, že to potrebujem.

To už v ňom vyvolalo trocha nevôle. Ale spravil mi to CT.

A keď sa vrátil do čakárne, povedal, že je to v poriadku, že ešte musí spísať nález.

Poprosila som ho: Žiaden nález nepotrebujem. Niekedy neskôr som ho potom dostala.

A chcela som navštíviť Dr. Hamera. Raz som s ním telefonovala.

Bol to veľmi intenzívny a dôverný rozhovor, ktorý mi dodal odvahu.

Ale skôr ako sme sa dohodli na termíne, išiel žiaľ opäť do exilu, takže som s ním nemala žiaden kontakt

a potom som cez tých zopár kontaktov, ktoré som mala na ľudí z novej medicíny,

objavila jedného terapeuta, v Kolíne, a nadviazala s ním kontakt.

Povedal mi, že potrebuje jednak MRT, ktorý mi vtedy robili v nemocnici

a jednak novú CT snímku dotknutých miest chrbtice.

Od vykonania pôvodnej snímky v nemocnici až do rozhovoru s terapeutom uplynuli asi 4 mesiace.

medzitým som našla inú rádiológiu, ktorá pracuje aj s novou medicínou, a obrátila sa na nich.

Termíny boli dosť dlhé, až v júni som dostala termín na snímku CT,

opäť som s spojila s tým terapeutom a nakoniec v auguste som sa k nemu dostala,

a potvrdil mi, že všetko sa vyliečilo.

Ja som veľmi často v mojej firme jasne hovorila o čo ide a dôrazne som aj svojmu nadriadenému vysvetlila.

Že toto a tamto už robiť nebudem, potom som však na tom mieste pracovala deň čo deň ďalej.

A dostala to pod kontrolu.

Až som v decembri od svojich zákazníkov dostala poďakovanie, čo bolo vyriešenie konfliktu.

Oni mi ďakovali prakticky už celý december – len moje vedomie alebo podvedomie to tak nevnímalo.

Nakoniec až touto situáciou, na ktorú sa presne pamätám:

Keď som sama sebe poklepala po pleci a povedala si, to si spravila dobre, dokázala si to.

Nasledujúci deň síce začali bolesti a to dosť prudké.

Ja už vtedy, keď mi lekár v nemocnici oznamoval diagnózu – už vtedy som bola úplne nad vecou

a znova a znova som cítila vďačnosť, že som poznala novú medicínu.

A neskoršie potvrdenie od terapeuta mi to potvrdilo: Súhlasí to.

A toto presvedčenie tu jednoducho je, v mojom prípade to súhlasilo.

Overila som si to potom v mnohých iných prípadoch a v každodennom živote rodiny

aj na malých zdravotných problémoch, alebo na veľkých. Skutočne to viem zdôvodniť.

A ja sama medzi mojimi zákazníkmi, ktorí ochorejú, aj pri ťažkých prípadoch rakoviny cielenými otázkami

neustále zisťujem, že problémy, konflikty a druh rakoviny

a aj priebeh vždy na 100 percent súhlasí s tým, čo hovorí nová medicína.

Štvrtý biologický prírodný zákon

Teraz sa prirodzene natíska otázka, ako je to s nákazou, infekciami a podobnými vecami.

Pretože ak sa všetky osobitné programy spúšťajú biologickým impulzom, resp. cez DHS,

potom by predsa pôvodné domnienky o príčine nesúhlasili.

Na základe vnímania choroby v školskej medicíne si prirodzene vždy niečo našli, prečo sme práve chorí.

Takže podľa nich: Niečo ste niekde nachytal, niekde ste sa nakazil.

Alebo ste boli v zime, s mokrými vlasmi vonku, alebo ste boli v prievane.

Alebo obľúbená príčina: Počasie.

Čiže vždy sa niečo nájde, na čo sa možno vyhovoriť bez toho, aby sa to dalo s určitosťou potvrdiť.

To s tými mikróbmi sa vysvetľuje vždy trocha ťažšie.

Pretože rola mikróbov je v hlavách väčšiny ľudí veľmi silne ukotvená.

Je to veľmi silný spoločensky akceptovaný obraz, ktorý tu vládne.

Ak vtedy ľuďom poviete, že rola týchto mikróbov možno predsa len nie je taká, ako si doteraz mysleli,

tak narazíte na dosť veľa myšlienok, odporu.

A to nás privádza k štvrtému biologickému prírodnému zákonu

ktorý je v ostrom protiklade s doterajším všeobecne akceptovaným poznaním.

Vychádza z pozorovania, že všetky stavy, ktoré sme doteraz považovali za infekčné choroby,

sú symptómami fázy opravy.

Máme tu teda rozličné druhy kašľa, nádchu, takzvané rakovinu krčka maternice,

vyrážky, tuberkulózu, herpes, rozličné takzvané pohlavné choroby, plesňové ochorenia a iné.

No všetkým týmto a množstvu ďalších VŽDY predchádza fáza aktívneho konfliktu,

ktorú si nikto nevšimol, pretože býva spravidla bez symptómov.

A pretože spomínané symptómy sa vyskytujú iba ako dôsledok už vyriešeného konfliktu, v súhre s vagotónnymi symptómami,

ako je únava a horúčka, nemôžu byť, ako sa doteraz predpokladalo, fázou aktívnej choroby alebo infekcie.

Mikróby (huby, mykobaktérie, tuberkuly, baktérie alebo prípadné vírusy)

sú prirodzene pozorované počas týchto procesov.

Ale nemôžu byť spúšťačom, ale ak vôbec, tak iba POMÁHAJÚ pri oprave.

Ak baktérie porovnáte s hasičmi a chorobu s požiarom, potom by sa dalo uvažovať takto:

Vždy keď prídem k niektorému domu, ktorý horí, sú pri ňom hasiči. To je predsa nezvyčajné.

Takže zo štatistického pohľadu by na vine požiaru boli vlastne hasiči.

Takto to treba vnímať aj s tými baktériami. Prečo by práve baktérie mali zaviniť toto ochorenie?

Len preto, že zistím prítomnosť baktérií, keď túto chorobu skúmam?

Nad tým som už často rozmýšľal. To nie je nikde povedané.

Dalo by sa tiež povedať: Ak si spravíme štatistiku – ľudia, ktorí sú chorí, všetci predtým pili vodu.

Potom je zrejme hlavnou príčinou voda, však?

Do tejto miery sú pozorovania školskej medicíny, že všetky mikróby

sa vyskytujú predovšetkým počas symptomatickej fázy, prirodzene pravdivé.

Z pohľadu prírodných vied a teda i v zhode s piatimi prírodnými zákonmi však tieto mikróby nie sú spúšťačmi,

ale iba sprievodným javom celého procesu.

Vyskytujú sa zároveň so symptómami a miznú, keď zmiznú symptómy.

Za tým však spravidla nie sú antibiotiká, pretože antibiotiká to iba zastavia,

prerušia fázu opravy a hneď ako ich účinok poľaví,

opäť sa dostavia symptómy a teda aj mikróby.

Podľa toho čo vieme, antibiotiká pôsobia cez mozog na vegetatívnu nervovú sústavu.

To znamená, pretože všetky tie fázy s aktívnymi mikróbmi a so silnými symptómami sú vo fáze liečenia,

čiže vo vagotónnej krivke – antibiotiká pôsobia na vegetatívny systém tak, že vytvoria sympatikotóniu.

To znamená umelý stres, umelý stres orgánu

– a takto ukončia symptómy a aktivitu mikróbov.

A to je výrok štvrtého biologického prírodného zákona.

Huby, mykobaktérie a tuberkuly sú pomocníkmi pri oprave orgánov riadených starým mozgom.

Baktérie, a prípadné vírusy sú činné v orgánoch riadených novým mozgom, ak vôbec, ako pomocníci pri otrave.

Tieto najmenšie živočíchy, huby, mykobaktérie, baktérie a vírusy, ak existujú,

možno považovať za mikrochirurgov, ktorí si ako keby plnili svoju úlohu vo fáze liečenia.

Tak napríklad adenokarcinóm prsnej žľazy, ktorý môže vzniknúť po konflikte starosti/hádky

a narásť, bude po vyriešení konfliktu odbúraný mykobaktériami.

Počet týchto mykobaktérií počas fázy aktívneho konfliktu a rastu tumoru rástol rovnako ako tumor.

To znamená, po vyriešení konfliktu tu máme s hmotou tumoru aj rovnakú hmotu resp. počet mykobaktérií,

ktoré teraz tento tumor rýchlo premenia na tumor, ktorý je zvnútra hnisavý a môže byť tak kompletne strávený,

niekedy unikne von a vtedy sa vylieči prakticky bez symptómov vo forme kompletnej jazvy,

za predpokladu, že tieto baktérie tam predtým boli.

Nebezpečné to celé môže byť v žalúdočno-črevnom trakte. Ak má teda niekto rozsiahly rastový proces

v žalúdočno-črevnom trakte, a tento nemožno odbúrať, vo fáze opravy,

môže to viesť až k uzavretiu čreva.

K ileu – teda k mechanicky podmienenej nepriechodnosti čreva.

To znamená, vtedy by bol potrebný chirurgický zákrok. Ak by príslušné mikrobaktérie

alebo príslušné mykobaktérie boli tu, odbúrali by toto tkanivo prirodzeným spôsobom

a tým by sa funkcia opäť obnovila prirodzeným spôsobom bez vonkajšieho zásahu.

Všetky symbionty, všetky mikróby sú teda v pomere svojej pomoci voči nám.

To znamená, žijú v nás a za to optimalizujú tieto fázy liečenia.

Ak chorobu posudzujeme iba podľa symptómov, môžeme ich vyhlásiť za spúšťače.

A to pochádza zo starej viery vo vojnu a ničenie v organizme, z viery v imunitný systém,

že tu existuje armáda a že existujú nepriatelia, proti ktorým treba bojovať.

Ak pochopíme päť prírodných zákonov, potom je jasné, že tieto mikróby nie sú nepriateľom, ale iba spolupracovníkmi v procese.

Ak školská medicína robí nejaké štúdie, prirodzene nutne pozoruje pravdu.

Ako ju však potom vykladá, to je z nášho pohľadu neustále úsmevné.

Objavil som však – tuším to bolo minulý rok – jednu štúdiu,

v ktorej istý nemecký lekár školskej medicíny skúmal prípady spontánneho vyliečenia rakoviny a zistil,

že vo všetkých prípadoch spontánneho vyliečenia bola vždy prítomná aj infekcia sprevádzaná horúčkou

– čo je prirodzene podľa prírodných zákonov jasné.

Vo fáze liečenia, keď mám horúčku a vyskytnú sa takzvané Infekčné choroby,

vtedy má prebiehať aj odbúranie rakoviny.

A vieme tiež, že na tom sa podieľajú mikróby, atď.

Ale čo z toho zase spravili (lekári školskej medicíny)...

Tvrdia, že to teplo vzniknuté horúčkou vraj spaľuje rakovinové bunky alebo tak akosi,

čiže, opäť si to napasovali na ten boj, ktorý tam chcú vidieť.

V orgánoch riadených novým mozgom nepoznáme mikróby ako predpoklad

fázy liečenia, ale iba ako zlepšovateľov toho celého.

Nevieme, čo sa deje, keď tam baktérie nie sú, aby boli aktívne vo svale alebo v kosti.

Napriek tomu sa to však zjazví, napriek tomu sa to potom opraví.

Skutočne nevyhnutné na optimálny priebeh sú však predovšetkým v tkanive starého mozgu,

teda v častiach orgánov riadených kmeňovým a malým mozgom.

Ale prirodzene aj tu je potrebný ďalší výskum.

Možno sú aj v novom mozgu potrebné na optimálny priebeh.

Táto teória o baktériách, ktoré nás zaplavia a potom vyvolajú chorobu, od tohto okamihu viac neplatí,

ak si pomyslím že mám iba – napríklad iba bolesti krku, nemám pritom ani nádchu,

ani sinusitídu, iba ma trocha bolí hltan.

Ale tie isté baktérie predsa idú všade. Ja však mám bolesti iba tu

– pretože práve v tomto okamihu táto zóna bola vo fáze liečenia.

Jednoducho sa musíme zobudiť z tejto všeobecnej hypnózy o zlom zvierati,

ktoré nás vyžiera alebo o zlých mikróboch, ktoré nám škodia.

Musíme celkom triezvo a neutrálne ísť vedecky za tým – a potom každý – ale predovšetkým

vedci a lekári presne zistia, ako to vlastne prebieha.

Ako je to však s epidémiami, masovými ochoreniami alebo údajnou nákazou?

Ak niektorá skupina ľudí utrpí rovnaký konflikt, pretože je vystavená rovnakému vnímaniu,

pri spoločnom riešení konfliktu takpovediac „ochorejú“.

1. „Ochorenie“ „Nákaza“? „Tiež nakazený“?

Práve v súčasnej dobe je tento fenomén veľmi častý,

pretože cez masmédiá sa vytvára rovnako nastavené vnímanie.

Ale aj v skupinách ako sú školské triedy, ktoré trpia rovnakým konfliktom.

Ako napríklad nespravodlivá písomka alebo neprítomnosť obľúbeného učiteľa,

ktorý je nahradený neobľúbeným obávaným učiteľom.

Po vyriešení konfliktu sa potom mnohí žiaci postupne dostanú do rovnakej fázy liečenia

a tvrdia, že sa navzájom nakazili.

V prípadoch, kedy sme doma mali symptómy naraz, každý vždy dokázal svoje symptómy

podložiť konfliktom a riešením konfliktu presne podľa prírodných zákonov.

A je tiež pozoruhodné, že skoro nikdy to nie sú rovnaké symptómy.

Čiže keď sa ľudia údajne navzájom „nakazia“, potom sú to v konečnom efekte predsa len iné symptómy.

Vtedy treba pre každú osobu všetky symptómy, ktoré má, analyzovať z pohľadu novej medicíny a zistiť, čo je vo veci.

A vždy som sa dostal k tomu, že všetky súvislosti novej medicíny perfektne súhlasili.

A že široko ďaleko nebolo žiadnej infekcie.

Mnohé epidémie ako napríklad mor možno zároveň vnímať aj ako otravu v dôsledku

hygienicky katastrofálnych životných podmienok, ktoré v kombinácii s príslušnými liekmi

na báze ortuti mali prislúchajúce toxické a smrteľné efekty.

Tieto stavy zákonite prinášajú aj mnohé ďalšie konflikty.

Ako je strach zo smrti, ktorý vedie k skôr opísaným pľúcnym symptómom.

Ku konfliktom znečistenia, ktoré by mohli viesť k takzvanému bubonickému moru – a mnohé ďalšie.

Na tomto mieste sa často argumentuje napríklad španielskou chrípkou alebo inými zdanlivými epidémiami.

Tieto témy by však prekročili rámec tejto dokumentácie,

pretože téma infekčnej teórie by už ako taká mala byť komplexne riešená, odkazujeme na tomto mieste

na dokument „H5N1 neodpovedá“ od Michaela Leitnera, ktorý možno nájsť v internete.

V ňom sa rozoberá infekčná teória, ale mimo poznania pozadia piatich biologických prírodných zákonov,

čiže opierajúc sa o chorobu z pohľadu školskej medicíny.

Mnohé iné bezplatné prednášky na tému infekčnej teórie sú na adrese: www.klein-klein-media.de

Očkovanie podľa „novej medicíny"

A čo očkovanie?

Očkovanie je v prvom rade šírenie paniky.

Očkovanie z pohľadu novej medicíny nemá žiaden preventívny alebo liečivý efekt.

Je to v prvom rade umelá otrava a udržiavanie strachu.

Čiže udržiavanie viery v nepriateľskú prírodu, ktorá na mňa útočí.

Z pohľadu novej medicíny preto treba tento obraz veľmi kriticky posúdiť,

pretože je to vynikajúci základ pre množstvo následných konfliktov.

Na strane druhej je to však tak, že ak niekto potrebuje pseudoočkovanie na to, aby sa upokojil,

toto opatrenie upokojenia má tiež svoj zmysel.

Zložky vakcíny však treba jednoducho posudzovať len ako jedovaté.

Ak Zem nie je plochou doskou, potom nie je treba diskutovať o ochrannom plote na kraji dosky,

aby nikto zo Zeme nespadol.

Osobitné programy ako biologické potrebnosti prirodzene nemôžem

potlačiť nejakým prostriedkom, očkovaním. Načo aj?

Ak by to bolo možné, bolo by to škodlivé, pretože programy, ktoré sa spúšťajú, mi predsa pomáhajú prekonať situáciu.

Pritom si ich prirodzene nesmieme zamieňať so symptómami liečby, ktoré prídu až po vyriešení konfliktu.

Pri poznaní medicíny možno očkovanie označiť za zločin.

Pretože to nemôže byť a pretože sa tu implantujú jedy bez toho,

aby bolo možné docieliť nejaký pozitívny efekt.

Vytvárame v tele ireverzibilnú skládku nervových, svalových a reprodukčných jedov s tvrdením,

že dokáže ochrániť pred fiktívnym pôvodcom choroby tak, že fiktívny imunitný systém by na to konštruktívne zareagoval.

Teoreticky môžu existovať chemicky – biochemicky podmienené škody vyvolané očkovaním.

Čiže jednoducho otrava podanými vakcínami.

Musíme tu trocha opatrne rozlišovať, pretože prirodzene veľmi veľa odporcov očkovania,

ktorí argumentujú škodami spôsobenými očkovaním, päť prírodných zákonov ignoruje, nepozná ich.

Ak sa teda očkuje 1 000 ľudí a z toho iba 2 vykazujú špecifické symptómy alebo aj nešpecifické symptómy,

vtedy je logické, že príčinou týchto symptómov nie sú biochemické faktory.

Prirodzene, proces očkovania ako taký je pre dieťa vysoko konfliktný.

Musíme si predstaviť – vlastná matka, veľmi často, privedie dieťa k lekárovi, cudzej osobe,

ktorá mu spôsobí bolesti, a pritom ho niekedy pevne drží vlastná matka,

aby mu mohla byť spôsobená bolesť.

To pre dieťa nie je nič príjemné a má prirodzene veľmi veľký potenciál konfliktu.

A tu sa toho môže stať veľmi veľa – predovšetkým s pohybovým aparátom alebo s pokožkou:

Odlúčenie – že chceme z tejto situácie preč.

Z pohľadu novej medicíny to musíme jednoducho sledovať s trocha väčším odstupom.

Ale prirodzene je každá aplikácia a každé použitie cudzej chemickej látky

v našom organizme v prvom rade otravou.

Či táto otrava ukáže symptómy, závisí od závažnosti toho celého.

Nechcem ísť do toho príliš hlboko, pretože celá kapitola o imunitnom systéme a očkovaní je založená na nefaktoch.

O nefaktoch predsa nemôžem diskutovať.

Nemáme ani len nejaký protokol, z ktorého by sme vedeli, že tento pôvodca spôsobuje túto chorobu.

Veď nie sú žiadne dôkazy o tom, že napríklad vírusy ako také existujú.

Nikdy sme nevideli imunitný systém.

To, čo sa nazýva imunitný systém, sú tieto takzvané podčeľade leukocytov,

ktoré sú pomocníkmi a supresormi atď., ale to celé je založené na teórii.

To nie sú žiadne fakty. O tom nemožno diskutovať.

Je to ako keby som mal diskutovať s niekým, kto verí na to, že Zem je plochá.

Čo mám na to povedať?

Povedať môžem iba toľko, jedného dňa, keď z tejto hypnózy precitneš,

zistíš, že neexistuje žiaden „imunitný systém“.

V tele existuje mnoho samoregulácií.

Existuje mnoho odpovedí rozličných tkanív s odlišnými bunkami, ako sú práve leukocyty alebo enzýmy, protilátky.

To všetko je regulované, ale to nie je „imunitný systém“.

To je účelná odpoveď na príslušné situácie, ktoré telo musí zvládnuť.

Neexistuje však žiaden imunitný systém. A očkovanie vôbec nie je overené.

Môžem povedať iba toľko, že moje deti nie sú očkované. A majú 18 a 17 rokov a sú v pohode.

Nedostali žiadne očkovanie. Zároveň som však nemal žiaden strach.

Ak však mám strach, vtedy je to oveľa horšie, pretože mám strach,

že keď som nedal zaočkovať, tak som spravil niečo zle.

Teraz moje dieťa začne napríklad trocha kašlať. A už je oheň na streche.

Očkovať alebo neočkovať, to je – keď sa dostanem z povery, z hypnózy

a zo všetkých týchto domnienok – tak som úplne v pohode.

Vtedy ma už nikto nenahovorí nechať sa očkovať – na čo?

Táto povera sa však už desaťročia šíri médiami

a bola ľuďom vštepená až do špiku kostí – ako motív.

A to sa teraz postupom časom a generácií musí vrátiť opäť do normálu.

Bude to však vyžadovať mnoho času.

Od objavenia mikróbov pod svetelným mikroskopom sa nerobí nič iné,

len sa každý pohyb v organizme vyhodnocuje vo svetle tejto vojny v tele.

Odkedy Pasteur rozšíril podvrh, že tam prebieha vojna, pokúšajú sa túto vojnu vidieť na každom rohu.

A tieto aktívne alebo nečinné bunky, ktoré môžeme pozorovať v krvi,

vnímajú prirodzene ako telovú, špecifickú špeciálnu jednotku,

ktorá bojuje proti nepriateľským baktériám.

Z pohľadu piatich prírodných zákonov majú všetky tieto bunky jednu funkciu.

Tou funkciou však nie je vojna, ale spravidla regulačná funkcia,

Upratujú bunkový materiál, ktorý vznikol počas osobitných programov.

Neexistuje teda imunitný systém taký, ako sme si ho doteraz predstavovali

- čiže ako vojenská záležitosť, ako armáda v nás, ktorá nás musí chrániť.

Existuje samoregulačný systém, upratovacia jednotka, odvoz smetia, ktorá odváža bunkový odpad.

A to sú tie bunky, ktoré označujeme ako také.

Vakcinátori, prívrženci očkovania a výrobcovia vakcín

nedokážu predložiť jediný dôkaz o účinnosti očkovania.

Namiesto toho existujú iba štatistiky. Štatistiky o očkovaní vyzerajú spravidla asi takto:

Červená čiara predstavuje počet mŕtvych pri nejakej osobitnej chorobe.

Tu sa zavedie očkovanie.

Tu je jasne vidno, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi očkovaním a ústupom počtu mŕtvych.

Iným druhom štatistiky je táto tu:

Z grafu sa jednoducho vynechá obdobie pred zavedením očkovania, takže potom nevidno to,

čo je zrejmé z predchádzajúcej časti grafu.

A to, že ústup začal oveľa skôr ešte pred zavedením očkovania.

Najzaujímavejšia metóda štatistiky je však táto tu:

To, čo v prvom okamihu vyzerá ako účinné očkovanie, možno odhaliť až po mnohých rešeršiach.

To spravili napríklad v prípade polio. Ta finta spočíva v tom, že zmenia definíciu choroby alebo oznamovaciu povinnosť.

To znamená, od zavedenia očkovania existuje zároveň aj nový opis príslušnej choroby.

Symptómy, ktoré boli predtým považované za polio, teraz už nie sú polio, ale rozptýlená skleróza

alebo prípadne aj niečo iné a preto už neboli hlásené ako polio

- a takto sa v štatistike už viac neobjavia.

Alebo alternatívne: Ak sa pre niektorú chorobu zruší oznamovacia povinnosť,

takže sa táto choroba v štatistike viac neobjaví a počty jej výskytu sa priblížia k nule.

Alebo: Lekár jednoducho diagnostikuje niečo iné, pretože to predsa neexistuje,

aby človek dostal chorobu, proti ktorej je očkovaný.

A takto sa ani tá choroba, proti ktorej bol očkovaný v štatistike, viac neobjaví,

pretože teraz má iný názov.

Tieto údajne tisíce či desaťtisíce mŕtvych, čo zomreli na chrípku, s ktorými ustavične šíria strach.

Keď sa presne pozrieme na to, ako toto číslo vzniklo – tak ani neexistuje.

Tak to robia v Inštitúte Róberta Kocha – môžete si to overiť aj u nich:

Vezme sa počet všetkých mŕtvych v lete a počet všetkých mŕtvych v zime, ten je vždy trocha vyšší.

A vezme sa rozdiel medzi nimi – a to je počet osôb zomretých na chrípku.

Potom sa vychádza z toho, že to museli byť infekcie – čo ja viem

– ale už len „počet automobilových nehôd“ v zime môže byť tak vysoký, že je o to viac mŕtvych.

Ja sám sa očkovať nenechám – svoje deti som v minulosti dal ešte očkovať, podľa mojich vtedajších vedomostí.

Dnes by som to už nespravil. To je môj osobný názor.

Ja sám sa už očkovať nedám a moje deti v budúcnosti tiež nie.

„Neviem, či som predsa len nespravil hroznú chybu

a nevytvoril niečo hrozné“ Edward Jenner, vynálezca očkovania

Ale ako je to s aidsom resp. HIV? O tom predsa hovorí každý. To predsa nemôže byť jeden veľký, nechutný vtip.

To, čo poznáme ako aids, neexistuje. Údajný HI vírus nespôsobuje aids.

A choroby zhrnuté ako aids, teda „získaný syndróm oslabenia imunity“, nemajú nič spoločné

s imunitným systémom, ktorý, ako už sme spomínali, v skutočnosti neexistuje tak, ako ho poznáme.

Do pojmu aids sú zahrnuté svojvoľne vybraté choroby a v každej časti sveta inak.

Dokonca k nim čiastočne patrí aj herpes.

A ako je to s ľuďmi v Afrike?

Tí majú rozličné choroby, ktoré sú potom jednoducho deklarované ako aids. Je to svojvôľa.

Nie sú ani len testovaní na HIV. Ak im kvapká z nosa, majú aids.

Pri aidse existuje nádej a dnes si o nej niečo vypočujete.

Pani Papagiannidou, novinárka, je bývalá pacientka na aids a otvorene o tom hovorí.

Hovorí o svojom boji a môže vám dať nádej.

Dvanásť rokov som mala rozvinutý aids, mala som všetky možné choroby.

Raz to bolo lepšie, inokedy horšie. Teraz som zdravá ako repa bez lekárov a liekov.

Vážené dámy a vážení páni. Prichádza manžel pani Papagiannidou.

Sú svoji už tri roky. Vie, že tam existuje problém.

Ako sa s ním popasoval? Opýtajme sa ho.

Tému aids - HIV som študoval od roku 1984 a viem, že HIV pozitívny neznamená,

že je človek chorý a že má nejaký vírus.

Takže som vedel, že vôbec nič nemá.

V roku 2006 mi ukázal inú stránku aidsu.

Bol to pre mňa o to väčší šok zistiť, že existuje aj iný názor,

potom čo som všetko zažila počas tých tvrdých rokov.

Ukázal mi, že HIV test, ktorému som sa podrobila, nenájde žiaden HIV, pretože tento vírus ešte nikdy nikde nenašli.

Tu je príbalový leták z laboratórií Abbott. Dr. Gallo s firmou Abbott vyvinul test na protilátky.

Tento test, tak ako všetky ostatné, na vnútornej strane, ktorú nám nikdy nekázali, hovorí toto:

Momentálne neexistuje žiaden uznávaný štandard na zistenie prítomnosti alebo neprítomnosti

protilátky HIV1 alebo HIV2 v ľudskej krvi.

To napísali autori testu. Ale nikto nám to nikdy neukázal.

Keď sa na to opýtate lekárov, povedia, že vláda im zakázala ukázať to.

Pred dvoma rokmi som ministerstvu zdravotníctva poslala oficiálny dopyt.

Požiadal som ich, aby mi ukázali dôkaz, kedy bol vírus izolovaný

a že zapríčiňuje smrť imunitných buniek.

Chcete povedať, že aids je vedecký podvod?

Ukážem vám dôkazy toho podvodu.

Tu je pôvodný vedecký dokument od Dr. Galla.

Prečiarkol všetko to, čo tam nechcel mať a nikde neexistuje žiaden dôkaz.

Tu sa uvádza: Napriek intenzívnemu výskumu príčina aids nebola zistená.

Prečiarkol oba riadky a poslal článok na zverejnenie do magazínu Science.

Nie som žiadna výnimka alebo zriedkavý prípad. Rozdiel je iba ten, že ja o tom hovorím verejne.

Na celom svete existujú tisíce takých ako som ja, ktorí vysadili lieky.

Prečo ste sem prišli a hovoríte o tom verejne? Považujem to za veľmi odvážne a statočné.

Odkedy som získala tieto dokumenty, nemohla som ostať ticho.

Človek hovorí sám sebe: To nie je možné. Chce o tom hovoriť s inými.

Sme ľudia. Mala som si dôkazy nechať iba pre seba?

Lekári aids skoro vždy vykonávajú procedúry, ktoré sú preukázateľne nesprávne.

Odkedy viem, že nie som chorá, chceme s mužom splodiť dieťa.

Ale pretože v HIV teste, ktorý nedokáže preukázať vírus, som bola pozitívna,

aids protokol predpisuje, že moje dieťa má 40 dní dostávať AZT.

Pacientovi na aids sa okrem iného predpisuje liek AZT.

Je však žiaľ vysoko toxický a má na svojom obale lebku.

A iný rozhodujúci faktor úmrtnosti je diagnóza lekára a predpoveď,

že máte aids a zomriete na neho.

Dostanete sa do nekončiacej aktivitu konfliktu, nedostanete sa do regenerácie a vysilíte sa.

Máte so svojim mužom normálny sex, bez kondómu?

Úplne normálny, žiaden kondóm.

Pretože vieme – ak ste o aids dobre informovaní, žijete – ak nie ste informovaní, zomriete.

Odkedy ste boli infikovaná?

Od roku 1985, prakticky od začiatku aids.

V roku 1985, to je už 24 rokov, odkedy bola infikovaná vírusom aids.

Potvrdené testom: Áno, ste pozitívna. Áno, ochoreli ste.

Ona však žije, už 3 roky je vydatá, má normálny sex s manželom, ktorý sa neinfikoval.

Hovorí, žijem, mám sa dobre.

Ak nám ministerstvo zdravotníctva neukáže dôkazy izolovania vírusu, potom si predsa nemôže vynucovať povinné terapie

na novorodencoch, proti niečom, čoho existencia vôbec nie je dokázaná.

Teraz pôjde zrejme o to dokázať, či ste skutočne niekoho vírusom nakazili.

Uskutočnilo sa doteraz v tejto veci nejaké zisťovanie alebo aj medicínske vyšetrenia?

O tom, pán Jauch, žiaľ nesmiem hovoriť.

Prirodzene už existujú nejaké veci, ktoré boli rozbehnuté, ale keď bude po nich,

potom sa k tomu rada vyjadrím.

Takže my sme sa informovali z medicínskeho hľadiska:

Nájsť dôkaz po rokoch – a predovšetkým ak ste medzičasom mali dobrú medicínsku starostlivosť

- odborníci vravia, že takýto dôkaz možno nájsť iba veľmi ťažko, ak vôbec.

„takýto dôkaz možno nájsť iba veľmi ťažko, ak vôbec.“

Teraz odporúčam, prirodzene, pýtať sa na dôkaz, o vírusoch, aby človek získal istotu, ak ju ešte nemá.

Čiže ak napríklad novou medicínou získam istotu, že to takto nemôže byť,

pretože som poznatky od Dr. Hamera overil a zistil, že sedia.

A preto tam už vôbec nie je miesto pre nejakého exogénneho pôvodcu choroby

ktorý sa zvonka nejako náhodou dostane dnu.

Vtedy má zmysel pýtať sa na dôkaz, aby si bol človek istý, aby získal viac sebavedomia.

Vírusy, ak teda teraz prichádzame k téme, že vírusy neexistujú, tak môžem povedať: Išla som touto cestou.

Zisťovala som to v Inštitúte Róberta Kocha – a k ničomu som sa nedostala.

Zisťovala som to v mojej nemocenskej poisťovni – neuviedli mi žiadne publikácie.

Ja sama som tou cestou išla. A vyzývam ostatných, aby to tiež urobili tak.

A je to úplne jednoduché. Treba sa iba pýtať:

Kde je tu nejaká vedecká publikácia, v ktorej je uvedený objav a izolácia, čiže dôkaz

nejakého vírusu spôsobujúceho údajne chorobu - osýpky, HIV, kiahne, chrípku – kde je to dokázané?

A takú vám nemôžu uviesť.

Nemôžu nič predložiť, pretože publikácie, na ktoré sa interne odvolávajú,

ktoré produkujú ako na bežiacom páse – v nich sú buď zabíjané zvieratá

alebo sú v nich zabíjané slepačie embryá alebo bunkové kultúry, čiže bunky v kultúre.

A potom tvrdia, že tam musí byť vnútri vírus, pretože to zviera alebo slepačie embryo

ktorým som niečo vstrekol, alebo bunková kultúra,

ktorú už nezásobujem alebo sám otrávim – takže tam vraj musí byť vnútri vírus.

A celý tento blábol už ani nevynášajú von, pretože sa hanbia, pretože medzi ľuďmi

už je priveľa informácií – už sa neodvolávajú fixne na nejakú publikáciu.

Tvrdia: Existujú toho plné knižnice a je to jednoducho konsenzus, že je to tak

a nemôžeme uvádzať tisíce publikácií...

- a v sume týchto tisícov publikácií, ktoré by sme museli uviesť,

tam je tento dôkaz – zrejme medzi riadkami – niekde ukrytý.

A to si každý môže ľahko overiť. Ja tiež vždy poukazujem na to, čo som aj publikoval

- podľa čoho možno poznať, čo je vedecká publikácia:

Dátum, kedy bola podaná táto publikácia, táto práca, a dátum, kedy bola odskúšaná a akceptovaná na publikovanie.

Ak tieto dva dátumy nie sú u tejto práce uvedené, potom to nie je pôvodná vedecká práca.

Vtedy je to nejaký sloh, vtedy je to sekundárna literatúra

a to si rovno môžete nechať poslať povedzme zbierku porna,

ak na také veci ste, budete s tým mať zrejme viacej zábavy.

A možno tam aj bude vidno nejaké izolované vecičky.

Ale v tých veciach, ktoré voľakedy uvádzali, nemožno nič také nájsť.

A na tejto úrovni je to úplne jednoduché, je to aj mimo tej úrovne, kde by sa dalo tvrdiť,

zahrať sa na sprostého, ako poslanec:

Ach, tomu ja nerozumiem, ja som študoval právo alebo náuku o oblbovaní národného hospodárstva,

ale biológia, medicína, kdeže, to robia odborníci.

Nie. Medzičasom je to úplne jednoduché, overiť si to

a rozvinúť to do stavu, z ktorého niet viac úniku.

Spolková ministerka zdravia Ulla Schmidt napísala s dátumom 5. januára 2004:

„Samozrejme, že HIV sa v medzinárodnom vedeckom konsenze

považuje za vedecky dokázaný.“

Ale „POVAŽUJE“ nie je to isté ako „JE“. Naviac: Konsenzus nemožno odfotografovať!

Google: Izolovanie HIV

Na obrázkoch zo skorších čias, ktoré sa ešte dostali von,

alebo ktoré kolujú aj v internete, sú zobrazované:

Ak je to prierez bunkou, to dokáže rozpoznať každý – tak sú to jednoducho súčasti bunky

– čiže mitochondrie, ktoré boli na špici narezané, potom sú to celulárne čiastočky

ktorými si bunka realizuje extracelulárny a intracelulárny transport.

Tie sú zhruba tej veľkosti, majú však každá odlišnú veľkosť, ani nie sú prirodzene na to stavané,

opustiť celé do bunkové združenie a nie sú preto stabilné, nevyzerajú vždy rovnako,

neobsahujú nukleovú kyselinu, čo dokážem zobraziť tými najjednoduchšími farbiacimi technikami.

Iný spôsob, ako sa vyrábajú čiastočky, ktoré nám vydávajú za vírusy,

je jednoducho vytvorenie emulzie z bielkovín, tuku a vody.

A potom sa podobne ako pri mydlových micelách vytvoria malé čiastočky, ktoré musím chemicky zafixovať

alebo ktoré musím dokonca zmraziť, aby som ich vôbec mohol odfotografovať.

Ale aj tam vidíte, že sú odlišne veľké a majú odlišné tvary

a chýba tam tomu aj kompletná biochémia.

To je tiež jasné – vzal som teraz tieto čiastočky biochemicky,

som ich analyzoval, teda zloženie týchto čiastočiek – nič také neexistuje.

A ani nemusí. Predložiť niekomu izolovaný obrázok ako dôkaz niečoho

– to už je pokus o podvod.

Čiže podľa toho poznáte pokus o podvod: Pýtate sa na vedeckú publikáciu

a otrčia vám izolovanú fotografiu.

Je to drzosť, také niečo prezentovať alebo tvrdiť,

že fotografia, ktorá vyšla izolovane, o ktorej nie je vôbec známe, ako vznikla,

čo tam bolo presne spravené – také niečo vydávať za dôkaz čohosi, predovšetkým ak ste sa

pýtali na vedeckú prácu. To je nemotorný pokus o podvod.

Potom ešte tá otázka tej videosekvenciu, o ktorej sa tvrdí,

že bol nafilmovaný zrod HIV, teda...to je jednoducho bezočivosť.

Tvrdí sa, že bunka, ktorá geneticky vraj dostala informáciu vyprodukovať bielkovinu,

ktorá je pripisovaná HIV, ale ktorá má byť iba súčasťou HIV, že táto bielkovina je potom podľa všetkého

aj vytvorená, vypudená z bunky a vytvorí potom čiastočku na povrchu,

ktorá sa primiešaním farbív vo fluorescenčnom mikroskope

zvýrazní farebne alebo ako záblesk svetla čiernobielo

- pričom v pôvodnej publikácii je jasne uvedené – „these are virus like particles“.

čiže čiastočky vyzerajúce AKO VÍRUS, to je iba model.

Ale tá istá vedkyňa to potom v médiách prezentuje ako HIV.

Treba si jednoducho k tomu prečítať pôvodné publikácie a vtedy uvidíte, ako nehanebne bezočivo nám klamú.

Prečo by to jeden urobil – prečo by mal čítať manuál?

Tých niekoľko ľudí, ktorí to spravia, tí potom prirodzenie opustia toto miesto.

Alebo aj tí, ktorí sa počas vzdelávania pýtajú – čo to vlastne meriame?

Prečo keď 20-razy po sebe meriame, dostaneme napríklad 10-razy pozitívny a 10-razy negatívny výsledok

– prečo sa to jednoducho zahráva do autu? Takto to vyzerá v praxi.

Preto žiaden vedec skúmajúci aids alebo rakovinu nespraví krok späť a nepoloží si otázku, aké sú to stavy.

Namiesto toho bolo stanovené, že je to v každom prípade stav, proti ktorému treba bojovať.

To je dogma a paradigma výskumu a preto je aj – žiaľ – v slepej uličke.

Všetko čo robí, čo pozoruje, stavia vždy na tejto dogme choroby.

Goethe 200 rokov bezvýsledne varoval vo Faustovi I:

„Tu bol liek, pacienti zomreli a nikto sa nepýtal, kto sa uzdravil, a tak sme s pekelnými kašičkami,

zúrili v týchto dolinách, v týchto kopcoch, ďaleko horšie ako mor, ja sám som podal jed tisícom,

chradli, som nútený zažiť, ako drzých vrahov chvália.“

Mám bývalých kolegov, s ktorými ešte prichádzam do styku.

Nedávno som jednému povedala – minulý rok mi chcel čosi vysvetliť o osýpkach.

To sme si vydiskutovali relatívne rýchlo. Nedávno prišiel a začal: tetanus.

Pozrela som na neho a hovorím mu: Si predsa doktor chémie.

A malo by ti byť vlastne jasné, že baktéria tetanu

ako všetky ostatné baktérie dokáže tvoriť toxíny iba v neprítomnosti kyslíka.

On na mňa pozerá a hovorí: No, jasne, anaeróbne.

A ja mu na to hovorím.

A podrobnejšie sa to o celej tej záležitosti a o novej medicíne zrejme nechceš dozvedieť,

pretože inak by si vo farmapriemysle nechcel – nedokázal viac robiť.

Nie, nevedia to lepšie, myslia si to všetci. Ja som si to tiež myslela.

Že na zníženie tlaku potrebujete ACE a všetky tieto veci, to všetko som si tiež myslela.

Veď som sa aj nechala ešte v roku 2000 posledný raz preočkovať – všetkým možným.

Myslím, že to je spôsobené štúdiom. Priveľa teórie, málo praxe, veľmi málo praxe.

A potom je to aj také kŕčovité učenie sa naspamäť.

Mňa by to teda neuspokojilo, pretože v konečnom efekte – ak je niekto prechladnutý,

dostane antibiotiká, ak má niekto hypertóniu, dostane betablokátory.

Vždy to prebieha podľa schémy F. Ak má niekto vyrážku, dostane kortizón atď.

Tam netreba veľa rozmýšľať.

A preto dokážu aj odbaviť veľa pacientov. Potom je to, myslím si, aj finančná záležitosť.

Tri úrovne v dvojfázovosti

Je veľmi dôležité rozumieť, ktoré procesy tieto tri úrovne – psychika, mozog a orgán – počas dvojfázovosti uskutočňujú.

Začínajúc s DHS, ktorý predstavuje konflikt medzi vnímanou realitou

a biologickými potrebami, sa tieto tri úrovne dostávajú do sympatikotónie.

Začína sa účelný biologický osobitný program.

Mozgové relé, ktoré je príslušné pre zodpovedajúcu biologickú potrebu

a prislúchajúce konanie a orgány, zvýši svoju funkciu.

Na CT mozgu vidíme Hamerovo ohnisko.

V psychike máme nutkavé myslenie okolo konfliktu a nevieme sa na nič iné sústrediť,

až kým sa konflikt vyrieši alebo stane bezvýznamným. V noci nedokážeme spať, pretože riešenie problematiky je dôležitejšie.

Na orgáne sa vyskytnú všeobecné symptómy ako zúženie ciev, uvoľnenie stresových hormónov a im podobných.

Nemáme chuť do jedla, pretože, ak sa vrátime k príkladu s myškou, počas úteku predsa neprijímame žiadnu potravu.

A na špeciálne dotknutom orgáne sympatikotónia podľa typu tkaniva zapríčiní

zvýšenú alebo zníženú funkciu, ako je opísané v treťom prírodnom zákone.

Mimochodom, na CT snímke tohto orgánu možno tiež pozorovať Hamerovo ohnisko.

Pre prípad, že konflikt sa vyrieši a stane sa bezvýznamným, všetky tri úrovne teraz prejdú do fázy opravy.

Oprava – to znie tak, ako keby bolo už všetko za nami, no môže byť aj nebezpečná,

predovšetkým prostredníctvom procesu v mozgu.

Táto fáza opravy A (alebo zvaná aj ako postkonfliktolýza A, PCL A) je fáza puchnutia.

Mozgové relé, v ktorom teraz už Hamerovo ohnisko nie je, si ukladá vodu.

Mozgové relé napuchne. Voľakedy by bol práve tento proces označený ako mozgový tumor,

čo nie je nesprávne, pretože tumor je iba požiadavka miesta.

Ale domnienka, že sa za tým ukrýva zhubný nikdy nekončiaci proces, je nesprávna.

Veľkosť a poloha dočasného tumoru však rozhodujú o tom, či hrozí nebezpečenstvo.

V psychike v tejto fáze po vyriešení konfliktu pociťujeme opäť voľnosť,

a opäť sa dokážeme uvoľniť a prečítať si napríklad knihu.

V orgáne sa teraz tiež ukladá voda, v dôsledku čoho orgán opuchne.

Oba procesy puchnutia môžu, podľa toho na ktoré tkanivo tlačia, viesť k bolestiam a iným symptómom,

keď sa napríklad odpoja nervy alebo kanály alebo stlačia okolité oblasti mozgu.

Skoro všetky možné bolesti a zhoršenia, ktoré nepochádzajú zo zranenia,

nájdeme – spôsobené opuchmi – v tejto fáze opravy A.

Všeobecné orgánové symptómy fázy aktívneho konfliktu, ako je zvýšené uvoľňovanie stresových hormónov

a zúženie ciev sa v tejto fáze nakrátko otočia do protikladu

a na konci celého procesu sa opäť znormalizujú.

takto máme vo fáze opravy podľa tendencie aj teplé ruky.

Napuchnuté mozgové relé vždy zapríčiní aj zníženú funkciu

alebo úplný výpadok funkcie ním riadeného orgánu.

Napríklad parkinson, ochromenie črevného traktu alebo necitlivosť pokožky

sú zapríčinené zníženou funkciou v dôsledku opuchu mozgu.

Psychika: Uvoľnenosť, pohoda Mozog: Opuch mozgového relé Orgán: Opuch

Táto fáza opravy A trvá maximálne tri týždne.

Pokiaľ však konflikt nebol opäť aktivovaný návratom témy konfliktu.

Oprava vtedy vždy začína odznova.

Pre mnohých je typickou situáciou, že v práci sa stresujú s kolegami, so šéfom

alebo majú niečo iné – v práci majú aktívne konflikty – vrátia sa domov, sú vyriešené,

dostanú potom symptómy liečenia, opäť idú do práce a opäť aktivujú konflikty.

A takto ustavične pendlujú sem a tam.

Najneskôr po týchto troch týždňoch sa opuchy v mozgu a na orgáne takpovediac vytlačia.

To je sympatikotónny okamih.

A pretože tieto tri úrovne navzájom súvisia, v psychike, počas trvania tejto takzvanej epikrízy opäť prežívame konfliktom.

Konflikt, ktorý sa už pred časom vyriešil, je opäť v našej hlave

a zažívame ho, ako hovorí Dr. Hamer, v zrýchlenom tempe.

Slovo epikríza má dva významy a znamená na strane jednej niečo ako „záverečná správa“.

Na druhej strane je skratkou pre epileptickú alebo epileptoidnú krízu, ktorá opisuje symptómy tejto fázy.

Túto mozgovú mŕtvicu, čiže epikrízu v mozgu, prežívame mnohokrát denne.

V prípade väčších, silnejších opuchov, však môže byť tento proces aj nebezpečný

a vyžaduje užívanie liekov alebo iné opatrenia.

S týmto novým poznaním možno s liečbou liekmi začať teraz už zavčasu,

pretože epikríza v žiadnom prípade nenastane prekvapivo,

ale skúsený terapeut ju dokáže predpovedať na deň či dokonca na hodinu presne.

Organicky je epikríza podľa orgánu a príslušnosti tkaniva vysoko individuálna.

Vidíme tu napríklad epileptické záchvaty, záchvaty bezvedomia, koliky, kýchanie, rôzne druhy srdcových infarktov,

astmatické záchvaty, záchvaty paniky a mnoho iného, ako napríklad aj pôrod či orgazmus,

ktoré sú tiež súčasťou zjavne účelných biologických osobitných programov,

ktoré tiež prebiehajú podľa týchto piatich prírodných zákonov.

Trvanie epikrízy je tiež v každej z týchto štyroch skupín tkanív úplne odlišné.

Maximálne trvanie 20 sekúnd v ektoderme sa však môže predĺžiť tým, že sa človek vzoprie.

Napríklad ak neuvoľní svalový kŕč, ale sa proti nemu bráni.

Na tomto obrázku vidno iba jednu epikrízu, môže ich však byť viacej za sebou.

Príčinou je, že účel epikrízy je vytlačenie napuchnutého mozgového relé.

Ak jedna epikríza nestačí, spustí sa viackrát, takže napríklad kýchneme viac razy po sebe.

Tieto vytlačené opuchy budú pri prechode do fázy opravy B vycikané.

Nazývame to cikacou fázou.

Pcl B je cestou k normalizácii. Silné symptómy pcl A sú preč.

Teraz vidíme na mozgové relé a na orgáne proces zjazvenia.

Ukladá sa väzivo, ktoré pochádza zo stredného zárodočného listu.

Ak osobitný program často prechádza cez fázu opravy B, dotknuté tkanivo sa zakaždým trocha zjazví,

a predtým by to lekári diagnostikovali ako oddiferencované tkanivo,

pretože tým, že sa prelínalo väzivom, nebolo možné ho jednoznačne priradiť niektorému zárodočnému listu.

Na niektorých orgánoch vznikajú aj cysty, ktoré zaručujú trvalé zvýšenie funkcie orgánu.

Tak napríklad cysta na vaječníku spôsobí, že žena sa trvalo javí až o 10 rokov mladšia.

Takže nie je to nič, čo by bolo treba pre údajnú zhubnosť odstrániť.

Ak na odbúranie tumorov v tkanive starého mozgu nie sú potrebné mikróby,

tumory sa v tejto fáze zapuzdria.

Ostávajú tak navždy. V prípade často prebiehajúcich programov ostávajú vo fáze pcl B aj zvyšky kalku.

Zvápenatené plece alebo zvápenatené artérie voľakedy považovali za dôsledok nesprávnej výživy,

je to však iba výsledok procesov, ktoré sú v živote človeka často potrebné a preto sa neustále opakujú.

Tieto rôzne druhy zjazvení, tvorba cýst, zhustenia a zapuzdrenia

sú koncové stavy osobitného programu a ostanú takto.

Väčšinu z nich nespozorujeme, ale napríklad na oku alebo na kostiach

môžu tieto zjazvené zvyšky pretrvať ako trvalé zhoršenie,

preto by mohlo byť potrebné, podľa okolností zastaviť ďalšiu potrebu osobitného programu, ak je to možné.

„Je to najväčšia chyba pri liečení chorôb, že existujú lekári tela a lekári duše,

pričom jedno nemožno oddeliť od druhého.“ Platón, 427-347 p. n. l.

Celý proces stručne zhrnutý ešte raz:

Vo fáze aktívneho konfliktu vidíme v mozgu aktivitu mozgovej oblasti – v psychike nutkavé myslenie

a nutkavé hľadanie riešenia konfliktu – na orgáne príslušný špecifický sympatikotónny symptóm.

Po vyriešení konfliktu, v pcl A napuchne mozgové relé i orgán, čo má za následok

zníženú funkciu alebo jej výpadok a vedie k bolestiam a iným symptómom,

ktoré vznikajú čisto mechanicky tlakom.

Na orgáne sa zároveň zvráti späť proces rastu alebo odbúravania buniek z aktívnej fázy.

V psychike je človek opäť uvoľnený.

V epikríze sa opuchy vytlačia a následne ich človek vyciká.

Symptomaticky máme organicky a psychicky úplne individuálne symptómy,

ktoré predstavujú nadmernú aktivitu konfliktu,

čiže ešte raz absolvujeme dianie aktívnej fázy v zrýchlenom tempe.

V pcl B príde postupný návrat do normálu – rovnaké symptómy ako v pcl A, iba slabšie.

Na mozgu a na orgáne dôjde k zjazveniu, na orgáne prípadne k vytvoreniu cysty,

zapuzdreniu alebo zhusteniu, ktoré môže ostať natrvalo ako koncový stav.

Všetky symptómy, ktoré zjavne nenastanú ako následok zranenia, otravy a prípadnej nedostatočnej výživy,

možno vysvetliť podľa tejto schémy.

Otázka je vždy, ktoré tkanivo je dotknuté a v ktorej fáze sa nachádza.

Príčina spustenia programu vyplýva napríklad z funkcie orgánu.

„rakovina krčka maternice“, leukémia, bolesti kostí, záchvaty paniky, opuchnuté mandle, bolesti žalúdka,

zvracanie, diabetes – insuficiencia inzulínu „veľa cukru“, „málo cukru“, „veľmi veľa cukru potom veľmi málo cukru“,

diabetes – insuficiencia glukagónu – „málo cukru“, „veľa cukru“, „veľmi málo cukru“, rakovina priedušiek,

vyrážky, samovražda (samovražedný atentátnik), počutie hlasov v hlave, „zápal mechúra", nedostatočná funkcia štítnej žľazy, padanie vlasov,

bolesti zubov, zápal stredného ucha, ochrnutie, parkinson, „rakovina kože“,

alzheimer (zlá pamäť), zelený zákal, celulitída, koncový stav zjazvenia.

Existujú tri spôsoby ako zistiť, že je človek chorý.

Za prvé, človek má nejaký telesný znak, čiže sčervenanie. Za druhé, že má nejaký telesný symptóm, napríklad svrbenie alebo bolesť,

A za tretie, že to človeku povie niekto iný, na základe nejakých parametrov alebo názorov.

Z pohľadu novej medicíny si vždy treba položiť otázku: Čo má ten človek naozaj?

V školskej medicíne máme v súčasnosti značné nálepkovanie chorôb.

To znamená, existujú tu nádoby a každá nádoba je jeden obraz choroby

a v každej nádobe je mnoho prvkov.

A keď potom ide o také súhrnné pojmy ako rozptýlená skleróza alebo... týchto vecí je do nekonečna

- to predsa nie sú prípustné definície.

Veď si pozrite na wikipedii symptómy týchto označení.

To je paleta 20 symptómov, niekedy aj viac.

Ak postavím vedľa seba piatich pacientov s rozptýlenou sklerózou, môže sa stať,

že z pohľadu symptómov nebudú mať vôbec nič spoločné,

okrem spoločnej diagnózy. Z pohľadu novej medicíny je takáto práca sotva možná.

Nová medicína si vždy kladie otázku: Čo je tomu človeku naozaj?

Z pohľadu novej medicíny treba jednoducho kúsok po kúsku rozobrať jednotlivé symptómy a hneď sa zistí, o čo ide.

Ktorý zárodočný list čiže ktorý druh tkaniva je u neho v ktorej fáze.

Vtedy hneď vieme, aký druh konfliktu, aký obsah konfliktu je u toho človeka v ktorej fáze

a prečo tento človek tú vec prežíva takto a prečo to nekončí

alebo prečo to prebieha, to už je potom individuálna záležitosť u tohto človeka.

Takže neexistuje „rozptýlená skleróza“ s tými svojimi tisícami symptómov, ktoré by to tentoraz mohli byť.

Existujú iba určité osobitné programy, ktoré sa vždy spúšťajú rovnakým obsahom konfliktu.

Existuje však aj jeden úplne špeciálny program, ktorý má značný vplyv na všetky ostatné programy:

Zberné kanáliky obličiek Zberné kanáliky obličiek pochádzajú z vnútorného zárodočného listu, entodermu,

a majú za úlohu spätnú resorpciu vody.

Z asi 120 litrov, ktoré denne obiehajú cez obličky, si telo ponecháva asi 99 %

a zvyšné jedno percento, ktoré prejde, vycikáme.

Samozrejme že nemáme v sebe 120 litrov, ale to, čo v sebe máme, ustavične obieha

a za deň je to asi 120 litrov, ktoré prejdú cez obličky.

A z týchto 120 litrov sa za normálnych okolností vyfiltruje asi 1 %, to značí, za deň by sme mali vycikať asi 1,2 litra.

Ak je však biologicky potrebné, vodu zadržať, vtedy sa spätná resorpcia zvýši.

To je povedzme ten prípad, kedy nemáte žiadne útočisko, miesto, na ktorom sa cítite spokojne a bezpečne.

Ak tento „bezpečný prístav“ človek stratí, príroda vychádza z toho,

že sa cítime ako na púšti alebo ako ryba vyplavená na breh.

Tento bezpečný prístav môže byť aj milovaný partner alebo v prípade malých detí ich matka.

Konflikt sa opisne nazýva aj ako „pocit úplnej opustenosti“, „konflikt pocitu zlého zaopatrenia“,

alebo aj ako „konflikt existencie“ alebo ako „konflikt utečenca“.

Ale biologická podstata je jasná: Oáza, ktorá človeku dáva úplné bezpečie,

a je jedno, čo si človek v konkrétnom prípade pod tým predstavuje, je preč, a človek nevie, kam má ísť.

To má za následok, že telo si zvýšenou resorpciou vody ukladá vodu,

a tým sa chráni pred vysušením.

Čo však príroda nevie, že okolo nás sú všade vodovodné kohútiky a že nám prakticky nikdy nehrozí reálne vyschnutie.

Osobitný program však pochádza z histórie vývoja a neberie ohľad na naše nové vymoženosti.

Tento stav bol voľakedy považovaný za zlyhanie obličiek, keďže vylučujú iba malé množstvo vody.

V skutočnosti je to však naopak, pretože je to spôsobené práve nadmernou funkciou zberných kanálikov obličiek.

V aktívnej fáze programu sa voda ukladá napríklad v tukovom tkanive

alebo vo väzive tela, a človek neustále priberá.

Táto tučnota nemá s nesprávnou výživou nič spoločné.

Dr. Hamer dokonca tvrdí, že 90 % ľudí s nadmernou hmotnosťou

majú aktívneho takzvaného „utečenca“, čiže ukladajú vodu.

Toľko spomínaní tuční ľudia živiaci sa fastfoodom v USA za svoj obvod v páse

vďačia možno spoločnosti, v ktorej musia žiť v ustavičnom strachu z budúcnosti

a preto úmyselne, pre istotu ukladajú všetky výživné látky, ktoré dostanú.

Pretože tri úrovne prebiehajú synchrónne, máme v psychike zodpovedajúci symptóm,

že svet považujeme za neisté miesto alebo neláskavé miesto, na ktorom sa možno iba ťažko cítiť dobre,

a dotknutí ľudia sa často vyjadria v podobnom duchu.

U mnohých ľudí možno konflikt utečenca zistiť iba ťažko, pretože jeho prejavy sú veľmi široké.

Môže mať pomerne mnoho odlišných prejavov.

U niekoho to môžu byť skôr existenčné starosti a iný zasa nemá nikoho,

s kým by sa mohol porozprávať o svojich problémoch.

To vnímanie je v jadre rovnaké. Podľa mojich skúseností pri tejto problematike skoro vždy narazím na to,

že matka sa od istého okamihu prestala človeku naplno venovať,

už sa prestala o neho starať, zaisťovať ho, prestala vytvárať domov

alebo prestala mať čas vypočuť si ho alebo si ho prestala všímať.

Možno matka aj zomrela.

Čiže v jadre ide o pradôveru vo svet a o bezpodmienečnú istotu.

Matka ako „centrum univerza“, ktorá človeka živí a chráni.

Pretože táto súvislosť medzi priberaním a aktivitou obličkových zberných kanálikov doteraz nebola známa,

všetky náuky o výžive si protirečili.

Pretože aj keď niektorí ľudia zjedia veľmi veľa toho, od čoho sa priberá,

napriek tomu nepriberú, pretože sa cítia v bezpečí a dobre.

Takto nemusia nič ukladať, pretože si nemusia robiť starosti, či zajtra niečo dostanú.

Ale ľudia, ktorí cítia, že je o nich zle postarané a sú neistí, mávajú príčinne v mnohých prípadoch málo peňazí

(okrem tých, pri ktorých má konflikt do činenia skôr s nejakou osobou, ako s financiami a strachom o budúcnosť).

Osoby, ktoré majú chronické finančné starosti a preto ukladajú veľmi veľa vody,

logicky stretneme predovšetkým tam, kde potrava veľa nestojí.

Záver, že údajne zlá strava je príčinou, je tak prekonaný.

Po vyriešení konfliktu, ak napríklad opäť získam svoju milovanú osobu, svoju bezpečnosť alebo svoje miesto, kde sa dobre cítime,

vo fáze pcl a nastane znížená funkcia zberných kanálikov obličiek.

To značí, resorpcia vody bude značne znížená.

Voda z človeka len tak strieka a človek celý deň behá na záchod.

To vlastne vysvetľuje ten mechanizmus fenoménu po chudnutí a prečo diéty nefungujú.

Prirodzene, človek môže schudnúť aj telesnou námahou alebo hladovaním, čiže spotrebovaním nahromadených rezerv,

ale najvyššou prioritou by malo byť vyriešenie konfliktu zberných kanálikov obličiek.

Prečo je tento program tak dôležitý v súčinnosti so všetkými ostatnými programami,

súvisí s procesmi puchnutia počas fázy pcl A každého jedného osobitného programu.

Ak sa na začiatku fázy opravy v mozgu a na orgáne uloží voda, urobí sa to v oveľa vyššej miere,

ak organizmus práve ukladá vodu v dôsledku aktívnych zberných kanálikov obličiek.

Procesy puchnutia vtedy dokážu byť až 10-razy väčšie, ako zvyčajne.

Dokonca by sa dalo ísť až tak ďaleko a vyhlásiť, že silné bolesti

a ostatné symptómy vzniknú iba v dôsledku aktívnych zberných kanálikov obličiek.

Ak sú zberné kanáliky obličiek aktívne, vidíme napríklad po pichnutí včely veľmi veľký opuch,

ktorý bol voľakedy interpretovaný ako alergia.

Preto je základom terapie postarať sa o to, aby sa osoba cítila dobre, v istote a bezpečí, aby mala pocit, že je o ňu dobre postarané.

Pretože poznatok, ktorý školská medicína pozná už dlhšie, že symptómy sa v nemocnici prudko zhoršujú,

má naraz hlavu a pätu.

Hneď ako sa pacient ocitne sám na nemocničnom lôžku a nikto sa o neho nestará,

aktivizuje sa takzvaný konflikt utečenca, tu označený aj ako nemocničný konflikt,

začne sa ukladať viac vody, a opuchy sa rapídne zvýšia.

Na opodstatnenie a samotný priebeh nemocničnej prevádzky by tak bolo treba pozrieť sa v úplne inom svetle a premyslieť ich.

Keď som bol vo Freiburgu na JIS-ke, ktosi tam vyslovil úvahu,

či vlastne máme JIS-ku vôbec robiť, pretože sa z nej vlastne nikto nedostal.

Jedného som zažila, ktorý to prežil – za šesť rokov!

Týmto fenoménom sa dajú vysvetliť mnohé zdanlivo účinné terapie.

Pacient príde s bolesťami za lekárom alebo terapeutom, za človekom robiacim akupunktúru, masérom, duchovným liečiteľom, homeopatom alebo šamanom

podľa vlastného výberu, a bolesti poľavia možno už v čakárni,

až sa človek hanbí že prišiel, pretože sa zrazu nemá na čo sťažovať.

Alebo po rozhovore alebo po ošetrení podľa vlastného výberu sa to razom zlepší.

Ak je samotný aspekt tohto zlepšenia jednoducho skutočnosť, že pacient sa teraz obklopí starostlivosťou a už nie je so svojim symptómom

ponechaný sám na seba, ukladanie vody bude menšie, alebo nebude potrebné vôbec a opuchy,

zodpovedné za silné bolesti alebo iné obmedzenia, rapídne ustúpia.

Zdá sa teda, že široká ponuka najrozličnejších zdanlivo účinných terapií

vôbec nie je účinná priamo, ale je iba obchádzkou, o ktorej rôzni terapeuti nemajú ani potuchy.

Pretože však svojimi postupmi docielili mnohé, nikdy nemali dôvod o tom pochybovať.

Žeby obľúbený finálny argument o zmysle terapie,

„pravdu má ten, kto vylieči“, náhle predsa len nebol pravdivý?

„Životné očakávania obyvateľov klesajú úmerne s počtom obyvateľov na jedného lekára,

čiže s rastúcou hustotou lekárov.“ Vedecký inštitút nemeckých mestských nemocenských poisťovní (1979)

Skúsenosti s rakovinou krčka maternice, tachykardiou, pľúcnymi alveolami

Normálne na mňa sprosto tlačili.

že vraj mám teraz zodpovednosť za dieťa a musím ihneď do nemocnice

a že vraj inak to neprežijem.

To je... aj keď človek pozná novú medicínu alebo sa s ňou zaoberá,

tak to s človekom zamáva, keď ti povedia: Neprežiješ to.

Podsúvali mi karcinóm cervixu, čiže rakovinu krčka maternice

a zistili to keď som bol čakala svojho syna.

A testovali to znova a znova, posledne pred rokom a tie hodnoty boli raz vysoké raz nízke.

Myslím tie hodnoty pap testu. Našli aj tie údajné „vírusy“, tie nebezpečné.

Myslia sa už skôr spomínané ľudské papilomavírusy - HPV, ktoré podľa štvrtého biologického prírodného zákona

vo fáze opravy krčka maternice údajne možno zmerať.

Ale bez toho, aby sa im dávala vina za symptómy, pretože môžu byť, ak vôbec, iba pomocníkmi opravy,

pretože už je predsa po fáze aktívneho konfliktu.

Rakovina krčka maternice je iba dočasný opuch

ako následok vyriešeného takzvaného sexuálneho konfliktu resp. straty revíru.

Sexuálny konflikt môže byť napríklad: - nemať intímny styk, pretože ma opustil partner

alebo pretože uprednostňuje styk s inou.

V tejto súvislosti sa hovorí aj o konflikte sexuálnej frustrácie.

– byť znásilnený – prichytiť rodičov pri sexe, čo sa často stáva deťom

– byť prichytený pri sexe – byť videný nahý, ak to človek vníma ako niečo zlé

– byť zdesený z pornočasopisu, ktorý schoval vlastný otec – a mnoho iných.

Ale aj okolnosť, že malé deti typicky tak ľúbia maminu či ocina,

že dokonca povedia, že si ich chcú zobrať.

V tejto súvislosti syn spravidla ľúbi maminu a dcéra ocina.

Ak teraz uveria, že mamina alebo ocino sú im neverní, pretože sa stretávajú s niekým iným,

aj to možno chápať sexuálne.

Vidno, že tu nejde o vedomé, naučené vedomosti o sexe a sexuálnych obsahoch.

V našom prakóde je všetko založené už od malička a je to priamo náležite interpretované mimo nášho rozumu.

Ale podľa vlastných vedomostí alebo vlastnej vyspelosti sú iné situácie vnímané ako sexuálny konflikt.

Pre malé deti je napríklad nepredstaviteľné, že vlastní rodičia spolu sexujú

a je to pre ne náležite dramatické, ak ich pri tom predsa len prichytia.

V pokročilom veku je to však pre dieťa už samozrejmé,

že rodičia niečo také robia a už to nepredstavuje žiaden konflikt.

Tu sa presúvajú sexuálne témy na iné oblasti.

Ja som sa počas tehotenstva informovala už aj z pohľadu novej medicíny a vlastne som potom vychádzala z toho,

že v rámci liečenia po pôrode by som potom mala mať problémy so srdcom.

Táto domnienka vyplýva z toho, že krček maternice a koronárne žily srdca

sú riadené tým istým mozgovým relé a preto vždy reagujú spoločne.

Svoje dieťa som kojila skoro sedem mesiacov a potom to bolo biologicky zaujímavé.

Bolo to prakticky ten deň, kedy som ho prvý raz dokrmovala, keď som mu dal prvé lyžičky,

začala som mať problémy so srdcom.

Po pôrode som si pravdu povediac povedala – nech je to ako chce – dôležité je, že mám dieťa

a nechcem nad tým viac rozmýšľať a akosi som to odsunula stranou.

Tiež som si pomyslela – do kelu – mám teraz nález rakoviny krčka maternice, nemám žiadne ťažkosti

a predsa nepôjdem teraz bez akýchkoľvek ťažkostí do nemocnice nechať sa tam otvoriť.

A keď sa potom spustili tie problémy so srdcom, pomyslela som si:

Aha – tak ono to nakoniec skutočne funguje tak – ako tvrdí nová medicína.

A bolo to potom dosť hrubé. Minulý rok na jar som tu ležala s dieťaťom

a skutočne som si myslela, že dostanem srdcový infarkt.

Mala som masívnu anginu pectoris a nemávala som tachykardie, čiže búšenie srdce,

ale extrasystoly, čiže vynechávanie, veľmi bolestivé a ustavične som mala strach,

že tu niekde odpadnem a – keďže tu žijem sama – dieťa bude ležať vedľa mňa.

Dohodla som sa potom s bratom, že mu budem volať 2-razy denne

a ak nezavolám, niekoho z mnou pošle alebo príde sám,

pretože som si skutočne myslela, že čoskoro padnem mŕtva k zemi.

A neskôr niekedy v noci som viac razy vyvrátila celé litre vody – čistej kvapaliny

a to razom znížilo tlak srdca.

Bolo to skutočne pozoruhodné. Ale myslela som si, že teraz sa úplne dehydrujem, bolo toho tak veľa.

Potom som mala ešte zopár srdcových špičiek, ale v priebehu 2,5 mesiaca to stále viac ustupovalo.

Doktori školskej medicíny na mňa masívne vyvíjali nátlak.

Volali mi sem, vyhrážali sa a apelovali na moje svedomie, že vraj teraz mám zodpovednosť za dieťa

a mám ísť do nemocnice a nechať sa operovať.

Diskusie som mala už aj počas cisárskeho rezu.

Ležala som na operačnej sále, na jednej strane som čakala – kedy príde ten infarkt.

A na druhej strane som sa hádala s primárom.

Tie peridurálne anestézie sú skutočne super, odtiaľto nižšie človek nič necíti a v hlave máte úplne jasno.

takže vytiahli zo mňa dieťa, krátko mi ho ukázali a to bolo potom príšerné a odniesli ho preč.

Potom hovorím primárovi: Tak a teraz ešte placentu. A všetko ostatné ostane tam kde je! Zašiť!

A on len tak poznamenal: Teda pri vašich hodnotách, ja by som s tým niečo nechal urobiť. A môžeme s tým niečo urobiť.

A ja mu na to: To si vydiskutujme radšej inokedy, čo si o tom myslím, že čo môžete.

Bol tu masívny tlak školskej medicíny a ja som bola z časti opäť zneistená

ale nakoniec to všetko – celý ten proces liečenia

s tými srdcovými problémami prebiehal tak, ako predpovedala nová medicína.

Minulý rok v lete, potom čo som na jar prestála skutočné strachy zo smrti,

som skutočne dostala aj problémy s pľúcami

a asi 2 týždne som bolestivo vykašlávala krv.

A potom to prestalo. A odvtedy som opäť úplne fit.

Celé to dianie súviselo s mojim bývalým priateľom a otcom môjho dieťaťa.

A myslím si že sa to vyriešilo tak, že dokážem uznať tú osobu ako otca môjho dieťaťa,

ale už netvoríme spolu pár.

Je to skôr tak, že som uzavrela to, že by sme možno

niekedy mohli tvoriť pár a spoločne vychovávali dieťa.

Také niečo som vylúčila. Veľmi som bojovala, aj z dôvodu rozpočtu domácnosti.

A lekári novej medicíny mi radili, mám to nechať tak, mám to odovzdať.

Ako mi to vtedy povedali, niečo ako: Stojí ti to za tvoje zdravie?

A tak som to nechala tak a prestala som bojovať a teraz to aj funguje.

Tým, že som objavila nezrovnalosti už počas svojej práce ako redaktorka a pomyslel si

– niečo tu na tom celom systéme smrdí.

Aj ako školiteľka farmapriemyslu.

Ak by som nemala celé to pozadie, tak by som dôverčivo

išla pod nôž a absolvovala celý ten cirkus.

Dokonca aj s tým, čo som už vedela – pre mňa bola tá diagnóza rovnakým šokom ako pre každého iného.

A aj keď som sa vždy opäť začítala do novej medicíny, bol to vždy znova šok

keď mi opäť robili ster a hodnoty boli znova hore, atď.

Človek sa o to musí postarať sám.

Nemôžete jednoducho niekam ísť a povedať: Tak, teraz ma láskavo uzdrav,

ale ste sám šéfom svojho diania a jednoducho treba sa informovať a postarať sa o to.

Väčšina to však nemôže urobiť, ak predtým o tom niečo nepočuli.

Dominantná ruka

Odpoveď na otázku, prečo sa rôzne symptómy objavia niekedy vľavo a niekedy vpravo,

dostaneme v dominantnej ruke, presnejšie povedané v dominantnej polovici mozgu.

Na relatívne presné zistenie dominantnej ruky navrhuje Dr. Hamer test tlieskania.

Otázka znie: Ktorú ruku máte pri tlieskaní hore? Ktorá ruka dominuje pri tlieskaní?

Dominantnú ruku zistíte napríklad jednoduchým testom tlieskania.

Ak teda tlieskam takto, moja pravá ruka je vedúca ruka, pretože je navrchu.

To značí že som pravák.

Tento test tlieskania prebieha intuitívne a preto je to takpovediac nevedomý test tlieskania.

Tento test je účinný, pretože to nie je naučený pohyb.

Mnohých ľudí naučili písať pravou rukou, aj keď vnútorným impulzom by bolo použiť na to ľavú ruku.

Pretože mnohé prístroje a nástroje sú robené iba pre pravákov, sme v mnohých prípadoch kvázi nútení do pravorukosti.

Preto sa mnohí zdanliví praváci začudujú, že pri tlieskaní majú navrchu ľavú ruku,

resp. ľavá ruka vedie, aj keď všetko skoro vždy robia pravou rukou.

Ako bolo povedané, dominantná ruka určuje vlastne aj dominantnú sféru mozgu.

To značí praváci majú dominantnú ľavú a ľaváci pravú mozgovú hemisféru.

Počet ľavákov nie je nízky, ako sa všade predpokladá,

ten pomer je asi 62% ku 38%.

Opierajúc sa o dominantnú ruku máme dve odlišné polovice tela.

Naša silná strana je príslušná pre rovnako postavené osoby, naša slabá strana pre hierarchicky postavené osoby.

Často aj drzo nazývaná „strana partnera“ a „strana matky/dieťaťa“,

pretože skúsenosti ukázali týchto dvoch ako najčastejší vzťah.

To znamená, na rovnako postavenej strane vnímame osoby, ktoré sú s nami na rovnakej úrovni.

Čiže životný partner, kolega, sok, často aj otec,

ktorý je na rozdiel od matky skôr typ kamaráta.

Na hierarchickej strane vnímame osoby, ktoré sú výrazne nad nami alebo pod nami,

resp. ktoré vnímame ako hodné ochrany.

Tam nájdeme spravidla vždy matku a vlastné deti, niekedy aj otca

alebo osobu, ku ktorej vzhliadame alebo pred ktorou máme veľký rešpekt.

Domáce zvieratá sú spravidla tiež nasťahované na tejto strane,

pretože väčšinou sú výrazne pod nami a musia byť chránené.

Životný partner môže byť tiež vnímaný tu,

ak niektorý z partnerov pre toho druhého predstavuje napríklad istú rolu matky alebo otca.

Ak teraz praváčka žena má so svojim partnerom konflikt starosti/hádky,

ktorý sa organicky prejaví vo zvýšení funkcie mliečnych žliaz,

tento proces by prebiehal v pravom prsníku.

U ľaváčky by všetko prebiehalo zrkadlovo opačne.

No toto vnímanie zďaleka nie je také jednoznačné, ako je tu uvedené.

Napríklad konflikt s dcérou by mohol byť vnímaný na oboch stranách, ak by dcéra

bola v okamihu konfliktu vnímaná ako dcéra a aj ako sokyňa.

Alebo ak je partner vnímaný z časti ako dieťa a z časti ako životný partner.

Takýmto spôsobom dostanete symptómy na oboch stranách a z časti budú perfektne symetrické.

Ale pravidlo dominantnej ruky neplatí všade.

Presnejšie povedané, hrá rolu všade okrem orgánov riadených kmeňovým mozgom,

ako sú mandle alebo stredné ucho, žalúdok alebo črevo.

Vtedy sa otázka, ktorá strana je dotknutá, vyjasní pomocou princípu sústo dnu/sústo von,

ktorý však v tomto dokumente nemožno ďalej rozoberať.

To značí, dominantná ruka má význam v nasledujúcich oblastiach:

V orgánoch mezodermy starého mozgu, čiže orgánoch, ktoré majú ochrannú funkciu,

ako sú napríklad mliečne žľazy alebo zamša.

V orgánoch mezodermy nového mozgu, ktoré sú príslušné za výkonnosť a stabilitu tela,

ako je kostra, svaly, väzivo alebo šľachy.

A v orgánoch ektodermy, v ktorých okrem iného prebiehajú vedomé vnímanie zmyslami a revírne správanie.

Futbalista ľavák, ktorý už týždne netrafil bránu, a je všetkými šikanovaný predovšetkým verbálne,

zaznamená v ľavom kolene pokles vlastnej hodnoty.

Ľavá strana, pretože tam sú vnímané rovnako postavené osoby, jeho spoluhráči a spoločnosť.

A hneď ako znova dá gól, pokles jeho vlastnej hodnoty je vyriešený,

dostane sa do fázy opravy, jeho koleno napuchne a bolí to.

Proces, ktorý sa dá veľmi pekne pozorovať v športovom spravodajstve,

pretože bolesti prídu práve vtedy, keď sa konečne skončí zhoršovanie športových výkonov.

Lokalizácia poklesu vlastnej hodnote sa vždy vzťahuje na vnímanú činnosť.

U futbalistu je to spravidla v nohe alebo v kolene,

zatiaľ čo u brankára alebo tenistu je to skôr lakeť alebo ruka.

Z neznalosti piatich biologických prírodných zákonov si ľudia vždy mysleli, že to je opotrebovaním,

pretože sa predpokladalo, že telo podobne ako stroj postupne hrdzavie.

Ale špeciálne pre tieto symptómy opravy, ktoré vždy prichádzajú s obmedzeniami ako sú bolesti,

sa mnohí ľudia dostanú do kolobehu.

A to, čo nasleduje, vysvetľuje rovnako aj výnimky pravidla dominantnej ruky v spomínaných tkanivových skupinách.

Pretože dominantnosť ruky platí iba v „kvázi“ globálne vnímaných konfliktoch.

Ak je však konflikt lokálny, vzťahuje sa presne na to miesto, na ktorom bol vnímaný.

Ak sa mi na perách hnusí dotyk zvieraťa alebo bozk,

presne na tomto mieste to zaznamenám ako konflikt odlúčenia alebo konflikt útoku resp. konflikt znečistenia.

V tomto prípade je dominantnosť ruky bezpredmetná, symptómy

(v týchto prípadoch herpes alebo iné prejavy na pokožke) dostanem presne na tom mieste.

Ak futbalista ľavák dostane pokles vlastnej hodnoty do ľavého kolena,

symptómy fázy opravy môžu mať za následok lokálny pokles vlastnej hodnoty.

To sa stane, ak si myslí, že jeho koleno je zničené, že je na tomto mieste menejcenný.

Program sa teda spustí opäť odznova, nasleduje odbúranie buniek a hneď ako je konflikt vyriešený,

nasleduje opäť oprava s tvorbou buniek a bolestivým opuchom.

Takto sa mnohí ľudia nedokážu dostať z tohto začarovaného kruhu, pretože symptómy opravy vnímajú

ako príznak toho, že ich telo je na tomto mieste menej hodnotné, poškodené alebo chybné.

Ak dokážeme bolesť vnímať ako nevyhnutný proces opravy,

bez toho aby sme z nej odvodili ďalšiu nedokonalosť tela, dokážeme sa z tohto kolobehu dostať.

Často pripisujeme bolesti alebo iné symptómy práve vysokému veku,

čo vedie k ďalšiemu poklesu vlastnej hodnoty.

Človek vníma napríklad toto: Moje telo má nižšiu hodnotu, pretože už je staré.

Už nemôžem robiť všetko to, čo som voľakedy ešte mohol.

Aj lekárska diagnóza s obsahom: „Už nikdy nebudete chodiť!“ môže mať presne tento efekt.

A to, že človek vníma pokles vlastnej hodnoty alebo motorický konflikt vo svojich nohách,

ktorý má za následok práve toto obmedzenie funkcie, ktoré lekár zdanlivo správne predpovedal.

Recidíva a koľaje

Päť biologických prírodných zákonov vysvetľuje aj tie stavy

ktoré lekári označili napríklad za alergie alebo chronické choroby.

Pre ich porozumenie by sme sa však mali vzdať pôvodných pojmov,

pretože sú založené na prekonanom systéme a teda zavádzajú.

Existuje teda niečo ako neustále opakovanie určitej témy konfliktu

napríklad šéf, na ktorého sa každý deň musím pozerať a vytrpieť si ho.

To vyvoláva každý deň nanovo ten istý osobitný program.

Konflikt bude zároveň aj každý deň vyriešený alebo sa stane nedôležitým, čo ustavične povedie k rovnakej fáze opravy so symptómami.

Toto ustavičné vracanie sa témy konfliktu voláme recidíva.

Je dôležité uvedomiť si, že osobitný program potrebuje na spustenie DHS iba prvý raz.

V dôsledku toho postačuje rozpoznať starý obsah konfliktu a program sa opäť aktivuje znova

bez toho, aby existovala akútne dramatická nečakaná, izolujúca situácia, čiže DHS.

Ak napríklad dieťa nedostane hračku, a vníma to s dramatickosťou DHS

a vzápätí reaguje pravou krčnou uzlinou, táto osoba bude celý svoj život

na situácie nedostania niečoho reagovať týmto osobitným programom.

Pritom už nepôjde o hračku, ale možno o peniaze, auto, partnerku alebo niečo iné.

Ale dieťa, ktoré hračku nedostane z toho dôvodu, že na ňu nedočiahne,

a vzäpätí reaguje poklesom vlastnej hodnoty pravej ruky,

bude celý svoj život na situácie nedostania reagovať týmto zápästím.

Takže prvý DHS rozhoduje o tom, ako budeme následne reagovať, pretože to sa etablovalo ako osvedčená stratégia prežitia.

V tomto príklade prvé dieťa reaguje archaicky a vidí hračku ako hlt potravy, ktorý sa pokúša prehltnúť.

Telo mu to uľahčí zvýšenou tvorbou hlienu v krčných mandliach.

Druhé dieťa reaguje menej archaicky nemožnosťou dočiahnutia.

Tretie dieťa by situáciu mohlo vyhodnotiť ako nemožnosť zahryznutia a reagovalo by vždy zubami.

Chronické priebehy vznikajú aj ustavičným potláčaním symptómov opravy liekmi.

Dlhotrvajúca fáza opravy nikdy nemôže zbehnúť až do konca,

ak napríklad s cieľom skorého potlačenia bolesti vždy vyvoláme sympatikotóniu.

Po odznení účinku lieku fáza opravy beží ďalej.

Rušivé symptómy sa vrátia. Takýto proces možno naťahovať donekonečna.

Poďme však k takzvaným koľajam, ktoré sú náročné na porozumenie a spoznanie

a vyžadujú mnoho praktických skúseností.

Principiálne sa to správa rovnako ako recidívy.

Avšak tu už nie je potrebné opätovné vynorenie témy konfliktu.

Koľaje prebiehajú oveľa subtílnejšie a často úplne nevedome.

Princíp znie jednoducho:

V okamihu DHS si telo podvedome zapamätá všetky sprievodné okolnosti, a odteraz do diania vstupujú ako koľaje.

Tieto sprievodné okolnosti môžu byť všetko, čo organizmus dokáže vnímať. Napríklad pachy, hudba, farba,

niektoré myšlienky, ktoré sme vtedy súbežne mali, osoba, predmety, zvuky, teploty, jedno jediné slovo atď.

Ak však opäť vnímame niektorú z týchto sprievodných okolností, osobitný program pôvodného DHS sa opäť spustí na nevedomej úrovni.

Príklad: Chlapec je zamilovaný do dievčaťa.

Keď zbadá ako dievča bozkáva iného chlapca, utrpí DHS.

Je to pre neho akútne dramatické, úplne nečakané a so svojim problémom je úplne sám.

Predpokladajme, že situáciu pochopí nasledujúcim spôsobom:

Je to pre neho „optický konflikt odlúčenia“, ktorý sa týka spojovky a viečka.

Nedokázal zavetriť, že má rada iného

- začal sa osobitný program nosnej sliznice (konflikt vetrenia).

To celé sa odohráva počas jarnej scenérie.

Svieti slnko, kvitnú rastliny, obloha je modrá, okolo hlavy bzučí včela.

Vôkol poletujú peľové zrnká..

Predpokladáme, že na konflikt po istom čase zabudol, resp. stal sa pre neho ľahostajným.

Prebehne u neho normálna fáza opravy týchto programov.

To znamená, má zápal spojovky, napuchnuté oko a nádchu.

Budúcu jar opäť nastanú všetky jeho koľaje.

Počasie, vôňa, včely, peľové zrnká, všetko mu podvedome pripomína sklamanie v láske.

Tie isté osobitné programy sa stanú biologicky opäť potrebnými.

Krátko na to sa mu oči opäť zapália, tečie mu z nosa a kýcha.

Tieto reakcie na jarné okolnosti môžu u neho pretrvať celý život,

iba že by tieto okolnosti cielene odpojil od samotného konfliktu s dievčaťom.

Vedomou recidívou by bolo – a na to by reagoval oveľa prudšie

- ak by mu cestu skrížilo to dievča alebo jej milenec.

Nevedomé koľaje sú iba sprievodné okolnosti a odohrávajú sa subtílnejšie.

To bol iba jeden z nekonečna ďalších príkladov.

Možnosti sú tu neobmedzené a každý prípad je úplne individuálny.

Preto treba mať mnoho skúseností s týmito súvislosťami.

Neexistujú teda žiadne patentované recepty na zistenie, čím je alergia XY vyvolaná.

Symptómy nám však prezradia, aký druh DHS musel byť prvotným konfliktom.

Zrušenie koľají možno dosiahnuť buď vyriešením pôvodného konfliktu,

bez ohľadu na to, aký bol, alebo uvedomením si, že konflikt dnes už vôbec nie je relevantný

a osobitný program preto nie je viac potrebný.

Mnohokrát sa to podarí, ak je to konflikt z detstva

a téma konfliktu pre dospelého nemá už žiaden význam.

Aké bláznivé a zároveň jednoznačné tieto súvislosti dokážu byť,

účastník tejto dokumentácie zažil na vlastnom tele.

No a potom ostalo na mojom nočnom stolíku ležať lízatko, síce zabalené, ale už olízané, od mojej vtedajšej priateľky.

Ona tam už nebola, nechala tam však to lízatko.

No a pomyslel som si, že si dám to lízatko. Začal som ho cmúľať a ďalej som si robil svoje.

O niekoľko minút cítim, že ma páli pera.

Pomyslím si, to snáď nie. Čo sa stalo?

Potom som si uvedomil – tvorí sa mi herpes. Napuchnutá pera atď. Prečo?

Hm, čo som práve robil? Nič, celý deň som nič nerobil.

Jedinou zmenou bolo iba to, že som si strčil do úst to lízatko.

Takže, musí tam byť nejaká koľaj, ktorá súvisí s lízatkom. Žeby cukor?

Cukor – neviem – veď cukor jedávam aj tak – z neho nikdy nemávam herpes.

Tak som si rozpomenul, kedy som mal posledne herpes. To bolo pred 2 týždňami.

Vtedy som mal cez víkend tuším až 4 herpesy, celá pera bola opuchnutá.

Každý deň som dostal nový. Čo sa stalo?

Skúšal som nájsť spoločné body s touto situáciou.

Bolo to tak, že keď som bol v práci, prvý večer prišiel kolega

a doniesol nám z dómu vrecko cukrových tyčiniek, aby sme si dali,

no a každý večer som zjedol jednu cukrovú tyčinku a akosi každý večer

sa mi na pere vyhodil poriadny herpes a cez víkend som mal opuchnuté celé pery.

To sa hojilo 2 týždne, potom prišla tá situácia doma, dal som si lízatko a znova herpes.

Dobre – takže cukor. Lízatko. Cukrová tyčinka v nejakej forme. Ale nie obyčajný cukor.

Musel byť v nejakej forme, ako pevný cukor či tak akosi. To bola u mňa tá koľaj.

Rozmýšľal som nad tým – čo to znamená? Prečo? Čo sa mi v minulosti stalo,

prečo chcem či nechcem byť odlúčený od lízatka.

V podstate ma k tomu nič rozumné nenapadlo.

Až na jednu vec, že moji rodičia mi vtedy, keď som bol ešte malý, povedali:

Nikdy si neber od cudzích sladkosti, alebo bonbóny, chcú ťa iba nalákať a potom uniesť.

Nedokážem si už spomenúť priamo na tú situáciu, ako mi to rodičia povedali

ale mám pred očami ten obraz, ktorý sa mi vryl do pamäti.

Vidím ako prichádza modrý mercedes, z neho vystúpi chlap v kabáte a ponúka mi bonbóny

a ja idem k nemu – láka ma: Poď som mnou. A tento obraz sa mi vryl do pamäte.

Neviem prečo. Takáto situácia sa nikdy nevyskytla. Iba v hlave, v skutočnosti sa nikdy nestala.

Mohlo sa prirodzene stať, že som sa niekedy dostal do situácie,

kedy mi niekto skutočne ponúkol nejaké bonbóny.

Kedy som si hneď pomyslel, božemôj, to nesmiem prijať, pretože ma unesú.

Môže byť. To už presne neviem. Netuším.

Jedno však viem: Zobrať sladkosti alebo bonbóny od cudzích ľudí znamená, že ma ako dieťa unesú.

Alebo ma môžu uniesť. Ja som však nechcel byť unesený, nechcel som byť odlúčený

od mojich rodičov, od domu a tým sa dá logicky vysvetliť, že keď lízatko,

ktoré som si nekúpil a ani nedostal od mojich rodičov,

čiže od cudzej osoby, keď si ho doma strčím do úst.

idem ihneď do fázy liečenia, pretože okamžite sa spustí program, čiže krátka recidíva a potom ihneď fáza liečenia,

pretože už som doma a hneď si uvedomím, že ma nikto neuniesol.

Všetko je v poriadku, som zdravý a všetko je fajn.

A pred dvoma týždňami to bolo tak, že jedol som tieto lízatká a vždy v tom okamihu keď som si uvedomil,

že som nebol unesený, inými slovami že som doma alebo tak, sa mi to vyhodilo.

Teraz je tu otázka: Dokážeme takúto koľaj aj zrušiť, keď ju zistíme?

V mojom prípade som to dokázal, pretože predsa viem:

Som už dospelý, som chlap a nemôžu ma uniesť.

Žiaden chlap odo mňa nič sexuálne nechce, nechce ma uniesť.

Čiže taký starý chlap, ktorý ma unesie, pretože som malé dieťa, ktorého sa bojím,

rovnako ako sa boja rodičia, že im takýto starí chlapi unesú deti.

To sa nestane. Pretože, už som predsa dospelý.

To pedofilné už u mňa nie je a ak by ma chceli uniesť, môžem sa predsa brániť.

Pretože som dospelý, veľký a silný.

Nič zlé sa nemôže stať, preto je pre mňa tento konflikt úplne bezvýznamný a preto už môžem od cudzích ľudí,

ktorí nie sú ani mojou matkou, ani mojim otcom ani mnou, zobrať lízatká, bonbóny, cukrové tyčinky

a nedostanem herpes, keď som doma.

To všetko je preč. Tieto hlavné koľaje, ktoré som mal, ktoré ma celý život trápili,

určite najmenej 25 alebo 20 rokov, odmalička, sú preč.

Odvtedy nemávam prakticky vôbec herpes. Ďakujem.

Mimochodom, to nie je lízatko. Ani bonbón či cukor. Čokoláda nefunguje. Na ňu som nemal žiadnu koľaj.

Čiže keď si si ty kúpil lízatko alebo tvoji rodičia?

Nie, vtedy sa nič nedialo, preto treba na to najskôr prísť.

Musí to byť od cudzej osoby. Nesmie to byť od rodičov. Inak by som na to predsa prišiel.

Musí to byť cudzia osoba. Tou je aj priateľka, cudzia osoba.

Nesmie to byť lízatko odo mňa, nesmel som si ho kúpiť sám alebo dostať od rodičov.

Ale od osoby, ktorá je cudzia.

Všeobecne známe myšlienky o alergii na mačky, o sennej nádche,

o alergii na peľové zrnká atď. boli celý čas nepresné alebo nesprávne.

Skutočný súvis s peľovými zrnkami alebo so senom tu prakticky nikdy nebol.

Tiež nikto nevysvetlil, ako môže niekto reagovať na podnety z televízie

alebo na obrázky, keď sa predsa vychádza z toho,

že človek by mal byť alergický na niektoré látky čisto chemicky.

Samozrejme existujú testy na zistenie alergénov.

Tie však z pohľadu piatich biologických prírodných zákonov možno považovať iba za zranenie.

A čím aktívnejšie sú zberné kanáliky obličiek, tým väčšie sú opuchy po zranení.

Tá chybovosť je astronomická. Zdá sa však, že to nikoho netrápi.

Podľa testov sú napríklad skoro všetky osoby alergické na mačky alebo trávu

- pričom už roky žijú bez akýchkoľvek ťažkostí s mačkami a bez problémov ležia v tráve.

Často pozorovaným fenoménom je však skutočnosť, že tvrdenie lekára,

o alergii na niektorú látku u daného človeka túto alergiu práve vyvolá.

Pretože odteraz na ňu reagujú osobitné programy, pretože lekár pred ňou varoval.

A tvrdenie lekára sa hneď aj potvrdí, pre veľkú dôveru, ktorú ľudia do neho vkladajú.

Hneď ako sa človek dozvie, že niektorá látka mu nemôže ublížiť, behom jedinej sekundy údajná alergia zaniká.

O alergických reakciách sa tiež hovorilo vždy iba pri tých druhoch tkanív, ktoré veľmi rýchlo tvoria telesne pozorovateľné procesy

- ako sú pokožka, dýchacie cesty, nosná sliznica alebo spojovka.

Správa sa však úplne rovnako ako pri všetkých ostatných osobitných programoch.

Pomaly rastúci tumor v čreve však nespozorujeme už po niekoľkých minútach, ale až po mesiacoch.

Takže by si ho sotva kto všimol.

Rovnaké je to s psychickými symptómami, ktoré sú súčasťou každého jedného osobitného programu.

Koľaje teda priamo menia naše vnímanie, myslenie, konanie a náš pohľad na svet.

Iná chybná interpretácia alergií je zrejmá z nasledujúceho príkladu:

Povedzme, že dieťa stratilo svoju obľúbenú mačku a reaguje konfliktom odlúčenia pokožky,

že sa s mačkou už nemôže maznať.

Konfliktom vetrenia, že mačku už nedokáže zvetriť

a optickým konfliktom odlúčenia, pretože mačku už nedokáže zbadať.

Ak potom niekedy príde na návštevu do domácnosti kde majú mačku, podvedome vníma:

Ach, veď mačka je tu! A ihneď sa začínajú symptómy opravy.

V tomto prípade kožná vyrážka, zapchatý nos a zápal spojovky.

Ak je mačka opäť preč, fáza opravy sa opäť zastaví.

Pri neskoršom výskyte mačky fáza opravy opäť pokračuje a opäť prináša rušivé symptómy.

Na základe takýchto príkladov tiež vidno, že ľudia reagujú mimoriadne prudko na mačku,

ktorá je veľmi podobná tej ich mačke a menej na mačku, ktorá je výrazne odlišná.

Ako k tomu môže dôjsť, ak nie cez naše vnímanie?

Pohľad zvonka

Je „nová medicína“ zakázaná?

To je tvrdenie, ktoré Dr. Hamer zjavne uviedol do obehu sám, a ktoré mnohí prevzali.

Čo je však na ňom pravdivé?

Vydavateľstvo Faktuell, ktoré vydalo niekoľko kníh o piatich biologických prírodných zákonoch,

sa písomne informovalo vo všetkých zdravotníckych úradoch, či je nová medicína Dr. Hamera zakázaná.

Jednoznačne formulované odpovede: Nie, nie je zakázaná, lekári majú slobodu terapie a môžu robiť čo chcú.

Niektoré úrady však pred novou medicínou varovali, opierajúc sa o nedorozumenia

a nesprávne tvrdenia o novej medicíne, ktoré blúdia všade po internete.

Spravidla všetci siahnu predovšetkým po článku na Wikipedii,

pretože Wikipediu väčšina považuje za OBJEKTÍVNU pravdu.

Pozreli sme sa preto naň podrobnejšie:

Už v prvej vete sa hovorí o „neúčinnej ideológii liečby“.

Nová medicína však nie je liečbou, ale iba opisuje päť prírodných zákonov,

ktoré vždy fungujú, bez ohľadu na to či niekoho zabijú alebo mu zachránia život.

Preto nemožno hovoriť ani o „neúčinnosti“.

Gravitácia predsa funguje tiež, aj keby mal niekomu padnúť na hlavu klavír.

Ďalej sa tvrdí, že Dr. Hamer vraj rakovinu vidí ako súčasť prirodzeného procesu liečenia.

Toto tvrdenie je prirodzene úplne v rozpore so skutočným tvrdením tretieho biologického prírodného zákona.

Obratnou rétorikou je všetko formulované tak, aby si neinformovaný čitateľ

vytvoril záver, že Hamer je psychopat a blázon.

Tak napríklad ľudia, ktorí jeho objav vnímajú pozitívne, sú vždy označení ako „prívrženci“,

čo robí dojem príslušnosti k nejakej sekte.

Tiež sa vždy uvádza, že Dr. Hamer prišiel o licenciu. Neuvádza sa však prečo.

Dôvod nájdeme v liste okresnej vlády v Koblenzi z 8.4.1986.

V ňom sa uvádza: „Nie sú zrejmé žiadne náznaky o tom,

že pán Dr. Hamer by bol ochotný odvolať tzv. železné pravidlá rakoviny.“

V ďalšom texte uvádzajú, že Dr. Hamer pre nedostatok príslušného úsudku

nie je v stave „obrátiť sa“ späť k školskej medicíne.

Dr. Hamer v rozpore s povinnosťou lekára v prípadoch rakoviny neponúkal chemo. Preto mu zakázali činnosť.

Slovo „obrátiť“ sa za normálnych okolností vzťahuje na záležitosti náboženskej viery

a vo vede nemá čo hľadať.

V článku na Wikipedii sú uvádzané ďalšie nesprávne tvrdenia, ktoré možno nájsť aj na mnohých ďalších stránkach v internete.

V časti odkazy k danej téme nenachádzame ani jeden odkaz na stránku, ktorá sa na tému pozerá pozitívne.

O objektivite teda nemôže byť ani reči.

Je tu sa však odkaz na stanovisko nemeckej spoločnosti pre rakovinu.

Dr. Sökler v ňom napríklad uvádza, že „psychické faktory vraj majú vplyv na vznik

rakovinového ochorenia“ a že údajne je to medzičasom vedecky vyvrátené.

Pánovi Söklerovi žiaľ ušlo, že Dr. Hamer neuvádza psychiku ako príčinu.

Rovnako si treba všimnúť slovíčko „údajne“. Čiže nie „vyvrátené" ale iba údajne.

Ďalej sa uvádza: „Štúdie z Dánska jednoznačne ukazujú, že ľudia s depresiami

nemajú zvýšenú náchylnosť na rakovinu“, čo Dr. Hamer tiež nikdy netvrdil.

Reálny obsah piatich biologických prírodných zákonov sa nikde neuvádza

a v záverečnom súhrnnom stanovisku je uvedené:

„V prípade takzvanej „germánskej novej medicíny“ od pána Hamera ide o teorém zdôvodnený

v biografii a snoch pána Hamera bez akéhokoľvek vedeckého alebo empirického zdôvodnenia.“

Z knihy Dr. Hamera „Odkaz novej medicíny“ vyplýva, že na začiatku svojho objavu

sníval o svojom mŕtvom synovi a tak sa inšpiroval k ďalšiemu poznaniu.

Ako však Dr. Sökler mohol prehliadnuť vedecké a empirické zdôvodnenia,

ktoré Dr. Hamer publikoval v dostatočnom množstve, zrejme ostane tajomstvom Dr. Söklera.

„Jej šíreniu treba zabrániť všetkými dostupnými prostriedkami

- právne i formou osvety.“

Preto by sme vás chceli požiadať, aby ste tento film čo najskôr zmazali a zabudli na neho.

Na iných portáloch sa dokonca vedú hotové zoznamy ľudí,

ktorí údajne prišli o život vinou Dr. Hamera.

Pritom sú tam uvádzaní väčšinou ľudia, ktorí v rozpore s radou Dr. Hamera

podstúpili terapiu v školskej medicíne, v rámci ktorej potom zomreli.

V niektorých týchto zoznamoch smrti možno nájsť aj Christopha Bucka.

Keďže medzičasom sa vrátil medzi živých, spýtali sme sa ho, čo si o tom myslí.

Na začiatku, keď som sa našiel už v zozname smrti

- čiže ma tam prakticky zaradili už preventívne, mysliac si že Christoph Buck tiež onedlho zomrie a tak

- som si pomyslel, tak moment, toto zašlo už priďaleko.

Rozmýšľal som nad tým, či mám proti tomu zakročiť, ale na druhej strane som sa neskôr z toho tešil

a spravil som odkaz na moju stránku a všimol si, že mi odtiaľ neustále prichádzali hostia.

A tak som si vlastne pomyslel, to je ale chudák, majiteľ tej stránky,

je považovaný za jedného z najväčších špinavcov v internete, to je názor nielen tých ľudí,

ktorí novú medicínu považujú za dobrú, ale aj z rôznych iných kútov internetu.

Tiež si vytvoril fórum, na ktorom zakladá karty o určitých ľuďoch.

A tam som pred niekoľkými mesiacmi videl, že aj ja tam mám vlastnú kartu.

Cítil som sa prirodzene veľmi poctený, že tam patrím.

Tam nie je iba Dr. Hamer, pán Pilhar a iní, je tam aj karta Christopha Bucka.

Ak niekto pracuje s chorými ľuďmi, vždy je tu riziko, že pritom nevyhrá.

Že pri tom nemá šancu, zvládnuť telesný proces.

A práve s poznaním novej medicíny je jasné, že rámcové podmienky,

v ktorých sa pacient nachádza, sú pre jeho vyzdravenie veľmi dôležité.

A tieto rámcové podmienky sú to, čo dnes v niektorých prípadoch iba veľmi málo dokážeme ovplyvniť.

K tomu sa prirodzene pridáva aj to, že ľudia, ktorí hľadajú útechu v novej medicíne,

sú v mnohých prípadoch takí, ktorým školská medicína už nevie pomôcť.

Ktorí majú za sebou veľmi veľa terapií, ktorí skúšali už všetko možné

a vo svojom zúfalstve iba hľadajú ďalšiu možnosť, vo svojom základnom postoji

sú však stále v zajatí svojej hypnózy zlej choroby.

Za týchto okolností možno zdravie dosiahnuť prirodzene iba veľmi ťažko.

Alebo iba veľmi ťažko zvládnuť proces, ak sú tí ľudia hnaní zúfalstvom

alebo vystrašení klinickou medicínou hľadajú poslednú šancu.

Z pohľadu novej medicíny tu môžeme povedať iba toľko, že síce máme novú predstavu o tom

ako vzniká choroba a teda aj ako vzniká zdravie.

To však ešte neznamená, že máme liek na všetko.

Preto sú možnosti zvládnuť proces napriek tomu vždy v rámci možností

terapeuta a možností pacienta – teda dané tým, čo tí dvaja spolu dokážu dosiahnuť.

Nie, nie všetky prípady sa dajú takto riešiť.

Tak napríklad ťažká trauma, to musí byť prirodzene vždy ošetrené v nemocnici.

Alebo otrava, tá si vyžaduje podanie protijedu.

Ale inak som doteraz nemala nikoho, koho by som musela odmietnuť.

Je to prirodzene ťažké, ak príde za vami pacient s názorom:

Sprav s tým niečo. Ak skrátka nepochopil, že lieči sám seba.

Pozornosť médií si v roku 1995 získal prípad Olivie Pilhar. Podrobnosti o tomto prípade z pohľadu rodičov

a Olivie samotnej sú uvedené na internetovej stránke olivia-tagebuch.at.

Jedným z názorov Dr. Hamera je ten, že sionistické kruhy si jeho objav chcú ponechať iba pre seba

a všetkých nežidov chcú vedome zabiť chemom a morfiom.

Židovskí lekári vraj v prípade choroby postupujú podľa piatich biologických prírodných zákonov

a úmrtnosť ich pacientov je vraj veľmi nízka.

Dôkazy týchto tvrdení nie sú nám známe a ani sme žiadne nenašli.

Preto sa od týchto tvrdení dôrazne dištancujeme.

Existuje iba potvrdenie tejto skutkovej podstaty, ktoré však nemožno overiť.

Ak porovnáte oficiálne štatistiky o úmrtnosti na rakovinu z Izraela so štatistikami z Nemecka a Rakúska,

nevyplývajú žiadne jednoznačné hodnoty, ktoré by podporili tvrdenie Dr. Hamera.

Dr. Hamer spravil tento fantastický objav, objavil novú medicínu.

Momentálne je to o to ťažšie, že svojej vlastnej konštelácii novej medicíny

nemôže byť ako súkromná osoba veľmi užitočný – čo prirodzene neznižuje veľkosť jeho objavu.

Ale väčšina ľudí si pletie aj to.

Takže, pri hodnotení jeho objavu je Dr. Hamer zrejme jeden z najgeniálnejších ľudí našej doby.

Jeho postup v medicínskom výskume je prirodzene sprevádzaný

jeho bojovným a vytrvalým charakterom.

teraz by s týmto bojovným a vytrvalým charakterom mohol prirodzene

napriek všetkému odporu a všetkým rozporom ďalej bádať a ostať na tomto chodníku,

ktorý mu poskytol možnosť objaviť týchto 5 prírodných zákonov.

Tie isté charakterové vlastnosti mu zároveň veľmi sťažujú, diplomatickou cestou naučiť niekoho niečo nové.

To znamená, na základe tých istých charakterových vlastností veľmi dôrazne trvá na práve,

čiže na prírodovedecky skutočnom práve, že spravil objav,

ktorý je prírodovedecky skutočný a ktorý by sa podľa zdravého rozumu patrilo využívať.

Žiaľ, nie všetci sa chovajú takýmto spôsobom.

Keby všetci ľudia mali túto silnú vieru v spravodlivosť,

potom by týchto 5 prírodných zákonov bolo celkom určite zavedených v klinickej prevádzke.

Spôsob, akým je táto komunikácia zverejnená, a pretože táto komunikácia je vlastne vždy proti tomu,

proti medicynikom, ako ich nazval Dr. Hamer, proti štátu, proti lekárom,

proti všetkým ľuďom, ktorí pracujú v zdravotníckom úrade, je to skrátka vždy proti.

A ak ja útočím, automaticky to prinesie protiútok a je to jednoducho ako v materskej škôlke

- ja zbijem teba a ty mi to vrátiš. To nikam nevedie.

Som veľký zástanca toho, aby túto novú medicínu zbavili všetkých ideológií

a politických vecí, obviňovania atď.

Aby sa ľudia pozreli na vec ako takú a aby sa ľudia jednoducho začali učiť novú medicínu

a túto vedomosť aplikovali u seba alebo v prípade lekárov aj u svojich pacientov.

Aby to jednoducho sledovali – čo sa tu odohráva, či sú tu skutočne zhody

a potom sa problém veľmi rýchlo vyrieši otázkami a a tak, myslím si.

Ale obviňovať niekoho, a: Prečo sa to neuznáva? A priemysel atď.

To nikam nevedie – som toho názoru, treba s tým skončiť a celé sa to automaticky upraví

keď novú medicínu spozná viac ľudí.

„Novej pravde nič neškodí viac ako starý omyl.“ Goethe

Podľa môjho názoru hlavným problémom nie je akési potláčanie – a to vlastne zažívam každý deň,

keď chcete túto tému priblížiť ľuďom, ktorí sa neustále obmedzujú, pretože tomu nerozumejú,

pretože majú extrémne mnoho predsudkov a prírodné zákony tiež nie sú čímsi,

čo by ste mohli pochopiť len tak medzi rečou, ako mnohé iné témy.

Je to komplexný systém a treba ho skutočne študovať do hĺbky

a každý to musí samostatne pochopiť celé.

Takže nemožno čakať na to, že všetci ostatní to pochopia – za niekoho iného.

Musíte to pochopiť sám, inak to celé nefunguje.

Čiže tí ľudia skutočne obmedzujú sami seba.

A tiež všetky tie úvody a vysvetľovacie štruktúry, ktoré nájdete na internete a v mnohých knihách.

Ani to nepovažujem za dobré.

Nuž, z vlastnej skúsenosti viem, že keď som potreboval úvod,

tak ma vlastne viac zmiatol a zavádzal, už aj preto, že úvod býva vždy značne zjednodušený.

Takže, tam to dosť škrípe.

Najviac však novú medicínu potláčame my sami, ktorí máme strach,

zobrať zodpovednosť za seba do vlastných rúk a zistiť, kde sú príčiny ochorení alebo príčiny

biologických osobitných reakcií alebo čo sú skutočné príčiny symptómov alebo ich komplexov.

Ľudia si skrátka zvykli – že keď mi je zle, tak môžem ísť za pánom doktorom.

On mi povie, čo musím spraviť a ja tak vôbec nemusím prevziať zodpovednosť.

Alebo pôjdem za homeopatom alebo za človekom robiacim akupunktúru, čo je v princípe to isté, ale nemusím niesť zodpovednosť.

Čo by to so sebou prinieslo je ďaleko širšie ako iba medicína, čiže ak by všetci ľudia

postupne pochopili tieto biologické zákonitosti, učili sa ich a overovali ich.

Nové je na tom to, že každé z týchto dianí si môže každý človek overiť.

A keď sa to stane, padne moc všetkých tých dogiem v ktorých žijeme, či už sú to štátne,

náboženské či stranícke dogmy, pretože človek je jediný, kto môže výlučne rozhodovať o svojom živote.

A to je ohromné. To ide oveľa ďalej, ako iba medicína.

Dnes si myslím, že najväčšia opozícia prichádza vlastne odtiaľ, pretože práve to im naháňa strach.

Že ľudia naraz začnú byť úplne svojprávni tým, že jednoducho pochopia,

že oni sú začiatkom i koncom svojho procesu. a to je jednoducho bláznivé.

Môžem každému iba poradiť, aby sa dopredu, čiže ešte kým je zdravý, oboznámil s novou medicínou.

Aby denne overoval, aby upevnil svoje vedomosti, presvedčenie a dôveru, aby potom,

ak by raz mal mať skutočný problém alebo konflikt a ten bude väčšieho druhu,

či môže viesť až k horším chorobám, aby bol vtedy skutočne proti tomu obrnený.

Pretože potom je to tak, ako keby ste topiaceho učili plávať.

Nie je to celé o tom, že si niekde v internete stiahnem 4-5 strán,

prečítam si ich a poviem: „Dobre. Rakovina pochádza z nevyriešených konfliktov a basta“.

Človek by sa tým mal zaoberať podrobnejšie, pretože s rôznymi chorobami to má rôzny priebeh.

Niektoré „choroby“ sú symptómy fázy liečenia

a niektoré nálezy na orgánoch alebo niektoré choroby sú symptómy nevyriešených konfliktov.

A že potom treba jednoducho vedieť – čo je čo.

Pretože inak si pomyslíte – nádcha – musí si vyriešiť svoj konflikt,

a pritom som konflikt už dávno vyriešil.

A nádcha je iba symptómom fázy liečenia.

V každom prípade by som sa chcel Dr. Hamerovi úprimne poďakovať za jeho zásluhy na novej medicíne.

je to tak rozsiahle, tak veľké, že ak raz pochopíte, ako funguje matka príroda,

niet tu čo vylepšovať. Stačí iba, aby sme chápali matku prírodu.

Dr. Hamer dokázal objaviť tieto zákonitosti a už len to je tak cenné,

že som mu veľmi vďačná a myslím si že aj mnoho iných ľudí, ktorí pochopili novú medicínu.

Ja som si pre seba nárokovala iba tú medicínsku stránku Dr. Hamera

a nikdy som sa nezameriavala na politickú stránku, pretože tam som ustavične narážala na odpor,

dokonca aj u seba, čo ma odradilo na celý jeden rok, aby som sa novou medicínou zapodievala.

Všetko, čo ste tu videli, si musíte sami overiť.

To znamená, informujte sa. Overenie informácií máte úplne vo svojich rukách.

Takže, síce vám ukazujeme dvere, ale prejsť cez ne musíte sami.

„Nová vedecká pravda sa zvykne presadiť nie tým, že by presvedčila svojich odporcov

a obrátila ich na svoju stranu, ale veľmi často tým, že jej odporcovia postupne vymrú

a dorastajúca generácia sa od začiatku oboznámi s pravdou.“ Max Planck

Múdry autor knihy „Vďaka Dr. Hamer“ Claudio Trupiano raz po taliansky povedal

– ja to teraz preložím voľne na základe mojich znalostí taliančiny – že zažívame veľkolepú epochu,

že sme generácia, ktorá zažije prechod zo strachu do slobody.

A že nasledujúce generácie si už nedokážu takto vychutnať možnosť

vidieť to, čo sme vždy mali pred očami. Super výrok, však?

Dokumentácia obsahuje pre nováčikov neuveriteľne veľa detailov

z ktorých na začiatku obsiahnu zrejme iba tak 10 %.

Radím každému, pozrieť si tú dokumentáciu znova, znova a znova.

Pretože zakaždým si uvedomia neuveriteľne mnoho vecí, ktoré si predtým nevšimli.

Alebo, ak to všetko považujete za hlúposť, jednoducho to hoďte cez plece a choďte pre mňa za mňa na nejaké fórum a nadávajte tam,

čo za hlúposti tu šírime, aká sme spoločensky nebezpečná sekta a ja neviem čo ešte.

Je tiež jasné, že keď to počúvate prvý raz, vynorí sa naraz

veľmi veľa rozporov so starou vierou a rovnako veľa otázok.

Pretože koniec koncov ide o zmenu paradigmy.

To znamená, staré pozorovania, ktoré človek zažíva po celý svoj život, tie samozrejme platia aj naďalej.

Sú však vysvetľované zásadne novým spôsobom a to je pre mnohých veľmi mätúce.

Na desiatky otázok, ktoré teraz vyvstali alebo ktoré ešte len prídu, existujú prirodzene dobré odpovede.

Nezmestia sa však všetky do tejto dokumentácie.

Na našej stránke sú zodpovedané mnohé z typických začiatočníckych otázok.

A každý nám vo fóre môže položiť toľko otázok, koľko len chce.

Nie je také ľahké, vniknúť do tejto témy, pretože zmeny paradigmy sa dejú iba každých niekoľko storočí

a z nás ju zrejme ešte nikto skutočne nezažil.

A z dejín je zrejmé, že zmeny paradigmy potrebujú vždy

asi tri generácie, aby sa presadili.

A všetci prirodzene prešli tými istými typickými stupňami:

Najskôr sa im vysmievajú, potom proti nim bojujú, potom odporcovia zmĺknu a niekedy neskôr sa to všetko samozrejme uzná.

Možno je to prvá zmena paradigmy v časoch internetu.

To značí, že možno to tentoraz pôjde rýchlejšie.

Závisí to však od každého jedinca.

Kto tomu systému sám nerozumie, ten bude naďalej živený liekmi, vakcínami a všetkým možným.

A až keď tú hru nebude nikto hrať, zosype sa to samé od seba.

A prosím, neverte mi, všetko si overte, samostatne, svojprávne.

Kto teraz začne v internete overovať hodnovernosť celej tej veci, ten to skrátka nepochopil.

Úmyselne som do dokumentácie nezaradil všetky tie certifikáty univerzít, profesorov, lekárov atď.,

ktoré Dr. Hamerovi potvrdili správnosť celej tej veci.

Pretože, opäť by to bola iba záležitosť viery namiesto samostatne nadobudnutých vedomostí.

A každý by si tak mohol slobodne vyhľadať, či teraz Dr. Hamerovi verí

alebo či si povie, áno, všetky tie dokumenty sfalšoval, či čo.

V internete sa veľa bojuje. Ale väčšina z nich si to samostatne neoverí.

Ale prírodné zákony sú určené skutočne iba svojprávnym pacientom alebo ľuďom

- predsa nejde o choroby v tom zmysle.

V skutočnosti ide o scény v živote, ako keby, ktoré teraz vidíme iným uhlom pohľadu.

Kto od lekára, že človeku ukončí jeho trápenie, tomu nová medicína nedokáže pomôcť.

Pretože nová medicína je len pre tých ľudí, ktorí sú ochotní naučiť sa prírodné zákony,

porozumieť im a overiť ich a prevziať zodpovednosť za všetky symptómy.

Ak niekto za všetky boľačky viní nejaké vonkajšie faktory, akýchsi údajných pôvodcov,

rakovinotvorné látky, nesprávnu výživu, málo pohybu, imunitný systém, všetky tie veci, blablabla...

dokážeme správanie tejto osoby prirodzene chápať na základe prírodných zákonov,

ale táto osoba, tá z novej medicíny definitívne nič nemá.

Neexistuje cesta pomimo vlastnej zodpovednosti.

Funguje päť biologických prírodných zákonov?

Áno, dokonale. Každý si ich môže každý deň osobne overovať.

Začína to banálnou nádchou alebo akýmisi kožnými podráždeniami.

Skutočne všetko sa dá vysvetliť novou medicínou a funguje.

Jednoznačne, bez pochyby a stopercentne.

Áno – samozrejme.

Podľa môjho názoru by som povedal, že koncepcia, princíp novej medicíny je bez pochyby správny.

Či teraz nová medicína platí v každom prípade a príčina – čiže presný konflikt, ktorý Dr. Hamer uvádza,

či súhlasí v každom prípade na 100 percent, to neviem potvrdiť.

Neviem to, nedokážem to zistiť. Ale som toho názoru, že nová medicína funguje.

Zaoberám sa novou medicínou už štyri roky. Mám s ňou už nejaké skúsenosti,

nielen s pacientmi, ale aj so sebou samotnou a s mojimi priateľmi a rodinou.

A som hlboko presvedčený, že nová medicína funguje.

Podľa môjho názoru, ja osobne, čo som videl, áno.

Ale nejdem tu tvrdiť, že funguje, pretože by som bol rád, keby si to každý overil osobne.

Overte si to!

Naučiť, porozumieť, overiť

Titulky pre vás pripravil ďurino www.auria.sk/blog

Vďaka Dr. Hamer! Konečne sa chorôb nebojíme!

Ešte nasleduje malý prídavok – vďaka návštevníkovi fóra o GNM s menom Aquarius

Citrónová veta

Táňa, vek 14 rokov, konštatuje: To je divné, keď mi niekto povie:

„Predstav si že zahryzneš do citróna“, zbiehajú sa mi v ústach sliny.

Mám potom v ústach dosť veľa slín. Aj keď do citróna v skutočnosti vôbec nehryziem.

Ako to vlastne funguje?

Najlepšie bude, ak sa na vysvetlenie tejto otázky obrátime na starú dobrú vedu.

Aby vypátral príčinu tohto fenoménu, požiadal istý nemecký vedec o príspevok na výskum.

Dostáva prísľub, lebo keďže vie ako to chodí, uvedie, že výsledok nasledujúcej štúdie

má veľký význam na porozumenie reality

a preto bude – mal by byť – musí byť veľkým krokom pre ľudstvo.

Na začiatku stojí hypotéza.

Pre podozrenie, že spúšťačom zvýšenej tvorby slín by mohli byť špecifické merateľné zvukové vlny

počas vyslovenia citrónovej vety, v prvej časti pokusu bude skúmané práve to.

A ajhľa: Každému, kto bol vystavený špecifickému vzoru zvuku vety „Predstav si, že zahryzneš do citrónu“,

sa v ústach začnú zbiehať sliny.

Už iba nepatrná fonetická odchýlka ako „Predstav si, že zašepkáš do citrónu“

vôbec nevyvolá príslušnú telesnú reakciu.

Dôkaz je teda na svete. Všetky merania potvrdzujú hypotézu.

Štúdia je zverejnená v odbornom časopise

a vedecká komunita ju berie na vedomie, posúdi, tlieska a cituje.

Istý čínsky vedec však hlási pochybnosti.

Aby svoje pochybnosti zdôvodnil, kopíruje štruktúru pokusu

a konfrontuje svojich čínskych probandov s citrónovou vetou.

Žiaden z probandov nereaguje zvýšenou tvorbou slín. Až na jedného.

Jeden mladý Číňan, ktorý tri roky strávil v Nemecku, promptne reaguje na špecifický vzor zvukových vĺn.

Zrodila sa nová hypotéza. Senzibilita citrónovej vety je lokálny fenomén, ale vysoko nákazlivý.

Ďalšie pokusy s Číňanmi, ktorí navštívili Nemecko, ukázali:

Čím dlhšie boli probandi v Nemecku, tým je infekcia pravdepodobnejšia.

Štúdia je zverejnená v odbornom časopise

a vedecká komunita ju berie na vedomie, posúdi, tlieska a cituje.

Istý austrálsky vedec však hlási pochybnosti.

Porovná gény Nemcov a Číňanov a zisťuje,

že existuje významná korelácia medzi šikmookými a odolnosťou voči citrónovej vete.

Presvedčivé pritom je, že 99 % prípadov mu dáva za pravdu. Zrodila sa nová hypotéza.

Zdá sa že gén, ktorý je zodpovedný za šikmookých,

zároveň bráni rozvinúť citrónovej vete jej potenciálny účinok.

Štúdia je zverejnená v odbornom časopise

a vedecká komunita ju berie na vedomie, posúdi, tlieska a cituje.

Istý ruský vedec však hlási pochybnosti.

Pretože aj v Rusku všetci ľudia okrem tých,

ktorí boli dlhšie v Nemecku, sú odolní a pritom nemajú šikmé oči.

Rus teda potvrdzuje Číňana a ale oponuje Austrálčanovi.

Austrálčan a prívrženci jeho hypotézy sa bránia s argumentom,

že v niektorých regiónoch Ruska ľudia predsa len majú náznak šikmých očí.

Nakoniec sa dohodli na multifaktoriálnej kauzalite.

Tento záver je zverejnený v odbornom časopise

a vedecká komunita ho berie na vedomie, posúdi, tlieska a cituje.

Multihypotéza sa páči skoro všetkým.

Koniec koncov, zohľadňuje všetky doterajšie vyskúmané merateľné a viditeľné faktory

a obsahuje poznatky viacerých štúdií.

Takže nemôže byť ďaleko do pravdy.

Táňa sa prihlási pod svojim nickom slnečnica_14 do fóra o fyzike, klikne na oblasť

„Jemnohmotnosť a ostatné hlúposti“, vyhľadá si vlákno o citrónovej vete a píše:

Ja si myslím, že tu ide skôr o obsah citrónovej vety a to, či jej človek rozumie alebo nie.

Čiže tu ide skôr o pocit, ktorý človek má, keď tú vetu počuje.

Pretože u mňa to s tými slinami funguje tiež.

Študovaný fyzik a oduševnený odporca ezoteriky hartmut_666 vstúpil do fóra a píše:

Milá slnečnica, skôr než strelíš nejakú sprostosť o pocitoch, odporúčam ti,

prečítaj si najskôr vedecké štúdie na túto tému. Potom sa môžeme zhovárať.

Päť biologických prírodných zákonov - dokumentácia

Teraz aj ako tri DVD vhodné ako darček a na pohodlné pozeranie na televízore

vrátane sprievodného zošita s opisom piatich biologických prírodných zákonov a všetkých relevantných prehľadových grafov.

Objednávky na www.5bn.de