Pádny argument, prečo treba bezodkladne konať vo veci klimatických zmien

16-ročná aktivistka Greta Thunberg v tejto zanietenej výzve vysvetľuje, prečo v auguste 2018 nešla do školy, aby mohla zorganizovať štrajk na zvýšenie povedomia o globálnom otepľovaní. Jej protest pred švédskym parlamentom upútal pozornosť celého sveta. „Klimatická kríza už bola vyriešená. Už máme všetky fakty a riešenia,“ vraví Thurnberg. „Nemusíme robiť nič iné,
len sa zobudiť a zmeniť sa.“

Keď som mala asi osem rokov,

po prvý raz som počula o čomsi s názvom
klimatická zmena a globálne otepľovanie.

Očividne to bolo niečo, čo vytvorili
ľudia svojím životným štýlom.

Hovorili mi, aby som vypínala
svetlá, aby sa šetrila energia,

a triedila papier,
aby sa šetrili suroviny.

Spomínam si, ako som premýšľala,
že je veľmi zvláštne,

že ľudia, ktorí sú len
ďalším druhom živočíchov,

by mohli byť schopní meniť klímu Zeme.

Lebo ak by sme boli
a ak by sa to naozaj dialo,

o ničom inom by sme nehovorili.

Hneď ako by ste zapli telku,
bol by o tom každý program.

Titulky, rádiá, noviny,

nečítali ani nepočuli by ste o ničom inom,

akoby sa odohrávala svetová vojna.

Ale nikto o tom nehovoril.

Ak by bolo spaľovanie fosílnych palív také
zlé, že by ohrozovalo našu existenciu,

ako by sme mohli jednoducho
pokračovať ako predtým?

Prečo nie sú žiadne obmedzenia?

Prečo to ešte nie je ilegálne?

Mne to nedávalo zmysel.

Bolo to príliš neskutočné.

Takže keď som mala 11, ochorela som.

Upadla som do depresie,

prestala som rozprávať,

prestala som aj jesť.

Za dva mesiace som schudla asi o 10 kíl.

Neskôr mi diagnostikovali
Aspergerov syndróm,

OCD a selektívny mutizmus.

V podstate to znamená, že rozprávam len
keď si myslím, že je to potrebné –

jedna z takých chvíľ je teraz.

(potlesk)

Pre tých z nás, ktorí máme takéto choroby,

je takmer všetko čierne alebo biele.

Klamanie nám veľmi nejde

a zvyčajne nás nebaví zúčastňovať sa
na sociálnej hre,

z ktorej, ako sa zdá,
sa tešíte vy ostatní.

(smiech)

Myslím si, že v mnohých veciach sme
my autisti tí normálni

a zvyšní ľudia sú dosť divní,

(smiech)

najmä ak ide o krízu
trvalej udržateľnosti,

v rámci ktorej každý stále hovorí,
že klimatické zmeny sú hrozba pre život

a úplne najdôležitejší problém,

a predsa ďalej žije ako predtým.

Nerozumiem tomu,

pretože ak sa majú zastaviť emisie,

potom ich musíme zastaviť my.

Pre mňa je to biele alebo čierne.

Pokiaľ ide o prežitie,
neexistujú žiadne sivé zóny.

Buď budeme pokračovať
ako celá civilizácia, alebo nebudeme.

Musíme sa zmeniť.

Bohaté krajiny ako Švédsko musia
začať so znižovaním emisí

každý rok aspoň o 15 %.

To je cesta, ako zostaneme pod hranicou
oteplenia o 2 stupne, čo je náš cieľ.

A predsa, ako nedávno ukázal
Medzivládny panel o zmene klímy,

keby bol cieľ len 1,5 °C,

významne by sme zmenšili
dopady otepľovania klímy.

Ale môžeme si len predstavovať,
čo by to znamenalo pre zníženie emisií.

Mysleli by ste si, že médiá
a každý z našich lídrov

by nehovoril o ničom inom,

ale oni to sotvakedy vôbec spomenú.

A nikto ani nikdy nespomína

skleníkové plyny,
ktoré sú už v našom systéme.

Ani to, že znečistenie vzduchu
skrýva otepľovanie,

takže ak prestaneme
spaľovať fosílne palivá,

už aj tak máme úroveň otepľovania navyše,

a to možno o 0,5 až 1,1 °C.

Ďalej, sotvakto hovorí o skutočnosti,

že sme uprostred šiesteho
masového vymierania druhov,

keď každý jeden deň vymrie až 200 druhov,

keď rýchlosť vymierania je dnes

medzi 1 000 až 10 000-krát vyššia

než tá, ktorú vnímame ako normálnu.

A sotvakto tiež hovorí o aspekte rovnosti
a o klimatickej spravodlivosti,

ktorá je jasne uvedená v Parížskej dohode,

čo je absolútne nevyhnutné,
aby to fungovalo na celosvetovej škále.

To znamená, že bohaté krajiny

musia znížiť svoje emisie na nulu
do 6 až 12 rokov,

pri dnešnej rýchlosti tvorby emisií.

A to preto, aby ľudia
v chudobnejších krajinách

mohli dostať šancu zvýšiť
svoju životnú úroveň

vybudovaním infraštruktúry,
ktorú sme my už vybudovali,

napríklad cesty, školy, nemocnice,

čistú pitnú vodu, elektrinu a tak ďalej.

Pretože ako môžeme čakať od krajín
ako India alebo Nigéria,

že ich bude zaujímať klimatická kríza,

ak nás, ktorí už máme všetko,
nezaujíma ani na sekundu ani kríza,

ani naše skutočné záväzky
plynúce z Parížskej dohody?

Takže prečo neznižujeme naše emisie?

Prečo vlastne stále narastajú?

Spôsobujeme vedome masové vymieranie?

Sme zločinci?

Nie, samozrejme, že nie.

Ľudia naďalej robia, čo robia,

pretože drvivá väčšina nemá poňatia

o skutočných dopadoch
nášho každodenného života

a nevedia, že je potrebná rýchla zmena.

Všetci si myslíme, že to vieme,
a myslíme si, že to každý vie,

ale nie je to tak.

Lebo ako by sme to mohli vedieť?

Ak by tu naozaj bola kríza,

a keby sme krízu zapríčinili
našimi emisiami,

aspoň by sme videli nejaké náznaky.

Nielen zaplavené mestá,
desiatky tisíc mŕtvych ľudí

a celé národy zrovnané so zemou
spolu so zrútenými budovami.

Videli by ste nejaké obmedzenia.

Ale nie.

A nikto o tom nehovorí.

Nekonajú sa žiadne krízové stretnutia,
nevidno žiadne titulky ani horúce novinky.

Nikto sa nespráva,
akoby sme tu mali krízu.

Ešte aj väčšina klimatických vedcov
či zelených politikov

ďalej lieta po svete,
jedáva mäso a mliečne výrobky.

Ak sa dožijem 100 rokov,
budem tu ešte v roku 2103.

Keď dnes premýšľate o budúcnosti,
nemyslíte ďalej než po rok 2050.

Dovtedy budem mať, v ideálnom prípade,
za sebou ani nie polovicu života.

Čo sa stane ďalej?

V roku 2078 oslávim svoje 75. narodeniny.

Ak budem mať deti alebo vnúčatá,
možno ten deň strávia so mnou.

Možno sa ma budú pýtať na vás,

ľudí, ktorí ste žili v roku 2018.

Možno sa budú pýtať,
prečo ste nič neurobili,

kým bol ešte stále čas konať.

To, čo robíme alebo nerobíme teraz,
ovplyvní môj celý život

a život mojich detí a vnúčat.

To, čo robíme alebo nerobíme teraz,

v budúcnosti moja generácia
nebude vedieť vrátiť späť.

Takže keď sa tento rok začal
v auguste školský rok,

rozhodla som sa, že to už stačilo.

Sadla som si na zem
pred švédskym parlamentom.

Štrajkovala som pre klímu
a nešla do školy.

Niektorí ľudia hovoria,
že by som radšej mala sedieť v škole.

Niektorí ľudia hovoria, že by som
mala študovať, ako vedkyňa skúmať klímu,

aby som mohla „vyriešiť klimatickú krízu“.

Ale klimatická kríza už bola vyriešená.

Už máme všetky fakty a riešenia.

Nemusíme robiť nič iné,
len sa zobudiť a zmeniť sa.

A prečo by som mala študovať
pre budúcnosť, ktorá čoskoro nebude,

ak nikto nerobí vôbec nič,
aby tú budúcnosť zachránil.

A aký zmysel má učiť sa fakty
v školskom systéme,

keď tie najdôležitejšie fakty,

ktoré nám dáva špičková veda
toho istého školského systému,

očividne pre našich politikov
a našu spoločnosť nič neznamenajú.

Niektorí ľudia hovoria,
že Švédsko je len malá krajina,

a že nezáleží na tom, čo urobíme,

ale ja si myslím, že ak sa pár detí vie
dostať na titulky novín po celom svete,

len tým, že pár týždňov neprišli do školy,

predstavte si, čo by sme dokázali
všetci spolu, keby sme chceli.

(potlesk)

Teraz sme takmer na konci môjho príspevku

a tu zvyčajne ľudia
začnú hovoriť o nádeji,

solárnych paneloch, veternej energii,
cirkulárnej ekonomike a podobne,

ale ja to neurobím.

Mali sme tu 30 rokov pekných rečí
a predaja pozitívneho myslenia.

Je mi ľúto, ale toto nefunguje.

Pretože ak by to fungovalo,

už by sa množstvo emisií znížilo.

Neznížilo sa.

A áno, naozaj potrebujeme nádej,

samozrejme, že áno.

Ale jediná vec, ktorú potrebujeme
viac ako nádej, sú činy.

Keď začneme konať, nádej bude všade.

Takže nehľadajte nádej,

hľadajte činy.

Vtedy, a len vtedy, príde nádej.

Dnes používame 100 miliónov barelov ropy
každý jeden deň.

Nemáme žiadne stratégie na zmenu.

Nie sú žiadne pravidlá,
aby sa táto ropa nechala v zemi.

Takže nemôžeme zachrániť svet tak,
že budeme hrať podľa pravidiel,

pretože tieto pravidlá sa musia zmeniť.

Všetko sa musí zmeniť,

a musíme s tým začať dnes.

Ďakujem.

(potlesk)