Ako nájsť prácu, ktorú milujete

Scott Dinsmore odišiel z práce, z ktorej bol nešťastný, a nasledujúce štyri roky strávil premýšľaním, ako nájsť prácu, ktorá by ho bavila a ktorá by mala zmysel. V tejto zdanlivo jednoduchej prednáške rozpráva o tom, čo zistil o hľadaní, ktoré je pre vás dôležité, a o tom, ako to zvládol on.

Wow, aká to česť. Vždy som
chcel vedieť, aké to je.

Pred 8 rokmi som dostal najhoršiu
radu týkajúcu sa mojej kariéry.

Jeden môj priateľ mi povedal:

„Netráp sa tým, ako veľmi
máš rád prácu, ktorú robíš teraz.

Celé je to len o tom,
čo máš v životopise.“

Vtedy som sa práve vrátil
zo Španielska, kde som chvíľu žil,

a vstúpil do spoločnosti Fortune 500.
Myslel som si: „Toto je skvelé.

Budem mať obrovský vplyv na svet.“

Mal som toľko nápadov.
A asi po 2 mesiacoch som si všimol,

že okolo 10:00 každé ráno
som mal také divné nutkanie

otrieskať si hlavu
o monitor svojho počítača.

Neviem, či to poznáte.

A dosť skoro som prišiel na to,
že všetci konkurenti v našom obore

už zautomatizovali moju pracovnú pozíciu.

A práve vtedy som dostal tú
múdru radu, budovať si životopis.

Ako som sa tak snažil zistiť,

cez ktoré okno vyskočiť a zmeniť veci,

prečítal som si úplne inú radu
od Warrena Buffeta, ktorý povedal:

„Brať prácu len kvôli životopisu je
ako šetriť si sex na starobu.“

(smiech)

To som počul a len to som potreboval.

O ďalšie 2 týždne ma tam nebolo,
odchádzal som s jediným úmyslom:

nájsť niečo, v čom som mohol zlyhať.
Také to bolo tvrdé.

Chcel som mať na niečo vplyv.
Nezaujímalo ma, čo to bude.

Veľmi rýchlo som zistil, že nie som sám:

okolo 80 % ľudí

nemá rado svoju prácu.

Pre ľudí v tejto miestnosti
je to asi inak,

ale toto zistila pri svojich
výskumoch firma Deloitte.

Takže som chcel zistiť,
čo odlišuje týchto ľudí,

ľudí, ktorí vášnivo vykonávajú
prácu, ktorou menia svet,

a ktorí každé ráno vstávajú inšpirovaní,

a ostatných ľudí, tých 80 %,

ktorí žijú život plný tichého zúfalstva.

Takže som sa začal rozprávať
s ľuďmi s inšpirujúcou prácou,

čítal som knihy, robil prípadové štúdie,

spolu 300 kníh o cieľoch a kariére
a o tomto všetkom,

totálne ponorenie sa do problému
kvôli sebeckému dôvodu –

chcel som nájsť prácu,
ktorú by som nemohol nerobiť,

a čo to je pre mňa.

Ale počas tohto sa ma
stále viac ľudí začalo pýtať:

„Ty sa tak zaujímaš o tú kariéru.

Nemám rád svoju prácu.
Môžeme skočiť na obed?“

Ja na to, že jasné, ale varoval som ich,

lebo v tomto čase bol
môj počet výpovedí 80 %.

Zo všetkých ľudí, s ktorými som bol
na obede, 80 % z nich

dalo do 2 mesiacov výpoveď.

Bol som na to hrdý, nie preto,
že by som vedel čarovať.

Len som sa ich vždy spýtal
jednoduchú otázku

„Prečo robíš prácu, ktorú robíš?“

Veľmi často som dostal odpoveď:

„No, lebo mi povedali,
že to tak mám robiť.“

A všimol som si, že mnoho ľudí

lezie nahor po rebríčku,
lebo im niekto povedal, že majú,

a oni sa nakoniec opierajú
o nesprávnu stenu,

alebo o vôbec žiadnu stenu.

Ako som s tými ľuďmi trávil viac času
a uvedomoval si ten problém,

napadlo mi, čo ak by sme
vytvorili komunitu,

miesto, kde sa ľudia cítia, že tam patria,

a kde by bolo v poriadku robiť veci inak,

vydať sa neznámymi cestami,
kde by to bolo podporované,

a inšpirovať ľudí k zmene?

A z toho neskôr vzniklo to,
čo volám Ži svoju legendu,

čo vysvetlím o chvíľu.

Ale ako som si to uvedomoval,
všimol som si rámec

troch jednoduchých vecí,

ktoré majú títo rôzni ľudia
meniaci svet spoločné,

či je to Steve Jobs, alebo človek,

ktorý má na vašej ulici pekáreň,

vždy je to práca, ktorá vás vystihuje.

Chcem vám o tých troch veciach povedať,
aby sme sa cez ne,

dnes a po celý život, pozerali.

Prvou časťou tohto rámca
práce, ktorú milujete,

je stať sa expertom na seba
a porozumieť sebe,

lebo ak neviete, čo hľadáte,

nikdy to nenájdete.

Problém je, že to za nás nikto nespraví.

Na univerzitách nie je odbor
o vášni a zmysle a kariére.

Neviem, prečo to nie je povinný odbor,

ale o tom teraz nechcem.

Podľa mňa strávime viac času
výberom telky v izbe intráku

ako výberom hlavného predmetu a odboru.

Ale pointa je, že na to musíme prísť my,

a potrebujeme rámec,
potrebujeme niečo, čo nás bude navigovať.

A prvým krokom nášho kompasu je zistiť,
aké sú naše jedinečné prednosti.

Čo nás vždy baví od momentu,
ako sa prebudíme,

či sme za to platení, alebo nie,
t.j. veci, za ktoré nám ľudia ďakujú?

Hľadač predností (Strengths Finder 2.0)
je kniha a online nástroj.

Odporúčam, ak chcete zistiť,
v čom ste prirodzene dobrí.

Ďalej, aký je náš rámec
alebo hierarchia pri rozhodovaní?

Naozaj sa zaujímame o ľudí,
našu rodinu, zdravie,

alebo o to, čo dosiahneme,
naše úspechy atď.?

Aby sme sa rozhodli, musíme to zistiť,

aby sme vedeli, aká je naša duša,

aby sme ju nakoniec nepredali
niečomu, čo nám je ukradnuté.

A ďalším krokom sú naše skúsenosti.

Všetci máme tieto skúsenosti.
Učíme sa všeličo každý deň, každú minútu,

o tom, čo milujeme, nenávidíme,

v čom sme dobrí, v čom sme hrozní,

a ak nestrávime čas tým,
že sa tým budeme zaoberať,

ak tieto zistenia neprijmeme

a neaplikujeme ich na zvyšok nášho
života, všetko je na nič.

Každý deň, týždeň, mesiac z roka

strávim nejaký čas premýšľaním,
čo sa mi podarilo,

čo sa nepodarilo, čo si chcem zopakovať,

čoho chcem vo svojom živote viac.

A keď vidíte ľudí, hlavne dnes,

ktorí vás inšpirujú, ktorí robia
veci, pri ktorých si poviete:

„Wow, je super, čo robí Jeff,
chcem byť ako on.“

Prečo to hovoríte? Začnite písať denník.

Zapíšte si, čo vás
na tých ľuďoch inšpiruje.

Nebude to všetko z ich života,

ale čokoľvek to je, zapíšte si to,

takže časom budeme mať mnoho vecí,

ktoré môžeme aplikovať na náš život
a existovať s väčšou vášňou

a ovplyvňovať veci.

Pretože si začneme
tieto veci zhromažďovať,

môžeme si potom zadefinovať,
čo vlastne pre nás znamená úspech,

a to je bez týchto rôznych
častí kompasu nemožné.

Skončíme v situácii –
máme nalinkovaný život,

že každý má liezť celý život
po rebríku, ktorý nikam nevedie.

Je to ako vo filme Wall Street 2,
ak ste to videli,

podriadený sa spýta veľkého
riaditeľa banky na Wall Street:

„Aké máte číslo? Každý má číslo,

sumu peňazí, ktorú keď zarobí, odíde."

On mu povie: „No, to je ľahké. Viac.“

A usmeje sa.

A to je na tom to smutné pri väčšine ľudí,

ktorí si nedali čas zistiť,
čo je pre nich dôležité,

ktorí sa stále načahujú za niečím,
čo pre nás nič neznamená,

ale robíme to, lebo každý
hovorí, že to máme robiť.

Ale keď si vytvoríme tento rámec,

môžeme začať identifikovať
veci, pre ktoré žijeme.

Pred týmto mohla vášeň len
tak prísť a vraziť vám do tváre,

alebo ste ju možno odhodili
vo vašej práci,

pretože neviete, ako ju identifikovať.

Ale keď na ňu prídete, uvidíte niečo,
čo sa zhoduje s mojimi silnými stránkami,

mojimi hodnotami, osobnosťou,

takže sa toho budem držať,
niečo s tým urobím,

budem to nasledovať
a snažiť sa s tým meniť veci.

A Ži svoju legendu
a hnutie, ktoré sme vytvorili,

by neexistovali, ak by som nemal
kompas na zistenie

„Wow, toto chcem nasledovať
a chcem tým niečo zmeniť.“

Ak nevieme, čo hľadáme,
nikdy to nenájdeme,

ale keď už máme tento rámec, tento kompas,

môžeme sa posunúť ďalej –
a to nie som ja tam hore –

robením nemožného
a posúvaním svojich hraníc.

Sú dva dôvody, pre ktoré
ľudia nerobia veci.

Prvá, hovoria si, že ich nemôžu robiť,

alebo im ľudia v okolí hovoria, že nemôžu.

V každom prípade, tomu začneme veriť.

Buď sa vzdáme, alebo ani nikdy nezačneme.

Pointa je, že všetko bolo
nemožné, kým to niekto neurobil.

Každý vynález, každá nová vec na svete,

ľudia, ktorých najprv vysmiali.

Roger Bannister a míľa za 4 minúty,
bolo to fyzicky nemožné

zabehnúť míľu za štyri minúty,

kým neprišiel Roger Bannister
a nedokázal to.

A čo sa stalo potom?

O 2 mesiace neskôr zabehlo
míľu za 4 minúty 16 ľudí.

Veci, ktoré sú pre nás
v našej mysli nemožné,

sú často iba míľnikmi,
čakajúcimi na pokorenie,

ak si trochu posunieme hranice,

a ja si myslím, že sa to začína
naším fyzickým telom a kondíciou

viac než čímkoľvek iným,
pretože to vieme ovplyvniť.

Ak si myslíte, že nezabehnete míľu,

dokážete si, že zabehnete míľu či dve,

alebo maratón, schudnite
2,5 kila, čokoľvek,

a zistíte, že sebavedomie rastie

a môže sa prenášať na zvyšok vášho života.

Ja som si s priateľmi
vytvoril taký malý zvyk.

Sme taká malá skupinka.
Chodíme na malé výpravy,

a minule som sa ocitol
na takom riskantnom mieste.

Desím sa hlbokej, tmavej, modrej vody.

Neviem, či ste sa niekedy tak báli,

odkedy ste si pozreli
Čeľuste 1, 2, 3 a 4 asi 6-krát,

ako ja, keď som bol malý.

Ale hocičo nad kolená, ak je to
zakalené, vždy to tam cítim.

Prisahám, že tam niečo je.

Aj keď je to jazero Tahoe,
sladká voda, neopodstatnený strach,

divné, ale je to tam.

No, pred troma rokmi
som sa ocitol na vlečnej lodi

tu v Sanfranciskom zálive.

Bol daždivý, búrkový, veterný deň,
ľuďom bolo na tej lodi zle,

a ja som tam sedel v neoprénovom
obleku a pozeral z okna

zdesený, s myšlienkou,
že budem plávať v ústrety smrti.

Pokúšal som sa preplávať
popod most Golden Gate

a myslím, že niektorí z vás tu
to možno už vyskúšali.

Takže tam sedím, a môj kamarát
Jonathan, ktorý ma na to nahovoril,

ide ku mne a vidí, v akom som rozpoložení,

a hovorí: „Scott, počúvaj, čo
najhoršie sa môže stať?

Máš na sebe neoprén.
Nepotopíš sa.

A ak to nedokážeš, len naskoč
na jeden z tých 20 kajakov.

A keď zaútočí žralok,
prečo by si vybral z 80 ľudí

v tej vode práve teba?“
Takže vďaka, to pomáha.

Hovorí mi: „Ale fakt,
uži si to. Veľa šťastia.“

A skočí do vody, odpláva. Dobre.

Zdá sa, že to povzbudenie fakt fungovalo,
pocítil som totálny pokoj,

a myslím, že je to bolo preto,
lebo Jonathan mal 13 rokov.

(smiech)

A z tých 80 ľudí, ktorí v ten deň plávali,

bolo 65 vo veku od 9 do 13 rokov.

Pomyslite si, ako odlišne
by ste vnímali váš svet,

ak by ste vo svojich 9 rokoch zistili,
že viete preplávať 2,5 km

v 13-stupňovej vode
z Alcatrazu do San Francisca.

Na čo by ste prikývli?

Čoho by ste sa nevzdali?
Čo by ste vyskúšali?

Ako plávam do cieľa v Aquatic Parku,

a vyliezam z vody,

samozrejme, polovica detí už skončila,

takže ma povzbudzujú a tešia sa

a ja som celý zmrznutý,
ako keď plávate v zálive,

snažím sa rozmraziť si tvár,
pozerám na ľudí, ktorí končia.

A vidím jedného chlapca,
s ktorým asi nie je niečo v poriadku.

A on sa len tak prebíja.

A ledva vdýchne nejaký vzduch,
načo mu spadne hlava.

A všimnem si, že ostatní
rodičia naňho tiež pozerali,

a prisahal by som, že si
mysleli to isté, čo ja:

presne kvôli tomuto sa 9-ročným
nedovoľuje plávať z Alcatrazu.

To nebola únava.

Odrazu pribehnú dvaja rodičia, schytia ho,

vyložia si ho na plecia, a takto ho vlečú,

úplne bezvládneho.

A odrazu prejdú ešte niekoľko metrov,

a posadia ho do jeho invalidného vozíka.

A on zodvihne päste pri najšialenejšej
oslave víťazstva, akú som kedy videl.

Ešte stále cítim teplo
a energiu toho chlapca,

ktorý prišiel do svojho cieľa.

V ten deň som ho na vozíku
videl už predtým.

Len som netušil, že aj on bude plávať.

Chápete, kde ten bude o 20 rokov?

Koľko ľudí mu povedalo, že to nedokáže,
že zomrie, ak to skúsi?

Dokážete ľuďom, že sa mýlia,
dokážete to aj sebe,

že sa viete trochu popchnúť,

ak veríte, že niečo je možné.

Nemusíte byť najrýchlejším
maratóncom na svete,

len prekonať svoju najväčšiu neschopnosť,

a to sa začína s malilinkými krokmi.

A najlepšie to zvládnete,

keď sa obklopíte zápalenými ľuďmi.

Najrýchlejšie zvládnete veci,
ktoré sa podľa vás nedajú,

ak sa obklopíte ľuďmi, ktorí ich už robia.

Jeden citát od Jima Rohna hovorí:

„Si len priemer piatich ľudí,
s ktorými tráviš najviac času.“

A v histórii sveta nie je žiadna
lepšia rada do života,

ako sa dostať z miesta, kde ste teraz,
na miesto, kde chcete byť

než že si vyberte ľudí,
ktorí vás tam dostanú.

Ľudia menia všetko a to je dokázaný fakt.

V roku 1898 Norman Triplett
študoval niekoľko cyklistov,

pričom meral ich časy
dookola dráhy, keď jazdili v skupine

a samostatne.

Zistil, že cyklisti v skupine
vždy jazdia rýchlejšie.

Pokus sa odvtedy opakoval
vo všemožných povolaniach

a vždy sa zistilo to isté,

že na ľuďoch okolo vás záleží,
a že prostredie je všetko.

A je na vás, ako s tým naložíte,
lebo to funguje obojsmerne.

80 % ľudí, ktorí nemajú radi prácu,
ktorú robia,

čo je väčšina z nás, nie v tejto
miestnosti, ale všade inde,

nabádajú na spokojnosť a zdržiavajú nás
od získania vecí, na ktorých nám záleží,

takže toto prostredie musíme ovládať.

V tejto situácii som sa ocitol –

– osobný príklad, – pred niekoľkými rokmi.

Mali ste niekedy koníčka či vášeň,
do ktorej ste vložili svoje srdce a dušu,

neskutočné množstvo času,
a chceli ste s tým podnikať,

ale nikoho to nezaujíma
a nezarobí vám to ani cent?

Dobre, snažil som sa 4 roky
vybudovať hnutie Ži svoju legendu

a pomôcť ľuďom robiť prácu, ktorá ich
naozaj zaujíma a inšpiruje,

robil som, čo som mohol,

ale zaujímalo to len troch ľudí,

a tí sú tu: moja mama, môj otec
a moja manželka Chelsea.

Ďakujem za podporu.

(potlesk)

A ja som to strašne chcel,
za 4 roky to narástlo na hodnotu 0 %,

a keď som s tým chcel seknúť,

presne v tej chvíli

som sa presťahoval do San Francisca
a začal som stretávať zaujímavých ľudí,

ktorí mali šialene dobrodružný
životný štýl,

podnikali, mali webstránky a blogy,

ľudia, ktorí žili svojou vášňou
a zmysluplne pomáhali ľuďom.

A jeden z mojich priateľov
má 8-člennú rodinu

a svoju celú rodinu podporuje

blogom, ktorý píše dvakrát týždenne.

Práve sa všetci vrátili z mesačného
pobytu v Európe.

To ma dorazilo.
Ako môže byť niečo také?

Keď som to videl,
neskutočne ma to inšpirovalo,

a miesto toho, aby som s tým sekol,
som sa rozhodol to brať vážne.

Urobil som čo som mohol,
aby som všetok čas,

každú bdelú hodinu,
strávil s týmito ľuďmi,

chodil som s nimi von a na pivo
a cvičiť, čokoľvek.

A po 4 rokoch nulového nárastu

počas 6 mesiacoch
strávených s týmito ľuďmi

komunita Ži svoju legendu
narástla 10-násobne.

Za ďalších 12 mesiacov
narástla 160-násobne.

A dnes viac ako 30 000 ľudí zo 158 krajín

využíva naše nástroje každý mesiac.

A títo ľudia tvoria tú komunitu
zanietených ľudí,

ktorí inšpirovali možnosť,
o ktorej som sníval

pre Ži svoju legendu
už pred toľkými rokmi.

Ľudia zmenia všetko, a preto –

viete, pýtate sa, čo sa dialo.

No, 4 roky som tu nikoho nepoznal,

a nevedel som, že také niečo je,
že ľudia môžu robiť niečo také,

že môžu mať hnutia, ako je toto.

A potom prídem sem do San Francisca
a každý okolo mňa to robí.

Bolo to normálne, takže som neuvažoval
nad tým, ako to urobiť,

ale ako to, že to už nerobím.

A vtedy, keď sa stane také niečo,
vám v hlave preskočí prepínač,

rozvlní celý váš svet.

A bez toho, že by ste sa snažili,
sa vám posunú štandardy.

Nemusíte meniť svoje ciele.
Len musíte zmeniť svoje prostredie.

To je celé, a preto som strašne rád
s touto skupinou ľudí,

preto chodím na každý TED, ktorý stihnem,

a pozerám si ich na iPade cestou
do práce, kamkoľvek.

Lebo toto je tá skupina ľudí,
ktorá inšpiruje možnosť.

Môžeme spolu stráviť celý deň a ešte viac.

Aby som to zhrnul,
pokiaľ ide o tieto tri piliere,

tie majú spoločnú predovšetkým jednu vec.

Na 100 % ich môžeme ovládať.

Nikto vám nemôže povedať,
že sa nemôžete učiť o sebe.

alebo že nemôžete posunúť svoje hranice,

zistiť, čo nedokážete a posunúť to.

Nikto vám nemôže povedať, že sa
nemôžete obklopiť inšpiratívnymi ľuďmi

alebo utiecť od ľudí,
ktorí vás ťahajú dolu.

Neviete ovplyvniť recesiu.

Neviete ovplyvniť, že vás vyhodia
alebo príde k dopravnej nehode.

Väčšinu vecí vôbec nevieme ovplyvniť.

Tieto tri veci sú len na nás

a môžu zmeniť náš celý svet,
ak sa rozhodneme s nimi niečo urobiť.

A dobré je, že sa to
deje vo veľkom meradle.

Práve som čítal vo Forbese, že vláda
USA oznámila, že po prvý raz

bol mesiac, keď viac ľudí
podalo výpovede z práce

než ich bolo vyhodených.

Mysleli si, že to je anomália,
ale stalo sa to tri mesiace za sebou.

V čase, keď ľudia tvrdia,
že doba je ťažká,

ľudia ukazujú stredný prst
tomuto nalinkovanému životu,

veciam, o ktorých sa im
hovorí, že sa majú,

a vymenili to za veci, na ktorých
im záleží a ktoré ich inšpirujú.

Dôležité je, že ľudia sa prebúdzajú
do tejto možnosti,

že jediná vec, ktorá obmedzuje
možnosť, je fantázia.

Už to nie je klišé.

Je mi jedno, čo vás baví,
aká vášeň, aký koníček.

Ak vás baví háčkovanie, nájdite niekoho,
kto je kráľom háčkovania,

a môžete sa od neho učiť.
Je to neskutočné.

A o tom je celý dnešný deň,
aby sme sa učili od rečníkov

a týchto ľudí predstavujeme
v Ži svoju legendu každý deň,

pretože ak obyčajní ľudia
robia výnimočné veci,

a my môžeme byť pri tom,

zmení sa to na normálne.

A to nie je len Gándhí či Steve Jobs,
ktorí robia niečo skvelé.

Je to o robení vecí,
na ktorých vám záleží,

a má to výsledok,
ktorý viete vytvoriť len vy.

Keď ide o Gándhího, bol právnikom,

ktorý sa vracal k právu,

a zavolali ho k veľkému prípadu,
na ktorom mu záležalo,

a nemohol odmietnuť.

A on povedal tento výrok,
podľa ktorého žijem.

„Najprv ťa ignorujú,
potom sa z teba smejú,

potom proti tebe bojujú,
potom vyhráš.“

Všetko bolo nemožné,
kým to niekto neurobil.

Môžete sa kamošiť s ľuďmi,
ktorí vám hovoria, že sa to nedá

a že ste hlúpi, keď sa o to pokúšate,

alebo sa obklopiť ľuďmi,
ktorí povzbudzujú možnosti,

ľuďmi, ktorí sú v tejto miestnosti.

Lebo ja to vidím
ako zodpovednosť ukázať svetu,

že to, čo vyzerá ako nemožné,
sa môže zmeniť na normálne.

A to sa už začína diať.

Najprv robte veci, ktoré vás inšpirujú,

aby ste mohli inšpirovať ostatných ľudí,
aby robili veci, ktoré inšpirujú ich.

Ale nenájdeme to,

kým nevieme, čo hľadáme.

Túto prácu musíme urobiť na sebe,

robiť to vedome,
a tieto objavy uskutočniť.

Pretože ja si predstavujem svet,
kde 80 % miluje svoju prácu.

Ako by to vyzeralo?

Aká by to bola inovácia?
Ako by ste sa správali k ľuďom okolo seba?

Veci by sa začali meniť.

A ku koncu by som sa vás
chcel spýtať jednu otázku

a myslím, že to je jediná otázka,
na ktorej záleží.

Je ňou: aká je práca,
ktorú nemôžete neurobiť?

Objavte to, žite to,

nielen pre seba,
ale pre každého okolo vás,

pretože vďaka tomu sa svet začína meniť.

Aká je práca, ktorú nemôžete nerobiť?

Ďakujem vám.

(potlesk)