Krásne nové slová opisujúce nejasné emócie

John Koenig rád objavuje slová, ktoré vyjadrujú nevyslovené pocity, ako napríklad „lachesism“ – túžba po katastrofe, a „sonder“ – vedomie, že životy ostatných sú také komplexné a neisté, ako ten náš. Zamýšľa sa nad významom, ktorý pripisujeme slovám, a ako nás tieto významy sprevádzajú.

Chcem dnes hovoriť o význame slov;

ako ich definujeme

a ako oni, akoby na odplatu,

definujú nás.

Anglický jazyk je obrovská špongia.

Milujem anglický jazyk.
Som rád, že ho ovládam.

No napriek tomu má veľa medzier.

V gréčtine existuje slovo „lachesism“,

čo znamená „túžba po katastrofe“.

Ako keď vidíte búrku na horizonte

a neviete sa jej dočkať.

V mandarínčine majú slovo „yù yī“,

nevyslovujem to správne,

ktoré znamená „túžba prežívať
všetko opäť tak intenzívne,

ako keď ste boli dieťa“.

V poľštine majú slovo „juśka“,

ktoré je „druh hypotetického rozhovoru,

ktorý si neustále prehrávate v hlave“.

A napokon v nemčine;
samozrejme, že v nemčine,

majú slovo „Zielschmerz“,

čo je „obava z toho, že
dostanete to, čo chcete“.

(smiech)

Splnenie celoživotného sna.

Ja sám som Nemec a tak
viem presne, aký je to pocit.

Nie som si istý, či by som použil

niektoré z týchto slov počas bežného dňa,

ale som rád, že existujú.

Avšak jediný dôvod prečo existujú je,
že som si ich vymyslel.

Som autorom Slovníka tajomných zármutkov,

na ktorom pracujem už sedem rokov.

Cieľom tohto projektu

je nájsť medzery v jazyku emócií

a pokúsiť sa ich zaplniť,

aby sme mali spôsob, ako rozprávať
o všetkých tých ľudských prehreškoch

a zvláštnostiach ľudského charakteru,

ktoré všetci pociťujeme,
ale nenapadne nám o nich rozprávať,

pretože na to nemáme vhodné slová.

Niekde v polovici tohto projektu

som definoval „sonder“,

myšlienka, že sami seba považujeme
za hlavnú postavu

a všetci ostatní sú iba komparz.

Ale v skutočnosti
sme všetci hlavnou postavou,

a vy sami ste komparzista
v príbehu niekoho iného.

A tak, hneď ako som to uverejnil,

dostal som veľa reakcií od ľudí,

ktorí písali: „Ďakujem, že ste pomenovali
niečo, čo pociťujem celý život,

ale na čo neexistovalo slovo.“

Pomohlo im to cítiť sa menej osamelo.

Toto je sila slov,

pomáhajú nám cítiť sa menej osamelo.

A nie dlho potom

som si začal všímať,

že „sonder“ sa začalo vážne používať
v internetových konverzáciách,

a nie dlho potom, čo som si to všimol,

zachytil som ho osobe
v skutočnom rozhovore.

Neexistuje zvláštnejší pocit,
ako keď vymyslíte slovo

a potom vidíte,
ako začne samostatne existovať.

Pre to ešte slovo nemám, ale budem mať.

(smiech)

Už na ňom pracujem.

Začal som premýšľať o tom,
čo robí slová skutočnými,

pretože sa ma to veľa ľudí pýta,

najčastejšia vec, ktorú mi hovoria, je:

„Sú tieto slová vymyslené?
Nerozumiem tomu.“

Naozaj som nevedel, čo im mám povedať,

pretože po tom, ako sa „sonder“ ujalo,

kto som ja, aby som rozhodol,
ktoré slová sú skutočné a ktoré nie?

Cítim som sa skoro ako Steve Jobs,
ktorý opísal svoju realizáciu,

keď si uvedomil,
že väčšina z nás sa počas dňa

len snaží vyhnúť čo najviac prekážkam

a iba robí to, čo treba.

Keď si však uvedomíte, že ľudia...

že tento svet bol postavený ľuďmi,
ktorí neboli bystrejší než ste vy,

potom dokážete natiahnuť ruku
a dotknúť sa tých prekážok,

dokonca cez ne rukou preraziť

a uvedomíte si, že máte moc to zmeniť.

A keď sa ma ľudia pýtajú:
„Sú tieto slová skutočné?“,

mal som rôzne odpovede,
ktoré som vyskúšal.

Niektoré dávali zmysel, iné nie.

Jedna z tých, ktoré som vyskúšal, bola:

„Slovo je skutočné ak chcete,
aby skutočným bolo.“

Tak ako je skutočná táto cestička,
pretože ľudia chceli, aby tam bola.

(smiech)

V školských areáloch sa to deje neustále.

Volá sa to „vytúžený chodník“.

(smiech)

Neskôr som však dospel k názoru,
že keď sa ľudia pýtajú,

či je slovo skutočné, pýtajú sa vlastne:

„Do koľkých ľudských myslí prenikne?“

Lebo si myslím,
že tak väčšinou chápeme jazyk.

Slovo je v podstate kľúč,

ktorým sa dostaneme do hláv istých ľudí.

A ak nás dostane do jednej hlavy,

potom nestojí za to,

aby sme si ho pamätali.

Do dvoch hláv;
nuž, záleží na tom, kto to je.

Do milión hláv; tak to už je niečo.

A tak slovo je skutočné, ak vám vytvorí
cestu k čo najväčšiemu počtu

ľudských myslí.

Vtedy má zmysel pamätať si ho.

Mimochodom, najskutočnejšie slovo
z tohto pohľadu je toto:

Áno, toto.

Najskutočnejšie slovo, ktoré máme.

Je to najbližšie čo
máme k univerzálnemu kľúču.

Je to najzrozumiteľnejšie slovo na svete,

nezávisle na tom, kde ste.

Problémom však je,

že nik nevie,
čo tieto dve písmená znamenajú.

(smiech)

Čo je trochu čudné, však?

Môže to byť len
chybný zapís „all correct“,

alebo „old kinderhook“.

Zdá sa, že to nik nevie,
ale fakt, že na tom nezáleží,

hovorí o tom, ako dávame slovám význam.

Význam nie je v slove samotnom.

Práve my doň vlievame myšlienkový obsah.

Myslím, že keď hľadáme
zmysel nášho života

a zmysel života ako takého,

slová zohrávajú svoju úlohu.

A myslím si,
že keď hľadáte význam niečoho,

slovník je vhodné miesto kde začať.

Vnesie istý poriadok

do veľmi chaotického sveta.

Naše chápanie vecí je tak obmedzené,

že si musíme vytvoriť vzorce a skratky

a spôsob ako ich interpretovať,

aby sme mohli
pokračovať v každodennom živote.

Potrebujeme slová, v ktorých sa nájdeme,
aby sme mohli definovať samých seba.

Myslím si, že mnohí z nás
sa cítia limitovaní tým,

ako tieto slová používame.

Zabúdame, že slová sú vymyslené.

A to nielen moje slová.
Všetky slová sú vymyslené,

ale nie všetky majú nejaký význam.

Istým spôsobom sme všetci uväznení
vo vlastných slovníkoch,

ktoré nie sú vždy v súlade so slovníkom
tých, ktorí nám nie sú podobní

a tak mám pocit, že čím vážnejšie
posudzujeme slová,

tým sa každým rokom
viac a viac navzájom vzďaľujeme.

Preto si pamätajte, slová nie sú skutočné.

Oni význam nemajú. My áno.

A rád by som sa rozlúčil s úryvkom

od jedného z mojich obľúbených filozofov,

Billa Wattersona, autora
„Calvin and Hobbes“.

Raz povedal:

„Vytvoriť život, ktorý odzrkadľuje
vaše hodnoty a uspokojuje vašu dušu,

sa zriedka podarí.

Vytvoriť zmysel vlastného života

nie je jednoduché,

ale je to dovolené,

a myslím, že tá námaha vám
napokon prinesie radosť.“

Ďakujem.

(potlesk)