Dennis Dutton: Darvinistická teória krásy

TED spolupracuje s animátorom Andrew-om Parkom na ilustrovanej verzii provokatívnej teórie krásy Denisa Duttona -- o tom, že umenie, hudba a iné nádherné veci, nie sú jednoducho len "otázkou vkusu", ale sú hlavnou súčasťou ľudskej povahy s hlbokým evolučným pôvodom.

Som potešený, že tu môže byť s Vami

a rozprávať Vám o veci, ktorá je blízka môjmu srdcu,

a tou je krása.

Robím v oblasti filozofie umenia a estetiky,

no vlastne sa tým živím.

Snažím sa zistiť, intelektuálne,

filozoficky, psychologicky,

čo je to vnímanie krásy,

čo všetko možno o tom s rozumom povedať

a ako sa ľudia snažia krásu pochopiť.

Toto je veľmi komplikovaná vec,

z časti preto, že veci ktoré nazývame krásnymi

sú veľmi rozdielne.

Len pomyslite na tú rozmanitosť --

tvár dieťaťa,

Berliozov "Harold v Taliansku",

filmy ako "Čarodejník zo zeme Oz",

alebo Čechovove hry,

scenéria centrálnej Kalifornie,

Hokusaiove pohľady na horu Fudži,

"Der Rosenkavalier",

úžasný víťazný gól

v zápase majstrovstiev sveta vo futbale,

Van Goghova "Hviezdna noc",

román Jane Austenovej,

Fred Astér tancujúci cez celú obrazovku.

Tento stručný zoznam zahŕňa ľudské bytosti,

prírodné scenérie,

umelecké diela a zručné ľudské činnosti.

Povedať, čo vysvetľuje prítomnosť krásy

vo všetkom na tomto zozname

nebude ľahké.

Avšak, môžem Vám aspoň načrtnúť to,

čo ja osobne považujem

za najsilnejšiu teóriu krásy,

ktorú zatiaľ máme.

A nemáme ju od filozofov umenia

ani od teoretikov postmoderného umenia

ani veľkých kritikov umenia.

Nie, táto teória

pochádza od experta

na kôrovce, červíky a chov holubov.

A Vy viete koho myslím ...

Charles Darwin.

Samozrejme, veľa ľudí si myslí,

že poznajú správnu odpoveď na otázku

čo je to krása.

Je to otázka vkusu pozorovateľa.

Je to čokoľvek, čo vás vnútorne pohne.

Alebo, ako niektorí ľudia,

obzvlášť akademici, uprednostňujú --

krása je otázkou vkusu

ovplyvneného kultúrou.

Ľudia súhlasia, že maľby, filmy alebo hudba

sú krásne,

pretože ich kultúra určuje jednotnosť estetického vkusu.

Vkus pre krásy prírody a ľudské umenie

prechádza kultúrami

veľmi ľahko.

Beethovena v Japonsku zbožňujú.

Peruánci milujú japonské štočky.

Sochy Inkov sú v britských múzeách

považované za poklad,

zatiaľ čo Shakespeare je preložený

do každého významnejšieho jazyka na Zemi.

Alebo si len spomeňte na americký jazz,

alebo americké filmy.

Sú takmer všade.

Existuje veľa rôznych druhov a typov umenia,

ale sú tu taktiež univerzálne,

medzikultúrne estetické pôžitky

a hodnoty.

Ako môžeme vysvetliť

túto univerzálnosť?

Najlepšou odpoveďou je pokúsiť sa znovu vystavať

darvinistickú evolučnú históriu

nášho umeleckého a estetického cítenia.

Musíme urobiť spätnú analýzu

nášho súčasného umeleckého vnímania a preferencií

a vysvetliť, ako sa

vryli do našej mysle.

A to vplyvom, jednak prehistorického,

prostredia, z väčšej časti pleistocénu,

kde sme sa stali "úplnými" ľuďmi,

ale aj vplyvom sociálnych situácií

ktorým sme boli vystavení.

Tejto spätnej analýze

môžu taktiež pomôcť

záznamy ľudskej činnosti

zachované z minulosti.

Myslím tým fosílie, maľby na stenách a podobne.

Taktiež musíme brať do úvahy to,

čo vieme o estetickom vnímaní a záujmoch

izolovaných tlúp zberačov a lovcov,

ktorí prežili až do 19. a 20. storočia.

Ja osobne

vôbec nepochybujem o tom,

že takéto vnímanie krásy,

s jej emocionálnou intenzitou a potešením

patrí k našej vyvinutej ľudskej psychológii.

Vnímanie krásy je len jedna časť

v celkovej sérii darvinistických adaptácií.

Krása je adaptívny efekt,

ktorý rozširujeme

a zintenzívňujeme

tvorbou a užívaním

umeleckých diel a zábavy.

Ako mnoho z Vás vie,

evolúcia pracuje dvoma hlavnými mechanizmami.

Prvým z týchto mechanizmov je prirodzený výber.

To sú náhodné mutácie a ich selektívne udržanie

spolu s našou základnou anatómiou a fyziológiou --

vývoj pankreasu alebo oka či nechtov.

Prirodzený výber taktiež vysvetľuje

veľa základných odporov, ktoré máme,

ako je hrozný zápach rozkladajúceho sa mäsa,

alebo strach, napríklad strach z hadov

alebo strach zo státia na kraji útesu.

Prirodzený výber ale taktiež vysvetľuje rôzne potešenia --

sexuálnu rozkoš,

našu obľubu jesť sladké, mastné a plné bielkovín,

čo zase vysvetľuje obľubu veľmi populárnych jedál

od zrelého ovocia, cez čokoládový kokteil

až po grilované rebierka.

Ďalší veľký princíp evolúcie

je sexuálny výber,

ktorý funguje veľmi odlišne.

Úžasný páví chvost

je tohto najlepším a najznámejším príkladom.

Ten sa nevyvinul pre prežitie v prírode.

V skutočnosti ide proti prežitiu.

Nie, chvost páva

je dôsledkom výberu

samíc páva pri párení.

Je to celkom známy príbeh.

Sú to ženy, ktoré v skutočnosti posúvajú dejiny vpred.

Mimochodom, Darwin sám

nemal žiadne pochybnosti o tom, že chvost páva

je v očiach samice krásny.

On sám použil toto slovo.

A teraz, berúc do úvahy toto všetko,

môžeme povedať, že vnímanie krásy

je jednou z ciest, ktorou evolúcia má

vyvolať a udržať

záujem alebo okúzlenie,

dokonca až posadnutosť,

s cieľom posmeliť nás

urobiť čo možno najprispôsobivejšie rozhodnutia

pre prežitie a reprodukciu.

Krása je jedným zo spôsobov

nepriameho konania prírody,

ak to tak môžem povedať.

Myslím tým, že nemôžeme očakávať, že budeme jesť

vhodne prispôsobené scenérie.

A už vôbec by nešlo urobiť to s Vaším dieťaťom,

alebo Vašou láskou.

Takže trik evolúcie

je urobiť ich krásne,

vyzdvihnúť v nich istý druh príťažlivosti,

aby nám jednoducho robilo potešenie sa na ne pozerať.

Zamyslime sa nad dôležitým zdrojom estetického potešenia,

nad tou magnetickou príťažlivosťou

nádherných scenérií.

Ľudia z veľmi rôznorodých kultúr

po celom svete

majú sklon obdivovať konkrétny druh krajiny.

Krajinu, ktorá je náhodou veľmi podobná

savanám pleistocénu, kde sme sa vyvinuli.

Takáto krajina sa dnes objavuje

v kalendároch, na pohľadniciach,

v návrhu golfových ihrísk a verejných parkov

a na obrazoch v zlatých rámoch

ktoré nám visia v obývačkách

od New Yorku až po Nový Zéland.

Je to druh krajiny, aký je v okolí Hudson River,

s otvorenými pláňami

zarastenými nízkou trávou

prekladanými stromami.

Mimochodom, stromy sú často preferované také,

ktoré sa vetvia blízko zeme,

čo znamená, že sa na ne môžete vyšplhať

ak by ste boli v ťažkostiach.

V krajina sa taktiež ukazuje prítomnosť

vody priamo v zornom poli,

alebo náznaky vody v modravých diaľkach,

čo signalizuje život zvierat prípadne vtákov,

ako aj prítomnosť rozmanitej zelene

a v neposlednom rade --

chodník

alebo cestička,

možno breh rieky alebo pobrežie,

ktoré siaha až k obzoru,

a takmer Vás núti nasledovať ho.

Tento druh krajiny je považovaný za krásny

aj u ľudí v krajinách

v ktorých sa nevyskytuje.

Ideálna krajina savany

je jedným z najjasnejších príkladov,

v ktorom ľudia všade na svete

nájdu krásu

vo veľmi podobných vizuálnych zážitkoch.

Ale niekto by mohol namietať,

že je to prírodná krása.

Čo tak umelecká krása?

Nie je tá jednoznačne kultúrna?

Nie, nemyslím si to.

Ešte raz by som sa rád vrátil do minulosti,

aby sme si o tom niečo povedali.

Väčšina ľudí predpokladá,

že najstaršie ľudské umelecké diela

sú tie, až prekvapujúco zručné, jaskynné maľby,

ktoré všetci poznáme z Lascaux

a Chauvet.

Jaskyne v Chauvet

sú približne 32 000 rokov staré,

spolu s niekoľkými malými realistickými

sochami žien a zvierat z rovnakej doby.

Ale umelecké a dekoratívne zručnosti

sú v skutočnosti oveľa staršie.

Krásne náhrdelníky z ulít,

ktoré vyzerajú ako niečo, čo môžete vidieť na trhoch remesiel a umenia,

ako aj okrové farby na telo,

boli objavené a datované

približne 100 000 rokov do minulosti.

Ale tie najzaujímavejšie z historických artefaktov

sú ešte staršie.

Mám na mysli

takzvané Acheuléenske pästné kliny.

Najstaršie kamenné nástroje sú sekáče

z Olduvaiskej rokliny vo východnej Afrike.

Sú z doby pred dva a pol miliónmi rokmi.

Tieto hrubé, surové nástroje

tu boli tisíce stáročí,

až približne pred 1,4 miliónom rokmi,

keď Homo erectus

začal tvarovať

jednu, tenkú kamennú čepeľ,

niekedy zaoblenú do oválu,

ale častejšie, pre naše oči

pútavejšie, v tvare symetrického zašpicateného listu

alebo slzy.

Tieto Acheuléenske pästné kliny,

pomenované po St. Acheul vo Francúzsku,

kde ich v 19. storočí prvýkrát objavili,

boli objavné po tisíckach

roztrúsené po celej Áziu, Európe a Afrike,

takmer všade tam, kde sa Homo erectus

a Homo ergaster potuloval.

Obrovské množstvo týchto pästných klinov

poukazuje na to, že nemohli byť vyrobené

na porciovanie zvierat.

A zápletka sa blíži k vyvrcholeniu keď si uvedomíte,

že, na rozdiel od iných nástrojov pleistocénu,

tieto pästné kliny sú často

bez jedinej známky opotrebenia

na ich jemných ostriach.

Niektoré z nich sú dokonca príliš veľké

na porciovanie zvierat.

Ich symetria, ich atraktívne materiály

a, nadovšetko,

ich starostlivé vypracovanie

je pre nás jednoducho krásne,

ešte aj dnes.

Takže čo boli tieto pradávne --

teda pre nás staré, cudzie

ale zároveň

nejako povedomé, prirodzené.

Na čo slúžili tieto nástroje?

Najlepšia možná odpoveď

je tá, že boli, a to doslovne,

najstarším známym umeleckým dielom,

praktickým nástrojom transformovaným

na podmanivý estetický predmet

obdivovaný z hľadiska jeho elegantného tvaru

a majstrovskej úrovne remeselného spracovania.

Pästné kliny

znamenali revolučný pokrok v ľudskej histórii.

Nástroje vyrábané na to,

čo darvinisti volajú signály telesnej kondície,

čo znamená,

že slúžili na predvádzanie sa,

rovnako ako chvost páva,

avšak na rozdiel od srsti a peria,

pästné kliny boli vedome a

dômyselne vyrobené.

Kompetentne vyrobené pästné kliny

signalizovali žiaduce ľudské vlastnosti,

inteligenciu, jemnú motoriku,

schopnosť plánovať,

svedomitosť

a niekedy aj prístup k vzácnym materiálom.

Viac ako desiatky tisíc generácií,

takéto schopnosti zvyšovali status tých,

ktorí ich preukázali

a získali tak reprodukčnú výhodu

oproti tím menej schopným.

Viete, je to stará známa vec,

ktorá ale preukázateľne funguje:

"Prečo neprídeš do mojej jaskyne, ukážem ti moje pästné kliny."

(Smiech)

Až na to, samozrejme, a čo je zaujímavé,

že si nemôžeme byť istý, ako bol tento nápad sprostredkovaný,

pretože Homo erectus,

ktorý tieto predmety vytvoril,

nepoznal reč.

Je ťažké to pochopiť,

ale je to neuveriteľný fakt.

Tento predmet vytvoril

predok hominidov,

Homo erectus alebo Homo ergaster,

niečo medzi 50 a 100 000 rokmi

pred "objavom" reči.

Tiahnuc sa viac ako milión rokov,

tradícia pästných klinov

je tá najdlhšia umelecká tradícia

v ľudských a ranných ľudských dejinách.

Koncom éry pästných klinov, Homo sapiens --

ako sa potom nakoniec volali --

nepochybne hľadal nové spôsoby

ako upútať a ohúriť sa navzájom.

Napríklad, čo ja viem, rozprávaním vtipov,

rozprávaním príbehov, tancom alebo vytváraním účesov.

Áno, vytváraním účesov - a na tom trvám.

Pre nás, súčasných ľudí,

úžasná technika

slúži na vytvorenie imaginárnych svetov

v beletrii a vo filmoch,

na vyjadrenie silných emócií

spolu s hudbou, maľovaním a tancom.

Ale stále,

jeden základný rys

osobnosti našich predkov pretrval

v našom estetickom vnímaní:

krásu, ktorú nachádzame

v úžasných, zručných výkonoch.

Od Lascaux až po Louvre

a Carnegie Hall,

ľudské bytosti

majú trvale vrodenú záľubu

v majstrovské kúsky umenia.

Vidíme krásu

v niečom, čo je dobre urobené.

Takže nabudúce, keď budete prechádzať okolo výkladu klenotníctva

s vystaveným, nádherne vybrúseným

kameňom v tvare slzy,

nebuďte si istý,

že je to len okolitá kultúra ktorá Vám hovorí,

aký je ten ligotavý šperk krásny.

Vaši vzdialený predkovia milovali ten tvar

a nachádzali krásu v schopnosti vytvoriť ho

ešte predtým,

než tento svoj obdiv mohli vyjadriť slovami.

Je krása len otázkou vkusu?

Nie, je hlboko v našich mysliach.

Je to dar, zdedený z inteligentných zručností

a bohatých citových životov

našich najstarších predkov.

Naša silná reakcia na obrazy,

na vyjadrenie emócií v umení,

na krásnu hudbu, na nočnú oblohu

bude s nami a našimi potomkami

tak dlho, kým bude existovať ľudská rasa.

Ďakujem.

(Potlesk)