Mike deGruy: Závislý na chobotniciach

Podmorský filmový tvorca Mike deGruy strávil desiatky rokov blízkym pozorovaním oceánu. Tento skvelý rozprávač zaujal v súvislosti s iniciatívou Mission Blue. Vo svojej reči sa podelil o svoje vzrušenie a úctu, ako aj a o svoj strach o modré srdce našej planéty.

Po prvýkrát ma chobotnice fascinovali už v útlom veku.

Vyrástol som v Mobile, v štáte Alabama -

niekto musí byť aj z Mobile, no nie? -

no a Mobile leží na sútoku piatich riek,

vytvárajúcich nádhernú deltu.

A tá delta má aligátory, ktoré sa plazia

do alebo von z riek plných rýb,

sú tam cyprusy obsypané hadmi

a všetkými možnými druhmi vtákov.

Ak ste dieťa, ktoré sa zaujíma o zvieratá,

je to na prežitie detstva naozaj čarovné miesto.

Vody z tejto delty sa vlievajú do zálivu Mobile Bay, a potom do Mexického zálivu.

Pämatám sa na moje prvé naozajstné stretnutie s chobotnicou

keď som mal asi päť alebo šesť rokov.

Bol som v zálive , plával som dookola a na dne som zbadal malú chobotnicu.

Natiahol som ruku a zodvihol ju, a ihneď

som ostal očarený a fascinovaný jej rýchlosťou a jej silou a obratnosťou.

Snažila sa roztvoriť moje prsty a dostať sa na chrbát mojej ruky.

Jediné, čo som mohol robiť, bolo držať to úžasné stvorenie.

Potom sa v mojich dlaniach trochu upokojila

a začala žiariť farbami,

začala priam pulzovať všetkými možnými farbami.

A ako som sa na ňu pozeral, tak trochu si schovala chápadlá pod seba,

premenila sa na guľovitý útvar

a odrazu bola čokoládovo hnedá, s dvoma bielymi pásikmi.

Napadlo ma: "Bože!" Ešte nikdy v živote som nevidel nič podobné!

Chvíľku som ešte nad ňou žasol a potom som sa rozhodol, že už je čas ju pustiť,

a tak som ju položil späť.

Chobotnica odplávala z mojich rúk a potom urobila tú najneuveritelnejšiu vec -

klesla do štrku na dne

a - vuš! - vyparila sa

rovno pred mojimi očami.

A ja som hneď vtedy, vo veku šesť rokov pochopil,

že toto je zviera, o ktorom chcem zistiť viac. A tak som to urobil.

Vyštudoval som univerzitu a získal diplom v morskej zoológii,

a potom som sa presťahoval na Havaj a nastúpil na postgraduálne štúdium

na Havajskej Univerzite.

Kým som študoval na Havaji, pracoval som v akváriu vo Waikiki.

Táto budova mala veľa obrovských nádrží s rybami,

ale málo expozícií o bezstavovcoch.

a keďže som bol mladík bez chrbtovej kosti, pomyslel som si,

že proste pôjdem a nazhromaždím tieto nádherné stvorenia,

o ktorých som sa učil v škole,

a prinesiem ich do akvária, postavím tie komplikované zariadenia a vystavím ich.

Ryby v akváriách totiž vyzerali nádherne,

ale nemali žiadnu interakciu s ľuďmi.

Chobotnice mali.

Ak ste prišli k akváriu s chobotnicami

(najmä skoro ráno predtým, ako prišli ľudia),

chobotnica sa zdvihla a pozrela sa na vás

a vy ste si pomysleli: "Pozerá sa naozaj na mňa? Ona sa pozerá na mňa!"

Tak ste prišli bližšie k akváriu. Vtedy ste si uvedomili,

že každá chobotnica má inú osobnosť:

Niektoré sa nezľakli a ostali na svojom mieste,

iné sa odplazili dozadu a zmizli medzi kameňmi,

a špeciálne jedna, úplne výnimočné stvorenie...

Prišiel som k akváriu a ona sa na mňa uprene zahľadela.

Mala maličké rožky nad očami.

Prišiel som úplne k akváriu -

tak desať centimetrov od skla -

chobotnica sedela na bydielku, malom kameni,

zišla z kameňa a prišla úplne ku sklu.

Tak som uprene pozeral na to zviera vzdialené zo desať centimetrov

(vtedy som ešte videl na takú malú vzdialenosť;

teraz, keď sa pozerám na svoje rozmazané prsty, uvedomujem si, že tie časy sú dávno preč).

No a tak sme tam na seba zízali,

až sa zrazu načiahla dolu, schytila plnú hrsť štrku

a vypustila ho do prúdu vody prichádzajúcej do nádrže

z filtračného systému.

- šk šk šk šk šk! - štrk narazil do predného skla a spadol dolu.

A ona sa znovu načiahla, nabrala plnú hrsť štrku, vypustila ju -

šk šk šk šk šk! - to isté!

Potom zdvihla iné chápadlo a ja som zdvihol moju ruku.

Potom zdvihla zas ďalšie chápadlo a ja som zodvihol moju druhú ruku.

Vtedy som si uvedomil, že chobotnica vyhrala preteky v počte končatín,

ja som bol už hotový a ona ich mala ešte šesť v zásobe. (Smiech)

Jediné vysvetlenie toho, čo som v ten deň videl bolo,

že táto chobotnica sa hrala,

čo je pomerne dosť vyspelé správanie pre obyčajného bezstavovca.

Približne v treťom roku môjho štúdia

sa mi cestou do kancelárie stala príhoda,

ktorá podstatne zmenila moju životnú dráhu.

Je to dlhý príbeh, ale v krátkosti - do akvária prišiel chlapík,

ktorý mňa a zopár mojich kamarátov poslal do južného Pacifiku

nazbierať preňho nejaké zvieratá.

Keď sme odchádzali, dal nám dve 16-milimetrové filmové kamery

a povedal: "Nafilmujte o tejto expedícii film."

Pomyslel som si: "Fajn, to bude zaujímavé -

biológovia, čo sa snažia natočiť film",

a s tým sme odišli. No a natočili sme film,

ktorý musí byť síce tým najhorším filmom

v celej filmovej histórii,

ale bol to´náramný pôžitok. Mal som s tým úžasnú zábavu.

Pamätám si ten moment, keď mi odrazu svitlo v hlave

a pomyslel som si: "Počkať.

Možno by som toto mohol robiť natrvalo.

Hej, tuším budem točiť filmy."

Takže hneď ako som sa vrátil z toho projektu,

ukončil som školu, založil svoju filmovú spoločnosť

a nikdy som nikomu nepovedal, že som vôbec nevedel, čo robím.

Bola to úžasná skúsenosť.

Čo som sa naučil v škole mi naozaj veľmi pomohlo.

Ak filmujete život v divočine

a špecializujete sa na filmovanie zvierat,

hlavne ich správania,

je užitočné, mať základné vedomosti o tom,

kto tieto zvieratá sú,

ako žijú a tiež samozrejme trochu o tom, ako sa správajú.

Ale najviac som sa naučil o chobotniciach

v teréne, ako filmár,

počas ich filmovania,

kde máte možnosť stráviť množstvo času

so zvieratami, pozorovať chobotnice ako chobotnica

v ich oceánskom domove.

Pamätám si na jeden výlet do Austrálie,

kam som išiel na ostrov, ktorý sa volá Ostrov Jedného Stromu.

Očividne evolúcia na ostrove prebehla

rapídnou rýchlosťou

medzi dobou jeho pomenovania a mojim príchodom,

lebo som si istý, že na ostrove boli minimálne tri stromi

keď sme tam boli.

No tak, či tak, Ostrov Jedného Stromu leží hneď vedľa

nádherného koralového útesu.

Je tam nepokojný kanál,

v ktorom sa dvakrát denne značne rýchlo mení príliv a odliv.

Je tam nádherný útes,

absolútne dokonalý útes, s množstvom zvierat

vrátane početných chobotníc.

A nie výnimočne,

lež naisto sú chobotnice v Austrálii

majstrami v maskovaní.

Naozaj,

jedna je priamo tam.

Takže naša prvá úloha bola nájsť ich

a bol to vskutku poriadne ťažký oriešok.

Keďže sme tam boli na celý mesiac,

chcel som, aby si zvieratá na nás zvykli,

aby sme mohli pozorovať ich správanie bez toho, aby sme ich vyrušovali.

Takže väčšinu prvého týždňa sme strávili snahou

priblížiť sa čo najviac,

každý deň trošku bližšie a bližšie.

Spoznali by ste hranicu: chobotnice by znervózneli

a tak by ste ustúpili a vrátili sa o niekoľko hodín.

Po prvom týždni si nás už nevšímali.

Ako keby si mysleli: "Neviem, čo táto vec je, ale neohrozuje ma."

Tak si šli po svojom

a tak sme úplne zblízka pozorovali,

ako sa pária a dvoria si a bojujú

a to je jednoducho neuveriteľná skúsenosť.

Jeden z ich najfantastickejších prejavov

ktoré si pamätám, aspoň vizuálne,

bolo ich správanie pri hľadaní potravy.

Chobotnice majú veľa rozličných techník,

ktoré by použili pri získavaní potravy,

ale táto konktrétna využíva zrak.

Keď zbadali koralový blok,

tak asi 3 metre ďaleko,

začali sa k nemu posúvať.

Neviem, či tam niekde naozaj videli kraba, alebo si iba predstavovali, že by tam nejaký mohol byť,

no tak či onak sa odlepili odo dna,

preplavili sa cez vodu a pristáli priamo navrchu tohto koralového bloku.

Potom by blana medzi chápadlami

úplne obalila koralový blok

a začali by loviť a hľadať kraby.

V momente, ako sa kraby dotkli chápadiel, bolo po nich.

Vždy som bol zvedavý na to, čo sa dialo pod tou blanou.

Tak sme vymysleli spôsob, ako to zistiť (smiech)

a ja som prvýkrát pozeral na ten známy zobák v akcii.

Bolo to úžasné.

Ak zamýšľate natočiť množstvo filmov o určitej skupine zvierat,

najlepšie je vybrať si také, ktoré sú pomerne obvyklé.

To chobotnice sú, žijú vo všetkých oceánoch.

Taktiež žijú poriadne hlboko.

Nemôžem tvrdiť, že chobotnice sú zodpovedné

za moju skutočne silnú snahu

nastúpiť do ponorky a zísť do hĺbky,

pretože to v každom prípade robím rád.

Nedá sa to porovnať k ničomu, čo ste kedy urobili.

Ak niekedy máte chuť od všetkého odísť

a vidieť niečo, čo ste nikdy nevideli

a mať vynikajúcu príležitosť vidieť niečo,

čo ešte nikto nikdy nevidel, naskočte do ponorky.

Vlezte do nej, utesnite vchod, pustite trochu kyslíka,

spustite filter,

čo odoberá kysličník uhličitý zo vzduchu, ktorý dýchate
a prehodia vás cez palubu.

A idete ku dnu. Nejestvuje žiadne spojenie s povrchom

okrem nejakého riadne smiešneho rádia.

Ako klesáte, pračka existujúca na hladine

sa ukľudní.

Všetko stíchne.

A vtedy to začne byť naozaj pekné.

Ako idete hlbšie a hlbšie, tá krásna modrá voda, v ktorej ste začínali,

ustupuje tmavšej a ešte tmavšej modrej.

Nakoniec je to tmavo-fialové,

a po pár stovkách metrov atramentovo čierne.

A vtedy ste vstúpili do ríše

spoločenstva stredných hĺbok..

Mohli by ste predniesť celú reč

o stvoreniach žijúcich vo vode v stredných hĺbkach.

Myslím, že čo sa mňa týka, môžem smelo povedať,

že tie najbizarnejšie štruktúry

a najvýstrednejšie spôsoby správania sa

majú zvieratá, žijúce v stredných hĺbkach.

Popri tejto oblasti však len prefrčíme,

je to oblasť, ktorá zahŕňa okolo 95 percent

životného priestoru našej planéty

a posunieme sa k stredooceánskemu chrbtu, o ktorom si ja myslím, že je ešte neobyčajnejší.

Stredooceánsky chrbát je obrovské pohorie,

ktoré sa kľukatí v dĺžke 65 000 kilometrov okolo celej zemegule.

Sú to obrovské hory,

stovky a niektoré z nich aj tisícky metrov vysoké,

čo sa predierajú cez hladinu

a vytvárajú ostrovy ako Havaj.

Vrchol tejto horskej oblasti

je rozštiepený a tvorí tak v trhline údolie.

Keď sa ponoríte do tejto trhliny, začne to byť naozaj dobrodružné,

pretože doslovne tisícky aktívnych sopiek

neustále chrlí

pozdĺž tohto 65 000 kilometrového úseku.

Ako sa tektonické platne rozostupujú,

vyviera láva a vypĺňa tie medzery

a vy sa pozeráte ako sa krajina -- nová krajina --

rodí priamo pred vašimi očami.

A nad jej vrcholmi je 3000 až 4000 metrov vody,

vytvárajúcej obrovský tlak,

ktorý tlačí cez praskliny vodu dole, ku stredu Zeme,

až pokiaľ nenarazí na magmatickú komoru,

kde sa z nej stane prehriata

a minerálmi presýtená kvapalina,

a kde sa prúdenie otočí a voda vystrelí k povrchu

a vytryskne zo zeme ako gejzír v Yellowstone.

Naozaj, celá táto oblasť

je ako Yellowstonský národný park so všetkými parádami.

Táto vyvierajúca kvapalina má okolo 315-370 stupňov Celzia.

Okolitá voda je iba niekoľko stupňov nad bodom mrazu.

Takže vyvierajúca kvapalina sa okamžite ochladzuje

a nemôže už dlhšie udržať

všetok v nej rozpustený materiál.

Ten sa vyzráža a vytvorí čierny dym.

Dym vytvorí tamtie veže, alebo komíny,

ktoré sú zo 3 až 10 metrov vysoké.

A všetko v okolí tých komínov

sa chveje teplom a je plné života.

Všade naokolo sú takýto čierni fajčiari

a komíny s rúrkovými červíkmi,

dlhými niekedy 2,5 až 3 metre.

Z ústí rúrok týchto červíkov vytŕčajú

tieto nádherné, červené chumáče.

V spleti rúrkových červíkov žije

celé celé spoločenstvo zvierat:

krevety, ryby, homáre, kraby,

mušle a kŕdle členovcov,

ktoré sa hrajú nebezpečnú hru

medzi - tu je strašne horúco a tu zase treskúca zima.

Celý tento ekosytém

bol ešte pred 33 rokmi

neznámy.

Vedu to úplne otočilo hore nohami.

Vedci museli prehodnotiť,

kde život na Zemi mohol naozaj vzniknúť.

Pred objavením týchto prieduchov,

sa verilo, že kľúčom k životu na Zemi

je Slnko a fotosyntéza.

Ale tam dolu nie je žiadne slnko,

nie je tam žiadna fotosyntéza;

to prostredie tam dole riadi chemosyntéza,

a celé je to veľmi rýchlo pominuteľné.

Môžete filmovať tento

neuveriteľný hydrotermálny prieduch,

o ktorom si myslíte, že svojho času musel byť na inej planéte.

Je naozaj úžasné si uvedomiť, že toto je to skutočne na Zemi;

pretože to vyzerá ako mimozemšťania na inej planéte.

Ale vráťte sa k tomu istému prieduchu o osem rokov

a môže byť úplne mŕtvy.

Už tam nie je horúca voda.

Všetky zvieratá sú preč - sú mŕtve.

Tie komíny tam stále sú,

a vytvárajú naozaj krásne mesto duchov -

tajuplné, strašidelné mesto duchov

ale samozrejme úplne bez života.

Ale o 15 kilometrov ďalej pozdĺž chrbta...

pššš! Už je tam ďalšia sopka.

A vzniklo celé nové spoločenstvo hydrotermálneho prieduchu.

Tento druh života a smrti spoločenstiev hydrotermálnych prieduchov

postupuje pozdĺž celého chrbta

každých 30 alebo 40 rokov.

Tá pominuteľnosť

týchto spoločenstiev

ne je veľmi odlišná od niektorých oblastí,

ktoré som videl

počas 35 rokov cestovania a filmovania.

Niekam idete a natočíte naozaj pekné zábery v nejakom zálive.

A vrátite sa späť, a ja som doma

a rozmýšľam: " Fajn, čo by som tak mohol natočiť...

Ach! Už viem, kde to môžem natočiť.

Existuje jeden krásny záliv, plný mäkkých koralov a stomatopódov."

Prídete tam a je to mŕtve.

Nie sú tam žiadne koraly, rastú na nich riasy a voda je hrachová polievka.

Rozmýšľate: "Čo sa to tu stalo?"

Potom sa otočíte

a za vami je stráň s vyrastajúcim sídliskom

a buldozérmi premiestňujúcimi hromady zeminy sem a tam.

A obďaleč

sa zase stavia golfové ihrisko.

Toto sa odohráva v trópoch,

kde sú nenormálne dažde.

Takže dažďová voda steká dolu stráňou

a berie zo sebou všetky sedimenty zo staveniska,

ktorými zavalí a zničí koraly.

Hnojivá a pesticídy

stekajú do zálivu z golfového ihriska -

pesticídy zabíjajú larvy a malé zvieratá,

hnojivá vytvárajú krásne kvitnúci planktón

a preto je tam voda ako hrachová polievka.

Našťastie, videl som aj presný opak.

Bol som pri naozaj dosť znečistenom zálive.

Keď som sa naň pozrel, iba som si povedal: "Fuj"

a išiel som pracovať na druhú stranu ostrova.

O päť rokov neskôr som sa vrátil

a ten istý záliv bol zrazu nádherný. Je to krásne.

Má žijúce koraly, ryby všade naokolo,

krištáľovo čistú vodu. Pýtate sa: "Ako sa to stalo?"

No a stalo sa to tak,

že miestna komunita sa zaktivizovala.

Ľudia si uvedomili, čo sa dialo na stráni a zastavili to.

Vytvorili zákony a stanovili limity potrebné

na rozvážnu výstavbu

a údržbu golfového ihriska.

Zastavili prítok sedimentov do zálivu,

zastavili chemikálie pritekajúce do zálivu,

a záliv ožil.

Oceán má úžasnú schopnosť vzchopiť sa,

ak ho necháme byť.

Myslým, že najlepšie to vystihla

Margaret Mead.

Margaret povedala, že aj malá skupina premýšľajúcich ľudí

môže zmeniť svet.

Naozaj, to je tá jediná vec, ktorá kedy pomohla.

Malá skupina premýšľajúcich ľudí

zmenila záliv.

Som veľký fanúšik hnutia zdola.

Zúčastňujem sa mnohých prednášok,

kde sa na konci nevyhnutne

medzi prvými objavuje otázka:

"Ale ako môžem pomôcť ja?

Ja som predsa jednotlivec. Som sám.

A tieto problémy sú tak obrovské a globálne a je to priam ohromujúce."

To je otázka na mieste.

Odpovedám na ňu:

nepozerajte na tie obrovské, ohromujúce problémy sveta!

Pozrite sa do vlastného dvora.

Vlastne, pozrite sa radšej do svojho srdca.

Čo nie je v poriadku z toho, na čom vám naozaj záleží vo vašom bydlisku?

Opravte to!

Vytvorte oddychovú zónu vo vašej štvrti

a podporte iných, aby spravili to isté.

A potom možno tieto oddychové zóny zasypú mapu,

malé bodky na mape.

Ale vďaka úrovni našich dnešných komunikačných služieb,

keď Aljaška hneď vie, čo sa deje v Číne

a že Austrálčania urobili toto a v Anglicku skúsili tamto...

a každý sa rozpráva s každým

nie sú to izolované body na mape,

je to nami stvorená sieť.

A možno, že tieto oddychové zóny začnú rásť,

a dokonca sa prekrývať a môžu z toho vyklíčiť ďalšie dobré veci.

Tak zvyknem odpovedať na tú otázku.

Pozrite sa do svojho dvora. Ešte lepšie, pozrite sa do zrkadla.

Čo môžete urobiť zodpovednejšie,

než to robíte teraz?

A spravte to a potom to rozšírte po svete.

Spoločenstvo živočichov okolo hydrotermálnych prieduchov

naozaj nemôže urobiť veľa

ohľadne života a smrti

tam, kde žijú... ale my tu hore môžeme.

Teoreticky sme predsa rozmýšľajúce, racionálne ľudské bytosti.

Môžeme zmeniť naše správanie,

čo ovplyvní a zasiahne životné prostredie rovnako,

ako tí ľudia zmenili zdravie toho zálivu.

Sylvia nás vo svojom želaní v Cene TEDu

naliehavo prosila urobiť čokoľvek,

všetko, čo len môžeme,

pre vyčlenenie nie drobných,

ale naozaj významných oblastí

v oceáne pre jeho ochranu.

Sylvia ich pomenovala: "ostrovy nádeje".

A ja tomu tlieskam. Nahlas tomu tlieskam.

Dúfam, že niektoré z týchto "ostrovov nádeje"

môžu byť v hlbokých vodách oceánu -

v oblastiach, ktoré boli dlhodobo

veľmi zanedbávané, ak nie priamo zneužívané.

Napadá ma fráza "pochovať v mori":

"Ak je to priveľké, alebo priveľmi jedovaté pre skládku odpadu,

pochovajte to v oceáne!"

A tak dúfam, že udržíme

niektoré z týchto "ostrovov nádeje" v hlbokých vodách.

Teraz nemám žiadne želanie,

ale môžem s istotou povedať,

že urobím všetko, čo len budem môcť,

pre podporu želania Sylvie Earleovej.

A to robím.

Ďakujem. (Potlesk)