Vedecký prístup k paranormálnym javom

Čo straší Carie Poppyovú? Sú to duchovia, alebo niečo horšie? V tejto prednáške investigatívna žurnalistka rozpráva o svojich potýčkach s nepríjemných pocitom, pred ktorým by ste varovali svojich priateľov, a vysvetľuje prečo je potrebné, aby sa paranormálnymi aktivitami zaoberala veda.

Pred ôsmimi rokmi ma strašil zlý duch.

Mala som vtedy 25

a žila som v maličkom domčeku,
ktorý stál za iným domom

v Los Angeles.

Bol to taký schátraný domček pre hostí,

o ktorý sa už dlho nikto nestaral.

Jedného večera, keď som tam sedela,

premohol ma desivý pocit,

ako keby ma niekto sledoval.

V dome však, okrem mojich
dvoch psov, nikto nebol.

A tie si len pokojne lízali labky.

Obzrela som sa okolo seba.
Nik tam nebol.

Tak som si pomyslela:
„V poriadku, to sa mi len zdá.“

Ten pocit sa však zhoršoval,

začala som cítiť tlak v hrudi,

ako keď sa dozviete zlú správu.

A postupne klesal nižšie a nižšie,

hraničil s bolesťou.

V priebehu týždňa sa
tento pocit stále zhoršoval

a začínala som byť presvedčená o tom,

že v mojom malom domčeku
je niečo, čo ma máta.

Začali sa ozývať zvuky,

zvuk podobný závanu vetra,
ako keby cezo mňa niečo prechádzalo.

Zavolala som najlepšej kamarátke Claire
a povedala som jej:

„Viem, že to bude znieť šialene,

ale...

myslím, že mám v dome ducha
a potrebujem sa ho zbaviť.“

A ona, ktorá je otvorená
všetkému novému, povedala:

„Nemyslím si, že si šialená.

Myslím, že len musíš
vykonať očistný rituál.“

(smiech)

„Zožeň si šalviu, zapáľ ju

a povedz „tomu“, aby to odišlo.“

A tak som súhlasila a kúpila šalviu.

Nikdy predtým som to nerobila a
tak som tú šalviu zapálila,

mávala ňou dookola a hovorila:
„Choď preč! Toto je môj dom!

Ja tu žijem! Ty nie!“

Ale ten pocit neprestal.
Nič sa nezlepšilo.

Potom som začala rozmýšľať nad tým,

že teraz sa „tá vec“ na mne asi smeje,

pretože neodišla,

a ja pravdepodobne vyzerám,
ako neschopný, bezmocný človek,

ktorý ju nedokázal prinútiť odísť.

Ten pocit sa tak zhoršil,
– teraz sa už na tom smejem –

že každý deň, keď som prišla domov,

presedela som celú noc
na posteli a plakala.

A ten tlak v hrudi sa
viac a viac zhoršoval.

Fyzicky to bolelo.

Dokonca som navštívila psychiatričku

a snažila som sa ju presvedčiť,
aby mi predpísala lieky,

ale ona odmietla, pretože
som nemala schizofréniu.

(smiech)

Tak som napokon išla na internet
a gúglila „strašenie a mátoženie“.

A narazila som na fórum lovcov duchov.

Ale boli to špeciálni lovci duchov –

boli skeptickí.

Verili tomu, že každý prípad duchov,
ktorý kedy skúmali,

sa dal vedecky vysvetliť.

A ja nato:
„OK mudrlanti, toto sa deje mne

a ak máte pre mňa vysvetlenie,
rada si ho vypočujem.“

Jeden z nich povedal: „Dobre....

Počuli ste už o otrave oxidom uhoľnatým?“

Odpovedala som:

„Áno. Je to niečo ako otrava plynom?“

Otrava oxidom uhoľnatým nastáva,

ak máte v dome únik plynu.

Vyhľadala som si to a príznaky
otravy oxidom uhoľnatým

zahŕňajú tlak v hrudi,

sluchové halucinácie

a nevysvetliteľný pocit strachu.

A tak som v ten večer zavolala
plynárov a povedala im:

„Je to naliehavé, musíte ihneď prísť.

Nechcem sa teraz púšťať do detailov,
ale potrebujem, aby ste prišli.“

(smiech)

A oni prišli.

Povedala som im:
„Mám podozrenie na únik plynu.“

Vytiahli merač oxidu uhoľnatého
a jeden z nich povedal:

„Je dobré, že ste nás hneď zavolali,

mohli ste byť čoskoro mŕtva.“

37 % Američanov verí
na domy, v ktorých straší,

a mňa by zaujímalo, koľkí z nich
už v nejakom takom skutočne boli

a koľkí z nich boli v nebezpečenstve.

A tak ma tento príbeh priviedol
k mojej súčasnej práci.

Som vyšetrovateľka a pracujem
v dvoch rôznych oblastiach:

Som investigatívna žurnalistka

a taktiež som vyšetrovateľka

paranormálnych a spirituálnych tvrdení.

A to zahŕňa niekoľko vecí.

Niekedy predstieram, že potrebujem
exorcizmus, áno počujete správne,

na to, aby som mohla navštíviť exorcistu

a videla, či nepoužíva finty
alebo psychologické triky na to,

aby niekoho presvedčil, že je posadnutý.

Inokedy v prestrojení preniknem
do skupiny radikálov

a potom o nej hovorím v programe,
ktorý moderujem s kolegom Rossom.

S Rossom sme už preskúmali
viac než 70 takýchto prípadov.

A rada by som vám povedala,
že v 9 z 10 prípadov veda vyhráva,

že zachráni situáciu a všetko vysvetlí.

Ale to nie je pravda.

Pravdou je, že veda vyhráva a
zachraňuje situáciu v 10 z 10 prípadov.

(smiech, potlesk)

To neznamená, že záhady neexistujú.

Samozrejme, že existujú,
ale záhada je záhada.

Nie je to duch.

Verím, že existujú dva druhy pravdy

a chvíľu mi trvalo, kým som na to prišla,
ale myslím, že je to tak,

a tak ma vypočujte.

Myslím, že existuje vonkajšia pravda
a vnútorná pravda.

Keď mi poviete:

„Kedysi žil muž menom Ježiš“,

to je vonkajšia pravda.

Môžeme ísť pozrieť historické záznamy.

Môžeme určiť, či je to pravda.

A ja poviem, že to znie pravdivo.

Keď poviete: „Ježiš vstal z mŕtvych“,
tak to už je ťažšie.

(smiech)

Nazvala by som to
tvrdením vonkajšej pravdy,

pretože buď fyzicky vstal, alebo nie.

Nejdem sa púšťať do toho,
či naozaj vstal, alebo nevstal,

poviem iba, že je to
tvrdenie vonkajšej pravdy:

stalo sa to alebo nie.

Ale ak poviete:
„Je mi jedno, či sa to stalo, alebo nie.

Pre mňa je to dôležité symbolicky,

pre mňa je to významné a zmysluplné

a nemám v úmysle
niekoho o tom presviedčať“,

teraz ste to tvrdenie presunuli
z vonkajšej pravdy do vnútornej,

z vedy na umenie.

A myslím, že máme tendenciu
nerobiť v tom rozdiel

a prezentovať naše vnútorné
pravdy ako vonkajšie

alebo byť neúprimní k druhým

a keď nám oni hovoria
svoje vnútorné pravdy,

žiadame, aby obhájili tieto tvrdenia
štandardami vonkajších právd.

A tak teraz rozprávam o vonkajšej
pravde, o objektívnych veciach.

V mojom strašidelnom dome
existovala objektívna skutočnosť, však?

Teraz, keď už viete o úniku plynu,

pochybujem, že je tu niekto,
kto by povedal:

„Ja si stále myslím, že tam bol aj duch“,

pretože akonáhle máme vedecké vysvetlenia,

prestaneme zmýšľať o duchoch.

Nimi si iba dočasne vysvetľujeme
niečo, čo si inak vysvetliť nevieme.

Neveríme v nich vďaka dôkazom,

veríme v nich kvôli nedostatku dôkazov.

V Los Angeles existuje skupina s názvom

Skupina nezávislých vyšetrovateľov,
alebo IIG,

ktorá odvádza skvelú prácu.

Sľubujú odmenu 10 000 dolárov

komukoľvek, kto im, v prostredí
vedeckého laboratória, ukáže

že má paranormálne schopnosti.

Nikto to zatiaľ nedokázal,

ale už im zopár ľudí tvrdilo,
že majú mimozmyslový sluch,

čo znamená, že dokážu počuť hlasy
buď zo záhrobia, alebo

že dokážu počuť vaše myšlienky.

A jeden človek bol skutočne
presvedčený o tom,

že počuje myšlienky druhých.

Tak pre neho pripravili test.
A takto sa to deje zakaždým:

skupina povie: „OK, máme istý protokol,

spôsob, ako vás vedecky otestovať.

Súhlasíte s tým?“

Človek súhlasí a tak testujú.

Je dôležité, aby obe strany súhlasili.

A tak tohto muža otestovali.

A povedali: „OK, viete čo?

Nedokázali ste určiť, čo si Lisa myslela,

vaša úspešnosť sa rovnala tipovaniu,

vyzerá to, že túto schopnosť nemáte.“

A dalo im to príležitosť

sadnúť si a citlivo sa s ním
porozprávať o niečom vážnom,

čo sa dá jednoducho zhrnúť:

„Vieme, že ste k nám úprimný,
a tak to znamená,

že naozaj niečo vo svojej hlave počujete.“

A tak sa ten muž musel rozhodnúť
či urobí veľmi ťažký krok,

niečo, čo mu zmení život,

či vyhľadá odbornú pomoc.

V podstate pomáhame
ľuďom nájsť súvislosti,

ktorých vysvetlenie si spočiatku
spájajú s iným svetom,

vtiahnuť ich do reality a možno
zmeniť ich život k lepšiemu.

Na druhej strane, možno sa raz ukáže,
že všetko je to pravda.

Možno zistíme, že duchovia existujú,

a najlepšie, aj duch svätý!

Vždy, keď sa podieľam na
nejakom vyšetrovaní,

som plná vzrušenia,

a to ich už mám za sebou 75,

a stále verím,že pri čísle 76
zvolám: „A je to tu!“

(smiech)

Možno som len večná optimistka,
ale dúfam, že nikdy nestratím túto nádej

a vyzývam vás, aby ste zmýšľali rovnako,

keď sa s vami ľudia budú
deliť o to, v čo veria.

Keď tvrdia niečo, čo sa dá overiť

s rešpektom im klaďte tie správne otázky.

Pýtajte sa a tvorte si ucelený obraz,

pretože existuje názor,

že nie je možné rešpektovať vieru
a zároveň žiadať vysvetlenia,

ale to nie je pravda.

Keď sa pokúšame rozlúsknuť záhadu
a testujeme tvrdenia, hovoríme:

OK, rešpektujem a počúvam ťa
a som rozhodnutý preskúmať to s tebou.

Všetci sme zažili situáciu,
keď niekomu niečo hovoríme

a on na to:
„Áno, to je naozaj zaujímavé“

a vieme, že to iba predstiera.

Ale keď niekto povie:

„Vážne? Nepríde mi to ako pravda,
ale počúvam“,

viete aspoň, že ho to zaujíma
a že vás rešpektuje.

A to je postoj, ktorý by sme
mali zaujať k takýmto tvrdeniam.

Tak dávame najavo, že nás to zaujíma.

To je rešpekt.

Áno, väčšina týchto pátraní
vyjde navnivoč,

ale tak to už chodí v každej vede.

Žiaden postup liečby rakoviny
zatiaľ nebol úspešný,

ale neprestávame hľadať,

a to z dvoch dôvodov.

Po prvé, na výsledku záleží.

Či už skúmame posmrtný život,
paranormálne javy alebo liek na rakovinu,

všetko sa točí okolo tej istej otázky:

„Ako dlho tu budeme?“

Po druhé, hľadať pravdu,

byť otvorený novým veciam
a nebáť sa omylov

a byť ochotný zmeniť svoj pohľad na svet

je úctyhodné.

Príbehy o duchoch ma stále vzrušujú,

ku každej skupine sa pripájam
s myšlienkou, že možno majú pravdu,

a dúfam, že túto nádej nikdy nestratím.

Nikdy nestrácajme túto nádej,

pretože hľadanie toho, čo je mimo nás,

nám pomáha pochopiť to, čo je v nás.

Taktiež vás prosím, majte doma
detektor oxidu uhoľnatého.

(smiech)

Ďakujem.

(potlesk)