Diana Laufenberg: Ako sa učiť? Z chýb.

Diana Laufenberg hovorí o troch prekvapujúcich veciach, ktoré sa ona naučila o učení -- vrátane kľúčového pohľadu na učenie sa z chýb.

Učím už dosť dlho na to,

aby som

získala základ poznatkov o deťoch a učení,

a naozaj si prajem, aby viac ľudí pochopilo

potenciál študentov.

V roku 1931 moja babka --

pre vás vľavo dole --

absolvovala ôsmy ročník.

Chodila do školy, aby získala informácie,

pretože to bolo miesto, kde tie informácie boli.

Boli v knihách, v učiteľovej hlave

a ona tam musela chodiť, aby tieto informácie získala,

lebo takto sa učilo.

O generáciu neskôr:

toto je škola s jednou triedou v Oak Grove,

kde chodil môj otec.

A znovu, on musel cestovať do školy,

aby získal informácie od učiteľa,

uložil si ich do jedinej prenosnej pamäte, ktorú mal, a to tú v jeho hlave,

a zobral ich so sebou,

pretože takto sa informácie prenášali

od učiteľa k študentom a potom sa použili v bežnom živote.

Keď som bola dieťaťom,

mali sme doma zbierku encyklopédií.

Bola zakúpená v roku, keď som sa narodila,

a bolo to niečo výnimočné.

Nemusela som ísť do knižnice, aby som získala informácie;

tie informácie boli v mojom dome

a to bolo úžasné.

Toto bolo odlišné

od predchádzajúcich generácií

a zmenilo to spôsob, ako som nakladala s informáciami,

aj keď len na malej úrovni.

Ale informácie boli ku mne bližšie.

Mala som k nim prístup.

Medzi časom,

keď som študovala na strednej škole,

a keď som začala učiť,

môžeme vidieť príchod internetu.

Práve v dobe, keď sa internet začína používať

ako vzdelávací nástroj,

som odišla z Wisconsinu

a presťahovala sa do Kansasu, malého mesta v Kansase,

kde som mala príležitosť učiť

v milom malom mestečku

v školskom obvode vidieckeho Kansasu,

kde som učila môj obľúbený predmet -

- americký vládny systém.

Môj prvý rok -- super plná elánu -- idem učiť americkú vládu,

milovaný politický systém.

Decká v 12tom ročníku

však neboli až také nadšené

zo systému americkej vlády.

Druhý rok: naučila som sa niekoľko vecí -- musela som zmeniť svoju taktiku.

Postavila som ich pred autentickú skúsenosť,

ktorá im dovolila učiť samých seba.

Nepovedala som im, čo urobiť a ani ako to urobiť.

Postavila som ich pred problém,

ktorým bolo spraviť volebné fórum pre ich vlastnú komunitu.

Vyrobili letáky, zavolali úradom,

kontrolovali rozvrhy, stretávali sa s tajomníkmi,

spravili brožúrku volebného fóra

pre celé mesto, aby sa dozvedeli viac o ich kandidátoch.

Pozvali všetkých do školy

na večer konverzácie

o vláde a politike,

o tom, či sú ulice dobre spravované,

a skúsili, ako sa dá učiť pomocou skúseností.

Starší učitelia -- tí skúsenejší --

pozreli na mňa a hovorili:

"Och, tak tu je. To je také milé. Snaží sa tú vec dokončiť."

(Smiech)

"Nevie, na čo sa dala."

Ale vedela som, že deti prídu.

A verila som tomu.

A hovorila som im každý týždeň, čo od nich očakávam.

A v tú noc, všetkých 90 detí --

vhodne oblečených, robilo svoju prácu, a mali to pevne v rukách.

Ja som len sedela a pozerala sa.

Bolo to ich. Bolo to o skúsenostiach. Bolo to autentické.

Niečo to pre nich znamenalo.

Oni vykročia dopredu.

Z Kansasu som sa posunula do nádhernej Arizony,

kde som niekoľko rokov učila vo Flagstaffe,

tentokrát študentov druhého stupňa ZŠ.

Našťastie som ich nemusela učiť americkú vládu.

Učila som ich oveľa zaujímavejší predmet - zemepis.

Znovu - úplne nadšení učiť sa.

Ale čo bolo zaujímavé

na tejto pozícii v Arizone,

bolo, že som mala naozaj

mimoriadne rozmanitú skupinu detí

v skutočne štátnej škole.

V živote mávame momenty, keď dostaneme príležitosť.

A jedna príležitosť

bola, že sme mohli ísť na stretnutie s Paulom Rusesabaginaom.

On je ten gentleman,

na ktorom je založený film "Hotel Rwanda".

Mal hovoriť na strednej škole hneď vedľa našej školy.

Mohli sme tam ísť peši; nemuseli sme dokonca ani platiť autobusy.

Neboli tu žiadne výdavky. Perfektný oblastný výlet.

Potom nastane problém -

ako zoberiete siedmy a ôsmy ročník na prednášku o genocíde,

a ako sa vyrovnáte s témou spôsobom,

ktorý je rozvážny a úctivý,

aby vedeli, čo s tým urobiť.

Tak sme sa vybrali pozrieť sa na Paula Rusesabaginaa,

ako príklad pána,

ktorý neobyčajným spôsobom použil svoj život na niečo pozitívne.

Potom som vyzvala deti, aby našli

niekoho z ich života alebo z ich vlastného príbehu, alebo z ich sveta,

o ktorom si myslia, že urobil niečo podobné.

Požiadala som ich, aby o tom urobili krátky film.

Bolo to prvýkrát, čo sme niečo podobné robili.

Nikto vlastne nevedel, ako robiť tie krátke videá na počítači.

Ale veľmi sa im to páčilo. Povedala som im, aby dali do toho svoj vlastný hlas.

Najúžasnejším momentom bolo to odhalenie,

že keď požiadate deti použiť ich vlastný hlas

a požiadate ich hovoriť za seba,

zistíte, že sú ochotné podeliť sa s množstvom vecí.

Posledná otázka úlohy bola:

ako plánuješ využiť svoj život,

aby si pozitívne ovplyvnil ostatných ľudí?

Veci, ktoré deti povedia,

keď ich požiadate, a keď ich počúvate,

sú výnimočné.

Rýchlo prejdime k Pensylvánii, kde som teraz.

Učím na Akadémii vedeckého vodcovstva,

ktorá je partnerskou školou medzi Franklinovým inštitútom

a školským obvodom Philadelphie.

Sme deviata z dvanástich štátnych škôl,

ale učíme trochu odlišne.

Prešla som sem hlavne pre to,

aby som bola súčasťou prostredia,

ktoré schvaľuje spôsob, o ktorom som vedela, že deťom pomáha pri učení,

a ktoré chce zistiť,

čo je možné,

keď opustíte

paradigmy minulosti

informačného nedostatku, keď chodila do školy moja babka,

a keď chodil do školy môj otec a dokonca, keď som chodila do školy ja,

až do momentu, keď máme nadbytok informácií.

Tak, čo urobiť, keď máme informácie všade okolo nás?

Prečo deti chodia do školy,

keď tam už nemusia chodiť, aby získali informácie?

Vo Philadelphii máme program "laptop pre každé dieťa",

takže deti si nosia laptopy so sebou každý deň,

berú si ich späť domov, aby mali stále prístup k informáciám.

Je tu jedna vec, s ktorou sa musíte zmieriť,

keď dávate študentom nástroj

na získanie informácií.

Musíte zmieriť s myšlienkou,

že dovolíte deťom zlyhať

ako súčasť procesu učenia.

Vo vzdelávaní v súčasnosti riešime

zaslepenosť

kultúrou jednej správnej odpovede,

ktorá môže byť riadne zakrúžkovaná na priemernom teste s viacerými odpoveďami,

a ja som tu prišla, aby som vám povedala,

že toto nie je učenie.

Hovoriť deťom, aby sa nikdy nemýlili,

je úplne zlé.

Požadovať od nich, aby mali vždy správnu odpoveď

im nedovoľuje učiť sa.

Preto sme urobili tento projekt

a toto je jeden z artefaktov projektu.

Takmer nikdy ich nechválim

práve kvôli tomu problému s myšlienkou neúspechu.

Moji študenti spravili túto infografiku

ako výsledok projektu, ktorý sme sa rozhodli spraviť na konci roka,

a ktorý bol odpoveďou na únik ropy.

Požiadala som ich, aby použili príklady

infografík, ktoré boli

vo väčšine médií,

a všímali si ich zaujímavé komponenty

a spravili svoju vlastnú

o inej katastrofe spôsobenej človekom v histórii Ameriky.

Mali určité kritéria.

Boli trošku nesvoji,

lebo nikdy predtým nič také nerobili a nevedeli, ako na to.

Vedia hovoriť -- hovoria veľmi uhladene,

vedia veľmi, veľmi dobre písať,

ale cítili sa trochu nesvoji, keď sa od nich žiadalo

komunikovať iným spôsobom.

Ale nechala som im priestor, aby to jednoducho urobili.

Buď kreatívny. Príď na to.

Pozrime sa, čo môžeme spraviť.

Študent, ktorý stále robil

najlepší produkt po vizuálnej stránke, nesklamal.

Spravil to asi za dva alebo tri dni.

A toto je práca študenta, ktorý to robil dôsledne.

Keď som študentov usadila, opýtala som sa: "Ktorý je najlepší?"

Okamžite povedali: "Tento."

Nič nečítali. "Tento."

Spýtala som sa: "Čo ho robí takým úžasným?"

A oni na to: "No, dizajn je dobrý, používa dobré farby.

A tu je nejaký..." A prešli cez všetko, čo sme si vyjasňovali predtým.

Tak som povedala: "Choďte si to prečítať."

A oni na to: "Fúha, tento nebol až taký úžasný."

Išli potom k ďalšiemu --

nebolo to tak skvele nadizajnované, ale malo to skvelé informácie --

a potom sme sa asi hodinu rozprávali o procese učenia sa.

Už to nebolo o tom, či niečo bolo alebo nebolo perfektné,

alebo o tom, či by som ja také vedel spraviť;

žiadalo to od nich vlastnú kreativitu.

Dovolilo im to zlyhať,

spracovať a naučiť sa z toho.

Keď to budeme robiť tento rok znovu,

spravia to lepšie.

Pretože učenie

musí zahŕňať kúsok zlyhania,

lebo zlyhanie v tom procese

učí.

Mám milión fotiek,

ktoré by som tu mohla odklikať,

ale musela som vyberať opatrne -- toto je jedna z mojich obľúbených --

učiacich sa študentov,

ukážka toho, ako môže učenie vyzerať

keď opustíme tú myšlienku,

že deti musia ísť do školy, aby získali informáciu,

ale namiesto toho sa ich opýtame, čo s ňou môžu urobiť.

Pýtajte sa ich naozaj zaujímavé otázky.

Nesklamú vás.

Požiadajte ich, aby išli na miesta,

kde môžu veci vidieť sami,

aby vlastne zažili to učenie,

aby sa hrali, aby sa pýtali.

Toto je jedna z mojich obľúbených fotiek,

lebo bola spravená v utorok,

keď som chcela od študentov, aby išli na voľby.

Toto je Robbie a toto bol jeho prvý deň volieb,

chcel o tom každému hovoriť a urobiť to.

Toto je takisto učenie,

lebo ich žiadame, aby išli na reálne miesta.

Hlavná myšlienka je,

že ak sa budeme stále pozerať na vzdelávanie,

akoby to bolo len o tom, že chodíme do školy,

aby sme získali informácie,

a nie kvôli učeniu sa zo skúseností,

podporovaní hlasu študenta a prijatí zlyhania,

tak strácame pointu.

A všetko, o čom každý dnes hovorí,

nie je možné, ak budeme mať stále vzdelávací systém,

ktorý si neváži tieto kvality.

Nedostaneme sa tam so štandardizovaným testom

a nedostaneme sa tam s kultúrou jednej správnej odpovede.

Vieme ako to môžeme robiť lepšie

a je čas, aby sme to robili lepšie.

(Potlesk)