Mark Applebaum: Šialený vedec sveta hudby

Mark Applebaum píše hudbu, ktorá úžasným spôsobom prekračuje hranice - koncert pre kvetinára či postavenie hudobného nástroja z odpadu. Tento nepredvídateľný prejav môže byť tou pravou inšpiráciou pre prekračovanie hraníc vo vašej vlastnej tvorivej činnosti. (Záznam z TEDxStanford).

Myslel som si, že budem menej nervózny, ak si poskočím,

ale mám vlastne na to presne opačnú reakciu,

tak to asi nebol dobrý nápad. (Smiech)

Veľmi ma potešilo, keď som dostal pozvánku

predstaviť vám niečo zo svojej hudby a skladieb,

a to najmä preto, že to zahralo na strunu

môjho dobre známeho a prekypujúceho narcizmu. (Smiech)

Myslím to vážne, len som myslel, že to treba spomenúť

a prejsť k ďalším témam. (Smiech)

Rýchlo som však musel čeliť dileme -

hudba ma naozaj nudí,

a nudí ma aj úloha skladateľa,

a preto som sa rozhodol tento element - nudu -

použiť ako ústredný prvok mojej dnešnej prezentácie.

Podelím sa s vami o svoju hudbu, ale dúfam,

že to bude formou príbehu,

príbehu o tom, ako som použil nudu čoby spúšťač

tvorivosti a vynaliezavosti, a ako ma nuda vlastne

prinútila zmeniť najzákladnejšiu otázku,

okolo ktorej sa v mojom odbore všetko točí,

a ako ma nuda istým spôsobom

dotlačila vziať na seba iné úlohy, mimo tradičnej,

najužšej definície skladateľa.

Rád by som dnes začal krátkou ukážkou

z jednej skladby pre klavír.

(Hudba)

To som napísal ja. (Smiech)

Nie, nie je -- (Potlesk). Ó, ďakujem vám.

Nie, nenapísal som to.

V skutočnosti to bola skladba od Beethovena,

preto som teraz nebol v pozícii skladateľa.

Bol som v pozícii interpreta,

a tu to máme, interpret.

Ale interpret čoho? Hudobnej skladby , že?

Môžeme si ale položiť otázku "Je to hudba?!

Myslím to skôr ako rečnícku otázku, keďže by sme

použitím akýchkoľvek kritérií samozrejme prišli k záveru,

že to, prirodzene, je hudba,

dal som to sem ale teraz preto,

aby sa vám tá otázka trochu uložila v hlavách,

pretože sa k nej ešte vrátime.

Bude to taký refrén

počas celej mojej prezentácie.

Takže tu máme túto skladbu od Beethovena,

a čo mi na nej vadí, je, že je nudná.

Tým myslím -- Preboha, to snáď -- To predsa -- (Smiech)

Veď je to Beethoven, to si nikto nemôže dovoliť.

No, neviem, ja tú skladbu dobre poznám.

Ako dieťa som ju musel cvičiť, a mám jej plné zuby. Preto -- (Smiech)

Možno je ale dobrý nápad trošku ju zmeniť,

určitým spôsobom ju upraviť, zosobniť si ju,

môžem napríklad vziať začiatok, tento motív --

(Hudba)

a potom ho môžem nahradiť -- (Hudba)

a potom na základe tej melódie

môžem niečo zaimprovizovať -- (Hudba)

(Hudba)

Nejak takto by sa to mohlo -- Ďakujem vám.

(Potlesk)

Niečo také by som mohol urobiť,

aj keď to nie je nevyhnutné lepšie, než Beethoven.

Vlastne si myslím, že nie je. Ide o to -- (Smiech)

Je to pre mňa zaujímavejšie. Je to pre mňa menej nudné.

A zdôrazňujem to "mňa," pretože ja, ja musím premýšľať

o rozhodnutiach, ktoré urobím za behu, zatiaľ čo

Beethovenove noty mi bežia hlavou,

a ja sa snažím vymyslieť, akým spôsobom

ich upravím.

Mňa taká činnosť naplňuje, a stále

sa snažím zdôrazniť to osobné zámeno pre prvú osobu,

a moja tvár je tam teraz dvakrát, takže sa asi zhodneme na tom,

že skladateľstvo je mimoriadne sebecká činnosť. (Smiech)

Ľahko vás však vtiahne, a chvíľku je to zaujímavé,

ale potom ma to znudí, a tým "to" myslím

samotný klavír, pretože je to nástroj,

ktorý ma už neprekvapí, jeho rozsah je v skutočnosti

celkom malý, minimálne pokiaľ hráte na klávesoch

a neskúšate vecí, ako počúvať ho po tom,

čo ste ho zapálili alebo tak, chápete.

Začne to byť trochu nudné, a tak sa zoznamujem

s inými nástrojmi, naučím sa na nich hrať,

a nakoniec začnem nevdojak navrhovať a staviať

svoj vlastný nástroj, a jeden som si dnes so sebou priniesol,

a rozhodol som sa vám na ňom trochu zahrať,

aby ste počuli, ako znie.

(Hudba)

Zarážky do dverí sú základ, nesmú chýbať. (Smiech)

Tiež sú tu hrebene. Jediné hrebene, ktoré vlastním. (Hudba)

Všetky sú pripevnené na moje nástroje. (Smiech)

(Hudba)

Dá sa na tom robiť kopa vecí. Môžem hrať

s husľovým slákom. Nemusím používať paličky.

Potom to znie takto. (Hudba)

A s bankou elektronických zvukov

môžem zvuk radikálne zmeniť. (Hudba)

(Hudba)

Takto, a takto. (Hudba)

A tak ďalej.

Dúfam, že vám to dáva trochu predstavu o zvukových možnostiach

tohto nástroja, ktorý je podľa mňa dosť zaujímavý

a stavia ma do úlohy vynalézcu, a dobrá vec ohľadom --

Ten nástroj som nazval Myšketier... (Smiech)

A dobrá vec na tom je,

že som najlepším hráčom na Myšketier na svete. (Smiech)

Nie?

A v tomto ohľade je to jedna z tých vecí,

je to jedno z tých privilégií,

a tu máme ďalšiu úlohu, vynálezcu, a mimochodom,

keď som vám povedal, že som najlepší na svete,

ak to počítate, mali sme tu už narcizmus, sebectvo,

a teraz ešte zdravú dávku egocentrizmu.

Niektorí z vás asi práve kričia "Bingo!" alebo tak niečo. (Smiech)

Táto úloha ma každopádne veľmi baví.

Musím pripustiť, že som tiež najhorší hráč na Myšketier na svete,

a práve tento rozdiel ma najviac trápil,

keď sme si na začiatku museli podeliť vlastníctvo.

Som rád, že je to za mnou. Detaily vynechám.

Vnútri to ešte stále bolí. Neprekonal som to úplne.

Ide však o to, že všetky tieto činnosri

sú zaujímavé svojou rôznorodosťou, ale

ak sa na ne pozrieme, sú to osamelé činnosti,

a mne začne chýbať kontakt s ľuďmi, a preto

ma veľmi teší, že pre nich môžem skladať hudbu.

Píšem, niekedy pre sólistov, a tak pracujem len s jednou osobou,

niekedy pre celé orchestre a pracujem s mnohými ľuďmi,

a práve v tomto ohľade, v tejto tvorivej úlohe

som zrejme najznámejší.

Niektoré moje partitúry vyzerajú takto,

a iné zase takto,

a ďalšie takto,

všetky ich píšem ručne, a je to pekne úmorné,

napísať takú partitúru trvá veľmi, veľmi dlho,

a momentálne pracujem na skladbe

dlhej 180 strán,

zaberá mi to pol života a trhám si pri tom vlasy.

Ešteže ich mám toľko, to je asi výhoda. (Smiech)

Mňa to často hrozne nudí a unavuje,

po chvíli ma celé to zapisovanie nôte nezačne len nudiť,

ale tiež ho chcem spraviť zaujímavejším,

a to ma inšpirovalo vytvoriť iné projekty, ako napríklad tento.

Toto je úryvok z partitúry nazvanej

"Metafyzika notácie."

Celý zápis je 25 metrov dlhý.

Je to len kopa šialených piktogramov.

Dajme si túto sekciu do výrezu. Ako vidíte,

je pomerné detailný. Všetko to robím pomocou šablón na kreslenie,

pravítok, krividiel a voľnou rukou,

a tých 25 metrov sme rozdelili

na 12 panelov po 2 metroch a kúsok, a vystavili ich

na balkóne vestibulu múzea Cantor Arts,

a nechali ich tam po dobu jedného roka,

a počas toho obdobia tam väčšinu týždňov boli vystavené

ako výtvarné diela, okrem, ako vidíte na fotkách,

piatkov od poludnia do jednej, a iba v ten čas,

kedy rozliční umelci vystupovali a interpretovali tieto zvláštne

a nejasné piktorgrafické symboly. (Smiech)

Pre mňa to bola vskutku vzrušujúca skúsenosť.

Bolo to naplňujúce z hudobného hľadiska,

ešte dôležitejšie však bolo, že som sa dostal do novej pozície,

súvisiacej najmä s tou výstavou v múzeu,

a to je rola výtvarníka. (Smiech)

Zaplníme všetky políčka, nebojte sa. (Smiech)

Som celé zástupy ľudí. (Smiech)

Ide však aj o to, že niektorí ľudia si môžu povedať

"Si iba obyčajný diletant,"

a možno budú mať pravdu. Chápem ich,

keďže nemám z výtvarného umenia žiaden základ

ani vzdelanie, ale chcel som si to vyskúšať

ako nový prvok vo svojom skladaní,

nový prvok v procese tvorivých podnetov.

Tú otázku však chápem. "Je to hudba?"

Nemáme tu predsa žiaden tradičný zápis.

Tú nevyslovenú kritiku chápem aj pre túto skladbu,

"S-tog," ktorú som napísal, keď som žil v Kodani.

Použil som mapu kodaňského metra a

všetky stanice som premenoval na abstraktné hudobné podnety,

a hráči, synchronizovaní so stopkami,

idú podľa cestovného poriadku - minúty v rámci hodiny.

V tomto prípade som teda niečo adaptoval,

možno dokonca ukradol,

a potom z toho spravil hudobný zápis.

Podobnou adaptáciou je táto skladba.

Použil som myšlienku náramkových hodiniek, a spravil z nich partitúru.

Vymyslel som im ciferníky, ktoré pre mňa vyrobila jedna firma,

a hráči sa riadia týmto zápisom.

Idú podľa minútovej ručičky, a reagujú na ne tvorením hudby

podľa toho, okolo akých symbolov ručička prechádza.

Ešte jeden príklad z inej skladby

a jej interpretácie.

V týchto dvoch prípadoch som bol tak trochu zberač odpadkov,

tým ako som napríklad použil mapu metra,

možno zlodej, a bol som tiež dizajnér,

keď som navrhol tie hodinky.

A znovu opakujem, pre mňa je to zaujímavé.

Ďalšou úlohou, ktorú mám rád, je umelec na javisku.

Niektoré moje skladby používajú zvláštne divadelné prvky,

a ja s nimi často vystupujem. Rád by som vám ukázal

klip zo skladby "Echolália."

Vystupuje tu Brian McWhorter,

výnimočný umelec.

Pozrime si kúsok, a najmä si prosím všimnite nástroje.

(Hudba)

OK, vidím, že sa nervózne smejete,

lebo ste si všimili, že vŕtačka bola trošku nadladená,

jej intonácia nebola úplne presná. (Smiech)

Pozrime si ešte jednu ukážku.

(Hudba)

Vidíte, že skaza pokračuje, a nie sú tam

žiadne klarinety či trúbky,

flauty a husle. Toto je skladba s ešte

zvláštnejšími nástrojmi, svojráznejším prevedením.

Volá sa "Tlon," pre troch dirigentov a žiadnych hráčov. (Smiech)

Založil som ju na pozorovaní

dvoch ľudí zlostne sa hádajúcich v znakovej reči,

ktorí pri tom nevyvárali žiadne decibely,

psychologicky to však malo veľmi hlasný efekt.

Ok, chápem, s týmito divnými pomôckami

a neprítomnosťou tradičných nástrojov

a príliš mnoho dirigentami sa ľudia môžu pýtať,

diviť sa : "Je to hudba?"

Pozrime sa ale na sklabu, kde som sa správal slušne,

a to je môj "Koncert pre orchester."

V tejto úkažke je jasne vidieť mnoho

tradičných nástrojov. (Hudba)

(Hudba)

Toto ale v skutočnosti nie je názov tej skladby.

Bol som trochu zlomyseľný. Aby som to spravil zaujímavejším,

dal som sem medzeru, a skutočný názov znie: "Koncert pre orchester a kvetinára."

Pokračujem s tou istou ukážkou.

(Hudba)

S kvetinárom je to lepšie, nie? (Smiech) (Hudba)

Alebo aspoň menej nudné. Pozrime si ešte zopár ukážok.

(Hudba)

Všetky tieto divadelné prvky ma tlačia do novej úlohy,

ktorú by som možno mohol nazvať dramaturgom.

Choval som sa slušne. Musel som predsa napísať tie party pre orchester, nie?

Ale potom tam boli tie ďalšie veci, nie?

Mali sme tam kvetinára, a ja chápem,

že znovu dostávame ontológiu hudby, ako ju tradične poznáme,

pod tlak,

teraz sa ale pozrime na poslednú skladbu, o ktorú sa dnes s vami chcem podeliť.

Je to sklaba nazvaná "Afázia,"

pre gestá rukou synchronizované so zvukom,

a uvádza ďalšiu úlohu, už poslednú,

a to je úloha choreografa.

Takto vyzerá jej zápis,

a mne, vystupujúcemu, ukazuje, kedy robiť

rozličné gestá rukami

v súlade s nahrávkou, a tú nahrávku tvoria

výhradne kúsky spevu.

Nahral som jedného úžasného speváka,

a prehnal som zvuk jeho hlasu počítačom,

a nespočetnými spôsobmi som ho premenil,

aby som vytvoril skladbu, ktorú si teraz vypočujete.

Rád by som tu pre vás zahral len kúsok "Afázie." OK?

(Hudba)

Takže takto nejak tá skladby vyzerá. (Potlesk)

OK, divné veci.

Je to hudba? Prišiel som k tomuto záveru.

Nakoniec som sa rozhodol, že toto je zlá otázka,

že to nie je dôležitá otázka.

Dôležitou otázkou je "Je to zaujímavé?"

A touto otázkou sa riadim, netrápi ma "Je to hudba?"

netrápi ma definícia veci, ktorú vytváram.

Svojej tvorivosti dovolím, aby sa vydala smermi,

ktoré sú pre mňa jednoducho zaujímavé,

a netrápi ma, ako sa výsledok bude podobať

nejakej predstave, nejakej paradigme o tom,

ako má vyzerať hudobná skladba,

a práve toto ma istým spôsobom prinútilo

vziať na seba celú kopu rozličných úloh,

a preto by som chcel, aby ste sa zamysleli,

do akej miery môžete vy zmeniť základnú otázku

vo svojom odbore, a sem

ešte vložím jednu malú poznámku,

uvedomil som si totiž, že som predtým spomínal

nejaké psychologické poruchy, a tiež sme tu mali

slušnú dávku obsedantného správania,

a tiež sme tu mali rojčenie a podobné veci,

a to myslím všetko smeruje k nenávideniu

seba samého a tak trochu ku schizofrénii,

teda aspoň tak, ako sa to slovo používa bežne,

v skutočnosti mám na mysli disociatívnu poruchu identity, aby bolo jasné. (Smiech)

Napriek týmto rizikám by som vás ale rád vyzval,

aby ste zapremýšľali nad možnosťou nových úloh

vo svojej vlastnej práci, či už sú blízke

alebo vzdialené tradičnému chápaniu vášho odboru.

To je všetko, veľmi pekne vám ďakujem. (Potlesk)

(Potlesk)