Temné tajomstvá špehujúceho štátu

Prejdite sa temným svetom východonemeckej štátnej bezpečnostnej agentúry známej pod názvom Stasi. Stasi, mimoriadne dobrá v špehovaní svojich občanov, až do pádu Berlínskeho múru v roku 1989 organizovala systém dozoru a psychologického nátlaku na svojich občanov, pomocou ktorého si desaťročia udržiavala kontrolu nad krajinou. Hubertus Knabe skúma Stasti – a bol objektom jej špehovania. Rozpráva o neuveriteľných podrobnostiach pádu špehujúceho štátu a ukazuje, aké ľahké je obrátiť suseda proti susedovi.

Tento rok Nemecko oslavuje

25. výročie pokojnej revolúcie

vo Východnom Nemecku.

V roku 1989 bol zrušený
komunistický režim,

zrútil sa Berlínsky múr a o rok neskôr

sa Nemecká demokratická republika, NDR,

na východe krajiny zjednotila

so Spolkovou republikou Nemecko na Západe

a vytvorili dnešné Nemecko.

Okrem mnohých iných vecí Nemecko zdedilo

archívy východonemeckej tajnej polície,

známej pod názvom Stasi.

Len dva roky po jej rozpustení

sa jej dokumenty otvorili verejnosti

a historici ako som ja začali

tieto dokumenty študovať,

aby sa dozvedeli viac o tom,
ako fungovala NDR – štát špehovania.

Možno ste videli film
„Životy tých druhých“.

Tento svet Stasi preslávil po celom svete,

a keďže žijeme v ére,

v ktorej slová ako „špehovanie“
či „napichnutie“

sú na titulných stránkach novín,

chcel by som hovoriť o tom,

ako Stasi naozaj fungovala.

Najprv sa krátko pozrime

na históriu Stasi,

lebo je to naozaj dôležité,

aby sme pochopili to,
ako chápala samu seba.

Pôvodne to vymysleli v Rusku.

V roku 1917 ruskí komunisti založili

Všeruskú mimoriadnu komisiu pre boj

s kontrarevolúciou a sabotážou,

skrátene Čeka.

Viedol ju Felix Dzeržinský.

Čeka bola nástrojom komunistov,

pomocou ktorého etablovali
svoj režim terorizovaním ľudí

a popravovaním svojich nepriateľov.

Neskôr sa vyvinula v dobre známu KGB.

Čeka bola idolom vedúcich Stasi.

Sami seba nazývali čekistmi,

a dokonca aj ich emblém bol podobný,

ako vidíte tu.

Tajná ruská polícia

bola vlastne tvorcom a učiteľom Stasi.

Keď Červená armáda okupovala
Východné Nemecko v roku 1945,

okamžite sa tam rozšírili,

a čoskoro začala školiť
nemeckých komunistov,

aby si mohli vybudovať
vlastnú tajnú políciu.

Mimochodom, v tejto sále,
v ktorej sa práve nachádzame,

bola v roku 1946
založená vedúca strana NDR.

O päť rokov neskôr vznikla Stasi

a krok za krokom

na ňu prešla celá špinavá práca utláčania.

Napríklad centrálne väzenie

pre politických väzňov,

ktoré založili Rusi,

prebrala Stasi a používala ho

až do konca obdobia komunizmu.

Tu ho vidíte.

Na začiatku sa každý dôležitý krok

vykonal za prítomnosti Rusov.

Ale Nemci sú známi svojou efektivitou,

takže Stasi rástla veľmi rýchlo

a už v roku 1953 mala viac zamestnancov

než malo predtým Gestapo,

tajná polícia v nacistickom Nemecku.

Tento počet sa v každej
dekáde zdvojnásobil.

V roku 1989 pre Stasi pracovalo

viac ako 90 000 zamestnancov.

To znamená, že jeden zamestnanec

bol zodpovedný za 180 obyvateľov,

čo bolo vo svete naozaj unikátom.

Na vrchole tohto ohromného aparátu

stál jeden človek, Erich Mielke.

Bol vedúcim Ministerstva
štátnej bezpečnosti

viac ako 30 rokov.

Bol svedomitým funkcionárom –

vo svojej minulosti zabil dvoch policajtov

neďaleko odtiaľto –

a vlastne zosobňoval Stasi.

Ale čo bolo na Stasi také výnimočné?

Predovšetkým to bola jej obrovská moc,

pretože v jednej organizácii
spájala rozličné funkcie.

V prvom rade bola Stasi tajnou službou.

Používala všetky možné nástroje na to,

aby tajne získala informácie,

napríklad informátorov,
odposluchy telefónov,

ako vidíte na tomto obrázku.

A nebola aktívna len vo Východnom Nemecku,

ale po celom svete.

Po druhé, Stasi bola tajná polícia.

Mohla zastaviť človeka na ulici

a zadržiavať ho vo svojom vlastnom väzení.

Po tretie, Stasi fungovala

ako verejný žalobca.

Mala právo otvoriť predbežné vyšetrovanie

a oficiálne ľudí vypočúvať.

V neposlednom rade

mala Stasi svoje vlastné ozbrojené sily.

Jej viac ako 11 000 vojakov slúžilo

v takzvaných Strážnych plukoch.

Tie založili za účelom potláčania
protestov a povstaní.

Kvôli tejto koncentrácii moci

bola Stasi prezývaná štátom v štáte.

Ale pozrime sa viac a podrobnejšie

na nástroje Stasi.

Pamätajte si, prosím, že v tom čase

ešte internet a smartfóny
neboli vynájdené.

Samozrejme, Stasi na odpočúvanie ľudí
používala všetky

možné technické nástroje.

Telefóny boli napichnuté,

vrátane telefónu nemeckého
kancelára na Západe,

často sa odpočúvali aj byty.

Každý deň tieto stroje otvárali

90 000 listov.

Stasi tiež špehovala desiatky tisíc ľudí,

pričom používala špeciálne
školených agentov a tajné kamery,

aby dokumentovala ich každý krok.

Na tomto obrázku vidíte mňa

keď som bol mladý, pred touto budovou,

kde sme teraz, odfotil ma agent Stasi.

Stasi dokonca zbierala aj pachy ľudí.

Ich vzorky skladovala
v uzatvorených nádobách,

ktoré sa našli po pokojnej revolúcii.

Za všetky tieto úlohy boli zodpovedné

vysoko špecializované oddelenia.

Oddelenie, ktoré odpočúvalo
telefónne hovory,

bolo úplne izolované

od oddelenia, ktoré kontrolovalo listy,

a to z dobrého dôvodu,

pretože ak nejaký agent opustil Stasi,

jeho vedomosti boli veľmi malé.

Porovnajte si to napríklad so Snowdenom.

Ale dôležitá bola
aj vertikálna špecializácia,

aby sa zabránilo všetkým formám súcitu

s pozorovaným objektom.

Agent, ktorý špehoval mňa,

nevedel, kto som,

ani prečo ma pozorujú.

Vlastne som pašoval zakázané knihy

zo Západu do Východného Nemecka.

Ale pre Stasi bolo ešte typickejšie,

že používali ľudské zdroje rozviedky,

ľudí, ktorí sa tajne zodpovedali Stasi.

Pre ministra Štátnej bezpečnosti

boli títo takzvaní neoficiálni zamestnanci

najdôležitejšími nástrojmi.

Od roku 1975 so Stasi
neustále spolupracovalo

takmer 200 000 ľudí,

čiže viac ako 1 % populácie.

Istým spôsobom mal minister pravdu,

pretože technické nástroje dokážu

registrovať len to, čo ľudia robia,

ale agenti a špióni môžu reportovať

aj to, čo ľudia plánujú robiť,

a to, čo si myslia.

Preto Stasi naverbovala
toľko informátorov.

Systém, ako ich získať

a ako ich cvičiť, ako sa tomu hovorilo,

bol veľmi sofistikovaný.

Stasi mala vlastnú univerzitu

neďaleko odtiaľto,

kde sa metódy skúmali

a potom ich vysvetľovali úradníkom.

Smernica obsahovala podrobný návod

každého kroku, ktorý musíte vykonať,

ak chcete presvedčiť človeka,

aby zradil svojich spoluobčanov.

Niekedy sa hovorí, že informátorov
tlačili do toho,

aby sa stali agentom,

ale to zvyčajne nie je pravda,

pretože prinútený informátor
je zlý informátor.

Jedine niekto, kto vám chce
dať informácie, ktoré potrebujete,

je efektívny donášač.

Hlavným dôvodom,
prečo ľudia kooperovali so Stasi,

bolo politické presvedčenie
a materiálne výhody.

Funkcionári sa tiež snažili
vytvoriť osobné puto

medzi sebou a informátorom

a úprimne, príklad Stasi dokazuje,

že nie je také ťažké získať niekoho,

aby zradil ostatných.

Dokonca aj niektorí z vrcholových
disidentov vo Východnom Nemecku

kolaborovali so Stasi,

ako napríklad Ibrahim Böhme.

V roku 1989 bol lídrom
mierumilovnej revolúcie,

a takmer sa stal prvým slobodne
zvoleným premiérom NDR,

ale potom vysvitlo,
že aj on bol informátorom.

Sieť špiónov bola naozaj široká.

V takmer každej inštitúcii,

dokonca aj v kostoloch Západného Nemecka,

ich bolo mnoho.

Pamätám si, ako som povedal
vedúcemu úradníkovi Stasi:

„Ak by ste ku mne poslali informátora,

určite by som ho bol spoznal.“

Odpovedal mi:

„My sme nikoho neposlali.

Zobrali sme tých, čo boli okolo teba.“

A naozaj, dvaja z mojich
najlepších priateľov

o mne Stasi donášali.

Nielen v mojom prípade
sa informátori držali veľmi blízko.

Napríklad Vera Lengsfeld,
ďalšia prominentná disidentka:

v jej prípade na ňu donášal jej manžel.

Známeho spisovateľa zradil vlastný brat.

Pripomína mi to román
1984 od Georgea Orwella,

kde jedinou očividne dôveryhodnou osobou

bol informátor.

Ale prečo Stasi všetky tieto informácie

zhromažďovala vo svojich archívoch?

Hlavným dôvodom bolo
kontrolovať spoločnosť.

V takmer každom prejave dal minister Stasi

rozkaz zistiť, kto je kto,

čo znamenalo kto si čo myslí.

Nechcel čakať, kým sa niekto

pokúsi konať proti režimu.

Chcel dopredu vedieť,

či si ľudia mysleli a čo plánovali.

Východní Nemci samozrejme vedeli,

že sú obklopení informátormi,

ktorí boli v totalitnom režime,
ktorý rozsieval nedôveru

a stav všadeprítomného strachu,

najdôležitejším nástrojom na útlak ľudí

v akejkoľvek diktatúre.

Preto sa mnohí Východní Nemci nepokúsili

proti komunistickému režimu bojovať.

Ak sa pokúsili, Stasi často použila

naozaj diabolskú metódu.

Nazývala sa Zersetzung,

a popisuje ju ďalšia smernica.

Toto slovo sa ťažko prekladá, pretože

pôvodne znamená „rozklad“.

Ale v podstate je to pomerne presný opis.

Cieľom bolo v tajnosti zničiť

sebavedomia ľudí,

napríklad zničením ich dobrého mena,

organizovaním zlyhaní v ich práci,

zničením ich osobných vzťahov.

Vzhľadom na to bolo Východné
Nemecko veľmi modernou diktatúrou.

Stasi sa nepokúšala každého
disidenta zatknúť.

Prednostne sa ho snažila paralyzovať,

a to sa jej darilo,

pretože mala prístup k toľkým
osobným informáciám

a k mnohým inštitúciám.

Väznenie niekoho sa používalo

iba ako posledná možnosť.

Za týmto účelom Stasi vlastnila
17 zadržiavacích väzníc,

v každom regióne jednu.

Stasi si tu tiež vybudovala

pomerne moderné metódy zadržiavania.

Úradník, ktorý vypočúval,

väzňa zvyčajne nemučil.

Namiesto toho používal
sofistikovaný systém

psychologického nátlaku,

v ktorej bola hlavná striktná izolácia.

Takmer žiadny väzeň neodolal

bez toho, aby nepodal svedectvo.

Ak budete mať príležitosť,

určite navštívte bývalé
väzenie Stasi v Berlíne

s prehliadkou so sprievodcom,
bývalým politickým väzňom,

ktorý vám vysvetlí, ako to fungovalo.

Ešte jedna otázka si vyžaduje odpoveď:

Ak bola Stasi tak dobre organizovaná,

prečo sa komunistický režim zrútil?

Po prvé, v roku 1989
si vedenie Východného Nemecka

nebolo isté, čo robiť

s rastúcimi protestami ľudí.

K zmätku pridalo aj to,

že v domovskej krajine socializmu,

v Sovietskom zväze,

sa presadzovala liberálnejšia politika.

Okrem toho režim závisel

od pôžičiek od Západu.

Preto Stasi nedostala žiadny rozkaz

na potlačenie povstania.

Po druhé v komunistickej ideológii

nie je miesto pre kritiku.

Namiesto toho si vedenie osvojilo

vieru, že socializmus je dokonalý systém,

a, samozrejme, Stasi to musela potvrdiť.

Následkom bolo,

že napriek všetkým tým informáciám

režim nedokázal analyzovať
svoje skutočné problémy,

a preto ich nemohol riešiť.

Nakoniec Stasi skončila kvôli štruktúram,

ktoré podľa obvinenia chránila.

Koniec Stasi

bolo niečo tragické,

pretože všetci jej vedúci
boli počas pokojnej revolúcie

zaneprázdnení jedinou vecou:

ničením dokumentov,

ktoré za tie desaťročia vytvorili.

Našťastie ich zastavili
ľudskoprávni aktivisti.

Preto dnes dokážeme používať tieto záznamy

a lepšie porozumieť tomu,

ako funguje štát donášačov.

Ďakujem.

(potlesk)

Bruno Giussani: Ďakujem. Ďakujem pekne.

Takže Hubertus, chcem sa
vás spýtať na pár vecí,

pretože tu mám magazín
Der Spiegel z minulého týždňa.

„Mein Nachbar NSA“ – Môj sused NSA.

A vy ste nám práve
povedali o mojom susedovi,

o špiónoch a informátoroch
z Východného Nemecka.

Takže je medzi týmito dvoma príbehmi

nejaké priame prepojenie či nie?

Aká je vaša reakcia ako historika,

keď vidíte toto?

HK: Myslím, že treba

spomenúť niekoľko aspektov.

Po prvé, je rozdiel,

prečo zbierate takéto údaje.

Zbierate ich preto, lebo chcete
chrániť vašich ľudí

pred teroristickými útokmi,

alebo preto,
že vašich ľudí chcete utláčať?

Takže to je podstatný rozdiel.

Ale na druhej strane,

tieto nástroje sa dajú
zneužiť aj v demokracii,

a to je vec, pri ktorej
sa musíme mať na pozore,

aby sme to zastavili,

a aby tajné služby

rešpektovali pravidlá, ktoré máme.

Tretia vec, pravdepodobne,

môžeme byť naozaj radi,
že žijeme v demokracii,

lebo si môžete byť istí,

že Rusko a Čína robia to isté,

ale nikto o tom nehovorí,

lebo to nikto nevedel urobiť.

(potlesk)

BG: Keď tento príbeh vyšiel
po prvý raz, minulý rok v júli,

podali ste trestné oznámenie

na nemecký tribunál. Prečo?

HK: Áno, urobil som ho kvôli tomu
druhému bodu, ktorý som spomenul,

pretože si myslím, že hlavne v demokracii

pravidlá platia pre všetkých.

Vytvárajú sa pre každého,
takže žiadna inštitúcia

nemá povolenie tieto
pravidlá nedodržiavať.

V trestnom zákonníku Nemecka je napísané,

že nie je dovolené niekoho odpočúvať

bez povolenia od sudcu.

Našťastie je to napísané
v nemeckom trestnom zákonníku,

takže ak sa to nerešpektuje,
potom, myslím si,

je potrebné vyšetrovanie,

a trvalo dlhý čas,

kým ho v Nemecku začal prokurátor,

a začal ho len v prípade Angely Merkel,

a nie v prípade všetkých ostatných
ľudí, ktorí žijú v Nemecku.

BG: To ma neprekvapuje, vzhľadom –

(potlesk) –

vzhľadom na príbeh,
ktorý ste nám povedali.

Keď sa na to pozerám zvonka,
žijem za hranicami Nemecka,

a očakával som, že Nemci budú reagovať

omnoho silnejšie, okamžite.

Ale skutočná reakcia prišla až vtedy,

keď sa odhalilo, že kancelárka Merkel

bola odpočúvaná. Prečo?

HK: Ja to vnímam ako dobré znamenie,

pretože ľudia sa v tejto demokracii
cítia bezpečne.

Neboja sa, že ich zatknú,

a keď túto sálu po konferencii opustíte,

nikto sa nemusí báť, že vonku stojí

tajná polícia a zatkne ho.

Takže ja si myslím,
že to je dobré znamenie.

Ľudia sa neboja tak, ako by sa mohli.

Ale samozrejme, myslím si,

že inštitúcie sú zodpovedné
za zastavenie nelegálnej činnosti

v Nemecku alebo kdekoľvek,
kde sa vykonáva.

BG: Osobná otázka, a táto je posledná.

V Nemecku sa diskutovalo

o poskytnutí azylu Edwardovi Snowdenovi.

Boli by ste za alebo proti?

HK: No, to je ťažká otázka,

ale pokiaľ ide o mňa,

ak mám byť úprimný,
ja by som mu ten azyl udelil,

lebo to, čo urobil,
bolo podľa mňa veľmi odvážne,

a zničil si tým celý život,
rodinu a všetko.

Takže si myslím, že pre týchto
ľudí by sme mali niečo urobiť

a hlavne ak sa pozrieme
na nemeckú históriu,

kde muselo utiecť toľko ľudí,

žiadali o azyl v iných krajinách

a nedostali ho,

takže udeliť azyl jemu

by bolo dobré znamenie.

(potlesk)

BG: Hubertus, vďaka.