Núdzové prístrešky z papiera: Shigeru Ban na TEDxTokyo

Praktická filozofia architektúry Japonca Shigeru Ban nanovo definuje estetiku, priestor, materiál a štruktúru. Vďaka jeho nezvyčajnému dizajnu skladacích prístreškov, pri ktorom využíva recyklovaný papier a kartónové trubice, dostali evakuované osoby po veľkom zemetrasení vo východnom Japonsku k dispozícii stabilné provizórne príbytky.

Toto vystúpenie bolo súčasťou miestneho podujatia TEDx organizovaného nezávisle od konferencií TED.

Ahojte. Som architekt.

Som jediný architekt na svete,

ktorý stavia budovy z papiera,
ako je táto kartónová trubica.

Toto je prvá výstava, kde som použil
papierové trubice.

V roku 1986,
oveľa skôr než ľudia začali hovoriť

o ekologických problémoch
a životnom prostredí,

som začal testovať papierovú trubicu

na ďalšie použitie,

aby sme ju mohli využiť
ako stavebný materiál.

Testy na nové konštrukčné materiály
sú veľmi komplikované.

Tento bol však oveľa pevnejší,
než som čakal.

Ľahko ho tiež môžeme naimpregnovať,

keďže je to priemyselný materiál,

aj urobiť ohňovzdorným.

Potom som v roku 1990
postavil dočasnú stavbu.

Toto je prvá provizórna budova z papiera.

330 trubíc s priemerom 55 cm

a iba 12 trubíc s priemerom 120 cm,
teda 4 stôp.

Ako vidíte na fotke so záchodom,

ak vám došiel toaletný papier,

môžete si odtrhnúť zo steny. (smiech)

Je to veľmi praktické.

V roku 2000 bola v Nemecku výstava Expo.

Požiadali ma o návrh budovy,

lebo témou výstavy boli
problémy životného prostredia.

Postavil som pavilón z papierových trubíc,

z recyklovateľného papiera.

Cieľom návrhu nie je budovu dokončiť.

Mojím cieľom bola jej demolácia,

lebo každá krajina postaví veľa pavilónov

a po polroku je z nich priemyselný odpad.

Moja budova sa musí
znovu využiť alebo zrecyklovať.

Aj túto sme potom recyklovali.

To bolo cieľom môjho návrhu.

Potom som mal šťastie a vyhral som konkurz

na stavbu druhého Pompidou centra
vo francúzskom meste Metz.

Keďže som bol chudobný a chcel som si
prenajať kanceláriu v Paríži,

nemohol som si to dovoliť.

Rozhodol som sa zobrať študentov do Paríža

a postavili sme si kanceláriu

v hornej časti centra Pompidou v Paríži.

Priniesli sme papierové trubice
a drevené spojky

a dokončili sme kanceláriu dlhú 35 m.

Zostali sme tam 6 rokov
a neplatili žiaden nájom.

(smiech) (potlesk)

Ďakujem. Mal som jeden veľký problém.

Keďže sme boli súčasťou výstavy,

aj priatelia, ktorí ma chceli navštíviť,
si museli kúpiť vstupenku.

(smiech)
To bol problém.

Potom som dokončil
Centrum Pompidou v Metz.

Teraz je z neho populárne múzeum

a pre vládu som vytvoril veľký monument.

Neskôr som sa sklamal

v mojom povolaní architekta.

My nepomáhame, nepracujeme pre spoločnosť,

ale pre privilegovaných ľudí,

bohatých ľudí, vládu, developerov.

Oni majú peniaze a moc,

ktoré sú neviditeľné.

Oni si nás najímajú,
aby sme zviditeľnili ich moc a peniaze

tým, že vytvoríme
monumentálnu architektúru.

Toto je naše povolanie.

Tak ako v histórii,
aj teraz robíme to isté.

Bol som veľmi sklamaný,
že nepracujeme pre spoločnosť

napriek tomu, že toľko ľudí

prišlo o strechu nad hlavou
počas prírodných katastrof.

Musím povedať, že nejde ani tak
o prírodné katastrofy.

Napríklad zemetrasenie ľudí nezabíja,

zabíjajú ich budovy, ktoré sa zrútia.

To je úloha architektov.

Ľudia potrebujú dočasné bývanie,

ale architekti chýbajú,

lebo majú plné ruky práce
pre privilegovaných ľudí.

Tak som rozmýšľal, že aj my architekti

môžeme byť súčasťou rekonštrukcie
provizórnych príbytkov.

Môžeme ich vylepšiť.

Preto som začal pracovať
v krízových oblastiach.

V roku 1994 bol v africkej Rwande
veľký konflikt.

Bojovali proti sebe 2 kmene, Hutu a Tutsi.

Viac ako 2 milióny ľudí
sa stali utečencami.

Bol som veľmi prekvapený
prístreškami v utečeneckom tábore

pod vedením OSN.

Sú také chabé

a ľudia mrznú pod prikrývkami
počas obdobia dažďov.

V prístreškoch postavených OSN

dostanú iba plastové plachty

a utečenci musia sami rúbať stromy.

Viac než 2 milióny ľudí vyrubovali stromy,

čo viedlo k veľkému odlesňovaniu

a ekologickému problému.

Preto im začali poskytovať
hliníkové trubice,

ale tie sú veľmi drahé,
tak ich vymieňali za peniaze

a potom zase rúbali stromy.

Navrhol som teda,
že im v tejto situácii pomôžem

a použijeme recyklované papierové trubice,

ktoré sú lacné a pevné,

ale na každú jednotku
som mal rozpočet iba 50 USD.

Postavili sme 50 jednotiek,
aby sme otestovali

životnosť, vlhkosť, termity atď.

O rok neskôr, v roku 1995,

v Kóbe v Japonsku sme mali
veľké zemetrasenie.

Takmer 7000 ľudí prišlo o život.

Celá štvrť Nagata

po zemetrasení vyhorela.

Takisto som zistil,

že veľa vietnamských utečencov,
ktorí trpeli,

sa schádzalo v katolíckom kostole,
ktorého budova bola úplne zničená.

Išiel som tam a navrhol kňazovi:

„Postavme nový kostol
z papierových trubíc!“

A on na to: „Môj ty Bože!
Ty si sa zbláznil?!

Toto navrhuješ po požiari?“

Vôbec mi neveril, ale ja som sa nevzdal.

Začal som do Kóbe dochádzať

a stretol som sa s vietnamskou komunitou.

Oni takto žili pod plastovými
plachtami v parku.

Navrhol som im prestavbu,
vyzbieral peniaze

a postavil im papierový prístrešok.

Aby ho študenti mohli ľahko poskladať

aj ľahko rozobrať,

na základy som použil pivové prepravky.

Požiadal som o ne pivovar Kirin,

pretože vtedy mal pivovar Asahi
pivové prepravky červené

a tie sa nehodili k farbe
papierových trubíc.

Farebný súlad je veľmi dôležitý.

Dodnes si pamätám, ako sme dúfali,

že v prepravkách bude aj pivo,

ale prišli nám prázdne. (smiech)

Boli sme takí sklamaní!

Počas leta sme s mojimi študentmi

postavili okolo 50 obývateľných jednotiek.

Nakoniec aj kňaz začal
mojej stavbe dôverovať.

Povedal: „Ak sám vyzbieraš peniaze

a privedieš študentov, môžete stavať.“

Stavba kostola nám trvala 5 týždňov.

Mal tam pôvodne zostať iba 3 roky,

ale nakoniec tam bol až 10,
lebo ľudia ho milovali.

Na Taiwane mali potom
tiež veľké zemetrasenie,

tak sme sa im rozhodli
darovať tento kostol.

Rozobrali sme ho

a poslali dobrovoľníkom, ktorí ho zložili.

Na Taiwane stojí tento kostol až doteraz.

Táto budova sa stala stálou budovou.

Potom sa pýtam, ktorá budova je stála
a ktorá iba dočasná?

Aj budova postavená z papiera

môže byť trvalá, pokiaľ ju ľudia milujú.

Aj betónová budova sa môže

pri zemetrasení ľahko zrútiť.

Ak developer postaví budovu
aby na nej zarobil,

ďalší developeri ten pozemok odkúpia,
budovu zvalia a postavia novú.

Je to teda dočasné.

V tom je ten rozdiel.

Ak je budova postavená z papiera
a ľudia ju milujú, stane sa trvalou.

Aj betónová budova môže
stáť iba krátko,

ak bola postavená iba pre peniaze.

V roku 1999 bolo v Turecku
veľké zemetrasenie,

išiel som tam a postavil prístrešok
z miestnych materiálov.

V roku 2001 som tiež postavil
prístrešok v Západnej Indii.

V roku 2004 som na Srí Lanke,
po zemetrasení na Sumatre a po tsunami,

zrekonštruoval dedinu moslimských rybárov.

V roku 2008 v Čcheng-tu
v čínskej provincii Sečuán

zomrelo takmer 70 000 ľudí

a taktiež bolo veľa škôl zničených

kvôli korupcii medzi úradmi
a dodávateľom.

Požiadali ma, aby som postavil
provizórnu školu.

Zobral som tam japonských študentov,
aby pracovali s čínskymi.

Za mesiac sme vytvorili 9 tried
na viac ako 500 m2.

Stále sa používajú, dokonca
aj po poslednom zemetrasení v Číne.

V roku 2009 mali zemetrasenie
aj v talianskej L'Aquile.

Toto je veľmi zaujímavá fotka:

bývalý premiér Berlusconi

a japonský ex- ex- ex- expremiér, pán Aso.

Viete, my meníme premiéra každý rok.

Bolo od nich milé, že dotovali môj návrh.

Navrhol som veľkú stavbu,
provizórnu hudobnú sálu,

lebo L'Aquila je preslávená kvôli hudbe

a keďže všetky koncertné siene
boli zničené,

hudobníci začali odchádzať.

Navrhol som starostovi,

že postavím provizórne auditórium.

Povedal mi: „Ak si na to
donesieš peniaze, môžeš.“

Mal som veľké šťastie.

Pán Berlusconi zvolal samit G8,

na ktorý prišiel aj náš bývalý premiér,

pomohli nám vyzbierať peniaze

a od japonskej vlády
som dostal pol milióna eur

na stavbu tohto provizórneho auditória.

Musím myslieť na to, že každý rok
je niekde zemetrasenie.

V roku 2010 bolo zemetrasenie na Haiti,

ale nedalo sa tam letieť.

Išiel som teda do Santo Dominga,
do susednej krajiny,

a odtiaľ do Haiti 6 hodín autom

spolu s miestnymi študentmi
zo Santo Dominga,

aby sme postavili 50 obytných buniek
z miestnych papierových trubíc.

Toto sú zábery zo severu Japonska
pred 2 rokmi.

Po zemetrasení a tsunami

museli byť ľudia evakuovaní
do veľkých miestností, ako je telocvičňa.

Pozrite sa na to. Nemajú žiadne súkromie.

Trpia psychicky aj fyzicky.

Išli sme tam a za pomoci
študentov – dobrovoľníkov

sme postavili priečky
z papierových trubíc.

Veľmi jednoduchý prístrešok
z trubicovej kostry a závesu.

Niektorí správcovia zariadenia

však boli proti tomuto vybaveniu,

pretože vraj bolo potom ťažšie
mať ľudí pod kontrolou.

Ale bolo to naozaj potrebné.

V skutočnosti tsunami zničilo

viac než 500 kilometrov pobrežia.

Nemajú dosť rovného pozemku na stavbu

klasických prízemných ubytovní,
akou je táto.

Pozrite sa na to.

Dokonca aj vláda stavia takéto
slabé provizórne ubytovne,

sú tak nahusto a bez úložných priestorov
je tam neporiadok, zateká tam.

Napadlo mi, že musíme postaviť
viacposchodovú budovu,

keďže im chýba väčší pozemok a pohodlie.

Počas stavania priečok
som to navrhol starostovi.

Zoznámil som sa s veľmi
príjemným starostom

v dedine Onagawa v Miyagi.

Požiadal ma o trojposchodovú
ubytovňu na bejzbalovom ihrisku.

Použil som prepravné kontajnery

a študenti nám pomohli

vyrobiť všetok nábytok,

aby mali ľudia pohodlie.

Zmestili sme sa do vládneho rozpočtu,

a aj dom má úplne rovnakú rozlohu,

ale je oveľa pohodlnejší.

Veľa ľudí tam chce zostať natrvalo.

Veľmi som sa tomu potešil.

Teraz pracujem na Novom Zélande
v Christchurchi.

Asi 20 dní pred zemetrasením v Japonsku

mali tiež veľké zemetrasenie.

Veľa japonských študentov prišlo o život

a najdôležitejšia katedrála v meste,

symbol Christchurchu, bola úplne zničená.

Zavolali ma, aby som prišiel
a postavil provizórnu katedrálu.

Práve na tom teda pracujem.

Rád by som pokračoval v stavbe monumentov,

ktoré budú mať ľudia radi.

Ďakujem pekne.

(potlesk)

Ďakujem. (potlesk)

Ďakujem vám veľmi pekne. (potlesk)