Steven Pinker o mýtoch o násilí.

Steven Pinker na základe štatistík dokazuje zostup miery násilia od čias zo začiatku nášho letopočtu až po dnes. Tvrdí, že aj keď sa to môže zdať, vzhľadom na konflikty v Iraku a Darfure nelogické, až obscénne, žijeme v najmierumilovnejších časoch od začiatku existencie ľudského druhu.

Takéto obrázky - z koncentračného tábora Auschwitz -

sa nám v 20. storočí vrývali do vedomia

a prispeli k novému chápaniu toho, kto sme,

odkiaľ pochádzame a v akej dobe žijeme.

V 20. storočí sme boli svedkami zvráteností napáchaných

počas diktatúr Stalina, Mao Ce Tunga, Pol Pota, genocíd napríklad v Rwande

a aj napriek tomu, že uplynulo len sedem rokov z 21. storočia,

už sme svedkami ďalšej genocídy v Darfure

a každodenných hrôz v Iraku.

Na základe toho väčšina z nás pochopila situáciu tak,

že spolu s modernou dobou prišlo aj množstvo násilia

a že domorodé národy žili na rozdiel od nás harmonicky, bez rizík.

Uvediem príklad

z editoriálu v Bostonskom Glóbe spred niekoľkých rokov uverejneného v čase Vďakyvzdania.

Autor píše: "Indiáni žili ťažko,

ale nemali problémy s hľadaním práce,

žili v harmónii so svojou komunitou, nezneužívali hmotné bohatstvo,

kriminalita takmer neexistovala, vojny medzi kmeňmi mali prevažne ritualistický charakter

a veľmi zriedka vyústili do neuváženého, či

masového vraždenia. Všetci poznáme túto rozprávku.

Učíme ju naše deti. Stretávame sa s ňou v televízii

a v poviedkach. Môj pôvodný titulok sa volal:

"Všetko, čo viete, je zle." a ja vám dokážem,

že táto konkrétna časť nášho spoločného chápania veci nie je správna;

že v skutočnosti naši predkovia boli oveľa násilnejší ako my

že miera násilia už dlhú dobu klesá,

a že dnešná doba je pravdepodobne najmierumilovnejšia v histórii ľudstva.

V desaťročí poznačenom udalosťami v Darfure a Iraku

takéto vyhlásenie môže vyznieť ako niečo medzi halucináciami a obscénnosťou.

No ja sa vás pokúsim presvedčiť,

že práve tento pohľad je správny. Zostup miery násilia

je postupný jav. Dá sa pozorovať počas tisícročí,

storočí, desaťročí aj rokov;

aj keď sa zdá, že svoj vrchol dosiahol na začiatku

renesancie v 16. storočí.

Je viditeľný na celom svete, aj keď nie celkom homogénne;

najviac na západe, so začiatkom v Anglicku

a Holandsku v dobe Osvietenstva.

Dovoľte mi zobrať vás na cestu po škále

- od tisícročí po jednotlivé roky -

a pokúsiť sa presvedčiť vás. Až do doby pred 10 000 rokmi ľudia

žili ako lovci a zberači bez trvalých sídel a vládnych štruktúr.

A práve táto doba sa často považuje za dobu

dávnej harmónie. No archeológ

Lawrence Keeley preskúmal počty obetí

medzi súčasnými lovcami a zberačmi, čo je náš najlepší zdroj

dôkazov o tomto spôsobe života, a prišiel k trochu odlišnému záveru.

Tu je graf, ktorý zostavil.

Zobrazuje percento mužských vojnových obetí

v niekoľkých putovných spoločenstvách alebo spoločenstvách lovcov a zberačov.

Červené stĺpce zobrazujú pravdepodobnosť, že muž zomrie

rukou iného muža ako opak prirodzenej smrti,

na vzorke putovných spoločenstiev

z Novej Guiney a Amazonského pralesa.

Pravdepodobnosť takejto smrti sa pohybuje v rozpätí od 60%

ako v prípade spoločenstva Gebusi,

až po najnižšiu mieru pravdepodobnosti - 15%. Malý modrý stĺpec

v ľavom dolnom rohu zobrazuje štatistiky z USA a Európy

v 20. storočí vrátane všetkých úmrtí z obidvoch svetových vojen.

V prípade, že by sa v 20. storočí udržala miera úmrtnosti typická pre domorodé vojnové výpravy,

namiesto 100 miliónov mŕtvych by sme tu mali 2 miliardy obetí.

Takisto na grafe znázorňujúcom mieru úmrtí počas tisícročí

môžete vidieť, ako žili prvotné civilizácie; také, ako sa spomínajú

v Biblii. V tomto údajnom zdroji morálnych hodnôt sa človek dočíta,

čo sa očakávalo do vojnovej výpravy.

Napríklad v Knihe Numeri 31: "Vydali sa na výpravu

proti Midjáncom, ako Hospodin prikázal Mojžišovi,

a pobili všetkých mužov. Mojžiš im dohováral:

Či ste zachovali nažive všetky ženy? Tak teraz pobite všetkých chlapcov

medzi deťmi a zabite každú ženu, ktorá poznala muža tak,

že spala s ním; avšak všetky dievčatá, ktoré nepoznali

obcovanie s mužmi, ponechajte nažive pre seba." Inými slovami:

zabite mužov, zabite deti, ak nájdete nejakú pannu,

môže zostať žiť, aby ste ju znásilnili.

V Biblii sa nachádza štyri alebo päť pasáží tohto druhu.

Taktiež v Biblii môže človek vidieť, že trest smrti

bol bežne prijímaný za také zločiny ako homosexualita,

smilstvo, rúhanie sa, modlárstvo, odvrávanie rodičom (smiech)

a zbieranie dreva počas Sabatu.

Avšak posvieťme si

na jednu konkrétnu časť krivky a pozrime sa na škálu znázorňujúcu vývoj počas storočí.

Aj keď štatistiky o vojnových výpravách

v období stredoveku neexistujú,

niečo vieme aj zo všeobecných historických informácií - dôkaz

sme mali rovno pod nosom aj spolu so skutočnosťou,

že nastal pokles spoločensky neprijateľných foriem násilia.

Napríklad v histórii spoločnosti boli mrzačenie a mučenie

rutínnymi formami spoločenského trestu. Za to, za čo

dnes dostanete pokutu, by vám vtedy vyrezali jazyk

alebo odťali uši, prípadne by vás oslepili či

odťali vám ruku alebo niečo podobné.

Existovali mnohé dômyselné spôsoby, ako sadisticky vykonať trest smrti:

upálenie na hranici, rozštvrtenie, lámanie na kolese,

roztrhnutie párom koní a podobne.

Trest smrti sa udeľoval za mnohé nenásilné zločiny:

kritika kráľa, krádež chleba... Samozrejme

obľúbeným a praktickým trestom bolo otroctvo a ľudia sa

radi zabávali na krutých činoch. Asi najjasnejším príkladom

je upaľovanie mačiek.

Mačku na javisku spustili rovno do ohňa

a diváci umierali od smiechu, až zviera zavýjajúce od bolesti

nakoniec uhorelo.

A čo vraždy? V tomto prípade existujú dobré štatistiky,

pretože obce viedli záznamy o príčinách smrti.

Kriminológ Manuel Eisner

preskúmal historické záznamy o vraždách z celej Európy;

z každej dediny, osady, mesta, okresu,

kde niečo také našiel, a doplnil ich

štátnymi údajmi z období, kedy si štáty začali viesť štatistiky.

Zobrazil to na logaritmickej krivke 100 úmrtí na

100 000 obyvateľov za rok, čo je približná miera úmrtí

zapríčinených vraždou v stredoveku. A čísla klesajú

až k menej ako jednej vražde na 100 000 obyvateľov za rok

v siedmich alebo ôsmich európskych krajinách. Potom v 60tych rokoch 20. storočia

nastal mierny nárast. Tí, ktorí tvrdili, že rock and roll

prinesie pokles morálnych hodnôt, mali vlastne štipku pravdy.

No od stredoveku po dnes klesla miera počtu vrážd

o viac ako dva stupne magnitúdy,

kým vrchol nastal v 16. storočí.

Poďme sa pozrieť na graf zobrazujúci desaťročia.

Podľa mimovládnych organizácií

ktoré vedú štatistiky tohto druhu od roku 1945, v Európe a Amerike

nastal výrazný pokles výskytu vojen,

etnického násilia a masakrov či vojenských prevratov;

a to dokonca aj v Južnej Amerike. Pokles počtu úmrtí spôsobených

vojnami sa dá pozorovať na celom svete. Žlté stĺpce znázorňujú počet

úmrtí zapríčinených vojnovým násilím od roku 1950 do súčasnosti.

A ako vidíte, miera úmrtnosti klesá z 65 000 úmrtí

na jeden konflikt za rok v 50tych rokoch 20. storočia na menej ako 2000

úmrtí za rok v tomto desaťročí, nech je akokoľvek strašné.

Dokonca aj na ročnom grafe sa dá pozorovať pokles miery násilia.

Odkedy sa skončila Studená vojna, stalo sa menej civilných konfliktov,

genocíd - určite 90% pokles od obdobia konca druhej svetovej vojny -

a dokonca aj vrážd a násilných trestných činov v porovnaní s ich miernym nárastom v 60tych rokoch 20. storočia.

Údaje sú zo štatistík kriminality spracovaných v FBI. Ako vidíte,

v 50. a 60. rokoch 20. storočia je miera násilia pomerne nízka,

potom na niekoľko rokov vzrástla a následne

v 90. rokoch 20. storočia nastal výrazný pokles a návrat k hodnote

miery násilia zo 60. rokov.

Prezident Clinton, ak ste tu, vďaka vám.

(smiech)

Takže otázka je: prečo sa tak mnoho ľudí mýli v niečom tak podstatnom?

Myslím si, že príčin je niekoľko.

Napríklad v súčasnosti máme lepší prístup k informáciám. Tlačové agentúry

informujú o násilných udalostiach po celom svete lepšie ako

mnísi zo 16. storočia.

Je to kognitívna ilúzia. My kognitívni psychológovia vieme, že čím ľahšie je

si spomenúť na konkrétny príklad niečoho,

tým vyššia je i pravdepodobnosť, že na to nezabudneme.

Udalosti, o ktorých sa dozvieme z novinového článku doplneného krvavými fotografiami,

sa nám vryjú do pamäti oveľa hlbšie ako všetko správy o tých,

ktorí zomreli na starobu v posteli. Je potrebná dynamika na poli

utvárania verejnej mienky a presadzovania záujmov: nikomu sa nikdy nepodarilo získať si divákov, zástancov

a darcov tým, že vyhlasoval,

že veci sa stále menia k lepšiemu.

(smiech)

Cítime sa vinní za to, ako zaobchádzame s domorodými národmi

v období moderného interkultúrneho sveta a nechceme si pripustiť,

že na západnej kultúre by mohlo byť aj niečo dobré.

A samozrejme rôzne štandardy sa menia rýchlejšie ako naše správanie.

Jedným z dôvodov poklesu miery násilia je aj to,

že ľuďom už bolo zle zo všetkého toho krviprelievania a krutosti doby, v ktorej žili.

Zdá sa, že tento proces stále pokračuje,

no ak predbehne správanie štandardné pre danú dobu,

veci vyzerajú barbarskejšie, ako by vyzerali,

keby sa vyvinuli podľa historických štandardov. Takže teraz sa považuje za dôležité

dať všetkým vedieť, že niekoľko vrahov dostalo v Texase

po 15 ročnom odvolávacom procese smrteľnú injekciu. Nezamýšľame sa nad tým,

že pred pár stovkami rokov by ich upálili na hranici za kritizovanie kráľa

a súd by trval asi 10 minút.

A samozrejme takéto udalosti by sa opakovali znovu a znovu.

Dnes sa na trest smrti pozeráme ako na dôkaz toho,

kam až môže klesnúť ľudské správanie

a nie ako na príklad toho, ako ďaleko sa vyšplhali štandardy ľudskej spoločnosti.

Prečo miera násilia poklesla? Nikto presne nevie,

no čítal som štyri vysvetlenia, o ktorých si myslím,

že sú hodnoverné. Prvé: možno to dobre chápe

Thomas Hobbes. To on povedal,

že život vo svojej podstate je "osamelý, chudobný, škaredý, surový

a krátky". Nie preto, že by tvrdil,

že ľudia sú prirodzene krvilační

či agresívni a majú vrodený teritoriálny inštinkt,

ale preto, že to súhlasí s logikou chaosu. V stave chaosu

existuje stále pokušenie v obrane napadnúť územie vášho suseda

skôr, ako on napadne vás. Neskôr Thomas Schelling

uvádza analógiu o človeku, ktorý počuje buchot v pivnici

vlastného domu. Ako správny Američan má na nočnom stolíku

pištoľ. Zoberie je teda a zíde dolu schodmi.

A neuvidí nič iné ako zlodeja so zbraňou v ruke.

A obidvaja si myslia:

"Nechcem zabiť toho muža, ale o chvíľu zabije on mňa.

Možno by som ho naozaj mal radšej zastreliť skôr, ako on zastrelí mňa,

hlavne preto, že aj keď ma vlastne ani nechce zabiť,

určite sa práve teraz bojí, že ja by som ho mohol zabiť, skôr ako on zabije mňa."

A tak ďalej.

Primitívne národy otvorene zvažujú tento myšlienkový reťazec

a často napadnú suseda zo strachu, že by ich on napadol prvý.

S takýmto niečím sa dá vyrovnať napríklad zastrašovaním.

Neútočíte ako prví, ale máte verejne známu stratégiu,

že ak vás niekto náhle napadne, odrazíte úrok rovnako tvrdo.

Tá má len jeden háčik:

mnohí by ju mohli nazvať bluf, a preto funguje,

len keď je overená. Aby sa takou stala, musíte sa pomstiť za každý útok

a vždy vyrovnať skóre, z čoho môže vzniknúť séria krvavých pomst.

Zo života sa stane časť seriálu Sopránovci. Ako riešenie

Hobbes navrhuje, aby o oprávnenom použití násilia rozhodovala

jedna demokraticky riadená inštitúcia - leviathan -;

tým by sa zmiernilo pokušenie zaútočiť,

pretože akýkoľvek druh násilia by sa trestal,

a tak by už nebolo výhodné ho praktizovať. To by zmiernilo pokušenie

zaútočiť ako prví len zo strachu, že tí druhí zaútočia skôr.

Tak sa odstráni potreba dokazovať,

že vaše zastrašovanie je myslené vážne. A toto vštko by viedlo k mieru.

Eisner - muž, ktorý vytvoril štatistiku vrážd,

ktorú sa vám nepodarilo vidieť na predchádzajúcom slajde -

tvrdil, že pokles počtu vrážd v Európe nastal v tom čase,

keď sa čoraz viac štátov centralizovalo.

To trochu podporuje teóriu o leviathane.

Podporuje ju aj skutočnosť, že dnes násilie často vypukne

v štátoch kde vládne chaos, nefungujúcich štátoch a ríšach,

v hraničných oblastiach, u mafie, pouličných gangov atď.

Ďalšie vysvetlenie je, že na mnohých miestach sa často

objavuje sentimentálny pocit, že život je lacný.

Niekedy dávno, keď utrpenie a predčasná smrť boli bežnou

súčasťou života, ľudia netrpeli výčitkami svedomia, keď ju niekomu spôsobili.

A odkedy technológia a ekonomický rast

život predĺžili a spríjemnili, stal sa cennejším.

Toto bol argument politického vedca Jamesa Payna.

Tretie vysvetlenie zahŕňa "pojem hra s nulovým súčtom"

a je rozpracované v knihe "Nonzero", ktorú napísal novinár

Robert Wright. Wright zdôrazňuje, že za istých okolností

môžu so spolupráce alebo nenásilného konania vyťažiť obidve interagujúce strany,

tak ako pri zisku z obchodu, keď dve strany obchodujú s nadbytkami

a na koniec sa obidve obohatia; alebo keď dve strany

zložia zbrane a vyberú si dividendy mieru,

čo zruší potrebu bojovať počas celej doby trvania konfliktu.

Wright tvrdí, že spolu s príchodom nových technológií sa zvýšil

počet hier s kladným súčtom, do ktorých sa ľudia zaplietli tým,

že umožnili rozvoj obchodu, služieb a prenos myšlienok

na veľké vzdialenosti a medzi veľkým počtom ľudí.

Výsledkom je, že druhí sa stali hodnotnejšími zaživa než po smrti

a miera násilia klesá zo sebeckých dôvodov. Ako to povedal Wright:

"Myslím si, že by sme nemali bombardovať Japonsko, a to aj z toho dôvodu,

že Japonci vyrobili moje auto."

(smiech)

Štvrté vysvetlenie je obsiahnuté v knižke

"The Expanding Circle" (Rozpínavý kruh), ktorú napísal filozof Peter Singer.

Ten tvrdí, že evolúcia ľuďom odkázala zmysel pre

empatiu, schopnosť zaujímať sa o druhých približne

ako o seba. Nanešťastie

ho praktizujeme len vo veľmi malom kruhu priateľov a rodiny.

K ľuďom mimo toho kruhu sa správame ako k podradným tvorom,

a myslíme si, že ich môžeme beztrestne zneužívať. No v priebehu dejín

sa kruh rozšíril. V historických záznamoch vidno,

ako sa rozpína od dediny ku klanu, kmeňu,

národu, iným rasám, obidvom pohlaviam,

a ako argumentuje sám Singer, mali by sme ho rozšíriť

k ostatným vnímajúcim druhom. Otázkou je,

ak sa toto deje, čo to rozšírenie umožňuje?

A existujú mnohé možnosti, ako napríklad rozpínavé kruhy reciprocity

v zmysle, ako ich uvádza Rober Wright.

Logika zlatého pravidla - čím viac rozmýšľate o a interagujete

s inými ľuďmi, tým viac si uvedomujete, že nemôžete

uprednostňovať vlastné záujmy pred záujmami druhých.

Aspoň nie vtedy, keď chcete, aby vás tí druhí počúvali.

Nemôžete povedať, že moje záujmy sú v porovnaní

s vašimi špecifické o nič viac, ako môžete povedať,

že toto konkrétne miesto, na ktorom stojím, je jedinečnou časťou vesmíru,

pretože na ňom teraz stojím práve ja.

Mohlo by to nájsť podporu aj kosmopolitanizme, histórii,

žurnalistike, memoároch, realistickej literatúre a cestovaní,

a tiež gramotnosti, ktoré vám umožňujú vžiť sa do životov

ľudí,ktorých ste predtým považovali za menejcenných.

Tiež vám to pomáha uvedomiť si náhodnosť vášho vlastného

postavenia v živote v zmysle " idem tam, ale nie za šťastím".

Čokoľvek to spôsobuje, myslím pokles miery násilia, zdá sa,

že to má ďalekosiahle dôsledky. Malo by nás to prinútiť spýtať sa,

prečo existuje vojna, ale aj prečo existuje mier.

Nie len, čo robíme zle, ale aj čo robíme dobre.

Pretože niečo sme predsa len urobili dobre

a určite by bolo vhodné zistiť, čo to je.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)

Chris Anderson: Veľmi pekný príhovor. Myslím, že mnohí tu prítomní by povedali,

že to rozpínanie, o ktorom si hovoril, o ktorom písal Peter Singer,

poháňa práve technológia,

ľahší prístup k druhým a dojem, že svet sa tak zmenšuje.

Je na tom aspoň trochu pravdy?

Steven Pinker: Je to tak. Zhoduje sa to aj s Wrightovou teóriou,

pretože si vďaka tomu môžeme užívať výhody spolupráce

v rámci väčších a väčších kruhov. A myslím si, že nám to tiež pomáha

predstaviť si, aké je byť niekto iný. Myslím, keď čítate o hroznom mučení,

ktoré uplatňovali v stredoveku, myslíte si,

ako mohli niečo také robiť,

ako to, že sa nevcítili do človeka,

ktorého práve rozštvrťujú. Ale na rovinu,

čo sa ich týka, len mimozemšťania nemajú

pocity podobné svojim vlastným. Podľa mňa, všetko,

čo uľahčuje predstaviť si, že ste sa vymenili

s niekým iným, vás núti viac morálne uvažovať o

tej druhej osobe.

CA: Krásne, Steve, bolo by super, keby každý vedúci spravodajstva

niekedy v budúcom roku počul, čo si práve povedal. Myslím si, že je to veľmi dôležité. Ďakujem veľmi pekne.

SP: potešenie je na mojej strane.