Hľadanie muža, ktorý mi zlomil chrbticu

Keď mal Joshua Prager 19 rokov, zničujúca autobusová havária mu spôsobila čiastočné ochrnutie. O dvadsať rokov neskôr sa vrátil do Izraela, aby našiel šoféra, ktorý mu prevrátil svet naruby. Vo svojom fascinujúcom príbehu o tomto stretnutím Prager kladie hlboké otázky týkajúce sa prírody, výchovy, sebaklamu a osudu.

Pred rokom som si
v Jeruzaleme požičal auto,

aby som išiel nájsť muža,
ktorého som nikdy nestretol,

no zmenil môj život.

Nemal som jeho telefónne číslo,
aby som mu zavolal, že prídem.

Nemal som presnú adresu,

no vedel som, že sa volá Abed.

Vedel som, že žije v 15-tisícovom
meste Kfar Kara,

a vedel som, že pred 21 rokmi mi
hneď za týmto svätým mestom

zlomil chrbticu.

A tak som sa v jedno zamračené
januárové ráno vybral na sever,

v striebornom Chevy, aby som
našiel muža a pokoj v duši.

Cesta klesla a ja som
vyšiel von z Jeruzalema.

Potom som vošiel presne do tej zákruty,
kde sa jeho modrý náklaďák,

plný štyroch ton kachličiek,

vyrútil v plnej rýchlosti
na ľavý zadný roh

minibusu, v ktorom som sedel.

Mal som vtedy 19 rokov.

Za osem mesiacov som vyrástol
o 13 cm a spravil som 20 000 klikov

a noc pred tou haváriou

som si užíval moje nové telo,

hral som s kamošmi basketbal

až do skorých ranných májových hodín.

Držal som loptu v mojej
obrovskej pravej ruke

a keď sa tá ruka dotkla okraju
koša, cítil som sa neporaziteľný.

Bol som v autobuse a išiel som si
po pizzu, ktorú som vyhral na ihrisku.

Nevidel som Abeda prichádzať.

Z môjho sedadla som mal
výhľad na kamenné mestečko

na kopci, jasné v obednom slnku,

keď zozadu prišiel obrovský náraz,

hlasný a silný ako bomba.

Hlavu mi hodilo dozadu
cez červené sedadlo.

Ušné bubienky mi hučali.
Odleteli mi topánky.

Ja som tiež preletel, hlava mi
poskakovala na zlomených kostiach.

a keď som pristál, ostal som ochrnutý.

Počas nasledujúcich mesiacov
som sa naučil samostatne dýchať,

neskôr aj posadiť sa, vstať a kráčať,

no moje telo zostalo vertikálne rozdelené.

Ostal som ochrnutý na polovicu
tela a doma v New Yorku

som štyri roky používal invalidný vozík,
celý čas počas vysokej školy.

Keď som dokončil školu, vrátil som
sa na rok do Jeruzalema.

Tam som sa nadobro zbavil vozíka.

Opieral som sa o palicu
a začal som hľadať,

našiel som všetko
od spolucestujúcich v autobuse

až po fotky z miesta havárie

a keď som videl túto fotku,

nevidel som krvavé a nehybné telo.

Videl som zdravý kus
ľavého deltového svalu

a smútil som za jeho stratou,

smútil som za všetkým,
čo som ešte neurobil,

ale teraz to už bolo nemožné.

Vtedy som si prečítal svedectvo,
ktoré Abed vyslovil

v nasledujúce ráno po nehode,

o zídení z pravého pruhu
na diaľnici smerom k Jeruzalemu.

Keď som čítal jeho slová,
vzkypel vo mne hnev.

Bolo to po prvýkrát, čo som cítil
hnev proti tomuto človeku

a pochádzal z magického myslenia.

Na tomto prefotenom kuse papiera

sa tá nehoda ešte neudiala.

Abed stále mohol strhnúť volant doľava

a videl by som ho
presvišťať okolo môjho okna

a zostal by som celý.

„Pozor Abed, opatrne. Spomaľ.“

Ale Abed nespomalil,

a na tom prefotenom kuse
papiera sa moja chrbtica opäť zlomila

a opäť som zostal bez hnevu.

Rozhodol som sa, že Abeda nájdem

a keď sa mi to konečne podarilo,

odpovedal na môj hebrejský
pozdrav s takou nonšalantnosťou,

že sa zdalo, že na môj telefonát čakal.

A možno aj čakal.

Abedovi som sa nezmienil o jeho
predchádzajúcich vodičských záznamoch –

27 priestupkov do veku 25 rokov,

posledný z nich, to že si nepodradil
vo svojom náklaďáku v ten májový deň...

a nezmienil som sa ani
o mojich predchádzajúcich záznamoch,

o ochrnutí, katéteroch,

o neistote a strate –

a keď sa Abed rozhovoril o tom,
aké zranenia utrpel v havárii,

nepovedal som,
že z policajného spisu viem,

že vážnym zraneniam unikol.

Povedal som, že sa ním chcem stretnúť.

Abed povedal, že sa
mám ozvať o pár týždňov

a keď som sa ozval,
a nahratý hlas mi povedal,

že toto číslo bolo odpojené,

vykašľal som sa na Abeda aj na haváriu.

Odvtedy prešlo veľa rokov.

Pochodil som so svojou palicou,
členkovou podperou a ruksakom

šesť kontinentov.

Každý týždeň som cez rameno
nahadzoval v softballových súťažiach,

ktoré som začal organizovať
v Central Parku,

a doma v New Yorku som
sa stal novinárom a spisovateľom.

Jedným prstom som
napísal stovky tisícov slov.

Jeden priateľ mi raz povedal,
že všetky moje veľké príbehy

odrážajú ten môj, sústredia sa na život,

ktorý sa v zlomku sekundy zmenil,

nie kvôli havárii,
ale raz kvôli dedičstvu,

inokedy kvôli švihnutiu pálkou,
zaklapnutiu okenice či zatknutiu.

Každý z nás má to svoje
„predtým“ a „potom“.

Cez to svoje som sa prepracovával.

Napriek tomu, Abed bol mimo
mojich myšlienok, keď som sa minulý rok

vrátil do Izraela,
aby som napísal o havárii.

Kniha, ktorú som vtedy písal
– Polovičný život –

bola takmer hotová, keď som si uvedomil,

že sa stále chcem s Abedom stretnúť

a konečne som pochopil, prečo:

aby som od tohto muža
počul slová: „je mi to ľúto“.

Ľudia sa ospravedlňujú aj za menšie veci.

Tak som od policajta získal
potvrdenie, že Abed ešte stále žije

niekde v tom istom meste

a teraz som tam šoféroval, so žltou ružou
v kvetináči na zadnom sedadle,

keď mi tie kvety zrazu začali
pripadať ako absurdný dar.

Ale čo dať mužovi, ktorý vám
zlomil vašu skurvenú chrbticu?

(smiech)

Zastavil som sa v meste Abu Ghosh

a kúpil som nejakú tureckú sladkosť:

pistácie zaliate ružovou vodou. Lepšie.

Späť na diaľnici 1 som si
predstavoval, čo ma čaká.

Abed ma objíme. Napľuje na mňa.

Abed povie: „je mi to ľúto“.

Začal som sa zamýšľať,
ako už mnohokrát predtým,

aký by bol môj život,

keby mi tento človek nespôsobil zranenie,

keby moje gény boli nakŕmené
iným sústom skúseností.

Kto som?

Som tým, kým som bol pred tou nehodou,

predtým, ako táto cesta rozdelila
môj život ako chrbticu otvorenej knihy?

Bol som tým, čo sa mi stalo?

Sme všetci výsledkami toho, čo nám
niekto urobil, čo pre nás niekto urobil,

nevera rodiča či druha,

zdedené peniaze?

Sme namiesto našich tiel ich vrodenými
vlohami a nedostatkami?

Zdalo sa mi, že nemôžme byť ničím
iným než génami a skúsenosťami,

ale ako oddeliť jedno od druhého?

Tak ako si Yeats položil
tú istú univerzálnu otázku,

„O, telo sa kolísalo do hudby,
ó, rozjasňujúci pohľad,

ako rozoznáme tanečníka od tanca?“

Išiel som už asi hodinu,

keď som sa pozrel do spätného zrkadla
a zbadal som svoj rozjasňujúci pohľad.

Svetlo, ktoré moje oči nosili,
odkedy boli modré.

Predispozície a impulzy,
ktoré ma ako bábätko hnali,

aby som sa pokúsil zhodiť
loďku do Chicagskeho jazera,

ktoré ma ako tínedžera poháňali k tomu,

aby som po hurikáne skočilo
do divokého Cape Cod Bay.

Ale tiež som vo svojom odraze videl,

že, keby mi Abed nespôsobil zranenie,

dnes by som bol pravdepodobne doktor

a manžel a otec.

Bol by som si menej vedomý času a smrti

a aha, nebol by som postihnutý,

netrpel by som tie tisícky
hodov a šípov osudu.

Časté stisnutie piatich
prstov, zuby mám polámané

z hryzenia všetkých tých vecí,

ktoré jedna ruka nedokáže otvoriť.

Tanečník a tanec boli
beznádejne zapletení.

Bolo skoro 11, keď som odbočil doprava,

smerom k Afule, prešiel som
okolo obrovského lomu

a čoskoro som bol v Kfar Kare.

Bol som nervózny.

Ale z rádia hral Chopin,
sedem krásnych mazuriek

a ja som sa zastavil na parkovisku
pri čerpacej pumpe,

aby som počúval a upokojil sa.

Bolo mi povedané, že v arabskom meste

stačí, ak len spomeniete meno obyvateľa

a oni ho hneď spoznajú.

Spomínal som teda Abeda a seba,

naschvál som domácim hovoril,

že som prišiel v mieri,

keď som okolo obeda
pred poštou stretol Mohameda.

Vypočul si ma.

Viete, takmer vždy,
keď sa rozprávam s ľuďmi,

rozmýšľam, kde končím ja
a kde začína moje postihnutie,

lebo veľa ľudí mi povedalo to,
čo iným nepovedali.

Veľa ich plakalo.

A raz, keď som na ulici stretol ženu,
ktorá zareagovala tak isto,

spýtal som sa jej, prečo,

povedala mi, že jej slzy

mali niečo do činenia s tým,
aký som bol šťastný a silný,

no zároveň zraniteľný.

Vypočul som si ju a myslím, že neklamala.

Bol som sám sebou,

no teraz som bol sám
sebou napriek postihnutiu,

a predpokladám, že to ma urobilo
tým, kým som.

V každom prípade, Mohamed mi povedal to,

čo by asi nepovedal inému cudzincovi.

Zaviedol ma k domu s krémovou
sadrovou omietkou a potom odišiel.

Keď som tam tak sedel
a rozmýšľal som, čo poviem,

podišla ku mne žena
v čiernych šatách a šatke.

Vystúpil som z auta a povedal som „Šalom“,

predstavil som sa

a ona povedala, že jej manžel Abed

sa o pár hodín vráti z práce.

Jej hebrejčina nebola veľmi
dobrá a neskôr sa priznala,

že si myslela, že som jej
prišiel nainštalovať internet.

(smiech)

Odišiel som a vrátil som sa o 4:30,

vďaka minaretu pri ceste

sa mi podarilo nájsť cestu späť.

Ako som sa blížil ku vchodovým dverám,

Abed ma zbadal, v mojich rifliach,
flanelke a s palicou.

Ja som zbadal Abeda, priemerne
vyzerajúceho chlapa priemernej výšky.

Bol oblečený v čierno-bielom,
mal ponožky v sandáloch,

tepláky, strakatý sveter,

a pásikavú lyžiarsku čiapku
mal stiahnutú do čela.

Očakával ma, Mohamed mu zavolal.

Hneď sme si podali ruky
a usmiali sa na seba

a dal som mu svoj darček.

Povedal, že som v jeho dome hosťom

a posadili sme sa vedľa
seba na látkový gauč.

Abed hneď začal rozprávať

svoju smútočnú historku,
s ktorou prišiel v telefonáte

pred šestnástimi rokmi.

Povedal, že práve absolvoval operáciu oka.

Mal problém s krížami aj s nohami

a, o, počas havárie prišiel o zuby.

Chcel som vidieť, ako si ich vyberie?

Potom sa postavil a zapol telku,

aby som nebol sám, kým on odišiel z izby

a vrátil sa s fotkami z havárie

a so svojím starým vodičákom.

„Bol som pekný,“ povedal.

Pozreli sme sa na jeho zaliatu fotku.

Abed bol skôr pevný ako pekný,

s hustými čiernymi vlasmi,
plnými lícami a širokým krkom.

Bol to tento mladík, čo 16. mája 1990

zlomil dve chrbtice, vrátane tej mojej,

poškodil jeden mozog a zobral jeden život.

O dvadsaťjeden rokov
neskôr bol chudší ako jeho žena,

koža na tvári mu ovísala

a ako som sledoval Abeda pozerať
sa na svoju mladšiu verziu,

spomenul som si, ako som sa ja
pozeral na svoju fotku z mladosti

po havárii a spoznal som jeho túžbu.

„Tá havária nám obom
zmenila život,“ povedal som.

Potom mi ukázal fotku
jeho zničeného náklaďáku

a povedal, že to bola
chyba šoféra autobusu

v ľavom pruhu, ktorý ho nenechal prejsť.

Nechcel som sa s Abedom vracať k havárii.

Dúfal som v niečo jednoduchšie:

vymeniť tureckú sladkosť
za ospravedlnenie a odísť preč.

Tak som teda nepoukázal na to,
že vo svojej vlastnej výpovedi

na ďalší deň po nehode

Abed šoféra autobusu ani nespomenul.

Nie, bol som ticho. Bol som ticho,
lebo som neprišiel kvôli pravde.

Prišiel som kvôli súcitu.

A tak som hľadal súcit

a pravdu som hodil pod autobus.

„Chápem, že tá havária
nebola vaša chyba,“ povedal som,

„ale nemrzí vás, že iní pri tom trpeli?“

Abed povedal tri rýchle slová.

„Áno, trpel som.“

Abed mi povedal, prečo trpel.

Pred haváriou žil nepobožný život

a tak Boh naňho uvalil tú haváriu,

ale teraz už bol nábožný
a Boh bol spokojný.

A vtedy Boh zasiahol:

správy v telke o autohavárii,
ktorá pár hodín pred tým

zabila troch ľudí na severe.

Obaja sme pozerali na tú haváriu.

„Čudné,“ povedal som.

„Čudné,“ súhlasil.

Mal som pocit, že tam na ceste 804

boli páchatelia a obete,

dyády spojené haváriou.

Niektorí, tak ako Abed,
zabudnú dátum nehody.

Niektorí, ako ja, si ho zapamätajú.

Správy skončili a Abed povedal:

„Škoda, že policajti

v tejto krajine nie sú
dosť tvrdí na zlých vodičov.“

Bol som bezradný.

Abed povedal niečo pozoruhodné.

Poukazovalo na to, do akej
miery sa vzďaľoval od tej havárie?

Bol to dôkaz jeho viny, myšlienka,

že mal sedieť dlhšie?

Odsedel si šesť mesiacov a stratil svoj
náklaďák a vodičák na desať rokov.

Pozabudol som na takt.

„Hm, Abed,“ povedal som,

„myslel som si, že si mal zopár
vodičských problémov pred haváriou.“

„No," povedal, „raz som išiel
šesťdesiatkou namiesto štyridsiatky.“

A tak 27 priestupkov...

jazda na červenú,
jazda vysokou rýchlosťou,

jazda na zlej strane vozovky

a nakoniec, nezabrzdenie na tom kopci...

všetko sa zmenšilo na jedno.

A vtedy som pochopil,
že je jedno, aká jasná je realita,

ľudský tvor ju napasuje do príbehu,
ktorý je stráviteľný.

Koza sa stane hrdinom,
páchateľ sa stane obeťou.

Vtedy som pochopil,
že Abed sa nikdy neospravedlní.

Sedeli sme tam s Abedom pri káve.

Strávili sme spolu 90 minút

a teraz som ho poznal.

Nebol to vyslovene zlý človek,

ani vyslovene dobrý človek.

Bol to obmedzený človek,

ktorý to našiel v sebe, byť ku mne milý.

Podľa židovského zvyku

mi povedal, že budem žiť do stodvadsiatky.

Bolo však pre mňa ťažké
vytvoriť si vzťah s niekým,

kto si totálne umyl ruky
nad svojim katastrofálnym činom,

s niekým, koho život bol taký
nepreskúmaný, že povedal,

že si myslel, že v havárii
zahynuli dvaja ľudia.

Bolo toho veľa,
čo som chcel Abedovi povedať.

Chcel som mu povedať,
že keby si priznal moje postihnutie,

bolo by to ok,

lebo ľudia sa mýlia, keď žasnú

nad takými ako som ja, ktorí sa usmievajú
počas toho ako krívajú.

Ľudia nevedia, že oni si
prešli niečím horším,

že problémy srdca udierajú silou
väčšou, akú má rútiaci sa náklaďák,

že problémy mysle sú oveľa väčšie,

oveľa zraňujúcejšie
ako sto zlomených krkov.

Chcel som mu povedať, že to,
čo väčšinu z nás robí tým, kým sme,

hlavne to nie sú naše mysle a telá,

nie je to to, čo sa nám stane,

ale to, ako zareagujeme
na to, čo sa nám stane.

„Toto,“ napísal psychiater Viktor Frankl,

„je posledná z ľudských slobôd:

vybrať si svoj postoj
za hocijakých okolností.“

Chcel som mu povedať,
že nie len paralyzéri

a paralyzovaní sa musia vyvíjať,
zmierovať sa s realitou,

ale že to musíme všetci...

aj starnúci, aj úzkostliví,
aj rozvedení, aj plešatejúci,

aj skrachovaní a všetci ostatní.

Chcel som mu povedať,
že človek nemusí povedať,

že zlá vec je dobrá,

že havária prišla od Boha a tak je dobrá,

zlomená chrbtica je dobrá.

Človek môže povedať, že zlá vec je na nič,

ale že tento svet má stále veľa nádhery.

Chcel som mu povedať,
že nakoniec je naša úloha jasná:

Musíme sa povzniesť nad nešťastie.

Musíme byť v blízkosti toho
dobrého a užívať si to dobré,

štúdium, prácu a dobrodružstvá
a priateľstvá, ó, priateľstvá...

a spoločenstvo a lásku.

Ale najviac zo všetkého
som mu chcel povedať to,

čo napísal Herman Melville,

že, „aby si si užil telesné teplo,

nejaká malá časť tvojho
tela musí byť v chlade,

lebo v tomto svete neexistuje vlastnosť,

ktorá je niečím iným než kontrastom.“

Áno, kontrast.

Keď si uvedomujete to, čo nemáte,

môžte si lepšie uvedomovať aj to, čo máte

a ak sú vám bohovia naklonení,
môžete si skutočne užívať to, čo máte.

To je ten jediný dar, ktorý môžete dostať,

ak utrpíte existenčným spôsobom.

Ste si vedomí smrti,
a tak sa každé ráno môžete zobudiť

plní života.

Nejakej časti vo vás je chladno,

a tak si nejaká iná časť môže
skutočne užiť ten pocit zohriatia,

či naopak chladu.

Keď som v jedno ráno, roky po nehode

stúpil na kamennú dlážku
a spodná časť mojej ľavej nohy

pocítila nával chladu,
nervy nakoniec prebudené,

bolo to neskutočné potešenie,
výbuch snehu.

Ale toto som Abedovi nepovedal.

Povedal som mu len,
že zabil jedného človeka, nie dvoch.

Povedal som mu meno toho človeka.

A potom som povedal: „Dovidenia.“

Ďakujem.

(potlesk)

Ďakujem pekne.

(potlesk)