Zamilovať sa je tá ľahšia časť

Vedeli ste, že na to, aby ste sa zamilovali do hocikoho, vám stačí položiť mu 36 otázok? Mandy Len Catron tento experiment podstúpila, zafungoval a napísala o ňom článok, ktorý sa rozšíril ako vírus (a ktorý vám pravdepodobne poslala mamina). Ale... je to skutočná láska? Vydržalo im to? A znamená zamilovať sa a zostať zamilovaný to isté?

V januári tohto roka

som publikovala tento článok v New York
Times, v rubrike Moderná láska.

„Ak sa chcete zamilovať, spravte
nasledovné.“

Článok je o psychologickej štúdii

navrhnutej na stvorenie
romantickej lásky v laboratóriu

a mojej vlastnej skúsenosti z jednej
noci minulého leta,

keď som si to sama vyskúšala.

Proces je pomerne jednoduchý:

dvaja cudzí ľudia si navzájom striedavo
kladú 36 stále osobnejších otázok

a potom si navzájom bez slova

štyri minúty hľadia do očí.

Tu je zopár príkladov otázok.

Číslo 12: Ak by ste sa zajtra mohli
zobudiť s akoukoľvek schopnosťou,

čo by to bolo?

Číslo 28: Kedy ste naposledy plakali
pred inou osobou

alebo osamote?

Ako vidíte, naozaj sú stále viac a viac
osobné.

Číslo 30, táto sa mi naozaj páči:

Povedzte svojmu partnerovi, čo sa vám
na ňom páči.

Buďte ozaj úprimní

a povedzte aj veci, ktoré by ste možno
nepovedali osobe, ktorú ste práve stretli.

Keď som po prvýkrát objavila túto štúdiu
pred niekoľkými rokmi,

jeden detail ma naozaj zaujal,

a to chýr o tom, že dvaja z účastníkov

sa o šesť mesiacov neskôr vzali

a na obrad pozvali celý tím.

Samozrejme, bola som veľmi skeptická

voči tomuto procesu „výroby“
romantickej lásky,

ale zároveň ma to, prirodzene, zaujalo.

Keď sa mi neskôr naskytla šanca
sama si túto štúdiu vyskúšať

s niekým, koho som síce poznala,
ale nie práve najlepšie,

nečakala som, že sa zamilujem.

Ale potom sme sa naozaj
do seba zamilovali a –

(smiech)

A ja som si pomyslela, že je to fajn
príbeh, tak som to o niekoľko mesiacov

poslala do rubriky Modernej lásky.

Článok uverejnili v januári

a teraz je august,

takže predpokladám,
že niektorí z vás premýšľajú,

či sme ešte stále spolu.

A dôvod, prečo si to myslím, je ten,

že túto otázku dostávam znovu a znovu

a znovu už celých sedem mesiacov.

A táto otázka je to, o čom dnes
naozaj chcem rozprávať.

Ale ešte sa k nej vrátime.

(smiech)

Takže, týždeň predtým, ako článok vyšiel,

som bola veľmi nervózna.

Posledné roky som pracovala na knihe

o ľúbostných príbehoch,

takže som si zvykla na písanie
o mojich vlastných

skúsenostiach s láskou na mojom blogu.

Lenže príspevok na blogu si pozrie najviac
pár stoviek ľudí –

a aj tí sú zvyčajne len moji
priatelia na Facebooku –

a odhadovala som, že môj článok
v New York Times

bude mať pravdepodobne
niekoľko tisíc pozretí.

A to sa mi zdalo ako veľa pozornosti

pre relatívne nový vzťah.

Ako sa ukázalo, v skutočnosti som
nemala ani páru.

Článok teda uverejnili online

v piatok večer,

a toto sa do soboty stalo
so sledovanosťou môjho blogu.

S príchodom nedele zavolali z relácií
Today Show aj Good Morning America.

V priebehu mesiaca mal článok
vyše 8 miliónov pozretí,

a ja som na takúto pozornosť

bola prinajmenšom nepripravená.

Jedna vec je nájsť odvahu
na úprimné písanie

o vašich skúsenostiach s láskou,

ale niečo iné je zistiť,

že váš ľúbostný život sa dostal
do medzinárodných správ,

(smiech)

a uvedomiť si, že ľudia po celom svete

sa úprimne zaujímajú o stav
vášho vzťahu.

(smiech)

A keď mi ľudia volali či posielali maily,
čo robili každý deň niekoľko týždňov,

zakaždým sa ako prvé opýtali:

ste vy dvaja ešte stále spolu?

Vlastne som pri príprave tohto prejavu

spravila vo svojej e-mailovej schránke

rýchle vyhľadávanie frázy
„Ste stále spolu?“

a ihneď mi vyskočilo niekoľko správ.

Boli od študentov a novinárov

a priateľských cudzích ľudí, ako je tento.

Robili so mnou rozhovory v rádiách
a pýtali sa to.

Dokonca som mala aj prejav,
a jedna žena zakričala

„Hej, Mandy, kde je tvoj priateľ?“

Okamžite som očervenela ako paprika.

Chápem, že to patrí k veci.

Ak do medzinárodného časopisu
napíšete o svojom vzťahu,

mali by ste očakávať, že sa naň
ľudia budú pýtať.

Nebola som však pripravená na takú
rozsiahlu reakciu.

36 otázok medzitým začalo
žiť svoj vlastný život.

New York Times publikoval
nadväzujúci článok

na Valentína,

ktorý obsahoval zážitky čitateľov
pri skúšaní štúdie na vlastnej koži,

s rôznymi stupňami úspechu.

Mojou prvou reakciou
na všetku túto pozornosť

bola snaha ochrániť pred ňou môj vzťah.

Odmietla som každú žiadosť o to,
aby sme sa spoločne

objavili v médiách.

Odmietla som rozhovory v televízii

a zamietla som každú požiadavku
na fotografovanie nás dvoch.

Myslím, že som sa bála, že by sme sa

neúmyselne stali ikonami procesu
zamilovania,

čo bola pozícia, na ktorú som sa vôbec
necítila byť kompetentná.

Rozumiem tomu:

ľudia nechceli iba vedieť,
či štúdia funguje,

chceli vedieť, či skutočne funguje:

to znamená, či je schopná stvoriť lásku,
ktorá by pretrvala,

nie len románik, ale ozajstnú lásku,
udržateľnú lásku.

To však bola otázka, na ktorú som sa
necítila byť schopná odpovedať.

Môj vlastný vzťah mal len pár mesiacov

a mala som pocit, že ľudia sa v prvom rade
pýtajú nesprávne.

Čo by im skutočne povedala moja odpoveď?

Ak by odpoveď bola nie,

bola by skúsenosť s týmito
36 otázkami

niečo, čo nestojí za námahu?

Dr. Arthur Aron prvý raz napísal
o otázkach

v tejto štúdii v roku 1997,

a tu cieľom vedcov nebolo
vytvorenie romantickej lásky.

Miesto toho chceli dopomôcť

k zblíženiu medzi študentmi vysokých škôl

využitím niečoho, čo Aron nazval

„podporené, stupňujúce sa, vzájomné,
osobnostné sebaotvorenie“.

Znie to romanticky, však?

Ale štúdia naozaj fungovala.

Jej účastníci sa naozaj cítili
navzájom si bližší,

a niekoľko nasledujúcich výskumov tiež
využilo Aronov protokol rýchlych priateľov

ako spôsob na rýchle vytvorenie dôvery
a intimity medzi cudzími ľuďmi.

Použili ho medzi príslušníkmi
polície či komunít

a uplatnil sa aj medzi ľuďmi
s protichodnými politickými ideológiami.

Pôvodná verzia príbehu,

tá, ktorú som vyskúšala minulé leto,

ktorá spojila osobné otázky
so štvorminútovým očným kontaktom,

sa v danom článku spomína,

avšak, nanešťastie,
nebola nikdy publikovaná.

Pred pár mesiacmi, keď som mala prejav

na malej vysokej škole slobodného umenia,

po skončení za mnou prišiel študent

a povedal mi, tak trochu placho,

„Teda, vyskúšal som vašu štúdiu
a nefungovalo to.“

Vyzeral tým byť trochu zmätený.

„Myslíš tým, že ty a osoba, s ktorou si to
skúsil, ste sa nezamilovali?“ pýtam sa.

„No...“ Odmlčal sa.

„Myslím, že chce byť len moja kamarátka.“

„Ale stali sa z vás lepší kamaráti?“
pýtala som sa.

„Mal si po vyskúšaní štúdie pocit, že
ste sa naozaj spoznali lepšie?“

Prikývol.

„Potom to fungovalo,“ vyhlásila som.

Nemyslím si, že to bola odpoveď,
po ktorej pátral.

Vlastne si nemyslím, že to je odpoveď,
ktorú by hocikto z nás hľadal,

keď ide o lásku.

S touto štúdiou som sa stretla

prvý raz, keď som mala 29

a prechádzala som skutočne
ťažkým rozchodom.

Bola som v tom vzťahu od dvadsiatich,

teda v podstate celý môj dospelý život,

a bola to moja prvá skutočná láska,

a nemala som ani tušenie, ako a či vôbec
bez neho dokážem žiť.

Tak som sa obrátila na vedu.

Preskúmala som všetko, čo sa dalo
o problematike romantickej lásky,

a myslím, že som dúfala, že by to
mohlo nejako vyliečiť môj zármutok.

Neviem, či som si to vtedy uvedomovala –

myslela som, že iba robím prieskum
pre knihu, ktorú som písala –

ale pri spätnom pohľade
sa mi to zdá úplne jasné.

Dúfala som, že ak sa vyzbrojím vedomosťami
o romantickej láske,

možno sa už nikdy nebudem cítiť
tak príšerne a osamelo ako vtedy.

A všetky tieto vedomosti sa mi určitým
spôsobom zišli.

Som v láske trpezlivejšia.
Som uvoľnenejšia.

Sebaistejšie žiadam to, čo chcem.

Ale taktiež vidím samu seba jasnejšie

a vidím, že to, čo chcem, je niekedy viac,

ako je primerané žiadať.

Čo od lásky chcem, je záruka,

že som milovaná nielen dnes

a že budem milovaná zajtra,

ale že ma osoba, ktorú milujem,
bude milovať navždy.

Možno je to práve možnosť
existencie takejto záruky

na ktorú sa ľudia v skutočnosti pýtali,

keď chceli vedieť, či sme stále spolu.

Médiá teda hovorili príbeh o 36 otázkach,

ktoré by mohli byť skratkou
k zamilovaniu.

Možno existuje spôsob,
ako zmierniť riziko, čo s tým súvisí.

A to je veľmi príťažlivý príbeh,

pretože byť zamilovaný je úžasný pocit,

ale je tiež desivý.

V momente, keď priznáte,
že niekoho milujete,

priznávate, že môžete veľa stratiť,

a je pravda, že tieto otázky
ponúkajú mechanizmus,

ako niekoho rýchlo spoznať,

čo je tiež mechanizmus,
ako sa nechať spoznať.

A podľa mňa je práve toto vec, ktorú
väčšina z nás od lásky chce:

aby nás niekto poznal, videl, chápal.

Ale myslím, že keď ide o lásku,

sme až príliš ochotní prijať
krátku verziu príbehu.

Verziu príbehu, ktorá sa pýta
„Ste stále spolu?“

a uspokojí sa s odpoveďou áno alebo nie.

Takže namiesto tejto otázky

navrhujem, aby sme kládli ťažšie otázky.

Otázky ako:

Ako sa rozhodnete, kto si vašu lásku

zaslúži a kto nie?

Ako zostať zamilovaný, keď sa
veci skomplikujú,

a ako máte vedieť, kedy to
skrátka skončiť a utiecť?

Ako sa dá žiť s pochybnosťami,

ktoré sa nevyhnutne vkradnú
do každého vzťahu,

alebo ešte ťažšie,

ako žiť s partnerovými pochybnosťami?

Nemusím nutne poznať odpovede
na všetky tieto otázky,

ale myslím, že sú dôležitým štartom
pre hlbšiu konverzáciu

o tom, čo to znamená niekoho milovať.

Takže, ak chcete,

krátka verzia príbehu
môjho vzťahu je takáto:

pred rokom sme s mojím známym
vyskúšali štúdiu,

ktorá mala vytvárať romantickú lásku,

zamilovali sme sa do seba

a sme stále spolu,

a mňa to tak veľmi teší.

Ale zamilovať sa nie je to isté,
ako zostať zamilovaný.

Zamilovať sa je tá ľahšia časť.

Na konci môjho článku som teda napísala
„Láska sa nám neprihodila.

Zamilovali sme sa,
lebo sme sa tak rozhodli.“

A trochu krčím nosom,
keď to teraz čítam,

nie preto, že by to nebola pravda,

ale preto, že vtedy som nezvážila,

čo všetko bolo v tom
rozhodnutí obsiahnuté.

Neuvedomila som si, koľkokrát
ho budeme musieť urobiť,

koľkokrát budem musieť vo vyberaní
tejto voľby pokračovať

bez toho, aby som vedela,
či si aj on vždy vyberie mňa.

Chcem, aby stačilo položiť
a odpovedať na 36 otázok

a rozhodnúť sa milovať niekoho
takého veľkodušného, láskavého a vtipného

a rozhlásiť tú voľbu v najväčších
novinách Ameriky.

Namiesto toho som svoj vzťah premenila

na niečo ako mýtus, ktorému úplne neverím.

A po čom naozaj túžim, a s tou túžbou
možno strávim celý život,

je to, aby ten mýtus bol pravdou.

Chcem šťastný koniec naznačený
v nadpise môjho článku,

ktorý je, mimochodom,

jediná časť článku, ktorú som
v skutočnosti nenapísala.

(smiech)

Miesto toho však mám príležitosť
rozhodnúť sa milovať niekoho

a nádej, že on sa rozhodne milovať mňa,

a je to desivé,

ale tak to už s láskou je.

Ďakujem vám.