Pred 10 rokmi som mala telefonát, ktorý mi zmenil život. Vtedy som pracovala ako kardiologička na Univerzite v Kalifornii (UCLA) a špecializovala som sa na zobrazovacie metódy srdca. Telefonoval mi veterinár zo zoo v Los Angeles. Staršia samica šimpanza sa prebudila s paralyzovanou časťou tváre a veterinári sa obávali, že prekonala mozgový infarkt. Pýtali sa, či by som mohla prísť do zoo, zobraziť srdce zvieraťa a diagnostikovať prípadné ochorenie srdca. Aby bolo jasné, v severoamerických zoo pracujú vysoko kvalifikovaní, certifikovaní veterinári, ktorí sa príkladne starajú o svojich zvieracích pacientov. Ale občas siahnu aj do komunity ľudských lekárov, hlavne kvôli konzultácii nejakého špeciálneho prípadu, a ja som mala šťastie byť jedným z lekárov, na ktorých sa obrátili. Mala som možnosť vylúčiť mŕtvicu u tejto šimpanzej samice, presvedčiť sa, že táto gorila nemá roztrhnutú aortu, vyhodnotiť šelest na srdci tohto papagája, uistiť sa, že perikard tohto uškatca nie je zapálený, a na tomto obrázku práve počúvam srdce leva po operácii, ktorá mu zachránila život; spolupracovali na nej veterinári a lekári a odviedli 700 centimetrov kubických tekutiny z osrdečníka, ktorý obaľoval srdce tohto leva. Táto operácia, ktorú som vykonala na mnohých ľudských pacientoch, bola identická, s výnimkou tejto laby a tohto chvosta. Väčšinou som pracovala v zdravotníckom centre kalifornskej univerzity s lekármi, preberali sme symptómy a diagnózy a spôsob liečby mojich ľudských pacientov, ale občas som pracovala aj v losangelskej zoo s veterinármi a preberali sme symptómy, diagnózy a spôsoby liečby ich zvieracích pacientov. Stalo sa, že som v jeden deň pracovala na univerzite v zdravotníckom centre a aj v losangelskej zoo. A tu som jasne začínala vidieť, že lekári aj veterinári v podstate liečia rovnaké neduhy svojich zvieracích a ľudských pacientov: kongestívne zlyhanie srdca, nádory na mozgu, leukémiu, cukrovku, artritídu, sklerózu, rakovinu prsníka, dokonca psychiatrické syndrómy, ako sú depresia, úzkosť, nutkanie, poruchy príjmu potravy a samopoškodzovanie. Teraz sa vám musím s niečím priznať. Hoci som mala na škole aj komparatívnu fyziológiu a evolučnú biológiu v nižších ročníkoch na univerzite – dokonca som napísala prácu o Darwinovej teórii – uvedomenie si tohto širokého prekryvu medzi chorobami zvierat a ľudí pre mňa prišlo ako veľmi potrebné precitnutie. Začala som premýšľať, ako je možné, že napriek toľkým podobnostiam mi predtým nikdy nenapadlo hľadať u veterinára alebo vo veterinárnej literatúre rady ohľadne niektorého z mojich ľudských pacientov? Prečo som sa predtým ani ja, ani moji priatelia a kolegovia lekári, ktorých som sa pýtala, nikdy nezúčastnili na žiadnej konferencii veterinárov? Keď už sme pri tom, prečo ma to prekvapilo? Pozrite sa, každý jeden lekár si je vedomý istého biologického prepojenia medzi zvieratami a ľuďmi. Každý liek, ktorý predpíšeme, alebo ktorý užijeme my alebo naše rodiny, bol najprv testovaný na zvieratách. Ale je veľký rozdiel medzi tým, keď dáme zvieraťu liek alebo ľudskú chorobu, a tým, keď zvieraťu samo zlyhá srdce alebo samo dostane cukrovku či rakovinu prsníka. Možno časť tohto prekvapenia je zapríčinená naším čoraz väčším oddelením mesta a vidieka. Viete, počúvame o tom, že tieto mestské deti si myslia, že vlna rastie na stromoch alebo že syr je plodom nejakej rastliny. Dnešné nemocnice pre ľudí sa čoraz viac menia na žiarivé chrámy technológie. To vytvára psychologickú vzdialenosť medzi ľudskými pacientmi, ktorých tam liečime, a zvieracími pacientmi, ktorí žijú v oceánoch, na farmách a v džungli. Ale myslím si, že je ešte jeden, hlbší, dôvod. My lekári a vedci rozumom prijímame myšlienku, že náš druh, Homo sapiens, je iba jedným z druhov, rovnako jedinečný ako ktorýkoľvek iný druh. Ale v našom srdci tomu tak úplne neveríme. Sama to cítim, keď počúvam Mozarta alebo keď sa pozerám na fotky Mars Roveru na svojom MacBooku. Cítim tú silu ľudskej výnimočnosti, hoci uznávam, že nás vnímanie seba samých ako nadradených izoluje, čím si sťažujeme vedecké skúmanie. Ja sa momentálne snažím. Keď teraz vyšetrujem pacienta, vždy sa pýtam, čo také, čo ja neviem, vedia o tomto probléme zvierací lekári? A postarala by som sa o svojho ľudského pacienta lepšie, keby som ho vnímala ako zvieracieho pacienta druhu človek? Uvediem pár príkladov takýchto zaujímavých prepojení, ku ktorým ma priviedlo toto poňatie. Zlyhanie srdca zapríčinené strachom. Okolo roku 2000 ľudskí kardiológovia „objavili“, že srdce môže zlyhať v dôsledku emócií. Popísané bolo u otca, gamblera, ktorý prišiel o svoje životné úspory vrhnutím kocky, u nevesty, ktorú ženích opustil pri oltári. Ale ukazuje sa, že táto „nová“ ľudská diagnóza nie je ani nová, ani špecificky ľudská. Veterinári vždy diagnostikovali, liečili a predchádzali u zvierat symptómom spôsobeným emóciami, od opíc po plameniaky, od jeleňov po králiky, a to už od 70. rokov 20. storočia. Koľko ľudských životov sa mohlo zachrániť, ak by tieto znalosti veterinárov mali k dispozícii aj lekári na pohotovosti a kardiológovia? Sebapoškodzovanie. Niektorí ľudia, pacienti, si sami ubližujú. Niektorí si trhajú vlasy, iní sa režú. Niektorí zvierací pacienti sa tiež poškodzujú. Napríklad vtáky si trhajú perie. Sú žrebci, ktorí sa opakovane hryzú do boku, až kým nekrvácajú. Ale veterinári majú veľmi špecifické a veľmi efektívne spôsoby liečby a dokonca prevencie sebapoškodzovania u svojich chorých zvierat. Nemali by tieto vedomosti veterinárov byť k dispozícii aj psychoterapeutom, rodičom a pacientom, ktorí bojujú so sebapoškodzovaním? Popôrodná depresia a popôrodná psychóza. Občas niektoré ženy po pôrode upadnú do depresie a niekedy ide o naozaj ťažkú depresiu a dokonca psychózu. Môžu zanedbávať novorodenca a v niektorých extrémnych prípadoch dokonca dieťaťu ublížiť. Konskí veterinári tiež vedia, že niekedy kobyla po pôrode zanedbáva žriebätko, odmieta ho kŕmiť, a v niektorých prípadoch ho dokonca ukope k smrti. Ale veterinári prišli na zásah, ktorý rieši tento syndróm tak, že kobyle sa podá vyššia dávka oxytocínu. Oxytocín je hormón podporujúci vznik väzby, čo vedie k obnove záujmu kobyly o svoje žriebä. Nemali by túto informáciu mať aj pôrodníci a gynekológovia, rodinní lekári a pacientky, ktorí všetci bojujú s popôrodnou depresiou a psychózou? Navzdory tomuto prísľubu je, žiaľ, priepasť medzi našimi odbormi stále obrovská. Aby som to vysvetlila, budem, žiaľ, musieť vytiahnuť na svetlo nejakú špinu. Niektorí lekári sa správajú naozaj snobsky voči lekárom bez titulu MUDr. Hovorím o zubároch, optikoch a psychológoch, ale hlavne asi o veterinároch. Samozrejme, väčšina lekárov nechápe, že dnes je ťažšie dostať sa na veterinárnu školu ako na lekársku fakultu a že keď sa dostaneme na lekársku školu, učíme sa všetko, čo sa len dá, iba o jednom druhu, Homo sapiens, kým veterinári sa musia naučiť všetko o zdraví a chorobách cicavcov, obojživelníkov, plazov, rýb a vtákov. Takže sa nečudujem veterinárom, ktorí sú podráždení povýšenosťou a ignoranciou zo strany mojich kolegov. Ale veterinári majú jeden vtip: Ako voláme veterinára, ktorý sa vie postarať iba o jeden druh zvieraťa? Lekár. (smiech) Preklenutie tejto priepasti sa pre mňa stalo vášňou, a venujem sa mu prostredníctvom programov ako je Darwin on Rounds na UCLA, kam pozývame veterinárov a evolučných biológov a zapájame ich do našich lekárskych tímov s čerstvými aj skúsenými lekármi. A prostredníctvom konferencií Zoobiquity sa lekárske školy stretávajú s veterinárnymi pri diskusiách o spoločných chorobách a poruchách zvieracích a ľudských pacientov. Na konferenciách Zoobiquity účastníci zistia, ako nám liečba rakoviny prsníka u tigrice môže pomôcť pri liečbe rakoviny prsníka u učiteľky v škôlke. Ako porozumenie polycystickým vaječníkom u holštajnských kráv zlepší zdravotnú starostlivosť pre tanečnú inštruktorku s bolestivou menštruáciou. A ako nám porozumenie úzkosti z odlúčenia u nervózneho psíka pomáha pri starostlivosti o nervózne dieťa bojujúce s prvými dňami v škole. V Spojených štátoch a už aj medzinárodne na konferenciách Zoobiquity odkladajú lekári aj veterinári svoje dovtedajšie postoje a predsudky pri dverách a stretávajú sa ako kolegovia, seberovní, ako doktori. Nakoniec, aj my ľudia sme zvieratá a je načase, aby sme my lekári prijali našu zvieraciu stránku a pripojili sa k veterinárom v prístupe k zdraviu, ktorý prekračuje druhy. Pretože sa ukazuje, že niekedy tá najlepšia a najhumánnejšia medicína je vykonávaná lekármi, ktorých pacienti nie sú ľudia. A jedna z najlepších ciest, ako sa môžeme postarať o ľudských pacientov, je dávať pozor na to, ako ostatní pacienti na tejto planéte žijú, rastú, chorľavejú a uzdravujú sa. Ďakujem. (potlesk)