Pred 10 rokmi
som mala telefonát, ktorý mi zmenil život.
Vtedy som pracovala ako kardiologička
na Univerzite v Kalifornii (UCLA)
a špecializovala som sa
na zobrazovacie metódy srdca.
Telefonoval mi veterinár
zo zoo v Los Angeles.
Staršia samica šimpanza
sa prebudila s paralyzovanou časťou tváre
a veterinári sa obávali,
že prekonala mozgový infarkt.
Pýtali sa, či by som mohla prísť do zoo,
zobraziť srdce zvieraťa
a diagnostikovať prípadné ochorenie srdca.
Aby bolo jasné,
v severoamerických zoo pracujú
vysoko kvalifikovaní,
certifikovaní veterinári,
ktorí sa príkladne starajú
o svojich zvieracích pacientov.
Ale občas siahnu
aj do komunity ľudských lekárov,
hlavne kvôli konzultácii
nejakého špeciálneho prípadu,
a ja som mala šťastie byť
jedným z lekárov, na ktorých sa obrátili.
Mala som možnosť vylúčiť
mŕtvicu u tejto šimpanzej samice,
presvedčiť sa, že táto gorila
nemá roztrhnutú aortu,
vyhodnotiť šelest na srdci tohto papagája,
uistiť sa, že perikard tohto uškatca
nie je zapálený,
a na tomto obrázku práve
počúvam srdce leva
po operácii, ktorá mu zachránila život;
spolupracovali na nej veterinári a lekári
a odviedli 700 centimetrov kubických
tekutiny
z osrdečníka, ktorý obaľoval
srdce tohto leva.
Táto operácia, ktorú som vykonala
na mnohých ľudských pacientoch,
bola identická, s výnimkou
tejto laby a tohto chvosta.
Väčšinou som pracovala v zdravotníckom
centre kalifornskej univerzity s lekármi,
preberali sme symptómy
a diagnózy a spôsob liečby
mojich ľudských pacientov,
ale občas som pracovala
aj v losangelskej zoo
s veterinármi a preberali sme
symptómy, diagnózy a spôsoby liečby
ich zvieracích pacientov.
Stalo sa, že som v jeden deň
pracovala na univerzite
v zdravotníckom centre
a aj v losangelskej zoo.
A tu som jasne začínala vidieť,
že lekári aj veterinári v podstate liečia
rovnaké neduhy svojich
zvieracích a ľudských pacientov:
kongestívne zlyhanie srdca,
nádory na mozgu,
leukémiu, cukrovku,
artritídu, sklerózu, rakovinu prsníka,
dokonca psychiatrické syndrómy,
ako sú depresia, úzkosť,
nutkanie, poruchy príjmu potravy
a samopoškodzovanie.
Teraz sa vám musím s niečím priznať.
Hoci som mala na škole aj komparatívnu
fyziológiu a evolučnú biológiu
v nižších ročníkoch na univerzite –
dokonca som napísala prácu
o Darwinovej teórii –
uvedomenie si tohto širokého prekryvu
medzi chorobami zvierat a ľudí
pre mňa prišlo ako veľmi
potrebné precitnutie.
Začala som premýšľať, ako je možné,
že napriek toľkým podobnostiam
mi predtým nikdy nenapadlo
hľadať u veterinára
alebo vo veterinárnej literatúre
rady ohľadne niektorého
z mojich ľudských pacientov?
Prečo som sa predtým ani ja,
ani moji priatelia a kolegovia lekári,
ktorých som sa pýtala, nikdy nezúčastnili
na žiadnej konferencii veterinárov?
Keď už sme pri tom,
prečo ma to prekvapilo?
Pozrite sa, každý jeden lekár si je vedomý
istého biologického prepojenia
medzi zvieratami a ľuďmi.
Každý liek, ktorý predpíšeme,
alebo ktorý užijeme my
alebo naše rodiny,
bol najprv testovaný na zvieratách.
Ale je veľký rozdiel medzi tým,
keď dáme zvieraťu liek
alebo ľudskú chorobu,
a tým, keď zvieraťu samo zlyhá srdce
alebo samo dostane cukrovku
či rakovinu prsníka.
Možno časť tohto prekvapenia
je zapríčinená naším
čoraz väčším oddelením
mesta a vidieka.
Viete, počúvame o tom,
že tieto mestské deti
si myslia, že vlna rastie na stromoch
alebo že syr je plodom nejakej rastliny.
Dnešné nemocnice pre ľudí
sa čoraz viac menia
na žiarivé chrámy technológie.
To vytvára psychologickú vzdialenosť
medzi ľudskými pacientmi,
ktorých tam liečime,
a zvieracími pacientmi,
ktorí žijú v oceánoch,
na farmách a v džungli.
Ale myslím si, že je ešte jeden,
hlbší, dôvod.
My lekári a vedci rozumom prijímame
myšlienku, že náš druh,
Homo sapiens, je iba jedným z druhov,
rovnako jedinečný ako
ktorýkoľvek iný druh.
Ale v našom srdci tomu tak úplne neveríme.
Sama to cítim, keď počúvam Mozarta
alebo keď sa pozerám na fotky
Mars Roveru na svojom MacBooku.
Cítim tú silu ľudskej výnimočnosti,
hoci uznávam, že nás vnímanie
seba samých ako nadradených
izoluje, čím si sťažujeme
vedecké skúmanie.
Ja sa momentálne snažím.
Keď teraz vyšetrujem pacienta,
vždy sa pýtam,
čo také, čo ja neviem,
vedia o tomto probléme zvierací lekári?
A postarala by som sa
o svojho ľudského pacienta lepšie,
keby som ho vnímala ako
zvieracieho pacienta druhu človek?
Uvediem pár príkladov
takýchto zaujímavých prepojení,
ku ktorým ma priviedlo toto poňatie.
Zlyhanie srdca zapríčinené strachom.
Okolo roku 2000
ľudskí kardiológovia „objavili“,
že srdce môže zlyhať v dôsledku emócií.
Popísané bolo u otca, gamblera,
ktorý prišiel o svoje životné úspory
vrhnutím kocky,
u nevesty, ktorú ženích
opustil pri oltári.
Ale ukazuje sa, že táto
„nová“ ľudská diagnóza
nie je ani nová, ani špecificky ľudská.
Veterinári vždy diagnostikovali,
liečili a predchádzali
u zvierat symptómom spôsobeným emóciami,
od opíc po plameniaky,
od jeleňov po králiky,
a to už od 70. rokov 20. storočia.
Koľko ľudských životov sa mohlo zachrániť,
ak by tieto znalosti veterinárov
mali k dispozícii
aj lekári na pohotovosti a kardiológovia?
Sebapoškodzovanie.
Niektorí ľudia, pacienti,
si sami ubližujú.
Niektorí si trhajú vlasy,
iní sa režú.
Niektorí zvierací pacienti
sa tiež poškodzujú.
Napríklad vtáky si trhajú perie.
Sú žrebci, ktorí sa opakovane
hryzú do boku, až kým nekrvácajú.
Ale veterinári majú veľmi špecifické
a veľmi efektívne
spôsoby liečby a dokonca
prevencie sebapoškodzovania
u svojich chorých zvierat.
Nemali by tieto vedomosti veterinárov
byť k dispozícii
aj psychoterapeutom, rodičom a pacientom,
ktorí bojujú so sebapoškodzovaním?
Popôrodná depresia a popôrodná psychóza.
Občas niektoré ženy po pôrode
upadnú do depresie
a niekedy ide o naozaj ťažkú
depresiu a dokonca psychózu.
Môžu zanedbávať novorodenca
a v niektorých extrémnych prípadoch
dokonca dieťaťu ublížiť.
Konskí veterinári tiež vedia, že niekedy
kobyla po pôrode
zanedbáva žriebätko, odmieta ho kŕmiť,
a v niektorých prípadoch
ho dokonca ukope k smrti.
Ale veterinári prišli na zásah,
ktorý rieši tento syndróm tak,
že kobyle sa podá vyššia dávka oxytocínu.
Oxytocín je hormón
podporujúci vznik väzby,
čo vedie k obnove záujmu
kobyly o svoje žriebä.
Nemali by túto informáciu mať
aj pôrodníci a gynekológovia,
rodinní lekári a pacientky,
ktorí všetci bojujú s popôrodnou
depresiou a psychózou?
Navzdory tomuto prísľubu
je, žiaľ, priepasť medzi našimi
odbormi stále obrovská.
Aby som to vysvetlila, budem, žiaľ,
musieť vytiahnuť na svetlo nejakú špinu.
Niektorí lekári sa správajú naozaj snobsky
voči lekárom bez titulu MUDr.
Hovorím o zubároch,
optikoch a psychológoch,
ale hlavne asi o veterinároch.
Samozrejme, väčšina lekárov
nechápe, že dnes je ťažšie
dostať sa na veterinárnu školu
ako na lekársku fakultu
a že keď sa dostaneme na lekársku školu,
učíme sa všetko, čo sa len dá,
iba o jednom druhu, Homo sapiens,
kým veterinári sa musia naučiť
všetko o zdraví a chorobách
cicavcov, obojživelníkov,
plazov, rýb a vtákov.
Takže sa nečudujem veterinárom,
ktorí sú podráždení
povýšenosťou a ignoranciou
zo strany mojich kolegov.
Ale veterinári majú jeden vtip:
Ako voláme veterinára,
ktorý sa vie postarať
iba o jeden druh zvieraťa?
Lekár.
(smiech)
Preklenutie tejto priepasti
sa pre mňa stalo vášňou,
a venujem sa mu prostredníctvom programov
ako je Darwin on Rounds na UCLA,
kam pozývame veterinárov
a evolučných biológov
a zapájame ich do našich lekárskych tímov
s čerstvými aj skúsenými lekármi.
A prostredníctvom konferencií Zoobiquity
sa lekárske školy stretávajú
s veterinárnymi
pri diskusiách
o spoločných chorobách a poruchách
zvieracích a ľudských pacientov.
Na konferenciách Zoobiquity
účastníci zistia, ako nám
liečba rakoviny prsníka u tigrice
môže pomôcť pri liečbe rakoviny prsníka
u učiteľky v škôlke.
Ako porozumenie polycystickým vaječníkom
u holštajnských kráv
zlepší zdravotnú starostlivosť
pre tanečnú inštruktorku
s bolestivou menštruáciou.
A ako nám porozumenie úzkosti z odlúčenia
u nervózneho psíka
pomáha pri starostlivosti o nervózne
dieťa bojujúce s prvými dňami v škole.
V Spojených štátoch a už aj medzinárodne
na konferenciách Zoobiquity
odkladajú lekári aj veterinári
svoje dovtedajšie postoje a predsudky
pri dverách a stretávajú sa ako kolegovia,
seberovní, ako doktori.
Nakoniec, aj my ľudia sme zvieratá
a je načase, aby sme my lekári prijali
našu zvieraciu stránku
a pripojili sa k veterinárom
v prístupe k zdraviu,
ktorý prekračuje druhy.
Pretože sa ukazuje,
že niekedy tá najlepšia
a najhumánnejšia medicína
je vykonávaná lekármi,
ktorých pacienti nie sú ľudia.
A jedna z najlepších ciest,
ako sa môžeme postarať
o ľudských pacientov,
je dávať pozor na to,
ako ostatní pacienti na tejto planéte
žijú, rastú, chorľavejú a uzdravujú sa.
Ďakujem.
(potlesk)