V severozápadnom rohu Spojených štátov, hneď blízko pri kanadských hraniciach, je malé mesto nazývané Libby, v Montane a je obklopené borovicami a jazerami a úžasnou divočinou a ohromnými stromami, ktoré sa týčia k oblakom. A tam je malé mesto nazývané Libby, ktoré som navštívila, z ktorého ide pocit samoty, miernej izolácie. A v Libby, v Montane, žije dosť neobyčajná žena menom Gayla Benefieldová. Vždy sa cítila byť tak trochu outsiderom, hoci tam žila takmer celý život, žena s ruským pôvodom. Povedala mi, že keď chodila do školy, bola jediným dievčaťom, ktoré si zvolilo mechanické kreslenie. Neskôr v živote dostala prácu navštevovať dom za domom, odčítavať rôzne merače -- plynové, elektrické. A robila tú prácu uprostred dňa a špeciálne jedna vec ju upútala, ktorou bolo, že keď uprostred dňa stretla veľa mužov, ktorí boli doma, mužov v strednom veku a trochu starších, veľa z nich vyzeralo byť na kyslíkových prístrojoch. Zdalo sa jej to čudné. Potom po niekoľkých rokoch zomrel jej otec vo veku 59 rokov, päť dní predtým, ako mal ísť do dôchodku. Bol baníkom. Myslela si, že bol iba zodratý prácou. Ale potom o pár rokov zomrela jej matka a to sa zdalo byť ešte viac zvláštne, pretože pochádzala z dlhej línie ľudí, ktorí akoby žili navždy. Po pravde, Gaylin strýko ešte stále žije a učí sa tancovať valčík. Nedávalo zmysel, že by Gaylina matka mala zomrieť taká mladá. Bola to anomália a ona si rada lámala hlavu nad anomáliami. A popri tom aj iné jej prišlo na rozum. Pamätala si, napríklad, že keď si jej matka zlomila nohu a šla do nemocnice a spravili jej veľa röentgenov dva z nich boli na nohu, čo dávalo zmysel, ale šesť bolo na hruď, čo nebolo. Neustále si lámala hlavu nad každým kúskom jej života a života jej rodičov, snažiac sa pochopiť, čo videla. Myslela na svoje mesto. To mesto malo vermikulitovú baňu. Vermikulit sa používal na vyživovanie pôdy, aby rastliny rástli rýchlejšie a lepšie. Vermikulit sa používal na izoláciu povál, pod strechu sa dávali veľké množstvá, aby domy boli v teple počas dlhých zím v Montane. Vermikulit bol v ihrisku. Bol na futbalovom ihrisku. Bol v korčuliarskej ploche. Nezistila, až kým nezačala pracovať na tomto probléme, že vermikulit je veľmi toxická forma azbestu. Keď vylúštila tajničku, začala rozprávať každému, komu mohla, čo sa stalo, čo sa urobilo na jej rodičoch a na ľuďoch, ktorých videla na kyslíkových prístrojoch doma popoludní. Ale ostala skutočne užasnutá. Myslela si, že keď budú vedieť, budú chcieť niečo urobiť, ale v skutočnosti nikto nechcel vedieť. Po pravde, stala sa takou otravnou, ako sa pokúšala trvať na rozprávaní tohto príbehu susedom, priateľom, iným ľuďom v komunite, že sa jedného dňa niekoľko z nich spojilo a spravili nálepku na nárazník, ktorú hrdo vystavili na svojich autách, ktorá hovorila: "Áno, som z Libby, v Montane, a nie, nemám azbestídu." Ale Gayla neprestala. Pokračovala vo výskume. Príchod internetu jej rozhodne pomohol. Rozprávala sa s každým, s kým mohla. Hádala sa a hádala, až napokon ju postretlo šťastie, keď prechádzal mestom výskumník, študujúci históriu baní v okolí a ona mu povedala jej príbeh a najprv, samozrejme, ako každý, jej neveril, ale šiel späť do Seattlu a urobil svoj vlastný výskum a uvedomil si, že má pravdu. Takže teraz mala spojenca. A predsa, ľudia stále nechceli vedieť. Hovorili veci ako: "Nuž, ak by to ozaj bolo nebezpečné, niekto by nám povedal." "Ak to je naozaj dôvod, prečo každý zomieral, doktori by nám povedali." Niektorí chlapi, zvyknutí na veľmi ťažké práce, povedali: "Nechcem byť obeťou. Nie je možné, aby som bol obeťou a, akokoľvek, každé odvetvie priemyslu má svoje nehody." Ale Gayla pokračovala a napokon sa jej podarilo dostať do mesta federálnu agentúru, aby spravili prehliadku obyvateľov mesta -- 15 000 ľudí -- a zistili, že mesto malo úmrtnosť 80-krát vyššiu ako kdekoľvek inde v Spojených štátoch. To bolo v roku 2002 a dokonca aj vtedy nikto nezdvihol ruku a nepovedal: "Gayla, pozri sa na ihrisko, kde sa hrajú tvoji vnuci. Je lemovaný vermikulitom." Toto nebola ignorancia. Išlo o úmyselnú slepotu. Úmyselná slepota je právnický termín, ktorý znamená, že ak existuje informácia, ktorú by ste mohli a mali vedieť, ale akosi sa vám podarí nevedieť, zákon vás pokladá za úmyselne slepých. Zvolili ste si, že nebudete vedieť. V dnešných dňoch je veľa úmyselnej slepoty. Môžete ju vidieť v bankách, keď tisícky ľudí predávajú hypotéky ľuďom, ktorí si ich nemôžu dovoliť. Mohli by ste ju vidieť v bankách, keď úrokové miery sú manipulované a každý naokolo vie, o čo ide, ale každý to úzkostlivo ignoruje. Môžete ju vidieť u katolíckej cirkvi, kde boli ignorované dekády rokov zneužívania detí. Mohli by ste ju vidieť v rozbehu do irackej vojny. Úmyselná slepota existuje v takých ohromných rozmeroch a tiež existuje vo veľmi malých rozmeroch, v rodinách, v domovoch a v komunitách a špeciálne v organizáciách a inštitúciách. Spoločnostiam, ktoré boli predmetom štúdií na úmyselnú slepotu, mohla byť položená otázka ako: "Existujú v práci problémy, ktoré sa ľudia boja otvárať?" A keď vedci spravili takéto štúdie na korporáciách v Spojených štátoch, zistili, že 85% ľudí hovorí áno. 85% ľudí vie, že existuje problém, ale nič nepovedia. A keď som opakovala výskum v Európe, pýtajúc sa rovnaké otázky, zistila som presne to isté číslo. 85%. To je veľa ticha. Je to veľa slepoty. A skutočne zaujímavé je, že keď idete do firiem vo Švajčiarsku, hovoria mi: "Toto je jedinečný švajčiarsky problém." A keď idem do Nemecka, hovoria: "Och, áno, toto je nemecká choroba." A keď idem do firiem v Anglicku, hovoria: "Och, áno, Briti sú v tomto naozaj hrozní." A pravdou je, že je to ľudský problém. Všetci sme za istých okolností úmyselne slepí. Výskum ukázal, že niektorí sú slepí zo strachu. Boja sa odplaty. A niektorí sú slepí, pretože si myslia, že, nuž, čokoľvek vidieť je proste zbytočné. Nikdy sa nič nezmení. Ak spravíme protest, ak budeme protestovať proti vojne v Iraku, nič sa nezmení, tak načo sa trápiť? Najlepšie je vôbec tieto veci nevidieť. A téma, ktorá sa neustále vracia a s ktorou sa vždy stretávam, je, že ľudia hovoria: "Veď viete, ľudia, ktorí vidia, sú to informátori a všetci vieme, čo sa im stáva." Takže existuje okolo informátorov hlboká mytológia, ktorá hovorí, že v prvom rade sú všetci šialení. Ale čo som zistila pri cestách po svete pri rozhovoroch s informátormi, že v skutočnosti sú to veľmi lojálni a dosť často veľmi konzervatívni ľudia. Sú hlboko oddaní inštitúcii, pre ktorú pracujú a dôvod, prečo prehovoria, dôvod, prečo trvajú na odhalení, je, že im veľmi záleží na inštitúcii a chcú ju udržať zdravú. A druhá vec, ktorú ľudia často hovoria o informátoroch, je: "Nemá to zmysel, pretože vidíte, čo sa s nimi stane. Sú rozdrvení. Nikto by si nechcel prejsť niečím takým." A napriek tomu, keď sa rozprávam s informátormi, tón, ktorý sa neustále vracia, je hrdosť. Myslím na Joea Darbyho. Všetci si pamätáme na fotky Abu Ghraib, ktoré tak šokovali svet a ukázali, aký druh vojny sa vedie v Iraku. Ale rozmýšľam, kto si pamätá na Joea Darbyho, veľmi oddaného, dobrého vojaka, ktorý našiel tie fotky a posunul ich. A povedal: "Viete, nie som ten typ, čo durí ľudí, ale niektoré veci proste prekračujú medze. Nevedomosť je sladká, hovorí sa, ale nemôžete tolerovať takéto veci." Hovorila som so Steveom Bolsinom, britským doktorom, ktorý bojoval päť rokov, aby priviedol pozornosť na nebezpečného chirurga, ktorý zabíjal bábätká. A spýtala som sa ho, prečo to urobil a on povedal: "V skutočnosti to bola moja dcéra, ktorá ma primäla konať. Prišla za mnou jednu noc a iba sa spýtala: Oco, nemôžeš nechať tie deti zomierať." Alebo myslím na Cynthiu Thomasovú, skutočne oddanú vojenskú dcéru a vojenskú manželku, ktorá keď videla jej priateľov a známych, ako prichádzajú z irackej vojny, bola tak šokovaná ich duševným stavom a odmietaním armády pripustiť a uznať post-traumatický stresový syndróm, že zriadila kaviareň uprostred vojnového mestečka, aby im poskytovala právnu, psychologickú a lekársku asistenciu. A povedala mi: "Viete, Margaret, vždy som hovorievala, že neviem, čím chcem byť, keď vyrastiem. Ale v tomto prípade som sa našla a už nikdy nebudem tým istým človekom." Všetci sa dnes tešíme toľkým právam, ťažko vybojovaným právam: právu písať a uverejňovať bez strachu z cenzúry, právu, ktoré tu nebolo, keď som naposledy prišla do Maďarska; právu voliť, za ktoré špeciálne ženy museli tak ťažko bojovať; právu pre ľudí iných etník a kultúr a sexuálnej orientácie, aby žili spôsobom, akým chcú. Ale právo neexistuje, ak ho nepoužijete a to práve informátori robia a to ľudia ako Gayla Benefieldová robia, že použijú právo, ktoré majú. A boli pripravení uznať, že, áno, tu bude hádka a, áno, budem sa veľa hádať s mojimi susedmi a kolegami a priateľmi, ale stanem sa veľmi dobrou v týchto sporoch. Vyzvem odmietačov, pretože oni vylepšia a zosilnia moje argumenty. Môžem spolupracovať s mojimi oponentmi, aby som sa stala lepšou v tom, čo robím. Toto sú nesmierne vytrvalí ľudia, úžasne trpezliví a s absolútnym odhodlaním nebyť slepým a nebyť mlčiacim. Keď som šla do Libby, v Montane, navštívila som azbestovú kliniku, ktorú Gayla Benefieldová uviedla do života, miesto, kde najprv niektorí ľudia, ktorí chceli pomoc a potrebovali lekársku starostlivosť, vchádzali zadnými dverami, pretože nechceli uznať, že mala pravdu. Sedela som v jedálni a sledovala, ako kamióny prichádzali a odchádzali po diaľnici, odvážali zem zo záhrad a nahrádzali ju čerstvou, nekontaminovanou pôdou. Vzala som so sebou moju 12-ročnú dcéru, pretože som naozaj chcela, aby sa stretla s Gaylou. A povedala: "Prečo? Čo je na tom také?" Ja som povedala: "Nie je to filmová hviezda a nie je to celebrita a nie je to expertka a Gayla by bola prvým človekom, ktorý by povedal, že nie je sväticou. Skutočne dôležitou vecou na Gayle je, že je obyčajná. Je ako vy a je ako ja. Mala právo a bola pripravená ho použiť. Ďakujem veľmi pekne. (potlesk)