„Pozri sa na mňa.“ Táto veta zo mňa urobila trénerku očného kontaktu. Som matkou Ivana, má 15 rokov. Ivan je autista, nerozpráva a komunikuje sa prostredníctvom iPadu, v ktorom má celý svoj vesmír slov v podobe obrázkov. Autizmus mu bol diagnostikovaný, keď mal dva a pol roka. Stále si na ten deň bolestne spomínam. Môj muž a ja sme sa cítili naozaj stratene, nevedeli sme, kde začať. Nebol žiaden internet ako dnes, nedalo sa „googliť“ informácie, takže sme prvé kroky robili čisto intuitívne. Ivan neudržiaval očný kontakt, prestal používať slová, ktoré už vedel, a nereagoval na meno ani žiadne prosby, akoby slová boli len šum. Jediný spôsob, ako zistiť, čo sa s ním dialo, čo cítil, bolo pozrieť sa mu do očí. Toto spojenie sa ale pretrhlo. Ako som ho mohla naučiť žiť? Keď som spravila niečo, čo sa mu páčilo, pozrel sa na mňa a boli sme prepojení. Tak som si zaumienila opakovať po ňom, aby sme mali stále viac a viac očného kontaktu. Trávili sme hodiny a hodiny hraním sa na naháňačku s jeho staršou sestrou, Alexiou, a keď sme povedali: „Mám ťa!“ porozhliadal sa po nás a v tom momente som cítila, že je nažive. Okrem toho držíme rekord v počte hodín strávených v bazéne. Voda bola vždy Ivanovou veľkou vášňou. Pamätám sa, keď mal dva a pol roka, v jeden veľmi upršaný zimný deň som ho vzala do krytého bazéna, pretože aj počas daždivých dní sme chodievali plávať. Boli sme na diaľnici a zle som odbočila. Začal neutíšiteľne plakať a neprestal, až kým som sa neotočila. Až potom sa upokojil. Ako je možné, že dva a pol ročný nereagoval na vlastné meno, a predsa uprostred dažďa a hmly, kde ja som nič nevidela, poznal presne cestu? Vtedy som si uvedomila, že Ivan má výnimočnú vizuálnu pamäť a že tá bude moja cesta k nemu. Tak som začala všetko fotiť a učila ho, aký je život, ukazovala som mu ho fotku za fotkou. Dodnes Ivan vyjadruje týmto spôsobom, čo chce, čo potrebuje a tiež čo cíti. Ale nebol to len Ivanov očný kontakt, na ktorom záležalo. Aj očný kontakt ostatných bol dôležitý. Ako som mohla ľudí priviesť k tomu, aby nevideli len jeho autizmus, ale aby ho videli ako človeka so všetkým, čo dokáže dávať, všetkým, čo dokáže urobiť, vecami, ktoré má a nemá rád, tak ako my ostatní? Ale pre to všetko som aj ja musela dať kúsok zo seba. Musela som nájsť silu nechať ho ísť, čo bolo strašne ťažké. Ivan mal 11 rokov a chodieval sa liečiť do inej mestskej časti, neďaleko domu. Jedno poobedie, kým som na neho čakala, som vošla do zelovocu, typického miestneho zelovocu s troškou tovaru každého druhu. Kým som nakupovala, prihovorila som sa Josému, majiteľovi. Porozprávala som mu o Ivanovi, že je autista a že by som chcela, aby sa naučil ísť sám po ulici bez toho, aby ho niekto viedol za ruku. Tak som sa rozhodla opýtať Josého, či by každý štvrtok okolo 14-tej nemohol Ivan prísť a pomôcť mu usporiadať fľaše s vodou na regáloch, pretože zbožňuje usporadúvať veci. Ako odmenu si mohol kúpiť čokoládové sušienky, ktoré sú jeho obľúbené. Bez zaváhania mi povedal „áno“. A takto to šlo rok: Ivan chodieval do Josého zelovocu, pomáhal mu usporadúvať fľaše v regáloch do radu s perfektne zarovnanými etiketami, a vždy spokojne odišiel s čokoládovými sušienkami. José nie je odborník na autizmus. Nie je potrebné byť odborník na nič alebo urobiť hrdinský čin, aby sme niekoho zapojili. Musíme tam len byť. (potlesk) Naozaj, žiadny hrdinský čin. Musíme len byť nablízku. A keď sa niečoho bojíme alebo niečomu nerozumieme, musíme sa opýtať. Buďme zvedaví, ale nikdy nie ľahostajní. Majme odvahu pozrieť sa jeden druhému do očí, pretože pohľadom môžeme pre druhého otvoriť celý svet. (potlesk) (výskot)