Dnes by som vás chcela požiadať len o jediné. Prosím, nehovorte mi, že som normálna. Rada by som vám predstavila mojich bratov. Remi má 22 rokov, je vysoký a je veľký fešák. Nerozpráva, ale vie vyjadriť svoju radosť spôsobom, akým by ho nevyjadrili ani tí najlepší rečníci. Remi vie, čo je láska. Delí sa o ňu bezpodmienečne a bez ohľadu na to, či to niekoho zaujíma. Nie je chamtivý a nezaujíma ho farba pleti. Nezáleží mu na rozdieloch vo vyznaní viery a vypočujte si toto: Nikdy neklamal. Keď spieva pesničky z nášho detstva, pamätá si z nich slová, na ktoré si ani ja sama nemôžem spomenúť a to mi pripomína len jediné: ako veľmi málo vieme o ľudskej mysli a aké úžasné musí byť to dosiaľ nepoznané. Samuel má 16. Je vysoký a je to tiež veľký fešák. Má dokonalú pamäť. Aj napriek tomu, že je značne selektívna. Nepamätá si, či mu ukradol tabličku čokolády, ale pamätá si rok vydania každej pesničky v mojom iPode a o čom sme sa rozprávali, keď mal štyri roky, ako mi plakal na ramene po úplne prvej časti Teletubies a tiež si pamätá, kedy má narodeniny Lady Gaga. Neznie to neuveriteľne? Ale väčšina ľudí si to nemyslí. V podstate preto, že ich mysle nezapadajú do definície normálnosti v spoločnosti, veľakrát zostávajú prehliadaní a nepochopení. Ale to, čo ma skutočne povzbudilo na duchu a zohrialo na srdiečku, je, že aj keby toto bol ten prípad, a aj keby ich nikto nikdy nevidel ako obyčajných, môže to znamenať len jediné: že sú neobyčajnými - autistickí a neobyčajní. Pre tých, ktorí nevedia presne, čo autizmus vlastne znamená: je to zložitá porucha v mozgu, ktorá ovplyvňuje komunikáciu s okolím, učenie sa a niekedy aj motorické schopnosti. U každého človeka sa to prejavuje inak, práve kvôli tomu sú Remi a Sam od seba takí odlišní. Po celom svete je každých 20 minút diagnostikovaný jeden človek s autizmom a aj napriek tomu, že je to jedna z najrýchlejšie sa rozširujúcich vývojových porúch na svete, doposiaľ nepoznáme na ňu žiadnu liečbu, ani dôvod, prečo vzniká. Nespomínam si, kedy som sa vlastne s autizmom prvýkrát stretla a takisto si nemôžem vybaviť deň, keď by nebol súčasťou môjho života. Mala som iba 3 roky, keď sa narodil môj brat a bola som veľmi nadšená, že mám v živote o jednu živú bytosť viac. A o niekoľko mesiacov som si uvedomila, že je iný. Zvykol veľa kričať. Nehcel sa hrať, tak ako ostatné bábätká a v podstate ani ja som ho vôbec nezaujímala. Remi si žil a vládol vo svojom vlastnom svete, ktorý mal svoje vlastné pravidlá a tešil sa z maličkostí, ako napríklad rozostavenie autíčok pozdĺž stien izby a civenie na práčku a jedenie všetkého, čo mu prišlo do cesty. A ako rástol, bol čoraz viac iný a tieto odlišnosti začali byť čoraz viac viditeľné. Aj napriek veľkým výbuchom zlosti, frustrácii a nikdy nekončiacej hyperaktivite sa za tým všetkým skrývalo niečo jedinečné: čistá a nevinná povaha, chlapec, ktorý videl svet bez predsudkov, človek, ktorý nikdy nezaklamal. Neobyčajný. Nemôžem povedať, že v našej rodine neboli chvíle, ktoré nám dali zabrať, chvíle, keď som si želala, aby boli takí, ako som ja. Ale radšej som si pripomenula veci, ktoré ma skutočne naučili o jedinečnosti, komunikácii a láske a vtedy som si uvedomila, že by som tieto veci nevymenila za nejakú normálnosť. Normálnosť prehliada krásu, ktorú nám dávajú rozdiely a to, že sme od seba odlišní, neznamená, že jeden z nás je ten nesprávny. Znamená to len, že existujú rôzne spôsoby, ako byť tým správnym. A ak by som mohla povedať len jednu vec Remimu, Samovi a vám, bolo by to, že nemusíte byť normálny. Môžte byť výnimočný. Či už autistický alebo nie, rozdiely, ktoré medzi nami sú -- Sú darom! Každý z nás má v sebe dar. A úprimne povedané, ponížiť sa k normálnosti je tou najväčšou obetou ľudského potenciálu. Šancu na to, byť niekým úžasným, na pokrok a zmenu, strácame v momente, keď sa snažíme byť ako niekto iný. Prosím, len mi nehovorte, že som normálna. Ďakujem. (Potlesk) (Potlesk)