Vincent Moon: 
Ako sa dajú použiť počítače,

kamery a mikrofóny na to,
aby sme ukázali svet

čo najalternatívnejším

pohľadom?

Možno by šlo využiť Internet

a vytvoriť tak novú podobu kina?

A prečo vôbec natáčať?

Tieto jednoduché otázky som mal na mysli,

keď som pred 10 rokmi začal točiť filmy.

Najprv s kamarátom Christophom Abricom,

ten sa na svojom webe, La Blogothèque,

venoval nezávislej hudbe.

Milovali sme hudbu.

Chceli sme predstaviť hudbu iným spôsobom,

nafilmovať našich obľúbených 
hudobníkov a ich hudbu,

úplne inak, než to robí hudobný priemysel,

a bez všetkých tých klišé.

Každý týždeň sme zavesili na net

nejaký klip.

Pozrime si pár ukážok.

Grizzly Bear v sprche.

Sigur Ros v parížskej kaviarni.

Phoenix pri Eiffelovke.

Tom Jones 
v hoteli v New Yorku.

Arcade Fire vo výťahu

v parížskych Olympiades.

Beirut, ako idú dole schodmi
v Brooklyne.

R.E.M v aute.

The National okolo stola uprostred noci

v južnom Francúzsku.

Bon Iver s priateľmi

v byte na Montmartri.

Dlhá noc s Yeasayer

a mnoho mnoho ďalších

neznámych či veľmi známych kapiel.

Všetky filmy sme zavesili

zadarmo na Internet.

Chceli sme, aby ich ľudia zdieľali

a mohli vidieť hudbu

inými očami.

Chceli sme vytvoriť iný druh intimity

pomocou nových technológií.

V tom čase, 10 rokov dozadu,

nebolo na nete nič podobné,

a asi preto mal náš projekt,
The Take Away Shows,

celkom úspech,

milióny divákov.

Po nejakom čase ma to už začalo...

chcel som sa posunúť ďalej.

Chcelo sa mi cestovať
a spoznať ďalšiu hudbu,

objavovať svet,

iné jeho kúty,

a niesol som si so sebou

predstavu niečoho ako túlavé kino.

Ako idú k sebe nové technológie
a cestovanie?

Ako by som mohol strihať filmy

v autobuse, prechádzajúc Andy?

Päť rokov som cestoval

okolo sveta.

V tom čase som začínal so spoločnosťou
Collection Petites Planètes,

inšpiráciou mi bol aj francúzsky
filmár Chris Marker.

Zase si pozrieme nejaké ukážky

z týchto nových filmov.

Od divy štýlu technobrega,
Gaby Amarantos, v severnej Brazílii,

po ženský súbor v Čečensku.

Od singapurského elektro-experimentálu
s One Man Nation,

po brazílsku ikonu, Toma Zé,
na jeho streche v Sao Paole.

Od Bambir, skvelých arménskych rockerov,

po ľudové spevy

v reštaurácii v gruzínskom Tbilisi.

Od White Shoes, skvelej retro kapely
z indonézskej Jakarty

po DakhaBrakha, revolučnú kapelu
z ukrajinského Kyjeva.

Od Tomiho Lebrera

s jeho harmonikou a priateľmi
v argentínskom Buenos Aires

po mnoho ďalších miest

a hudobníkov po celom svete.

Mojou túžbou bolo spraviť to celé ako púť.

Natočiť tieto filmy

by nebolo možné

s veľkou produkčnou spoločnosťou,

s nejakou štruktúrou alebo tak.

Ja som cestoval sám s batohom –

počítač, foťák, mikrofóny v ňom.

Sám, ale vlastne s miestnymi,

svoj tím, a neboli to žiadni profesionáli,

som stretol vždy až na mieste,

cestoval som z miesta na miesto,

bral filmarinu ako púť.

Fakt som veril tomu, že filmarina môže byť

takáto jednoduchá:

Ja natočím film a vy mi poskytnete nocľah.

Spravím vám malé kino
a vy mi spravíte caipirinhu.

Alebo iný drink,

podľa toho, kde sme.

V Peru sa pije Pisco Sour.

Keď som prišiel do Peru,

netušil som, čo tam budem robiť.

Mal som vlastne len telefónne číslo

na jedného človeka.

Po troch mesiacoch

cestovania po celej krajine
som mal natočených 33 filmov,

len s pomocou miestnych,

len s pomocou ľudí,

ktorých som sa pýtal vždy to isté:

„Čo je treba natočiť tu a teraz?"

Vďaka takémuto životu,

práci bez nejakého režimu,

som mohol reagovať

na prítomný okamih

a rozhodovať sa: 
„OK, teraz je dôležité toto.

Natočiť celého tohto človeka.

Urobiť takúto výmenu."

Keď som prišiel do Čečenska,

prvý človek, ktorého som stretol,

sa na mňa pozrel a vraví:

„Čo tu budeš robiť?

Si novinár? Z neziskovky? Politika?

Aké problémy tu budeš skúmať?"

No, ja som tam šiel vlastne skúmať

čečenské sufijské rituály,

úžasnú sufijskú kultúru v Čečensku,

o ktorej sa mimo regiónu vôbec nevie.

Akonáhle ľudia pochopili,

že im tie filmy venujem,

dám ich zadarmo na net,
pod licenciou Creative Commons,

ale im ich aj skutočne darujem,

nech s nimi robia, čo chcú.

Ja ich chcem len ukázať v krásnom svetle.

Chcem vytvoriť portréty tých ľudí tak,

aby ich vnúčatá, keď to uvidia,

povedali:

„Wow, môj dedko je super ako Beyoncé."

To je fakt dôležité.

(potlesk)

Je to dôležité,

lebo takto

ľudia uvidia svoju kultúru
a svoju krajinu inými očami.

Budú o nej inak zmýšľať.

Možno je to spôsob, ako udržať
určitú kultúrnu diverzitu.

Prečo vôbec natáčať?

No, poznám jeden dobrý citát,

amerického mysliteľa Hakima Beya:

„Každý záznam je

náhrobným kameňom živého vystúpenia."

Je dobré si pripomínať túto vetu

v dnešnej obrazmi presýtenej dobe.

O čo nám ide?

Čo tým sledujeme?

Robil som svoj výskum,
v hlave stále otázka:

O čo mi ide?

Skúmal som hudbu, snažil sa priblížiť

určitému pôvodu hudby.

Odkiaľ to celé vychádza?

Som Francúz.
Vôbec som netušil, na čo prídem.

Ale je to veľmi jednoduché:

Na začiatku bolo všetko posvätné

a hudba bola duchovným liečením.

Ako použiť kameru, malú vecičku,

na to, aby som sa dostal bližšie,

nielen zachytil ten tranz,

ale našiel aj jeho ekvivalent,
povedzme kino-tranz,

niečo, čo bude s divákmi
v úplnej harmónii.

Tým sa teraz zaoberám,

skúmam duchovno,
nové prúdy, po celom svete.

Pár ďalších ukážok.

Od Tana Toraja,
pohrebného rituálu v Indonézii,

po veľkonočnú slávnosť v severnej Etiópii.

Od jahtilanu,
populárneho tranzového rituálu

na Jáve,

po Umbandu v severnej Brazílii.

Od čečenských Sufi rituálov

po omšu v najsvätejšom arménskom chráme.

Od sufijských spevov v meste Harar,

etiópskom svätom meste,

po ayahuaskový rituál

hlboko v peruánskej Amazónii
s Indiánmi Shipibo.

Až po môj nový projekt,

na ktorom pracujem tu v Brazílii,
volá sa Híbridos.

Robím na tom s Priscillou Telmon.

Je to výskum nových duchovných prúdov
po celej krajine.

To hľadám, spôsobom, ktorému hovorím
experimentálna etnografia,

sa snažím

vytvoriť hybrid všetkých tých prúdov,

obnoviť určitú komplexnosť.

Prečo natáčame?

Stále som to mal v hlave.

Ja verím, že kino nás učí vidieť.

Spôsob, akým svet ukážeme,

zmení náš pohľad naň.

A žijeme v dobe, kde si masmédiá

počínajú veľmi veľmi zle

pri zobrazovaní sveta:

násilie, extrémisti,

len dramatické udalosti,

len zjednodušenia každodennej reality.

Myslím, že natáčame,

aby sme obnovili určitú komplexnosť.

Aby sme znovuobjavili život,

musíme prísť s novými obrazmi.

A je to veľmi jednoduché.

Muito obrigado, ďakujem.

(potlesk)

Bruno Giussani: 
Vincent, Vincent, Vincent.

Merci.

Kým pripravíme scénu na vystúpenie,

mám na teba jednu otázku:

Ty sa objavíš na miestach,
aké si nám ukazoval,

a máš kameru.

Asi budeš vítaný,

ale asi nebudeš vždy bezvýhradne vítaný.

Objavíš sa pri posvätných rituáloch,

súkromných okamihoch v dedinke, v meste,

v skupine ľudí.

Ako lámeš ľady,

keď sa ukážeš s kamerou?

VM: Ako čo...?

BG: Ako lámeš ľady,
keď niekam prídeš s kamerou?

VM: Myslím, že telo vie lepšie než hlava,

ako lámať ľady.

To ma naučilo cestovanie.

Dôverovať pamäti tela

viac než pamäti rozumu.

Rešpekt je vykročiť dopredu,

nie dozadu, a ja myslím,

že vložiť sa celým telom
do toho okamihu, do toho rituálu,

do toho miesta, ľudia ťa privítajú

a porozumejú tvojej energii.

BG: Vravel si mi, že väčšina tvojich videí

je na jeden jediný záber.

Príliš needituješ.

Teda tie, ktoré si nám púšťal,

si samozrejme skrátil a tak ďalej,

ale inak proste ideš a natočíš,

čo sa ti deje pred očami,

bez veľkého plánovania, je to tak?

Hovorím správne?

VM: Tá idea je,

že ak nemáš žiadne strihy,

ak necháš diváka jednoducho pozerať,

divák sa postupne pocitovo priblíži,

priblíži k tomu okamihu,

tomu okamihu a tomu miestu.

Ja to beriem ako rešpekt k divákovi,

neprestrihávať stále z miesta na miesto,

nechať čas plynúť.

BG: Povedz mi pár slov 
o tvojom novom projekte,

Híbridos, tu v Brazílii.

Pred tým, ako si dorazil na TEDGlobal,

si kvôli tomu cestoval po celej krajine.

Povedz nám o tom niečo.

VM: Híbridos sú…
Podľa mňa je Brazília,

na rozdiel od obvyklých klišé,
najväčšia nábožná krajina sveta,

najväčšia, čo sa týka duchovna

a duchovných experimentov.

Tento rok robím veľký projekt,

skúmam v rôznych kútoch Brazílie

veľmi rozmanité druhy kultov

a snažím sa porozumieť tomu, ako dnes

žijú ľudia s duchovnom.

BG: Muž, ktorý sa 
o chvíľu objaví na scéne

a Vincent nám ho predstaví,

je jedným z protagonistov
jedného z minulých videí.

Kedy si ho natáčal?

VM: Asi pred štyrmi rokmi,

keď som tu bol prvýkrát.

BG: Takže to bolo jedno 
z tvojich prvých brazílskych natáčaní.

VM: Hej, jedno z prvých v Brazílii.

Točil som to v Recife,

on odtiaľ pochádza.

BG: Tak ho predstavme.
Na koho to čakáme?

VM: Ja to skrátim.

Je pre mňa obrovská česť
privítať na scéne

jedného z najlepších 
brazílskych hudobníkov všetkých čias.

Privítajme Naná Vascencelosa.

BG: Naná Vasconcelos!

(potlesk)

(hudba)

Naná Vasconcelos:
Poďme do džungle!

(potlesk)