Som tu, aby som rozprával o demokracii.
Ale o tej skutočnej.
O tej, ktorá v skutočnosti neexistuje!
A mohla by nás dostať z tohto maléru.
Som profesorom v Marseille
a v roku 2005 som začal existovať.
Politicky som sa zobudil
vďaka verejnej debate vo Francúzsku
o takzvanej „ústave“
(rozumej Európska dohoda).
Keď som ju čítal, znervóznel som,
považoval som ju za nebezpečnú.
Napísal som 10-stranovú odpoveď,
plus 10 strán poznámok.
A zverejnil som ju na svojej
internetovej stránke.
Poslal som to zopár známym,
ako odkaz vo fľaši hodený do mora.
Potom sa niečo stalo
a zmenilo mi to život.
Ľudia sa toho chopili,
korešpondovalo to s niečím, čo im chýbalo.
Celé mesiace som strávil noci
snažiac sa odpovedať ľuďom.
Hlavne tým, ktorým som sa nepáčil.
Snažil som sa im dokázať, že sa mýlia.
Postupne sa toho ujali
noviny, televízia, rádio...
Navštívili ma doma.
Počítadlo návštevnosti
internetovej stránky
sa točilo ako ventilátor!
40 000 návštev za deň!
12 000 e-mailov za 2 mesiace.
Retrospektívne si uvedomujem,
že to, čo ma zmenilo, boli názory na mňa.
Dali mi neuveriteľnú silu!
V prvom rade pozitívne názory,
ktoré odo mňa očakávali, že ich nesklamem.
Následne názory tých,
ktorým som sa nepáčil vôbec!
Tých podozrievavých,
ktorí ma nazývali podvodníkom,
ničomníkom, nehodným svojho miesta.
Chcel som im dokázať, že sa mýlia.
Všetky tie názory na mňa
preniesli neskutočnú energiu.
Ženú ma dodnes.
Zistil som, že je to stará záležitosť,
Aténčania ju nazývali „verecundia“.
Veľmi zaujímavá a podstatná myšlienka.
Pre Aténčanov bol dobrým občanom ten,
komu záležalo na tom,
čo si o ňom myslia ostatní.
To ho posúvalo ku cnosti.
Keď sa naňho mohli spoľahnúť,
súhlasil s ich názormi,
to mu dodávalo vôľu byť cnostným.
A keď mali ostatní opačný názor,
povzbudzovalo ho to k tomu,
aby neschádzal z cnostnej cestičky.
A pravda je, že to funguje!
Ľudia, ktorí majú „verecundiu“,
sú cnostnejší.
A naopak, tí, ktorí nemajú „verecundiu“,
sú extrémne nebezpeční.
V tej dobe mali brutálnejšie
mravy ako my dnes...
Dnes nie sú nevyhnutne
odsúdení na smrť, ale...
mohli by sme sa vyhnúť tomu,
aby sme ich volali na zodpovednosť.
Od roku 2005 som sa snažil
tvrdo pracovať pre...
Prečo?
V prvom rade som sa pokúšal pochopiť
príčinu spoločenskej nerovnosti.
Pokúsil som sa pozrieť na to tak,
že neexistuje jedna hlavná príčina
všetkých sociálnych nerovností.
Potom som s údivom objavil
geniálne myšlienky,
na ktorých bola založená
aténska demokracia.
Skutočná demokracia.
Spravil som analýzu
mnohých slov, dôležitých slov,
a vrátil im pôvodný význam.
Prinajmenšom posledných 200 rokov
bol ich význam prekrútený.
Nakoniec som sa pokúsil
predstaviť si ten proces
ako tvorivú prácu.
Nemám patent na pravdu,
staviam jeden objekt.
Snažím sa postaviť myšlienku
a pokúšam sa dodať pevnosť myšlienke.
Snažím sa myslieť na inštitúcie,
na tie dobré,
ktoré by nás všetkých
ochránili pred zneužitím moci.
Počítam s vhodnými inštitúciami,
ktoré nás posunú ku cnosti.
Nepočítam s cnostnými občanmi.
Neverím v niečo také.
Myslím, že všetci máme
dobré a zlé stránky.
Naopak dobré inštitúcie
by nás mohli viesť ku cnosti.
Alebo, rovnako ako v dnešnom prípade,
nás odvracať od všeobecného záujmu
a spoločného blaha.
Na výskum používam vynikajúcu metódu
odporúčanú antickým lekárom:
[Hipokratom].
Ktorý hľadal príčinu príčiny.
Riadim sa podľa toho stále.
Prečo to vraví?
Tvrdí, že ak máme problém, jednu chorobu,
evidentne nebudeme liečiť jej dôsledky!
Nič tým nedosiahneme.
Ale ani jej príčiny!
Príliš veľa faktorov. To nie je ono!
Je lepšie medzi všetkými príčinami
hľadať tú hlavnú.
Aspoň jednu z určených príčin,
ktorá určuje ostatné príčiny.
To je tá, ktorú potrebujeme!
Príčina, ktorú hľadám!
Tak.
Zdieľam rovnaké pocity, aké majú
moji priatelia odporcovia
– odkedy mám do činenia s politikou,
spoznávam veľa ľudí –
ktorí stále vzdorujú.
Všetky tieto boje odporu
s nimi samozrejme zdieľam.
Nakreslil som schému
v podobe stromu
zobrazujúcu rozmanitosť tém,
ktoré vyvolávajú v ľuďoch vzdor.
Ten strom dovoľuje poukázať...
...prekvapuje ma,
že títo odporcovia trvajú na veciach...
veľmi dôležitých veciach...
ale sú to len dôsledky.
Nemyslím si, že by sa niekto snažil
pochopiť príčinu toho všetkého!
Myslím, že som ju našiel...
Môžem sa mýliť.
Mám dojem, že som našiel spoločnú príčinu
všetkej tej bezmocnosti
a nespravodlivosti.
Začnem dôsledkami.
Sociálnych nespravodlivostí:
snažím sa pochopiť, odkiaľ pochádzajú.
Zdá sa mi, že pochádzajú
z nedostatočnej kontroly politickej moci,
ktorá zároveň spôsobuje bezmocnosť ľudí.
Sociálna nespravodlivosť existuje,
pretože „normálni“ ľudia
nemajú silu vzdorovať.
Všetci títo odbojári,
ktorých poznám, títo aktivisti
prežili celý svoj život zápasiac...
Nezmenili nič!
Ako je to možné?
Pretože ich politická bezmocnosť
im bráni konať.
Ale odkiaľ táto bezmocnosť pochádza?
Podľa mojej analýzy pochádza z ústavy.
Z jej textu, ktorý zabezpečuje
zvoleným zástupcom neodvolateľnosť.
Nikomu sa nezodpovedajú.
Nemôžeme si vyberať svojich kandidátov.
Neexistuje referendum
založené na ľudovej iniciatíve.
Z vlastnej iniciatívy
nemôžeme rozhodnúť o ničom.
Peniaze necháme sprivatizovať,
pretože si ústava nevyžaduje,
aby boli verejné, atď. atď.
Nemáme dostatok času
na detailný zoznam.
Ale v ústave je celá naša
bezmocnosť naprogramovaná,
nespadla z neba!
Je napísaná.
Snažím sa stále pochopiť príčinu príčin.
Prečo na celom svete všetky ústavy
programujú bezmocnosť ľudí?
Nemôže to byť spiknutie,
nie vždy, v každej krajine, to nie je to!
Je to niečo iné: univerzálny proces
musí mať univerzálnu príčinu.
Zdá sa mi, že všetky ústavy sú zlé,
pretože zabezpečujú našu bezmocnosť
namiesto našej moci.
Namiesto toho, aby nám garantovali
nezneužívanie moci,
určujú našu bezmocnosť.
Myslím, že tí, ktorí píšu ústavy,
autori ústav,
majú osobný záujem na tom,
aby nepísali dobrú ústavu.
Majú záujem na tom,
aby nenapísali naše právomoci.
Sú to sudcovia a strany,
politickí profesionáli.
Táto príčina je blízka príčine príčin.
Nie je to ich vina, nie sú nečestní.
Sme to my,
pretože im dovoľujeme písať ich!
Aby sme pochopili vážnosť tejto chyby,
pripomeňme si, čo robí ústavu ústavou.
Približne 2500 rokov my ľudia
máme potrebu stavať
našich predstaviteľov nad nás.
Na to, aby tvorili a aplikovali
právny dokument, ochraňujúci nás
pred svojvôľou silnejších.
Evidentne sú títo ľudia veľmi potrební!
Tvoria právo, potrebné k tomu,
aby sme mali pokoj
v našej spoločnosti.
Ale zároveň sú aj veľmi nebezpeční!
Keď začnú zneužívať
svoju moc, slúžiac
záujmom vybranej kasty,
namiesto všeobecného záujmu...
Ak do zbláznenia zneužívajú právomoci,
pretože moc systematicky
robí z ľudí šialencov.
Áno, je to 2500 rokov, čo to vieme!
Moc činí z ľudí šialencov.
Všetky právomoci majú sklon byť zneužié.
Stále! – povedal Montesquieu.
Je to nezmeniteľné ako zákon fyziky.
A tu je brilantná myšlienka,
ako nás od toho ochrániť.
Je ňou ústava.
Takže, čo je ústava?
Je to text postavený nad akúkoľvek moc.
Neslúži vôbec
na organizáciu právomocí.
Právomoci nepotrebujú nás na to,
aby boli organizované.
Vôbec nie!
Každý občan by mal vedieť,
že ústava slúži na zoslabenie právomocí.
Slúži na obmedzenie právomocí.
Na to, aby ochraňovala nás!
Pred zneužitím moci.
Počkajte... (smiech)
Ak sa predstavitelia moci
majú báť ústavy...
Nesmú ju písať!
Ak ju budú písať,
ustanovia si svoju moc
a našu bezmocnosť.
To chápe aj dieťa.
Hlavná a zásadná myšlienka je:
predstavitelia moci nesmú
písať pravidlá moci.
Nemôžeme od nich čakať,
že sa zrieknu svojej moci.
Nezrieknu sa jej nikdy.
Riešenie nepríde z ich strany,
ale z našej.
Je na nás, aby sme im
zakázali písať ústavu.
Podľa mňa nám uniká zásadná myšlienka.
V hádkach medzi normálnymi ľuďmi
a tými, čo sú v tejto chvíli pri moci,
existujú...
Ach áno, čas plynie, dobre!
Existujú slová,
ktoré majú prevrátený význam.
Po prvé, ja nie som občan.
Občan je autonómny,
hlasuje za svoje práva.
Ja som len obyčajný volič.
Riadim sa cudzími zákonmi.
Som pod zákonmi, ktoré napísal niekto iný.
Občanmi nás nazývajú, lebo nám lichotia.
Pýšime sa, že sme občanmi, ale sme nič!
Čo máme v tejto takzvanej „demokracii“?
V tejto predstieranej „demokracii“?
Aké práva?
Máme právo vybrať si
našich politických pánov,
ktorí budú o všetkom rozhodovať
namiesto nás celých 5 rokov.
Menovaní sú ľudia,
ktorých sme si nevybrali.
Navyše sú to tí najbohatší,
ktorí ich vyberajú.
A ak nás poprípade zradia do špiku kostí,
nemáme ani najmenší prostriedok odporu!
Nuž, je pravdou, že máme slobodu prejavu.
Ale absolútne žiadnu silu obmedziť ich.
Máme právo bľabotať,
ak to nemá žiadny efekt,
je to povolené.
Ak to čokoľvek zmení, je to masaker.
A toto nazývame demokraciou?!
Je to naša vina!
Mali by sme bojkotovať
tieto klamlivé slová.
Mali by sme odmietať
nazývať demokraciou to,
čo je jej presným opakom.
Posilňujeme našu politickú
nemohúcnosť tým,
že akceptujeme nazývať demokraciou
niečo, čo je úplnou negáciou našich práv.
Ak akceptujeme nazývanie tohto stavu
demokraciou, nedokážeme ani len
sformulovať jej riešenie.
Potrebujeme demokraciu,
ale nedokážeme ju vyjadriť.
Pretože to slovo sa stalo
rukojemníkom svojho protikladu.
Prevracanie slovných významov je geniálne!
Čistý orwellizmus!
Nestalo sa to náhodou.
Už na začiatku pred 200 rokmi,
v roku 1789, to nebolo v poriadku.
A nezhoršovalo sa to neskôr. Vôbec!
Sieyés, veľký mysliteľ
Francúzskej revolúcie,
v roku 1789 napísal:
„Občania, ktorí si vyberú
možnosť byť zastupovaní,
sa musia vzdať nároku
na vytváranie zákonov,
nemôžu sa vôbec zúčastniť
na písaní zákonov...
Musia sa vzdať myšlienky,
že by oni samotní vytvárali zákony.
Ani nemajú obzvlášť vôľu vynútiť si to.
Ak by si svoju vôľu vymáhali,
Francúzsko by nebolo
zastupiteľským štátom,
ale bolo by demokratickým štátom.
Opakujem po Sieyésovi,
ľudia v krajine,
ktorá nie je demokratická,
(Francúzsko ňou nevedelo byť)
môžu hovoriť a konať
iba prostredníctvom svojich zastupiteľov.“
Počkať, ten chlapík nebol demokrat!
Veľmi dobre vedel, čo znamená demokracia.
Uvidíte o chvíľu.
Ešte pred rokom 1789 každý vedel,
Montesquieu, Aristoteles,
že voľby sú aristokratické,
teda oligarchické.
Aristoteles to vyslovene povedal,
preskočím citáty.
Montesquieu tiež, preskočím citáty.
Potrebujem získať čas,
tak si to vyhľadajte na internete.
(smiech)
Chcel by som prízvukovať,
že sú dve veľmi dôležité veci:
dvesto rokov, losovania v Aténach...
*(POZNÁMKA: občania z ľudu
boli volení náhodným losom)
Boli to bohatí a chudobní.
OK, viem, že vynechali otrokov a ženy.
Nehovorím však o tom,
hovorím o občanoch!
Občanoch tej doby.
Počas 200 rokov losovania
to boli chudobní,
kto rozhodoval o všetkom.
O všetkom!
Naopak, sú dva historické príklady
a nie sú to názory, ale fakty!
Počas 200 rokov losovania vládli chudobní.
Existovali aj bohatí.
Ale neboli to tí, čo vládli.
Vládli chudobní.
A potom, počas 200 rokov
zastupiteľského vládnutia
– pretože to sa nevolá demokracia,
ale „vláda akože zastupiteľstva“.
V tomto režime tu a teraz,
počas 200 rokov vládnu bohatí.
Stále!
Kým los dával moc chudobným,
tých, ktorých je 99 %.
Voľby posilňujú 1 %, ultra bohatých,
dokedy budú chudobní, tých 99 %,
ochraňovať voľby?
Akoby to bola svätá krava!
Je neobhájiteľné, že všetci chudobní
obhajujú voľby,
keď losovanie by im navrátilo moc...
Prečo si tak veľmi ceníme voľby?
Nemá to zmysel,
pretože fakty ukazujú,
že to nie je v našom záujme.
Máme povery.
Republikánska škola nás učí,
odkedy sme batoľatá,
že voľby = demokracia = voľby atď...
Takže sme tomu odmalička uverili.
Musíme sa očistiť od klamstiev
týchto zlodejov právomocí.
Musíme prinavrátiť slovám pravý význam.
Nie sme v demokracii.
potrebujeme losovanie,
ktoré nás oslobodí od zlodejov právomocí.
Na to, aby sme zmenili veci,
sa nemôžeme spoliehať na tých,
ktorí práve vládnu.
Riešenie nepríde z ich strany,
ale zo strany normálnych,
jednoduchých ľudí.
Ľudí, ktorí nechcú moc.
Mali by ste poznať túto
Alainovu myšlienku.
Skvelý mysliteľ, odporúčam ho,
ktorý povedal:
„Najviditeľnejší znak
spravodlivého človeka je,
že nechce vôbec vládnuť iným.
Chce vládnuť iba sám sebe.“
To o všetkom rozhoduje.
Inak povedané, najhorší budú vládnuť.
Ak dobrí ľudia nechcú vládnuť,
tak v zastupiteľskej vláde
prenechávame právomoci
tým, ktorí vládnuť chcú.
Najhorší budú vládnuť.
Táto pasca je beznádejná –
Alain mal pravdu, keď to povedal –
v zastupiteľskej vláde, pokiaľ
je daná právomoc tým, ktorí ju chcú,
všetci spravodliví a dobrí,
ktorí netúžia po moci, ju nebudú mať.
Ale myslím, že môžeme uniknúť
z tejto pasce, z tohto oklieštenia.
Prostredníctvom skutočnej demokracie!
V ktorej dáme právomoci
komukoľvek z nás,
a tí najlepší sú medzi nami,
tým, ktorí netúžia po moci.
Toto je demokracia, ktorú potrebujeme!
Ale je to na nás, aby sme ju chceli.
Nesmieme očakávať, že ju budú chcieť
naši zvolení zástupcovia.
Nikdy ju nebudú chcieť!
Skutočná demokracia by
z nich spravila nezamestnaných!
Losovanie v Aténach posúvalo
kúsok právomocí,
nie na dlhú dobu a nikdy dvakrát po sebe.
S veľkou kontrolou, na ktorej vysvetlenie
by sme potrebovali veľa času,
sa Aténčania vzdali kúska právomocí,
aby si udržali moc sami pre seba!
Losom zvolení ľudia nehlasovali za zákony.
Na to bola polícia, súd,
aby aplikovali zákony.
Oni pripravovali zákony,
pretože Aténčania
ich nemohli pripravovať na snemoch.
Pretože predstavitelia
boli oslabení losovaním...
Oslabení losovaním!
Tak mali občania záruku
trvalej suverenity.
Netreba sa báť losovania,
my všetci by sme mali
väčšiu moc prostredníctvom losovania.
Losovanie zabezpečí, že naši zastupitelia
ostanú našimi služobníkmi
a nebudú sa môcť stať našimi vládcami.
(potlesk)
Slovo nakoniec...
Iba jedno slovo...
Navštívte www.le-message.org,
ktorá bola vytvorená jedným z vás.
Myslím, že by sme mohli ako vírus,
ako hnutie rádových občanov,
– bez očakávania pomoci zo strany médií,
alebo zo strany mocných –
šíriť túto myšlienku medzi sebou,
na tomto základe:
„nevoľme parlamentných zástupcov,
náhodne ich losujme.“
Zvyšok bude nasledovať potom.
Myslím, že táto myšlienka
je platná pre celý svet.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli.