Pozeráte sa na ženu, ktorá desaťročie verejne neprehovorila. To sa, ako vidíte, už zmenilo, ale len nedávno. Len pred niekoľkými mesiacmi som po prvý raz predniesla významnejší prejav, bolo to na konferencii „Forbes 30 pod 30“ pred 1 500 skvelými ľuďmi, všetko dvadsiatnikmi. To znamená, že v roku 1998 mali tí najstarší z nich len 14 a tí najmladší len štyri roky. Vtipkovala som, že niektorí z nich ma poznajú snáď len z rapových pesničiek. Áno, rapuje sa o mne. V takmer 40 piesňach. (smiech) Ale v ten večer sa stala jedna prekvapivá vec. V mojich 41 rokoch ma balil 27-ročný týpek. Dobré, nie? Bol zlatý, lichotilo mi to a odmietla som ho. Viete, na čo sa ma pokúšal zbaliť? Vraj sa s ním budem cítiť znovu ako 22-ročná. (smiech) V ten večer som si neskôr uvedomila, že som asi jediná, ktorá po 40 nechce mať znovu 22. (smiech) (potlesk) Keď som mala 22, zaľúbila som sa do svojho šéfa a keď som mala 24, spoznala som zničujúce následky. Mohol by zdvihnúť ruku každý, kto v 22 rokoch neurobil žiadnu chybu alebo niečo, čo neskôr ľutoval? No, to som si myslela... Takže ako aj ja, zopár z vás možno tiež občas zišlo z cesty a zaľúbilo sa do nesprávneho človeka, možno aj do svojho šéfa. Na rozdiel odo mňa ste však zrejme nemali za šéfa prezidenta Spojených štátov amerických. Samozrejme, život je plný prekvapení. Neprejde deň, aby mi moju chybu niekto nepripomenul, a ja ju hlboko ľutujem. Potom, ako som sa v roku 1998 zamotala do neuveriteľného románika, ma strhol politický, právny a mediálny vír, ktorý do tej doby nemal obdobu. Spomeňte si, že len pár rokov predtým sa správy prijímali len tromi spôsobmi: čítaním novín alebo časopisov, počúvaním rádia alebo sledovaním televízie. Nič viac. Ale to nebol môj osud. Namiesto toho sa k vám tento škandál dostal vďaka digitálnej revolúcii. Tá nám priniesla prístup k akýmkoľvek informáciám kedykoľvek a kdekoľvek. Keď sa v januári 1998 môj príbeh dostal von, už bol online. Po prvý raz si tradičné správy uzurpoval internet a urobil z nich hlavnú správu – to kliknutie rezonovalo po celom svete. Pre mňa osobne to znamenalo, že som sa cez noc preniesla z celkom súkromného života do celosvetového verejného poníženia. Takmer okamžite sa zo mňa stal prvý prípad celosvetovej straty osobnej povesti. Bleskové odsúdenie, ktoré umožnila technológia, viedlo k davovému virtuálnemu kameňovaniu. Bolo to pravdaže pred érou sociálnych sietí, ale už sa dalo komentovať online, e-mailovať klebety a samozrejme e-mailovať kruté vtipy. Spravodajské zdroje všetko vytapetovali mojimi fotkami, aby predali noviny, bannerové online reklamy a udržali ľudí na svojich televíznych kanáloch. Pamätáte si na nejakú moju konkrétnu fotku, povedzme, v baretke? Priznávam, že som urobila chyby, hlavne v tej baretke. To, čo nemalo obdobu, však nebol príbeh samotný, ale tá pozornosť a opovrhovanie, akých sa mne osobne dostalo. Nazývali ma pobehlicou, cundrou, štetkou, kurvou, šľapkou a samozrejme „tou ženou“. Videli ma mnohí, ale len zopár ľudí ma poznalo. A ja chápem: bolo ľahké zabudnúť, že „tá žena“ je skutočná, má dušu a kedysi bola nezlomená. Pred 17 rokmi, keď sa mi to stalo, to ešte nemalo názov. Teraz tomu hovoríme kyberšikana a online obťažovanie. Dnes sa chcem s vami podeliť o svoju skúsenosť, hovoriť o tom, ako formovala moje kultúrne postrehy a ako verím, že moja skúsenosť povedie k zmene, ktorá zmierni utrpenie ďalších. V roku 1998 som stratila svoje dobré meno a dôstojnosť. Prišla som takmer o všetko a takmer aj o život. Dovoľte mi to v krátkosti opísať. Je september 1998. Sedím v kancelárii bez okien na Špeciálnej prokuratúre, pod bzučiacimi žiarivkami. Počúvam zvuk vlastného hlasu, môjho hlasu z tajne nahraných telefonátov, ktoré moja údajná kamarátka nahrala rok predtým. Som tu preto, že sa odo mňa zo zákona žiadalo, aby som osobne potvrdila pravosť celých 20 hodín nahrávok. Posledných osem mesiacov nado mnou záhadný obsah týchto pások visel ako Damoklov meč. Chápete, kto si pamätá, čo povedal pred rokom? Takže počúvam, vystrašená a zahanbená, počúvam, ako trepem dokola o všedných veciach; počúvam, ako sa vyznávam zo svojej lásky k prezidentovi a samozrejme, zo svojho zlomeného srdca. Počúvam samu seba, niekedy zlomyseľnú, niekedy hlúpu, krutú, nemilosrdnú, hrubú. Počúvam, strašne, strašne zahanbená; počúvam svoje najhoršie ja, ktoré ani nespoznávam. O niekoľko dní nato bola Kongresu odovzdaná Starrova správa a všetky tieto pásky a prepisy, tieto ukradnuté slová, boli jej súčasťou. Dosť strašné je už to, že ľudia si môžu prepisy prečítať, ale o niekoľko týždňov sa nahrávky z pások vysielajú v TV a veľké časti z nich sú dostupné na internete. To verejné poníženie bolo neskutočné. Život bol takmer neznesiteľný. V roku 1998 sa podobné veci nediali každý deň, čím myslím kradnutie súkromných slov, rozhovorov alebo fotiek a ich následné zverejňovanie – bez súhlasu, bez kontextu a bez zľutovania. Preskočme o 12 rokov neskôr, do roku 2010, keď sa zrodili sociálne médiá. Odvtedy sa, žiaľ, vynorilo mnoho podobných prípadov, či už niekto spravil chybu alebo nie. A teraz sa to týka nielen verejných, ale aj súkromných osôb. Pre niektorých boli následky veľmi drsné. V septembri 2010 som telefonovala s mamou a preberali sme správu o prvákovi z Rutgers University menom Tyler Clementi. Milého, citlivého, tvorivého Tylera tajne nahral webkamerou jeho spolubývajúci pri intímnych chvíľach s iným mužom. Keď sa o tom dozvedel internetový svet, rozhorelo sa ponižovanie a kyberšikana. O niekoľko dní neskôr Tyler skočil z Mostu Georgea Washingtona a pri skoku zahynul. Mal 18 rokov. Moja mama bola otrasená z toho, čo sa stalo Tylerovi a jeho rodine, ochromila ju bolesť, ktorej som ja celkom nerozumela, a nakoniec mi došlo, že ona znovu prežíva rok 1998, obdobie, keď každý večer sedávala pri mojej posteli, keď ma nútila sprchovať sa s otvorenými dverami, keď sa obaja moji rodičia báli, že budem na smrť ponížená a to doslova. Dnes je však príliš veľa rodičov, ktorí nemali možnosť zasiahnuť a zachrániť svojich milovaných. Príliš veľa z nich sa dozvedelo o utrpení a ponižovaní svojho dieťaťa, až keď bolo príliš neskoro. Tylerova tragická a nezmyselná smrť pre mňa znamenala zlom. Svoju skúsenosť som uvidela v novom kontexte a potom som sa začala pozerať na svet ponižovania a šikany okolo mňa a vidieť niečo iné. V roku 1998 sme nevedeli, kam nás táto novinka s názvom internet dostane. Odvtedy spája ľudí nepredstaviteľnými spôsobmi; spája stratených súrodencov, zachraňuje životy, spúšťa revolúcie, ale odvrátená strana – kyberšikana a nadávanie do kuriev, aké som zažila, vyrástli ako huby po daždi. Na internete sú každý deň ľudia – a hlavne tí mladí, ktorí ešte nie sú dostatočne zrelí na to, aby to zvládli, – tak tvrdo urážaní a ponižovaní, že nevedia, ako to prežijú do druhého dňa, a niektorí z nich to, žiaľ, neprežijú. A na tom nie je nič virtuálne. ChildLine, britská neziskovka, ktorá pomáha mladým ľuďom s rôznymi problémami, vydala minulý rok šokujúcu štatistiku: V rokoch 2012 – 2013 došlo k 87 % nárastu v počte telefonátov a e-mailov spojených s kyberšikanou. Holandská metaanalýza ukázala, že po prvý raz zapríčinila kyberšikana viac samovražedných myšlienok ako offline šikana. Čo ma však šokovalo, hoci nemalo, bol iný minuloročný výskum o tom, že poníženie je omnoho silnejšie prežívaná emócia ako šťastie či dokonca hnev. Krutosť voči ostatným nie je novinkou, ale na internete sa ponižovanie pomocou technológie znásobuje, je nekontrolované a neustále dostupné. Zahanbujúce klebety sa kedysi šírili len v rámci rodiny, dediny alebo školy, ale dnes tu máme aj internetovú obec. Milióny ľudí vás, často anonymne, dokážu bodnúť svojimi slovami – a to je veľká bolesť – a počet ľudí, ktorí vás môžu verejne pozorovať a pranierovať, je neobmedzený. Obete platia vysokú osobnú cenu za verejné poníženie a vďaka internetu táto cena ešte vzrástla. Už takmer dve desaťročia pomaly zasievame zrnká hanby a verejného ponižovania do našej kultúrnej pôdy, a to online aj offline. Webové klebetníky, paparazzi, reality show, politika, správy a niekedy aj hakeri – tí všetci obchodujú s hanbou. Viedlo to k znecitliveniu a liberálnemu online prostrediu, kde prekvitá trollovanie, invázia do súkromia a kyberšikana. Táto zmena spôsobila to, čo profesor Nicolaus Mills nazýva kultúrou ponižovania. Pripomeniem pár známych prípadov len z posledných 6 mesiacov. Snapchat, služba používaná hlavne mladšími ročníkmi, tvrdí, že jej správy majú životnosť len niekoľko sekúnd. Viete si predstaviť, aký obsah sa v nej posiela. Aplikáciu tretej strany, ktorá slúži na predĺženie životnosti správ, napadli hakeri a 100 000 osobných konverzácií, fotiek a videí sa dostalo na internet, kde už ostanú navždy. Jennifer Lawrence a niekoľkým iným hercom sa niekto nabúral do ich iCloudu a ich súkromné, intímne, nahé fotky sa rozšírili po celom internete bez ich súhlasu. Jedna webstránka s klebetami zaznamenala vyše 5 miliónov kliknutí len na tento jeden článok. A čo tak haknutie Sony Pictures? Dokumenty, ktorým sa venovalo najviac pozornosti, boli súkromné emaily s maximálnou mierou verejného zahanbenia. Ale táto kultúra ponižovania pozná aj iný druh cenovky spojenej s verejným výsmechom. Táto cena neukazuje náklady pre obeť, aké zaplatili Tyler a mnohí ďalší, hlavne ženy, menšiny a členovia komunity LGBTQ; táto cena ukazuje výnosy útočníkov. Invázia do súkromia druhých je surovina, efektívne a bezohľadne ťažená, zabalená a predávaná so ziskom. Vzniklo trhovisko, kde je komoditou verejné poníženie a hanba je celým odvetvím priemyslu. Ako sa zarábajú tieto peniaze? Klikaním. Čím viac hanby, tým viac kliknutí. Čím viac kliknutí, tým viac dolárov z reklamy. Sme v nebezpečnom kruhu. Čím viac klikáme na takéto klebety, tým menej citliví sme k ľudským životom, čo sú za nimi, a čím necitlivejší sme, tým viac klikáme. Medzitým niekto zarába peniaze na utrpení niekoho iného. Rozhodujeme sa každým kliknutím. Čím viac kŕmime našu kultúru verejným ponižovaním, čím viac to akceptujeme, tým častejšie sa stretávame so správaním, ako je kyberšikana, trolling, niektoré formy hakerstva a online obťažovanie. Prečo? Pretože všetky z nich sú vo svojej podstate o ponižovaní. Toto správanie je symptómom kultúry, ktorú sme vytvorili. Len sa nad tým zamyslite. Zmena správania sa začína postupnou zmenou presvedčenia. Platí to v prípade rasizmu, homofóbie a množstva iných predsudkov, a to dnes, aj v minulosti. Ako sa mení názor na manželstvo osôb rovnakého pohlavia, viac ľudí dostalo rovnocenné slobody. Keď sme si začali vážiť trvalú udržateľnosť, viac ľudí začalo recyklovať. Takže pokiaľ ide o našu kultúru ponižovania, potrebujeme kultúrnu revolúciu. Musíme skoncovať s krvavým športom verejného ponižovania, dozrel čas aj na zásahy na internete a v našej kultúre. Zmena sa začína niečím jednoduchým, ale nie je to ľahké. Musíme sa vrátiť k starým hodnotám súcitu a empatie. Internet nás doviedol k nedostatku súcitu a ku kríze empatie. Výskumníčka Brené Brown povedala, citujem: „Hanba neprežije empatiu.“ Hanba neprežiju empatiu. Vo svojom živote som zažila aj veľmi temné dni, zachránil ma vtedy práve súcit a empatia mojej rodiny, priateľov, odborníkov a niekedy i cudzích ľudí. Empatia aj jedného človeka dokáže všeličo zmeniť. Teória o vplyve menšiny sociálneho psychológa Sergeho Moscoviciho hovorí, že zmena sa môže prísť aj v malých krokoch, ak je trend stály. V online svete dokážeme podporiť vplyv menšiny tým, že sa ozveme. Ozvať sa znamená, že namiesto apatického prizerania sa pridáme pozitívny komentár alebo nahlásime šikanu. Verte mi, súcitné komentáre pomáhajú zmierniť tú negativitu. Bojovať proti tejto kultúre môžeme aj podporou organizácií, ktoré sa takýmto problémom venujú, ako je v USA Nadácia Tylera Clementiho, britský Anti-Bullying Pro alebo austrálsky Project Rockit. Veľa hovoríme o našom práve na slobodu prejavu, ale potrebujeme viac hovoriť o našej zodpovednosti pri slobode prejavu. Všetci chceme, aby nás bolo počuť, ale je rozdiel, ak niekto hovorí, lebo má čo povedať, a ak chce len získať pozornosť. Internet býva diaľnicou pre nízke pudy, ale prejavy internetovej empatie prospievajú nám všetkým a pomáhajú nám vytvárať bezpečnejší a lepší svet. Na internete potrebujeme komunikovať so súcitom, so súcitom prijímať správy a so súcitom klikať. Len si predstavte, že na chvíľu musíte žiť ako niekto z titulku. Na koniec ešte niečo na osobnú tému. Za posledných deväť mesiacov sa ma ľudia najčastejšie pýtali: Prečo? Prečo teraz? Prečo som vyšla s kožou na trh? Pri týchto otázkach musíte čítať medzi riadkami a odpoveď nemá nič spoločného s politikou. Základná odpoveď bola a je, že teraz prišiel čas: čas prestať chodiť okolo mojej minulosti po špičkách, čas prestať žiť život v potupe, a čas zobrať svoj príbeh do vlastných rúk. Tiež to nie je len o mojej záchrane. Ktokoľvek, kto trpí pre hanbu a verejné poníženie, musí vedieť jedno: Dá sa to prežiť. Ja viem, že je to ťažké. Možno to nebude bezbolestné, rýchle ani jednoduché, ale môžete trvať na tom, aby mal váš príbeh iný koniec. Majte so sebou súcit. Všetci si zaslúžime súcit a žiť v súcitnejšom svete, či už online, alebo offline. Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (potlesk)