Sme v Bazilike sv. Petra

pred Michelangelovou Pietou.

Máme šťastie,

v toto upršané pondelkové ráno
sme tu jediní.

Socha sa zdá byť dosť malá

v porovnaní s kaplnkou, 
v ktorej sa nachádza,

ale aj vo vzťahu k bazilike,

ktorá je naozaj obrovská.

Táto socha bola vytvorená pre kardinála,

ale neskôr bola umiestnená
v starej kaplnke sv. Petra,

ktorá bola podstatne
menšia ako táto.

Socha bola teda v inom 
pomere k danej stavbe.

Je zaujímavé,
že aj napriek tomu,

aká je socha malá
a že je asi šesť metrov od nás,

je to naozaj intímne vyobrazenie.

Zobrazuje skutočne netradičný vzťah,
ktorý Michelangelo vytvoril

medzi telami mŕtveho Krista
a jeho matky Panny Márie,

ktorá ho drží v lone.

Mária vyzerá veľmi mladá a krásna,

ale telo a náruč
má akoby trochu zväčšené,

aby udržala telo mŕtveho syna,

celú váhu toho realistického
mŕtveho tela.

Podľa môjho názoru,

jedna z najkrajších častí
tejto sochy je spôsob,

akým Mária drží jeho pravú ruku
a trochu tým nadvihuje svaly.

Chvíľu máte skutočne pocit,

že Michelangelo pretvoril
mramor na živú hmotu.

Taktiež cítite váhu Kristovho tela 
a spolu s tým aj vyhasnutý život,

pre Máriu veľmi hmatateľné.

Jeho telo vôbec nekladie odpor
a je skrútené -

Mária ho musí vyrovnávať,
aby ho vôbec udržala.

Práve tento kontrast zanecháva
v pozorovateľovi priam fyzický zážitok.

Jeho telo vyzerá úplne ako
telo skutočného mladého muža -

ten hrudník, brušné svalstvo...

Socha je taktiež idealizovaná tým,

ako je jeho telo vytočené
pozdĺž jej lona.

Zaujímavý kontrast je aj u Márie,

medzi jej nežnosťou a krásou
a zároveň jej silou a veľkosťou tela,

ktoré sú potrebné na to,
aby ho udržala.

Všimnite si, ako hlboko
je mramor vytesaný na tej látke.

Je to skutočná láska
k opracovávaniu kameňa

a vytváraniu živého pocitu
svetla a tieňa.

Je to zložitý komplexný povrch

oproti hladkému povrchu
Kristových nôh, rúk, trupu.

Mária skláňa hlavu
a hľadí na Ježiša,

jeho hlava je zaklonená.

Medzi ich krkmi je isté spojenie.

Jeho krk je odhalený smerom k nám
a nesmierne zraniteľný.

Kristova noha visí vo vzduchu.

Máriina ľavá ruka je otvorená
a namierená jemne dopredu,

akoby sa ešte stále snažila
pochopiť jeho smrť.

Myslím, že je to aj spôsob prezentovania
Kristovho tela pozorovateľovi.

Hovorí, že "toto je cesta k spáse,

toto je božia obeta ľudstvu.

Moja obeta, môjho syna,

ktorá umožňuje vaše vykúpenie."

Môžeme pozorovať istý vzorec:

ruka, látka a koleno sú namierené
ku Kristovým kolenám,

ktoré zasa tvoria akúsi zmenu vzorca
oproti Máriinmu gestu údivu.

Toto vybrazenie je jasne určené na to,
aby sme nad ním premýšľali.

Kristovu aj Máriinu bolesť a utrpenie,
ktoré museli znášať,

máme považovať za cestu.

Idú tu leštiť dlážku.

Dobre, tak poďme.